O odvahe dať Bohu všetko - žobrák a ryža
Dedinou prechádzal žobrák. chodil od domu k domu a prosil o niečo na jedenie. ten deň však nikde nič nedostal. hladný, smutný a sklamaný sa už chystal dedinu opustiť.
Vtom si všimol, že pod strání za dedinou sa chúli ešte jedna malá chalúpka. "Tam tiež nič nedostanem, pomyslel si. Ale jeho hlad bol predsa len silnejší, a tak odbočil z cesty a na dvere chalúpky zaklopal. Dlho nič.
Že som sem vôbec chodil ..., "pomyslel si žobrák. Ale potom sa dvere predsa len otvorili, vysunula sa stará kostnatá ruka a žobrákovi do kapsy nasypala hŕstku ryže. A potom ešte jednu a dvere sa zabuchli.
Dve hŕstky ryže na celý deň nie je veľa. Žobrák odchádzal z dediny sa smutnú náladou. Slnko už pomaly zapadalo, a keď vošiel do lesa, zmizlo úplne za obzorom. So zvesenou hlavou sa uberal k svojmu chudobnému príbytku.
Hľadel do zeme a oddával sa pochmúrnym myšlienkam O to viac ho na okraji čistiny prekvapila podivná žiara. Pohliadol na nebo, uvidel zlatý koč ťahaný zlatými koňmi a v tom kočiari sedel sám Boh!
Koč sa zniesol na čistinu a žobrák bežal zo všetkých síl za ním. "Teraz niečo dostanem, "pomyslel si celý a naradovaný dohnal koč, ale skôr ako stačil pochytiť dych a povedať Pánu Bohu, čo všetko by si želal, Boh sám otvoril dvere koča, natiahol k žobrákovi ruku a spýtal sa: "Čo mi dáš?"
Čo mi dáš ?
Žobrák zostal stáť ako obarený, toto nečakal. Potom ale predsa len siahol do tašky, nabral jednu hrstku ryže - zdalo sa mu, že nabral príliš veľa, a tak radšej ešte pár zrniek odsypal - a podal ju Pánu Bohu.
Koniec koncov, keď Boh niečo chce, nebolo by správne mu nedať vôbec nič.
Boh prijal ryžu, poďakoval, kone zabrali a koč čoskoro zmizol kdesi vo výške. Žobrák tam stál a nemohol sa z toho sklamania spamätať. Potom ešte s horšou náladou kračal do svojho príbytku.
Doma najskôr ani nemal chuť na jedlo. Potom sa ale hlad znova prihlásil o slovo. Žobrák teda otvoril svoju kapsu a užasol. Boli tam opäť dve hŕstky ryže. Jedna, trochu väčšia, bola obyčajná.
Na tej nebolo nič zvláštneho. Ale tá druhá, menšia - bolo vidieť, že z nej niekto niekoľko zrniek odsypal, bola celá z rýdzeho zlata Žobrák sa na ňu pozerá, neverí svojim očiam.
Bože, prečo som nemal odvahu dať ti úplne všetko
Potom sa zviezol na kolená a so zopnutými rukami usmievajúc sa a utierajúc očami zašepkal: "Bože, prečo som len nemal odvahu dať ti úplne všetko ... " A čo budeme na konci svojho pozemského života hovoriť my? Bože, prečo som len nemal odvahu dať ti úplne všetko? Keď Boh niečo chce, je správne mu dať z lásky všetko, aby sme dostali od neho z lásky všetko.
Pán Ježiš povedal: Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom." Sv. Lukaš 14, 25- 33.
Dôverujte môjmu Synovi, pretože on pre vás urobí i to, o čo by ste nevedeli ani len prosiť.
Posolstvo Panny Márie 2.7.2016
Preto, deti moje, vráťte sa k Eucharistii, k môjmu Synovi. Cesta k môjmu Synovi je
ťažká, plná zriekania, ale na konci je vždy svetlo. Rozumiem vašim bolestiam i utrpeniam a materinskou láskou vám utieram slzy. Dôverujte môjmu Synovi, pretože on pre vás urobí i to, o čo by ste nevedeli ani len prosiť.
Vy, deti moje, vy by ste sa mali starať iba o svoju dušu, pretože ona je to jediné, čo vám na tejto zemi patrí. Ju prinesiete špinavú alebo čistú pred nebeského Otca. Zapamätajte si, viera v lásku môjho Syna bude vždy odmenená. Prosím vás, aby ste sa zvlášť modlili za tých, ktorých môj Syn pozval, aby žili podľa neho a milovali svoje stádo. Ďakujem vám.
Deti moje, nestrácajte čas kladením otázok, na ktoré nikdy nedostávate odpoveď. Na konci vašej pozemskej cesty vám ich nebeský Otec dá. Vždy vedzte, že Boh všetko vie, Boh vidí, Boh miluje.
http://www.medjugorje.sk/posolstva/posolstva_2_slo/2015-2/597-posolstvo-panny-mrie-272016.html
http://www.milujte.se/storage/dalsi/milujte-se-2008-5.pdf
O Lakomstve
kto skúpo seje, skúpo bude aj žať !
Spravodlivým dá a rozmnoží vaše osivo a dá vzrast plodom vašej spravodlivosti ( 2 Kor ; 9,6-11 : Luk 6, 38 )
Ježiš im odpovedal: „Vy im dajte jesť ! “ (Luk 9,13)
Čím viac dávame, tým viac dostaneme. Tak smieme ustavične veriť, dôverovať, prijímať a rozdávať. Pán hovorí: „Dávajte a dajú aj vám.“ „Veď kto skúpo seje, skúpo bude aj žať; kto seje štedro, štedro bude aj žať...
A Boh má moc rozhojniť vo vás každú milosť, aby ste mali vždy vo všetkom úplný dostatok a aby ste mali hojne na každý dobrý skutok ako je napísané: Rozsypal a dal chudobným; jeho spravodlivosť trvá naveky. Ten, čo dáva rozsievačovi semeno a chlieb na jedenie, dá a rozmnoží vaše osivo a dá vzrast plodom vašej spravodlivosti.
Budete vo všetkom obohatení, na všestrannú štedrosť, a tak sa bude naším prostredníctvom vzdávať Bohu vďaka“
(2 Kor ; 9,6-11 : Luk 6,38)
Kto skúpo seje, skúpo bude aj žať; kto seje štedro, štedro bude aj žať. Každý tak, ako si umienil v srdci; nie zo žiaľu ani z donútenia, lebo veselého darcu Boh miluje.
Veď kto skúpo seje, skúpo bude aj žať
Veď kto skúpo seje, skúpo bude aj žať; kto seje štedro, štedro bude aj žať.
Každý tak, ako si umienil v srdci; nie zo žiaľu ani z donútenia, lebo veselého darcu Boh miluje.
A Boh má moc rozhojniť vo vás každú milosť, aby ste mali vždy vo všetkom úplný dostatok a aby ste mali hojne na každý dobrý skutok, ako je napísané: Rozsýpal a dal chudobným; jeho spravodlivosť trvá naveky."
Ten, čo dáva rozsievačovi semeno a chlieb na jedenie, dá a rozmnoží vaše osivo a dá vzrast plodom vašej spravodlivosti.list Korinťanom 9, 6-10
Veselého darcu Boh miluje (2 Kor 9, 7).
Svätému Vavrincovi, diakonovi rímskej cirkvi, bola zverená dvojaká zodpovednosť: starostlivosť o chudobných a dohliadanie na majetok Cirkvi. Počas vlny prenasledovania kresťanov v roku 258 rímsky prefekt Kornélius nariadil, aby Vavrinec odovzdal cirkevný majetok cisárovi.
V určený deň Vavrinec s hrdosťou predstavil Kornéliovi veľký zástup vdov, sirôt, spolu so slepými a chromými - každý z nich žil z milodarov kresťanov. "Toto je poklad Cirkvi," povedal.
Rozzúrený prefekt dal Vavrinca priviazať k hranici a pomaly upáliť. Týmto však Kornélius Cirkev nezastrašil, ako dúfal. Vavrincovo mučeníctvo povzbudilo mnohých ďalších, aby prijali Ježiša a preukazovali štedrú kresťanskú dobročinnosť.
Svätý Pavol nám pripomína, že Boha v štedrosti neprekonáme. "A Boh má moc rozhojniť vo vás každú milosť, aby ste mali vždy vo všetkom úplný dostatok a aby ste mali hojne na každý dobrý skutok" (2 Kor 9, 8). Pravá láska nič nevypočítava, ale slobodne rozdáva. Keď rozdáva Boh, dáva hojnosť svojej večnej lásky, nesmiernej milosti a nekonečného milosrdenstva.
Svätý Augustín raz povedal, že Boh nám neprestajne dáva dobré veci, ale naše ruky sú preplnené, a teda neschopné ich prijať. Naše srdce je často v zajatí toho, o čo sa staráme.
Lipneme na tom a Božej milosti prenechávame málo priestoru. Štedrý duch nás nielenže oslobodzuje dávať bez výhrad; umožňuje nám prijímať toho, ktorý môže uspokojiť najhlbšie túžby nášho srdca. Keď zadarmo a štedro rozdávame chudobným, mrzákom či núdznym, napodobňujeme Ježiša, ktorý nás miloval a dal za našu spásu svoj vlastný život.
Svätý Augustín tiež povedal: "Láska má ruky, aby pomáhali druhým. Má nohy, aby sa ponáhľali k chudobným a núdznym.
Má oči, aby videli biedu a núdzu. Má uši, aby počuli vzdychanie a zármutok iných." Prosme teda Pána, aby sme boli vnímavejší na tieto potreby, aby sa z nás stali veselí darcovia; takí, aký je on.
"Pane, nech tvoja láska povzbudí mužov a ženy na celom svete, aby štedro rozdávali chudobným a núdznym. Naplň ma, Pane, svojou štedrosťou." zdroj: boziemilosredenstvo.sk
Ako konať dobré skutky - Sv. Gregor Nazianzsky
(Oratio 14, De pauperum amore, 38. 40: PG 35, 907. 910)
Slúžme Kristovi v chudobných
„Blahoslavení milosrdní,“ hovorí Písmo, „lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.“ Milosrdenstvo nie je medzi poslednými blahoslavenstvami. A ďalej: „Blažený, kto pamätá na bedára a chudobného.
A opäť: „Blažený je človek, čo sa zľutúva a rád pomáha.“ A na inom mieste: „Spravodlivý sa ustavične zľutúva a požičiava.“ Ak chceme získať požehnanie a volať sa rozumnými, buďme dobrotiví.
Nech ani noc neprerušuje tvoje skutky milosrdenstva. Nehovor: „Choď preč a príď inokedy, zajtra ti dám,“ aby sa niečo nedostalo medzi tvoj úmysel a dobrý skutok. Dobročinnosť neznáša odklad.
„Lám hladnému svoj chlieb, blúdiacich bedárov zaveď do svojho domu“ s veselou a dobrou mysľou. Veď Apoštol hovorí: „Kto preukazuje milosrdenstvo, nech to robí radostne;“ pohotovosť a rýchlosť ti zdvojnásobí zásluhu za dobrý skutok. A čo sa dáva neochotne a nasilu, je nemilé a ani trochu slávne
Treba sa nám tešiť, nie žialiť, keď robíme dobre. Prorok hovorí: „Ak odstrániš putá a uprednostňovanie,“ čiže skúposť a overovanie, alebo váhavosť a šomranie, čo sa stane? Čosi veľké a obdivuhodné! Aká a koľká za to odmena! „Ako zora vyrazí tvoje svetlo a rana sa ti rýchlo zahojí.“ Kto by netúžil po svetle a zdraví?!
Preto ak si myslíte, že ma treba počúvať, Kristovi služobníci, bratia a spoludedičia, kým je čas, navštevujme Krista, starajme sa o Krista, živme Krista, obliekajme Krista, pritúľme Krista, uctievajme Krista, ale nielen pozvaním k stolu ako niektorí, ani voňavými olejmi ako Mária, nielen pochovaním ako Jozef z Arimatey, ani vecami potrebnými na pohreb ako Nikodém, ktorý mal Krista rád len napoly, ani napokon zlatom, kadidlom a myrhou, ako to urobili Mudrci pred týmito všetkými, ktorých sme spomínali.
Ale pretože Pán všetkého chce milosrdenstvo, a nie obetu, a pretože zľutovanie prevyšuje myriady tučných baránkov, preukazujme mu milosrdenstvo v chudobných a v tých, čo sú dnes pritlačení k zemi, aby nás, až odtiaľto odídeme, prijali do večných príbytkov v tom istom Kristovi, našom Pánovi; jemu sláva naveky. Amen.
Z Rečí svätého biskupa Gregora Nazianzského - doc.
Svätý Augustín
Kvôli desiatim spravodlivým je možná záchrana sveta
Ako by sme sa však správali, keby sme vedeli, že od nášho osobného života, závisí osud celého ľudstva? Nikto by sa nespoliehal na príkladnosť druhých, ale začal by sám od seba. Všetko by muselo byť iné.
Chceš, aby pre tvoju vlastnú slabosť či zbabelosť upadol do nešťastia iní ? Položenie si tejto otázky môže byť pre každého z nás kľúčové. Kvôli desiatom spravodlivým mohol byť kedysi zachránený svet. Tak to poznáme z bilibckého príbehu o ľuďoch zo Sodomy a Gomory, kde Boh pre skazenosťzoslal na zem potupu sveta.
Pán hovorí, mnohí sú vyvolení, ale málo povolaných. (Matúš 22:14)
Čo ak sa história opakuje a práve ty máš byť tým desiatym spravodlivým ?
Ježiš im odpovedal: „Vy im dajte jesť ! “(Luk 9,13)
Nový zákon dáva do jednej roviny vedľa seba smilstvo a lakomstvo (1 Kor 5, 10; 6, 9n; Kol 3, 5; Ef 5, 3; 2 Pt 2, 14; Mk 7, 21n). Svätý Pavol apoštol v liste Kolosanom v hlave 3 a verši 5 definuje lakomstvo ako službu modlám, keď hvorí: "Umŕtvujte teda svoje pozemské údy: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť a lakomstvo". Lakomstvo je nezlúčiteľné s duchom biblického sebaobetovania (Jer 22, 17; Mich 2, 2; Hebr 13, 5). Lakomec nemá dedičstva v Kristovom kráľovstve (1 Kor 6, 10; Ef 5, 5).
Podľa sv.Tomáša Akvinskeho lakomstvo je neumiernená láska k majetku. Samotné lakomstvo je vždy hriechom. Pokiaľ odporuje spravodlivosti, je celým svojim rodom ťažký hriech. Všedným môže byť len vtedy, keď sa jedná o nedokonalosť úkonu. Lakomstvo je proti Bohu, proti samému sebe a proti blížnemu. Starí ľudia sú pre vadu vo svojej prírodzenosti lakomí. Lakomstvo má dva významy; jeden širší pre akúkoľvek rozšírenú žiadostivosť mať akékoľvek stvorené dobro; druhý vlastný, pokiaľ je zvláštnym hriechom, ktorý sa týka vonkajších majetkov.
Je sedem druhov lakomstva (skúposťa závisť , lakomosť, prostitúcia, úžerníctvo, lúpež, kartárstvo a nespravodlivosť).
Lakomstvo = závisť je hlavnou neresťou, ktorá má sedem dcér (zrada a závisť, podvod, klamanie, krivá prísaha, vyvolávanie nepokojo, násilie a zatvrdlivosť proti milosrdenstvu). Dcéry lakomstva sa rodia predovšetkým z cieľa žiadostivosti. (pozn. žiadostivost je o istý druh závisti mať viac, alebo závidieť niečo čo iní majú ) viac ...
Žiadostiví ste, a nemáte. Vraždíte ...a .. závidíte.,...a nemôžete nič dosiahnuť. Hádate sa a bojujete. Nič nemáte, lebo neprosíte. Prosíte, a nedostávate, Iebo zle prosíte; chcete to využiť na svoje náruživosti. Jakub 4. kap. 2
Lakomstvo je prepiate milovanie vlastníctva bohatstva. ( privlastňovať si niečo či niekoho )
Tento druh lakomstva je zdrojom zatvrdlivosti proti milosrdenstvu, jeho srdce sa nikdy neobmäkčí, aby zo svojho bohatstva prispel na živobytie chudobných. Za druhé, k lakomstvu patrí prebytočné prijímanie darov. V tomto prípade je možné lakomstvo pozorovať v dvoch smeroch. Poprvé, pokiaľ je v cite, potom vzniká z lakomstva nepokoj. Podruhé, je možné ho pozorovať v účinku.
Ak pre získanie cudzieho majetku používa sily, čo vedie k násiliu, inokedy k podvodu, t.j. ku klamstvu, čo vedie často ku krivoprísažníctvu, kedy sa lesť realizuje skutkom, za podvodom nasleduje zrada, ako sme to videli v prípade Judáša, ktorý z lakomstva, z túžby po peniazoch a bohatstve zradil Krista. Lakomstvo robí ľudí nenávidenými a má príčinu v prílišnej sebaláske.
Lakomstvo je ťažkým hriechom ako aj márnotratnosť. Lakomstvo pokiaľ odporuje čestnosti, má opačnú neresť, a to márnotratnosť.
Márnotratnosť je opakom lakomstva. Márnotratníctvo sa posudzuje podľa vášne získať veľa peňazí, teda nie ako majúci ich nadbytok, ale tí, ktorí majú ich nedostatok.
Márnotratníci často sa nestarajú o bohatstvo, ale žijú niečomu inému. Najčastejšie sa priklonia k nemiernosti, jednak preto, že keď nadbytočne vydávajú v iných veciach, neváhajú utrácať v rozkošiach, k čomu ich vedie predovšetkým dychtivosť tela; jednak vtedy keď ich netešia dobré cnosti, potom hľadajú telesné potešenia. Mnohí márnotratníci sa stanú nezdržanlivými. zdroj: www.uspenie.s
Sedem darov ducha svätého - Sviatosť Myropomazania
Dar múdrosti:
Svätý Duch nám pomáha, aby sme v Bohu videli najvyššie dobro a svoje šťastie. Človek, ktorý nemá alebo nepoužíva dar múdrosti, často zamieňa stvorenie so Stvoriteľom, svoj cieľ vidí v stvorených veciach a od nich očakáva blaženosť. Človek, ktorý má a používa dar múdrosti, posudzuje všetko spod zorného uhla večnosti a jasne chápe, že aj zlé veci v živote (neúspech, utrpenie atď.), ak ich znášame z lásky k Bohu, nám môžu poslúžiť pre budúce šťastie v nebi.
Dar rozumu:
Ním chápeme zmysel života a vieme rozoznať dobro od zla. Otvára nám pravý zmysel Svätého písma a liturgických obradov. Umožňuje nám pochopiť kto je Ježiš a čo pre nás urobil. Dar rozumu spôsobuje, že aj tí najjednoduchší ľudia (dokonca i deti - Fatima) dokážu chápať Božie pravdy.
Dar nábožnosti:
Nám pomáha žiť v priateľstve s Pánom Bohom. Vzbudzuje v nás túžbu po modlitbe ako aj úctu a dôveru k Bohu.
Dar rady:
Pomáha nám nájsť správne riešenie svojich i cudzích problémov. Často stojíme pred dilemou ako sa rozhodnúť. Vďaka daru rady, ktorý nám udeľuje Svätý Duch nemusíme ľutovať svoje rozhodnutia.
Dar bázne voči Bohu:
Nás vedie k tomu, aby sme pokorne a s úctou prijímali Božiu vôľu. Vďaka tomuto daru si dokážeme uvedomiť ohavnosť hriechu ako aj Boží majestát. Máme strach z toho, že by sme sa mohli od Boha navždy odlúčiť.
Dar sily:
Pomáha nám žiť podľa našej viery aj napriek ťažkostiam. Umožňuje nám hrdinské činy. Dáva nám odvahu postaviť sa zoči-voči našim nepriateľom a nepriateľom Boha.
Dar poznania (vedomosti):
Pomocou tohoto daru hľadáme a prijímame pravdu. Tento dar viac pôsobí na srdce než na rozum. Ním poznávame (zakusujeme) Božiu lásku, presviedčame sa o nej. Človek, obdarený darom poznania má osobitnú schopnosť poznávať a konať, čo slúži na Božiu slávu, na spásu seba i blížneho. zdroj: www.uspenie.sk
Slovo na cestu
Pán Ježiš Kristus odišiel so svojimi učeníkmi na odľahlé miesto, no len čo zástupy božského Učiteľa nevideli, pýtali sa: „Kde je?“ Mnohí šli za ním pešky, iní sa ta preplavili.
Prichádzali stále ďalší, až ich bolo päťtisíc mužov okrem žien a detí. Kristus ešte nestačil zísť na breh a zástup tu už na neho čakal. Z úbočia hľadel na zástup a v srdci mal s ním hlboký súcit. Čím viac ich pribúdalo, tým väčšiu potrebu cítil venovať im pozornosť. „Zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera“ (Mar 6,34). Opustil samotu a vyhľadal vhodné miesto, kde by im mohol slúžiť. Kňazi a poprední muži im nijako nepomohli.
Z Pán Ježiša Krista však vytekali prúdy živej vody, keď poučoval zástup o ceste spasenia. Ľud počul vľúdne, jednoduché a jasné slová ako galádsky balzam. Liečivý dotyk jeho božskej ruky prinášal radosť a život zomierajúcim telesne hlavne duševne. V ten deň akoby nebo zostúpilo na zem; vôbec si neuvedomovali, ako dlho už nejedli. Deň sa pomaly končil, slnko zapadalo, ale ľudia sa nerozchádzali. Ježiš im celý deň slúžil bez jedla a odpočinku.
Od únavy a hladu bol sám unavený aj učeníci chceli, aby si odpočinul. Božský spasiteľ nemohol sa však odtrhnúť od davu, ktorý sa okolo neho tiesnil. Mnohí prišli zďaleka a od rána nič nejedli.
Ježiš však odpovedal: „Vy im dajte jesť!“ (Luk 9,13). Nato sa obrátil k Filipovi a spýtal sa ho: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ (Ján 6,5). Povedal to preto, aby vyskúšal vieru učeníka.
Filip si pri pohľade na zástup uvedomil, ako nemožné bude opatriť jedlo pre toľký dav. Odpovedal, že za dvesto denárov chleba nepostačí, aby každý z nich dostal aspoň malý kúsok. Pán Ježiš sa potom spýtal, koľko potravy by sa medzi nimi našlo. Ondrej povedal:
„Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby, ale čo je to pre toľkých?“ (Ján 6,9). Ježiš to kázal priniesť, potom vyzval učeníkov, aby poslucháčov usadili v skupinách po päťdesiat a po sto do trávy kvôli poriadku a aby všetci boli svedkami toho, čo urobí. Potom vzal pokrm, „pohliadol do neba, poďakoval a začal lámať chleby a dávať učeníkom a učeníci zástupom“ (Mat 14,19). „Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov odrobín a zvyškov rýb“ (Mar 6,43).
Ten, ktorý ľudí učil ceste pokoja a šťastia, rovnako dbal o ich potreby telesné i duchovné. Ľud bol unavený a vysilený. Boli tu matky so svojimi kojencami v náručí i s deťmi, ktoré sa držali ich odevu. Mnohí stáli celé hodiny. Kristove slová ich tak zaujali,že ich ani nenapadlo posadiť sa. A zástup bol taký veľký, že museli dávať pozor, aby sa neušliapali.
Pán Ježiš chcel, aby si odpočinuli, preto im kázal sadnúť si. Bolo tu dosť trávy, takže si všetci mohli pohodlne odpočinúť. Kristus urobil div len vtedy, keď šlo o nejakú naliehavú nutnosť, a každý zázrak mal ľudí viesť k stromu života, ktorého lístie slúži na uzdravenie národov. Jednoduché jedlo z rúk učeníkov malo hlboký význam. Šlo naozaj o obyčajný pokrm: ryby a jačmenné chleby boli každodenným jedlom rybárov v okolí Galilejského mora.
Pán Ježiš mohol prítomným pripraviť skvelú hostinu, ale jedlo len na ukojenie telesnej žiadosti by nedávalo nijaké duchovné naučenie. Kristus ich tým poučil, že človekznehodnotil prirodzenú stravu z Božej ruky. Ani z prepychových hodov pripravených na ukojenie zvrátenej chuti sa ľudia netešili tak, ako prítomní poslucháči z odpočinku a jednoduchého jedla, ktoré tu pripravil Kristus ďaleko od ľudských príbytkov.
Keby dnešní ľudia žili jednoducho a v súlade s prirodzenými zákonmi ako Adam a Eva na začiatku, ľudstvo by malo všetkého dostatok. .
Sebectvo a pôžitkárstvo uviedli na svet hriech a biedu z prebytku na jednej strane a nedostatku na strane druhej. Pán Ježiš si nechcel získavať priazeň ľudí plnením ich túžob po blahobytnom živote. Jednoduché jedlo bolo tomuto veľkému zástupu, unavenému a vyhladnutému po dlhom a rušnom dni, nielen potvrdením jeho moci, ale aj dôkazom jeho ohľaduplnej starostlivosti o potreby každodenného života.
Spasiteľ nesľuboval svojim nasledovníkom svetský blahobyt, ich potrava môže byť jednoduchá a možno aj veľmi skromná, ich údelom môže byť chudoba, ale jeho slovo je zárukou, že sa im postará o to najnutnejšie; prisľúbil im svoju stálu prítomnosť, ktorá je oveľa vzácnejšia než svetské majetky. Nasýtením vyše päťtisícového zástupu Ježiš prejavil moc, ktorá ustavične pôsobí pre naše blaho.
Zemská úroda svedčí o tom, ako Boh deň čo deň robí divy. V prírode sa deje to isté, čo sa udialo pri nasýtení zástupov. Ľudia pripravujú pôdu a zasievajú semeno, ale Boh mu dáva život a vzrast. Klíči pod Božím dažďom, vzduchom a slnečným svitom „najprv byľ, potom klas a nakoniec plno zŕn v klase“ (Mar 4,28).Ľudia sú povolaní, aby boli Božími spolupracovníkmi v starostlivosti o obilie a prípravu chleba, ale oni pričasto strácajú zo zreteľa Božie pôsobenie. Nevzdávajú Bohu patričnú slávu, ktorá náleží(367) jeho svätému menu.
Pôsobenie jeho moci sa pripisuje zákonitostiam prírody alebo úsiliu ľudí. Namiesto Boha sa oslavuje človek a vzácne Božie dary sú tak sebecky zneužité, že sa z nichmiesto požehnania stáva kliatba.
Boh to chce všetko zmeniť. Prebúdza naše otupené zmysly, aby sme spoznali jeho dobrotu a oslavovali ho za pôsobenie jeho moci. Chce, aby sme poznávali Darcu v jeho daroch, ktoré nám mali a majú byť požehnaním. Toto bol zmysel Kristových divov. Zástupy boli nasýtené a jedla ešte hojne zostalo.
Ten však, ktorému patria všetky zdroje moci, prikázal: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!“ (Ján 6,12). Tieto slová znamenali viac než len pozbieranie odrobín do košov. Naučenie bolo dvojaké. Nesmieme plytvať ani pozemskými darmi. Nesmieme prehliadnuť nijakú časnú výhodu. Nemá sa zanedbať nič, čo ľuďom môže byť na požehnanie. Máme pozbierať všetko, čo by mohlo zmierniť ľudský hlad. Podobne starostlivo by sme mali dbať aj o duchovné hodnoty. Pri košoch plných odrobín ľudia mysleli na svojich priateľov doma. Radi by sa boli podelili o chlieb, ktorý požehnal Kristus.
Dychtivý zástup si rozobral obsah košov a odniesol si z neho aj domov do okolitých krajov. Títo účastníci duchovnej hostiny mali podobne priniesť ostatným aj chlieb, ktorý zostupuje z neba a tíši ich duchovný hlad. Mali zvestovať, čo sa dozvedeli z Božích predivných vecí. Nič nemalo vyjsť nazmar, ani jediné slovo večnej spásy nemalo neužitočne padnúť na zem. Div rozhojnenia chlebov je príkladným naučením o našej závislosti od Boha. Keď Kristus nasýtil päťtisícový zástup, nemal poruke hojnú zásobu jedla.
Zrejme nemal ani peniaze. Bol tu na púšti s piatimi tisícami mužov okrem žien a detí. Sám tento veľký zástup nezvolal, ľudia prišli bez pozvania a bez rozkazu. On však vedel, že (254) po takom dlhom pozornom počúvaní budú vyhladnutí a vyčerpaní a on sám bol jedným z nich. Boli ďaleko od domova a zvečerievalo sa. Mnohí nemali ani čas kúpiť si jedlo.
Ten, ktorý sa v záujme ľudstva postil na púšti štyridsať dní, nechcel ich pustiť domov hladných. Kristus tu bol z Božej prozreteľnosti a úplne sa spoliehal, že nebeský Otec sa o potreby ľudu postará. (368) Ak sa ocitneme v tiesnivých situáciách, spoliehajme sa na Boha. V každom ohľade si musíme počínať rozvážne a obozretne, aby sme sa vlastnou unáhlenosťou neocitli v tiesni. Nemali by sme sa vrhať do ťažkostí tým, že zanedbáme Božie dary a nezužitkujeme schopnosti, ktoré nám dal. Kristovi služobníci sa musia riadiť Božími pokynmi. Ide o Božie dielo, a ak chceme byť iným na požehnanie, musíme dbať na Pánove zámery. Vlastné ja sa nesmie stať stredom pozornosti; nepatrí mu nijaká česť.
Ak plánujeme podľa vlastných predstáv, Pán nás môže ponechať v našich omyloch. Ak však prídeme do ťažkostí pre jeho príkazy, vyvedie nás z nich a vyslobodí nás. Nesmieme malomyseľnieť, ale vo všetkých ťažkých situáciách prosiť o pomoc toho, ktorý ovláda nekonečné zdroje. Neraz sa ocitneme v tiesnivých okolnostiach, potom sa musíme s plnou dôverou spoľahnúť na Boha. On ochráni každého, kto sa ocitol v ťažkej situácii preto, že chcel ísť cestou Pánovou. Kristus nás ústami proroka nabáda, aby sme „lámali svoj chlieb“, „strápenú dušu nasýtili“, „nahého zaodiali“ a „vypovedaných uviedli do domov“ (Iz 58,7-10). Prikázal nám: „Choďte do celého sveta a zvestujte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mar 16,15).
Ako často nám však zomdlieva srdce a viera ochabuje pri pohľade na rozsah potrieb a neúmerne nepatrné možnosti. Voláme s Ondrejom, ktorý hľadel na päť chlebov a dve ryby: „Čo je to pre toľkých?“ Často sa zdráhame, a nie sme ochotní dať z toho, čo máme, v obave, že v záujme iných utratíme všetko a celkom sa vyčerpáme. Ježiš nám však prikázal: „Vy im dajte jesť!“ Jeho príkaz je aj prísľubom a skrýva sa v ňom tá istá moc, ktorá nasýtila zástupy pri jazere. Tým, že Kristus ukojil časné potreby hladného zástupu, všetkým svojim pracovníkom dal súčasne aj duchovné naučenie.
Pán Ježiš Kristus totiž prijímal od Otca a dával učeníkom. Oni rozdávali zástupu a ľudia si navzájom podávali ďalej. Podobne všetci, čo sú v spojení s Kristom, budú prijímať od neho chlieb života, nebeský pokrm a dávať ho iným. Keď Ježiš bral skromnú zásobu chleba, bezvýhradne sa spoľahol na Boha a hoci by to nestačilo ani len jeho učeníkom, nedal im prednosť, ale rozdával im to pre ľud. Chlieb sa mu v rukách množil a naplnil ruky učeníkov, ktoré sa vystierali ku Kristovi, (369) Chlebu (255) života.
Tá nepatrná zásoba stačila pre všetkých. Keď sa ľudia najedli, pozbierali odrobiny a z tohto nebeského pokrmu jedol aj Kristus so svojimi učeníkmi. Učeníci boli sprostredkovateľmi medzi Kristom a ľudom. Táto skúsenosť by mala byť veľkým povzbudením jeho učeníkom. Kristus je slávny stred, zdroj všetkej sily. Jeho učeníci majú prijímať všetko potrebné od neho. Aj tí najmúdrejší, najduchovnejší ľudia môžu dávať len toľko, koľko sami prijímajú. Na duševné potreby nevystačia z vlastných zdrojov. Dávať môžeme len z toho, čo sme prijali od Ježiša, a prijímať môžeme podľa toho, koľko sme dali iným.
Čím viac dávame, tým viac dostaneme. Tak smieme ustavične veriť, dôverovať, prijímať a rozdávať. Rozmach Božieho kráľovstva bude veľký, aj keď sa zdá, že pomalý, a prekážky môžu svedčiť skôr o opaku. Dielo je Božie, on sa oň postará a pošle pomocníkov, verných a horlivých učeníkov, ktorých ruky naplní potravou pre hladné zástupy. Boh nezabúda na tých, čo v láske pracujú a slovom života slúžia hynúcim.
Neopomenie tých, čo vystierajú ruky a prijímajú obživu pre ďalších pracujúcich. V Božom diele je nebezpečenstvo prílišného spoliehania sa na to, čo dokáže človek so svojimi darmi a schopnosťami. Tým strácame zo zreteľa Majstra-Tvorcu. Kristov služobník si často neuvedomuje svoju osobnú zodpovednosť. Je v nebezpečenstve, že svoje bremeno zodpovednosti prenechá organizáciám a prestane sa spoliehať na Pána, ktorý je zdrojom všetkej sily. Je veľkým omylom v Božom diele spoliehať sa na ľudskú múdrosť alebo na počet pracovníkov. Úspech v Kristovom diele nezávisí ani tak od množstva či nadania, ako od čistoty zámeru, od skutočnej jednoduchosti opravdivej, závislej viery.
Musíme niesť osobnú zodpovednosť, osobne plniť povinnosti a vynakladať osobné úsilie za tých, čo Krista nepoznajú. Tieto povinnosti by sme nemali prenechať iným, podľa nášho odhadu možno ľuďom nadanejším, ale pracovať podľa vlastných možností. Keď vás napadne myšlienka: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ (Ján 6,5), neprejavte ani náznak nedôvery. Keď učeníci počuli Spasiteľov príkaz: „Vy im dajte jesť!“, uvedomili si všetky možné prekážky. Pýtali sa: (370) „Máme ísť do dedín nakúpiť chleba?“
Podobne sa aj dnes pýtajú Božie deti, keď svet trpí hlad po chlebe života. Pošleme niekoho zďaleka, aby ich nasýtil? Čo však hovorí Pán Ježiš Kristus? „Usaďte ich“ a sám ich nasýtil. Ak sú okolo vás ľudia v tiesni, pamätajte, že Kristus je prítomný. Raďte sa s ním. Prineste svoje jačmenné chleby Ježišovi. (256) Môže sa nám stať, že potreby diela presahujú naše možnosti. Ak však budeme napredovať vo viere vo všemohúceho Boha, otvoria sa nám nevyčerpateľné zdroje. Ak to bude dielo Božie, Boh sa postará o jeho úspešné dokončenie. Odmení úprimnú a jednoduchú dôveru v neho. Ak v službe svojho Pána uvážlivo a hospodárne použijeme hoc aj ten najmenší dar, potom sa rozdávaním rozhojní.
V Kristových rukách sa skromná zásoba nezmenšila, kým hladný zástup nebol nasýtený. Ak prídeme k zdroju sily s vystretými rukami prijímajúcej viery, potom budeme mať v diele oporu a aj za najťažších okolností budeme vedieť prinášať ľuďom chlieb života. Pán hovorí: „Dávajte a dajú aj vám.“ „Veď kto skúpo seje, skúpo bude aj žať; kto seje štedro, štedro bude aj žať...
A Boh má moc rozhojniť vo vás každú milosť, aby ste mali vždy vo všetkom úplný dostatok a aby ste mali hojne na každý dobrý skutok, ako je napísané: Rozsypal a dal chudobným; jeho spravodlivosť trvá naveky. Ten, čo dáva rozsievačovi semeno a chlieb na jedenie, dá a rozmnoží vaše osivo a dá vzrast plodom vašej spravodlivosti. Budete vo všetkom obohatení, na všestrannú štedrosť, a tak sa bude naším prostredníctvom vzdávať Bohu vďaka“ (Luk 6,38; 2 Kor 9,6-11).
Slovo na cestu
Viac tu: http://jezismaria1.webnode.sk/lakomstvo/
Potrat – najväčšia hrozba pre mier
Matka Terézia pri preberaní Nobelovej ceny mieru v roku 1979 povedala na tému potratu dôležité slová.
Potrat je najväčšou hrozbou pre mier vo svete. Každý život je životom Boha v nás. Nenarodené dieťa má v sebe Boží život. Nemáme nijaké právo zničiť ho, nech by sme na to použili akékoľvek metódy. (...) Dieťa je vždy Boží dar. Ak je potrat povolený vo vysoko rozvinutých krajinách, tieto krajiny sú najúbohejšie z úbohých. Najväčším nebezpečenstvom pre mier je potrat. Ak môžeme zničiť život, ktorý nám daruje Boh, alebo ak sa matka môže stať katom svojich detí, čo máme povedať o iných vraždách a vojnách vo svete? Ľudia sa dnes nemajú navzájom radi a tu je počiatok hrozby pre mier. Potrat je pôvodcom zla vo svete...
Bože, obdar nás milosťou, aby sme na celom svete vedeli ukončiť zabíjanie detí v lone matky. Najsvätejšia Panna Mária, ty si z láskou prijala Ježiša, preto pomáhaj matkám a chráň ich od hriechu potratu!
Nenarodené deti sú najúbohejšie z úbohých. Sú Bohu veľmi blízke. Vždy prosím lekárov, aby nikdy nezabíjali nenarodené deti.. Ak ich niekto nechce, ja ich prijmem. Vždy nájdeme rodiny, ktoré si tieto deti adoptujú. V očiach každého dieťaťa vidím prítomného Boha. Ak budú matky naďalej zabíjať svoje vlastné deti, tak sa nám nepodarí zabrániť vojnám.
Možno praktizovať sebaukájanie?
autor: świadectwo
Samozrejme, že áno – tvrdí Bravo a iné demoralizujúce časopisy. Podľa ich názoru sebaukájanie je niečo také prirodzené ako stolica alebo sliny s tým rozdielom, že je to spojené s telesnou rozkošou. Skúsme odhaliť, v čom spočíva klamstvo takého tvrdenia.
Najprv musíme pochopiť, že pohlavné orgány nemôžeme pokladať za hračky. Sexuálne impulzy majú celkom iný charakter ako napríklad smäd, hlad alebo vylučovanie slín či sĺz. Veď si len predstav, či by cez sliny alebo slzy mohol vzniknúť nový človek? Pohlavný pud je naozaj túžbou, ale nie toho istého druhu ako potreba jesť či piť. Každý normálny človek môže silou vôle vytrvať v sexuálnej abstinencii a určite neumrie; no toto nie je možné v oblasti jedenia či pitia. Devätnásťročný Andrej v liste píše, že pred rokom zložil sľub sexuálnej zdržanlivosti do uzavretia manželstva. Odvtedy nemal pohlavný styk a nepodľahol sebaukájaniu. Silou vôle teda možno ovládnuť pohlavné pudy, ale nemožno dlhšiu dobu nič nejesť alebo nepiť.
Prečo je sebaukájanie zlé? Lebo ním prejavuješ nedostatok úcty voči sebe samému, utekáš do fiktívneho sveta a sústredením sa na osobnú rozkoš prehlbuješ v sebe egoizmus a citovú nezrelosť. Takto ubližuješ svoje budúcej manželke (manželovi). Pravidelné sebaukájanie postupne vedie k návyku a k závislosti na sexuálnej rozkoši. Nezabúdaj, že nečistota tohto druhu ohrozuje predovšetkým tvoju slobodu, stáva sa nútením, neslobodou. Tvoja vôľa je paralyzovaná, prestáva fungovať mechanizmus kontroly, a tak strácaš slobodu, ktorá je nutná k tomu, aby si mohol milovať. Nečistota je teda ničivá, týka sa toho, čo je najintímnejšie a najsvätejšie – schopnosti milovať. Preto hriech nečistoty po sebe vždy zanecháva horkú príchuť a smútok. Nečistota sa v mnohých prípadoch stáva obsesiou, čiže neustálym pozeraním a myslením na všetko cez prizmu sexu. Chorobná predstavivosť sústredená na sex vedie k ochrnutiu ducha. Vzniká bludný kruh, pretože predstavy vedú ku skutkom, no nečisté skutky ešte väčšmi prebúdzajú predstavivosť.
Ako sa možno vyslobodiť zo zlozvyku sebaukájania?
Ako môžeš ovládnuť svoje sexuálnu energiu a podriadiť ju svojej vôli?
Najprv sa musíš pravdivo na seba pozrieť, uznať, že si hriešnik, a rozhodnúť sa dostať sa z otroctva, rozhodnúť sa pre boj, aby si svoje túžby a inštinkty podriadil svojej vôli. Len ak sa budeš cítiť ako hriešnik zotročený démonom nečistoty, umožníš, aby k tebe prišla Kristova láska a vyslobodila ťa zo zlozvyku. Čistota je darom, preto musíš po nej túžiť, milovať ju a prosiť o ňu. Len keď si čistý, dovoľuješ Kristovi, aby ťa miloval, a tak prejavuješ lásku svojmu budúcemu manželskému partnerovi a deťom. Ak je tvoj pud silný a nástojčivý, znamená to, že Boh ťa obdaroval veľkou vitalitou, za čo mu máš byť vďačný. Je to príležitosť a úloha k cvičeniu pevnej vôle a odvahy. Čistotu a slobodu si treba vybojovať vo veľkých bitkách. Musíš o ne bojovať, aby si mohol pravdivo milovať. Tento druh bojov pri obrane čistoty ťa bude posilňovať vo všetkých oblastiach života a bude ti prinášať slobodu a šťastie. Pritom mysli na Kristove slová, že bez neho nič nemôžeš urobiť (Jn 15, 5). Ježiš bez tvojho súhlasu nebude môcť konať, no aj tvoje úsilie je vopred odsúdené na neúspech, ak nebudeš zjednotený s Ježišom cez modlitbu a sviatosti zmierenia a Eucharistie. Treba teda uveriť v Kristovu všemohúcu lásku a zjednotiť sa s ním.
Ukájaš sa obvykle vo chvíľach samoty, keď sa cítiš nemilovaný a zranený ľuďmi. Musíš si nájsť vlastný spôsob odmietania pokušení, ale keď sa objavia, nezabudni sa modliť a hneď začni robiť niečo, čo odvráti tvoju pozornosť, a neizoluj sa. A ak si sám v noci, spomeň si na tých, ktorí sú ti drahí, na známych alebo príbuzných zosnulých, a uvedom si, že sú s tebou.
Nezabudni, že Ježiš je pri tebe dokonca aj vtedy, keď sa cítiš celkom opustený.
Nie je pravda, že keď sa objaví sexuálny impulz, tak si nútený podľahnúť mu. Vzdanie sa bez boja je obyčajná zbabelosť. Najčastejšie hrešíme preto, že hriech sa nám vidí príťažlivý a chceme zhrešiť. Preto keď sa tvoje myšlienky začnú točiť okolo sexu a sebaukájania, najlepšie je okamžite zmeniť činnosť: vyjdi von, navštív priateľa, vojdi do kostola. Je chybou opakovať: „neurobím to, neurobím to, neurobím to,“ pretože to spôsobuje rast vnútorného napätia, ktoré si si zvykol uvoľniť práve sebaukájaním. Ešte skôr, ako sa toto napätie objaví, musíš utiecť k modlitbe alebo sa stretnúť s priateľmi, podobne ako utekáš pod strechu hneď, ako vidíš čierne mračná, a nie až potom, keď začne búrka.
Na zvládnutie problému sebaukájania je potrebný čas. Pre jedného to bude otázka týždňov, pre iných mesiacov či dokonca rokov. Preto buď trpezlivý, keď niekedy upadneš. Víťazstvo sa určite dostaví, no nikdy sa nepoddávaj a nepodľahni zármutku a zúfalstvu. Nepozeraj na svoju slabosť a nežiaľ nad ňou, lež začínaj vždy odznovu. Kristus ťa vždy miluje a vždy dvíha. Oveľa nebezpečnejšie ako pád je znechutenie a strata viery v konečné víťazstvo. Svätá Terézia píše, že „svätcom nie je ten, kto nepadá, ale ten, kto vždy vstáva“. Nikdy sa nevzdávaj, lebo Kristus ťa miluje v každej situácii a nikdy ťa neprestane milovať. Modli sa a vždy dôveruj. Pre Boha je dôležité, že chceš ísť jeho cestou. Pády nie sú hrozné, ak sa dejú cestou na vrchol a ak dovolíš, aby ťa Boh dvíhal. A vieš, že niektorí svätci boli pred obrátením hriešnikmi? Napríklad svätý Augustín mal nemanželského syna a blahoslavený Karol Foucauld míňal peniaze v nočných lokáloch. Kristus ich oslobodil z moci nečistoty. Ak uveríš jeho láske, tak pre Boha nič nie je nemožné.
Nezabúdaj, že nie sme pánmi svojej predstavivosti a vzniku sexuálnych túžob a impulzov. Sú nezávislé na našej vôli, ale ich uspokojovanie závisí od nášho súhlasu, teda máme čas na boj, modlitbu, ovládnutie sa. Na ceste k úplnému oslobodeniu sa zo zlozvyku sebaukájania je nutná sústavná sebakontrola a prísna askéza. Preto nikdy nepozeraj erotické filmy. Vôbec nekupuj ani nečítaj časopisy a knihy s nemorálnym obsahom. V tejto oblasti niet silných, preto neprovokuj ani seba, ani iných sexuálnymi gestami a oblečením (minisukne) a upozorni iných, ak sa správajú alebo obliekajú provokatívne. Každý deň cvič alebo športuj, veľa času tráv na čerstvom vzduchu a svedomito si plň povinnosti. Tam, kde sa ti nechce, silou vôle sa prinúť, aby sa ti chcelo. Udržuj hygienu celého tela. A predovšetkým sa modli, pričom hľaď na Kristovo telo v Eucharistii alebo na jeho tvár na Turínskom plátne. A Ježiš bude obmývať tvoje oči, myseľ aj srdce svetlom svojej čistej lásky.
Krzysiek
Čo sa týka rád tým, ktorí zotrvávajú v zajatí zlozvyku masturbácie, sú jednoduché, ale dôležité...
Moje tri rady
Chcela som zabiť vlastné dieťa
autor: świadectwo
Začiatok tohto príbehu sa datuje na máj 2000, kedy mi lekár potvrdil, že som v požehnanom stave. Bolo to ako blesk z jasného neba, pre mňa aj pre lekára. Mala som už tri deti vo veku 15, 13 a 9 rokov. Pri poslednom pôrode som aj s dieťaťom skoro zomrela a lekár mi povedal, že už nesmiem mať viac detí, lebo každý ďalší pôrod by bol pre môj organizmus veľká záťaž (pri posledných dvoch pôrodoch som krvácala a tretí museli lekári po 25-tich hodinách dokončiť cisárskym rezom a ďalšie dlhé hodiny bojovali o môj život).
Dala som si zaviesť špirálu. Po piatich rokoch novú. Pri kontrolnom vyšetrení som lekárovi oznámila, že mi mešká menštruácia. Dostala som injekciu na jej vyvolanie. Nezabrala. Lekár mi urobil USG a potvrdil tehotenstvo. V ordinácii som sa rozplakala a lekár sa mi „nemohol pozrieť do očí“ – ako sám povedal. A ponúkol mi bezplatne potrat, lebo jeho nedopatrením som nechcene otehotnela.
Naša finančná situácia bola zlá, v byte sme sa tiesnili a syn mal v septembri nastúpiť na priemyslovku (čo znamenalo ďalšie výdavky ) a mladší sa pripravoval na prvé sväté prijímanie. Žili sme len z manželovho príjmu a teraz bude treba kúpiť výbavičku, postieľku, plienky a kočík, no a mlieko – veľmi drahé, lebo nikdy som svoje deti nekŕmila vlastným mliekom, lebo nikdy som ho nemala.
Keď som počula o ponuke na bezplatný potrat, prestala som plakať a upokojila som sa. O týždeň som mala nastúpiť do nemocnice. Cestou domov som si uspokojovala svedomie – bude dobre, je to predsa ešte len siedmy týždeň, je to ešte len zhluk beztvarých buniek. Večer som všetko povedala manželovi. Veľmi sa zarmútil a keď počul o potrate, rozhodne sa postavil proti. Kričala som, že ja budem „nosiť brucho“ a rodiť v ukrutných bolestiach, že môžem zomrieť a jeho to nič nestojí, lebo celá ťarcha výchovy detí spočíva na mne, že mám už 36 rokov a nechcem sa znova vrátiť k plienkam. Vtedy mi pokojne povedal: „Predtým, ako si sa za mňa vydala, prosila si na púti na Jasnej Hore o syna kňaza, a možno toto bude on.“ Tento argument mi zavrel ústa. Nespala som celú noc, len som premýšľala. Nad ránom som sa rozhodla tehotenstvo ukončiť a mužovi povedať, že som potratila. Táto myšlienka ma upokojila.
Nasledujúci deň, skôr ako som odišla so synom na katechézu pred prvým svätým prijímaním, som triedila bielizeň na pranie. V koši na špinavú bielizeň som našla môj medailónik. Myslela som si, že pred dvoma dňami pri vyzliekaní blúzky som ho musela odtrhnúť tak, že som si to nevšimla, lebo retiazku som mala stále na krku. Na medailóniku bol z jednej strany obrázok Božieho milosrdenstva s nápisom Ježišu, dôverujem ti, z druhej strany portrét sestry Faustíny.
So synom sme odišli na katechézu. V kostole začal kňaz spievať pieseň Keď Ježiš chodil po zemi a pri treťom verši Kto by prijal dieťa... som zostala ako omráčená. Kľakla som si a začala som plakať. Preplakala som celú svätú omšu. Čo som to chcela urobiť, pomyslela som si, chcela som zabiť naše dieťa a svedomie som si uspokojovala zlou finančnou situáciou a svojím vekom. Chcela som zabiť dieťa, ktoré má telo a dušu, tak ako to, ktoré o pár dní pristúpi k prvému svätému prijímaniu. Ako by som sa mohla Ježišovi „pozrieť do očí“? Stratila som medailónik a hneď som stratila aj svedomie.
O niekoľko týždňov som čítala v Milujte sa!, že špirála nezabraňuje počatiu, ale spôsobuje potrat. Tu sa začala moja nočná mora. Celý čas som myslela len na to, koľko detí som už takto zabila a aké silné musí byť toto, ktoré nosím pod srdcom, keď prekonalo toľko „atentátov“. Po sviatosti zmierenia som sa trochu upokojila, ale v srdci som stále cítila odpor k sebe samej. Omráčila ma pravda o Bohu, že pre neho je všetko možné. Obdaroval ma veľkým darom, hoci som robila všetko pre to, aby som ho neprijala.
Odo dňa, keď som sa rozhodla, že dieťa porodím, som sa denne modlila ruženec k Božiemu milosrdenstvu a prosila som, aby sa dieťa narodilo zdravé.
Môj synček prišiel na svet v decembri roku 2000. Narodil sa bez akýchkoľvek komplikácií – prirodzeným spôsobom, bez veľkých bolestí – zdravý a krásny. Privítala som ho so slzami, vybozkávala som ho, urobila som mu krížik na čielko a šepla som mu: „Odpusť, synáčik.“
Môj zázračný dar pekne rastie. Všetci ho zbožňujeme a máme ho veľmi radi. Krásne rastie, behá po dome, hlasito sa smeje a kričí „mama“. Vtedy mi srdce zviera od žiaľu, že sa nemusel narodiť. Všetko, čo sa udialo od chvíle, keď som sa rozhodla, že ho porodím, je pre mňa Boží zázrak. Hoci sa doma tlačíme a chýbajú nám peniaze, našli sa ľudia, ktorí sa za nás modlili, darovali nám výbavičku, postieľku, kočík aj hračky. Zázrak je tiež to, že mám svoje mlieko a synčeka môžem zdravo kŕmiť.
Myslím si, že Ježiš ma podrobil skúške. Ja som mu uverila a som šťastná. Zachránil moje dieťa a zachránil aj mňa.
Renáta
Od hriechu k slobode
autor: świadectwoNáhodou sa mi u známych dostalo do rúk váš časopis. Pri čítaní úprimných a bolestných vyznaní iných ľudí som prežila skutočný šok. Zrazu som si uvedomila, že aj moje zážitky spred niekoľkých desiatok rokov musia konečne vyjsť na svetlo sveta. Možno budú pre niekoho výstrahou. Možno niekto pocíti zahanbenie alebo ľútosť. Sama som tieto pocity často prežívala.
Nepodpíšem sa (hanba je priveľká), ale chcem sa s vami podeliť o najbolestnejšou časť svojho života. Pozná ju len zopár ľudí – môžem ich spočítať na prstoch jednej ruky. Nie je pre mňa ľahké vracať sa do minulosti, ale keď sa diskusia o potratoch vracia ako bumerang, chcem vydať svedectvo pravde, ktorú som sama prežila.
Som už staršia žena, pred dôchodkom, s veľkými životnými skúsenosťami. Mám šťastnú rodinu: manžela, syna, vnukov, rôzne hmotné dobrá. No v hĺbke duše ma stále sprevádza spomienka na to, čo sa stalo pred rokmi a čo ma stále trápi.
Moja prvá láska sa skončila vynúteným pohlavným stykom a neplánovaným tehotenstvom. Obaja sme študovali, boli sme mladí a búrili sme sa. Svoj stav som si uvedomila až v piatom mesiaci, keď už bolo prineskoro uvažovať o potrate. Pôrod a okolnosti, ktoré ho sprevádzali, ľudia i zážitky boli také hrozné, že keď som o pol roka opäť otehotnela, najväčšmi zo všetkého som sa bála opakovania všetkého, čo som v nemocnici zažila. K tomu všetkému sa pripojil vplyv mnohých ľudí, z ktorých každý bol zdanlivo priateľský a starostlivý. Spolužiačky aj sesternice ma ľutovali, lebo sme nemali byt, peniaze a mala som „prestávku v životopise“. Lekárka gynekologička mi hovorila o vedomom materstve, o preťažení organizmu dvoma tehotenstvami jedno po druhom. Strašili ma liekmi, ktoré som predtým užívala. Napokon som z úst ďalšieho gynekológa, ku ktorému som išla, počula toto: „Tak ako? Rodíme alebo ho dáme preč?“ Akoby som sa mala rozhodnúť, či si dám čokoládovú alebo smotanovú zmrzlinu... Ešte som bola na pochybách. Vtedy mi hovorili o „plode“, o „zhluku buniek“, o možnosti, že druhé dieťa tak skoro po prvom môže byť postihnuté... A čo ja budem schopná tým deťom dať?! Stále som sa cítila vinná. No ešte som nechápala, že je to klamstvo! Môj mladý životný druh chcel najprv dokončiť štúdiá (práve písal magisterskú prácu), prenajímali sme si byt. Povedal, že na druhé dieťa je hádam priskoro a že rozhodnutie necháva na mňa. Cítila som, že ma ťaží obrovská zodpovednosť – za seba, za živé i za nenarodené dieťa, za šťastie milovaného. Jeho rodina nebola ochotná pomôcť, kým moja opakovala neustále výčitky o „premárnenej vedeckej kariére“ a o „živote na divoko“. Potácali sme sa vtedy medzi nádejou a beznádejou, nedokázali sme hľadať podporu.
Vtedy nik neukazoval fotografie ani filmy o živote dieťaťa v lone matky, neboli diskusie, knihy, televízne programy na túto tému, aspoň ja som teda na nič také nenatrafila. Nemala som ani to šťastie stretnúť na svojej ceste ľudí, ktorí by ma zadržali, povedali mi „nerob to“ alebo „máš aj iné riešenie“. Celý svet bol proti môjmu dieťaťu a proti mne – ustrašenej matke. A predsa som podvedome cítila odpor, len som ho nevedela zdôvodniť. Najlepšia priateľka išla so mnou a s otcom môjho dieťaťa do ordinácie lekára, ktorý urobil potrat – za naše peniaze! Tým však nechcem povedať, že to iní sú na vine, nie ja. Veď ja som urobila rozhodnutie – nedala som svojmu druhému dieťaťu šancu na život. Hneď po tom „zákroku“ – ako jemne sa to nazýva – sa vo mne prebudili hrozné pocity. Prenasledovala ma myšlienka: „Čo som to urobila?“ Nemohla som sa pozerať na milovaného muža, ktorý vo mne vzbudzoval odpor. Asi som ho obviňovala za to, čo sa stalo, aj keď som sa pokúšala také myšlienky odháňať. Dodnes nechápem, ako sme mohli tak ľahko zabiť vlastné dieťa. A čo bolo horšie, pri pohľade na skôr narodeného syna som si stále kládla otázky, na ktoré neboli odpovede – či tamto dieťa bolo dievčatko alebo chlapec, ako vyzeralo... prečo som tomu dovolila žiť, a tamtomu nie? Dovtedy som nemala nijaké osobitné zdravotné problémy, no hneď po potrate sa u mňa prejavili hormonálne poruchy. Niekoľkokrát som mala menštruáciu, ktorá trvala celé týždne, pričom lekár nevedel určiť príčinu toho. Tieto príznaky zmizli, no ľútosť ostala a rástla. Najhoršie bolo, že som o tom nedokázala s nikým hovoriť. Stále som sa totiž bála, že nie som dobrá matka, že niekto taký ako ja jednoducho nemôže byť dobrou matkou. V tom čase som vôbec nechodila do kostola a pokladala som sa za neveriacu. Neuvedomovala som si ani to, že moje prežívanie je typický postpotratový syndróm. Až po rokoch mi psychologička, ku ktorej som začala chodiť, vysvetlila, o čo ide a že nie som nijaká výnimka.
Môj vzťah k najbližším vyvolával všelijaké nezhody; zo spokojného a príjemného človeka sa stalo klbko nervov. Dokonca aj k dieťaťu som bola buď prehnane starostlivá, alebo agresívna, akoby som mu vyčítala, že ono žije, kým tamto zomrelo. Alebo akoby som sa bála, že aj ono umrie. V noci sa mi snívalo o potrate, budila som sa celá roztrasená; vtedy mi môj milovaný povedal, že mám ísť k psychiatrovi, lebo začínam bláznieť... Odvtedy som mu o tom už nič nepovedala. Moje zúfalstvo narastalo, keď som na ulici videla mladé matky s kočiarmi alebo tehotné ženy – mohla som byť jednou z nich, ale rozhodla som sa zabiť vlastné dieťa!
V tom čase sa môj partner začal zaujímať o inú ženu. Aj ja som ho – z pomsty – začala podvádzať. Používala som vtedy perorálne antikoncepčné prostriedky, ktoré u mňa vyvolávali rôzne tráviace problémy a narúšali cyklus, čím mi spôsobovali telesnú i duševnú disharmóniu. A tak sa na dovtedajšie problémy nahrnuli nové. Vtedy som navzájom nespájala potrat a antikoncepciu, ale teraz vidím, že tvoria jeden celok. V koreňoch mojich nešťastí boli chýbajúca viera v Boha, pýcha a egoizmus. Vtedy sa mi však zdalo, že som najnešťastnejšia bytosť na svete a že pre mňa už niet nijakej nádeje. Nebola v tom však ani pokora, ani ľútosť, len vzbura a ďalšie prejavy pýchy.
Prichádzali dni, keď som bola presvedčená, že nemá zmysel žiť – prehrala som ako matka, partnerka aj žena, okrem toho môj vlastný vzťah, ktorý bol pre mňa najdôležitejší na svete, sa rozsypal ako domček z kariet. Rozhodla som sa spáchať samovraždu. Všetko som si naplánovala: od poslania syna na dva dni k starým rodičom po spôsob usmrtenia sa. A keby sa môj vtedajší milenec nerozhodol navštíviť ma práve v ten deň alebo keby som zatvorila dvere aj na zástrčku, už by som na svete nebola.
No zachránili ma a ocitla som sa v psychiatrickej nemocnici. Tam nik nebral do úvahy moje reči o utratenom dieťati. Istého dňa som sa lekára rovno spýtala, prečo si zapisuje všelijaké moje slová, no tie o potrate nie? Odpovedal, že výškrab nemôže byť príčinou takej hlbokej depresie a že sa musíme zamerať na moje vzťahy s rodičmi a mužmi. Vtedy som nechápala, že som opäť raz klamaná, no cítila som, že tie rozhovory mi nič nedávajú. Z nemocnice ma prepustili a vrátila som sa do prázdneho bytu, lebo o syna sa starali rodičia. Milenec ani prvý druh ma ani nenavštívili. Cítila som sa ako unavená starenka a nevedela som, čo so sebou robiť. Potom nasledovalo niekoľko divných a hrozných rokov. Zmietala som sa medzi zúfalstvom a túžbou zabudnúť. Môj bývalý druh si založil novú rodinu, potom sa rozviedol a opäť oženil. Ja som sa bála samoty, preto som sa zamotala do ďalšieho nezmyselného vzťahu s mužom, z ktorého sa vykľul zločinec. Aj s ním som otehotnela a – akoby som si nepamätala predošlé hrozné zážitky – tiež som išla na potrat. Neskoro som sa zorientovala (no možno podvedome som odkladala rozhodnutie), ale ani tento partner nechcel dieťa, dosť rýchlo našiel gynekológa, ktorý sa podujal urobiť „zákrok“ v dvanástom týždni tehotenstva!
Žila som v strašnej prázdnote, všetko sa mi zdalo bezvýznamné a prázdne, dokonca aj utrpenie. Tak musí vyzerať cesta do pekla. Život som pokladala za reťaz chýb, dokonca som si myslela, že dobre robím, keď ukončujem tehotenstvo, veď sa nehodím na úlohu matky, nedokážem vytvoriť normálny vzťah a domov. Aj otec dieťaťa sa podľa mňa nehodil na úlohu otca. A pretože bol klamár, podviedol ma, keď tvrdil, že je neplodný, aby som tak súhlasila žiť s ním. Až potom vyšlo najavo, že sa tak chcel vyhnúť používaniu prezervatívu... Ja som zas mala takú zničenú pečeň a obličky, že som nemohla brať antikoncepčné tabletky, kým špirála, krémy a pesary neprichádzali do úvahy pre rozsiahle erózie krčka maternice a sklony ku krvácaniu. Tak si môj partner zabezpečil pohodlie v posteli na účet môjho zdravia a života nášho dieťaťa...
Píšem to s bolesťou, ale keď som sa druhý raz rozhodovala pre potrat, vôbec som necítila ľútosť, len hnev a strach. Vzťah postavený na klamstve a zúfalstve ma totiž nemohol posilniť, a o to viac som nechcela mať z neho potomstvo. Pri myšlienke na toto dieťa a na jeho otca som pociťovala len odpor. Každému sa zrejme dostáva to, čo si zaslúži. Preto aj ja som mala muža, ktorý zodpovedal mojej mravnej úrovni – skutočnému úpadku. Milenec ma klamal v mnohých veciach; potom som sa dozvedela, že kradne a obchoduje s kradnutými vecami. Žili sme búrlivo: alkohol, drogy, výstredné večierky... Vtedy som si nahovárala, že nechcem byť sama – alebo mi jednoducho bolo všetko jedno?
Keď som začínala tento románik, nevedela som, akú cenu budem musieť zaň zaplatiť. Mladé dievčatá si totiž často neuvedomujú, akí bezohľadní dokážu byť muži, ktorí nemilujú naozaj, ktorí chcú ženu len zviesť a využiť. Takí nikdy nechcú prevziať zodpovednosť za rodinu, za život dieťaťa, ktoré splodili – pokladajú ho za výsledok chyby, neopatrnosti či jednoducho „smoly“, ako to definoval môj partner. Táto situácia môže byť dôkazom toho, že keď sa začne spochybňovať jedno Božie prikázanie, veľmi ľahko sa spochybní aj ďalšie – dokonca aj všetky. Od života s mužom bez sobáša, čiže prestúpenia „necudzolož“, omámená ilúziami o láske a slobode som veľmi ľahko prešla k odmietnutiu prikázania „nezabiješ“. Súžitie so zločincom a stav prázdnoty a znechutenia, ktorý som potom prežívala, sa prejavovali čoraz silnejším odporom voči sebe a vracajúcimi sa myšlienkami na samovraždu. Keď sa v spomienkach vraciam do tých čias – odvtedy prešlo už 35 rokov – veľmi sa čudujem, ako som mohla zniesť seba i v sebe niečo také. Chaos, blúdenie, podvody, prekliatia, sex bez hlbších citov – všetko to som akceptovala dlhé roky. Asi som vtedy neverila, že si zaslúžim niečo lepšie, a nevedomky som sa chcela definitívne potrestať – dokončiť to, čo som začala počas pokusu o samovraždu. Až sa čudujem, že som bola schopná až takej skazenosti – či skôr takej mravnej ľahostajnosti – akoby vo mne zomrelo svedomie, či dokonca všetky hlbšie city. Napokon som si však všimla, že môj synček preberá niektoré postoje môjho partnera a začala som sa o neho báť. Až vtedy som skončila ten chorý vzťah. Zvyšky zodpovednosti ma ochránili pre konečným pádom a zničením života svojho syna...
Neviem, akým zázrakom sa mi podarilo rýchlo sa so zločincom rozísť, nájsť si poctivé zamestnanie a strechu nad hlavou. Možno to bol výsledok modlitieb mojej tety, ktorá ako jediná v rodine mi verila, a možno aj modlitieb iných ľudí, ktorí mi želali dobro? Alebo zásah niektorého zo svätých? Neviem. Som si však istá, že pomoc som si nezaslúžila, no napriek tomu sa mi dostala. Milosť je čosi nepochopiteľné. No nebolo mi ľahko a pokušenie k samovražde sa mi často vracalo. Keď som ostala sama, bola som ľudskou troskou, a to tak fyzicky, ako aj psychicky. Nedokážem presne opísať svoje prežívanie, poviem len, že som žila v pekle – a trvalo to dlhé roky. Až do doby, keď som pred ktorousi Veľkou nocou nikde nemala pokoj, až napokon som vošla do kostola. S hrozným strachom, nepokojom, ale z akéhosi vnútorného donútenia som išla na spoveď. Najmä preto, aby som sa porozprávala s niekým, kto ma nepozná. Neviem, čo počul kňaz, ktorý ma spovedal, lebo celý čas som plakala a chvíľami som ani nemohla hovoriť. Nebola som na spovedi od prvého svätého prijímania...
A tak sa začalo moje obrátenie... Po nejakej dobe som si všimla, že základom väčšiny mojich hriechov bola obrovská pýcha: to, že som chcela o všetkom rozhodovať sama, lebo som si myslela, že mám právo rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé, čo môžem robiť a čo nie, že môžem rozhodovať o živote a smrti seba i svojich detí. Dokonca aj súhlas s tými všetkým klamstvami ohľadom spôsobu života, „lásky“ a potratu, sadanie na lep podvodníkom a ľuďom, ktorí sa zaujímali hlavne o to, aby som robila tak, ako sa im to hodí – všetko to súviselo s pýchou. Nechcem teraz hodnotiť podiel iných ľudí (nech im Pán Boh odpustí) na takom tragickom zamotaní môjho života, no niekedy sa vo mne objavuje veľká trpkosť voči môjmu okoliu. Často sa pýtam aj seba samej: „Prečo som nebola múdrejšia, poctivejšia, čistejšia? Prečo som musela zažiť všetky tie hrôzy a odsúdiť na smrť svoje dve deti? Čo s nimi teraz je? Môže mi byť môj hriech odpustený?“ Roky ma to trápilo a aj teraz sa to občas vracia. Mám dojem, že v situáciách, keď ľudia stoja pred takými dramatickými rozhodnutiami, zlo sústreďuje všetky svoje sily, aby im sťažilo voľbu, aby im zahmlilo a sfalšovalo realitu, jednoducho aby ich omámilo. Vyplýva to z mojich skúseností a z rozhovorov, ktoré som neraz viedla so ženami, ktoré tiež prešli potratom. Vedomie nenapraviteľnosti svojho činu a bezradnosť rodí pocit viny, môže zničiť nádej, dôstojnosť a veľmi ľahko priviesť k zrúteniu sa a k samovražde. Kedysi sa mi do rúk dostala tenká brožúra pátra Jaceka Salija OP o tom, čo potrat skutočne je. Až vtedy som úplne jasne uzrela celú hrôzu svojho hriechu a hlbšie som si uvedomila, čo som vlastne urobila. Ale to, čo ma predtým viedlo k samovražde, tentoraz mi prinieslo čosi nové: pokoru. Chcela som nejako odčiniť tento hriech, robiť zaň pokánie, vystríhať pred ním iných mužov a ženy. Vedela som však, že to nie je možné. Cítila som sa sama a možno by som opäť upadla do zúfalstva, keby nebolo Božej milosti.
Počas jednej zo spovedí som sa opäť sťažovala na pocit nezmyselnosti života a na to, že hriech potratu je príliš veľký, aby mohol byť odpustený. Vtedy mi kňaz poradil ísť na duchovné cvičenia. Počas nich som si uvedomila, že znova sa prehrešujem pýchou, lebo veď Božie milosrdenstvo je väčšie ako moje hriechy. Okrem toho som pochopila, že som bola nielen sudcom a katom svojich detí, ale že som bola aj obeťou – obeťou toho neľudského systému, ktorý umožňuje klamanie matiek či priživovanie sa na ich strachu a osamotení a ktorý dovoľuje vraždenie nenarodených detí v mene zákona. Boli dni, keď som chcela vyjsť na ulicu a kričať: „Vráťte mi moje deti!“ Niekedy sa mi nechcelo žiť.
Ale Dobrý pastier našiel pre mňa útechu a ukázal mi, že mám splniť svoju úlohu: ako matka žijúceho dieťaťa a ako človek, ktorý skrze modlitbu a duchovnú adopciu môže pomôcť iným deťom, čo sú ohrozeném potratom. Toto poslanie prináša útechu, aj keď niekedy ešte plačem pri spomienke na minulosť. Boh je však milosrdnejší, ako si myslíme, a dáva milosti aj tým najpodlejším hriešnikom. Mne dal na jeseň môjho života zakúsiť pravú ľudskú lásku. Pred viac ako desiatimi rokmi som stretla muža – dobrého a šľachetného, tiež obráteného po rokoch života v sexe a pochybnostiach. Mali sme cirkevný sobáš a sme teraz šťastní manželia, ktorí prežívajú moc sviatosti aj Ducha Svätého. Konečne som uverila, že môžem milovať aj byť milovaná. Môj syn volá môjho manžela otec. Manžel vie celú pravdu o mojej minulosti, aj keď zo začiatku som sa veľmi bála, že moje priznanie sa skončí našu známosť. No on ma napriek mojim strašným pádom prijal ako svoju budúcu manželku.
Niekedy s veľkými obavami uvažujem o poslednom súde, na ktorom ma môžu obviniť moje vlastné nenarodené deti, no zachraňuje ma dôvera v Božie milosrdenstvo. Ťažkým utrpením a krížom bola pre mňa informácia, že už nebudem môcť mať deti – s manželom sme obaja túžili po potomstve, ale Boh zrejme rozhodol, že takú šancu už nedostanem, keď som sa jej dva razy dobrovoľne zriekla... No možno je to jednoducho len dôsledok zdravotných problémov a veku, veď sme sa brali, keď som mala hodne vyše tridsať rokov. Dodatočným otrasom pre mňa bolo poznanie – už po synovom sobáši a po narodení prvej vnučky –, že aj synova manželka prešla potratom ešte ako -násťročná. Zvedená spolužiakom z lýcea a ubezpečovaním o „úplnej bezpečnosti“ prezervatívu a tabletiek, ktoré zabíjajú spermie, napriek ich použitiu otehotnela. Veď nie je novinkou, že priemysel, ktorý tieto prostriedky vyrába, sa priživuje na hlúposti a naivite mládeže... Moja nevesta sa bála výčitiek a problémov, vyhodenia zo školy, odmietnutia a hnevu rodičov, preto ľahko podľahla nahováraniu svojho chlapca, ktorý kdesi zohnal peniaze a všetko „zariadil“. O ničom nepovedala dokonca ani svojej matke. Keď mi to rozprávala, obe sme plakali.
Pri počúvaní jej príbehu som premýšľala, ako málo chýbalo k tomu, aby nás niekto zachránil pred voľbou smrti. Jedno slovo v pravý čas mohlo zastaviť zlo – nik ho však, žiaľ, nevyslovil... Nevesta prežívala podobné pochybnosti, depresie a odpor ako kedysi ja, ale viera v Boha, ľútosť, modlitba a manželské šťastie – dúfam, že ho bude mať – ju vyliečia zo smútku. Ako môžem, usilujem sa odrádzať ženy okolo seba od potratu, pričom im hovorím, čo taký krok znamená a aké sú jeho následky.
Ale viem, že to všetko je málo. Preto tento list. O tom, čo som urobila, som nepovedala ani synovi, ani jeho manželke. Jednoducho som to nedokázala. Aj to dokazuje, aký strašný čin je potrat, ktorý ničí čosi také základné, ako je právo na život a materstvo – teda prirodzenosť ženy. Vari by ma mohol môj syn naďalej milovať a s plnou dôverou mi zverovať svoje dve deti, keby vedel, že som ho pripravila o súrodencov? Veď ako často sa sťažoval, že je jedináčik... Bojím sa, že priznanie pravdy o potratoch by úplne zmenilo jeho vzťah ku mne. Svoju manželku pochopil a skutočne jej odpustil, no matku hádam každé dieťa chce vidieť ako čistú, počestnú, milujúcu, starostlivú ženu – a nie ako ženu ochotnú zabiť svoje deti. Napokon aj kňaz a psychologička mi radili, aby som nezaťažovala psychiku syna svojou tragédiou.
Nedávno som sa rozprávala na ulici s istou mladou feministkou, ktorá obhajovala „právo“ žien na potrat. Neprijímala nijaké argumenty, až som sa jej napokon opýtala, či sa niekedy rozprávala so ženou, ktorá si chcela zobrať život práve pre potrat. Odpovedala, že nie, lebo také ženy neexistujú. Nato som jej bez uvažovania odpovedala slovami, ktoré mi jednoducho vytryskli zo srdca: „Práve sa s jednou z nich rozprávate. A vy nebránite ani tak skutočnú slobodu voľby, ako svoje skoršie rozhodnutie pre potrat. Voľba je možná vtedy, keď človek pozná jej dôsledky. A nehovorme, že zabíjanie je právom žien.“ Neviem, čo ma viedlo, ale efekt mojich slov bol prekvapujúci: žena zbledla a ušla, pričom v tvári jej bolo vidieť paniku, lebo som odhalila jej tajomstvo, skutočné motívy jej feministického svetonázoru. Viem, že ženy po potrate často zatrpknú, nenávidia sa, pokúšajú sa túto nenávisť preniesť na mužov alebo iné ženy a deti; k tomu sa pripája závisť tým, ktoré sa rozhodli porodiť svoje deti.
Nikto sa nechce cítiť horší, snažíme sa ospravedlňovať svoje konanie. Preto sa ženy po potrate vysmievajú svojim tehotným rovesníčkam alebo mnohodetným rodinám, pričom sa rozhorčujú nad údajnou nerozumnosťou, „spiatočníctvom“ takých ľudí. Takéto postoje určite patria medzi pramene falošného feminizmu, ktorý sa prejavuje pohŕdaním alebo rolou ukrivdenej obete či odporom voči mužom. Je to ako šikanovanie v armáde: zlo je pomstychtivé, nákazlivé, prenáša sa z generácie na generáciu. Všetko to poznám, lebo sama som prežívala také pocity. No Boh nám napriek tomu niekedy dovoľuje uvidieť celú pravdu o nás a odpúšťa – len on, nijaký lekár, psychológ, psychiater, milujúci príbuzný, priateľ nemá takú moc. Ľudia môžu byť len nástrojom v rukách Stvoriteľa. Toto Božie odpustenie som zakúsila a sama sa usilujem odpúšťať: mužom, ktorí so mnou ľahkomyseľne splodili deti, no potom nechceli a ani nebojovali o ich života, lebo sa len chceli „zbaviť problému“, ktorý im prekážal v pôžitkoch a pohodlí; lekárom, ktorí mi nepovedali pravdu o tom, čo je potrat a aké sú jeho dôsledky, ale za peniaze ochotne ponúkli zabitie mojich detí, dokonca ma na to nahovárali; hrozným, brutálnym, úplatným a bezcitným pôrodným asistentkám, ošetrovateľkám i lekárkam v nemocnici, kde som v neľudských podmienkach a v atmosfére koncentračného tábora rodila prvé dieťa, čo vo mne vyvolalo komplex a strach z ďalšieho pôrodu; autorom letákov a článkov propagujúcich antikoncepčné prostriedky – vôbec nie také účinné, ako sa často verí; spolužiačkam, ktoré ma nahovárali na ich používanie a potom na urobenie „výškrabu“ – akoby to bola bežná, normálna a správna metóda „riešiaca ten problém“; susedkám i rodine, klebetiacim, hľadiacim ľahostajne či priamo odsudzujúco na ťažkosti mladého páru s malým dieťaťom a s druhým „na ceste“; kňazom a takzvaným veriacim, ktorí tak málo alebo tak nepresvedčivo hovorili o týchto veciach v čase mojej mladosti; aj sebe – hlúpej, naivnej, dezorientovanej, bezradnej egoistke, plnej strachu a pyšne istej svojím „právom“ slobodne rozhodovať o zabití človeka – vlastného dieťaťa i seba samej.
Hriech je skutočne smrť – presvedčila som sa o tom najhorším z možných spôsobov, keď som súhlasila so zabitím svojich detí a pokusom o samovraždu. Hriech vedie k túžbe po smrti a po zabíjaní, k telesnému i duchovnému zomieraniu. Psychologička vo veku mojej nevesty, ku ktorej som sa po manželovom nahováraní objednala, ma po niekoľkých desaťročiach po potratoch vyviedla z depresie a neustáleho pocitu viny. Kedysi mi povedala, že človek potrebuje niečo väčšie ako je on sám, aby mal nejakú perspektívu, nejaký vzťažný bod a oporu. Bez toho sme len prach prenášaný raz tu, raz tam do prázdnoty, osamotení a stratení. Alebo sme ako zvieratá, čo požierajú svoje mláďatá. Až nedávno som plne pochopila jej slová. Nájdenie Boha mi dovolilo uvidieť aj veľkosť svojich hriechov, aj veľkosť dobroty Boha, Darcu života, ktorý nechce trestať a ničiť, ale chce zachraňovať hriešnikov.
Ďakujem za svoj život, milosrdne zachránený napriek pokusom o jeho zničenie, za život svojich blízkych – manžela, syna, nevesty, vnúčat. Ľutujem, že nie vždy som dokázala chrániť život, že som nedokázala byť matkou pre všetky svoje deti. Teraz, keď môj syn má vlastné ratolesti, ostáva mi dúfať, že ani jedna z nich neurobí niečo také hrozné, ako to kedysi dávno urobila ich stará mama, že ani jedna z nich nebude musieť do konca života niesť také strašné bremeno. Úpenlivo prosím matky, ktoré pochybujú o zmysle porodenia svojho dieťaťa: Neodsudzujte vlastné dieťa na telesnú smrť a seba na utrpenie, ktoré vás bude prenasledovať do konca života! Vy ste šancu na život dostali, dajte ju teda aj svojim deťom! Všetkých, ktorí čítajú toto svedectvo, prosím: Nikomu neraďte potrat a nemlčte ani nebuďte ľahostajní, keď o takých návrhoch počujete! No dôležité je aj niečo iné a týka sa to všetkých ľudí: Nereagujte pobúrením, hnevom, ironickými poznámkami, posmechom, uštipačnosťou a pohŕdaním či netrpezlivosťou, keď počujete, že nejaká žena čaká dieťa – dokonca ani keď je veľmi mladá alebo staršia, bez muža, neveriaca, chorá, bez prostriedkov na živobytie, dokonca aj keď sa vám zdá hlúpa a nezodpovedná, málo vhodná na matku. Možno niekomu zachránite život, keď ju prijmete s porozumením, s povzbudením.
Ak môj list pomôže niekomu urobiť správne rozhodnutie, ak zachráni aspoň jeden život, splní svoju úlohu a mne bude ľahšie na duši. Ďakujem tým, čo sa rozhodli uverejniť môj list a otvárajú takéto bolestné a potrebné témy. Všetkých zo srdca pozdravujem. Nech Boh požehná ľudí, ktorí sprístupnia ďalším moje vyznanie.
Skrúšená stará mama.
Skôr ako sa zamiluješ o moslima
autor: Imran
Na tom, že sa dievča zamiluje do chlapca, nie je nič zlé. Nemám nič proti tomu, že tým mužom je moslim – príťažlivý, úprimný, milý a nádherný človek. Znepokojuje ma však to, že také zamilovanie sa takmer vždy končí trpkým sklamaním ženy. Čo je príčinou takého rozčarovania? Chýbajúce základné vedomosti o moslimskej mentalite.
Viem, že každý človek je iný. Viem, že zamilované dievča vidí vo svojom vyvolenom len to, čo chce vidieť, a vždy je presvedčené, že „ten jej je výnimočný“. To však nič nemení na skutočnosti, že pohľad človeka na svet, na iných ľudí, na medziľudské vzťahy a spoločenské správanie sa je sformovaný prostredím, v ktorom bol vychovaný. Niektoré schémy v moslimskom zmýšľaní sú našej mentalite také cudzie, že sa nám zdajú až neuveriteľné. Takmer nedokážeme uveriť, že niekto skutočne rozmýšľa v takých kategóriách – a tým hroznejšie rozčarovanie nás čaká, keď sa na vlastnej koži presvedčíme o tejto inakosti.
Predovšetkým musíme vedieť, že celý život moslima je podriadený jeho náboženstvu – islamu. Nie je to nijaké tajomstvo – otvorene sa hovorí o tom, že islam nereguluje len duchovný život človeka, ale ovplyvňuje aj rodinný, spoločenský, politický a ekonomický život svojich vyznávačov, pričom im pravidlá stredovekej arabskej púšte nanucuje ako Alahove sväté príkazy. Prestúpenie týchto pravidiel nie je skúmané v kategóriách svedomia, dobra alebo zla – je jednoducho trestané v súlade s predpismi Koránu: zlodejovi sa naozaj utína ruka, cudzoložnicu skutočne kameňujú, neveriacim sa naozaj podrezáva krk – všetko v súlade s príkazmi Koránu. Preto si nepredstavuj, že tvoj vyvolený – moslim môže rozmýšľať ináč ako prikazuje Korán. Zmýšľanie, ktoré nie je v súlade s Koránom, je trestané.
Ďalej musíme vedieť, ako Korán vníma ženu a ako ju prikazuje brať. Je pravda, že rodina je v islame najdôležitejšia a že žena tam má veľkú hodnotu. Priemerná cena za ženu sa pohybuje v desiatkach tisícov dolárov, pri priemerných zárobkoch v arabských krajinách v stovkách dolárov. Niekoľko tisíc dolárov má hodnotu žena s viditeľnou telesnou vadou (napr. škuľavá). Keď sa chce moslim oženiť, musí zaistiť platbu tejto sumy otcovi alebo bratom svojej vyvolenej, na vlastné útraty zorganizovať hostinu a hojne obdarovať celú rodinu snúbenice (obvykle veľmi početnú). Pri takej vysokej hodnote ženy je pochopiteľné, prečo rodina až prehnane dbá o zachovanie panenstva svojej dospievajúcej dcéry a prečo sú také časté vraždy dievčat, podozrivých z kontaktov s mužmi. Otec a bratia musia predsa všetkým dokázať, že ich „tovar“ je najvyššej hodnoty. Okrem toho v prípade znásilnenia sa v islamských krajinách nikdy nehľadá násilník – muž, ale sa zabíja znásilnená žena. Pre všetkých je totiž jasné, že to ona ho vyprovokovala – preto ona musí byť potrestaná, nie on. Len na okraj dodám, že Korán dovoľuje mužovi nebiť ženu, ak je pokorná a vo všetkom ho poslúcha.
A napokon musíme vedieť, ako islam vníma vzťah medzi mužom moslimom a ženou nemoslimkou. Po prvé, len takýto vzťah je dovolený – niet ani reči o vzťahu medzi ženou moslimkou a „neveriacim“ mužom. Moslim má právo oženiť sa s nemoslimkou a dokonca dovoliť jej neprijať islam, ale aj tak je ním a islamským právom braná ako moslimka: má právo ju podvádzať, má právo zobrať si iné ženy, má právo vyhnať ju alebo ju opäť prijať, rozhoduje o osude ich spoločných detí. Jej názor sa ani v jednej z týchto oblastí neberie do úvahy. A ak by sa rozhodla ostať pri svojom náboženstve, tak nesmie ani nič dediť z majetku svojho manžela po jeho smrti.
Musíme vedieť aj to, že moslim nemá povinnosť zachovávať sexuálnu čistotu. Islamské právo je v tejto oblasti veľmi prispôsobivé, dovoľuje manželstvá na krátku dobu – napríklad na mesiac, týždeň, či dokonca len na jednu noc. Potom nasleduje legálny rozvod – a hriech ani nebol. A navyše vo vzťahoch s neveriacimi zaväzujú dodatočné pravidlá, ktoré sa nám zdajú natoľko barbarské, že je až ťažko uveriť v ich existenciu. Avšak jednoznačne vyplývajú z pojmu din al-fitra („biologické“ náboženstvo). V zmysle tohto pojmu je islam odovzdávaný aj... sexuálnou cestou! Moslim prostredníctvom pohlavného styku s nemoslimkou robí z nej „nositeľku islamu“! Pri takomto prístupe každá kopulácia s nemoslimkou nadobúda misijný význam – dokonca aj vtedy, ak je to prostitútka, ktorá za to berie peniaze. Chvályhodné je aj znásilnenie nemoslimky, jej zvedenie alebo hoci aj nahovorenie na „posteľné hry“. V susedských vzťahoch medzi kresťanmi a moslimami v takých štátoch, ako je Sýria, Turecko alebo Irak (v ktorých ešte žijú početné kresťanské komunity), existuje prvok tvrdošijne prehliadaný všetkými médiami: znásilňovanie kresťaniek. Toto je v moslimskej mentalite zakorenené tak hlboko, že moslimská žena priam pohŕda svojím mužom, ak sa nevyznamenal znásilnením aspoň jednej „neveriacej“...
Čo z toho všetkého vyplýva? Nuž stretávaš moslima, ktorý je do teba zahľadený a priťahuješ ho svojím výzorom. Avšak neklam sa – nie si pre neho atraktívnejšia ako iné ženy. Jednoducho on vo svojej vlasti vidí ženy len v spoločnosti mužov (spravidla otcov alebo bratov), so šatkou na hlave, v dlhých nohaviciach a s dlhými rukávmi, niekedy dokonca so zakrytou tvárou. Niet potom divu, že každá Európanka v u nás bežne prijímanom odeve (a tým skôr s holým bruchom alebo hlbokým výstrihom) mu pripadá ako bohyňa sexu. Tamtie ženy sú pre neho mimo manželstva (ktoré stojí veľmi veľa) nedostupné – ale teba môže prehovoriť, kúpiť si, poblázniť alebo jednoducho znásilniť. Keby oklamal nejakú moslimskú ženu, musel by počítať s možnosťou pomsty zo strany jej rodiny – no ty si nanajvýš poplačeš nad vlastnou hlúposťou a zničeným životom... Zato on medzi svojimi zažiari ako veľký misionár, šíriaci islam medzi naivnými ženami kafarov, teda neveriacich...
Viem, že zamilovanosť oberá človeka o rozum. Preto ťa prosím, aby si si toto všetko premyslela skôr, ako sa zamiluješ do moslima.
http://milujtesa.org/pg/lo/archiv.html-2008
