
O odpustkoch a pokání
Je celkom možné, že dokonca aj zjavne dobrí ľudia, ktorí sa snažia získať úplné odpustky, za celý svoj život neuspejú, lebo sa odmietajú vzdať svojich malých hriechov.
Existuje príbeh svätého Filipa Neri, ktorý zomrel v roku 1595, ktorý hovorí, že keď svätý Filip Neri, kázal v preplnenom kostole o jubilejných odpustkoch, dostal videnie, v ktorom sa dozvedel, že iba dvaja ľudia tieto odpustky skutočne získajú – stará upratovačka a sám svätec.
Nie je to príliš povzbudzujúce, však? Ale nebojte sa, ak aj nie ste dokonale disponovaný a nemôžete získať úplné odpustky, stále vám ostávajú odpustky čiastočné. Boh je milosrdný, a rád odpúšťa tomu kto úprimne ľutuje svoje hriechy. A kto ích ľutuje chce ích aj zadosťučiniť. Porovnaj: Svätý Vianney / O zadosťučinení
Príklad:
Použijem príklad zo života: Kamarátovi, zo zlomyseľnosti rozbijem čelné sklo na aute. No po spáchaní tohto hriešneho skutku si uvedomím, že som urobil chybu a idem sa priateľovi ospravedlniť a zmieriť sa s ním. Keďže priateľ je milosrdný, môj prečin mi odpustí. Zostávame naďalej priateľmi - aj z mojej strany aj z jeho. (Ak by som sa s ním nezmieril, naše priateľstvo by bolo narušené a asi by som napr. nemohol s ním bývať pod jednou strechou). Ale čo to? Hriech mi je odpustený (moja vina za čin ), ale škoda ostala. Každým hriechom narobíme nejakú škodu - či už fyzickú alebo duchovnú. Je len prirodzené, že mojím trestom je, že musím nahradiť škodu - rozbité okno. A to buď tak, že škodu uhradím, alebo si ju u neho odpracujem alebo vykonám niečo, čím si trest odpykám. Teda zmierenie ešte nezmazáva spravodlivý trest, ktorý si za spáchanie hriechu zasluhujem.
Natíska sa otázka: Je možné tento trest - a teraz sa vráťme k trestu za hriech voči Bohu (nie ten s tým oknom, k nemu prídeme o chvíľku) - nejako zmazať? Môžeme: a to modlitbou, almužnou, pôstom a inými bohumilými kajúcimi skutkami. Stáva sa však, že niekto má tak veľa trestov za hriechy, že ani celý život by mu už nestačil na ich zmazanie. Čo s takým človekom po smrti, keďže
do neba môžu len čistí a svätí?
Radujme sa!
Tu prichádza starostlivá Matka Cirkev, ktorá dostala spolu s kľúčmi od kráľovstva nebeského aj moc udeľovať odpustky. Čo to znamená, že cirkev nám udeľuje odpustky? Cirkev má nevyčerpateľný poklad zásluh z kajúcich skutkov. Veď sa len rozpomeňme na Pána Ježiša. Jediná kvapka jeho krvi stačila, aby bolo ľudstvo vykúpené a predsa on trpel omnoho viac. Kde sa podeli všetky tieto zásluhy, ktoré neboli potrebné na vykúpenie ľudstva? Sú azda stratené?
Vyparili sa? Nie! Kristus Pán ich zanechal svojej sv. Cirkvi ako poklad. Podobne i svätí a sväté získali mnoho zásluh Pre tých, ktorí nemajú k dispozícii Katechizmus katolíckej Cirkvi, ponúkam stať, kde sa hovorí o odpustkoch, v plnom znení: X. Odpustky 1471 Učenie o odpustkoch a ich praktizovanie sa v Cirkvi tesne viaže s účinkami sviatosti pokánia.
Pavol VI. v svojej apoštolskej konštitúcii o odpustkoch hovorí, že z týchto úvah pochádza viera, že sv. Cirkev môže jednotlivcovi odpustiť trest pre zásluhy Ježiša Krista, Panny Márie a svätých. V priebehu storočí potom vzniklo používanie odpustkov. Týmto prehĺbil učenie Cirkvi, nezmenil ho však.
Najlepším miesto, kde sa môžeme dozvedieť čo sú to odpustky je Enchiridion odpustkov.
Enchiridion znamená „príručka“ a Enchiridion odpustkov je oficiálna cirkevná príručka, ktorá hovorí o tom, ktoré skutky a modlitby sú spojené s odpustkami a aj o tom, čo sú vlastne tieto odpustky. Odpustky sú definované ako „odpustenie časných trestov za hriechy pred Bohom, ktorých vina už bola odpustená.
Enchiridion hovorí, že „ na získanie úplných odpustkov treba vykonať dobrý skutok obdarený úplnými odpustkami a splniť tri nasledujúce podmienky: sviatostnú spoveď, sväté prijímanie a modlitbu na úmysel Svätého Otca. Okrem toho sa vylučuje akákoľvek trvalá záľuba k akémukoľvek hriechu, aj k ľahkému.
Najväčší problém predstavuje, je celkom možné, že dokonca aj zjavne dobrí ľudia, ktorí sa snažia získať úplné odpustky, za celý svoj život neuspejú, lebo sa odmietajú vzdať svojich malých hriechov. Chcu slúžiť aj Bohu aj svetu.
Sám Ježiš povedal: Nikto nemôže slúžiť dvom pánom.

Po hriechu treba nutne robiť pokánie
Keby sme však sami seba súdili, neboli by sme súdení. 1Kor 11, 1-34
Svätý Ján Mária Vianney hovorí: Po hriechu treba nutne robiť pokánie – v tomto alebo budúcom živote.
V prvých storočiach boli pokuty veľmi tvrdé. Dnes môže kňaz udeliť hriešnikovi pokutu vo forme pomodlenia sa niekoľkých modlitieb, alebo vykonania dobročinného skutku. V tých časoch mohol hriešnik dostať príkaz stáť rok pred dverami kostola a tým čo idú na omšu vyznávať svoje hriechy a prosiť ich o modlitby. Bol to veľmi tvrdý spôsob.
Spovedník ho ale mohol zmierniť odpustením zvyšku pokuty, ak kajúcnik vykonal nejaký nábožný skutok.
Kajúcnikov trest v tomto živote bol zmiernený prostredníctvom niečoho podobného odpustkom. Počas rokov Cirkev pochopila, že zásluhy nášho Pána Ježiša Krista, Panny Márie a svätých môžu byť použité na skrátenie zostávajúceho trestu, ktorý by prišiel v očistci, trestu, ktorý sme si neodpykali na tomto svete.

Pozrime sa teda, aké pokánie ukladali v prvých storočiach Cirkvi.
Ak niekto zbytočne vzýval meno Božie (čo je dnes všeobecným zvykom dokonca u detí, ktoré sa ešte nevedia modliť), tak ho odsúdili na pôst o chlebe a vode na sedem dní. Ak sa niekto radil s veštcami a čarodejníkmi, musel robiť pokánie sedem rokov. Za ťažkú prácu v nedeľu, hoci trvala iba krátko, dávali pokánie na tri
roky.
1. Za rozprávanie sa počas svätej omše odsudzovali na pôst o chlebe a vode na desať dní.
2. Kto porušil jeden deň Veľkého pôstu, musel sa za to postiť sedem dní.
3. Ak niekto v nedeľu alebo vo sviatok tancoval pred kostolom, musel robiť pokánie sedem rokov.
4. Kto porušil suché (kántrove) dni, robil pokánie štyridsať dní o vode a chlebe.
5. Za posmievanie sa biskupovi alebo kňazovi, za výsmech z ich náuky, odsudzovali na štyridsať dní pokánia.
6. Ak vinou rodičov dieťa zomrelo bez svätého krstu, uložili im pokánie na tri roky.
7. Za obliekanie a chodenie na plesy počas karnevalu vymeriavali tri roky pokánia.
8. Ak sa chlapec alebo dievča oddávali nebezpečným tancom, museli robiť pokánie tri roky, a nové porušenie tohto predpisu hrozili kliatbou.

9. Za nepotrebné cestovanie v nedeľu alebo vo sviatok bolo sedem dní pokánia.
10. Ak sa dievča dopustilo hriechu so ženatým človekom, robilo pokánie desať rokov.
11. Čím je, drahí moji, dnešné pokánie v porovnaní s tým, ktoré som vymenoval? A predsa Božia spravodlivosť je tá istá, ako bola kedysi. A dnes hriechy sú tak isto odporné v očiach Božích, ako boli v prvých storočiach Cirkvi a zasluhujú si taký istý trest.
Sú pokánia, ktoré kňaz nemôže a nesmie zmeniť. Patria k nim tie, ktoré priamo smerujú k náprave hriešnika, ako napríklad, pre opilca – zákaz chodenia do krčiem, pre dievčatá – príkaz vyhýbať sa tancom, či pre chlapcov – zlé priateľstvo, pre zlodeja – príkaz napraviť krivdy, či pre návykového hriešnika – príkaz častej spovede.
Ktokoľvek z nás spáchal hriech, hoci by už obsiahol odpustenie, musí robiť pokánie, aby mu bol odpustený aj dočasný trest. Medzi sviatosťou krstu a sviatosťou pokánia je ten rozdiel, že pri krste sa prejavuje samé milosrdenstvo, že tu nám Boh všetko odpúšťa a nič od nás nevyžaduje – v tribunáli pokánia nám odpúšťa hriechy, ale žiada od nás prácu a zadosťučinenie.
Písmo sväté jasne ukazuje, že po páde treba robiť pokánie a ľutovať. Príkladom takéhoto postoja je Dávid, ktorý sa tak prísne postil, že od slabosti ledva stál na nohách (pozri Ž 58, 24). Hoci mu bolo oznámené, že Boh mu hriech odpustil, tak napriek všetkému, do konca života neprestal oplakávať svoje previnenie – slzami máčal svoje lôžku. Tak isto robil pokánie sv. Peter.
A prečo my cítime odpor k pokániu? Prečo neľutujeme hriechy, ktoré sme spáchali? – Lebo sa nepozastavujeme nad tým, akú ťažkú krivdu sme spôsobili Bohu, ani nad tým, aké veľké nešťastie budeme zakusovať po celú večnosť.
Viac tu: Svätý Vianney / O zadosťučinení
Viac tu: Svätý Vianney / O pokaní
Viac tu: Svätý Vianney/ O tanci
Slovo odpustky poznajú dobre priatelia i nepriateli a viery, ale málo je tých, čo by správne chápali ich význam a preto si často krát z tohto pojmu robi a aj posmech. Potupujú to, čo nepoznajú čerpám z nasledovných zdrojov: Obradoslovie /Liturgika/ (M. Zaťko), Cirkevné dejiny (L. Petráš)
KKC (SSV, Trnava 1998) Najskôr, priatelia, treba pochopiť význam slova odpustky Za hriech si človek zaslúži trest ... Za ťažký hriech (teda za úplné a slobodné povedanie Bohu "NIE") si človek zaslúži taký trest, ktorý by pykal v pekle celú večnosť - teda večný trest. Za ľahký hriech trest, ktorý by pykal nejaký čas alebo tu na zemi alebo po smrti v očistci - teda časný (dočasný) trest.
Keď si niekto riadne vykoná sv. spoveď, odpúšťa sa mu hriech a večný trest, teda peklo. Ale časný trest sa pri sv. spovedi nikdy neodpúšťa. Boh je síce maximálne milostivý (odpúšťa nám za našu neposlušnosť večné utrpenie) ale je aj maximálne sp
ravodlivý a časný trest nám necháva, aby sme si ho vytrpeli.
Príklad:
Použijem príklad zo života: Kamarátovi, zo zlomyseľnosti rozbijem čelné sklo na aute. No po spáchaní tohto hriešneho skutku si uvedomím, že som urobil chybu a idem sa priateľovi ospravedlniť a zmieriť sa s ním. Keďže priateľ je milosrdný, môj prečin mi odpustí. Zostávame naďalej priateľmi - aj z mojej strany aj z jeho. (Ak by som sa s ním nezmieril, naše priateľstvo by bolo narušené a asi by som napr. nemohol s ním bývať pod jednou strechou). Ale čo to? Hriech mi je odpustený (moja vina za čin ), ale škoda ostala. Každým hriechom narobíme nejakú škodu - či už fyzickú alebo duchovnú. Je len prirodzené, že mojím trestom je, že musím nahradiť škodu - rozbité okno. A to buď tak, že škodu uhradím, alebo si ju u neho odpracujem alebo vykonám niečo, čím si trest odpykám. Teda zmierenie ešte nezmazáva spravodlivý trest, ktorý si za spáchanie hriechu zasluhujem.
Natíska sa otázka: Je možné tento trest - a teraz sa vráťme k trestu za hriech voči Bohu (nie ten s tým oknom, k nemu prídeme o chvíľku) - nejako zmazať? Môžeme: a to modlitbou, almužnou, pôstom a inými bohumilými kajúcimi skutkami. Stáva sa však, že niekto má tak veľa trestov za hriechy, že ani celý život by mu už nestačil na ich zmazanie. Čo s takým človekom po smrti, keďže
do neba môžu len čistí a svätí?
Radujme sa!
Tu prichádza starostlivá Matka Cirkev, ktorá dostala spolu s kľúčmi od kráľovstva nebeského aj moc udeľovať odpustky. Čo to znamená, že cirkev nám udeľuje odpustky? Cirkev má nevyčerpateľný poklad zásluh z kajúcich skutkov. Veď sa len rozpomeňme na Pána Ježiša. Jediná kvapka jeho krvi stačila, aby bolo ľudstvo vykúpené a predsa on trpel omnoho viac. Kde sa podeli všetky tieto zásluhy, ktoré neboli potrebné na vykúpenie ľudstva? Sú azda stratené?
Vyparili sa? Nie! Kristus ich zanechal svojej Cirkvi ako poklad. Podobne i svätí a sväté získali mnoho zásluh Pre tých, ktorí nemajú k dispozícii Katechizmus katolíckej Cirkvi, ponúkam stať, kde sa hovorí o odpustkoch, v plnom znení: X. Odpustky 1471 Učenie o odpustkoch a ich praktizovanie sa v Cirkvi tesne viaže s účinkami sviatosti pokánia.
Najlepším miesto, kde sa môžeme dozvedieť čo sú to odpustky je Enchiridion odpustkov.
Enchiridion znamená „príručka“ a Enchiridion odpustkov je oficiálna cirkevná príručka, ktorá hovorí o tom, ktoré skutky a modlitby sú spojené s odpustkami a aj o tom, čo sú vlastne tieto odpustky. Odpustky sú definované ako „odpustenie časných trestov za hriechy pred Bohom, ktorých vina už bola odpustená“. Prvá vec, ktorú si treba uvedomiť, je že odpustenie hriechu je oddelené od trestu za hriech. Cez sviatostnú spoveď získavame odpustenie, ale nezbavujeme sa trestu.
Odpustky sú dojaké: čiastočné a úplné. Čiastočné odpustky odstraňujú časť časného trestu za hriechy, úplné ho odstraňujú celý. Tento trest môže prísť buď v tomto živote, vo forme rôzneho utrpenia, alebo v budúcom živote, v očistci. Čoho sa nezbavíme tu na zemi, to si odtrpíme tam.
http://www.nj.sk/Odpustky.pdf
zdroj - Karl Keating, čomu skutocne veria katolici
gloria-polo-stala-som-pri-brane-neba-a-pekla
svedectvo-obratenia