SATAN  V ILFURTE

​Jeden z najznámejších Prípadov diabolskej posadnutosti

1865 P. SUTTER

Nihil obslat. Sliač 20. Februarii 1946. Dr. Siephanus Kmeť, v. r., Censor dioec. Imprimatur. Neosolii 21. Februarii 1946. Dr. Andreas Škrábik, v. r., Episcopus P. SUTTER. Prípad diabolskej posadnutosti -Preložila MÁRIA VAŇHARKOVÁ 1947


Prípad diabolskej posadnutosti v našej dobe - Depold a Jozef Burnerovie

Od 25. septembra 1865 sa začaly sa prejavovať u chlapcov ab­normálne príznaky. Keď ležali na chrbte, krútili sa príšernou rýchlosťou v kruhu, ako roztočené vreteno. Potom začali mo­hutnou silou a vytrvanlivosťou narábať s posteľami a ostatným nábytkom, (čo nazývali ,.mlátením”, nepociťujúc pri tom ani najmenšej únavy, i keby to bolo trvalo akokoľvek dlho. Potom sa dostavily kŕče a] ¡šklbanie, ale hneď taká skleslosť, že ležali celé hodiny bez pohnutia ako mŕtvi.
Niekedy pocítil chlapec až vlčí hlad že ho nebolo ničím ukojiť. Znateľne opuchli a cítili, ako by sa im v žalúdku pohybovala nejaká guľa,  čosi živého sem-tam skáče. Nohy sa im často zaplietli ako ohybné prúty a nikomu sa ich nepodarilo rozpliesť.
Ale najmä staršieho chlapca Depolda prenasledovala akási príšerná bytosť, ktorá mala kačací zobák, na rukách pazúry
a telo zarastené nečistým perím. Keď ju chlapec zbadal vzná­šať sa nad jeho posteľou, s preľaknutím kričal, lebo príšera chcela ho zahrdúsiť a preto v sebaobrane sa na ňu hádzal a škl­bal z nej perie. To sa stávalo 20—30 ráz cez deň, hoci i pred sto svedkami, medzi ktorými boli mužovia zo všetkých tried, ktorí neboli ľahkoverní. Toto odporne zapáchajúce sírou pekelné perie, keď perie spálili, nezanechalo nijakého popola.

Často, keď deti sedeli na stoličkách, boly nevidi­teľnou mocou dvihnuté do výšky a ho­dené do kúta, ale stoličky letely. Dakedy zasa za bolestného pichania a bodania v celom tele vyťahovali zo svojich šiat veľa peria a morskej trávy, až toho bola plná zem. Toto sa stále opakovalo i keď im častejšie vymieňali bielizeň. Perie, pokrývajúce nevysvetliteľným spôsobom ich telá, museli spáliť, lebo veľmi zapáchalo. Hroznými kŕčmi a všelijakým týraním boli chlapci pripútaní na posteľ a celé telo im opuchlo.
Keď sa k nim niekto priblížil a mal pri sebe niečo posväteného, krížik, ruženec, škapuliar alebo medailón Panny Márie, zachvátil ich zúrivý hnev a besnota. Keď niekto pove­dal pred nimi svätá mená: Ježiš, Mária, Duch Svätý tak sa veľmi triasli. Strašidlá, ktoré videli, naplňovaly ich hrôzou.

Aj ich rodičia boli zmietaní hrôzou a desom, keď sa mu­seli bezmocne dívať na také strašné divadlo. Veľmi sa divili susedia a hostia, ktorých pribúdalo viac a viac, lebo zpráva o tomto prípade sa veľmi rýchle šírila a každý chcel vidieť úbo­hé deti. Co sa s nimi stalo?

V Ilfurte žila stará žena, pochybnej minulosti, ktorá bola pre svoj hanebný život vyhnaná zo svojej domovskej, obce. Tá že dala chlapcom prekliaté jablko, ktoré zjedli ( všetko treba žehnať) To vraj bolo príčinou ich záhadného posadnutia- To údajne viac krát rozprávali zlí duchovia, ktorí boli v deťoch. Nech sa veci majú akokoľvek, skoro sa ukázalo, akého druhu boli títo duchovia, lebo strom sa pozná po ovocí.

Často ležaly deti po celé hodiny ticho a nevšímavo. Ale od­razu nastala v celej ich bytosti zmena. Znervozneli, ustavične posunkovaly a kričaly. Ale ich hlas nebol detský, ale silný, hrubý a chrapľavý, ako hlas dospelého muža. Bolo nápadné, že deti pritom ani ústa neotvorily, takže bolo zrejmé, že pri tom vlastne ani neboly účastné, ale že z nich hovorily nevidi­teľné bytosti. Vydržaly celé hodiny kričať ! „Nulden, Knôffeln,Wasserschnítten!“ Bolo to priamo do zúfania a rodičia si už nevedeli rady. Napokon otcovi napadlo, že povedal deťom: „Deti, kričte ešte viac na česť a slávu Božiu!“ Pri prvom a dru­hom vyzvaní krik už stíchol a pri treťom úplne zamíkol. Pán Tresch utíšil deti zvolaním: „V mene najsvätejšej Trojice — kričte ešte väčšmi!“   
I pri najmenšej pripomienke najsvätejšej Trojice mal po­sadnutý strach. Raz prosil Depold sestru, aby mu podala pohár vody. Podala mu ho so slovami: — Depold, napi sa,, do tretice všetkého dobrého. — To stačilo, aby sa chlapec odvrátil a nikto ho už neprinútil napiť sa vody.
Ale nadovšetko nápadná bola úzkosť chlapcov pred niečím posväteným a veľký odpor ku kostolu, spovedi, modlitbám ruženca a sv. omši.
Hovorili cudzími rečami- Ovládali plynné fran­cúzštinu, latinčinu, angličinu, a rozumeli aj najrozličnejšie fran­cúzske a španielske nárečia. Preto nebolo divu, že každý chcel tieto deti vidieť svetská i du­chovná vrchnosť. Preto bolo tiež nariadené tento úkaz dobre preskúmať.
Ale predovšetkým to bol ctihodný miestny farár, pán Karol Brey, bohabojný a šľachetný pastier duší. Osud rodiny Burnerovie a najmä detí ho veľmi dojímal. Skoro spozoroval, že tieto zjavy sú pôvodu čisté démonického a že ide o zriedkavý prípad posadnutosti.

Oznámil preto vec duchovnej vrchnosti a tá určila trojčlennú komisiu kňazov, aby vyšetrila prípad a neskoršie nariadila tiež vykonanie exorcizmu. Výdatnou oporou bol v tejto veci pánu farárovi dobrý a veriaci starosta, pán Tresch a iné lepšie rodiny v Ilfurte. Našli sa i pochybovači, z ktorých mali diabli radosť, ale tých bolo málo. Zlí duchovia boli plní zúrivosti proti osobám, ktoré prezreli ich povahu, ale hlavne voči pánu farárovi a pánu starostovi, ako i proti sta­rostovi zo Sehlechtstadtu, pánu Spiesovi a jeho priateľovi, ria­diteľovi Martinotovi a profesorovi Lachemannovi zo Sv. Pilta z kongregácie mariánskych bratov. Títo páni prichádzali sem zďaleka len za týmto cieľom, aby tento prípad presne vy- skúmali.

DIABLI
V každom chlapcovi boli asi dvaja pekelní duchovia. Svoje mená zatajovali ako len mohli. Povedali ich až potom, keď P, Souquat ich o to vyzval v mene Ježiša Krista. Starší Depold bol posadnutý zlým duchom Oribatom a Ypesom. Posledný sa vy­dával za pekelného grófa a veliteľa 71 légií.

Jeden zo zlých du­chov, ktorým bol posadnutý mladší, Jozef, bol Salalethiel ale od druhého diabla sa meno nemohli dozvedieť. Tento Salalethiel bol však prefíkanejší a ukrutnejší ako diabli staršieho brata.
Ypes zapríčinil, že chlapec natoľko ohluchol, že nereagoval ani na výstrel z pištole, vypálený y blízkosti ucha. Len keď ho diabol zanechal,. Depold znovu počul.
Raz sa pán Martinot opýtal posadnutého po latinsky: — Unde venis? Odkiaľ prichádzaš?
Posadnutý urobil pohrdlivý posunok a povedal: — Tu es diabolus! Ty si diabol!

• Ty tiež, — odpovedal pán Martinot.

Ešte dva razy posadnutý pomenoval satanom a diablom aj prítomného pána Spiesa.

• Ja nie som diabol, — protestoval pán Martinot, — ale ty si jedným z nich, možno dokonca nejakým šéfom.

To zalichotilo jeho pýche: — Áno, — zvolal, — som šéfom nad 71 légiami.

• Len nad 70 légiami si šéfom? — opýtal sa.
• Nad 71 légiami, — opakoval diabol.

—. Nuž dobre, teda nad 71 légiami, ale mohol by si sa han­biť, úbohý pán šéf, za svoju nevedomosť, keď nepoznáš ani svoje meno.

• A predsa, predsa, poznám svojej i tvoje meno tak dobre ako ty, ale nepoviem ti ho. Keby si bol židom, odpovedal by som ti vo všetkých rečiach.

Povedal pravdu, lebo keď chcel, hovoril rozličnými jazykmi, najmä anglicky a francúzsky., V ten deň sa chlapci bavili bez­chybnou francúzštinou a mladší ešte nechodil ani do školy, A dakedy i celý deň hovorili po francúzsky.
Biskupský úrad ustanovil za opatrovnice úbohých detí dve ctihodné sestry, Severu a Methulu, z kláštora v Nliederbronne.
Na stanici čakal starosta s niekoľkými meštanmi a pri­viedli ich k deťom.
Chlapci tieto sestry nikdy nevideli, ale hneď ich oslovili re­hoľnými menami. Sestre Severe, rodenej Bavorke, povedali počet jej súrodencov, aké má v kláštore za­mestnanie a povedali jej tiež niekoľko rodinných tajomstiev. Sestry nevychádzaly z údivu.
Odrazu jej povedal Jozef:

• Urobila by si mi radosť, keby si mi darovala modrú flaštičku, ktorú máš v kufre.

Ten kufor bol totiž ešte na stanici. Starosta preň poslal a opýtal sa sestry, či má, v ňom modrú fľaštičku. Sestra hovo­rila, že má naozaj v kufre modrú fľaštičku s éteromi pre svoju potrebu. Všetci sa začudovali, len pán učiteľ Miclo nie. On totiž neveril v Boha, ani diabla.

Neskoršie prišly icih navštíviť dve spolusestry z kláštora v Altkirchu. Hovorily spolu celkom potichu o posadnutých a ne­obyčajných zjavoch, ktoré sa tu dialy. Depold, ktorý bol hluchý, nemohol hovor počuť. Ale jedna zo sestier nebola ešte o posad­nutosti presvedčená a hovorila, že ide asi o nervovú chorobu. Práve prišiel pán farár, keď sa sestry chcely lúčiť a Depold mu všetko opakoval, čo sa rozprávaly a doložil:

• Chudobná dámička z Altkirchu tomu neverí.

Pekelní duchovia mali tiež svojich nadriadených majstrov,
pred ktorými sa veľmi triasli. Niekedy prišiel sa pozrieť na nich majster, ale to sa im nepáčilo pri záchvate kričal jeden z chlapcov:

• Aha, teraz prichádza majster!
• Aký majster? — pýtali sa ho.
• náš majster!
• Je mocnejší než ty?
• Áno!
• A ako vyzerá ?
• Má dve nohy, telo zarastené perím, dlhý krk, kačací zo­bák, natiahnuté ruky s mačacími pazúrmi.
• Tak ho chyť, keď príde!

Vtom už chlapec kričal: — Už je tu, už je tu!
S majstrom prišli ešte dvaja duchovia.
— Je nás mnoho, — hlásil hneď posadnutý.
Niekedy prišiel majster v podobe divého človeka, psa, alebo hada.

Satan a posvätené veci
Démonická povaha posadnutosti sa prejavila hlavne vtedy, keď sa niekto k chlapcom priblížil so svätenou vodou, ružen­com, medailónkom a pod. Tu priamo zúrili. Z úst im vystupo­vala pena a bránili sa celou silou proti každému dotyku takou vecou. Keď im niekto tajne do jedla prilial niekoľko kvapiek svätenej vody, ani sa ho nedotkli a kričali:

• Preč s tvojím svinstvom, je to otrávené!

Keď voľakto chcel taký pokrm násilne do nich vliať, brá­nili sa zo všetkých síl, tĺkli okolo seba a zuby mali kŕčovite zaťaté. Ale keď nebolo v pokrmej svätenej vody, všetko zjedli. Chlapcov museli nútiť, aby jedli troma prstami pravej ruky, lebo diabol raz povedal:

• Čo psíček (tak totiž volal chlapca) zje ľavou rukou, alebo len dvoma prstami pravej) ruky,to je pre mňa.

Susedka, pani Brobecková, kvapla potajomky do lieku svä­tenej vody. Ale chlapci liek odmietli so slovami:

• Radšej vypijeme všetky vodičky z lekárne, ako by sme mali prijať niečo od rodiny Brobeckovej.

Raz im zasa dali kňazom požehnané figy.

• Preč s tvojimi potkaniami hlavami, kňaz robil nad nimi čary-mary, — zvolal posadnutý chlapec.

Raz pán Spies podržal staršiemu chlapcovi pred tvárou po­zostatky svätého Gerarda Majellu so slovami:

• Pozri, to je ten, čo nejedného z tvojej rodiny zahnal!

Chlapec hneď urobil posunok, zaťal zuby a kŕčovite zovrel ústa. Vtom mu, pán Spies pritisol sväté pozostatky na ústa. Ale malý sa bránil z celej sily, hádzal sa ako zúfalý. Konečne vykríkol:

• Strať sa odtiaľ, ty Gerard Talian!

A skutočne sv. Gerard Majella umrel v povesti svätosti. Ale posadnutý nemohol o tom vedieť prirodzeným spôsobom.
Ale najväčší strach okrem Panny Márie mal satan zo sväteného medailónka sv. Benedikta. Preto si ho všetci ilfurtskí občania kúpili a nosili stále pri sebe. Keď pán Tresch chlapcom prečítal niektoré modlitby, začali kričať:

• Nepotrebujeme, aby si nám sem chodil rozprávať o „pajácovi na dreve“ a o „veľkej: dáme (Panne Márii“) Tak totiž nazývali nášho Spasiteľa a jeho Matku.

Pred Matkou Božou, mali najväčší rešpekt. Keď raz pán Tresch staršiemu, hluchému chlapcovi dal do ucha medailónček Matky Božej ustavičnej pomoci a vyzval satana, aby vyšiel z ucha, tak kričal:

• Nemôžem, je tam síra a smola.

Keď mu sestra dala pokrm, lebo nápoj, v ktorom bola svä­tená voda, ani sa ho nedotkol, hodil tanierom alebo pohárom o múr, ale nikdy sa ničj nerozbilo. Raz prišiel chlapcov pozrieť istý mládenec z Ilfurtu, keď práve u nich nastala kríza. Tui sa jeden z chlapcov zasmial a zvolal:

• Aha, ty si našiel peniaze. Toľko v izbe, toľko v posteli a toľko v skrini, — pričom, povedal rozličné sumy. Prítomný pán starosta sa spýtal mládenca, čo to má znamenať. I povedal mu, že ho pán farár prosil, aby mu priniesol peniaze, ktoré jeho nedávno umretá príbuzná určila pre kostol. Aby peniaze skryla pred zrakmi chamtivých dedičov, uložila ich pred časom na tých rozličných miestach, o ktorých okrem mládenca nik nevedel. Keď mládenec odchádzal, deti za ním volaly:
• Áno, áno, dobré jedlo, dobré pitie a zlý život ťa neprivedú do neba.

Zarazený odišiel domov. Táto výstraha posadnutého mala iste blahodarný vplyv na ďalší život mladého muža.

Prv ako pán Tresch od detí odišiel, pokropil ich posteľ svä­tenou vodou so slovami:

• Sit nomen Domini benedictum! (Nech je pochválené meno Pánovo!)
• Non sit, non sit! (Nech nie je, nech nie je!) — škrí­pal diabol.

Istý kňaz položil za návštevy jednému z posadnutých svä­tený medailónček na ucho. Ucho sa začalo hneď triasť a me- dailónček spadol, to sa tiež opakovalo, keď mu ho položil na hlavu. Keď sa posadnutému podarilo schovať svätenú vodu, pustil sa do kŕčovitého smiechu a hovoril:

• daj preč to svinstvo, smrdí!

Voči kňazom vždycky zúril a obsypával ich ohavnými na­dávkami, ktoré sa naučil od moderných liberálnych pán­kov.

—Černokňažník, smradľavec, darebák, — to boly ešte najnevinnejšie mená. Ale pána superiora Stumpfa vyznamená- val výnimočnou nenávisťou.

• Teraz pôjdem potrápiť Stumpfa, toho smradľavca. — O chvíľu volal s rozčarovaním:

—Ach, teraz som mu vyviedol kúsok, len keby hneď skapal.

Na otázku pán superior dosvedčil, že bol skutočne v tom čase neviditeľnou mocou zdvihnutý do výšky, že všetky zave­sené obrázky spadly na zem, a v izbe bol veľký hurt, ktorý pre­stal len vtedy, keď izbu pokropil svätenou vodou a satana vy­zval Božím menom, aby ho nerušil. Satan potom sám povedal:

• Ten darebák Stumpf mi zatvoril vchod a prístup, zamazal izbu svinstvom (svätenou vodou

Inoverci mu boli veľmi sympatickí. — To sú dobrí ľudia — hovorieval -- takí by mali byť všetci, tí chcú pravú slobodu. Usporia nášmu majstrovi mnoho roboty a získajú mu mnoho ľudí. Ale tí hovniari (katolíci) aj tí čenokabátnici (kňazi) mu narobia mnoho škody a okradnú ho o mnoho duší.

Kňazské rúcho alebo habit rehoľníkov vzbudzovaly v ňom veľký odpor a nestrpel, aby sa ho ním niekto dotkol.

Ale zato bol rád, keď sa ho niektorý laik dotkol kabátom alebo ho pri­kryl nejakým odevom. Silný medený kríž sa zakaždým skrútil do podoby X, keď ho Jozefovi položili na prsia. Škapuliar, ktorý mu raz obliekli, vyletel veľkým oblúkom do výšky a padol na plášť prítomného strážmajstra Wemera a chlapec sa pri tom ani nepohol.
Pánu Treschovi raz satan povedal:

• Vy, ktorí chodíte do svinčíka (do kostola) a tam spínate ruky a bľačíte (modlíte sa), prídete všetci ta hore, — pričom ukázal na nebo.. — Ale ktorí to nerobia, prídu k nám do pekla.

Jedna žena z Betendorfu položila chlapcovi na prsia svä­tený ruženec, ale pritom mu držala ruky. Hneď začal kričať:
—  Chytím tvoje kozie bobky, roztrhám ten mačací chvost (ruženec) na kusy, ale obrazu „veľkej dámy“, ktorý na ňom visí, sa nesmiem dotknúť­— Co je teda na medailónku ? — pýtali sa ho.

• Chlapec a dievča, ktoré „veľká dáma“ ochraňuje.

Na medailónku bolo znázornené zjavenie Matky Božej dvom dietkam na hore La Salette.
Jeden z prítomných laikov sa nábožne modlil:

• Od úkladov diabolských, vysloboď nás Pane!

Tu sa posadnutý nazlostil a kričal:
—- Ticho, klameš, zapchaj isi ústa, nie, nie!

Najhoršie si počínal satan pri sprievode Božieho Tela, keď chlapca dali do domu, pred ktorým stál oltár.; Diabol kričal a zúril do nevydržania a len vtedy sa utíšil, keď! sprievod odišiel. 

Zpráva strážmajstra Wernera
Manželka strážmajstra Wemera chcela deťom urobiť ra­dosť. Preto kúpila chlapcom veľký obrázkový hárok, ktorý pred­stavoval procesiu Božieho Tela. Bolo na ňom všetko zastúpené, od Chrámového Švajčiara, až po farára s monštranciou, chlapci, dievčatá, mladí, starí, áno aj oltár. Pani Wernerová tieto, figúrky povystrihovala, podlepila,, pod spodok pripevnila drevká, aby sa mohly postaviť. Pri všetkých figúrkach použila obyčajné lepidlo. Chcela však deti vyskúmat a do lepu na figúrku Švajčiara pri­miešala svätenej vody.

Potom priniesla figúrky ku starostovi, kde boly deti pre­chodne ubytované.. Deti malý veľkú radosť z figuriek, lebo ešte nič tak pekného nevidely. Bol tam i pán farár a deti boly po­kojné, tak im figúrky postavil na stole do radu, ako sa patrí. Najprv oltár, na čele sprievodu chrámového Švajčiara, potom mládež, duchovenstvo a nakoniec mužov a ženy. Chlapci poze­rali s veľkým záujmom na toto soskupovanie. 0 chvíľu pán farár všetko sváľal a povedal chlapcom,' aby figúrky pekne sami po poriadku postavili.
Depold pustil sa s chuťou do roboty. Začal poslednými fi­gúrkami a Švajčiar zostal na koniec. Ale ako sa ho dotkol, hodil ho od zlosti ku dverám. Jozef sa čudoval nad správaním sa svojho brata a preto vstal, aby figúrku priniesol. Ale keď ju chcel zdvihnúť, i on sa nahnevaj, rozšliapal ju a kričal:

• Tu buď, ty Švajčiar!

Prítomní nevedeli, čo to má znamenať, len keď pani Wernerová vysvetlila, že do lepu na figúrku priliala svätenej vody.
Niektoré rodiny nosily deťom stravu. Keď prišiel rad na pani Nicovú, krčmárku od Bieleho koníka, poslala deťom po svojej neteri, slečne Line Meyerovej dobrú šošovicovú polievku, ktorú deti veľmi rady jedlý. Zaradovaly sa voňavej polievke a chcely si hneď naliať do tanierov, ale odrazu misu odstrčily s výkrikom:

• Preč, chytro preč s tvojím svinstvom!

Divili sa, čo sa to stalo. Pán strážmajster išiel hneď k pani Nicovej, aby vec vyšetril. Priznala sa, že doteraz neverila v po­sadnutosť a preto, aby deti vyskúšala, priliala do polievky lyžičku svätenej vody. Teraz je presvedčená, že je to nie ni­jaký podvod.
Podobné výjavy opakovaly sa zakaždým. Vždy rovnaká hrôza, nadávanie, besnenie. To dokazuje veľkú moc a pôsobi­vosť svätenín, ktoré v rukách veriaceho kresťana sú znamenitou zbraňou proti útokom a pokušeniam pekelného nepriateľa.

Matka Božia
Diabol mal pre Boha a všetko sväté nádavky a po­tupné mená, ale pritom sa neodvážil potupiť Matku Božiu. Keď sa ho na to pýtali, hovoril:

• Nesmiem ju urážať, pajác na dreve mi to zakázal

Keď bol Depold pokojný, dali mu obraz Matky Božej. Tu odrazu dostal záchvat. Hodil obraz o zem a rozbil sa. Keď ho utíšili, pýtal sa ho prítomný profesor Lachemann z kongregácie mariánskych bratov zo sv. Pilta po latinsky:

• Quid sentis de Immaculata Conceptione Beatae Mariae Virginis, quae contrivit caput tuum?


• čo si myslíš o Nepoškvrne­nom Počatí blahoslavenej Panny Márie, ktorá ti pošliapala hlavu?

Veľmi nazlostený satan kričal:
— Chod preč, choď preč so svojou veľkou dámou, nechcem o nej ani počuť.
A začal tak strašne kliať, že sa ošetrovateľka naľakala a rýchlo prežehnala nemocného menom najsv. Trojice svätenou vodou a hneď sa utíšil.
Pre ctihodné sestry bolo neobyčajne ťažkou úlohou chlap­cov stále striehnuť a ošetrovať, pričom rnusely všeličo počúvať a znášať.
Raz sa opýtal profesor Lachemann staršieho chlapca:

• Čo myslíš o kongregáciách a o mariánskych bratoch?

Malý neodpovedal. Potom sa ho zasa pýtal po nemecky:

• Kde je zavesený obraz Matky Božej v kaplnke kolégia vo sv. Pilte?

Zasa nijaká odpoveď.
profesor po tretí raz opýtal, satan odpovedal zlostne

• Ty vždycky držíš s popmi.... kňazmi. V Chlieve (kostole) hundreš (modlíš sa) vždycky na ľavej strane.

Prítomní sa pýtali, čo to znamená. Pán Lachemannl hovo­ril, že je to pravda, lebo má v kaplnke svoje miesto na ľavej strane, aby na chlapcov lepšie videl.
Dvaja študujúci z Moissac (Garonne), ktorí študo­vali u mariánskych bratov v Besansone, prišli do ústavu vo Sv. Pilte na veľkonočné prázdniny. Pán profesor Lachemann im dal odporúčanie pre svojho príbuzného pána Trescha,, aby im umožnil návštevu posadnutých chlapcov. Išli k Burneroveom a zdržali sa tam až do jednej hodiny v noci. Začudovali sa, keď počuli deti hovoriť mužským hlasom a pritom ani len ústami nepohly a dali im niekoľko otázok v baskickom nárečí, ktoré sa podobá španielčine.
Pán Tresch nerozumel z toho ani slova. Ale chlapci im od­povedali na otázky po francúzsky. Študenti sa potom opýtali chlapcov, odkiaľ sú a kde teraz Chcú ísť, ale posadnutí im od­povedali po nemecky:

• Nepoviem ti to, — rozprával, — lebo ty by si to hneď povedal popovi (kňazovi).

Už niekoľko ráz zmienil sa posadnutý pánu Treschovi o „veľkej dáme“, ktorú má doma v skrini.

• Veď si ju ešte nikdy nevidel, — povedal starosta.
• A predsa to viem, — zvolal chlapec, — všetko dávaš veľkej dáme, jej psovi a nosíš ich stále vo vrecku.
• Prečo im dávaš také prázdne mená? — pýtal sa pán Tresch.

—• Nemôžem ich inakšie menovať.
Raz prišiel pán Spies a pán Martinot v sprievode pána Trescha k posadnutým deťom. Keď ich chlapci uvideli cez oblok na ulici, boli hneď nazlostení. A sotva prišli do izby, povedal mladší pánu Treschovi:

• Ty si Spiesovi písal a tento (ukázal na pána Martinota) prišiel s ním. — A bolo to skutočne tak.

Pán Spies posadil si malého Jozefa na kolená a dával mu rozličné otázky. Niekedy odpovedal správne, ale keď šlo o veci, o ktorých satan nerád hovoril, tu hovorieval:

• To nemusíš vedieť.

Pán Spies sa ho medziiným pýtal:

• Čo ste urobili s Voltairom, keď k vám prišiel  ?  (Voltair sa postavil proti učeniu rímskokatolíckej viery)
• Ó, Voltaira toho sme báječne privítali. Išli sme mu naproti s cropsesiou (namiesto s procesiou) a pevne sme ho držali. Ale keď prišiel k pekelnej bráne, tu dostal strach a chcel utiecť, ale už nám nemohol a prinútili sme ho vojsť ohnivou dierou do pekla.

Zatiaľ čo pán Spies mal Jozefa na kolenách, položil mu malý kúsok hodvábu na temeno, takže chlapec to nemohol ani vidieť, ani na hlave pocítiť. Ale hneď kričal:
—■ Daj tú handru preč, páli ma! — A hneď chcel utiecť od pána Spiesa.

• To nie je handra, — povedal pán Spies. — Nedám ju dolu, kým mi nepovieš, čo je na hodvábe

—■ Nič nie je na ňom, ale daj ho preč, páli ma!

• Môžeš sa ako chceš brániť, nedám ho dolu, kým mi ne­povieš, čo je na ňom.
• Veľká dáma je na ňom, —* volal celý vyjavený.

A skutočne bola na hodvábe vymaľovaná Matka Božia. Prosil znovu:

• Daj i to preč, čo máš vo vrecku, i to ma páli!

Mienil tým malý krížik, ktorý pán Spies nosil stále pri sebe a okrem toho povedal, že v krížiku sú sväté pozostatky. Áno, i medailónky, ktoré nosil na krku ho obtažovaly a pálily.

Diabol oslovoval pána Spiesa tiež menom „Kanisi“. Dlho nevedel, prečo ho tak volá. Nechápal, v akom vzťahu by mal byť k svätému Kanisovi. Tu sa náhodou stretol s pánom superiorom inseheimských jezuitov a hovoril mu o tomto prí­pade. Domnieval sa, že ako reholný spolubrat toho dávno umre­tého svätca, bude mu to môcť vysvetliť. A skutočne, bez dlhého rozmýšľania povedal mu pán superior, že vo Švajčiarsku je kate­chizmus, zvaný „Kanisi“, pretože ho napísal svätý Kanisius z jezuitskej rehole. Sto rokov po smrti svätca vydal istý pán Spies, tiež jezuita, tento katechizmus v novom vydaní.

Podla toho diabol pozná veľmi dobre dejiny a na všetky udalosti má neobyčajnú pamäť. Pripomína knihu od sv. Kanisia (zomrel r, 1597), ktorej ostalo meno spisovateľa a pritom robí narážku na starostovho menovca, pátra Spiesa, ktorý tento ka­techizmus znovu vydal 100 rokov neskoršie. To je celkom jasné, že posadnutý nemohol nadobudnúť týchto znalostí prirodzeným spôsobom.
Dňa 8. mája 1868 prišla deti navštíviť aj slečna Mária Spiesová, sestra pána starostu zo Schlettstadtu. Keď sa chcela k nim priblížiť, deti sa hneď znepokojily, tíkly okolo seba a chcely návštevníci roztrhať šaty.
Slečna Spiesová bola tiež, ako jej brat, horlivou šíriteľkou katolíckych časopisov na česť Srdca Ježišovho a sv. Jozefa, Živého ruženca, apoštolátu modlitby a podobných náboženských spolkov. To všetko jej Depold vyčítal, pritom jej nadával a jej meno prekrúcal. Aj to povedal, že kde kupuje časopisy, udal meno a celú adresu kníhkupca Garella. Dosiaľ nikdy v Schlett. stadte nebol a nemohol teda poznať ani slečnu, ani kníhkupca.
Keď sa potom chlapca dotkla prstom, na ktorom nosila me. dailónček svätého Huberta, posadnutý kričal:

• Máš oheň, páliš ma. — K tomu ešte dodal: Pravda, bomby nemohly tvoj domček poškodiť, lebo si tam mala veľkú dámu.

Mienil tým obkľúčenie Schlettstadtu v roku 1814, keď sku­točne nijaká strela nezasiahla dom rodiny Spiesovej. Aj vojna roku 1870 ušetrila dom.
Jedného dňa vzal pán Martinot malého Jozefa na kolená. Malý sa bránil, ale márne. Pán Martinot mu povedal:

• Nepustím ťa dotiaľ, kým mi nepovieš, v akých rečiach sú napísané knihy, ktoré mám pri sebe.
• Pri sebe máš francúzsku knihu o apoštoláte modlitby.
• A v akých sú ostatné?
• Nič, ni'č.
• Ty malý cigáň, povedz radšej,; že ťa ich obsah obťažuje a trápi, ale nehovor, že toi nie je nič.
• Nič to nie je, nič. — Napokon, dodal francúzsky: — Je pritom jedna, ktorú máš schovanú-

Týmto narážal na knižku mariánskych hodiniek tretieho rádu sv. Františka, ktorú pán Martinot pred časom kúpil u ob­chodníčky so starožitnosťami a keď bola obšúchaná, dal ju pre­viazať'. O tretej knihe nechcel satan nič vedieť. Bola to „Para verná“ rímskeho breviára.
Po tomto rozhovore pán Martinot chlapca pustil. Tu sa chlapec hodil na posteľ a neslušne rozprával, čo môžeme pripočítať len satanovi.

Strata neba — pekelné muky
Myšlienka, že nebo stratil, a to na veky, robila satana ne­výslovne nešťastným. Niekoľko ráz zvolal ústami detí:

• Ó, ako krásne je tam hore, ako krásne je tam. Ach, keby mi ešte aspoň raz dožičili uzrieť tú slávu, aký by som bol šťastný!

Inokedy zasa povedal:

• Ó, ako je len nebo nádherné! Keby som ho mohol ešte raz uvidieť, ale nie, neuvidím ho už nikdy viac!

Keď sa ho pán Tresch spýtal, prečo také túžby prejavuje, zabedákal:
—      Donútili ma na to tí traja, čo sú silnejší- Keď Depolda previezli do sirotinca Saint-Charles
heime, správal sa prvé tri dni celkom pokojne. Ale večer znovu sa zjavil diabol v jeho tele.
—      Tu som, — zvolal odrazu celý nazlostený. Sestry sa ho spýtaly, kto je.

• Som knieža temnosti.
• Kde bývaš?
• V pekle.
• Nechcel by si do nebaľ — spýtaly sa ho-
• Áno,, ale pre mňa už niet nijakej nádeje dostať sa tam,
• A kto ťa vyhnal z neba?
• Michal, ten smradl'avec, Michal s mečom.
• Čo by si podstúpil, keby si sa mohol dostať do neba?
• Chcel by som tisíc rokov sedieť na špendlíkoch a chodiť po ostrých nožoch, aby som sa tam dostal.
• Ale prečo ta vyhnali?
• Chcel som byť sám najvyšším.
• Ako sa menuješ?
• Do toho ťa nič!

Podotkol, že velí mnohým légiám diablov vo vzduchu a keby malý telá, ako ľudia, zatienily by množstvom slnko.
Rozprával, že učenie Cirkvi katolíckej o pekle je správne, ale doložil:

• Oheň pekelný je celkom inakší, ako sa domnievate., Ne­máte o ňom ani pochopu. Je omnoho* žeravejší a pôsobí strašné muky. — Pritom si želal, aby ho Roh cekom zničil.

Keď, sa ho spýtali, akou rečou sa v pekle hovorí, začal veľ­kým prívalom slov a s úžasnou rýchlosťou prednášať akúsi žvatlaninu, ktorá sa zdala akousi smesou latiny a taliančiny a z ktorej sa dalo rozumieť len často opakovné slovo „Victo­ria“. Potom doložil nemecky:

• To je reč, ktorou tam hovoríme.
• Kde tam ? — spýtal sa pán Tresch. — V pekle ?
• Hej, v pekle, — odpovedal.

Večer 28. marca 1868 posadnutý rozprával o umučení Je­žiša Krista. Keď hovoril o smrteľnej úzkosti v Olivovej záhrade, odrazu zvolal:

• Teplo ti je, strašne teplo, celý si upotený pre hriechy ľudí.

Aj to vyznal, že bol pri ukrižovaní a štval židov, aby Krista mučili a že rátal údery, ktoré naň dopadaly. Potom sa ho spý­tal jeden z návštevníkov, ako to v pekle vyzerá.

• Veru,, nie dobre, — odpovedal.

Keď sa ho ešte ďale j vypytoval, zlostne odpovedal:





















































Do toho ťa nič, rob tak, aby si sa tam dostal, potom uvidíš.

aj otcovi Burnerovie ponúkol sto frankov, ked vstúpi do jeho služieb. Pánu Treschovi raz povedal:

• Mám veľa vriec striebra a zlata, zariadim to tak, aby si ich našiel.

Pán Tresch odpovedal:

• Súhlasím s tým, darujem ich Cirkvi a chudobným.

—     Nie, nie, — kričal posadnutý, — tak som to nemyslel. Nemyslíte, že tuj počujeme toho padnutého anjela,, ktorý
pokúšal nášho Spasiteľa na púšti:
—     Toto všetko ti dám, ak padneš a budeš sa mi klaňať ? Pyšný a preveľmi nešťastný pekelný duch by chcel, aby mu
všetci ľudia slúžili.
Satan, zábavy, plesy a tance
Posadnutí mali často pokojné hodiny, áno i celé dni. Vtedy boli diabli neprítomní a deti jedlý, píly, rozprávaly a bavily sa ako ostatné deti a nevedely nič o tom, čo sa s nimi robí, ked sú posadnuté. Diabol sa vzdialil obyčajne v nedeľu po obede. Ked sa ho potom pri náhlom záchvate pýtali, kde bol vtedy, odpove- del, že bol v susednej dedine na „zábave“, kde, vraj, bolo veselo, že im tam vyhrával a mal pritom hojnú žatvu- To sa mu, vraj, najväčšmi ľúbi a dráždi pri tom maldých ľudí k najväčším roztopašnostiam.*)
V sirotinci Saint-CSharles raz zvolal:

• Chcem piť!

Záhradník, pán André sa ho spýtal:

• Ty predsa nemôžeš pif, veď ty si duch. Čo chceš pif? Chod do pekla!

Satan odpovedal:
-— Sadám s ožranmi k stolu a dráždim ich k pitiu, kým sa celkom neopijú. Potom opití rozlievajú nápoje po stole a po zemi a čo takto rozlejú, patrí mne.


1 Podľa dokladov p. Spiesa a farského archívu.

Ďalej rozprával, že miluje zábavy a tance, dráždi pri tom ľudí k náruživému tancu a roztopašnosti. 'Keď to dopovedal, znovu chlapca opustil.
Asi o desať minút sa vrátil a volal s potupným smiechom:

• Teraz som bol v hostinci.

Označil presne miestnosť a jeho majiteľa a hovoril tiež o iných hostincoch a ich majiteľoch. Potom ešte dodal:

• Moje obchody idú dobre, mám z toho radosť, môj šéf bude so mnou spokojný.

Najviac ho tešilo, ked sa v tých miestnostiach, — čo sa veľmi často stáva, — hovorilo hodne dvojsmyselne a ne­mravne.
Ked raz išlo okolo domu niekoľko podnapitých, rozjare­ných mladíkov, satan zvolal:
—■ Počkaj, rozoštvem ich, aby sa pobili.
A skutočne, strhla sa medzi nimi veľká ruvačka, ktorá sa tri razy opakovala. Posadnutý sa pritom smial na plné ústa.
Raz satan zvolal:

• Ticho! Teraz ho máme!

Na otázku: Koho?

• Toho mládenca, čo tancuje v miestnosti X. vo Schlett- stadte.

Označil presne hostinec a ulicu. Tu odrazu skríkol :

• Aha, teraz ho už máme, uiž je u nás.

Okamžite zavedeným stopovaním zistili, že skutočne v označenom hostinci v tú hodinu klesol jeden mládenec upro­stred tanca — mŕtvy.
V Ilfurte raz rozprával:

• Ten cap z N. išiel so svojou paňou do svinčíka (kostola), aby tam žrali (išli k sv. prijímaniu). Boli hladný; Lem čo sja vrátili domov, začali sa hádať a kliať akoi besní. 'Strašné kliatby sa im sypaly z úst. Smial som sa od radosti. Večer by sa boli znovu mohli vrátiť do svinčíka, lebo ich stav bol horší ako ráno.

Inokedy zasa hovoril:
— Pri zábave postavíme sa ako živý múr okolo sálu a mie­sime sa medzi tanečníkmi, lebo tu nám kvitne pšenica.
Diabol prorokom
Z toho, óo sme si dosiar povedali, jasne vysvitá, že pekelný duch má vedomosti o veciach, ktoré sa prihodia vo veľkej vzdia­lenosti, ba i v najvzdialenejších krajinách. Tiel, pozná aj sve­tové dejiny, lebo zjavoval často dávnominulé udalosti, o kto­rých poslucháči nemali nijakých vedomostí. Áno, ešte viac, — predpovedal niekoľko dní alebo týždňov dopredu mnohé uda­losti, ktoré sa uskutočnily s úžasnou presnosťou. Lebo ako padlý anjel nestratil svoje bývalé vedomosti a vie viac, ako si my, smrteľníci vieme len predstaviť-
Často povedal návštevníkom do olčú, čo zlého vyviedli. Vy­čítal im ich najtajnejšie hriechy, takže uznali za správne, čím najrýchlejšie zmiznúť. Zavše vedeli napodobniť aj kazateľa. Jednému susedovi povedal:

• Ty ožran! Či si nebol vtedy tam, keď ten lump hovoril, že sa nemá nikto opíjať? A predsa si sa u N; znovu opil. Len ty si na vine,; že tvoja dcéra je nemocná.

Na Kvetnú nedeľu kázal znovu inému ilfurtskému oby­vateľovi:

• Ty ožran! Či si nepočul, keď ten lump vo svinčíku hovo­ril, že sa tento týždeň nemá chodiť do hostinca? Ty nepočúvaš? Nebol si s pekárom z Flachstandemu v hostinci X. na pive ?

Niektorí museli svoju zvedavosť ešte horšie zaplatiť. Bledí, ako bleskom omráčení, čo najrýchlejšie sa vytratili, lebo diabol prezradil ich zlé tajomstvá.
Starosta jednej dediny blízko Štrasburgu vyzval raz po skončenej schôdzi členov obecnej rady, aby išli s ním na bu­dúcu nedeľu pozrieť posadnutých. Niekoľko sa ich prihlásilo, ale jeden z nich povedal:

• Ale, počuj, pán starosta, rozpráva sa, že diabol vie po­vedať každému pravdu do očú.
• Chlapi, viete čo? — povedal starosta- — V sobotu pôjdeme do kostola na spoveď a v nedeľu pri svätej omši na pri­jímanie, aby nám diabol nemohol nič vyčítať.
• Dobre. Tak je to správne.

V nedeľu, keď zazvonili pri bráne ústavu Saint-Charles- ského, spýtala sa sestra vrátna, čo si páni želajú. Starosta povedal:

• Radi by sme videli posadnutých.

Ochotne ich sestra zaviedla do ich izby, ale sotva otvorila dvere, posadnutý volal:

• Pozrime, tu je starosta z X., tajomník a eiste iní radní páni. Pravda, predsa ste neverili počasiu, že ste išli včera do kostola a dali si soškriabaf svinstvo so svedomia. Ale jeden z vás to neurobil dobre. Kradol jednému repu.

Muž, na ktorého sa to vzťahovalo, tak veľmi sa preľakol, že hneď zvolal:
-— Áno1, ale nahradil som to tým ľuďom peniazmi.

• Ale ľudia tie peniaze nedostali.

Na to starosta povedal:

• Poďme odtiaľto preč, Lebo ešte i mne voľačo vyčíta.

Depold často predpovedal smrť niektorých osôb. Raz dve
hodiny pred smrťou pani Miillerovej, kľakol v posteli a robil ako by vyzváňal. Inokedy robil také pohyby celú hodinu.

• Komu zvoníš? — spýtali sa ho.
• Pánu Kuneglo-vi, — odpovedal.

Náhodou bola jeho dcéra pri tom, zľakla sa a povedala malému:

• Ty cigáň, môj otec je zdravý & pracuje na stavbe ma­lého seminára y Zilisheime.
• To je možné, — povedal chlapec, — ale práve teraz spa­dol. Ohoď pozrieť!

A bolo to skutočne tak. Úbohý muž; spadol s lešenia, zlomil si krky, a to práve vtedy, keď Depold začal zvoniť. V Ilfiurte doteraz o tom nešťastí nik nevedel.
V sobotu pred tretou pôstnou nedeľou predpovedal, že na­sledujúceho dňa síde sa 400 cudzincov, lebo sa rozšírila zpráva, že deti boly oslobodené od diabla. Tak sia aj stalo. V' nedeľu večer satan sa veľmi radoval, že sa mu podarilo takými zprá- vami zdržať mnoho ľudí od služieb božích.
O veciach, ktoré sa stály pred tridsiatimi, ba i pred sto rokmi, hovoril s takou určitosťou a podrobnosťou, ako by sa boly odohraly v súčasnej! dobe.
Pán Tresch bol v januári 1869 vymenovaný za ilfurtského starostu. V dedine o> tom ešte nevedeli, ale posadnutý ho už oslovil „pán starosta“.
Raz predtým povedal svojej matke:

• Som veľmi nazlostený.
• A prečo?
• Lebo toho lumpa vyvolili za starostu, ja a naši môžeme skapať od zlosti.

To povedal vtedy, keď dostali menovací dekrét z prefek­túry colmarskej.
Keď raz pán Tresch prišiel, volal posadnutý:

• Ty si cirkevník, bol si v „Sidlenoch“ (Einsiedeln).
• Cigániš, — povedal pán Tresch, — povedz mi, kde som bol?

—• V meste.

• V ktorom meste?
• Vo Schlechtstadte.

To súhlasilo.

• Bol si aj u handrárov (tak menoval kapucínov) a dal si im peniaze na handry.

Naozaj. Pán Tresch bol u kapucínov a dal pánu kvardiá- novi na dve sväté omše za oslobodenie týchto detí. Dozvedieť sa to nemohli od nikoho, lebo o tom v Ilfurte nik nevedel.
Raz pri silnom záchvate rozprával, že niekoľko duchovných (mená i farnosti vymenoval) písalo o ňom biskupovi a svet­skému úradu
Popi z X. a Z. písali veľkému popovi s vysokou čiapkou a ten odpovedal o psoch (o posadnutých) do Miihlhausen. Potom sa obrátil k sestričke a dodal:

• A ty, fňukalka, s tými bobkami na mačacom chvoste (ruženec), už ani tri noci nebudeš spať v susednej izbe.

Ako sa začudovaly, keď večer dostaly list z kláštora, v kto­rom písaly, aby sa sestričky za dva dni vrátily do Miihlhausenu.
Satan najväčšmi nenávidel ilfurtského starostu, pána Tresch a, dobrého, bohabojného muža starého zrna. Nedal si ujsť nijakú príležitosť, aby mu niečo nevyviedol.

• Počkaj, — raz sa mu vyhrážal, — pošlem svojich tovari­šov k farárovi a tí ho proti tebe tak poštvú, že viacej do toho domu ani nevkročíš.
• Tvojho vyhrážania sa bojím práve tak málo, ako celej tvojej pekelnej roty, — odpovedal. — S pomocou Ježiša a Márie zaženiem vás všetkých do priepasti.

Starosta, ktorý bol tiež obchodníkom, raz celý prestrašený spozoroval, že mu vytiekol zo suda všetok syrup.
Druhý deň sa diabol priznal, že to spravil on a že sa mu z neho tiež ušlo, lebo zabudol na duše v očistci.

Raz išiel do hory na šípkové kríčky, aby si ich zasadil do záhrady. Na kraji lesa stretol príšerného človeka, ktorého spre­vádzal malý čierny pes. Keď večer prišiel chlapcov pozrieť, zvo­lal jeden z nich:

• Všakže si stretol v hore v tú a v tú hodinu muža so psom?
• Áno, ale kto ti to povedal ?
• Kto mi to povedal? Veď som to bol ja.

-< Ty?                                                                  '

• Áno, ja!

—• A čo si tam robil?

• Čakal som ta. Ale si mal šťastie, že si mal vo vrecku svinstvo (ruženec), lebo by som ťa bol tak vylátal, že by si ma bol dlho spomínal.
• A prečo?
• Pretože sa veľmi staráš o oboch psíčkov,, všetko roz­právaš, čo sa tu stane a ešte aj iným osobám píšeš.
• Všimol si si, — pokračoval, — že tvoj pes môjho ani neoňuchal ?
• Áno, ale nepozastavil som sa nad. tým. Prečo to bolo?
• Lebo môj pes bol tiež jedným z nás. Keby si bol dal. lepší pozor, bol by si spozoroval, že ten muž nemal nohy.

To si pán Tresch nevšimol.

1. krátky čas zasa išiel do hory. Zasa stretol muža so psom. Pozdravil ho a ten sucho, odpovedal.

Keď cudzinec prešiel, obrátil sa za ním, lebo si myslel, že je to zlodej. Na druhý deň, keď vstával, cítil na pätách silnú bolesť, ako by ¡ho voľačo uhryzlo. I zišlo mu na um„ potrieť si päty svätenou vodou a do večera bolesť zmizla.

1. teraz mu deti hlásily,, že stretol ich majstra a že pes bol jeden z ich druhov:

Všakže sa tvoj pes k mužovi ani k psovi nepriblížil?

iným a oni mali strach akoj ty a preto je1 ¡poklad ešte stále na tom mieste a ešte tam dlho bude.

• Keď vieš, kde je, ukáž mi ho, — dorážal starosta.
• Toi neurobím.
• Prečo?
• Lebo ty by si všetko zaniesol popom a potom by ste dali vystavať veľký chliev, a to nechcem, — povedal chlapec.

8. februára 1868 priniesol pán Tresch chlapcom hrozno. Dal najprv Depoldovi a rozkázal mu jesť troma prstami pravej ruky. Satan nazlostený zvolal:

• Pes nepotrebuje tvoje kozacie bobky.
• Ty si pes, — povedal starosta, — a nie Depold.
• Dobre, — odpovedal pekelný duch, — druhý raz ochro­mím chlapcovi ruku, aby nemohol jesť.

O chvíľu pýtal chlapec zasa hrozno. Pán Tresch mu podal, ale chlapec už ich nemohol do úst podať, lebo mal chromú ruku. Pán Tresch mu chcel sám do úst zrnka vložiť, ale chlapec zaťal zuby. Rozkázal mu, aby otvoril ústa v mene Ježiša. Chla­pec otvoril, ale keď zjedol tri zrnka, povedal:

• Už mám dosť.

Raz keď išiel deti pozrieť, stretol sa pred domom s pánom farárom, ktorý tiež tam išiel. Ale do izby vošiel sám pán Tresch a deti pána farára ani nevidely, ani nepočuly. Ale posadnutý začal kričať:

• Pop ide, nič nepovieme.

Potom začaly skákať a tancovať. Pán Tresch nakreslil okolo nich kruh svätenou vodou a povedal:
-— Teraz skáčte, dokedy sa vám bude páčiť- Hneď sa rozpŕchly, každý do iného kúta. Chceli ich znovu priviesť do stredu izby, ale sa im to nepodarilo. Brániiy sa ru­kami, nohami a začaly skákať cez postele.
Raz pán Tresch priniesol malý kríž. Chlapec práve spal. Ale pre istotu mu zastrel oči rukou, aby nemohol nič vidieť. Druhou rukou položiť mu kríž, na prsia, ale kríž hneď letel do kúta. To sa viac ráz opakovalo, až konečne na diabla zavolal mohutným hlasom:

• V mene Ježiša Krista ti rozkazujem, nechaj kríž tam, kde ho položím!

Položil ho znovu na prsia dieťaťa a kríž ticho ležal. Potom sa chlapec prebudil. Pýtali Sa ho, čo robil ?

• Spal som ,— odpovedal.

Raz povedal Jozef pánu Tresehovi:

• Pripomeniem ti jednu udalosť z tvojej mladosti. Raz si išiel do hory na drevoi. Tu sa priplazil k tebe had.
• Čo som s ním urobil ?
• Odťal si mu hlavu a vzýval si pri tom tri mená (naj­svätejšiu Trojicu). A vieš, iže si usmrtil jedného z mojich tyra­nov ? Keby si ho nebol soi vzývaním tých troch mien odpravil, bol by si zablúdil a viacej by si sa z lesa nevrátil.

Pán Tresch sa na tento prípad dobre pamätal.
Dakedy rozprával posadnutý dejiny aiž do počiatku ľudstva, práve tak, ako je v Písme svätom; a; ié boli pri lirlpcihu našich prarodičov a pri skaze Sodomy a Gbmory.

• Nemusel si teraz šomrať (modliť sa) a fúkať cez mriežku (spoveď), keby som nebol odtrhol jablko pre Evu-

Dakedy zasa rozprával:

• Za švédskej vojny nebol starý chliev (kaplnka na cinto­ríne) zničený, ale zavraždili v ňom popa pri oltári, keď práve držal monštranciu v rukách. Vojak potoín chcel veľkej dáme odseknúť hlavu, ale nemohol, lebo spadol na znak a pošiel. Veľká dáma nestrpí, aby sa v chlieve kradlo.

Rozprával ešte! o veľa iných zločinoch, ktoré spáchali za dávnych čias v Ilfurte.
12. marca 1868 bol pán Tresch pri deťoch,, ktoré boly dosť pokojné. Ale zloduch hneď prišiel.

• Tu som, — kričal príšerným hlasom.
• Odkiaľ prichádzaš?

—• Garella-

• Ktoi je to ?
• Knihár.
• Odkiaľ?
• Odtiaľ, odkiaľ sú tí dvaja, čo ta dakedy navštevujú.
• Akí dvaja?
• Ten veľký a ten starý . . .
• Ako sa volajú?
• Kanisi (p. Spies) .. • Menol druhého (p. Martinot) nepo­znám, protiví sa mi.
• Čo si robil u knihára ?
• Bol som u naho celý deň. Viazal peknú knihu a pri tom

v nej so záľubou čítal. To ma veľnň tešilo a preto som bol pri ňom celý deň                ,

• Býva ďaleko?
• Nie, len o niekoľko domov ďalej.
• Chodíš aj k veľkému?

—• Nie, má tam nízke dvere, ja sa tam nemôižem dostať.

• Čo ťa ešte uňho straší ?
• Veľká dáma zvonku na dome.
• A čo robíš so starým?
• Nechcem o ňom nilč počuť.
• Necihodíš k nemu?
• Nip, má u seba niečo okrúhleho.
• Nie je to kríž ?
• Nie, je to niečo, čo dvíha pop do výšky, a to by ma bo­dalo, keby som ta vošiel.

Boly to pozostatky svätého kríža v striebornej skrinke.
Keď pán Spies dostal od pána Trescha zprávu o tomto rozhovore,, išiel hneď k pánu Garelloviy či Vtedy a vtedy viazal knihu, a hneď z nej aj čítal. Pán Garell si| hneď nespomenul, ale sa pozrel do soznamu. Prisvedčil, £e vtedy viazal protestant­skú bibliu a tiež s nej čítal. Teraz mu ukázal, návštevník1 list z Ilfiurtu.

• Ako to, ý.e sa diabol o mňa stará ?

Pán Martinot, ktorý prišiel s pánom Spiesom, mu vysvetlil, že je to nie nič divného, lebopňera nás učí, že diabol, obchádza ako ničiaci lev a hľadá, koho by zožral. Áno,, vyložil mu ešte povahu diablov a ich vplyv na osudy ľudí. Pán Garell sa veľnň čudoval a povedal:

• Tento prípad môžete uverejniť, ale meno neudávajte.

Ale pán Garell to nevydržal a rozprával túto príhodu svojej
rodine i pred deťmi. Tie to potom rozprávaly v škole, čo sa otec­kovi prihodilo. To stačilo, aby sa o tom za 24 hodín dozvedelo celé mesto. Knihár zabudol, že to sám vyzradil a nahnevaný na pána Martinota, išiel ho žalovať k cisárskemu zástupcovi. Štátny zástupca si dal pána Martinota zavolať, ktorý sa hneď ospra­vedlnil a tak sa vec vyriešila.
Tiaž politickým smýišľaním sa diabol netajil. Napoleona III. nemal ¡rád, istel preto, ;že bol s pápežom' zadobre. Častoi volal na prichádzajúcich návštevníkov:
—. Liberté, égalité, fraternité.

• Ty si blázon, nerozumieš, ¡čo hovoríš. Prečo tak vo­láš? — pýtal sa pán Spies.
• A predsa tomu rozumiem. Nech, žije liberté, égalité, fra­ternité (sloboda, rovnosť a bratstvo).

24, júna 1798 bol abbé Ján Bochelen, v Ilfurte narodený, neobyčajný ¡horlite! duší, vikár v Niedeseptu, od revolučného súdu v Galmarne, podľa udania pre priestupok vysťahovalec­kého zákona, ale vlastne len z protináboženskej zloby, odsúdený na smrť a večer v ten deň za mestom zastrelený. Veci, ktoré patrily tomuto hrdinovi viery, uschovali jeho priatelia v úcte ako sväté pozostatky. Bol to kalich,: breviár, listy a pod. Za­krvavenú košeľu mali v rodine Bochelenovej.
28. júna 1842 vypukol v Ilfurte oheň, pri ktorom niekoľko domov zhorelo do tla, medzi nimi aj dom zmienenej rodiny. Všetky zmienené pamiatky podarilo sa zachrániť, ale vzácnu za­krvavenú košeľu mučeníkovu voľakto pri oihnť ukradol. Aké­koľvek stopovanie po nejj bolo bezvýsledné. Preto sa raz profe­sor Lachemann spýtal Depolda:

• Depold, povedz mi, poznáš Bochelena?

—- Nehovor mi © tom rytierovi smutnej postavy, — odpo­vedal posadnutý. — Nechcem o ňom ani počuť. O tridsať rokov, ked ho vykopú, bude sa © ňom dosť hovoriť.
A naozaj. Q tridsať rokov, v r. 1897 vydal pán farár Solt­ner, Breyov nástupca, knihu s názvom: „Ján Bochelen, posledný alsaský mučeník veľkej revolúcie“, čím bola jeho pamiatka za­chránená a jeho ctnosti tým došlý veľkého oslávenia. Okrem toho postavili veľkému vyznávačovi viery pred novou farou v ilfurte veľkolepý pomník, ktorý predstavuje výjav jeho za­strelenia.
O niekoľko dní po návšteve profesora Lachemanna spýtal sa vnuk Bochelenovej rodiny posadnutého chlapca:

• Kde je Bochelenova košeľa?
• Čuš, nehovor to, — kričal, — dobrý chlapec ju; ukradol (pri ohni), ináč by sa boly neskoršie z nej, narobily „škatule hrdinstva“ (mienil tým relikviáre).

Nové zaujímavostí
Osud úbohých chlapcov bol hrozný. Pekelný duch ich strašne sužoval, najmä keď ho nazlostili nejakým sväteným predmetom. Vtedy posadnutý uiž nikoho nepoznával,; roztrhal a rozbil,, čo mu prišlo pod ruky. Keď tomu niekto chcel: zabrániť, bránil sa zubami nechtami a ťažko ho; mohli premôcť., Dakedy hovoril, iže by bol radšej v dospelom, silnom mužovi, potom by ho nikto nepremohol, ale že je len v dielťäti, nesmie viacej sily použiť, len toľko, čo sa na detský vek prepúšťa. S pánom Tre- schom satan veľmi mrzko rozprával.
—< S tým sa musím ešte porozprávať, — povedal, keď sta­rosta odišiel.
O krátky čas si jeho krava zlomila nohu.

• To je odplata, ale bude toho ešte viacej.

O niekoľko dní mu zdochly dve teliatka.
—■■ Zasa niečo preňho, — smial sa diabol, — ale toi je ešte nie všetko .
Potom zasa spadol starosta soi schodov a zlomil si ruku. V marci 1868 kúpil prasa. Druhý deň už nechcelo žrať a chudlo. Zverolekár hovoril, íže nie je choré. Pán Treseih prišiel na dobrú myšlienku. Zavesil v chlieviku posvätený medailónček sv. Bene­dikta a 0: chvíľu malo chuť a celkom ožilo. Diabol potom, vy­hlásil :

• Od tých; čias, čo zavesil to svinstvo do chlieva, nesmiem ta chodiť, musím dom preletieť.

Ale aj v niektorých druhých rodinách diabol dovolil si vše­ličo. Napríklad v dome Benjamína Kleibera. Tí ľudia od neho mnoho vytrpeli a museli ča,sto zavolať i pána farára, aby im po­žehnal dom i chlievy.
Tiež rodine Brobeckovej a Zurbaehovej narobil veľa neprí­jemností. Dakedy v noci usporiadal hore v izbe pekelný štabare a potom sa chválil:
Počul ,si nási tejto noci? Ale sme ti spravili dobrú

• Nemôžem sa uiž na ňom pomstiť, — hovoril satan, — lebo moju moc zničil pop čarami.

Mariana Kleiberová raz išla obedovať a jej sestra Katarína sedela pri obloku. Odrazu zbadá v kuchyni myš, ktorá vbehla dverami.

• Mariana, — kričí, — myš,, pristúp ju!

Sestra to spravila, alel hneď jej ochrnula noha. Katarína tušila v tom čertovinu a išla hneď k posadnutým deťom. Keď ju zbadaly, zvolaly:

• Aha, myš! —• a povedaly, že to spravili ich páni.

Hneď dali celý dom posvätiť,] Mariana si umyla noihu svä­tenou vodou a bolestné ochrnutie hneď zmizlo..
Zloducha najväčšmi tešily podoby psov a hadov. Často ich kreslil a hovorieval:

• Takýchto máme v pekle, to sú naši majstri.

Raz sa žaloval Depold sestre:

• Sestra, mám vši!

Podívala sa a hlavu mal celú zavšivavenú. Hneď začala hlavu čistiť, ale čím. viac ich vyčesala, tým viac ich vo vlasoch pribúdalo. Otec ulž; bol netrpezlivý a zvolal:

• Počkaj, satan, však ja ťa vykúrim aj s tvojimi všami.

Pokropil chlapcovi hlavu svätenou vodou so slovami :

• V mene najsvätejšej Trojice ti rozkazujem, opusť toto dieťa! — A vši skutočne zmizly.

Keď prišiel dajaký návštevník, ktorý nemal pri sebe nijakej posvätenej veci, hneď sa mu zastavily hodinky a diabol sa mu posmieval. Pán Tresch sa ho raz spýtal, prečo to nespraví aj jemu.

• Keby som smel, aj tebe by som to1 spravil,

V lete r. 1868 satan dal deťom dlhší čas pokoj. Keď to zasa na ne prišlo, pýtal sa pán Tresch satana:

• Kde si bol celé leto ?
• Mal som mnoho roboty.
• Bol si aj v Španielsku? (lebo tam vypukla revolúcia).
• Áno, tam sme mali najviac roboty.
• Pomáhal si tie,ž pri zničení kráľovnej ?
• Áno.

—• Prečo?

• Tam je skoro v každom dome pop.
• Veľa ich je tam ?
• Veruže viacej ako tu. —> Potom povedal pánu Treschovi:
• Keby siom mohol získať teba a tunajšieho popa, mohol by som tu ešte dlhšie byt. Ale ty sa nedáš obmäkčiť ako ten Spies zo Sdhlechtstadtu a ten veľký frfloš.
• Povedz, Iči je to nie pravda, iže ma Matka Božia ochra­ňuje a robí vytrvanlivým?
• Nepapuľuj, radšej íčuš! — kričal diabol.

Raz sa zasa priznal, že tiež pomáhal viacnásobnému vra­hovi Troppmannovi pri jeho zločinoch.
Mučeníctvo chlapcov
Stav posadnutých chlapcov rovnal sa ustavičnému muče­níctvu. Už len pohľad na nich vzbudzoval súcit a úžas. V prvých dvoch rokoch, keď boli najväčšmi pripútaní na posteľ, preho­dili dva i tri razy za hodinu nohy neprirodzene cez seba a splietli ich ako povraz, takže ich nebolo možno narovnať. Od­razu sa nohy bleskurýchle rozletely. Dakedy stály deti odrazu na hlave i na nohách, brucho malý pri tom vypäté do výšky. Každá pomoc dať ich do normálnej polohy, bola marná, len keď sa satanovi uráčilo nechať idh na pokoji.
Veľa ráz, keď deti lažaly v posteli, obrátily sa kiu stene a maľovaly na ňu strašné diabolské podoby, s ktorými sa zabá- valy a s nimi sa shováraly. Keď niekto posadnutému položil pri spaní na posteľ ruženec, skrútil sa chlapec pod perinu a nevy­šiel, kým ruíženec neodložili. Keď sedel na stoličke, bola s ním často neviditeľnou mocou zdvihnutá do výšky, ale potom tak spustená dolu, ¡že letela do kúta a chlapec do druhého. Dokonca aj matka, keď sedela s ním na- lavici, bola s ním zdvihnutá do výšky a spadla a ani najmenej si neublížila. Dakedy opuchlo chlapcom celé telo, takže skoro prasklo., Potom začali vracať samú morskú penu, perie a morskú trávu. Aj ich oblek bol samé perie, ktoré veľmi zapáchalo-
Keď chlapci boli na dvore, lebo v záhrade, vyšplhali sa často rýchlo ako mačky na najvyšší a najtenší konár, ale konár sa ani neohol. V izbe dakedy bolo odrazu veľmi horúco a kachieľ tam nebolo. Keď sa tomu niekto čudoval, diabol sa smial a volal:

trasení.


Ked prišiel na návštevu kňaz alebo; horlivý katolík, posad­nutí vtiahli sa pod stôl alebo pod posteľ, alebo vyskočili oblo­kom. Ale ked sa zjavili takzvaní; liberálni kresťania,, z toho sa nesmieme tešili a volali:

• To sú naši. Takto by máli všetci vyzerať, potom by bolo dobre.

Ked Depolda priviezli do ústavu Saint-Charles, diabol ne­prehovoril za tri dni ani slova. Len na štvrtý deň večer o ôsmej hodine zvolal:

• Už som tu ;— ale napálený!

Sestra, ktorá mala dozor, spýtala sa ho:

• A kto si ?
• Som pán temnosti.

Jeho hlas podobal sa' teľaciemu bľakotu. Ked bol na­zlostený, výzor chlapca bol vtedy strašný. Vtedyfjjuž nikoho ne­poznal, ani svoju matku. Roztrhal šaty a rozmlátil všetko', čo mu prišlo pod ruku, kým ho nepremohli. Ked miu dali šaty, v ktorých bol zašitý medailómček, hned odtrhol futro a medai- lónček vytriasol. Bol taký hluchý, že sá vysmieval pánu Stumpf ovi„ ked mu pri uchu niekoľko ráz vystrelil :

• Ten tu chce strieľať .. . . Ha-iha-ha!

Pán superior prišiel razí na voze s istým farárom zo' Štras­burgu na návštevu do Saint-Charles. Depold bubnoval práve na obloku, ked voz spozoroval. Zvolal :

• Aha, už ide ten hovniar, ale počkaj, však ho ja pre­ženiem.

Len čo to' povedal, odpadlo im koleso s voza, takže oba páni museli ísť peši.
Najmilším zamestnaním pre satana bolo, ked mohol voľa­komu niečo zlého vyviesť, oboch psíčkov (Depolda a Jozefa)
mučiť. Deti miusely byť v tomto hroznom stave jštyri roky, pre- toiže mnoho osobností vo vzdialenom meste zdráhalo sa tento prípad uznať za démonickú posadnutosť. Nedali saj' presvedčiť ani zistenými faktami prvej vyšetrovacej komisie. Len o nie­koľko mesiacov neskoršie, keď došlo: k druhému vyšetrovaniu a ¡s ním sa, tiež; skončilo dlhé mučeníctvo, oba nešťastní chlapci boli oslobodení.
V utorok ráno 3. marca išiel otec Bumer na výročný jar­mok do Múhlhausenu. Keď prišiel do mesta, malý muž, známy obchodník a, ihlami a cvemami, zamieril k nemu a zahrnul ho trpkými výčitkami:

• Ty si Vinovatý, že1 sú tvoje deti také nešťastné.

Bumer sa hájil, ako len mohol, ale nepodarilo saí mu ho
presvedčiť. Keď prišiel domov, posadnutý už zďaleka, naňho volal:

• Pravda, malý obchodník! ti robil výčitky pre tvoje deti1.

—■ Aj ¡či to bol tiež jeden z vašich ? — spýtal ¡sa ptee.
■— Pravdaže, uíž mi vbehol do* siete.

• Ja sa za vyslobodenie toho človeka pomodlím! Otčenáš a všetku jeho bezočivosť miu odpúšťam. —< A hneď sa, pomodlil.

A1 satan odrazu (Skríkne:
•—■ Beda, prebeda! U(ž. ’sa mi! trhá sieť a človek mi, ujde.
Modlitba satana veľmi obťažovala. Pán Tresch priniesol raz starú modlitebnú knižku z r. 1646, ktorá obsahovala, niekoľko účinných modlitieb proti zlému duchu., Keď knižku otvoril, po­sadnutí obsypali ho všemožnými nadávkami.

• Dobre, že si začal,' — povedal starosta, — práve budem

pokračovať,                                                               a
Vtedy vbehli posadnutí pod posteľ a kričali:


—- Ty vždy prinesieš také staré hnusné listy. Ty ma zbláz­niš, nemôžem ťa už ani1 počúvať, bude zo mňa blázon, musia ma

rana celkom zmizly. Raz zasa hodil chlapec do abbého stoličku, ale ho netrafil. Keď to Ichcel1 opakovať, dotkol sa ho duchovný svätenou vodou- Posadnutý stoličku hneď pustil a s nádavkami išiel do kúta-
V pútnickom meste Eänsiedeln


Pán Tresoh na to:

• Ty pôjdeš s ním na svadbu. Môžem ¿sť aj ja?
• Áno j ty a L<ein.
• A kto1 ešte? — pýtal sa starosta.

—■ A ešte niekoľko iných, ale beda vám, vrch je vysoký.
—• Nebojím sa tvojho vyhrážania, — povedal starosta.
Deň odchodu sa priblížil. Páni farári: Brey a Lein a páni Lachemann, Brobeck a Tresch viedli Depolda, ktorý len! na silu vstúpil do vlaku. V Múhlhausenu isa stretli ešte s1 niekoľkými pánmi, ktorí išli tiež za tým cieľom. Bol to pán Loetseh, provin- ciál mariánskych bratov, pán Klein, prednosta stanice v Col­mare a pán Weber, sakristián pri veľchráme1 v Štrasburgu.,
Cestou bol Depold pokojný, obdivoval romantický kraj, jedol a pil ako ostatní. Nla druhý deň po príchode do Einsiedeln, išli sa páni ohlásiť1 do kláštora. Tam im, povedali, aby prišli s malým o deviatej hodine do istej sály, kde ich bude čakať už páter, ktorý má vykonať exorcizmus.                                       ;
Pred určenou hodinou pustili sa do kláštora. Ale Depold sa vzpieral. Pán Lachemann ho chytil a zaniesol do áály, kde ich uiž čakal páter Vavrinec Hecht. Začal sa posadnutého všeličo vypytovať, ale ten mu neodpovedal. Potom sa modlil modlitby,
ktoré sú predpísané pri exorcizme. Pri nich chlapec kričal a zúril. Potom, exoreista poprosil pánov, aby znovu s ním prišli o hodinu.
Keď znovu prišli, páter položil chlapcovi na] krk štólu( a modlil sa nad ním. Posadnutý sa tak bránil, jže ihoi mali štyria páni (čo diižaf. Potom padol na zemi a ležal niekoľko minút lako mŕtvy, ale cdr azu prudko vyskočil a chcel utiecť, ale hOi za­držali.
Na druhý deň obnovil tie isté obrady druhý kňaz, Nepo- mucký Buehmann. Bohuižiaľ, bolo to bez výsledku- Potom za­viedol páter celú spoločnosť do veľkej sály, vyzdobenej obrazmi rozličných panovníkov v životnej veľkosti. Depold sa pozeral na tieto obrazy s veľkým záujmom a hovoril, (že isú to vojaci. Pred obrazom pápeža Pia IX. svesil hlavu a keď mu ju podržali hore, sklopil zasa oči. Na! to povedal páter:
—■ To mi stačí.


Kňazi urobili (ešte !raz skúšku s dieťaťom, aby ho oslobodili od diabla, ale aj teraz to bolo daromné- Preto poradili pánom, aby sa obrátili na cirkevnú autoritu, na príslušného biskupa, ktorý ustanoví vhodného- kňaza, aby vykonal úradne zaklínanie. To isté im u(ž prv radili otcovia, kapucínov v Domaehu v; Ba­zileji- V písomnom odporúčaní, ktoré páter Vavrinec odovzdal pánu farárovi Breyovi, bola potvrdená pravdivosť povahy dia­bolskej posadnutosti v tomto prípade.
Na zpiatočnej ceste Depold boí. Celkom pokojný, priamo šťastný. Ale keď prišli domov, neprehovoril štrnásť dní slova Na Božie Telo- zaviedli chlapcov do kostola. Tu sa opakovala taká scéna ako v Einsiedeln. Po- službách božích zaviedol si1 ich pán Tresch do svojho bytu. Ale v izbe nechceli byt. Preto po­kropil zámok svätenou vodou a chlapcom hneď odpadla ohniť na útek. Potom ich zaviedol pred obraz ¡Mlatky (Božej, ale ani naň nepozreli.

Raz vzal pán farár Brey oboch bratov na prechádzku na cintorín do kaplnky. Matka, sestričky a cestár išli s nimi. Jozef išiel ochotne, ale starší nie. Keď prišli na ¡most, chlapci vysko­čili na zábradlie a chceli skočiť do vody. Len s veľkou námahou ich odtiaľ dostali a donútili ¡ísť ďalej. Keď došli k veľkému orechu pri kostole, Depold nechcel/ ísť ďalej, tak ho museli ťahať. Pred kostolnými' dvermi ľahol si na zem. Ťažko ich do kostola dostali, ale ® radosťou odtiaľ išli. Tak bežali, fže ostatní ani nestačili za nimi.
Satanove priznanie
Pán Martinot píše v jednom zo svojich listov, ako sa poda­rilo ilfurtskému starostovi donútiť jedného z posadnutých, aby mu povedal, ktoré náboženstvo je pravé. Ohlapeci zvolal:

• Aby si vedel, len tvoje je pravé, ostatné sú falošné.
• A ako to, že to tak otvorene hovoríš ?
• Nútia ma taJk, — odpovedal, — tí traja tam hore. Mu­sím ti ďalej oznámiť, že nemáme nijakej moci nad1 ľuďmi, ktorí tak smýšľajú ako ty. Ani proti takým, ktorí sa dobre spovedajú a hodne prijímajú a tiež proti takým nedokážeme celkom nič, ktorí slúžia veľkej dáme. Ani tým ľuďom nemôžeme škodiť, ktorí úprimne nasledujú učenie toho, ktorého nenávidíme a ktorí sú verne oddaní otcovi všetkých psov (pápežovi) a veľ­kému chlievu (Cirkvi).

Pán Martinot sa ¡ho potom spýtal, ako sa volá. Odpovedal:

• Poznám svoje i tvoje meno tak dobre ako ty, ale nepo­viem ti ho. Viem, prečo to robím.

Na druhý deň spýtal sa ho pán Tresch, prečo bol predošlý večer voči obom pánom zo Schlettstadtu taký odmeraný a bezočivý ?

• Spitza nemôžem zniesť, ale ani toho druhého,' — ktorý síce býva v Schlettstadte, ale odtiaľ nepochádza. (Pán Mar­tinot pochádzal totiž z departementu de la Mecertbe.) Veľa sa modlí, celý voľný čas strávi v modlitbe. Chudobným všetko rozdá a sám chodí v ošúchaných handrách. Chodil aj k bohá­čom, aby voľačo vyžobral chudobným. Nemôžem ho zniesť. Ne­hovor o ňom viac.

Voči pánu Tresehovi nebol satan o, ničí galantne j.ší. Raz mu povedal, .že je ako ďaleko siahajúci konár a pridal:
—■ Ty si lakomec,, nilč mi nedáš, ani kožky zo zemiakov. Všetko dáš veľkej dáme a jej psovi, aj vo svojom dome. máš veľkú dámu so psíkom na lone.
Pán Tresch sa ho pýtal:

• Kde mám veľkú dámu?
• Nado dvermi.
• Ale to je nie tá, ktorej sa bojíiš?
• Nie, ale tá, čo máš v malej skrinke.

Bol1 to oibraz tak zv. Piety, ktorý dostal .od svojej tety zo Sv. Piltu a veľmi ju uctieval.
Jedno nedeľné ráno, keď zvonili naj sv. pozdvihovanie, dia­bol sa úžasne rozzúril. Sestra-oše trova teľka mu povedala:

• Počkaj, veď ty skoro! utečieš., A iči by som ťa tak sama nemohla vyhnať?
• Na to máš veľmi krátky nos, — potupil ju diabol.
• A ktol ťa môže vyháňať?
• Charles Brey, ■— odpovedal.

Diabol to isté oznámil aj o staršom chlapcovi, že ho budú v prítomnosti dvanástich osôb nútiť, aby vyšiel a že psíček (Depold) znovu počuje — ale, — dodal, — budem sa tomu vše­možne brániť. Neskoršie uvidíme, aký veľký odpor kládol exor- cistovi, ktorý ho vyháňal pred osobami.
Istý kňaz, bývalý almužník v Saint Charles, prišiel do Schiltigheimu, aby sa podíval na posadnutého chlapca. Pri vstupe do izby pozdravil sa slovami:
— In nomine Jesu ornne génu flectatur (V mene Ježiša nech sa ohne každé koleno. (Filip 11, 10.) Len čo to) dopove­dal, chlapec odpadol ako bezduchá hmota a potom s plačom a zavýjaním vtiahol sa pod posteľ. Duchovný ešte raz zopakoval tie isté slová a rozkázal chlapcovi, aby sa priblížil. Keď sa zdráhal, pokropil ho pod posteľou svätenou vodou. Posadnutý sa nevrlo štvornožky vytiahol a stúlil sa do kúta, len aby bol čo najďalej od kňaza.

Neveretký lekár a ešte meaej veriaci učiief
Keď strážmajster Wemer predložil podprefiektňre v Miihl- hausene svoje prvé hlásenie, poslal podprefekt Dubois de Jan- eigny hneď súdneho lekára Dr. Krafta do Ilfurtu, aby deti dô­kladne prezrel a písomne predldžil o tom svoju mienku. Dr. Kraft bol protestant a neveree. S posmechom a iróniou pristúpil k deťom a dal si od starostu vysvetliť! vznik toho zla a rozličné zjavy posadnutosti.

• Eeh, — povedal na to, — tu niet nijakej čarodejnice ani diabla, ale to je nemoc, takzvaný tanec s v. Víta.

Tento ľahkoverný posudok lekára prekvapil prítomných, ale aj nahneval.

• Pán doktor, —• povedal jeden z nich, — ako mažete o tom tak hovoriť, keď ste sa ešte ani nepresvedčili o tom, čo sa tu vlastne deje.
• S tým súhlasím, — povedal znalec, — vyvolám teda krízu a uvidíme.

Vytiahol svoje zlaté hodinky, drlžal ich Depoldovi pred očami a povedal mu:

• Pozri, na tomto hodinovom viečku je vyrytý obraz vtáka. Pozeraj dobre, keď ho nájdeš, dám ti tieto hodinky.

Chlapec: pozeral dobrých päť minút uprene na hodinky, ale vtáka nenašiel, lebo tam nijaký nebol, len samé ornamenty. Po­tom tak spravil aj s Jozefom, ale tiež bez úspechu. Skúška mala vyvolať u detí nervovú krízu, aby potvrdila lekárovu teóriu. Chlapci zostali celkom pokojní a lekár musel priznať, že tu nejde Q ni'jakú nervovú chorobu.
Pán Zurbadk vyvolal potom lekára na chodbu. Tam vyčistil dva poháre a naplnil ich čerstvou vodou. Potom podal lekárovi fľašku, tiež s vedou: a povedal mu, aby z nej trochu prilial do jednoho pohára. Lekár ponúkol potom vodu chlapcom, ktorí mali stále smäd. Depold vypil voduí hneď. Ale Jozef, len čo ju vzal do ruky, ani ju neochutnal, hodil pohár s vodou na; zem so slovami:





















































Ó- to: svinstvo nechem!

—■ Aká je to voda? — spýtal sa.

• To je svätená voda, — povedal radca.
• Tomu nerozumiem, — povedal lekár a pozrel na ho­dinky. — Uiž musím ísť, už je čas.

A už zmizol. Posmešný úsmev mu prešiel. Ale o vela horšie to skončilo s ilfurtským učiteľom, pánom Miclom. Pokladal sa za osvietenca a bol vodcom nevercov. V škole sa posmieval z udalostí u Burnerov a končil slovami:

• Veď diabol vôbec nejestvuje.

Muž tej istej ženy, čo dala deťom to osudné jablko, bol ry­bárom. Raz prilšiel na faru a ponúkal rybu. Gazdiná mala prísne zakázané, že nesmie od tej rodiny nič prijať ani kúpiť. Preto mulža odbavila.

• Keď farár nechce rybu, zanesiem ju učiteovi- — Aj tak spravil.

Vtedy povedal diabol ústami: Depolda:

• Teraz je Miclo náš, o rok ho dostaneme do svojich krážov.

Onedlho odcestoval učiteľ s deťmi k príbuzným blízko Colmaru. Na Martovom poli' v Colmare uvidel cvičiť vojakov, postavil sa pred nich a zvolal :

• Je suis Napoléon, l’empereur des Français. (Ja som Na­poleon, cisár Francúzov.)

Pristúpil k dôstojníkovi a chcel h o kusom papieru dekoro­vať. Blaznel.
Odviezli ho do nemocnice a neskoršie do blázinca Stephans- feldu, kde ho niekoľko mesiacov liečili. Potom bol ako zdánlivo uzdravený prepustený a nastúpil znovu svoje miesto v Ufurte. Prešlo osem dníj a už. ho našli obeseného. Bol práve rok, čo sa­tan oznámil:

• O rok ho dostaneme do. svojich krážov.

Teda aj tu diabol správne predpovedal a veľmi sa radoval z nevery pána Micla.
Pod dojmom tohto prípadu mnoho: ľudí sa obrátilo a stalo sa dobrými kresťanmi. Napríklad prišla do kláštora redempto listov v Landseruj Má pani a prosila kňaza, aby mohla opako­vať svoju dávno vykonanú životnú spoveď. Povedala, že bola na návšteve u detí a pozorovala,, že diabol sa z nej radoval a preto nevie, či jej duševný stav je dobrý-

liskepská komisia
Uplynulo niekoľko rokov, kým sa biskupský úrad zmienil o prípade týchto detí. Biskup Raes mal k tejto veci veľmi skep­tický postoj a dal sa presvedlčif o posadnutosti až od komisie, ktorú ustanovil. Bol to hlavne arcikňaz z Altkirchu, kanonik Lemaire, na podnet ktorého nariadil biskupi 9. apríla 1869 ka­nonické vyšetrovanie tohto prípadu.
Dňa 13. apríla išli do Ilfurtu členovia ustanovenej komisie : kanonik Stumpf, superior veľkého seminára zo Štrasburgu, Apoliouar Freyburger, arcikňaz Ensischeimu a Mikuláš Sester, farár z Mílhausen, aby potrebné zariadili. Do Bumerov išli zadnými dvermi, aby ich chlapci nevideli. V izbe bola matka s Depoldom. Jozef zmizol.        í
— Kde je Jozef, — spýtala sa matka, — veď ešte teraz tu bol ? <5i azda vyskočil1 oknom ?
Našli ho v druhej izbe pod posteľou a museli ho našila vy­tiahnuť. Zúfalec sa bránil a zakrýval si tvár rukami. Pán Treseh dával naňho pozor, aby neutiekol.
Depold saj pri stole zabával, nikoho si ani nevšímal. Na návštevníkov urobil dobrý dojem. Jeho pokoj a skromnosť, jeho bezstarostnosť, spojená s akýmsi smútkom, celkom sa im pá- čily. Ale Jozef, ten zasa vyzeral ako. zbojník. Oči mal nepre­stajne prilepené na zem. Darmo ho prehováralij darmo ho bili. Ostal neústupný.


Pán superior mu ponúkol svätený medailónček. Celý pre­ľaknutý odskočil ku stene. Keď sa k nemu znovu priblížil, vy­razil mu medailónček z ruky a začal kopať. Starosta ho zdvihol a chcel mu ho dať pobozkať. Chlapec sa nazlostil a starostu udrel, ale ten mu to vrátil. Chlapec saisvíjal, ako keď ho sršeň pichne.

Stumpf mu ponúkol obrázok, ale on ho odstrčil. Starosta chlapca dnžal a pán superior mu dal obrázok na hlavu, ale chlapec ho striasol.
Všetky pokusy chlapca tak unavily, (že sa až potil a začal ťažko dýchať. Jozef medzitým vyšiel oblokom a bavil sa s deťmi.                                                                            i
Vyšetrovanie trvalo celé popoludnie, kým sa komisia ne­presvedčila o tejto neobyčajnej nemoci. Keď páni odišli, prišiel znovu pán Tresch a spýtal sa Depolda:

• Poznáš týcli| pánov, čot tu boli?
• Ty hovoríš, tže sú to páni? Ja som väčší pán ako oni.
• Odkiaľ sú ?                 j
• Jeden nie je zďaleka, len s Miihlhausen.
• Ktorý?
• Ten, ičo vychádzal častejšie von. On tomu veľmi neverí, ale tí dvaja sú) o tom presvedčení.
• Odkiaľ je ten druhý, čo ti núkal obrázok ?

—- Zo Štrasburgu. Ten mi najviac škodí. Poslal ho sem ten s tou vysokou čiapkou.

• A tep tretí?
• Ten je z Ensisheimu. Ale pousilujem sa, aby tomu ne­verili.              ,

Keď spísali protokol podľa výpovedí svedkov a na základe vlastných skúseností, predložila ho komisia biskupskému úradu na ďalšie rokovanie- Pán superior Stumpf dal návrh premiestif chlapcov do niektorého zo štrasburgskýcli] kláštorných ústavov a pán superior Spitz označil za súci sirotinec Saint-Charles v Sdhiltiigheimu, ktorý patril kláštoru Všetkých Svätých. Na želanie pána generálneho vikára previezli do ústavu najprv staršieho chlapca. Tu ho ošetrovaly päť týždňov sestričky až do oslobodenia.
V prítomnosti pána Spiesa a MartinotaJ spýtal sa pán Tresch staršieho chlapca, keď dostal záchvat:

• Povedz mi,, kde si bol ?
• Nemysli si, že som mámil azda čas, —povedal satan, — bol som dnes v Štrasburgu.
• Co si tani robil ?
• Oklamal som paf popov.
• Ako?

Obliekol som si reverendu a tak sa mi podarilo ich
oklamať.
Páni sa dozvedeli, Iže cirkevná vrchnosť nariadila mž dávno vyšetrovanie, ale poslali takého kňaza, ktorý nebol na] to súci a dal sa diablom oklamať.                         :
5J: ňjfíié Kláiesňe sirážmaisira Wernera
K neobyčajne tragickému príbehu diablom posadnutých detí v Ilfurte pribudly nové, veľmi zaujímavé doklady. Sú to- záznamy profesora Lachemana z kongregácie mariánskych bratov v St. Piltu,, ktoré tooly uložené v kolégiu Santa Maria v Ríme a podrobné hlásenia strážmajstra, ktoré predkladal pre­fektúre v Colmare a podprefektúre v Miihlbausene, Pán stráž­majster Werner, kým bol v Ilfurte, bol nevercom.
Ale pozorovanie podivuhodných udalostí u Burnerov a púť do Lurdu priviedli tohto muža na iné myšlienky. Keď sa odsťa­hoval do Vesoulu, bol už vzorným katolíkom. Svoje záznamy odovzdal duchovnému priateľovi.
Roku 1868 prišli povedať na bezpečnostnú stanicu, že pred Burnerov dom sa sišlo veľa ľudí, aby sa presvedčili o po­sadnutosti chlapcov. Pán Werner hneď išiel do Burnerov a vi­del, že deti, ktoré boly prv lživé a múdre, teraz sú zmenené.
Spýtal sa ich otca, čo sa s nimi stalo. Ten mu povedal, že sú začarované a strážmajster sa mu vysmial:

• Ale, nehovorte také veci, — povedal — a zavolajte le­kára, ten vám poradí.

Strážmajster už chcel odísť, ale jeden pán ho poprosil, aby ešte zostal. Hneď prišla kríza. Starší chlapec zvolal:

• Tu je, tu je!

A brucho mu hneď napuchlo, dych sa mu premenil v piskot. Prsia sa mu zduly ako kováčsky mech. Strážmajster mu celou silou tlačil na prsia a brucho, ale nič) to nepomohlo. Potom mu pomáhali ešte traja páni. Vlšetci štyria tlačili, až posteľ prašťala, ale nadarmo. Už mali strach, že mu ublížia, ale chlapec zvolal:

• Ja nič necítim, môže vás byť ešte viac, to nič nepomôže.

Potom ho otec pokropil svätenou vodou a to pomohlo.
Vo februári 1869 pán Werner prišiel zasa pozrieť na deti. Bol tam aj pán farár Brey. Ten vytiahol z vrecka silnú hod­vábnu šnúru, františkánske cingulum, s medeným krúžkom,, na.
ktorom bol kríž z .bukového dreva. Položil chlapcovi šnúru na hrdlo, uviazal vzadu na uzol, a kríž mal na prsiach.
Chlapci boli pokojní a dali robil so sebou, (čo ktol chcel. Odrazu Depold zbledol, zaičal sa triasť a zvolal:

• Už je tu, uži prišiel.                                                          .

Pán Wemer pozrel pod perinu a šnúra tam už nebola.
"Všetci boli prekvapení. Depold vstal a povedal:

• Hľadajte, ale nič nenájdete. Šnúra je preč. Jedna čiastka kríiža je na polici s knihami, druhá za kachľami pod drevom. Zbytok je vonku) predo dvermi.

Aj tak .bolo. Všetko našli; ako oznalčil, ale šnúry nebolo. Táto zpráva bola potom vo všetkých novinách a privábila mnoho; zvedavcov do Ilfurtu
Strážmajster Schlni zmizal
Okrem strážmajstra Wemera bol v Ilfurte aj pán Schini,
bývalý dôstojník. Bol to protestant, vysmieval sa z Burnerov- cov a ľudí, čo tam chodievali.
Ale pretože v každom človekovi je istá dávka zvedavosti, bol by sa predsa pán Schini rád, ale nenápadne, podíval, čo sa tam deje. Preto poprosil pána strážmajstra o dovolenie, aby tam mohol ísť pozrieť.

• Choďte, ale celkom potme a v civili.

Požičal si teda občiansky oblek a išiel do Bumerov.
Bolo tam vtedy veľá ľudí a musel na chodbe čakať, kým sa izba trochu vyprázdni Čakanie netrvalo dlho, lebo chlapec v izbe zvolal:

• Mama, choď na chodbu, pri vonkajších dverách ¡čaká strážmajster Schini. Priveď ho,( už sme ho dávno; nevideli

Matka vzala lampu a šla- Ale v civili ho nepoznala. Keď sa vrátila, povedala deťom, že sa zmýlily.        ,

• Ale tu je, lenže v civili.

Išiel pozrieť otec a prosil Schiniho, aby išiel do izby, lebo si ho deti želajú. Strážmajster sa zľakol a hneď sa vytratil.
Keď sa vrátil na stanicu,, spýtal sa ho pán Werner:

• Vy ste už doma? A čo ste videli?
• Nič som nevidel,, ale som počul a to mi; stačí.

Rozprával, ako ho chlapci poznali a ani ho nevideli.
— Ale je to divné, — povedal, — naše náboženstvo zaka­zuje poveru, ale ako si mám toto tajomstvo vysvetliť? Len) ak by deti malý dar vidieť nadprirodzene.                                ,
A teraz sa už nevysmieval.
Raz prišiel navštíviť deti muž zo susednej dediny. Išiel okolo vinice a hrozno bolo zrelé. Tak ho lákalo, že chcel si už odtrhnúť, ale ako dobrý kresťan, premohol sa a išiel ďalej. Sotva prišiel do Bumerov, deti zvolaly:
—* To hrozno bolo krásne, ičo? Prečo si si neodtrhol ? Návštevník sa tomu veľmi začudoval.
Výjav v Saint Citarles
5. októbra 1869 pán Karol André, záliradník z ústavu Saint-Charles, písal svojim rodičom list, v ktorom opisoval zaujímavý príbeh, ktorý sa mu prihodil :

• V sobotu mi povedala sestra Damasa, aby ,som zaviedol Depolda do kláštorskej kaplnky. Myslel som si, že to bude ľahké, ale som sa pomýlil. Držal som 14-ročnéhoi chlapca pevne za ruku. Sestra mu zaviazala oči, aby nevidel, kde pôjdeme a šli sme ku kaplnke. Len ičo sme však spravili dva kroky, zlostil sa a nechcel ísť ďalej. Vzal som ho do náručia a chcel som lirai od­niesť. Bol veľmi ťažký, takže som ho vliekol.
• Sestry mi chcely pomôcť, ale on začal) kopať. Keď som prišiel ku schodom, začal sa mi svíjať a hádzať ako had. Odrazu mi ovinul nohami moje nohy, takže som padol na múr kostola. Bol som ustatý a spotený- Chvíľku som si odpočinul a išiel ďalej.

Vo dverách kostola mi chlapec zamdlel a bol) ako mŕtvy. Z ú st sa mu valily peny. Dovliekol som! hoi až do stredu kostola a tam sme obaja padli na zem. Tam sa chlapec prebral a zvolal :
•—-.Preč z tohto chlieva! — a chceli utiecť-
Ale veľmi nevládal, svíjal sa a len sá tak vliekol. Strašné bolo dívať sa naňho.
O pol; hodiny som ho vliekol zasa von, ale zo dverí mi utie­kol sám. Všetci sme boli dojatí, že sme ani neprehovorili.
Keď sa vrátili, dali chlapcovi večerní, ale sa jej ani nedotkol a hneď zaspal. Potom začal hovoriť diabol:

• Taký som nazlostený!
• Kde bol dnes veičer Depold? — spýtali sa ho.
• V chlieve.

—■ Kto ho tam zaviedol ?

• Ten obludník a hlaváč.
• Kto ešte? --
• Ty.

Potom začal nadávať a kliať.

• Kto ťa pokropil svätenou vodou?
• Tá smradľavá, čo je pri malých psoch.
• Ved si ju nemohol vidieť, mal si zaviazané oči,;— pove­dala sestra.
• Či nevieš, že všetko vidím?
• Prečo si nenechal Depolda večera.ť?
• Pes to nepotreboval a ja som dostal dosť v chlieve.
• Matka Depold ova išla do mesta, aby hlásila generálnej predstavenej a pánu Spitzovi, čo sa deje s dieťaťom. Keď sa vrá­tila, rozprával diabol všetko, čo tam porozprávala.

Chlapec mal najradšej pavúkov. Hrá sa s nimi, nechá si ich chodiť poi rukách a vytrháva im nohy. Dakedy zje veľmi málo, inokedy zasa zjedol za plný kôš jabĺk.
D«poldovo vyslobadenie
Začiatkom októbra zaviedli chlapca do sirotinca. Pán biskup nariadil znovu dôkladné vyšetrovanie. V komisii boli: generálny vikár Rapp, superior Stumpf a Eicher, superior štrasburgskýeh jezuitov. Chlapec bol pod dozorom pána almužníka Haussera a štrasburgského teologa abbého Schrantzera.
Chlapec bol tenký a bledý ako rýchlo vyrastené dieťa. V jeho veľkých čiernych očiach bolo niečo! neistého a mal una­vené ťahy ako po dlhej nemoci. Bol pokojný, bavil sa na chodbe s návštevníkmi, rozprával francúzsky, latinsky, ale nikdy sám nezačal- Len o kaplnke nechcel nič vedieť.
3. októbra boíl na dvore pripravený voz, na ktorom mali doviesť pána superiora, generálnu predstavenú a pána exor- ciistu. Pán abbé dal kočišovi svätený medailónček svätého Be­nedikta, aby sa im niíč nestalo.
O druhej hodine páni prišli a hneď začali s exorcizmom. Pán André záhradník, pán Scfarantzer a pán Hauser zaniesli chlapca do kaplnky. Postavili ho na koberec pred svätostánok. Jeho tvár bola červená ako pri vysokej horúčke. Z úst sa mu valila, hustá pena až na zem. Posadnutý sa svíjal a obracal ku dverám. Zakaždým, keď sa pán Schrantzer dotkol krížom jeho pŕs, zduly sa ako lopta.
Začal obrad vyháňania. Souquat, ktorého poverili touto ťažkou úlohou, zprvoti váhal, lebo nebol o posadnutosti’ celkom presvedčený. Chlapca totiž ešte nevidel.                             ;

• Zmizni odtiaľto! — skríkol satan, — zmizni, ty smradľavec!

V prítomnosti piatich kňazov, šiestich sestier a matky chlapcovej, začal sa P. Souquat modliť litánie k !Višetkým svä­tým. Pri slovách:
—• Svätá Mária, oroduj za nás, — diabol strašne kričal:

• Von z chlieva, ty smradľavec! Ja to nechcem!

Tak vykrikoval zakaždým, kedykoľvek vyslovili meno nie­ktorého veľkéhoi svätca a najviac, keď sa modlili:
—• Všetci svätí anjeli a archanjeli, orodujte za nás 1
A keď sa kňaz modlil:

• Od úkladov diabolských vysloboď nás, Pane!

Posadnutý sa úžasne triasol, náramne kričal a tak sa sví­jal, že ho mali traja čo držajf.
Po litániách postavil sa páter pred neho, modlil sa z ob­radnej knihy predpísané modlitby, pričom posadnutý stále kri­čal. Pred čítaním z evanjelia sv, Jána poznačil, páter čelo, ústa a prsia malým kräižkom, pričom chlapec zavýjal ako pes a kňaza chcel po ruke uhryznúť. Potom sa spýtal páter po nemecky:

• Duch temnosti, pošliapaný had, ja ako kňaz Pána, roz­kazujem ti v mene Bo žom, aby si mi povedal, ktoi si!

Diabol kričal:

• Do toho ťa nič, ty smardľavec!! To poviem tomu, komu ja chcem!

Na to povedal páter:

• Toto je práve tvoje to tvoje pyšné smýšlanie a reč, ktorým si sa pred Najvyšším prehrešil a pre ktoré si bol s neba shodený. Ale ja ti teraz rozkazujem: Satan, ustúp odtiaľ odtiaľto ! s tohto po­svätného miesta, nepatríš do domu Božieho, patríš do temnosti!

Teraz diabol kričal:

• Ale ja nechcem, ešte neprišiel môj čas!

Po trojhodinovej modlitbe a námahe, celý spotený, páter prerušil obrady, aby o chvíľu znovu pokračoval v ťažkej úlohe. Malého zaviedli do izby, kde sa trochu upokojil. Tej noci pove­dal abbému Schrantzerovi:
—  To si dobre urobil, íže si mu dal ten pliešok (medailón- ček) zol sebou­— Komu?
•— Kočišovi.

• Ako to vieš a čo by si bol urobil ?
• Bol by som1 voz aj s ľuďmi prevrátil, lebo som bežal vedľa koní.
• Pravda, včera sme ťa dobre po trýznili? Poznáš toho, čo ťa žehnal?
• Poznám, ten uiž jedného z našich „pánov“ vyhnal.

Skutočne, P. Souquat, keď bol mladší, vyhnal z jedného
domu diabla.
Tento rozhovor presvedčil P. Souquata o chlapcovej po­sadnutosti.
Na druhý deň popoludní sa začal znovu exorcizmus. Teraz obliekli posadnutého do svieraeej kazajky a pri viazali k sto­ličke. Diabol bol ešte väčšmi rozzúrený ako predtým. Vyzdvi­hoval chlapca, so stoličkou do výšky a mykal pánov, ktorí mali dozor, napravo a naľavo. Pritom strašne reval.
Keď asi po dvoch hodinách skončili litánie a liturgické modlitby, páter vstal a oslovil posadnutého:

• Teraz, duch nečistý, prišiel tvoj čas, Preto ti rozkazujem v mene katolíckej Cirkvi, v mene Božom a v mene svojom, ako kňaz Pána, aby ¡si! mi povedal, koľko vás je!

A zasa odpovedal ako včera:

• Do toho ťa nič, ty smradľavec!

Páter povedal:

• To je tá pyšná reč, akou sa v pekle hovorí. Preto patríš do temnej priepasti a nie na svetlo. Sostúp teda do pekla, ne­čistý satan!

—• Nechcem tam ísť, chcem na iné miesto.

• Teraz ťa, satan, zaprisahám, aby si mi povedal, koľko vás je.
• Sme len dvaja.
• Ako sa menuješ?
• Oribas.
• A ten drulhý ?
• Ypés.
• Teda, vy nečistí duchovia, rozkazujem vám, odíďte z domu božieho! Tu nemáte čo robiť. Duchovia záhuby, ustúpte odtiaľto, rozkazujem vám v mene Najsvätejšej Sviatosti!
• Nejdem, smradľavec,( nemáš nijakej moci, môj čas ešte neprišiel.

Páter sa triasol a potil, ale aj ostatní boli rozochvení. Po­tom podnikol s diablom nový boj. Vzal kríž, držal mu ho pred obličajom a hovoril:
—i Úbohý satan, netrúfaš si ani na tento kríž pozrieť, lebo sa odvraciaš,, aby si iho nevidel a ty vzdoruješ kňazovi? Roz­kazujem ti, odíď odtiaľto a sostúp do pekla, ktoré je pre teba určené^  .
Diabol kričal:

• Ale ja nechcem, tam nie je dobre.
• Mal si Boha poslúchať, ale tvoja pýcha uvrhla ťa do ne­šťastia. Si duch temnosti. Teda ustúp od svetla a choď do tern. nosti, ktorá je pre teba pripravená

Potom vzal páter sviecu, posvätenú , svätým Otcom a povedal:

• Pyšný satan, staviam ti túto sviecu na hlavu, aby som ti ukázal cestu do pekla. Je to svetlo katolíckej Cirkvi a ty si duchom temnosti, Sostúp teda do pekla a zostaň vo svojej spo­ločnosti, lebo tam patríš!
• Tu zostanem, tu mi je dobre, v pekle je nie dobre.

Páter potom vzal do rúk sochu Matky Božej; a povedal:

• Vidíš blahoslavenú Pannu Máriu? Musí ti ešte raz hlavu pošliapať a ešte raz ¡ťa poznačiť a mená Ježiš a Mária) na prsia ti vpísať, aby ťa večne pálidy! Tak ty neustúpiš? Rozkázal som ti menom Ježiša, menom katolíckej Cirkvi, menom svätého Otca, menom najsvätejšiej Sviatosti Neposlúchaš hlas kňaza. Teraz ti to rozkazuje svätá Matka Božia, Ona ta núti odtiaľ ustúpiť. Teda, duch nečistý, ustúp pred tvárou Nepoškvrneného Počatia Rozkazujem ti, aby si ustúpil!

Potom sa všetci modlili „Memorare“ (Spomeň si najdobro. tivejšia Panna Mária atď). Teraz vykríkol diabol mohutným hlasom:
— Teraz musím ustúpiť.
Ešte raz sa svíjal a v tele bolo ¡počuť praskot. Chlapec sa natiahol a padol ako mŕtvy.
Diabol bol preč- Bol to strašný obraz pre divákov. Ešte pred chvíľou zlosť, vzdorovité odpovede a teraz leží chlapec skoro už hodinu ticho ako v spánku. Bol oslobodený. Neprotivil sa ani svätenej vode, ani krížu a bol celkom pokojný j Naniesli ho do izby. O chvíľu sa prebudil, pretiera si oči a so začudova- ním sa díval po cudzích ľuďoch.

• Poznáš ma ? — spýtal sa pán Schrantzer.
• Nie, nepoznám vás, — povedal chlapec.

Výkrik radosti vydral sa s pŕs šťastnej matky. Jej Depold počul a bol oslobodený od pekelného ducha. Všetci ďakovali Bohu, Iže dal Cirkvi takúl moc nad peklom.
S radosťou vracla sa matka so synom do Ufurtu a pevne verila, že sa aj Jozef oslobodí. Táto nádej sa splnila tuž 27. októbra.
Aj Jozef je oslobodený
Keď prišli domov, Depold bol veľmi veselý. Ale o tom, Čo sa s ním predtým robilo, nemal ani tušenia. Nepoznal ani pána farára Breyho a nevedel sa rozpamätať na nový mestský dom. Svojmu mladšiemu bratovi Jozefovi priniesol zo Štrasburgu niekoľko medailónčekov a hneď mu ich ponúkal. Ten ich hodil na zem a povedal:

• Daj mi pokoj s takými vecami, ja to nechcem!

Depold so zadivením spýtal sa matky:

• Mama, Jozef zbláznel ?

Pravda, ale každý dával pozor, aby sa Depold nedozvedel pravú príčinu bratovho správania.
V) stredu večer zvolal posadnutý:

• Moji dvaja kamaráti sú strašiaci, teraz som najsilnej­ším majstrom, za šesť rokov odtiaľ nepôjdem, nemám pred popmi strach.

Pán Trescih sa ho spýtal:

• A ty si taký mocný ?
• Áno, — odpovedal, — páči sa mi tu, lebo som sa po­hodlne zariadil, usadím sa v hniezde a opustím hoi aižl vtedy, keď sa mi to bude ľúbiť.

Medzitým požiadal pán farár Rrey biskupský úrad o splno­mocnenie,, aby mohol vykonať exorcizmus, lebo stav chlapcov sa stále zhoršoval. Depold ulž chodil do školy, aj doi kostola a bol už aj pri spovedi. Bol zasa ako predtým: dobrým chlap­com, ale o posledných štyroch rokoch nič nevedel. Vyzeralo to tak, ako by za ten (čas spal.
Konečne došlo do Ilfurtu biskupské povolenie a pán farár ustanovil deň zaklínania na 27. októbra.
V ten deň zaviedli chlapca do kaplnky na cintorín. Išli s nim: jeho rodičia, pán profesor Lacheman zo St Piltu, pán Ignác Spies zo Schlettstadtu, pán Martinot, pán Treseh, sta­rosta z Ilfurtu, pán Friňdl, prednosta stanice, jeho sestra Hi- lária, predstavená dievčenskej školy.
Na začiatku svätej omše začal Jozef kopať a krútiť sa na všetky strany, takže ho museli sviazať, Ale pri stupňovej mod­litbe si nohy uvoľnil a remeň odkopol ajž k oltáru. Potom si ho pán Martinot Uviazal na kolená. Potom začal posadnutý bre­chať ako pes, krochkať ako prasiatko. !A!ž od Sanctus do konca omše bol potichu, čomu sa veľmi čudovali.
Keď kňaz odložil omšové rúcho, pokľakol na stupeň oltára a začal sa modliť modlitby, predpísané pri exorcizme. Niajprv litánie o všetkých svätých a zaklínajúce formule. Potom pri­stúpil k posadnutému, rozkázal mu, aby povedal, koľko je v ňom diablov.

• To nemusíš vedieť! — odpovedal.

Na druhý rozkaz povedal:

• Ypés.

Ale to bolo meno jedného diabla bratovho.
Medzi čítaním evanjelia ¡sv. Jána začal posadnutý pánu fa­rárovi nadávať a kričal:
Tii hodiny zápasil exorcista o* chlapca. Hneď mu kládol sväté ostatky na hlavu, potom mu držal posvätenú sviecu v ru­kách, kropil ho svätenou vodou, recitoval mocné modlitby za­klínacie, ale diabol len kričal:
— Nepôjdem preč! Nechcem!
Prítomní už začali váhať, ale pán farár neprestával ich povzbudzovať k vytrvalosti a modliť sa svätý ruženec.
Pán Treseh, ktorý cez celý čas chlapca držal, dal ho pánu Lachemanovi, ale diabol kričal:

— A Nepôjdem preč!

• Aj ty si tu, ty spľasnutý nos?

Potom kňaz povedal:
— Zaklínam ta v mene Nepoškvrnenej Panny Márie, aby si toto dieťa opustil!
Zúrivo odpovedal satan:

• Aj ten prichádza s tou „veľkou dámou“. Teraz mu­sím odísť.

Pri týchto slovách boli prítomní veľmi vzrušení, lebo ve­deli, že už prišla hodina oslobodenia.
Ešte raz opakoval pán farár toto zaklíname.
   • Musím preč, — kričal diabol. — Rád by som vošiel do kŕdľa prasiec.         !

• Do pekla!
• Nepoznám tam cestu, chcem ísť do čriedy oviec.
• Do pekla!
• Teraz som donútený odísť.

Chlapec sa natiahol a obrátil. Potom sa utíšil a zostal le­žať., Rozviazali mu putá, o chvíľu sa začal preťahovať, ako by sa prebúdzal a otvoril oči. Veľmi sa začudoval, že je v kostole.
Prítomných ovládlo hlboké pohnutie. S vďačným srdcom modlili sa Te Deum, litánie loretánske a iné modlitby, prerývané plačom. Aj pán farár musel často v modlitbe, prestať, lebo slzy pohnutia dusily jehoi hlas. Potom išli domov.

Výťaztvo nebeskej matky

Keby ste išli dakedy doi Ilfurtu, uvidíte na námestí v zá­hrade pekný pomník v podobe stĺpa a na ňom sochu Nepo­škvrneného Počatia, zhotovenú z pozlátenej liatiny. Pomník je desať metrov vysoký. Na podstavci je nápis:
In memorariam perpetuám liberationis duorum possesso- rum Theobaldí et Joseph! Burner obtentae per intercessionem Beatae Mariae Virginia Immaculatae. Anno Domini 1869.
Po slovensky: Na večnú pamiatku oslobodenia dvoch po­sadnutých, Depolda a Jozefa Burnera, dosiahnutého na orodo­vanie blahoslavenej Panny Márie, bez poškvrny počatej. Roku Pána 1869.
Pán farár nedal si ujsť túto vzácnu príležitosť, aby takto nevzdal hold vďačnosti Panne Márii a jeho farníci ako aj ostatní mariánski ctitelia ochotne prispeli na toto dielo. Ci to nebolo veľmi nápadné, že práve v Sehiltigheime a v Ilfurte pre­mohla Nepoškvrnená pekelného draka a pošliapala mu hlavu? Všetky predchádzajúce exorcizmy, ktoré trvalý skoro celé ho­diny, boly temer bezvýsledné a len po) zákroku „veľkej dámy“ musel satan ustúpiť. Do jej rúk vložil všemohúci Boh víťaz­stvo, tak ako ho kedysi udelil pri) prvom boji Michalovi arch­anjelovi. Mária je tou mocnou ženou, postrachom pekla, pred ktorou musia ustúpiť všetky pekelné mocnosti Nech sa jej za to vzdá česť a chvála po> všetky veky!
A teraz sa zaiste pýtaš t — Prečo postihla táto strašná po­sadnutosť úbohé deti? Kto tu zhrešil? Rodičia a či deti? — Prečítaj si 9. hlavu sv. Jána, ktorý hovorí o> uzdravení slepého od narodenia. Tam nájdeš rozlúštenie. Boh dopustil túto skúšku, aby sa aj tu prejavily jeho skutky a aby nám pripome­nul dobrodenie nášho vykúpenia. Pred príchodom Spasiteľa sveta bol satan na zemi skoro všemohúcim pánom a majstrom a rozšíril svoju ríšu skoro po celom, svete, totiž ríišu nevery a ohavnej modloslužby. Preto sa aj nazýva kniežaťom tohto sveta. Tak ho nazýval aj sám Spasiteľ. Prv než za nás na kríži umrel, povedal: (Ján 9,i 31-32) — Teraz je súd nad svetom, teraz knieža tohto sveta bude vyhodený von. A ja, keď budem pový­šený od zeme,, potiahnem všetko za sebou, — čiže skrze vieru v Krista, jeho smrť a zmŕtvychvstanie dôjdu všetci ľudia dcbrej vôle vyslobodenia zo satanovej moci a spojenia so Spa­siteľom: Tu na zemi láskou a v nebi večnou blaženosťou.
Sám Spasiteľ, pokiaľ ešte bol na zemi, dokazoval svoju moc nad satanom tým, že všetkých posadnutých,, s ktorými sa stretával, ¡oslobodzoval od! diabla a tú istú moc odovzdal svojej Cirkvi a apoštolom: A tých, ktorí uveria, tieto znamenia budú nasledovať: V mojom mene budú vyháňať diabolstvá, novými jazykmi hovoriť (Marek 16, 17).
Apoštoli v mene Ježišovom toi skusovali a darilo sa im to. Tej istej moci nad pekelnými diablami používa aj Cirkev až do dneišnéhol dňa, a to s tým istým výsledkom ako v Schiltigheime a v Ilfurte. Takej moci nemá nijaký knieža, ani ten najväčší veľmož, jedine katolícky kňaz. Jemu jedinému udelil Spasiteľ zázračnú moc nad duchmi temnosti;. Jediné jeho slovo vyháňa ho tak z tela ako aj z duší ľudí. Aj keď je dnes posadnutosť tela zriedkavým zjavom, zato však posadnutosť duševná, totiž stav duše v smrteľnom hriechu, vyskytuje sa tým častejšie.
To slúži diablovi len na úžitok, keď sa príliš často nezja­vuje, lebo jeho zjavenia sú také 'hnusné, že sa ľudia s oškli­vosťou od naho odvracajú a vracajú sa úprimne k Bohu, ako sme to videli v Ilfurte.
Povedz mi, milý čitateľ, keby si bol býval v Ilfurte a mal by si príležitosť vidieť, čo ten diabol vystrájal, ako to videlo mnoho tisíc svedkov, povedz mi, či by si chcel takého, šered- ného draka hostiť vo svojom srdci, keby si mohol tomu zabrá­niť ? Ci by si chcel dobrovoľne len aspoň pol hodiný žiť spolu s týmto desným netvorom? A predsa tak robíš, kedykoľvek dobrovoľne k ťažkému hriechu svoľuješ, čím udeľuješ po­hostinstvo jednému a lebo viacerým z týchto strašných pekel­ných duchov a nes trasieš sa ich prv, kým svoje hriechy úprimne neoľutuješ, z nich sa nevyspovedáš a dokiaľ kňaz mocnými roz­hrešujúcimi slovami tieto obludy z teba opäť nevyženie.i Taká posadnutosť duše nie je teraz nijako nápadná a obťažná a ľudia žijú v takom smutnom stave celé týždne, ba aj celé roky. Ale príde raz doba, kedy táto clona s duše spadne a len teraz sa zjaví celá jej nevýslovná úbohosť, ale potom bude už, neskoro.
Keď si satan už tu nä zemi s nevinnými deiťmi tak hrozne počína, ako bude zachádzať so zatratenými,, ktorých mu hnev Boží vydá na pospasi a ktorí sa mu za života odovzdali. Na to sa ani myslieť nedá, aké to bude strašné nažívanie s takým ohavným, zlorečeným, bohoprázdnym a zlomyseľným duchom. Ako nám treba volať so Ižalmistoim Pána: Nevydávaj dravcom tvojich vyznávačov a na duše tvojich ubiedených nezabudni nikdy (Žalm 73, 19). A preto opakujte často prosbu: Od úkla­dov diabolských vysloboď nás, Pane! Buďme pevní vo viere, usilujme sa žiť v milosti Božej a satan nebude nám môcť uško­diť ani v živote, ani večnosti.
Ľudský dovtíp a profesorské rozumkovanie
Proti tejto skutočnej posadnutosti oboch detí pozdvihol sa so všetkých strán mohutný odpor, a to v prvom rade so strany všetkých tých živlov, ktoré v diabla neveria a všetky prípady posadnutosti a cirkevného exorcizmu odbavujú pohrdlivým úsmevom alebo takzvanými vedeckými frázami.
Zaujímavá je rozprava nemeckého fyziológa profesora Hoppeho z Bazileja o prípade v Ilfurte: Preštudoval vraj prí­pad, preičítal b ros áru pána farára Breya, shováral sa o tejto veci s duchovnými! rozličného vyznania a prišiel k uzáveru, že posadnutosť je po ľudsky nepochopiteľným zjavom. Ale nechce nijako prispieť na utvrdenie domnienky o> posadnutosti.
— Uznávam, — píše, — že chlapci boli exorcizmom kato­líckych kňazov uzdravení, ale nie takzvaným vyháňaním diabla, ale fyzickým liečením chorého mozgu. Teda rozpoznávam u každého z chlapcov hystericky-choreatickú pomätenost a vy­svetľujem postup nemoci nasledovne: Celá duša alebo odušev­nený mozog oboch chlapcov zapríčinil diabolské strašenie ako aj uzdravenie, a to pomocou mozgovej organizácie a duševného mozgového: mechanizmu.
Deti prejavovaly znamenité a veľké vedomosti, ale aj to holo v nich, a to nie je už dnes nič nového a neslýchaného, lenže tomu sa nevenuje pozornosť, okrem toho sa tento úkaz povzbudzuje stálym dráždením mozgu. Ale tiež tato nápadná pamäť nie je ničím ojedinelým,, takže sa na to dnes už: nepozerá ako na dajaké diabolské pôsobenie. Viera v zavítanie diabla do ľudského mozgu! je príliš lacná, aby sa dnes ešte uplatnila.
Prepáčte, pán profesor, ale to je príliš slabá a nevedecká argumentácia. Aký by to bol apartný mozog, keby sám vyvolá­val diabolské strašme, keď tu predsa ide o deti 8-, ažj 10-ročné, bez všetkých vedomostí a skúseností, bez znalosti politiky a dejín? Aká by to bola mozgová organizácia, keď deti hovoria cudzími, nikdy nenaučenými jazykmi, keď odhaľujú svedomie druhých ľudí a zjavujú ich najtajnejšie previnenia, keď hovoria o vedeckých veciach tak, že odborníci to lepšie nedokážu, keď predvídajú budúce udalosti, ktoré sa doslovne plnia, alébot keď vyvíjajú silu, ktorá deti ďaleko presahuje? Aké nápadné sú vlohy pamäti, keď deti, narodené 1855 a 1857 pamätajú si všetky podrobnosti,, ktoré sa stály za švajčiarskej vojny r. 1639 a 1749 za veľkej revolúcie v jednotlivých rodinách v Ilfurte?
Pravda, takéto zjavy vysvetľovať hystericky-ehoreatiekou pomätenoBťou je príliš lacné, pán profesor a dokazuje, v akých nesr o vnalostiacli musí učenec hľadať útočisko, keď ide o to, aby vieru v nadprirodzený život stoj čo stoj: poprel.
Pravdaže sa tiež hodila na tento prípad ako na šťavnatú kosť celá stovka vtedajších liberálnych a radikálnych novín,

aby celú vec podľa dokázanej metódy prekrútily a postupne zo- smiešnily. Na ukážku uvádzame, čo priniesol Journal d’Altkirch. zo dňa 18. januára 1868.

• Co sa týka diabla, stali sme sa dosť neveriacimi a keď nám dakto rozpráva o posadnutosti, smejeme sa tomu. Ale po­vera je raz tu a nikdy nemožno dosť bojovať! proti náhľadom, ktoré sa udržujú v srdci ľudí za; istým cieľom, ktoré tu nemie­nime rozoberať . . .1 Obe deti, ku ktorým zprvoti povolali nie­koľko lekárov, neskoršie v kapucínskom kláštore v našom su­sedstve podivne liečili. Ale diabli nechceli ustúpiť a všeobecnej pozornosti stále pribúdalo. <5o sa malo robiť ? Všetky prostriedky boly už vyčerpané, keď tu vláda prišla na šťastnú myšlienku, dať vec vyšetriť na mieste strážmajstrom. Teda, čo nedokázala veda, ani magnetizmus,, ani zaklínanie, dokázal iný pán. Hneď po návšteve autority sa deti upokojily a rozveselily. Ich pohyby stály sa pravidelnými a diabol zmizol k všetkým ďasom. Šťast­livú cestu!

Tak robí históriu duchaprázdny a nesvedomitý novinár, nie vari niekde v Španielsku! alebo Holandsku, ale v Altkirchu, vzdialenom len 10 kilometrov od Ilfurtu. Tomu by bol asi diabol tiež pekne vyspytoval svedomie, keby sa bol opovážil deti osobne navštíviť.
V druhom čísle zo dňa 1. februára 1868 posmieva sa a žar­tuje jethoi korešpondent takto: Diabol v ilfurte. Aká je to bohatá korisť pre veľkého i malého novinára. Aj hrdinné činy Herkulove blednú pred hrdinskými kúskami týchto diablom posadnutých' detí. Kríže a amulety na ich hrdle zavesené sa za praskotu zelených a modrých plameňov premenia v prach. Deti predpovedajú bu­dúcnosť — a najväčší zo všetkých divov — bez zvonov a po­vrazov vyzváňajú ľuďom na smrť. A toto je len predohra. Každý deň prináša nový div, dokiaľ sa satanovi nepopáči — dúfajme, že to bude čo možno najneskoršie — vrátiť sa do svo­jej ríše.

A ešte šťastie, že netvrdia, že aj veriaci a vyháňači diablov, najmä poslední, majú diabla v tele a toho najhoršieho zo vše­tkých, totiž absurdného, sprostého.
Z týchto príkladov je zjavné, s akou frivolnou ľahkomysel- nosťou nevereeký svet súdil o týchto neobyčajných veciach a vyhýbal sa bližšie ich preskúmať. Učenie o pekle a zatratených anjeloch im nijako nejde do krámu a preto sa uspokoja myknu­tím pleca a lacným úškmkom.
O veľa zdržanlivejší boli lekári, ktorí deti liečili v prvom ob. dobí, najmä Dr. Krafft, Dr. Henri Weyer a Dr. Alfréd Szerteki z Mühlhausen. Tí sa vyslovili, že nemoc je nevysvetliteľná, ale neodvážili sa ju posudzovať. Okresný lekár z Altkirchu Dr. Lévy povedal pánu farárovi celkom otvorene, že jehoi umenie je tu bezmocné a že tu skôr môže pomôcť katolícka Cirkev.
Správa o posadnutosti a oslobodení detí dostala sa až do Paríža, kde sa týmto prípadom zaoberali tiež veľké bulvárne časopisy, ale tiež nie vždy v priaznivom svetle. Tak napríklad zaradil Edmund About do svojho časopisu Opinione Nationale korešpondenciu, ktorá tiež udalosti označila ako sprostosť a tvrdila, že deti sú ešte. doteraz v tom úbohom stave. Časopisy Industriel Alsacien a Journal de Colmar tento článok jedno­ducho prevzaly.              •
Proti tomuto zaujalo -štrasburgské biskupstvo verejné sta­novisko. Generálny vikár Rappa dal redakciám nasledujúci štuchanec:
V Štrasburgu dňa 9. januára 1870.
Pán redaktor!
Vo Vašom čísle zo dňa 7. januára uverejnili ste zprávu o Štrasburgu, ktorá vyžaduje opravu. V Ilfurte je malý chla­pec, ktorý je už štyri roky chorý, pôvod a povahu nemoci od­borníci nemohli zistiť. Nja opakovanú žiadosť starostu a pána farára štrasburgský biskup nariadil vyšetrovanie a rozhodli sa dieťa dopraviť do sirotinca kláštora Všetkých Svätých v Schil- tigheime. Viacej mesiacov pozorovali nepretržite neobyčajné zjavy, ktoré tu rozoberať pokladám za zbytočné, ale ktoré budú dopodrobna uverejnené v alsaskom náboženskom časopise. Ko­misia, ktorá tieto zjavy pozorovala, prišla k náhľadu, že táto skutočnosť je len nadprirodzeného pôvodu. Po modlitbách sú deti celkom zdravé. Váš korešpondent povedal opak pravdy,
kecf tvrdil na náš úžas, že deti zostaly v tom úbohom stave. Poznámky, žarty a hany, ktorými svoj článok okorenil, iste sa Vašim čitateľom páčily. Nechcem sa tu pozastaviť.; Chcel som len skutočnosť zistiť a očakávam od Vašej lojality, že tento list uverejníte v najbližšom čísle Vášho časopisu.
Podpísaný: Rapp, generálny vikár.
Dodatok: List Depolda Burnera pánu redaktorovi Hauserovi, bývalému almužníkovi V Saint-Oharles, ktorý umrel 2. noembra 1921.
Keď Jozef ochorel, mal iba osem rokov a len málo vedel písať a čítať, ale jeho starší brat bol už pokročilejší a vedel už trocha po nemecky a poi francúzsky1 čítať a písať. Našich čita­teľov iste bude zaujímatl ďakovný list, ktorý Depold po oslobo­dení! písal pánu Hauserovi. Znie:
V Ilfurte dňa 31. októbra 1869.
Svätá vôľa Božia.
Pán abbé almužník!
Pokladám si za česť vyjadriť Vám týmto svoje uznanie za všetky dobrodenia, ktoré sa mi dostaly vo Vašom posvätnom dome milosťou Pána Ježiša a jehoi svätej Matky. U Vás dočkal som sa toto šťastia byt oslobodený zo svojho nadprirodzeného utrpenia. Cítim sa dnes taký šťastný ako nikdy predtým. Te­ším sa teraz aj so svojím bratom Jozefom, ktorého uzdravil 27. októbra náš pán farár, V nedeľu sme aj s veriacimi našej farnosti boli na ďakovných bohoslužbách, ktoré holý so sláv­nostným Te Deum, s vyzváňaním a slávnostným požehnaním za to' nesmierne, šťastie, ktorého sa nám dostalo.
Teraz už chodievame do kostola, aj do školy, akoi keby sme neboli bývali nemocní. Myslím, ¡že to bola čudná nemoc, lebo sa na nič nepamätáme, ale ešte raz vďaka Bohu, že sme zdraví.
Končím s Bohom, odporúčam sa do Vašich! modlitieb.
Tiež srdečný pozdrav velebnej matke predstavenej a sestre Damaze. Pozdrav mojich rodičov všetkým sestričkám.
Prijmite môj najúprimnejší pozdrav!

Iste vás bude zaujímať, čo sa s deťmi stalo neskoršie. Obaja umreli v mladom veku. Dejmi d umrel o pol druha roka po svojom oslobodení 3. apríla 1871. Mal len, 16 rokov. Jeho brat robil v Zillisheime, oženil sa 7. januára 1881 a umrel 13. januára 1884 vo veku 24| rokov. Boku 1883 sa mu narodil syn, ktoirý do roka umrel. Pán farár Brey Jozefa Bumera; za­opatril sviatosťami umierajúcich a pripravil iho na cestu do večnosti,
Tento horlivý pastier duší, ktorý skoro 30 rokov tak po­žehnane spravoval ilfurtskú farnosť, umrel v povesti svätosti dňa 26. augusta 1895 vo veku 68 rokov. Dodnes rozprávajú ľudia v Ilfurte, že aj on, ako kedysi sv. farár z Arsu, znášal cez celý život 'sužovanie pekelných duchov a najviac v noci. Hurt zažehná val svätenou vodou- Tú radu dával aj návštevníkom, ktorí uňhoi nocovali.
Nástupcom pána farára Breya bol pán Augustín Soltner, ktorý roku 1901 starú faru predal a vystaval pri kostole pekný farský dom a pred ním pomník abbému Bochelenovi, posled­nému alsaskému! mučeníkovi revolúcie.



Posadnuté černošské dievča


Pri službách Božích

Africký misionár páter Erazim Hôrner z rehole trapistov rozpráva podobný prípad posadnutosti z roku 1906 na území černochov (Natal, južná Afrika). Aj tento veľmi zaujímavý prípad potvrdzuje pravdu katolíckeho učenia o jestvovaní zlých duchov a ich príšernej moci, o straišnostii ťažkého hriechu a o tom, ako je užitočná sviatosť pokánia. Potvrdzuje tiež moc katolíckej Cirkvi nad duchmi podsvetia podľa slov Spasiteľo­vých, keď povedal apoštolom:
— A tých,, ktorí uveria, tieto znamenia budú nasledovať:

1. mojom mene budú vyháňať diabolstvá, novými jazykmi ho­voriť (Mk 16, 17). Časť tejto udalosti uverejnil už redempto- rista páter Schôbitz pod titulom: Ci jestvujú ešte aj dnes diabli?
2. lete roku 1906 pozorovali na 17-račnom dievčati Kláre Germáne Cele podivné zjavy, ktoré sa nemdhly vysvetliť pri­rodzeným spôsobom. Dievča pokrstili hneď po narodení a keď malo štyri roky, priviedli do misijnej školy sv. Michala. Keď sa narodila, rodičia boli ešte pohani. Nleskoršie sa obrátili, ale nemali nikdy dobrú povesť.
3. ich chate (krale) panovaly len nádavky a preklínania. DieVča bolo slabé, dosť nadané a dobrou speváčkou. Bola veľmi náladová, dnes veselá, zajtra smutná, zádumčivá, ináč živá a náchylná na zlosť. Po svj prijímaní bola za čas dobrá, ale ne­skoršie zľahostajnela, zanedbávala prijímanie a osvojila si čudné spôsoby.

Všetkým boly nápadné jej príšerne sa blýskajúce oči.

1. noci bývala ako! šialená a kričala:

— Som zatratená, neplatne som sa spovedala, svätokrá­dežne som prijímala. Musím sa obesiť. Satan ma volá.
Všetko dohováranie boloi márne. Raz odovzdala pátrovi Erazimovi lístok, na ktorom sa zapísala diablovi. Ako sa jej to dostalo do rúk, nevedeli si vysvetliť.

20. augusta 1906 veľmi zúrila, trhala šaty na kusy, škrí­pala zubami, brechala ako pes a volala o pomoc:
— Sestrička, zavolaj mi pátra Erazima. Musím sa spove­dal a chcem povedať vlšetko. Ale chytro,, lebo satan ma’ zadusí. Má nado mnou moc. Nemám pri sebe už: nič posväteného, lebo medailónček,, čo som nosila na hrdle, som už zahodila.
Sestrička predstavená sa veľmi zľakla a hneď jej zavesila na hrdlo „Agnus Dei“, puzdro so sv. ostatkami a medailónček Nepoškvrneného Počatia a sv. Benedikta a pokropila dievča svätenou vodou. Dievča vykríklo:

• Sestra, páliš ma- Pošli po pátra, len on mi môže pomôcť.

Zavolali pátra. Germáma bola s priateľkami a troma ses­tričkami. Rozprávala sa s dvoma neviditeľnými bytosťami-. Jedna z nich kričala:

• Teraz nadišla naša hodina. Teraz nás príde veľa na svet, aby sme pokúšali, svádzali a trápili duše. Beda ti, Germána! Doteraz som bol sám, ale teraz ťa prídu mnohí trápiť.

Dievča zvolalo:

• Co so mnou chcete? Ja za to nemôžem- To sestričky zavolaly kňaza,, ale ja som mu to najťažšie ešte nepovedala.

Páter Erazim jej udelil požehnanie. Germáma sa naň ostro pozrela} a povedala:

• Mám to povedať tomu, čo je tu ? Poviem mu to. Uiž toho mám dosť a ty má trápiš. On má ten úpis, čoi pýtaš nazpät. Vzal ho. Ten, čo je vo mne, úžasne ma trápi.

Erazim1 sa potom spýtal:
—- Kto si ?

• Ja som to.
• Si Germána?

—• Nlie, nie som Germána. Miusím odtiaľto odísť, ale Ger­mána je moja. Však ju dostanem. Odlož tento obraz (medai­lónček Matky Božej). Tá nám pošliapalá hlavu. Je to Mária,

•dve sestričky a tri ostaly za nimi-i Na začiatku) sv. omše bola Germána nepokojná a začala Všeličo rozprávať. Pri evanjeliu ju ledva udržali. Keď kňaz začal čítať v evanjeliu) slová Spasi­teľa k apoštolom, ktorí sa máme namáhali vyhnať diabla z hlu­chého: — Tento druh však vyženie- sa iba skrze; modlitbu a pôst. (Mt 17, 20). — Germána sai snažila kazateľa ruišiťl Kri­čala, tlieskala rukami a smiala sa. Potom zasa nadávala a zú­rila, škrípala zubami a utiekla z kostola.
Sestričky ju priviedly nazpät a daly ju do prvej lavice. Medzitým páter napomínal ľudí k modlitbe aj ostražitosti, aby neupadli do sietí zlého nepriateľa, lebo satan je cigáň' od za­čiatku a snaží sa ľudí zviesť.

• Ciigánstvo, — kričala Germána a hodila modlitebné knižky na zem. j
• Mlč! — rozkázal kňaz — a povedz pravdu.

—• Áno, všetko je pravda, — povedala teraz nahlas.
Kazateľ hovoril ďalej, akým spôsobom satan duše zvádza: žiadosťou očú, žiadosťou: telá a pýchou života. Mnoho ľudí dá sa oklamať, žijú vo svojich hriechoch a zamlčujú ich aj vo spovedi,

• Nespovedajte sa, — kričala Germána.

Kňaz jej rozkázal mlčať a ďalej kázal o otroctve hriechu a úbohom stave tých, ktorí nehodným prijímaním sv. sviatostí hromadia svätokrádeže.

• Len všetko zamlčujte! — volala posadnutá, — veľa ci- gáňte pri spovedi.
• Prestaň s takými rečami a povedz radšej pravdu!
• Áno,j všetko,, čo hovoríš, je pravda.

Kňaz hovoril ďalej o prostriedkoch na dosiahnutie vytrvan- livosti:    ;

• Verte v Boha, milujte a uctievajte Ho, zachovávajte jeho prikázania.

Germána kričala, posmievala sa kňazovi a vyplazovala jazyk.

Teraz napomínal kňaz veriacich k pevnej viere, pokániu a návratu k Bohu dobrou spoveďou.

• Len to nerobte! — kričala Germána. — To ja samé cigánstvo a klam. Prestaň už s tým kázaním, trápiš ma!

Ale páter! ďalej pokračoval a Germána ho neprestajne vy­rušovala :

• Nerobte to, spovedajte sa neplatne,, bez prípravy, bez spytovania svedomia a ľútosti, tak vojdete do neba. Do kostola prichádzajte až po poizdvidovaní. Kričte a smejte sa v kostole a odchádzajte, kedy sa vám páči.

Na konci kázne si kľakli a modlili sa: vzbudenie ľútosti, obnovenie krstného sľubu a vzývanie Matky nebeskej.

• Nekľaknem si, — kričala, — nechcem Bohu preukazo­vať nijakú úctu. Robte všetci, ako ja. Dajte sa zapísať satanovi!

Ľudia trnuli hrôzou, v dušiach boli celí rozochvení. Keď spievali Credo a pri slovách „Et incarnatus est“ zvŕtala sa a zavýjala ako pes. Pri obetovaní zdvihla sa od zeme až na dva metre. Obletela kostol ponad lavice a so smiechom sa pustila na zem za miništrantov. Obrátila sa k ľuďom a volala:
—• Klaúajtei sa mi!
Kňaz jej rozkázal, aby mlčala a išla na svoje miesto.

• Nemôžem Bohu preukazovať nijakú úctu, nejde to.

Na tieto bohoslužby účastníci iste nikdy nezabudnú.
Satan a kríž
Germána sa raz vyškriabala na dva a pol metra vysoký múr, ktorý bol krytý strechou a tančila po nej. Odrazu sa za­stavila. Ná múre pod jej nohami visel kríž. Tu sa začala, vlastne jej démon,, prenikavé smiať a tlieskať rukami.
— Aha! — zvolala, — tu je teraz ten Ježiš,, syn človeka,, Syn Boží, visí na kríži, ha, ha, há! V nebi bolo kedysi pove­dané : Božské Slovo stane sa raz človekom ..., potom aj my anjeli sa budeme musieť klaňať Ježišovi, pretože je Bohom. Ha! Nemali sme teda byť zvolení my anjeli, čistí duchovia, aby sme spojení s týmto Slovom vystupovali ako Vykupiteľ, ba ani Lucifer, najvyšší anjel... ha, ha, há! Boh sa chcel stať pravým človekom, ktorého telo bolo z hliny urobené, Bohom a člove­kom v jednej osobe. A my anjeli., čistí duchovia, mali sme sa potom tomuto človekovi, Ježišovi klaňať, ha, ha, há! Non ser- viam (nebudem slúižiť), potom povedal Lucifer a veľké množ­stvo s ním.
Potom nastal na nebi boj. Michal, ten naničhodník, nás premohol, podľahli sme a Boh nás nenávideným Michalom shodil s neba do priepasti večných plameňov a múk! Ach, aké je to nebo krásne, ale „non serviam“ na veky.. Nikdy sa nebu­dem klaňať Bohu, ktorého nenávidíme, nikdy Synovi Božiemu.
Potom démon ustal a triasol sa. A zasa volal ústami Ger- mány:

• Ha, ha, há! Bohu byť rovný, Bohu, ktorého nenávidíme. Chcel som svoj trón upevniť nad jeho. trónom, chcel som byť Bohu rovný. Tu nás shodil Boh,, ktorého nenávidíme a nenávi­deným Michalom vytrhol nás s našich trónov s neba. Ale teraz stojím predsa nad ním, nad Ježišom, Synom Boížím, synom člo­veka. Ha, ha, há! Odtnite mu hlavu! Na hlavu stúpim tomu synovi človeka. Pritom stúpila posadnutá jednou nohou na kríž, odpľuvla si a opakovala s potupným smiechom: Ha, ha, há! Teraz je syn človeka dolu a ja hore. On podo mnou, ja nad ním. V raji bolo povedané: Ona pošliape tvoju hlavu. Án°. Ježiš, syn Márie, mal nám hlavu pošliapať. Teraz stojím ja nad ním a šliapam na jeho hlavu!

Znovu stúpila na kríž a kričala:

• Tí chlapci pekne zriadili Syna človeka, bičmi ho doťali, opľúvali ho a posmievali sa mu. Korunovali ho- tŕňovou koru­nou a pribili na kríž. Ha„ ha, há! Tam visí Bohočlovek, Syn Boží, Syn človeka. Sláva Ti, kráľ! Ja nad Tebou a Ty podo mnou, ha, ha, há!

Ale odrazu skočila dolu, triasla sa na celom tele, nariekala a išla do izby.
Kázne pekelného dnclia
Všemohúci Boh používa dakedy pekelného ducha na to, aby vydal svedectvo pravde. Tak dosvedčil satan v ilfurtskom prípade pravdivosť katolíckej viery a učenia Kristovho. Tu zasa mala nešťastná černoška dojímavú kázeň o Najsvätejšej Svia­tosti. Pritom bolo prítomných niekoľko kňazov a sestričiek.

• Ha, my máme tiež kráľa, sediaceho na ohnivom tróne. Má ohnivú korunu na hlave. Obklopuje ho oheň. Légie mu slú­žia, musia mu slúžiť, ohňom sú mučené. Náš kráľ sa volá Luciferi a má svoju ríšu a svoj trón v pekle. Beda, beda nám! Večne v pekle, vo večnom ohni, vo večných mukách! — vyrá­žala zo seba bolestné výkriky.

V pekle je strašné, je tam horúco, zima, oheň a krutá, krutá zima. Je to strašný oheň a predsa najtemnejšia temnota. Cez tú temnotu sa zatratení vidia, zatratení anjeli a ľudia. Pa­nuje tam samá zákernosť a ihádky, vzájomné preklínanie, ne­návisť, trápenie a vždy, vždy, bez konca, bez nádeje dakedy od­tiaľ sa dostať. Vždy byť v takom nevýslovnom trápení, cez celú večnosť, ó, beda, beda!

• A v nebi to bolo také krásne! Boha sme videli. Nechceli sme slúžiť- Teraz nás zatratil Boh, ktorého nenávidíme. Beda! Ale to najťažšie a najtvrdšie ešte len príde. V deň ¡súdu príde tento Ježiš, tu v Najsvätejšie j Sviatosti prítomný, ako vše­mohúci sudca súdiť ľudí a anjelov, nás, zatratených anjelov. Ó, keby sme sa radšej nedostavili pred všetkými na ten súd. Toi bude strašné! Ale už to nebude inakšie. Boh, ktorého nená­vidíme, nás donúti. Ô, aký to bude deň hrôzy a múk! Ježiš, Bohočlovek, všemohúci sudca uprie na nás svoj hnevuplný po­hľad. Kto ho bude môcť zniesť? Beda, beda! A čo rozsudok: Odíďte, zatratenci, do' večných múk, preč odo mňa, na veky!

Pri týchto slovách stiekaly posadnutej z očú slzy a z úst sa jej šklbal srdcetrhajúci plač a zúfalé výkriky. Všetci prí­
tomní boli prestrašení. Páter Apolionár pripojil ešte nie­koľko slov:
— Áno, keby bolo dovolené satana ľutovať, vzbudzovalo by jeho nešťastie veľkú sústrasť. Ale on nechce o pokání nič vedieť, Boha nechce ani ctiť, ani mu slúžiť a je vo' svojej zlobe tvrdošijný. Aké je hrozné upadnúť do rúk lživého* Boha! Tým menej, kto príde do pekla len svojou vinou. Aké strašné!
Posadnutá častejšie opakovala, že pre hriechy nečistoty a smilstva prídu mnohí do zatratenia a že oheň pekla nemožno porovnať z ohňom pozemským a muky v ňom nedajú sa opísať.

Strach z Panny Márie a zo sv. Michala

V izbe visel obraz Nepoškvrneného Počatia. Kedykoľvek sa Germána zahľadela na tento* obraz, vždy zúrila, ba priamo besnela. Chcela obraz popichať klincami, opľúvala ho a kričala: ■— Tá, áno, to je tá, ktorá nám hlavu pošliapala, a to svo­jím Synom, Ježišom, ktorého nenávidíme. Ha, prvú Evu sme v raji oklamali, chcela byť ako Boh — olči sa jej otvorily, ha, ha! Án-o, Adamovi a Eve oči *sa otvorily a klesli ako my, boli zatratení. Tu prišla tá druhá Eva, táto Mária,, nad ktorou nemáme moci, stala sa matkou Syna! človeka, matkou Boha, ktorého nenávidíme.  i
Potom ukázala na hada, diabolsky sa smiala, rukami tlies­kala a volala:

• To je jeden z našich, starý had, ha, ha, há! Had je prefíkaný. Ô, ako nenávidíme tú Máriu, ktorá pošlia­pala hadovu hlavu!

Potom stíchla, šla do kuchyne, zakryla si tvár rukami a fňukala. Dakedy prišla na ňu taká kríza, že strašne trpela. Vtedy bolestne zavýjala. Aj na sv. Michala bola posadnutá veľmi nazlostená. Prvý boj na nebi bol zaiste dačo veľkolepého. Zlosť satana a jeho* stúpencov ľahko si je* predstaviť, keď ¡uvá­žime, čo kedysi mali ako anjeli a čo stratili. Zúfalý nárek nad večnou stratou nekonečného šťastia pôsobil  prí­šerne a predsa záver to vždy rovnaký:

• Neklaniame sa a nebudeme slúžiť!

Spravodlivý Bože, aká to hrôza!
Keď páter Erazim chcel odcestovať do Ríma, nevedel o tom nikto, len brat Medard, ktorý nič nevyzradil. Pri odchode po­vedal páter, že ide do susednej stanice do Himmelsbcrgu, aby vypočul ¡štvrťročnú spoveď tamojších sestričiek, čo tiež uro­bil. Ale odtiaľ cestoval do Durbanu, kde sadol na loď, ktorá ho mala dopraviť do Talianska. V ten večer povedala posadnutá sestričkám:

• Och, vy sprosté, myslíte,, že páter išiel doi Himmelsburgu a že sa zajtra vráti? Nevráti sa, lebo ide ráno do; Dur­banu a odtiaľ do Európy do Ríma. Áno, cestuje do Ríma.

Všetky sa začudovaly a myslely, že žartuje. Ale neskoršie sa dczvedely, že hovorila pravdu. Germána hlásila potom pra­videlne, kde sa páter práve zdržuje: v Špýre, v Olenbergu pri Lutterbadhu, v Miláne, v Ríme. Všetko sa shodovalo na deň a hodinu.

Keď sa jej spýtaly, odkiaľ vie tieto a ostatné tajnosti, od­povedal démon:

• Ó, len Boh, ktorého nenávidím, je vševedúci a všade­prítomný, nikto druhý. Ani anjeli, ani my duchovia. Ale rých­losťou myšlienky môžeme sa zjaviť tu i tam, ale nikdy nemô­žeme byť na dvoch miestach odrazu. Je nás však veľa légií, toľko, že by sme slnko zatienili, keby sme mali telo a keby nás ľudia videli. Je nesmieme množstvo tých duchov vo vzduchu, na zemi a na všetkých miestach sveta. Vidia a počujú všetko, čo ľudia hovoria, robia a konajú, áno, áj čo si myslia. Tak ako blesk sa sídeme a všetko si navzájom pohovoríme. Musím« aj našim predstaveným podávať zprávy. Lucifer sa dozvie všetko. Dáva všetkým veľkým rozkazy a tí. zasa nám.

Často opakoval:

• V súčasnej dobe (1906—1907) boly vypustené z pekla na svet celé zástupy nekonečného množstva démonov. Aj Luci­fer bol pustený, náš kráľ. Všetci sa túlame po svete, aby sme svádzali ľudí. Pracujeme usilovne, podporujeme v závisti, ne­návisti, nesvornosti, vojne, hriechu,, neprávosti. Áno, pracu­jeme usilovne, lebo čas je už krátky. Teraz nám dovolil Boh, ktorého nenávidíme, ľudíj pokúšať a svádzať. Bez jeho vôle a dovolenia nemôžeme nič robiť- Ach, ti hlúpi ľudia! . .

Posadnutá rozumela v záchvatoch všetky reči. Pri exorcizme predniesla celé odstavce formulí po latinsky. Potom roz­ličné veci zosmiešňovala. Potom zavýjala, vznášala sa nad ze­mou. Keď prešiel záchvat, bola ako zomdlená, slabá.
Keď posadnutú vzývali najsvätejším menom Ježiš, alebo Mária, satan bol zlostný a rúhal sa. Posadnutá musela veľa trpieť a neraz bolestne nariekala.
Prečudesným dojmom pôsobilo, keď sa Germána vznášala vo vzduchu, dakedy vo vodorovnej polohe alebo kolmej. Vodo­rovne sa zdvíhala s postele, na ktorej ležala, dakedy až dva metre nad ňu. Potom tam zotrvala, vodorovne natiahnutá voľne vo vzduchu. Pritom jej odev nevisel od tela dolu, ale zostal pevne priľaJhnutý k telu. Po dlhšom čase sa znovu po­maly spúšťala na posteľ.
Dakedy vystupovala kolmo do výšky, ba aj v kostole za prítomnosti celej farnosti. Vznášala sa často jeden a pol metra nad zemou a zotrvala tak dosť dlho a nemohli ju stiahnuť dolu. Pomohlo len pokropenie svätenou vodou, ale to neišlo bez zú­renia a nádavok.
Potom sa zrútila dolu a plakala ako1 decko.
Satan ju sužoval ešte aj iným spôsobom. Robil s jej telom, čo sa mu páčilo. Odrazu sa zdula; hlava sa jej zväčšila, často sa neprirodzene krútila a jazykom (šľahala ako had.
Často pod kožou celéhoi tela prebiehal jej ako by silný motúz. Pri tom v bolestiach strašne' kričala. Pri tom pomáhalo kropenie svätenou vodou.
Pri záchvatoch zo všetkého boly najpríšemejšie jej lesk­núce sa oči, z ktorých ako oheň sršala zlosť, nenávisť a potupa. Každému, ktorý ten pohľad videl, prebiehaly zimomriavky po tele. Prítomní mali dojem, že pekelný duch ich cíhce práve pre­hltnúť a zničiť. Mnohí sa naučili zasa modliť, a to s takou ná­božnosťou a vrúcnosťou, ako nikdy predtým.
Germána a spoveď
Príšerným dojmom pôsobily vedomosti posadnutej o ta­jomných veciach, najmä o hriechoch a chybáclh návštevníkov. Niekoľkým chlapcom a dievčencom, ktorých poznala zo školy, vyčítala verejne hriechy, ktoré zamlčali pri spovedi, takže sa triasli od strachu. Páter Erazim musel ju zaviazať s najväčšou prísnosťou, aby mlčala. Zlý duch potom zlostne* zvolal:
•—• Kňaz mi zakázal, nebyť toho, povedal by som vám strašné veci.
Po takýchto prípadoch nastávaly obraty- Dvaja dedinskí chlapci, Jozef a František odišli v hlbokom dojatí do kostola, aby sa tam kajúcne vyspovedali. Istej sodálke z Himmelsbergu povedala posadnutá:

• Teraz si ešte celkom doibrá, ale myslíš si, že takou ostaneš T Daj si pozor, dostaneme ťa.

Ale veľmi nápadne sa správala k svojej bývalej priateľke, ktorá uiž dlhoi nebola pri spovedi. Keď vošla do izby, Germána vyskolčila, pojala ju za ruku a sadla si sj ňou spoločne na la­vicu. Maznala sa s ňou a prívetivo! jej hovorila:

• Áno, ty si moja! Poslúchaš a plníš všetky moje želania. Si mojou otrokyňou!

Objala ju okolo krku, dôverne ju poklepala po pleci a po­kračovala:
—• Áno, ty si moja spoloŕnica! Len sa nespovedaj, nespo- vedaj sa, to je zlé.
Jej priateľka odišla celá zničená a ponáhľala sa do kostola, aby si vykonala dobrú spoveď.
Prípad posadnutosti, ktorý sa tu opisuje, satanovi nepri­niesol ani najmenšieho zovňajšieho* výsledku. Ba naopak, v mi­sijnej stanici sv. Michala nikdy nepristupovalo toľko detí a dospelých k svätým sviatostiam, ako práve v tých dňoch.
Aké je to strašné poučenie pre vlažných katolíkov, ktorí cez celý rok žijú v hriechu, spoveď, ktorú tak potrebujú, stále odkladajú, ktorí sa uspokoja do roka len jednou veľkonočnou spoveďou a aj tú z ľudských ohľadov vykonajú len tak po­vrchne- Ach, keby len vedeli, aký je diabol s nimi spokojný!
fjermáitiaa© prvé oslobodenie
Msgr. Henrik Delallem, biskup natálskej provincie, dostal zprávu o strašných udalostiach vo- sv. Michale. Ale mal ne­odkladnú cestu do Eäuropy a preto nemohol osobne navštívi! misijnú stanicu. Nariadil preto 10. septembra 19061 pp. Mansue- tovi a Erazimovi, aby vykonali na posadnutej slávny exor- e: zrnu s.
Obrady si stanovili na 12. septembra o 7. bod., ráno. Prišli aj niektorí z miisijnýoh staníc Lurdu a Marienthalu, pp. Apo- lionár a Soiemus. Germána išla do kostola v sprievode troch dievlčať a niekoľkých dospelých černošiek a sadla si na sto­ličku. Len čo sa kňaz začal modlil litánie o všletkých svätých, stala sa nepokojnou, hádzala sa a mykala sem a tam.
Keď sa pýtali démona, ako sa volá, znela odpoveď:
— Mélek! — čo znamená po hebrejsky kráľ. Potom ešte dodal:

• O krátku chvíľu a uiž budem musieť odísť. Vyletím oblokom, ale Germána musí odísť so mnou. Ak spadne mŕtva na zem,, len potom soistúpim do pekla.

Keďže exorcista s tým nesúhlasil, satan začal strašne zúriť. Došlo to až tak ďaleko, že museli dievča sputnať. Jej tvár bola úžasne znetvorená. Najväčšmi kričala, keď sa k nej pri­bližovali s pozostatkami sv. kríža a- keď ju kropili svätenou vodou.
Zaiste rozumela všetkým zaklínacím modlitbám rituála a odpovedala správne na všetky latinské otázky. Od zlosti bola skoro bez seba* keď kňaz hovoril slová:

• Inimicius fidei et generis humani, auetor mortis, radix malitiae. (Nepriateľ viery a pokolenia ľudského, pôvodca smrti, koreň všetkej neprávosti.)

Na otázky kňazove odpovedala Germána medziiným toto :

• Naším kniežaťom je Lucifer. Ako má Boh svoje pluky anjelov,, tak má aj Lucifer svoje bojovné vojsko. Sme roz­delení na rozličné hodnostné triedy. Sú medzi nami malí i veľkí.
• A ty si veľký, leboi malý?
• Malý!
• Kedy odídeš?

Za úžasného nariekania, ktoré preniká až do kosti, od­povedal :
—■ Beda, už mám len krátky čas vymeraný. Zrútim sa do pekla a nikdy viacej sa už; nevrátim, nikdy, nikdy viac!
Ukazoval na svätostánok a hovoril:
— Tam je Ježiš, ktorý mi dovolil vojsť do Germány. Tam je, Germána ho miluje, ale ja ho nenávidím.
Bolo Už poludnie. Večer pokračovali v exorcizme až do noci, ale nadarmo. Ďalšia časť noci bola pre Germánu strašná.
Sestričky na nm dozeraly. O druhej hodine zdvihla, hlavu, podí­vala sa zdesene na ľavú stranu a .zvolala:

• Už prichádza jeden z našich z pekla.

Potom ako» keby počúvala dajakú reč, odpovedala:
—- Bola by som. to urobila, ale otcovia odopreli. Nemô­žem, nemám nijakej moci.
Ráno dňa 13. septembra reku 1906 bol exorcizmus znovu obnovený pred mnohými osobami.'
Germána bola strašná. Jej tvár bola príšerne znetvorená. Tĺkla okolo seba a museli ju sputnať. Ale nebola to» ľahká ro­bota. Zdvihla sa aj so stoličkou do vzduchu a ťahala so sebou aj sestru Anakletu, ktorá ju držala.
Keď ju konečne premohli, zahryzla sestre do ruky, čím jej zapríčinila veľkú bolesť. Ale to bolo naozaj zaujímavé uhryz­nutie. Rukáv habitu a ostatné šaty neboly vôbec prelhryznuté, ale zostala na nich len pena a stopa po zuboch. Ale na rukei sa jej zjavily najprv červené, potom siné a napokon zelené »škvrny, ktoré zodpovedaly dvom radom zubov. Uprostred bola malá červená rana ako od uštipnutia vretenicou.
Druhý deň utvorily sa na škvrnách vyso»ké, ¡žltou vodou podliate >c»pu»chliny, ako po» spálení». Ruka bolela ešte nie­koľko dní.
Kňaz obnovil znovu S vierou a dôverou o»brady. a teraz na­ozaj so zdarom. Germána sa ešte »raz zdvihla do výšky a kričala ale»b»o» skôr revala:

• Woooh! Woooh!

Nemožno to ani opísať. Skrúcala sa niekoľko raz ako pri umieraní a potom sa narovnala. Tým bolo všetko skončené a Germána bola oslobodená. Putá jej sňali a znovu prišiel mier a blažená spokojnosť do srdca. Obrad zakončili slávnostným Te Deum.
Germánino druhé, irváce eslebsdenie
Pri, rozličných záchvatoch povedal Germánin démon, »že ho síce vylženú, ale :že sa znovu» vráti a potom bude vystrájať »ešte horšie veci ako predtým.
A naozaj. Na jar 1907 pekelný duch ju znovu obsadil. Zja­vily sa tie isté príznaky ako predtým. Páter Erazim začiatkom marca 1907 musel odcestovať do Európy. Biskup msgr. Deiiale sa rozhodol, že exorcizmus vykoná sám. 24. apríla 1907 prišiel skutočne aj s dvoma kňazmi do* stanice sv. Michala.
Prvý deň biskup sa namáhal striedavo s dvoma kňazmi. Odbavovali zaklínacie modlitby od 8. do 12. a od 2. do 8, hod. večer, ale nadarmo. Posadnutú nebolo možno prinútil, aby mlčala a démona, aby odišiel. Neprestajne opakoval:
•— Všetci ste bezmocní, kým nepríde môj (čas. Boh, ktorého nenávidím, dovolil mi hovoriť a zjavovať sa. Preto budem tak robiť, kým nepríde môj čas;.
Druhý deň po dvojhodinovej práci so zaklínacími modlit­bami zdvihla sa posadnutá do dvojmetrovej výšky. Odtiaľ vo­lala na zarazeného biskupa:
■—h Čuduješ sa, čo ? Videl si už také veci? Haló, biskup, urob to teraz ty!
Pritom sa diabolsky smiala. Biskup a kňazi trnuli, lebo nevedeli, čo si majú teraz počať. Po dlhšom čase sniesla sa zasa na zem.
Teraz sa msgr. Deiiale sám modlil zaklínacie modlitby s pevnou vierou a vzýval najmä Pannu Máriu bez poškvrny po­čatú a sv. Michala o itíh mocné orodovanie. Trvalo to ešte dobrú hodinu. Napokon aj tu stala sa Nepoškvrnená víťazom nad peklom a diablom. Za strašného zúrenia, preklínania a zlosti odišla konečne pekelná beštia a Germána klesla na zem ako mŕtva. Biskup celý rozradostený zaspieval Magnificat a Te Deum. Celé shromaádenie sa Vrúcne modlilo s ním a s Ger. mánou ďakovné modlitby.
Germána Cele žila ešte 6 rokov príkladným životom. Na Vianoce r. 1912 ochorela na zápal pľúc, z ktorého vznikly kom­plikácie ,takže 14. marca 1913 na sviatok iSedembolestnej Panny Márie umrela príkladnou: smrťou s najväčšou spokojnosťou a •odovzdanosťou do vôle božej- I
Ako konečný dôsledok zo Všetkého urobíme si predsa­vzatie :
— Nechcem nikdy dobrovoľným ťažkým hriechom vpadnúť dr krážov tohtoi strašného pekelného netvora.

 

DOSLOV

Katolícka cirkev výslovne učí, že sú diabli alebo zlí du­chovia. Sú to osobné bytosti, duchovia, ktorí nemajú tela a ktorí boli kedysi od Boha stvorení ako dobrí anjeli v stave po­sväcujúcej milosti a určení na veľkú slávu v nebesiach. Ale Boh, ktorý nikoho nevenčí, ak prv náležité nezápasil (2, Tim. 2, 5), podrobil skúške tiež anjelov, aby si zaslúžili večnú blaže­nosť ' ako odmenu, ale v tejto skúške mnohí anjeli neobstáli. Chceli byť Bohu rovní a tak svojou pýchou stratili. Ducha Svä­tého a posväcujúcu milosť. Ich hriech bol vyloženou vzburou proti Bohu, úplným, prerušením vzťahu medzi tvorom a Tvor­com;. Bol to hriech, spáchaný silou ducha a vôle anjela, s úmyslom neodvolateľné zotrvať vo vzbure, ktorá nebola ospravedlniteľná ani nevedomosťou,, ani slabosťou; bol to hriech naprostej zlciby. Preto boli ihneď od Boha zatratení, bez možnosti pokánia. Celý ich duchovný život prevrátil zatem­nený rozum a zatvrdlivosť vôle. K tomu pristúpila strata večnej blaženosti a zatratenie na večné pekelné toniky. „Keďže Boh neodpustil hriešnym anjelom, ale povrazmi mrákoty stiahnu­tých do pekla dal mučiť a podržať na súd“, píše svätý apoštol Peter (2. Peter 2, 4).
Zlí duchovia sú našimi nepriateľmi. Závidia nám, že máme, ako Učí sv. Tomá® Akvinský, raz zaujať ich miesto v nebi. Ale pretože oproti Bohu nemôžu nič spraviť, usilujú sa nás stiahnuť do pokušenia a hriechu á odlúčiť nás časne a večne od Boha. Po prvé to urobili s našimi prarodičmi, keď ich zviedli na nepo­slušnosť proti Bohu. Prvým hriechom upadli naši prarodičia i s celým svojím potomstvom, vyjmúc jedine prebi. Pannu Máriu, v moc a porobu diabla, až neskoršie Spasiteľ sveta, Ježiš Kristus, Syn Boží, keď sostúpil na zem, svojím vtelením a smrťou na kríži zničil dielo satanovo! a zlomil jeho moc a padnuté ľudstvo vyslobodil z jeho otroctva. Teraz je daná člo­veku možnosť, S milosťou božou odolať diabolským pokušeniam a dôjsť večnej blaženosti.

Viera v diabla je taká stará a rozšírená ako samotné ľud­stvo. I pohaní verili v jestvovanie zlýdhi duchov, hoci i túto pravdu znetvorili, vzdávajúc zlým duchom, najviac z bázne, božskú poctu.
Za Kristových čias bola v židovskom národe všeobecná viera v jestvovanie a v zhubné pôsobenie zlých duchov. Ježiš Kristus a jeho apoštoli potvrdzovali túto. vieru slovom i skut­kom. Učili, ako máme odporovať pokušeniu zlých duchov,, a vy­háňali diablov z posadnutých ľudí. Katolícka cirkev ako stĺp a základ pravdy robí takisto. Žiada od svojich veriacich vieru v jestvovanie týchto padnutých anjelov. Na ochranu im dáva osobitné zbrane: znamenie sv. kríža, .svätenú vodu! a iné, usta­novila zaklínanie oproti posadnutosti a dáva svojim kňazom osobitnú moc ničiť zlých duchov a vyháňať ich z posadnutých ľudí. Boh dopúšťa, z neznámych nám príčin, že zlý duch násil­ným a mučivým zasahovaním do ľudskej činnosti človeka po­škodzuje a sužuje, alebo mu zapríčiňuje ¡škodu na jeho časných majetkoch (obsesio), ako: trpezlivému Jóbovi, sv. Antonovi pustovníkovi, sv. Tcrczke, sv. farárovi z Arsu, Márii z Martu, Kreseencii z Kajufbeuemu a iným. Ano> niekedy sa stáva, že Boh dovolí diablovi vojsť do. ľudského tela, s ním sa spojiť a svoju tyranskú vládu uplatňovať nad jeho smyslami, ústroja- mi a údmi. Týmto príšerným spojením a tyranskou mocou má možnosť používať smysly človeka pre svoje ciele, popliesť duševnú činnosť — a tak dokáže v ňom vyvolať najneobyčaj- nejšie a podivuhodné zjavy (posesio).

Znamenia posadnutosti sú:

1. Znalosť cudzích, nikdy neučených rečí.

2.   Vedecké znalosti a nápadná obratnosť takto sa vy­jadrovať u ľudí vedecky nevzdelaných,
3.   Vedomosť vzdialených a tajných udalostí- Vnikanie do cudzích myšlienok.
4.   Osvedčovanie sily, ďaleko presahujúcej ľudské a pri­rodzené sily.
Ochromenie niektorých orgánov (slepota, hluchota, nemota). Ale nemôžeme, ba nesmieme, v každom oslepnutí, ohluchnutí, onemení vidieť hneď posadnu­tosť.

že sa posadnutosť, najmä za dávnych čias, veľmi často vy­skytovala, o tom svedčí Písmo sväté, ako i cirkevné dejiny. Koľko posadnutých uzdravil Spasiteľ! „Vyháňal mnoho zlých duchov a nedal im hovoriť.“ (Mk 1, 34 ) ,,Ba z mnohých vychádzaly diabolstvá, kričaly a volaly: Ty si Syn Boží.“ (Lk 4, 41.) — Známy je tiež príbeh dvoch posadnutých v Qerasa (Lk 9, 31), a posadnutého chlapca na úpätí hory Tábor (Mt 17, 14. Mk 9, 16). I svojim apoštolom dal božský Majster moc vyháňať diablov (Mt 10, 1). Cirkev súhlasne so svätými Otcami a cirkevnými učiteľmi osvedčila zrejme svoju moc nad posadnutými excrcizmom — zaklínaním, čo je slávne vyhnanie diabla v mene Ježiša a Márie, aby posadnutého človeka opustil, alebo sa zdržal všetkého poškodzovania a znepokojovania ľudí. Zriadila osobitný stav klérikov s osobitným svätením — ordo exorcistatus, aby vykonávali tieto obrady na takýchto úbo­hých ľuďoch.
Posadnutosť od smrti Kristovej v kresťanských krajinách sa vyskytuje len zriedka, ale medzi pohanmi je ešte dosť častým zjavom, ako nám o tom rozprávajú misionári. Hoci aj zriedka, stáva sa predsa niekedy, že Boh dovolí pekelnému ne­priateľovi, aby opanoval telo niektorého človeka a konal v ňom svoje neplechy. Je ešte dosť ľudí nažive, ktorí boli očitými sved­kami smutného prípadu dvoch detí z Ilfurtu a ktorí ešte dnes môžu dosvedčiť pravdivosť rozličných udalostí, lebo také strašné veci nevymiznú nikdy z pamäti.
Na základe autentických dokladov, spísaných úplne viero­hodnými, očitými svedkami, ktorí pri vyšetrovaní prípadu boli tiež prihraní ako znalci, vysvetlený je tu tragický, ale neoby­čajne zaujímavý príbeh oboch ilfurtských chlapcov. Doklady pochádzajú zičiastky z ilfurtského farského archívu, zčiastky zo zpráv, spísaných na mieste pánom starostom Treschom z H- furtu, ríšskym poslancom pánom Ignácom Spiesom zo Schlett- stadtu. ako i pánom profesorom Lasdhemanom, ktorí prípad čo najdôkladnejišie a najsvedomitejšie študovali, zčiastky zo záznamu pána rektora Hanssera (umrel 2. decembra 1921), vtedajšieho almužníka v Saint-Oharlesu, pána Andrého z Rap- poltweileru, u ktorého bol starší chlapec pod dozorom v posled­ných týždňoch pred svojím vyslobodením. Čerpáme tiež z mno­hých článkov, uverejnených r. 1870 v časopise „Revue catho­lique d’Alsace“,. a z brošúrky, vydanej o tomto prípade pánom farárom Breyom z Ilfurtu. Pravdaže v tejto rozprave ide len o čisto dejinné udalosti, ktoré si nerobia nárok na dogmatickú pravdu, ale prosto len na ľudskú vierohodnosť.
Pre našu materialistickú dobu sa sotva nájde vhodnejšieho čítania, ktoré by viacej utvrdilo vieru v existenciu a príšerné pôsobenie pekelných duchov a vštepilo spasiteľnú hrôzu pred hriechom a satanom, nad toto jednoduché, pravdivé rozpráva­nie o strašných scénach diabolskej posadnutosti v nevinných deťoch.
Spisovateľ.

Formula, ktorú používa Cirkev sv. pri vyháňaní diabla

Menom a silou nášho Pána Ježiša Krista f vyháňame vás všetkých a každého jedného, vy nečistí duchovia a nepriateľské hordy skazy, vy pekelné armády, zástupy a sberby. Vzdiaľte sa od duší, ktoré sú stvorené podlá božskej podstaty a vykúpené predrahou krvou Božieho Baránka f. Ľstivý had, neopováž sa nikdy viac klamať ľudské pokolenie, prenasledovať božiu Cirkev a vyvolených božích triasť a preosievať ako zrno f.
Nech ti rozkáže Najvyšší Boh f, ktorému sa Ty v Tvojom pyšnom osobovaní ešte vždy chceš podobať. Boh chce učiniť všetkých ľudí šťastlivými a priviesť ich k poznaniu pravdy (1 Tim 2, 4). Nech ťa prekľaje Boh Otec f, nech ťa prekľaje Boh Syn f, nech ťa prekľaje Boh Duch Svätý j.
Nech ťa prekľaje Kristus, stelesnené večné Slovo f. Pre spásu nášho pokolenia ľudského, ktorá pre tvoju závisť bola stratená, sám seba uponížil a stal sa poslušným až na smrť. (Fil 2,7-8). On postavil svoju Cirkev na skalu a vyhlásil, že ani brány pekelné ju nikdy nepremôžu, lebo On s ňou ostáva po všetky časy až do skončenia sveta. (Mt 28, 20).
Nech ťa prekľaje znak svätého Kríža f, ako i všetky sily a tajomstvá kresťanskej viery f.
Nech ťa prekľaje vznešená panenská Matka Božia Mária f, ktorá svojou poníženosťou pošliapala tvoju pyšnú hlavu už v okamihu svojho Nepoškvrneného počatia.
Nech ťa prekľaje viera svätých apoštolov Petra a Pavla a viera všetkých ostatných apoštolov j-. Nech ťa prekľaje krv mučeníkov a pobožné orodovanie všetkých svätých f.
Tak ťa preklíname teda i my, ty prekliaty šarkan a teba, pekelná armáda, preklíname vás mocou živého Boha f, mocou pravdivého Boha f, mocou svätého Boha ý.

Boh tak miloval svet, že dal i svojho jednorodeného Syna, aby nik nebol stratený, kto v Neho verí, ale mal život večný (Jn 3, 16).                                  '                                                                            ’
Prestaň klamať ľudí a ich otravovať jedom večnej skazy. Prestaň škodiť Cirkvi a pútať jej slobodu. Ustúp, satanás, ty vynálezca, majster a učiteľ všetkého klamstva, ty nepriateľ duševnej spásy ľudí!
Opusť oblasť Kristovu, s ktorou tvoje diela nemajú nič spoločného! Urob miesto jednej, svätej, katolíckej a apoštol­skej Cirkvi, ktorú Kristus svojou krvou vykúpil. Ohni svoju šiju pred mocou Boha! Tras sa a utekaj!
My voláme na pomoc sväté a vznešené meno Ježiša. Pred Ním sa trasie celé peklo. Jemu slúžia mocnosti, sily a panstvá, Jeho chvália ustavične cherubíni a serafíni:
Svätý, svätý, presvätý si Ty, ó Pane, ó Bože zástupov!
V. Pane, vyslyš modlitbu moju! R. A volanie moje k Tebe príd! V. Boh s vami!         R. A s tebou!
Modlime sa! Bože neba a zeme, Bože anjelov a archanjelov, Bože patriarchov a prorokov, Bože apoštolov a mučeníkov, Bože vyznávačov a panien! Ty môžeš dať človeku život po smrti a odpočinok po námahe. Niet iného Boha a nemôže byť iný Boh ako Ty, Svoritel všetkých viditeľných a neviditeľných vecí — Tvoja ríša nemá konca.
Slávny a svätý Bože, osloboď nás láskavo Svojou mocou od všetkej podvodnej moci pekelných duchov a zachráň nás neporušených od ich zlomyseľných úkladov. O to Ta prosíme skrze Krista — nášho Pána. Amen!
Od úkladov diabolských: vysloboď nás Pane!
Daj, aby Ti Tvoja Cirkev v pokoji a slobode mohla slúžiť: Prosíme Ťa, vyslyš nás, Pane!
Aby si nepriateľov Tvojej svätej Cirkvi ponížiť ráčil: Prosíme Ťa, vyslyš nás!


OBSAH

Satan, v llfurte.
Depold a Jozef Bumerovie —         —      --
Diabli —               —       —      — —-         —        —      —      --
Satan a posvätené veci —                —     —         —      —      --
Zpráva strážmajstra Wemera        —         —      --
Satan a Matka Božia —         —      —     —       —    —      --
Strata neba — pekelné muky         —     ——      --
Satan, zábavy, plesy a tance            —       —      —      --
Diabol prorokom —        —      —     —     —      —      --
Nové zaujímavosti —              —         —      —      --
Mučeníctvo chlapcov —         —      —     —         —      —      --
V pútnickom meste Ednsiedeln      —     —         —      —      --
Satanove priznania —            —      —     —         —      —      --
Neverecký lekár a ešte menej veriaci učiteľ —                    --
Biskupská komisia —             —             —      —   
Úradné hlásenie strážmajstra Wemera —                 —      --
Strážmajster Schini zmizol             —     —         —      —      --
Výjav v Saint-Charles —                —-    —         —      —        --
Depoldovo vyslobodenie —             —     —           —      --
Aj Jozef je oslobodený —                —     —         —      --
Víťazstvo nebeskej Matky —         —     —       
Ľudský dôvtip a profesorské rosumkovanie —                   --
Dodatok.

---