MRAVOUKA MRAVOUKA
Z POVERENIA SPOLKU KATECHÉTOV A PROFESOROV
NÁBOŽENSTVÁ
SOSTAVIL
LUKÁŠ PETRÄŠ
SIEDME VYDANIE
1948
NÁKLADOM SPOLKU SV. VOJTECHA V TRNAVE
D r. G u 1 i e 1 m u s M i t o š i n k a, censor. dioec. Nr. 157/43-11.
Imprimátur. Tymaviae, die 16. Jan, 1943. Mons. Josephus M i n á i i k, vicarius generalis
TLAČOU KNÍHTLAČIARNE SPOLKU SV. VOJTECHA V TRNAVE
Úvod.
Mons. Josephus Minárik, vicarius generalis
Úvod.
§ 1. Pojem a rozdelenie mravouky katqlíckej.
Cieľom človeka je, aby Boha poznal, jeho miloval, Mravouka jemu slúžil a tak bol spasený — ako nás učí katechizmus. vôbec‘ Tento ciel môže človek dosiahnuť zachovávaním vôle Bo¬žej, t. j. plnením všetkých povinností k Bohu, k sebe a blížnemu. Výklad týchto povinností nám podáva mravo- uka.
Mravouku menujeme aj morálkou (latinsky mores = mravy l, alebo etikou (grécky ethos = mrav).
Človek svoj pomer k Bohu môže poznať dvojakou cestou, a to: 1. cestou prirodzenou, čiže pomocou číreho rozumu a 2. cestou nadprirodzenou, čiže zo zjavenia Bo-žieho. Takto vznikla mravouka filozofická a mravouka náboženská.
Mravouka filozofická alebo rozumová je veda, ktorá Mravouka podľa úsudku zdravého rozumu určuje človekovi pravi- m°zoflckri* dlá mravnosti a vysvetľuje jeho povinnosti k Bohu, k se¬be a k bliinému.
Ak je rozumová mravouka celkom nezávislá od Boha, menu-jeme ju morálkou laickou.
Mravouka katolícka je veda, ktorá zo zjavenia Bo- Mravouka žieho, z učenia Ježiša Krista a kat. cirkvi určuje pre nás katolícka, pravidlá mravnosti, ktorými sa máme spravovať, aby sme dosiahli svoj cieľ, t. j. večné spasenie,
Mravouka úzko súvisí s vieroukou. Chcejúc plniť Základom vôľu Božiu, musíme najprv poznať základné pravdy ná- ievierouka boženské (že je Boh, že duša ľudská je nesmrteľná, že je život večný atď.). Týmto pravdám nás učí vierouka.
Pravdy vieroučné sú základmi právd mravoučných, a
preto čím dokonalejšia je vierouka, tým dokonalejšia a istejšia je na nej budovaná mravouka. Dejiny svedčia, že kde upadla viera, tam upadly aj mravy a že z bludov vieroučných neodvratne vyplývaly bludy mravoučné. (Reformácia XVI. storočia.)
Mravouka katolícka vysoko stojí nad mravoukou filozofickou, a to ohľadom 1. istoty, 2. obsahu, 3. cieľa, 4. účinkov.
1. Mravouka filozofická má svoj základ len v skúse-nosti a v rozume, ktorý sa ľahko môže mýliť. Mravouka katolícka však čerpá svoje učenie zo zjavenia Božieho a opiera sa o neomylný učiteľský úrad v Cirkvi.
2. Mravouka katolícka obsahové je bohatšia ako mravouka filozofická. Mravouka filozofická pre mravné počínanie má pohnútky čisto pozemské, ako časný zisk, časnú škodu atď.; mravouka katolíka však má pohnútky mocnejšie, nadprirodzené, ako je nádej na večnú odplatu, strach pred trestom večným atď. Mravouka katolícka okrem toho má nadprirodzené prostriedky na dosiahnutie mravnosti, akých mravouka filozofická nemá, napr. mod-litba, sv. sviatosti, sväteniny, príklady svätých atď.
3. Mravouka filozofická vedie človeka len k blaho¬bytu časnému, kým mravouka katolícka ukazuje nám ces¬tu k blahobytu časnému, ako aj k blaženosti večnej.
4. Mravouka filozofická vie sa dosial preukázať len nepatrnými úspechmi, naproti tomu mravouka katolícka mravne obrodila celý svet.
Mravouku katolícku rozdeľujeme na mravouku fun-damentálnu a na mravouku špeciálnu.
Mravouka fundamentálna zaoberá sa podmienkami mravnosti, mravným dobrom a zlom vôbec, Mravouka špeciálna poučuje nás o jednotlivých prikázaniach, o na-šich povinnostiach k Bohu, k sebe a k bližnému.
CASt I.
Mravouka všeobecná.
§ 2. Pravidlo a podmienky mravnosti.
Jediným pravidlom, podľa ktorého súdime o mrav- Pravidlo nosti svojich skutkov, je vôľa Božia. mravnosti.
>Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania.« (Mt 19,17}
Keďže pravidlom mravnosti je vôľa Božia, je po¬trebné:
1. aby Boh zjavil, t. j. na vedomie dal človekovi svo¬ju vôľu; 2. aby človek mohol vôľu Božiu poznať a ju plniť.
1. Boh skutočne nám zjavil svoju vôľu, aby sme sa Boh nám tak ňou spravovali a dosiahli spasenie. Boh nám dal zá- zjavil svoju kon, ktorý máme zachovávať, a rady, ktoré nás vedú v<>lu'
k dokonalému životu. Toto sú podmienky predmetné (ob¬jektívne).
2. Boh dal človekovi schopnosť poznať a plniť vôľu Vôľu Božiu Božiu: dal mu rozum a slobodnú vôľu. Toto sú podmien- m°zemepo- ky podmetne (subjektívne).
Mnohí filozofi hľadajú pravidlo mravnosti alebo v rozkošiach Mylné telesných, alebo v šťastí a úžitku pozemskom, alebo v pokroku mravoučné vo vedách a umení atď. Podľa toho rozoznávame rozličné mravo- systémy, učné systémy filozofické.
aj Hedonizmus za pravidlo mravnosti kladie rozkoš telesnú. Hedo- (Grécky hédoné = rozkoš). Podľa hedonistóv len tie činy sú dobré, nizmus. ktoré rozmnožujú rozkoš; činy však, ktoré rozkoš zmenšujú, sú zle.
Epikur (t 270 pr. Kr.) a jeho stúpenci za pravidlo mravnosti po-kladali nie chvíľkovú rozkoš, ale trvalé pokojné užívanie života. (Epikureizmus.)
b) Utilitarizmus za pravidlo mravnosti vyhlasuje pozemské UtiLitariz- šťastie a časný úžitok (Utilis = užitočný, osožný). Je individuálny mus. a spoločenský. Podľa utilitarizmu individuálneho dobré sú len tie
skutky, ktoré len nám prinášajú osoh, ináč sú zlé (Egoizmus, se-bectvo). Podlá utilitarizmu spoločenského však len tie činy ľudské sú dobré, ktoré prispievajú k blahu všeobecnému. (Altruizmus.)
c) Progresizmus za najvyššie pravidlo mravnosti určuje pokrok vo vedách a v umení.
d) Stoiclzmus za pravidlo mravnosti pokladá rozum ľudský. Keď rozum niečo za dobré uzná, človek to má robiť bez ohľadu na to, či má z toho činu osoh alebo nie. Podľa stoikov človek naozaj múdry musi byť ľahostajný k akémukoľvek citu. (Zéno t 260 r>r. Kr, Seneca t 65 po Kristovi.)
e) Stoicizmu je podobný mravný racionalizmus, podľa ktorého človek sám sebe má byť zákonodarcom (Kant t 1804 a jeho stú¬penci).
Všetky tieto mravoučné smery sú mylné, keďže niektoré z nich za pravidlo mravnosti vyhlasujú rozkoš a úžitok pozemský, teda niečo nestáleho a menlivého (hedonizmus, utilitarizmus), iné zasa opierajú sa čisto o ľudský rozum, pokladajúc ho za neomylný. (Stot- cizmus a racionalizmus.)
A) PREDMETNÉ PODMIENKY MRAVNOSTI.
§ 3. Pojem a rozdelenie zákona Božieho.
Zákon je rozumné a dôkladne vyhlásené nariadenie, dané právoplatnou vrchnosťou, pre všeobecné blaho.
a) Zákon je nariadenie na rozdiel od rady, ktorá len odporúča nejaké dobro, ale ho neprikazuje.
b) Zákon má byť rozumným nariadením, t. j. nemá obsahovať nič nerozumného, nemožného.
c) Zákon musí mať pred očami prospech celku a nie prospech jednotlivca, prípadne zákonodarcu.
d) Súkromná osoba nemôže vydať zákon, tá môže dať len rozkaz. Zákon môže vydať len právoplatná vrch-nosť, ktorá má na starosti blaho spoločnosti.
e) Zákon musí byť dôkladne vyhlásený, aby ho pod¬riadení mohli vziať na známosť.
Zákony dávať má právo predovšetkým sám Boh ako Stvoriteľ a Pán celého sveta. A tento Bohom nám daný zákon poznávame čiastočne svojim rozumom, čiastočne zo zjavenia Božieho. Zákon Boží, ktorý už rozumom môže¬me poznať, je zákon prirodzený (lex naturalis); zákon Boží z nadprirodzeného zjavenia poznaný však menujeme zákonom zjaveným alebo kladným (lex supernaturalis, lex positiva).
Ale z vôle Božej aj niektorí ľudia (vrchnosti) majú právomoc dávať zákony (zákony ľudské). Keďže vrchnosť je buď cirkevná, buď svetská, podobne aj zákony ľudské delia sa: 1. na zákony cirkevné (lex ecclesiastica) a 2 na zákony svetské, čiže občianske (lex civilis).
§ 4. Zákon prirodzený.
MRAVOUKA UČEBNICA KATOLÍCKEHO NÁBOŽENSTVA
PRE VYŠŠIE TRIEDY STREDNÝCH ŠKÔL
|
KATOLICKA MRAVOUKA
|