Sv. Don Bosco a jeho prorocké sny

(vybrané z veľkého životopisu od Lemoyna)

Obsah

Sny don Bosca
Obsah
Sen 1. – 1824: Poslanie sv. don Bosca
Sen 2. – 1830: Dôvera v Otca Nebeského
Sen 3. – 1831: Povolanie svätého don Bosca
Sen 4. – 1831: Úlohy
Sen 5. – 1832: Nemoc brata Antona
Sen 6. – 1834: Povolanie don Bosca (k františkánom)
Sen 7. – 1834: Prvý sen sa opakuje
Sen 8. – 1835: Poslanie don Bosca
Sen 9. – 1837: Poslanie don Bosca (divá zver sa mení na baránkov)
Sen 10. – 1844: Poslanie don Bosca (Pastierka a baránky)
Sen 11. – 1845: Budúcnosť Oratória
Sen 12. – 1846: Budúcnosť oratória (kostol sv. Františka)
Sen 13. – 1846: Zlý koniec dvoch chovancov, ktorí opustili oratórium
Sen 14. – 1847: Tŕnistá ružová alej
Sen 15. – 1854: Dvadsať mesiacov
Sen 16. – 1854: Veľký pohreb – veľké pohreby na kráľovskom dvore
Sen 17. – 1856: Vývoj don Boscovho diela (koleso šťastia)
Sen 18. – 1857: Rôzny chlieb chovancov
Sen 19. – 1860: Matka Margita vo sne
Sen 20. – 1860: Sen o štrnástich stoloch
Sen 21. – 1860: Sen o svedomiach
Sen 22. – 1859: Mladý leňochod
Sen 23. – 1861: Sen o kole
Sen 24. – 1861: Dva smreky
Sen 25. – 1861: Drahocenná šatka – čnosť čistoty
Sen 26. – 1861: Vychádzka do raja
Sen 27. – 1861: O roztržitosti pri modlitbe
Sen 28. – 1962: Predpoveď smrti: strašidlo
Sen 29a. – 1962: Osudy Cirkvi, dva stĺpy v mori
Sen 29. – 1962: Ryšavý kôň
Sen 30. – 1962: Had a ruženec
Sen 31. – 1862: Sen o výchove dorastu
Sen 32. – 1863: Panna Mária a slon v oratóriu
Sen 33. – 1863: Chovanci vyťahujú lístok z vrecka Panny Márie
Sen 34. – 1863: Had v studni
Sen 35. – 1864: Havrany zraňujú chlapcov – liečivá masť
Sen 36. – 1864: Sen o desiatich vŕškoch
Sen 37. – 1965: Vinica: jarabica a prepelica
Sen 38. – 1865: Kocúr chce vytrhať kvety
Sen 39. – 1865: Obludy zraňujú chlapcov – častá návšteva Najsvätejšej Sviatosti
Sen 40. – 1865: Orol: predzvesť smrti
Sen 41. – 1965: Chlapci prinášajú Panne Márii dary
Sen 42. – 1866: Sen o potope a o mlyne
Sen 43. – 1866: Návšteva spálne a predpoveď smrti
Sen 44. – 1866: Diabol prekáža spovedaniu a svätému prijímaniu
Sen 45. – 1867: Pastier, ovce a barany (trojaký stav duše a trojaká bieda, potešujúci pohľad)
Sen 46. – 1967: Sen o tajomnom paláci a návšteve u biskupa
Sen 46a. – 1865: Premietací stroj
Sen 47. – 1867: Predpovede na rok 1868, strenna
Sen 48. – 1868: Chlapci preskakujú potok
Sen 49. – 1868: Sen o vinici v oratóriu
Sen 50. – 1868: Pokračovanie 1. mája
Sen 51. – 1868: Cesta do zavrhnutia
Sen 52. – 1868: Ako konáme novénu k Panne Márii
Sen 53. – 1868: Hrobári a máry. Mesiac naznačuje úmrtie do troch mesiacov
Sen 54. – 1869: Diablove slučky na spovedajúcich sa chlapcov
Sen 55. – 1875: Dielo Panny Márie pre neskoré povolania a osvietenie zhora
Sen 56. – 1875: Zvláštna pomoc a osvietenie. „V kraji skúšky“
Sen 57. – 1876: O reptaní
Sen 58. – 1876: Troje úmrtia
Sen 59. – 1876: Viera je naším štítom a víťazstvom
Sen 60. – 1876: Rozzúrený býk. Kto sa ponižuje, bude povýšený. Štyri kliny rehoľnej spoločnosti
Sen 61. – 1876: Révokaz (Vietor reptania roznáša nákazu neposlušnosti)
Sen 62. – 1876: Sen o Dominikovi Saviovi
Sen 63. – 1877: Vo sne znovu v Ríme (predzvesť smrti sv. otca Pia IX.)
Sen 64. – 1877: Saleziánsky sen: láskavosť svätého Františka
Sen 65. – 1878: Čierny kocúr – chlapec a psy – diabli
Sen 66. – 1878: O prázdninách (prázdniny sú búrkou pre mladé duše)
Sen 67. – 1878: O povolaní
Sen 68. – 1877: Panna Mária uvádza do Francúzka


http://svatyvianney.weebly.com/o-zlej-spovedi.html


Sen 1. – 1824: Poslanie sv. don Bosca
Boh vo svojom nesmiernom milosrdenstve obyčajne vyjaví povolanie tým, ktorých predurčil k veľkým dielam na spáse duší. Tak bolo i u sv. don Bosca, ktorého viedol svojou všemohúcou rukou po celý život a sprevádzal v každom diele. U proroka Joela čítame, že po dlhotrvajúcej neplodnosti Synagógy bude nasledovať zázračná plodnosť novej Cirkvi, kedy Boh vyleje Ducha svojho na všetko ľudstvo „Vaši starci budú snívať sny a mládenci budú vidieť videnia“ (Joel 3,1).
Zakúsil to i sv. don Bosco a sám vo svojich Pamätiach nám rozpráva svoj prvý sen.
„Asi v deviatom roku som mal sen, ktorý mi ostal cez celý život hlboko v pamäti. Zdalo sa mi, že stojím na širokej lúke, na ktorej behalo veľké množstvo chlapcov. Jedni sa smiali, iní sa hrali a ostatní kliali. Keď som počul ich reči, urážajúce Boha, skočil som medzi nich a chcel som ich bitkou a pokarhaním zahriaknuť. V tom okamihu sa mi zjavil ctihodný muž vo vznešenom rúchu. Snehobiely plášť zahaľoval celú jeho postavu. Tvár sa mu skvela, že nebolo možné sa na ňu pozerať.
Oslovil ma menom a kázal mi postaviť sa na čelo chlapcov, pričom povedal: „Nie bitkou, ale vľúdnosťou a láskou si musíš získať týchto priateľov. Začni ich hneď poučovať o zlobe hriechu a kráse čnosti.“
Zmätený a zahanbený som namietal, že som chudobný a nevedomý chlapec, neschopný rozprávať o nábožnosti takým chlapcom. Medzitým chlapci prerušili hádky, prestali kričať a kliať a zhromaždili sa okolo tajomnej osoby. A hneď, bez toho, žeby som si rozmyslel, čo poviem, spýtal som sa ho: „Kto ste Vy, že vyžadujete odo mňa nemožnosti?“
„Práve preto, že sa ti zdajú nemožnými, musíš sa pričiniť poslušnosťou a vedou, aby sa ony stali možnými.“
„Kde a ako mám nadobudnúť potrebné vedomosti?“
„Pošlem ti učiteľku. Pod jej vedením sa môžeš stať múdrym a bez nej každá múdrosť je hlúposťou!“
„Kto ste, že so mnou tak rozprávate?“
„Som Synom tej, ku ktorej ťa tvoja matka naučila tri razy denne sa modliť:“
„Moja matka mi zakázala rozprávať sa bez dovolenia s cudzími ľuďmi. Povedzte mi vaše meno!“
„Na moje meno sa spýtaj mojej Matky!“
Vtom som zbadal vedľa neho vznešenú pani s majestátnym výrazom, odetú so plášťa, ktorý sa skvel akoby bol hviezdou. Keď spozorovala moje rozpaky, pokynula mi, aby som prišiel k nej. Chytila ma láskavo za ruku a povedala mi: „Pozri sa!“ Obzerám sa a vidím, že sa všetci chlapci stratili. Na ich mieste však stálo množstvo capov, psov, mačiek, medveďov a iných zvierat. „Hľaď! Toto je pole tvojho účinkovanie. Buď poníženým, statočným a silným a to, čo sa teraz deje pred tvojimi očami s týmito zvieratami, ty musíš urobiť s mojimi deťmi.“
Obzrel som sa a na miesto divej zveri som videl krotkých baránkov, ktorí veselo obskakovali okolo akoby chceli oslavovať toho Muža a Pani.
Nato, stále ešte vo sne, som sa rozplakal a prosil Pani, aby hovorila zrozumiteľne, lebo nechápem, čo to má znamenať. Položila mi ruku na hlavu a povedala: „V pravý čas všetkému porozumieš!“ Na tie slová ma prebudil akýsi šramot a všetko zmizlo. Bol som nastrašený a zdalo sa mi, že ma ruky bolia od rán, ktoré som rozdával a že ma líca pália od faciek, čo som dostal od tých faganov. To, čo som počul od toho Muža a Pani, ma tak zamestnávalo, že som tej noci už nemohol zaspať.
Ráno som úzkostlivo vysvetľoval sen najprv svojim bratom, ktorí sa mi vysmiali a potom matke a babičke. Každý si ho vykladal podľa svojho. Brat Jozef hovoril: „Budeš pastierom kozí, oviec alebo iných zvierat.“ Moja matka: „Ktovie, či nemáš byť kňazom.“ Anton: „Snáď bude z teba vodca lúpežníkov...“ Ale babička, ktorá omnoho lepšie poznala teológiu i keď nevedela čítať a písať, povedala: „Snom netreba veriť!“ Ja som si to tiež myslel, ale predsa som na ten sen nemohol zabudnúť. O všetkom som mlčal a doma tomu nepripisovali veľkú dôležitosť.
Keď som roku 1858 odišiel do Ríma, aby som u Svätého Otca prejednával Saleziánsku spoločnosť, dal si podrobne vyrozprávať všetko, čo malo i najmenšie zdanie nadprirodzeného. Vtedy po prvýkrát so rozprával tento sen, ktorý som mal v deviatich rokoch. Pápež mi ho rozkázal podrobne zapísať a nechať na povzbudenie budúcim saleziánom.




Sen 2. – 1830: Dôvera v Otca Nebeského
Smrť don Calossu bola veľkou pohromou pre Janka. Bez prestania oplakával zomrelého dobrodincu. Ak bdel, myslel ne neho. Ak spal, sníval o ňom. Jeho smútok zväčšovalo smútočné vyzváňanie, ktoré sa rozliehalo z veže na vežu za pápeža Pia VIII., ktorý zomrel 31. decembra. Všetko sa vyvíjalo tak, že matka Margita sa začala obávať o jeho zdravie a poslala ho na čas do Capriglia. Dobrota Božia nenechala ho bez útechy. Don Bosca napísal vo svojich Pamätiach: „Mal som vtedy sen, v ktorom mi bolo prísne vytýkané, že som skladal svoju dôveru v ľudí a nie v dobrotu Otca Nebeského.“
Spomienka na don Calossu ostala v jeho srdci navždy živou. Napísal o tom: „Vždy som sa modlil a kým budem žiť, nezabudnem každé ráno sa pomodliť za svojho veľkého dobrodincu.“


Sen 3. – 1831: Povolanie svätého don Bosca
Ján hľadel do budúcnosti starostlivo a s obavami. Skľučovala ho starosť o ďalšie štúdium. Otec známeho priateľa Jozefa Turca, v ktorého vinici často a rád študoval, ho povzbudzoval: „Len odvahu, milý Janko! Buď dobrý, uč sa a Panna Mária ti pomôže!“ Ján odpovedal: „Všetku dôveru skladám len v Pannu Máriu, ale som plný neistoty. Rád by som pokračoval v štúdiách a stal sa kňazom. Moja matka ma však nemôže podporovať.“
„Milý Janko, neboj sa a uvidíš, že Pán Boh už nájde cestu.“
„Dúfam“, prikyvoval Ján... odchádzajúc na svoje miesto hovorieval so sklonenou hlavou: „Ale... ale... „
Po niekoľkých dňoch ho videl pán Turco a jeho syn prichádzať veselo poskakujúceho. Slávnostne k nim prichádzal z vinice. Spýtali sa ho: „Čo ti je, Janko, že si taký veselý? Veď nedávno si bol taký smutný?“
„Dobrá novina, dobrá novina!“ volal Ján: „Dnes som mal sen, v ktorom som videl, že budem môcť pokračovať vo štúdiách, že budem kňazom a že mám miesto v čele množstva mládeže. Mám sa starať o ich výchovu cez celý život. Hľa, všetko je hotové: čoskoro budem môcť byť kňazom.“
„To je len sen“, chlácholil ho pán Turco, „a potom od slova k činu je ešte ďaleko.“
„Ostatné nie je nič“, dodal Ján, „áno, budem kňazom, budem na čele množstva mládeže, ktorej urobím mnoho dobrého.“ Po týchto slovách pokojne odchádzal do besiedky v záhrade.
Druhého dňa odpovedal na otázky, že mal prekrásny sen, že videl prichádzať k sebe Pani, ktorá viedla veľké stádo a pristúpila k nemu, oslovila ho menom a hovorila: „Hľa, Janko, cele toto stádo zverujem pod tvoju ochranu!“
„Ako mám opatrovať a strážiť toľko baránkov a oviec? Kde nájdem lúky, kam by som ich vodil na pašu?“ Nato Pani odpovedala: „Neboj sa, ja budem s tebou!“ Na to zmizla.
Toto nám rozprával sám pán Turco a pani Lucia a zhoduje sa to s údajmi v Pamätiach, kde je napísané: „V 16. roku som mal iný sen.“
Som presvedčený, že v ňom vtedy uvidel a dozvedel sa omnoho viac, než povedal, aby uľavil svojmu preplnenému srdcu. Bol to znak zaslúženej odmeny za jeho neustálu dôveru.


Sen 4. – 1831: Úlohy
V jednej noci sa mu snívalo, že učiteľ diktuje úlohu a on píše. Len čo sa prebudil, vyskočil a napísal si úlohu, latinský diktát a začal ho prekladať s pomocou priateľa – kňaza. Ráno profesor dal skutočne úlohu a práve text, ktorý mi Ján zapísal, takže bez slovníka hneď napísal úlohu, ako si ju zo sna zapamätal a ako si ju dal opraviť a podarila sa mu výborne. Keď sa profesor vypytoval, úprimne sa priznal, čím vzbudil neobyčajný obdiv.
Inokedy odovzdal písomnú úlohu tak skoro, že sa učiteľovi zdalo nemožným, aby niektorý žiak mohol tak rýchlo prekonať toľké gramatické ťažkosti a preto ju pozorne čítal. Nesmierne sa divil, keď nenašiel žiadnu chybu. Vyžiadal si preklad na nečistom. Ján mu podal svoj zošit. Učiteľ bol veľmi prekvapený. Pripravoval úlohu predošlý večer a pretože sa mu zdala dlhá, tak v škole nadiktoval len polovicu. V Jánovom zošite bola úloha celá a úplná. Nebolo možné, aby ju Ján za taký krátky čas opísal a nebolo možné, že by Ján vnikol do bytu profesora, lebo býval príliš ďaleko. Ján sa priznal: „Mal som sen.“ Pre takéto a podobné prípady spolužiaci ho nazývali snilko.


Sen 5. – 1832: Nemoc brata Antona
Inokedy sa mu snívalo, že ochorel brat Anton, ktorý piekol chlieb na statku panej Dammevino a že ho stretol na ceste a spýtal sa ho, čo mu je. Brat odpovedal: „Mám horúčku. Sotva sa držím na nohách. Musím si ľahnúť.“ Ráno rozprával sen svojim priateľom, ktorí hneď prisvedčovali: „Buď si istý, že sa stalo, ako hovoríš!“ A skutočne. Večer prišiel do Chieri brat Jozef a Ján sa ho opýtal: „Je Antonovi lepšie?“ Jozef odpovedal prekvapene: „Ty už vieš, že je chorý?“ „Áno, viem to“, prisvedčil Ján. „Myslím, že to nie je nič vážneho“, dodal Jozef, „včera, keď piekol chlieb u pani Dammevino, dnes je mu už lepšie.“
Nepripisujeme tomu veľkú dôležitosť, ale podotknime, že odhaľuje hlboké city jeho srdca, ktoré ho pohýnalo preukazovať dobrodenie rodine nevlastného brata, keď mu to bolo možné. Svedčí o tom i don Rua.


Sen 6. – 1834: Povolanie don Bosca (k františkánom)
Priblížil sa čas, edy sa mal Ján rozhodnúť o povolaní. Prv mal len vrúcnu túžbu po kňazstve, la teraz ho naplňovala myšlienka na vznešenosť stavu, vlastnú biedu a večné záväzky, ktoré na seba pred Bohom prijíma – svätou bázňou.
O tomto úseku svojho života zanechal náš Ján drahocenné riadky, dýchajúce obdivuhodnou pokorou: „Sen z Murialda bol hlboko zaštepený v mojej pamäti, ba mnohokrát a vždy jasnejšie sa opakoval a podľa neho mal som si zvoliť duchovný stav, ku ktorému som cítil náklonnosť, ale nechcel som veriť snom. Spôsob môjho života a nedostatok potrebných čností vzbudzovali pochybnosť a prekážali mi v tomto rozhodnutí. Keby som mal vtedy vodcu, ktorý by sa staral o moje povolanie. Bol by mojím ohromným pokladom, ale chýbal mi. Mal som výborného spovedníka, ktorý chcel zo mňa vychovať dobrého kresťana, ale do otázky povolania sa nechcel miešať. Rozmýšľal som nad tým. Čítal som akúsi knihu, ktorá hovorila o voľbe povolania a rozhodol som sa, že vstúpim do rádu sv. Františka. Uvažoval som takto: keď ostanem duchovným vo svete, vystavím svoje povolanie veľkému nebezpečiu. Zvolím si teda stav duchovný, ale zrieknem sa sveta, vstúpim do kláštora, oddám sa štúdiu, rozjímanie a tak v samote budem môcť ovládať svoje náruživosti, zvlášť pýchu, ktorá hlboko zapustila korene v mojom srdci.“
Pred Veľkonočnými sviatkami, ktoré vtedy pripadali (1834) na 30. marec, požiadal som o prijatie k reformovaným františkánom. Medzitým, čo som očakával odpoveď, nikomu som sa nezveril so svojimi zámermi, jedného dňa prišiel ku mne Eugen Nicco, ktorého som ani dobre nepoznal a pýtal sa ma: „Rozhodol si sa stať františkánom?“ Zadivený sa ho pýtam: „Kto ti to povedal?“ „Dostal som list a mám ťa upozorniť, že ťa očakávajú v Turíne. Pôjdeš so mnou na skúšky, lebo i ja som sa rozhodol vstúpiť do tohto rádu.“ Odišiel som do kláštora S. Mária degli Angiolli v Turíne, podrobil som sa skúške a bol som prijatý v polovici apríla. Všetko bolo pripravené ku vstupu do kláštora della Pace v Chieri. Niekoľko dní pred vstupom mal som neobyčajne podivný sen. Videl som sa medzi množstvom rehoľníkov v rozdriapaných šatách a každý Bežal inou stranou. Jeden z nich pristúpil ku mne a povedal: „Hľadáš tu pokoj, ale ho tu nenájdeš. Pozri sa na počínanie tvojich bratov. Pre teba Boh pripravil iné miesto, inú žatvu.“ Chcel som sa ho ešte niečo spýtať, ale šramot ma zobudil a nič som viac nevidel. Všetko som rozpovedal svojmu duchovnému otcovi, ale ten nechcel ani počuť o snoch a mníchoch. Odpovedal mi: „V tejto záležitosti má každý nasledovať svoje náklonnosti a nie rady iných.“ Takáto odpoveď a sen zmiatli Jána, ale nevidel príčinu, aby ustúpil pôvodnému zámeru. Rok noviciátu ukáže, či je súci pre tento rád. Veď Boh mu vložil do srdca náklonnosť k rehoľnému stavu a tá sa ozývala denne vždy dôraznejšie. Presvedčený, že Boh zariadi všetko tak, že príde na cestu, po ktorej má kráčať, odišiel do Castelnuova, aby si vyprosil požehnanie od matky skôr, ako si oblečie františkánsky habit. Matka Margita, ako statočná žena, neodporovala.


Sen 7. – 1834: Prvý sen sa opakuje
Zatiaľ sa don Cafasso všemožne snažil uľahčiť Jankovi cestu ku kňazstvu. Ján sa vrátil do Chieri a hneď, ako mohol, išiel do Turína do konviktu svätého Františka z Assisi. Tu vyhľadal don Cafassa a zveril sa mu so svojím stavom a prosil ho o radu. Don Cafasso ho odhovoril od vstupu ku františkánom a radil mu: „Kráčajte spokojne napred. Vstúpte do seminára a sledujte to, čo vám Božia Prozreteľnosť pripravuje.“ Don Cafasso na prvý pohľad poznal poslanie, ktoré bolo určené pre don Bosca.
Keď sa matka Margita dozvedela konečné rozhodnutie syna, bola spokojná ako predtým. Povedala: „Nech sa stane vôľa Božia.“ Zdá sa, že vôľa Božia potvrdila svoje zámery iným snom. Don Bosco dôverne vyrozprával don Barberisovi asi roku 1870. Poznamenal si do svojich Pamätí: „Sen z Murialda sa opakoval viackrát.“ Snívalo sa mu, že vidí vznešenú osobu, odetú v bielom, žiariacu oslepujúcim svetlom, ktorá viedla nespočetný zástup mládeže. Obrátila sa k nemu, hovoriac: „Pristúp sem, postav sa na čelo týchto mladíkov a veď ich.“ „Nie som schopný viesť a učiť toľké tisíce mladíkov“, zdráhal sa Ján. Vznešená osoba veliteľky naliehala, kým sa Ján nepostavil na čelo chlapcov a neviedol ich.
Z týchto dôvodov sa Ján vzdal myšlienky vstúpiť k františkánom, ale neprestal v srdci uchovávať túžbu stať sa rehoľníkom. Pokračoval vo svojich štúdiách, ktoré ani vtedy neprerušil.


Sen 8. – 1835: Poslanie don Bosca
Pri cvičení v základných čnostiach a pri dôkladnom štúdiu filozofie Ján Bosco cítil, že v jeho srdci stále viac rastie túžba pomáhať chlapcom a zhromaždiť ich na vyučovanie katechizmu a k pobožnostiam. Boh mu dal jasne poznať, aké poslanie mu určuje medzi mládežou. Rozprával o tom súkromne v Oratóriu. Boli tam don Durchi a don Ruffino. Povedal: „Kto by si vedel predstaviť, akým spôsobom som sa videl, keď som študoval prvý rok filozofiu?“ Na otázku „Kde ste sa videl? Vo sne či inde?“, odpovedal: „To netreba vedieť. Videl som sa kňazom s rochetkou a štólou a takto som pracoval v krajčírskej dielni. Nešil som však nové šaty, ale zašíval som deravé a zošíval kusy plátna.“ Nechápal som, čo to znamenalo. Zveril som sa s tým len svojmu duchovnému vodcovi don Cafassovi.
Tento sen mu zostalo nezmazateľne vryté do pamäti don Bosca. Videl, že nie je povolaný, aby si vybral svätých mladíkov, ale že má zhromažďovať zblúdených mladíkov a tých, čo sú ohrození pokušeniami tohto sveta. Z týchto mal vychovať dobrých kresťanov.


Sen 9. – 1837: Poslanie don Bosca (divá zver sa mení na baránkov)
Viackrát sme od don Bosca počuli: „Svoje štúdia som konal vo vinici pána Jozefa Turca na Remete.“ Študoval, aby bol hodný svojho povolania, aby bol schopný vyučovať a vychovávať mládež. Jedného dňa sa stretol s pánom Turcom, ktorý sa ho spýtal: „Teraz si klerikom, ale čoskoro budeš kňazom a čo budeš robiť potom?“ On odpovedal: „Nemienim zastávať úrad farára ani kaplána, ale tešilo by ma zhromažďovať okolo seba chudobných a opustených chlapcov a učiť ich a vychovávať ich ku kresťanstvu.“ Keď sa s ním neskoršie stretol, zveril sa mu, že mal sen a z toho sa dozvedel, že po rokoch sa usadí na nejakom mieste a zhromaždí tam veľký počet chlapcov, aby ich viedol na cestu spásy. Miesto neoznačil, ale zdá sa, že nenarážal an to, čo prvýkrát rozprával svojim chlapcom z oratória roku 1858 a medzi nimi boli Cagliero, Francesia a iní. Videl, ako sa údolie Susambrina mení na veľké mesto. Po uliciach a námestiach behalo množstvo chlapcov. Tí sa hrali a hrozne kliali. Keďže pociťoval nesmierny odpor voči hrešeniu a bol prudkej a ohnivej povahy, priblížil sa k nim a začal ich nútiť vyhrážkami, aby prestali. Keď neprestávali urážať Boha a Máriu, Ján ich začal biť. Niektorí začali biť jeho. Začal utekať a vtedy sa zjavila Pani, ktorá mu prikázala, aby sa k nim vrátil a presvedčil ich, aby nerobili zlo. Začal sa vyhovárať na rany po bitke. Vznešená Pani mu povedala: „Ak si chceš získať týchto chlapcov, nesmieš to robiť bitkou, ale láskou!“ Vtom sa chlapci znova, ako v prvom sne, zmenili na divú zver a potom na ovce a baránkov a na rozkaz Pani som sa stal ich pastierom.
Ako hovorí prorok Izaiáš: „Bude ma chváliť poľná zver, šakaly a pštrosy, lebo som dal vodu na púšti, rieky na pustatine, aby som napojil svoj ľud, svojho vyvolenca.“ (43,20)
Možno vtedy videl oratórium so všetkým zariadením, ochotným prijať ho s jeho uličníkmi. Don Bosia, ktorý bol don Boscovým priateľom v seminári, keď bol prvýkrát v roku 1890 na návšteve oratória, povedal: „Zo všetkého, čo tu vidím, nezdá sa mi nič nové. Don Bosco mi už v seminári opísal všetko tak, akoby to, o čom rozprával, videl na vlastné oči, ako to teraz ja vidím.“ Pri týchto slovách a spomienke na don Bosca bol nesmierne dojatý. I teológ Cinzano tvrdil, že mladý Ján Bosco ako klerik mu s istotou hovoril, že príde čas, keď bude mať kňazov, klerikov, študentov, učňov a krásnu hudbu.
Séria podivuhodných snov Jána Bosca si zasluhuje našu pozornosť. Deväťročný Janko poznáva svoje poslanie, ktoré mu zveruje Boh. Šestnásťročný dostáva prisľúbenie prostriedkov na štúdia, ubytovanie a stravu pre chlapcov. Ako devätnásťročný sa dozvedá, že nemôže ľahkomyseľne odmietnuť zverené poslanie. Ako dvadsaťjeden ročný sa stretá s vykázanou spoločenskou triedou mládeže, o ktorú sa má zvlášť starať. Ako dvadsaťdva ročný sa dozvedá, že prvým miestom jeho pôsobenia bude Turín. Tieto záhadné sny neprestanú, kým nebude Božie dielo dokončené.


Sen 10. – 1844: Poslanie don Bosca (Pastierka a baránky)
Na druhú októbrovú nedeľu tohto roku (1848) som mal svojim chlapcom oznámiť, že oratórium sa presťahuje na Valdocco. Myšlienka o neistom mieste, prostriedkoch a ľuďoch ma značne znepokojovala. Večer som šiel spať s nekľudným srdcom. Tejto noci som mal nový sen, ktorý bol akoby dodatkom prvého sna, ktorý som mal v Becchi ako 9. ročný. Myslím, že bude dobre, ak vám ho opíšem doslovne: „Videl som sa uprostred množstva vlkov, kôz, capov, baránkov, oviec, psov a vtákov. Stádo robilo hrmot a revalo tak hrozne, že by nahnalo strach aj tým najsmelším. Chcel som utiecť, ale krásna Pani, oblečený za pastierku mi pokynula, aby som ju nasledoval a sprevádzal podivné stádo, ktoré viedla. Túlali sme sa po rôznych miestach. Trikrát sme sa zastavili a mnohé zvieratá sa pri každom zastavení zmenili na baránky. Ich počet stále rástol. Po dlhom putovaní sme prišli na lúku, kde všetky tie zvieratá poskakovali a spoločne sa pásli bez toho, aby sa hrýzli.
Unavený som si chcel sadnúť pri blízkej ceste, ale pastierka ma nútila ďalej kráčať. Prešli sme kúsok cesty a dostali sme sa na rozsiahle nádvorie. V pozadí bol kostol. Tu som zbadal, že štyri pätiny zvierat sa premenili na baránky. Prichádzalo niekoľko pastierov, aby ich opatrovali, ale neostali dlho a odchádzali. Tu sa stalo niečo podivné. Mnohé baránky sa menili na pastierov a tak ich pribúdalo, že sa mohli starať o ostatných. Keď už bolo pastierov mnoho, rozdelili sa a odchádzali inde zháňať podivnú zver a vodiť ju do iných ovčincov.
Chcel som odísť, lebo sa mi zdalo, že je čas na svätú omšu, ale pastierka mi kázala pozrieť sa na juh. Pozrel som sa a videl som polia, kde bola zasiata kukurica, zemiaky, kapusta, zelenina, červená repa a iné plodiny. „Pozri sa znova!“ Obzerám sa a vidím nádherný chrám. Orchester, kapela a spev ma volali na svätú omšu. Vnútri chrámu bola biela páska a na nej bolo veľkými písmenami napísané: Hic domus, inde gloria mea. Potom som sa opýtal pastierky, kde som a čo má znamenať to putovanie, zastavovanie, ten dom a chrám. Odpovedala: „Pochopíš všetko, keď telesnými očami uvidíš všetko, čo si teraz videl zrakom duchovným.“ Mne sa však zdalo, že naspím a povedal som: „Vidím predsa zreteľne telesnými očami a viem kam idem a čo robím.“ Vtom zaznelo zvonenie na ranné Anjel Pána na veži chrámu sv. Františka z Asissi a ja som sa prebudil.
Tento sen trval skoro celú noc a bol veľmi podrobný. Vtedy som mu málo rozumel, lebo som si nedôveroval a málo som mu veril, ale pozvoľne som veci chápal tak, ako sa časom uskutočňovali. Neskôr vzhľadom na iný sen som ho využil pri rozhodnutí odísť z Útulku.


Sen 11. – 1845: Budúcnosť Oratória
V útrapách dostával don Bosco útechu vo snoch, ktoré trvali aj celú noc. Nasledujúci rozprával len don Barberisovi a don Lemoynemu 2. februára 1875. V jeho videniach bolo množstvo obrazov, ktoré sa vracali, opakovali alebo pripomínali predchádzajúce sny. Bolo tam aj veľa súčasných výjavov, ktoré sa týkali jedinej veci: budúcnosti Oratória.
Don Bosco hovoril: „Snívalo sa mi, že som bol na veľkej rovine, preplnenej nespočetným množstvom chlapcov. Niektorí sa bili, iní kliali. Tam kradli a inde robili neslušné veci. Mračná kameňov lietali vzduchom. Hádzali ich bijúci sa chlapci. Boli tam opustení a skazení. Chcel som sa vzdialiť, ale vtom so uvidel vedľa seba Pani, ktorá mi hovorila: „Priblíž sa k týmto chlapcom a daj sa do práce.“
Priblížil som sa, ale nevedel som, čo robiť. Nemal som miestnosť, kam by som sa mohol uchýliť. Chcel som robiť dobro. Prosil som o pomoc ľudí, ktorí nás zďaleka pozorovali. Nikto nepomohol. Obrátil som sa teda na vznešenú Pani a tá mi povedala: „Tu je miesto!“ a ukázala mi na lúku.
„Ale to je len lúka!“, povedal som.
Odpovedala: „Môj Syn a Apoštoli nemali ani piaď zeme, kde by zložili hlavu.“ Začal som pracovať a napomínať, kázať a spovedať na tej lúke. Videl som však, že u väčšiny to bola márna námaha, ak nenájdem nejaké ohradené miesto s nejakou budovou, kde by sa mohli uchýliť niektorí celkom opustení, vyhnaní a opovrhnutí chlapci. Pani ma zaviedla trocha ďalej na severnú stranu a hovorila: „Pozri sa!“ Obzrel som sa a videl som malý kostolík a pri ňom úzky dvor, plný mládeže. Dal som sa znovu do práce. Čoskoro som zbadal, že tento útulok je príliš malá. Šiel som k nej. Ukázala mi druhý kostol – omnoho väčší a vedľa neho dom. Potom ma zaviedla na opačnú stranu od kostola a hovorila: „Ma tomto mieste, kde podstúpili smrť slávni turínski mučeníci Avventor a Oktavián, na tomto mieste, skropenom a posvätenom ich krvou má byť uctievaný Boh zvláštnym spôsobom. Pritom podišla trochu vpred, stála ne mieste, kde vykrvácali. Chcel som si to miesto nejako poznačiť, aby som ho spoznal a našiel. No nikde som nenašiel ani hrudu ani kameň. Predsa som si to miesto zapamätal.
Náhle ma obklopil veľký a stále rastúci počet mládeže. Pozeral som neustále na tú Pani. Miestnosti pribúdali a takisto aj prostriedkov. Spozoroval som aj chrám, stál presne na tom mieste, ktoré Pani označila ako mieste umučenia svätcov thebaiskej légie. Chrám bol obklopený množstvom budov. Medzi nimi sa vypínal krásny pomník.
Kým sa toto dialo, mal som okolo seba spolupracovníkov, kňazov, ktorí mi pomáhali, ale čoskoro začali odchádzať. Snažil som sa ich nejako pripútať. Avšak odchádzali a nechali ma samého. Znovu som šiel k Pani. Ona mi povedala: „Vieš, čo robiť, aby od teba neodchádzali? Vezmi túto stuhu o obviaž im ňou čelá!“
Vzal som jej z ruky bielu stuhu. Bolo na nej napísané: obodientia. Odhodlal som sa urobiť, čo mi povedala. Začal som obväzovať stuhou čelá svojich spolupracovníkov. Bolo vidieť neobyčajný, ba zázračný účinok. Ten rástol viac a viac, kým som ja pracoval na zverenom apoštoláte. Navždy zanechali myšlienku opustiť ma neprestávali mi pomáhať (tak bola založená Saleziánska spoločnosť).
Videl som ešte mnoho vecí. Tie ešte netreba vedieť (zdá sa, že narážal na budúcnosť). Stačí, že som ďalej postupoval s istotou, či sa to už týkalo oratória alebo Kongregácie, či vzťahov s vonkajšími úradmi. Poznám obrovské ťažkosti, ktoré sa vyskytnú a viem, ako ich prekonať. V snoch som videl chrámy, domy a veľké dvory s chlapcami, klerikmi a kňazmi, ktorí mi pomáhali. Keď som to rozprával, mnohí sa domnievali, že som stratil rozum a že som sa zbláznil.
Z toho vyplýva jeho neoblomná viera v dobrý výsledok jeho poslania a zdanlivo nerozvážna istota pri prekonávaní prekážok a pri veľkých dielach, presahujúcich ľudské sily, ktoré šťastne dokončil.


Sen 12. – 1846: Budúcnosť oratória (kostol sv. Františka)
Don Bosca od jeho úmyslov neodstrašili žiadne protivenstvá. Bolo to jeho znakom po celý život. Dlho uvažoval, ale akonáhle sa po porade raz rozhodol, neustal, kým dielo nedokončil. Nič však nepodnikal z ľudských pohnútok.
V snoch videl skvelé obrazy, o ktorých v prvých časoch oratória rozprával don Ruovi a iným.
Hneď videl veľké oratórium s jedným kostolom, ktorý sa podobal kostolu zasvätenému sv. Františkovi Saleskému. Na jeho priečelí bol nápis: toto je môj dom, odkiaľ vyjde moja sláva. Z dverí tohto kostola vychádzali chlapci, klerici a kňazi. Ten obraz vystriedal druhý. Ukázal sa maličký dom Pinardiho, okolo neho portikát a chrám a veľké množstvo mládeže s kňazmi. To je nemožné, hovorí don Bosco. Toto miesto je pre nás nevhodné. Skoro som si myslel, že som obeťou diabolských preludov. Vtom som začul slová: „Či Boh nemôže obohatiť svoj ľud korisťou Egypťanov?“
Inokedy sa mu zdalo, že je na Via Cottolengo. Vpravo bol dom Pinardiho medzi záhradami a lúkami. Vľavo bol dom Moretta oproti prvému domu s dvorom a roľami. Tie mali neskôr dcéry Panny Márie Pomocnice. Dva stĺpy tvorili bránu do budúceho oratória. Nad nimi bol nápis: Hinc inde gloria mea. Tu i tam - moja sláva. Prvý znak sesterskej Kongregácie. Z jednej strany videl saleziánov a z druhej sestričky. Nehovoril o tom, len opatrne podával vysvetlenia.
Medzitým sa vyplňoval sen, ktorý mal v konvikte. Mali byť tri zastavenia predtým, než došiel na trvalé miesto. Prvé bolo v Útulku (Rifugio), druhé pri mestských mlynoch a tretie pri dome Moretta s lúkami.


Sen 13. – 1846: Zlý koniec dvoch chovancov, ktorí opustili oratórium
V nebezpečenstve záhuby duší a urážkach Boha don Bosca nemal pokoj. V tom čase mal sen, ktorý mu spôsobil mnoho zármutku. Videl a poznal dvoch chlapcov, ktorí sa vydali z Turína do Becchi. Len čo prišli na most rieky Pan, napadla ich hrozná obluda. Pošpinila ich slinami, potom ich zrazila na zem a tak ich pováľala po blate až vyzerali úplne odporne. Don Bosco rozprával sen niektorým chovancom a menoval aj tých dvoch, ktorých videl vo sne. Skutočnosť ukázala, že neide iba o sen. Obidvaja opustili oratórium a padli do všetkých nerestí.


Sen 14. – 1847: Tŕnistá ružová alej
Jedného dňa roku 1847 som uvažoval o spôsobe ako konať dobro pre mládež. Potom sa mi zjavila Kráľovná nebies a zaviedla ma do nádhernej záhrady. Bol v nej široký a prekrásny portikát a predsieň. Plazivé rastliny zdobili stĺpy ratolesťami, bohatými na lístie a kvety. Vypínali sa až hore a tvorili nádhernú zelenú záclonu. Tento portikát viedol na krásnu cestu. Nad ňou bola nádherná klenba pokrytá obdivuhodnými ružami v plnom kvete. Aj zem bola pokrytá ružami. Preblahoslavená Panna mi povedal: „Vyzuj sa!“ Keď som sa vyzul dodala: „Bež po tejto aleji. Touto cestou máš kráčať.“ Bol som spokojný, že som bosý. Nerád by som pošliapal tieto nežné ruže. Dal som sa na cestu, ale hneď som pocítil, že tieto ruže zakrývajú ostré tŕne. Nohy mi začali krvácať. Urobil som len pár krokov. Musel som sa zastaviť a vrátiť. Hovorím svojej vodkyni: „Tu je potrebná obuv!“ „Zaiste“, odpovedala, „treba výborné topánky:“ Obutý som sa dal znovu na cestu s malým počtom priateľov, ktorí sa práve objavili a prosili, aby mohli kráčať so mnou. Kráčali alejou za mnou. Vpredu sa neobyčajne krásna alej znižovala a zužovala. Mnoho konárov splývalo z výšky a tvorili akési vence. Iné viseli nad cestou. Tu a tam boli z kmeňov vyrastené vetvy. Podobali sa hustým plotom a zatarasili kus cesty. Iné sa plazili nad zemou. Všetky boli pokryté ružami. Videl som ruže na stranách, hore i dolu. Ešte som cítil bolesti v nohách. Keď som sa nakláňal a dotkol sa ruží, pocítil som, že pod nimi sa skrýva pichľavé tŕnie. Predsa som však kráčal napred. Moje nohy sa zapletali do konárov na zemi v boli doškriabané. Keď som odstraňoval vodorovné konáre, ktoré prekážali v ceste a kráčal radšej po strane, popichal som sa a krvácal som nielen na rukách, ale na celom tele. I zhora visiace ruže zakrývali tŕne. Tie ma nemilosrdne pichali do hlavy. No kráčal som ďalej, povzbudzovaný Preblahoslavenou Pannou. Časom ma zasiahli ostrejšie tŕne a spôsobili mi prenikavé bolesti.
Medzitým mnohí, ktorí pozorovali moju cestu touto alejou volali: „Don Bosco kráča po ružiach. Spokojne kráča napred a všetko sa mu darí.“ Nevideli však tŕne, ktoré ma pichali. Mnoho klerikov, kňazov a koadjútorov sa pustilo za mnou na cestu. Zvábila ich krása ruží. Akonáhle však pocítili tŕnie, ktoré vykúkalo zo všetkých strán, začali nariekať: „Boli sme oklamaní!“
Odpovedal som: „Kto chce príjemne kráčať po ružiach, nech sa vráti. Ostatní nech ma nasledujú!“
Mnohí sa vrátili. Keď som už prešiel hodný kus cesty, obrátil som sa a pozeral, kde sú moji priatelia. S veľkou bolesťou som zbadal, že väčšina sa stratila. Ostatní sa už vracali. Rýchlo som sa vrátil a volal ich, ale darmo. Nechceli ma ani počúvať. Začal som plakať: „Nie je možné, aby som sám prekonal takú namáhanú cestu.!“
Čoskoro som sa však potešil. Videl som prichádzať zástup kňazov, klerikov a koadjútorov. Pristúpili ku mne a hovorili: „Hľa, tu sme – všetci tvoji. Sme odhodlaní ťa nasledovať.“ Dal som znovu na cestu a viedol ich. Len niektorí stratili odvahu a zastavili sa. Väčšina prišli so mnou až k cieľu.
Prešli sme dlhú aleju a dostali sme sa do druhej krásnej záhrady. Tu ma obkľúčili moji nasledovníci celí vychudnutí, doškriabaní a zakrvavení. Zafúkal čerstvý vetrík a jeho vánok všetkých naraz uzdravil. Zafúkal iný vetrík a ako v rozprávke bol som hneď obklopený množstvom chlapcov, klerikov, koadjútorov a kňazov. Títo hneď začali vychovávať zhromaždenú mládež. Mnohých som poznal, ale mnohí mi ešte neboli známi.
Keď sme prišli na vyvýšené miesto, uvideli sme veľkolepú budovu. Prekročili sme prah a vstúpili do rozsiahlej siene. Jej nádhera presahovala všetky kráľovské paláce. Bola vyzdobená a posypaná sviežimi ružami bez tŕnia. Z nich sa šírila prekrásna vôňa. Tu sa spýtala moja vodkyňa: „Vieš, čo to znamená?“ Odpovedal som: „Nie! Prosím, vysvetlite mi to!“
Nato povedala: „Vedz, že cesta, ktorou si kráčal medzi ružami a tŕním – znamená tvoj apoštolát medzi mládežou. Musíš po nej kráčať v obuvi umŕtvenosti. Tŕne na zemi znamenajú zmyselné náklonnosti a ľudskú priazeň alebo sympatie a antipatie, ktoré odvádzajú vychovávateľa od pravého cieľa. Zraňujú ho a zastavujú na ceste, ba prekážajú v chôdzi a v zhromažďovaní vencov pre večný život. Ruže sú symbolom vrúcnej lásky, ktorou sa majú vyznačovať všetci tvoji spolupracovníci. Iné tŕne naznačujú prekážky, utrpenia a súženia, ktoré ťa očakávajú. Nestrácaj odvahu! Láskou a umŕtvovaním všetko premôžete a dosiahnete ruže bez tŕňov. Sotva to Matka Božia povedala, prebudil som sa vo svojej izbe.
Don Bosco pochopil povahu sna a povedal, že po ňom jasne videl pred sebou cestu, ktorou má kráčať. Boli mu známe prekážky a ťažkosti, ktoré mu mali prekážať v ceste. I keď musel kráčať medzi hojným tŕním, bol si vedomý Božej vôle a bol presvedčený o úspechu svojho poslania.
Týmto snom bol don Bosco upozornený, aby nestrácal odvahu pre stratu tých, ktorí sa zdali, že budú dobrí spolupracovníci na jeho diele. Prvý, čo opúšťajú aleju, sú svetskí kňazi, ktorí sa na začiatku venovali sviatočnému oratóriu. Neskoršie prijatí predstavujú saleziánov, ktorým je prisľúbená pomoc a Božia posila, naznačená vánkom vetra. Neskôr sa don Bosco priznal, že tento sen sa opakoval viackrát v neskorších rokoch (1848, 1856) a to so zmenenými podrobnosťami.
Hoci toto tajomstvo don Bosco nenechal len pre seba, predsa podľa výpovede Jozefa Buzettiho, prejavovala sa u neho vždy väčšia úcta k Panne Márii. Používal rôzne prostriedky, aby chlapci vždy s úžitkom oslavovali sviatky Panny Márie. Bolo vidieť, že sa hodil do náručia Prozreteľnosti ako dieťa do náručia matky. Rozhodnosť, s ktorou bez stopy pochybnosti a váhania si počínal i v tých najťažších prácach, dosvedčovala, že má pred sebou hotový plán, ktorý nasledoval a že tak, ako Mojžišovi aj on počul: „Pozoruj a konaj podľa vzoru!“


Sen 15. – 1854: Dvadsať mesiacov
V marci roku 1854 po vešperách zvolal don Bosco všetkých chovancov do miestnosti za sakristiou a hovoril im o sne. Všetci si mysleli, že pod snom don Bosco myslí nejaké nebeské zjavenie.
Sen znie takto: „Bol som s vami na dvore, tešil som sa, že vás vidím zdravých, veselých a spokojných. Niektorí skákali, kričali a iní behali. Náhle som spozoroval, ako jeden z vás vyšiel z domu a začal sa prechádzať medzi vami. Na hlave mal zvláštny cylinder alebo turban, ktorý bol priesvitný a celý osvetlený. Na ňom bol namaľovaný mesiac a uprostred mesiaca veľkými písmenami bolo napísané číslo 22. Chcel som k nemu pristúpiť a povedať mu, aby odložil ten maškarný oblek, ale v tom sa zotmelo a ako na znamenie zvončeka dvor sa vyprázdnil. Videl som chlapcov zoskupených pri portikáte. Na ich tvárach sa javil veľký strach a niektorí boli smrteľne bledí. Prešiel som vedľa nich a spozoroval som, že najviac bledý je ten s mesiacom. Z jeho pliec splýval pohrebný oblek. Pristúpil som k nemu, aby som sa ho spýtal, čo to znamená. Akási ruka ma náhle zadržala. Videl som neznámeho, vznešeného človeka, ktorý mi hovoril: „Vypočuj najprv mňa. Má ešte 22 mesiacov a keď uplynú, zomrie! Staraj sa o neho. Chlapci, ten s mesiacom je medzi vami a ja ho poznám!“
Všetkých ovládol veľký strach, lebo vtedy prvýkrát don Bosco verejne oznamoval smrť niektorého domáceho. Don Bosco to iste zbadal a preto dodal: „Áno, poznám ho a je medzi vami ten s 22 mesiacmi. Nechcem vás strašiť. Ako som už spomenul, je to len sen a viete, že snom sa nemá vždy veriť. Nech je ako je, jedno je však isté, všetci máme byť vždy pripravení, ako o tom hovorí Ježiš v evanjeliu. Preto nehrešte a nebudete mať strach pred smrťou. Buďte dobrí! Neurážajte Boha a ja budem zatiaľ dávať pozor na toho s číslom 22 dúfajúc, že dobre zomrie.
Ak na začiatku táto správa postrašila všetkých chlapcov, neskôr spôsobila veľa dobrého. Všetci sa snažili myslieť na smrť, žili v Božej milosti a pozorne počítali mesiace. Don Bosco sa časom opýtal: „Koľko mesiacov ešte máme?“ Oni odpovedali: „Dvadsať, osemnásť, pätnásť, atď.“ Všetci chlapci dávali pozor na každé don Boscovo slove a mnohí mu chodili oznamovať uplynulé mesiace a hádali, kto to je, ale don Bosco mlčal. Aj chovanec Piano, ktorý vstúpil do oratória v novembri 1854 ako študent, počul rozprávať o deviatich mesiacoch a dozvedel sa od chlapcov a predstavených o predpovedi don Bosca. On, ako aj ostatní, napäto očakával, čo bude na konci.
Skončil sa rok 1854, uplynula väčšina roku 1855 a priblížil sa október – dvadsiaty mesiac. Klerik Cagliero bol asistentom v troch spálňach vedľa domu Pinardiho. Medzi jeho chlapcami bol tiež Gurgo Secondo z Pettinengo blízko Biely. Mal 17 rokov, bol silný, vyspelý, zdravý a dával nádej na dlhý život a vysokú starobu. Jeho otec ho dal k don Boscovi. Výborne hral na klavír a organ a zarábal si vyučovaním hudby v Turíne.
Don Bosco sa v priebehu roka často pýtal asistentov na chovanie ich zverencov. V októbri zavolal k sebe don Cagliera a spýtal sa ho: „Kde spíš?“ „V poslednej izbe“, odpovedal Cagliero, „a odtiaľ asistujem ostatných. „Nebolo by lepšie, keby si sa presťahoval do prostrednej?“ „Ako si prajete, ale podotýkam, že druhé dvere sú suché a prostredné od kostolnej veže sú vlhké. Blíži sa zima a ľahko by som mohol ochorieť. Však aj z terajšieho miesta môžem dobre asistovať všetkých chlapcov vo svojej spálni.“ „To môžeš, ale lepšie bude, keď pôjdeš do prostrednej“, rozhodol don Bosco.
Klerik Cagliero poslúchol. Za krátky čas zase prosil don Bosca, aby sa mohol preniesť na predošlé miesto. Don Bosco nedovolil. Odpovedal: „Ostaň kde si a spokojne odpočívaj, tvoje zdravie neutrpí.“
Cagliero sa uspokojil. O niekoľko dní si ho dal don Bosco opäť zavolať. Pýtal sa ho: „Koľko vás je v tvojej novej spálni?“ Odpovedal: „Sme traja: ja, chovanec Gurgo Secondo a Garovaglia – a s klavírom štyria.“
„Dobre“, hovorí don Bosco, „dobre! Ste traja hudobníci. Gurgo ťa môže učiť hrať na klavír, ale ty dobre asistuj.“ Viac nepovedal. Gagliero bol zvedavý, zdalo sa mu to podozrivé. Začal sa vypytovať, ale don Bosco ho prerušil: „Príčinu sa dozvieš až bude čas.“ Tajomstvo bolo, že v tej spálni bol chlapec s dvadsiatimi dvoma mesiacmi.
Na začiatku decembra nebolo v oratóriu nikto chorý a zrazu don Bosco raz po večerných modlitbách vystúpil a ohlásil, že jeden z chovancov zomrie pred Vianocami. Kvôli tomu oznamu, aj že bol dvadsiaty druhý mesiac, zavládol v dome veľký strach. Často spomínali na slová don Bosca a očakávali ich splnenie.
V tých dňoch si dal don Bosco ešte raz zavolať Cagliera. Pýtal sa ho, či je Gurgo dobrý, či sa vracia načas z mesta po vyučovaní. On povedal, že je všetko v poriadku a že nič nie je zvláštne. „Výborne som spokojný. Daj pozor, aby sa všetci dobre chovali a oznám mi, keby sa stalo niečo nepekné!“ Len toľko mu povedal.
V polovici decembra dostal Gurgo prudkú a nebezpečnú chorobu, že privolaný lekár radil, aby bol zaopatrený. Choroba trvala osem dní a vďaka lekárovej starostlivosti sa zlepšila natoľko, že Gurgo mohol opustiť posteľ. Choroba zmizla a lekár prehlásil, že kríza pominula. Medzitým bolo všetko oznámené otcovi, lebo v oratóriu dosiaľ nikto nezomrel a don Bosco chcel ušetriť chlapcov pohľadu na pohreb. Novéna k Vianociam sa začala a Gurgo, skoro celkom uzdravený, sa tešil na Vianoce doma. Ale don Bosco neveril ani vtedy, keď mu podávali iba samé dobré správy. Prišiel jeho otec a našiel syna v dobrom zdraví. Išiel objednať miesto v poštovom vozni do Navari na pozajtra a potom do Pettinenga. Bola nedeľa 23. decembra. Gurgo si chcel zajesť kúsok mäsa. Lekár mu to prísne zakázal. Otec išiel, kúpil mäso a uvaril ho na samovare. Mladík zjedol polievku a mäso, ktoré bolo istotne surové alebo napoly uvarené. Otec odišiel do mesta a v izbe ostal len ošetrovateľ a Cagliero. Zrazu v noci začal chorý nariekať od bolesti v žalúdku. Choroba sa vrátila a strašne ho mučila. Gurgo zavolal asistenta: „Cagliero, Cagliero! Už ťa nebudem učiť na klavír!“ „Len trpezlivosť a nestrácaj odvahu!“, hovorí Cagliero. „Už nepôjdem domov. Už neodídem. Modli sa za mňa. Keby si vedel, koľko trpím. Porúčaj ma Madone!“ „Áno, budem sa modliť, i ty vzývaj Pannu Máriu!“
Cagliero sa začal modliť, ale premožený únavou čoskoro zaspal. Náhle ním ošetrovateľ prudko zatriasol a ukázal na Gurga. Bežal hneď zavolať don Alasonattiho, ktorý spal vo vedľajšej miestnosti. Pribehol a po chvíli Gurgo vydýchol. V celom dome zavládo smútok. Cagliero ráno stretol don Bosca idúc na svätú omšu a bol veľmi smutný, lebo mu oznámili smutnú správu.
Zatiaľ sa v dome rozprávalo len o tomto úmrtí. Práve bol dokončený 22. mesiac. Gurgo zomrel pred svitaním 24. decembra. Splnila sa tak aj druhá predpoveď, že sa nedožije sviatku Narodenia Pána.
Poobede v tichosti obkľúčili klerici don Bosca. Ján Turchi sa ho spýtal, či Gurgo bom tým chlapcom s 22 mesiacmi. Don Bosco odpovedal: „Áno, bol to on a práve jeho som videl vo sne.“


Sen 16. – 1854: Veľký pohreb – veľké pohreby na kráľovskom dvore
Jednej noci na konci novembra mal don Bosco sen. Snívalo sa mu, že stojí v hlavnom portikáte oratória – napoly dokončenom. Stál pri pumpe blízko domu Pinardiho, obklopený kňazmi a klerikmi. Náhle zbadal kráľovského dvorana v červených šatách, ktorý sa ponáhľal k nemu a zdalo sa mu, že vykrikuje: „Veľká novina!“
„Aká?“, pýtal sa don Bosco.
„Oznam. Veľký pohreb na kráľovskom dvore! Veľký pohreb na kráľovskom dvore!“ Don Bosco od neočakávaného javu a správy skamenel a páža opakovalo: „Veľký pohreb na kráľovskom dvore!“ Don Bosco chcel požiadať o vysvetlenie správy, ale ten zmizol. Don Bosco sa prebudil celý bez seba a pochopil tajomné zjavenie. Vzal pero a napísal list pre kráľa Viktora Emanuela, aby mu oznámil, čo mu bolo zjavené. Vyložil mu tento sen.
Zavolal k sebe klerika Angela Savia a dal mu list, aby ho prepísal. On ho prepísal. Ale ako sa don Bosco dozvedel od dvoranov, kráľ si list prečítal ľahostajne. O päť mal don Bosco nový sen. Zdalo sa mu, že je vo svojej izbe a pri stolíku píše. Náhle počul dupot koňa na dvore. Rozleteli sa dvere a do izby vošlo páža v červenom odeve. Zastalo uprostred izba a zvolalo: „Ohlás! Nie veľký pohreb, ale veľké pohreby na kráľovskom dvore!“ To sa opakovalo dvakrát. Potom páža rýchlo odišlo a zavrelo za sebou dvere. Don Bosco by sa rád dozvedel vysvetlenie. Vstal od stola, ale páža už bolo preč. Vybehol na balkón a zbadal, že páža sadá na koňa. Volal na neho a žiadal vysvetlenie, ale ono iba opakovalo: „Veľké pohreby na kráľovskom dvore!“ a zmizlo. Začalo svitať a hneď zrána poslal sám don Bosco kráľovi list, v ktorom mu vyrozprával sen. Upozorňoval Viktora Emanuela, aby sa vyhol nebezpečenstvu a odvolal zákon o zrušení kláštorov.


5. januára 1855 zomrela matka kráľovná – Mária Terézia.
20. januára zomrela kráľovná – Mária Adelaida.


Sen 17. – 1856: Vývoj don Boscovho diela (koleso šťastia)
Roku 1856 rozprával: „Snívalo sa mi, že sa nachádzam na veľkom námestí, kde stálo koleso – podobné kolesu šťastia a predstavovalo oratórium. Kľuku držal akýsi človek, ktorý ma zavolal a hovoril: „Dávaj pozor!“ Zatočil kolesom. Počul som slabý šramot, sotva počuteľný. Ten človek hovoril: „Videl si? Počul si?“ „Áno, videl som, že si zatočil raz kolesom a počul som slabý šramot.“
„Vieš, čo znamená, jedno točenie?“
„To neviem.“
„Desať rokov tvojho oratória.“
Tak otočil ešte štyrikrát a opakoval svoje otázky. Pri každom otočení hrmot vzrastal a zdalo sa mi, že ho bolo pri druhom otočení počuť v Turíne a celom Piemonte. Pri treťom v Taliansku. Pri štvrtom v Európe. Pri piatom ho bolo počuť na celom svete. A ten človek mi povedal: „Taký bude osud oratória.“


Sen 18. – 1857: Rôzny chlieb chovancov
Správy z neba, napomenutia a zjavenia dostával don Bosco zvlášť pri duchovných cvičeniach a pri deviatnikoch k Panne Márii. Don Bongiovanni Diminik, don Rua a msgr. Cagliero rozprávali toto: jedného večera verejne rozprával don Bosco, že nás videl rozdelených na štyri krúžky, v ktorých sme jedli chlieb. V jednom čerstvý, jemný a chutný, v druhom čierny, v inom obyčajný a v poslednom plesnivý a skazený. Prví boli nevinní, ďalší sa obyčajne nachádzali v milosti Božej. Iní boli dobrí a poslední boli zatvrdnutí a nijako sa nesnažili polepšiť sa. Don Bosco vysvetlil účinky tých chlebov a povedal, že si pamätá, kto aký chlieb jedol a že je ochotný povedať každému, kto sa príde k nemu opýtať, aký chlieb jedol. Mnohí šli za don Boscom a každému povedal o jeho stave svedomia, ako ho vo sne videl a to tak podrobne, že každý bol presvedčený, že to nie je výmysel jeho fantázie a vôbec nie hádanie. Najtajnejšie a zamlčané hriechy, zlé úmysly v práci, následky neopatrného chovania, čnosti, stupeň milosti, povolania... . Jednoducho všetko, čo sa týkalo duše jednotlivých chlapcov. Všetko jasne vedel. Chlapci boli úžasom bez seba.


Sen 19. – 1860: Matka Margita vo sne
Svoju matku videl viackrát v snoch, ktoré ostali nezmazateľne vryté do jeho pamäti a rozprával o nich.
Roku 1860 sa mu snívalo, že ju stretol neďaleko chrámu Tešiteľky. Kráčal vedľa múru kláštora sv. Anny a vracal sa z kostola sv. Františka z Asissi do oratória. Jej tvár bola prekrásna. „Čo to! Vy tu?“, zvolal don Bosco, „čo ste nezomrela?“
„Zomrela som, ale žijem“, odpovedala matka Margita.
„Ste šťastná?“ „Prešťastná!“ Don Bosco sa spýtal, či hneď po smrti hneď išla do neba. Margita odpovedala, že nie. Vyzvedal sa od nej, či sú v nebi niektorí chlapci, ktorých menoval a matka mu prisvedčila.
„Teraz mi ukážte dôkaz vášho šťastia. Dajte mi z neho okúsiť aspoň kvapku!“ Tu spozoroval svoju matku žiariacu a odetú v nádherných šatách, vznešeného vzhľadu a za ňou nespočetný zbor anjelov. Matka začala spievať. Jej pieseň lásky k Bohu, presýtená nevýstižnou sladkosťou, prenikala srdce a nenásilne ho povznášala. Podobalo sa to hudbe tisícerých hlasov a tónov, ktoré sa stupňovali od najhlbších po najvyššie s rôznou farebnosťou, pestrosťou a výraznosťou, so silnejšími kmitmi, niekedy ťažko vnímateľnými a zladenými tak jemne a umelecky, že tvorili jednotný celok. Don Bosco pri tejto rozkošnej melódii bol uchvátený tak, že sa zdalo, že je vo vytržení a nevedel ani čo povedať a čo sa spýtať svojej matky. Keď matka Margita dospievala, obrátila sa k nemu a povedala: „Očakávam ťa, lebo máme byť navždy spolu.“ Po týchto slovách zmizla.


Sen 20. – 1860: Sen o štrnástich stoloch
Všetci chlapci boli v rozkošnej záhrade a sedeli za stolmi, ktoré sa stupňovite dvíhali tak, že nebolo možné vidieť až hore. Dlhých stolov bolo štrnásť a boli usporiadané v rozsiahlej sieni do troch skupín, oddelených múrom, ktorý tvoril ďalšiu podlahu.
Dolu okolo stola, postaveného na holej zemi bez ozdoby a náčinia, sedelo niekoľko chlapcov. Boli zachmúrení a jedli s nechuťou. Mali pred sebou chliieb podobný vojenskému, ale celkom suchý a plesnivý, že budil odpor. Chlieb bol na stole medzi špinou a smeťami. Sedeli tam aj svine pri válove. Chcel som im povedať, aby odhodili ten chlieb, ale odvážil som sa len opýtať, prečo majú pred sebou tak odporný chlieb. Odpovedali: „Musíme jesť chliev, ktorý sme si pripravili, lebo iný nemáme.“ Bol to stav smrteľného hriechu.
V knihe Prísloví sa píše (kap. 1): „Opovrhli poriadkom a nepridržali sa bázne Božej. Neposlúchli moje rady a vysmievali sa každému môjmu napomínaniu. Preto jedli ovocie svojej práce a kŕmili sa svojimi radami.“
Postupne, ako sa stoly dvíhali, chlapci boli veselší a jedli vzácnejší chlieb. Boli krásni, skvejúci sa vždy väčšou krásou a leskom. Ich stoly boli umelecky pokryté vzácnymi obrusmi. Na nich sa jagali svietniky, misy a vázy s nádhernými kvetmi, taniere a vyberanými jedlami. Jedným slovom – neoceniteľné bohatstvo. Počet týchto chlapcov bol veľký. Bol to stav obrátených.
Konečne najvyšší stôl mal chlieb neopísateľný. Zdal sa žltým i červeným a podobný farbe šiat a tváre mladíkov. Skveli sa oslňujúcim leskom. Boli neobyčajne radostní a každý sa snažil, aby ju aj iní cítili. Svojou krásou, svetlom, nádherou stola prevyšovali všetkých, ktorí sedeli na nižšími stolmi. Bol to stav nevinnosti.
O nevinných a obrátených hovorí Duch Svätý v knihe Prísloví (hlava 1): „Kto mňa počúva, bude odpočívať bez strachu, bude mať hojnosť a bude zbavený bázne pred zlým.“
Poznal som tých chlapcov od prvého do posledného a teraz, keď vidím niektorého, zdá sa mi, že ešte sedí na svojom mieste pri stole. Prekvapený divadlom, ktoré som nemohol pochopiť, zbadal som neďaleko akéhosi človeka. Rozbehol som sa k nemu, opýtať sa na to, ale o čosi som sa potkol a prebudil som sa v posteli. Prosili ste ma, aby som vám sen vyrozprával. Nepripisujte mu väčšiu dôležitosť, než si zasluhuje.
Na druhý deň povedal don Bosco súkromne každému chlapcovi, na ktorom mieste sedel. Pýtali sa ho, či niekto môže presadnúť od nižšieho stola k vyššiemu. Prisvedčil a výnimkou najvyššieho, ktorý vynikal nad ostatnými. Ak spadol niekto od neho, už sa k nemu nemohol vrátiť. Tam bolo vyhradené miesto pre tých, ktorí si zachovali krstnú nevinnosť. Bol ich malý počet, ale mnoho ich bolo v druhom a treťom rade.


Sen 21. – 1860: Sen o svedomiach
Po tri noci som sa videl v kraji blízko Rivalta s don Cadassom, Siviom Pellicom a grófom Caisom. Prvú noc sme rozprávalo o rôznych otázkach, ktoré sa týkali našej doby. Druhú noc sme strávili v rozhovoroch o morálke. Riešili sme rôzne prípady, ktoré sa zvlášť týkali duchovného vedenia mládeže. Keďže sa ten sen opakoval už dvakrát, rozhodol som sa, že keď sa bude opakovať po tretíkrát, poviem ho svojim synom.
V noci 30. decembra som sa znova videl na tom istom mieste a s tými istými osobami. Spomenul som si, že budúci večer ako obyčajne mám dať strennu (novoročný darček) na pamiatku mojim milým synom. Obrátil som sa teda s prosbou na don Cafassu: „Prosím vás, dajte mi, ako opravdivý priateľ, strennu pre mojich synov.“ On mi odpovedal: „No len pomaly! Keď chcete, aby som vám dal strennu, bežte a povedzte najprv svojim chovancom, aby si pripravili účty.“ Boli sme vo veľkej sále. Uprostred nej bol stôl. Zaň si sadli don Cafasso, Silvio Pellico, gróf Cais. Ja som medzitým poslúchol don Cafassu. Vyšiel som a zvolal chlapcov, ktorí boli vonku a držali v rukách akýsi list, ukazujúc naň. Vstupovali po jednom a držali v ruke svoj list, na ktorom bolo mnoho čísel, ktoré bolo treba sčítať. Pristupovali ku stolu a odovzdávali svoju lístky. Oni potom spočítali čísla. Keď bola listina v poriadku a jasná, vracali ju s úsmevom, keď ale nebola v poriadku, robili to s opovrhnutím. Prví boli tí, ktorí mali svoje účty v poriadku, ale ostatní ich mali v zlom stave a tých bolo veľa. Tí, čo dostali listinu potvrdenú, vychádzali a veselo sa hrali na dvore, ale ostatní vychádzali zarmútení a utrápení. Zástup chlapcov čakal na prahu, až na nich príde rad a všetci mali v ruke listinu. Táto práca trvala dlho, ale konečne už nikto neprichádzal. Zdalo sa, že už prišli všetci chlapci, keď tu don Bosco zbadal niektorých ako čakajú, ale nevstupujú. Opýtal don Cafassu, prečo oni nejdú na sčítanie. „tí majú papier bez čísel a preto nemožno nič sčítať“, odpovedal don Cafasso. Tu možno sčítať len to, čo naozaj každý má, čo každý urobil. Nech idú pekne napísať svoje čísla a potom ich budeme môcť spočítať. Tak bolo účtovanie skončené.
Vyšiel som potom s týmito chlapcami na dvor a videl som, že chlapci, ktorí mali listiny v poriadku a plné čísel, behali a skákali a zabávali sa s neobyčajnou radosťou. Boli spokojní ako nejaké kniežatá. Neviete si ani predstaviť radosť, ktorú som mal z ich veselosti.
Na dvore bolo však aj mnoho chlapcov, ktorí sa nehrali, ale pozerali na ostatných. Neboli príliš veselí. Z nich niektorí mali očiach obväz, iní tmavý mrak okolo hlavy. Niektorým vychádzal z hlavy dym, iní mali srdce preplnené zemou, niektorí boli bez Božích darov – prázdne. Pozeral som sa na nich a dobre som ich poznal a ešte doteraz sa na nich pamätám. Mohol by som ich všetkých vymenovať.
Medzitým som spozoroval, že na dvore chýbajú mnohí chlapci a po krátko uvažovaní som sa spýtal: „Kde sú tí, ktorí mali celkom biely papier?“ Obzeral som sa dookola až som na sa pozrel do kúta dvora. Videl som jedného ležať na zemi bledého ako smrť. Iní sedeli na nízkej špinavej stoličke, iní ležali na škaredom slamníku, iní na holej zemi, iní na kameňoch. Boli tam všetci, ktorí nemali účty v poriadku.
Ležali tam ťažko chorí, zranení na jazyku, na ušiach alebo na očiach. Uši, oči a jazyk sa im hemžili červami, ktoré ich hrýzli. Jeden mal celkom hnilý jazyk, iný ústa plné hliny a inému vychádzal z úst neznesiteľný zápach. Ostatní trpeli rôznymi chorobami. Ktorýsi mal srdce plné červov, iný zasa srdce roztrhané, skazené. Každý bol zranený na niektorom mieste. Jeden bol úplne rozožratý červami. Bola to naozajstná nemocnica.
Pri takom divadle som ostal zmätený a nechcel som tomu veriť, čo som videl. Žalostne som zvolal: „Čo to znamená?“ Priblížil som sa k tým úbožiakom a spýtal som sa ich: „Si ty naozaj M.M.?“ „Áno“, odpovedal. „Čo robiť? Čo som si navaril, to mám! Vidíte? Toto je ovocie môjho hriešneho života!“
Priblížil som sa k inému, ale i ten mi odpovedal podobne. Toto prerážalo moje srdce ako ostrý tŕň. Tú bolesť mi oslabilo len to, o čom vám teraz poviem.
Spýtal som sa don Cafassu: „Aký liek použiť, aby títo úbohí chlapci vyzdraveli?“ „Viete tak, ako ja, čo treba robiť“, odpovedal don Cafasso, „netreba, aby som vám to hovoril. Premýšľajte! Namáhajte sa!“ „Dajte mi strennu aspoň pre zdravých“, naliehal som pokorne, ale s dôverou.
Don Cafasso mi pokynul, aby som ho nasledoval. Prišli sme k palácu, z ktorého sme vyšli a otvorili jedny dvere. Predo mnou bola veľkolepá sála, celá vyzdobená zlatom, striebrom a ožiarená miliónmi svetiel. Svetlo sa rozlievalo zovšadiaľ a bolo také jasné, že ho zrak nemohol zniesť. Slávnostná sieň sa rozprestierala do nedohľadnej šírky a diaľky. Uprostred bol široký stôl. Prehýbal sa pod lahôdkami každého druhu. Boli tu višne ako vojenské knedle, pečivo vysoké ako pol nohy, tak že by mal človek dosť z jedného kusa. Keď som to zbadal, rozbehol som sa zavolať chlapcov, aby prišli ku stolu. Don Cafasso ma hneď zadržal a povedal: „Počkaj, pomaly! Všetci nemôžu zjesť tieto višne a cukrovinky! Zavlaj len tých, ktorí majú účty v poriadku!“
Urobil som tak a za okamih chlapci zaplnili sieň. Chystal som sa lámať a deliť cukrovinky a višne, ale don Cafasso odporoval: „Pomaly, don Bosco, pomaly! Všetci nemôžu jesť tieto lahôdky. Všetci si to nezaslúžia!“ Potom mi ukázal a povedal, ktorí si to nezaslúžia. Predovšetkým označil tých, ktorí boli ranení a neboli ani v sieni, lebo nemali účty v poriadku. Potom poukázal na tých, ktorí síce mali účty v poriadku, ale na očiach mali mrak alebo srdce plné hliny alebo prázdne, bez darov.
Prosebne som hovoril: „Don Cafasso, dovoľte, aby som smel aspoň trochu dať aj tým posledným. Veď aj oni sú moji milí synovia a potom je tu všetkého hojnosť. Nebude nikomu chýbať.“
„Nie, to nie je možné“, odpovedal, „môžu jesť len tí, ktorí majú zdravé ústa. Ostatní nemôžu a ani neochutnajú tieto lahôdky lebo by ich ani nezniesli. Majú pokazené ústa a plné horkosti. Sladkosti sú im odporné a nemôžu ich jesť.“
Uspokojil som sa a začal som rozdávať pečivo a višne len tým, ktorých mi označil. Keď som im dal prvýkrát, začal som štedro rozdávať znovu. Uisťujem vás, že ma nesmierne tešilo, keď som videl chlapcov jesť s veľkou chuťou. Na ich tvárach sa zračila radosť a boli tak premenení, že sa už nezdali byť chovancami oratória.
Tí, ktorí ostali v miestnosti bez cukroviniek, stáli v kúte zachmúrení a zahanbení. S veľkou žalosťou som sa obrátil na don Cafassu s prosil ho, aby dovolil rozdať cukrovinky aj im, aby ich aspoň trochu okúsili. „Nie“, odpovedal, „nemôžu okúsiť. Uzdravte ich a potom sa aj oni najedia!“ Ľútostivo som pozeral na úbožiakov. Pozoroval som aj tých, ktorí zúbožene stáli vonku. Niš nedostali. Videl som, že väčšinou mali červivé srdcia.
Naliehal som znovu na don Cafassu: „Povedzte mi aspoň, aký liek mám použiť! Povedzte mi, ako vyliečiť týchto svojich synov!“ Znovu mi odpovedal: „Rozmýšľajte! Namáhajte sa, však vy ho poznáte!“
Potom som ho poprosil, aby mi dal sľúbenú strennu pre chovancov. „Dobre“, odpovedal, „poviem vám ju!“ Vstal ako človek, ktorý chce odísť a vždy vyšším a prenikavejším hlasom volal: „Dávajte pozor! Dávajte pozor! Dávajte pozor!“ Po týchto slovách zmizol so svojimi spoločníkmi a celý sen sa rozplynul. Ak je v ňom niečo, čo pomohlo našej duši, využime to. Neprajem si, aby tento sen rozprával niekto mimo domu. Takýto bol môj sen. Nech si ho vysvetľuje teraz každý ako chce, ale nech mu pripisuje dôležitosť, akú si zasluhuje.
Vyrozprával som vám ho, pretože ste moje deti, ale nechcem, aby ste ho vysvetľovali iným. Môžem vás však uistiť, že ešte teraz vidím každého z vás, ako som ho videl vo sne. Môžem každému povedať, čo bol chorý alebo nie, jedol alebo nie. Nebudem teraz verejne vykladať stav každého. Urobím to súkromne. Spoločnú strennu všetkým v oratóriu dávam túto: „Častá a úprimná svätá spoveď a nábožné sväté prijímanie.“


Don Bosco vysvetľuje sen:
Hovoril som vám, že som mal sen po tri noci za sebou a to prvýkrát 28. decembra a potom sa opakoval 29. a 30. decembra. Prvú noc išlo o otázky a teologické problémy, týkajúcich sa našich časov. Dostal som mnoho vedomostí o dnešných časoch. Druhú noc o rôznych otázkach z morálky, tiež, čo sa týkali dnešných časoch a hlavne rôznych prípadoch chovancov z oratória. Tretiu noc boli praktické prípady, z ktorých som poznal mravný stav každého chovanca. Prvý deň som mu nechcel veriť, lebo Pán Boh to v Písme zakazuje. Ale v minulých dňoch som si zavolal niektorých chovancov a presvedčil som sa. Keď som im povedal veci, ktoré som videl vo sne, uistil som sa, že je to tak. Nemohol som už pochybovať, že je to veľká milosť, ktorú udeľuje Pán mne a všetkým synom oratória. Pokladám to za povinnosť povedať vám, že bás Pán Boh volá, že k vám rozpráva a beda tomu, kto by odporoval. Don Cafasso teda nechal všetkých vstúpiť do sály a každému dal jeho list. Niektorí mali účty úplne v poriadku. Iní mali čísla, ale bolo treba ešte niečo pripočítať. Nie všetci dostali list. Mnohí ostali vonku ležať na slamníkoch. Niektorí sedeli na stoličkách a niektorí na zemi, ba i v blate. Iní boli poranení, že vzbudzovali hrozný odpor.
Tí, ktorí dostali svoj list, išli na rekreáciu, ale ani tam sa všetci neradovali, lebo mnohí mali na očiach hmlu, iní mali oči zaviazané, iní prehnité srdce.
Ktorí mali zápisy v poriadku, tí majú v poriadku aj svoje svedomie. Ktorí mali záznamy neúplné, tí nemajú svedomie celkom v poriadku, ale treba ešte čosi pripočítať, možno poslednú spoveď.
Ktorí mali na očiach hmlu alebo ich mali zaviazané, tí sú ovládaní pýchou a sebaláskou. Ktorí ležali, tých by som mohol vymenovať a povedať aj to, prečo ležali na slamníku alebo na stoličke alebo na zemi. Videl som až do srdca. Mnohí ho mali preplnené krásnymi vecami: ružami, ľaliami – to sú rôzne čnosti. Ale ostatní! Červivé je znakom tých, ktorí majú v sebe nenávisť, hnev, závisť, nesvornosť, antipatiu a iné.
Niektorí mali srdce plné zmijí, čo ja znakom mnohonásobných ťažkých hriechov. Iní ho mali plné zeme. Títo sa srdcom pripútali k veciam tohto sveta, k veciam zmyselným. Mnohí mali v srdci prázdnotu a to sú tí, ktorí sú síce v stave milosti Božej a nelipnú k veciam sveta, ale nesnažia sa naplniť si srdce Božou bázňou. Žijú roztržito a ak neupadnú do prvého diablovho pokušenia, pozvoľne sa stanú zlými.


Sen 22. – 1859: Mladý leňochod
Don Bosco veľa rozprával o častom svätom prijímaní. V roku 1859 rozprával chlapcom, ktorí sa vrátili z prázdnin tento sen.
Zdalo sa mu, že stojí neďaleko brány oratória a pozoruje chlapcov, ktorí sa vracajú. Videl na každom, aký vzťah má k Bohu. Vtom do dvora vošiel akýsi neznámy človek, ktorý niesol malú skrinku. Šiel až medzi chlapcov. Keď prišiel čas spovedania, vytiahol svišťa a nechal ho tancovať. Chlapci ho rýchlo obstúpili a nešli do kostola. Smiali sa, obdivovali jeho neohrabanosť a pomaly sa vzďaľovali od kaplnky do odľahlého kúta dvora. Don Bosco najprv popísal stav svedomia mnohých chovancov bez toho, žeby niekoho menoval a vysvetľoval úsilie a podvod diabla, aby ich odvrátil od spovede a znechutil im ju. Týmto snom rozosmial svojich poslucháčov, ale nechal ich aj vážne zamyslieť sa nad stavom duše. Omnoho viac dosiahol tým, že súkromne povedal tým, ktorí ho o to požiadali aj to, o čom ani nevedeli. Bola to len čistá pravda. Tento sen pohol väčšinu chlapcov, aby sa častejšie spovedali a to obyčajne týždenne a veľmi sa rozšírilo i časté sväté prijímanie.


Sen 23. – 1861: Sen o kole
Tento sen sa týka len študentov. Mnoho vecí, ktoré som videl, nemôžem ani opísať, lebo ich ani rozum nestačí obsiahnuť ani myseľ vystihnúť. Zdalo sa mi, že som vyšiel zo svojho rodného domu v Becchi. Kráčal som po chodníku, ktorý vedie do neďalekého Capriglia, blízko Castelnuova. Chcel som ísť na naše piesočnaté pole, ktorého úroda sotva stačila na zaplatenie dane. Pole bolo s domom v údolí zvané „Valcoponne“ a ako dieťa som tam často pracoval. Prešiel som už hodný kus cesty, keď som blízko poľa stretol muža, asi štyridsaťročného, strednej postavy s dlhou vypestovanou bradou a mal hnedú tvár. Bol oblečený do šiat, ktoré mu siahali až po kolená. Na bokoch boli tesné a na hlave mal zvláštnu bielu čapicu. Stál akoby niekoho očakával. Priateľsky ma pozdravil, ako keby ma už dávno poznal a hneď sa spýtal: „Kam ideš?“
Zastavil som sa a odpovedal mu: „No, idem sa trochu pozrieť na pole, ktoré tu máme. A vy, čo tu robíte?“
„Nebuď zvedavý“, odpovedal, „nepotrebuješ to vedieť!“
„Výborne! Ale povedzte mi láskavo vaše meno, čím ste, lebo vidím, že ma poznáte, ale ja vás nepoznám.“
„Nie je treba, aby som ti povedal svoje meno, ani vlastnosti. Len poď! Budem ti robiť spoločnosť.“ Šiel som s ním ďalej a po niekoľkých krokoch sme boli pred rozsiahlym poľom, na ktorom rástli figovníky. Môj spoločník mi povedal? „Vidíš tie krásne figy? Vezmi si, ak chceš a najedz sa!“
Prekvapený som odpovedal: „Na tomto poli nikdy neboli figy.“
On nato: „Teraz tam však sú – vidíš ich.“
„Sú nezrelé, teraz nie je doba fíg.“
„Len sa pozri. Sú tam krásne a zrelé. Ak chceš, ber, lebo je už neskoro!“
Ja som sa nehýbal a priateľ naliehal: „Ponáhľaj sa, nestrácaj čas, lebo sa blíži večer!“
„Prečo tak súriš? Nie! Nechcem ich. Páči sa mi vidieť ich, dať ich niekomu, ale mne nechutia.“
„Ak je tomu tak, poďme! Ale pamätaj na to, čo hovorí evanjelium svätého Matúša o udalostiach, ktoré hrozili Jeruzalemu. Pán Ježiš povedal apoštolom: Od figovníka sa naučte podobenstvo. Keď jeho ratolesť mladne a vyháňa lístie viete, že je blízko leto. (Mt 24,32) Teraz tým skôr, keď už figy dozrievajú.
Kráčali sme znova ďalej a zrazu sa vynorilo iné pole, plné vínných výhonkov. Neznámy muž mi hneď povedal: „Chceš hrozná? Keď ti nechutia figy, pozri sa na tie hrozná: vezmi a jedz!“
„Hrozno si naberiem vo vinici cez oberačku.“
„I tu je ich dosť.“
„Až príde čas“, odpovedal som.
„A nevidíš tam zrelé hrozná?“
„Je to možné? V tejto dobe?“
„Ponáhľaj sa! Už sa zvečerieva: nesmieš tratiť čas!“
„Prečo tak naliehate, aby som sa ponáhľal? Veď keď sa minie deň, ja budem doma.“
„Ponáhľaj sa! Hovorím ti rýchlo, lebo hneď bude noc!“
„Nuž, keď bude noc, vrátim sa vo dne.“
„Nie, nie je to pravda: deň sa už nevráti!“
„Čože, čo tým chcete povedať?“
„Že sa blíži noc.“
„O akom večere hovoríte? Chcete snáď povedať, že si mám pozberať veci a pripraviť sa k odchodu. Či sa mám hneď odobrať na večnosť?“
„Blíži sa noc: máš už málo času.“
„Povedzte mi aspoň, či to bude skoro. Kedy to bude?“
„Nebuď tak zvedavý. Nechce vedieť viac, než je to potrebné.“
Tak hovorievala moja matka všetkým ľuďom, pomyslel som si, ale nahlas som povedal: „Nechcem hrozná.“
Tak sme spolu ešte chvíľu kráčali, až sme prišli na kraj nášho poľa, kde sme našli brata Jozefa, ktorý nakladal voz. Prišiel ku mne, pozdravil ma a potom i môjho spoločníka, ale keď videl, že na pozdrav neodpovedá a nevšíma si ho, opýtal sa ma, či je to azda môj spolužiak. „Nie, nikdy som ho nevidel“, odpovedal som.
Nato som sa ho znova spýtal: „Prosím vás, povedzte mi vaše meno, aby som vedel, s kým hovorím.“ Ten človek si však toho nevšímal. Môj brat s údivom sa obrátil ku mne s otázkou: „Čo je to za človeka?“
„Neviem, nechcel mi to povedať.“ Obaja sme ešte chvíľu naliehali, aby sme sa dozvedeli aspoň odkiaľ pochádza, ale on stále opakoval: „Nechci vedieť viac, než je potrebné.“
Medzitým sa brat vzdialil a už som ho skoro nevidel, keď ten neznámy muž sa obrátil ku mne a povedal: „Chceš vidieť niečo zvláštne?“
„Veľmi rád“, odpovedal som.
„Chceš vidieť svojich chlapcov tak, akými teraz naozaj sú? Akými budú v budúcnosti? A chceš ich spočítať?“
„Pravdaže chcem!“
„Teda poď!“


I.


Tu vytiahol, ani neviem odkiaľ, obrovský stroj, ktorý by som nevedel opísať. Vnútri mal veľké koleso. Položil ho na zem. „Čo má znamenať toto koleso?“, spýtal som sa.
Odpovedal mi: „Večnosť v rukách Božích!“ Chytil kľuku toho kolesa, roztočil ho a potom mi povedal: „Chyť kľuku a otoč raz.“
Zatočil som a on podotkol: „Teraz sa pozri dnu!“ Obzrel som si stroj a zbadal som v ňom veľké sklo v podobe čočky, široké asi jeden meter, umiestnené uprostred stroja na kolese. Okolo tejto čočky bol nápis: „To je oko, ktorým možno vidieť veci nebeské i pozemské.“ Hneď som sa pozrel do čočky. Zbadal som všetkých chlapcov oratória. „Ako je to možné?“, pomyslel som si. Dosiaľ som v tomto kraji nevidel nikoho a teraz vidím všetkých svojich synov. Či nie sú všetci v Turíne? Obzrel som si stroj zhora i zo strán, ale okrem tej čočky som nevidel nič. Zdvihol som hlavu, aby som ho obdivoval, ale ten priateľ mi povedal, aby som zatočil kľukou druhý raz a vtom som zbadal neobyčajné a divné rozdelenie chlapcov. Dobrí boli oddelení od zlých. Prví žiarili radosťou. Druhí, ktorých však nebolo mnoho, vzbudzovali sústrasť. Poznal som ich všetkých, ale ako sa líšili od toho, za akých ich priatelia považovali. Jedni mali prebodnutý jazyk, druhí mali hrozne prekrútené oči. Iní trpeli bolesťami hlavy kvôli škaredým vredom, iným červy rozožierali srdce. Čím ďalej som hľadel na nich, tým viac som sa zarmucoval. „Ale je to vôbec možné? To že sú moji synovia? Nechápem, čo znamenajú toto podivné choroby.“
Na to mi odpovedal ten, ktorý ma priviedol k tomu kolesu: „Počuj, deravý jazyk znamená neslušné reči. Prevrátené oči tých, ktorí si zle vykladajú a nevážia Božie milosti a dávajú prednosť zemi pred nebom. Chorá hlava znamená nevšímavosť tvojich rád a pridŕžanie sa svojich chúťok. Červy sú zlé žiadosti, ktoré zožierajú srdce. Sú tam i hluchí, ktorí nechcú počuť tvoje slová, aby sa nemuseli podľa nich riadiť.
Pokynul mi, aby som zatočil tretíkrát a pozrel do čočky. Videl som štyroch chlapcov zviazaných obrovskými reťazami. Pozorne som si ich obzrel a poznal som ich. Prosil som neznámeho a o vysvetlenie a on mi povedal: „Môžeš to ľahko vedieť. Sú to tí, ktorí tvoje rady neposlúchajú a keď nezmenia svoje chovanie, sú v nebezpečí, že upadnú so žalára, aby tam hnili za svoje zločiny alebo za veľké neposlušnosti.“ Aby som nezabudol, chcel som si to poznačiť ich mená, ale priateľ odpovedal: „Netreba, všetci sú zapísaní v tomto zošite.“
Až vtedy som uvidel knižku, ktorú mal v ruke. Rozkázal mi znova zatočiť kolesom. Poslúchol som a znovu som pozeral. Bolo vidieť sedem iných chlapcov, ktorí nedôverčivo stáli so zámkami na ústach. Traja z nich si dokonca zapchávali uši rukami. Odvrátil som sa od čočky a zapísať si ich mená. Ale onen človek mi povedal: „Netreba nič písať, sú zaznačení v tejto knižke, ktorá ma nikdy neopustí.“ Vôbec nechcel dovoliť, aby som písal. Prekvapený a namrzený týmto počínaním som sa opýtal, čo znamenajú tie zámky na ústach. On odpovedal: „Ty to nechápeš? Sú to tí, ktorí mlčia.“
„Ale prečo mlčia?“
„Mlčia!“
Tu som pochopil, že sa to vzťahuje na spoveď. Sú to tí, ktorí ani keď sa ich spovedník pýta, neodpovedajú alebo odpovedajú vyhýbavo alebo nepravdivo. Odpovedia „nie“, keď majú povedať „áno“.
Priateľ pokračoval: „Vidíš tých troch, ktorí okrem zámku na ústach si zapchávajú uši? Ach, aké žalostné je ich postavenie! To sú tí, ktorí nielen že mlčia pri spovedi, ale nechcú ani počúvať pokyny a rady spovedníka. To sú tí, ktorí počuli tvoje slová, ale neposlúchli ťa. Mohli by tie ruky spustiť, ale nechcú. Ostatní štyria si vypočuli tvoje povzbudenie, ale nevyužili ich.“
„Ako sa majú zbaviť tohto zámku?“
„Nech vytrhnú pýchu zo svojich sŕdc.“
„Upozorním všetkých, ale u tých, ktorí si zapchávajú uši, mám málo nádeje.“ Onen človek mi potom dal jednu radu. Kedykoľvek sa z kazateľnice hovoria dve slová, jedno nech je o dobrej svätej spovedi. Sľúbil som mu, že ho poslúchnem. Nehovorím síce, že som sa celkom tak riadil, lebo by som sa rýchlo unavil, ale všemožne sa budem snažiť vštepovať chlapcom túto pravdu. V skutočnosti je väčší počet tých, ktorí sú zatratení, hoci sa spovedali, ako tých, ktorí sa nespovedali. Lebo i najhorší ľudia sa niekedy vyspovedajú, ale väčšina sa nespovedá dobre.
Tajomný muž mi znova pokynul, aby som otočil kolesom. Keď som zatočil a pozrel sa, videl som troch iných chovancov bojazlivo stojacich. Každý mal veľkú opicu na chrbte. Hľadel som pozorne a zbadal som, že tie opice majú rožky. Všetky tie opice držali krk nešťastníkov tak, že modrali a boli celí rozpálení a zakrvavené oči im vyliezali z jamiek. Zadnými nohami im tak zvierali stehná, že sa sotva mohli hýbať a chvostami, ktoré siahali až na zem, im obtáčali nohy, že sa nemohli ani pohnúť. Bol to obraz chlapcov, ktorí po duchovných cvičeniach sú v smrteľnom hriechu a to zvlášť v hriechu nečistoty, necudnosti, ktorí sa previnili v ťažkej veci proti šiestemu prikázaniu. Diabol ich stláčal okolo krku a nedovolil im hovoriť, keď mali, uvádzal ich do zahanbenia, a bez rozumu zostávali spútaní osudnou hanblivosťou, ktorá ich nevedie k spáse, ale k záhube. Svojím tlakom im tak vytláčal oči, že neboli schopní vidieť svoju biedu a prostriedky, ktorými by mohli vyviaznuť z tohto hrozného stavu, lebo boli zdržovaní bojazlivou obavou a odporom k sviatostiam. Drží ich pevne za kĺby a stehná, aby nemohli kráčať po ceste dokonalosti. Tak ovláda ich náruživosť, ktorá sa stala ich zvykom a sú presvedčení, že nie sú schopní polepšiť sa.
Uisťujem vás, že som plakal pri tom pohľade. Chcel som oslobodiť tých nešťastníkov, ale keď som sa vzdialil od čočky, už som nič nevidel. Chcel som si potom poznamenať mená tých troch chlapcov, ale priateľ povedal: „Je to zbytočné. Sú predsa zapísaní v knihe, ktorú mám v ruke.“ Plný pohnutia a so slzami v očiach som sa obrátil k môjmu spoločníkovi a povedal som mu: „Ale ako ti, že chlapci, ktorým som toľko hovoril, o ktorých som sa toľko staral v spovednici i mimo nej, sú v takom stave?“ Pýtal som sa, čo majú chlapci robiť, aby zhodili z ramien tie škaredé zvieratá. Začal rýchlo mrmlať: „Práca, námaha, horlivosť!“
„Nerozumiem! Hovorte zreteľnejšie!“ Znova opakoval, ale stále mrmlajúc: „Práca, námaha, horlivosť!“
„Je to zbytočné, ak budete tak hovoriť, že nič nerozumiem!“
„Máš pravdu! Ty si zvyknutý na gramatiku. Dávaj teda pozor! Práca čiarka námaha čiarka horlivosť čiarka. Rozumel si?“
„Materiálne som pochopil slová, ale treba, aby ste mi ich vysvetlil.“
„Stále sa zamestnávať. Vytrvalo konať skutky pokánia. Horlivo a vytrvalo sa modliť. Ale s týmito budeš mať ťažkú prácu, lebo nechcú striasť diabolské jarmo, ktorého sú otrokmi.“
Bol som rozhnevaný pri myšlienke: „Ako to, že všetci títo sú zatratení? Je to možné? I po duchovných cvičeniach... títo... potom, keď som sa toľko pre nich napracoval... toľko pre nich urobil... po toľkých kázňach... po toľkých radách, ktoré som im dal... po toľkých sľuboch... po toľkých napomenutiach... . Nebol by som nikdy čakal také sklamanie.“ A nemohol som sa uspokojiť.
Zrazu mi môj vykladač začal vyčítať: „Aký pyšný! Vidíte, aký je pyšný! Kto si, že si domýšľaš obrátiť všetko, pretože pracuješ? Pretože miluješ svojich chovancov, chceš vidieť, ako všetci zodpovedajú tvojim úmyslom? Považuješ sa snáď za väčšieho, než bol váš Božský Spasiteľ láskou k dušiam, námahou a utrpením za ne? Myslíš, že tvoje slovo má byť účinnejšie, ako slove Ježiša Krista? Kážeš snáď lepšie ako On? Myslíš, že si prejavil väčšiu lásku, väčšiu starostlivosť o svojich chovancov, ako Spasiteľ ku svojim apoštolom? Vieš, že žili ustavične s ním? Že stále boli naplnení dobrodeniami každého druhu? Počuli vo dne i v noci Jeho napomenutie a príkazy Jeho učenia. Videli Jeho skutky, ktoré museli byť živou pohnútkou k posväteniu ich života. Koľko sa venoval Judášovi! A predsa Judáš ho zradil a nekajúcne zomrel. Ty si snáď väčší ako apoštoli? Pozri! Apoštoli zvolili sedem diakonov, len sedem a predsa sa jeden z nich spreneveril. A ty sa divíš, že medzi 500 chovancami je taký nepatrný počet zlých. Myslíš si snáď, že sa ti podarí, aby si nemal vôbec nijakého zlého alebo nepodareného. Akáto pýcha!“ Keď som to počul, zmĺkol som, ale nie bez bolestného pocitu v duši.
„Konečne, poteš sa!“, pokračoval ten človek, keď videl, že som veľmi zarmútený. Potom mi pokynul, aby som znovu zatočil kolesom a hovoril ďalej: „Pozri, aký dobrotivý je Boh. Pozri, koľko duší ti chce dať! Vidíš tam to množstvo mladíkov?“
Pozrel sa znova do čočky a uvidel som veľké množstvo chlapcov, ktorých som za svojho živote nespoznal: „Áno, vidím ich, ale ich nepoznám“, odpovedal som.
„To sú teda tí, ktorých ti dá Pán Boh ako náhradu za tých štrnástich, ktorí nezodpovedali tvojim námahám. Vedz, že za každého z ti pošle Boh sto iných.“
„Ach, beda mi!“, kričal som, „mám už plný dom! Kde dám všetkých týchto nových chovancov?“
„Nerozčuľuj sa! Nateraz máš miesta dosť a Ten, ktorý ti ich posiela, vie najlepšie, kde ich dáš. On sám ti nájde miesto.“
„Neznepokojuje ma tak ani miesto, ale stále vážnejšie premýšľam o jedálni.“
„Žarty bokom. Pán Boh sa o to už postará.“
„Keď je to tak, potom som spokojný“, odpovedal som natešený. Dlho a s veľkou záľubou som pozoroval všetkých týchto chlapcov. Vzhľad mnohých som si tak zapamätal, že by som ich poznal, keby som ich stretol.


II.


V tej čočke som videl i povolanie každého chovanca. Všetko bolo v symboloch a alegóriách.
Onen neznámy muž bol stále pri svojom prístroji. Ja som sa tešil z pohľadu na také množstvo chlapcov, ktorí majú prísť k nám. Tu mi on povedal: „Chceš vidieť ešte jeden z najkrásnejších pohľadov?“
„No pozrime sa!“
„Otoč kolesom!“ Zatočil som, nazrel do čočky a videl som všetkých svojich chovancov rozdelených na dva veľké šíky, ktoré stáli na rozsiahlej planine. Ne jednej strane bolo vidieť role so záhonami strukovín, zeleniny a trávnik lemovaný radom výhonkov divokého vína. Tu pracovali chlapci z jednej skupiny. Mali rýle, motyky, hrable a lopaty. Boli roztrúsení po skupinkách a vedúcimi. Všetko riadil rytier Oreglia od sv. Štefana, ktorý rozdával náradie. Tiež povzbudzoval k práci tých, ktorí do nej mali menej chuti. Neďaleko, na konci pozemku, som videl mladíkov, ktorí rozsievali semená.
Druhá skupina bola na druhej strane rozsiahleho obilného poľa s rašiacimi klasmi. Dlhá priekopa tvorila hranicu medzi týmito poliami, obrobenými na všetkých stranách a ktoré mizli v ďalekom obzore. Títo chlapci žali, ale nekonali rovnakú prácu. Mnohí kosili a viazali snopy, niektorí riadili vozy, iní zase mlátili. Niektorí brúsili kosy, iní ich rozdávali. Niektorí hrali aj na gitaru. Bol to pestrý pohľad.
Na tomto poli v tieni starých stromov bolo vidieť stoly s jedlom pre všetkých. Neďaleko bola veľká a nádherná ohradená záhrada so záhonmi kvetov každého druhu.
Oddelenie obrábajúcich pôdu od rozsievačov naznačovalo, ktorí z nich vstúpili do duchovného stavu a ktorí nie. Ja som však nechápal toto tajomstvo a obrátil som sa k svojmu vodcovi s otázkou: „Čo to má znamenať? Kto sú tí, ktorí okopávajú?“
„Ešte nechápeš tieto veci?“, a odpovedal na to: „Tí, ktorí okopávajú sú tí, ktorí pracujú len pre seba a nie sú povolaní k duchovnému stavu, ale k niektorému laickému povolaniu.“ Hneď som pochopil, že ktorí okopávajú sú remeselníci, ktorým stačí pamätať na spasenie vlastnej duše, bez toho, že by mali zvláštnu povinnosť pracovať na spáse iných.
„A rozsievači na inej strane poľa?“, spýtal som sa, ale bez ťažkosti som vytušil, že sú to tí, ktorí boli povolaní k duchovnému stavu. Teraz už teda viem, ktorý má byť kňazom a ktorý si má zvoliť iné zamestnanie.
S veľkou zvedavosťou som pozoroval obilné polia. Provera rozdával žencom kosy a to znamenalo, že by mohol byť z neho nejaký riaditeľ gymnázia alebo riaditeľ rehoľného formačného domu alebo snáď ešte niekým vyšším.
Treba poznamenať, že nežiadali od neho kosy všetci pracovníci, ale len tí, ktorí mali byť členovia našej Spoločnosti. Ostatní ich dostávali od iných rozdávačov a to znamenalo, že sa stanú kňazmi, ale mimo oratória. Kosa je symbolom Slova Božieho.
Provera nedával kosy hneď všetkým, ktorí ho požiadali. Niektorých poslal, aby najprv zjedli jeden alebo dva kúsky jedla – zbožnosti a vzdelania. Rossi Gacomo bol poslaný zjesť jeden kúsok. Takí odchádzali ho hája. Tam bol klerik Durando, ktorý mal mnoho práce. Mimo iného pripravoval pre koscov stôl a dával im jedlo. Tento úrad naznačoval, že tí sú predurčení zvlášť šíriť úctu Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej. Medzitým Gallinno Mateo dával žencom piť.
Costamagna šiel tiež druhý pre kosu, ale Provera ho poslal do záhrady odtrhnúť si dva kvety. To isté rozkázal aj Quattroccollovi. Rebuffo bol poslaný, aby si odtrhol tri kvety a až potom dostal kosu. Bol tam Olivero.
Medzitým bolo vidieť tu a tam v obilí roztrúsených ostatných chovancov. Mnohí stáli v rade, niektorí mali pred sebou väčšiu alebo menšiu hrsť. Don Ciattino, farár z Maretto, žal kosou, ktorú dostal od don Proveru.i don Francesia ako i Vebert kosili obilie. Kosil i Pracatti Giacinto, Marlone, Momo, Garino, Jarach – ktorí si môžu spasiť svoje duše kázňami, ak budú nasledovať svoje povolanie. Niektorí kosili viac, iní menej. Bondioni kosil zúfalo, ale ako dlho to vydrží? Iní zatínali celou silou do obilia, ale neodťali nikdy nič. Vaschetti chytil kosu a kosil a kosil až vyšiel von z poľa a šiel pracovať inde. Podobne sa stalo aj iným. Medzi žencami mnohí nemali kosy nabrúsené a iným chýbal koniec. Niektorí ich mali tak pokazené, že keď chceli kosiť, potrhali a pokazili každú vec.
Ruffino Domenico mal určenú veľmi široké pole ku koseniu. Jeho kosa dobre kosila, ale chyba bola tá, že jej chýbal špic, symbol pokory. Bola tu túžba vyšvihnúť sa čo najvyššie medzi rovnými. Odišiel za Ceruttim, aby si ju dal nakovať. Spozoroval som, že Cerutti kul kosy na znamenie toho, že má rozsievať do sŕdc vodu a zbožnosť. Znamenalo to, že má byť učiteľom. Kovať kosy bolo úradom toho, ktorý sa venuje výchove duchovenstva tomu tiež Provera odovzdával pokazené kosy. To bolo zamestnaním Rochiettima a iných. Úloha brusiča je úrad toho, ktorý vedie duchovenstvo ku zbožnosti. Prišiel aj Viale a šiel si pre kosu, ktorá nebola nabrúsená. Ale Provera mu nechcel dať inú, iba ostrú, práve nabrúsenú. Videl som i kováča, ktorý ma pripravovať železné hospodárske náradie a bol ním Costanzo.
Zatiaľ čo sa všade vykonávala táto zložitá práca, Fuzero viazal snopy. To znamená zachovávať svedomie v milosti Božej. Pod snopmi netreba rozumieť prostých veriacich, ale tých, ktorí sú povolaní k duchovnému stavu. Tiež som porozumel, že má zaujať miesto vychovávateľ klerikov.
Boli tam aj iní, ktorí mu pomáhali viazať snopy a pamätám sa, že som visel medzi nimi aj don Turchiho a Ghivarellu. Je to znakom tých, ktorí sú určení k vedeniu ašpirantov na kňazstvo.
Iní nosili snopy na voz, ktorý predstavoval milosť Božiu. Obrátených hriešnikov treba naložiť na tento voz, aby sa vydali na správnu cestu spásy, ktorej cieľ je v nebi. Voz sa pohol, až bol preplnený snopmi. Neťahali ho chlapci, ale voly, ktoré sú symbolom vytrvalosti. Niektorí voz doprevádzali. Don Rua predchádzal voz a riadil ho. Znamená to, že má viesť duše do neba. Don Savio hrabľami zbieral klasy a snopy, ktoré padali. Tu a tam po poli niektorí zbierali klasy. Medzi nimi boli i Bonetti Giovanni a Bongiovanni Giuseppo. Tí zbierali tvrdošijných hriešnikov. Zvlášť Bonetti je povolaný Bohom na to, aby vyhľadával týchto nešťastníkov, ktorí unikli kose žencov.
Fusero a Anfossi zrovnávali kríže snopov skoseného obilia, aby včas mohlo byť vymlátené. To snáď bol znakom nejakej profesorskej katedry. Iní s don Alasonattim stavali stohy. To sú tí, ktorí vydávajú peniaze a bdejú nad zachovávaním pravidiel, učia modlitby a nábožné piesne a materiálne a hmotne spolupracujú, aby viedli duše na ceste k Bohu.
Kus poľa bol urovnaný a upravený ku mláteniu obilia. Don Cagliero Giovanni, ktorý šiel najprv pozbierať kvety do záhrady a potom ich rozdelil priateľom, odišiel so svojou kyticou k mláteniu obilia. Mlátenie obilia sa vzťahuje na tých, ktorí sú od Boha určení venovať sa byučovaniu prostého ľudu. Neďaleko sa k nebu dvíhalo niekoľko stĺpov čierneho dymu. Pracovali tam tí, ktorí zbierali kúkoľ a potom s ním išli za medze obilného poľa a tam ho v kopách pálili. Naznačuje to tých, ktorí sú zvlášť určení oddeľovať zlých od dobrých, ako riaditelia našich ústavov. Videl som medzi nimi týchto: don Cerutti, Francesco, Tamietti Giovani, Belmonto Domenico, Albera Paolo a iných, ktorí študujú v najnižších triedach gymnázia.
Všetky tieto opísané scény sa odohrávali súčasne a medzi množstvom týchto mladíkov videl niektorých nesúcich v ruke lampáš, aby na pravé poludnie svietili. Sú to takí, ktorí majú byť dobrým príkladom pre ostatných hlásateľov evanjelia a tak majú osvecovať duchovenstvo. Medzi nimi bol i Paolo Albera, ktorý okrem toho mal gitaru a hral – znamenie toho, že bude ukazovať cestu kňazom a dodávať im odvahu, aby smelo kráčali v svojom povolaní. Znamenalo to tiež, že budú mať v Cirkvi vysoký úrad. Pri takom hemžení nepracovali všetci chlapci, ktorých som videl. Jeden držal v ruke revolver. Chcel byť totiž vojakom, ale ešte sa nerozhodol.
Niektorí stáli opretí o ohradu a pozorovali tých, ktorí kosili. Ale nerozhodli sa nasledovať ich príklad. Iní boli nerozhodní a pretože práca bola ťažká, nevedeli sa rozhodnúť. Niektorí predsa išli a priložili ruku k dielu. Iní, keď prišli na pole, ostali nečinne stáť. Niektorí pracovali s kosou opačne obrátenou a medzi nimi bol i Molino. Sú to takí, ktorí robia pravý opak toho, čo majú robiť. Boli tam aj iní a mnohých som napočítal, ktorí odchádzali zbierať divoké víno. To sú tí, ktorí strácajú čas pri veciach cudzích ich povolaniu.
Zatiaľ, čo som pozoroval to, čo sa dialo na obilnom poli, videl som druhú skupinu mladíkov, ktorí okopávali. I pohľad na túto skupinu poskytoval neobyčajné divadlo. Väčšina týchto silákov pracovala s veľkou usilovnosťou, ale ani tu nechýbali nedbalci, niektorý pracoval s obrátenou motykou, iní kopali nedbalo tak, že motyka ostávala na povrchu. Niektorým po každom zaťatí spadla motyka z rúčky. Rúčka znamená dobrý úmysel.
Pozoroval som však, že niektorí z tých, ktorí sú teraz remeselníkmi, boli na obilnom poli, kde žali, a iní ktorí teraz študujú, boli medzi okopávajúcimi. Pokúsil som sa znova si všetko zaznačiť, ale môj vykladač poukázal na svoj zošit a zabraňoval mi písať. Videl som súčasne mnoho chlapcov, ktorí tam stáli nečinne. Nevedeli sa rozhodnúť, či majú ísť medzi žencov alebo okopávať. Obaja Dalmonzi, Gariglio, Primo, Monasterolo a mnohí iní sa obzerali, ale nevedeli sa rozhodnúť. Pozoroval som ďalej a videl som i takých, ktorí odišli od tých, čo okopávali a chceli ísť medzi žencov. Jeden bežal bez rozmýšľania na obilné pole tak, že mu ani neprišlo na um zobrať si kosu. Zahanbený sa vrátil, aby si vyžiadal kosu. Keď ju žiadal, rozdeľujúci mu ju nechcel dať a povedal: „Ešte neprišiel čas!“
„Je už čas! Ja ju chcem!“
„Nie! Choď ešte do záhrady pre dva kvety!“
„Ale áno“, hovoril nafukujúc sa, „pôjdem a natrhám kvetov koľko len chcete!“
„Nie, len dva!“
Bežal hneď, ale keď bol v záhrade, spomenul si, že sa neopýtal, aké kvety má odtrhnúť. Rýchlo sa vrátil a povedali mu: „Vezmeš si kvietok lásky a kvietok pokory!“
„Veď ich mám!“
„Máš snáď na mysli, ale v skutočnosti ich nemáš.“
Tu sa chlapec začal hádať, hnevať a zlosť ním tak hádzala, že začal skákať.
„Teraz nie je čas, aby si sa hneval!“ povedal mu rozdeľovač a rozhodne mu odoprel vydať kosu. Ten si od zlosti hrýzol päste.
Po tomto poslednom výjave som sa na okamih odtrhol od čočky, v ktorej som videl toľko vecí a bol som dojatý mravnými ponaučeniami, ktoré mi dával môj priateľ.
Chcel som ešte, aby mi niečo vysvetlil a on opakoval: „Obilné pole znamená Cirkev, žatva získaný úžitok. Kosa je symbolom prostriedkov ku konaniu dobra. Kto opúšťa pole a pritom kosí, ten opustí oratórium a Kongregáciu.“


III.


Keď som si pohodlne prezrel neobyčajne pestrú scénu žatvy, cudzinec mi rozkázal: „Teraz otoč desať krát kolesom a pozri sa!“
Začal som hneď točiť a po desiatom otočení som sa pozrel. Zbadal som všetkých chlapcov, na ktorých si zo včera pamätám ako na roztomilých a teraz sa ukázali ako dospelí, mužného vzhľadu, niektorí s dlhou bradou a iní so šedinami.
„Ako to?“ pýtal som sa „včera tamten bol ešte decko a teraz je už taký veľký?“
Priateľ mi odpovedal: „Toto je celkom prirodzené! Koľko otočení si napočítal?“
„Desať“
„Teda 61 a 71. Všetci majú už o desať rokov viac.“
„Ach áno, už chápem.“ Videl som v pozadí čočky nové domy, ktoré patrili nám a mnoho chlapcov – chovancov pod vedením mojich drahých synov z oratória už ako kňazov, učiteľov, riaditeľov, ktorí ich vyučovali a veselili sa s nimi.
„Zatoč znova desaťkrát!“ povedal mi „a pôjdeme do roku 1881.“ Chytil som kľuku a zatočil. Keď som sa pozrel, videl som sotva polovicu mladíkov, ktorých som videl prv a skoro všetkých so šedinami a trocha zhrbených.
„Kde sú ostatní?“ pýtal som sa.
„Odišli, kam musí ísť každý.“, znela odpoveď.
Tak značný úbytok mojich chlapcov mi spôsobil veľký žiaľ, ale potešil ma pohľad na nesmierny obraz nových a neznámych krajov a množstva chlapcov, vedených a opatrovaných novými učiteľmi, ktorí boli ešte závislí od mojich niekdajších chlapcov, ale už veľa zostarnutých.
Potom som znova desaťkrát zatočil a zbadal som sotva štvrtinu mojich chlapcov, ktorých som videl pred okamihom a ešte viac starších s bradami a šedivými vlasmi.
„A kde sú ostatní?“, pýtal som sa.
„Kde každý musí. Sme v roku 1891.“
Pred mojím zrakom sa rozvinula iná dojemná scéna. Moji synovia, kňazi zodratí prácou, boli obklopení chlapcami, ktorých som ešte nikdy nevidel. Mnohí boli odetí do koží a mali inú pleť ako obyvatelia našich krajov.
Zatočil som ešte desaťkrát a videl som sotva tretinu mojich prvých chovancov, už ako vysilených, vychudnutých a zhrbených starcov v posledných rokoch ich života. Spomínam si, že som medzi nimi videl i don Ruu, tak staručkého a chudého, že som ho sotva spoznal.
„A kde sú ostatní?“, pýtal som sa.
„Už sú tam, kde musia všetci. Sme v roku 1901.“ V mnohých domoch som už nepoznal nikoho z našich starých, ale boli tam riaditelia a učitelia, ktorých som nikdy nevidel. Spolu tam bolo aj množstvo mládeže, ktorej bolo stále viac.
„Teraz zatoč znova desaťkrát a uvidíš veci, ktoré ťa potešia a zarmútia.“ Zatočil som 10 krát. „Hľa rok 1911!“, zvolal môj tajomný priateľ. „Ach moji milí chlapci.“ Zbadal som nové domy, nových chlapcov, riaditeľov, učiteľov s novým oblečením a zvykmi.
A z mojich chlapcov z oratória v Turíne? Dlho som prezeral také množstvo mládeže a zbadal som len jedného z vás, už zošediveného a zohnutého pod množstvom rokov. Bol obklopený hlúčkom chlapcov a rozprával o počiatkoch nášho oratória a opakoval a pripomínal im to, čo sa naučil od don Bosca a ukazoval im na obraz, ktorý visel na stene v hovorni. A čo je s ostatnými našimi starými chovancami, predstavenými, ktorých som videl už zostarnutých?
Na pokyn som chytil kľuku a niekoľkokrát zatočil. Uvidel som širokú púšť bez človeka. „Ach“, zvolal som prekvapene, „nevidím už nikoho zo svojich synov! Kde sú teraz všetci tí chlapci, ktorých som prijal, veselí, čulí, silní a ktorí sa v skutočnosti teraz nachádzajú u mňa v oratóriu?“
„Už prešli všetci a vedz, že každým zatočením minulo 10 rokov.“
Počítal som, koľko desiatok otočení kolom som urobil a výsledok bol, že uplynulo 50 rokov a že okolo roku 1911 všetci terajší chovanci budú už mŕtvi.
„A teraz chceš ešte vidieť niečo zaujímavejšieho?“, opýtal sa ma onen dobrosrdečný muž.
„Áno!“, odpovedal som.
„Nože, dávaj pozor, ak chceš viac vidieť a vedieť! Otáčaj kolesom opačným smerom a počítaj koľko otočení si urobil prv.“ Koleso sa roztočilo. „Teraz sa pozri!“, povedal mi. Pozrel som sa a videl som predo mnou stáť nespočetné množstvo mládeže, ktorú som nepoznal. Mali najrôznejšie zvyky, boli z najrôznejších krajov a hovorili najrôznejšími rečami. Akokoľvek som sa namáhal, okrem nepatrnej čiastky ich predstavených, riaditeľov, učiteľov a asistentov som nikoho nepoznal.
„Týchto vôbec nepoznám.“, povedal som vodcovi. On mi však odpovedal: „A predsa sú všetci tvoji synovia. Počuj, hovoria o tebe a o tvojich starých synoch – svojich predstavených, ktorí však už nežijú a pripomínajú si múdrosť, ktorú dostali od teba i od nich.
Díval som sa pozorne, ale keď som sa pozrel do čočky, koleso sa začalo točiť s takou rýchlosťou a s takým rachotom, že som sa prebudil na posteli a bol som na smrť unavený.
Keď som vám povedal všetky tieto veci, pomyslíte si: „Ktovie! Don Bosco je neobyčajný človek, veľký, istotne svätý.“ Moji drahí chlapci, aby som zabránil nerozvážnym úsudkom o mne, ponechávam vám slobodu týmto veciam veriť alebo nie a pripisovať im väčší alebo menší význam. Len jedno vám odporúčam: aby ste sa ničomu nevysmievali ani medzi priateľmi ani medzi cudzími ľuďmi.
Považujem za dobré povedať vám, že Boh má množstvo prostriedkov, ktorými môže prejavovať svoju vôľu. Niekedy použije prostriedky menej vhodné a hodné ako použil Balaamovu oslicu a Balaama, falošného proroka, aby predpovedal mnoho o Mesiášovi. To isté sa mohlo stať so mnou. Hovorím vám však, aby ste nehľadeli na moje počínanie a riadili sa podľa neho. Vy musíte dbať jedine o to a dávať na to pozor, čo robím a hovorím, lebo to, aspoň dúfam, bude vždy vôľa Božia a na prospech duší. Čo sa týka môjho počínania, nehovorte nikdy: „Urobil to don Bosco, je to teda správne.“ Nie! Najprv pozorujte, čo robím a keď vidíte, že je to dobré, napodobňujte ma! Keby ste snáď niekedy videli niečo zlé, nenasledujte ma v tomto. Zanechajte to ako zlý skutok!


Výklad sna – svedectvo a slová don Bosca


Don Cagliero napísal: „Bol som prítomný, keď don Bosco rozprával roku 1861 sen o kolese, v ktorom videl budúcnosť rodiacej sa Kongregácie. Vykladal také sny, keď sa poradil s don Cafassom, ktorý mu povedal, aby len šiel napred s pokojným svedomím. Pripisoval im význam a usudzoval, že budú na väčšiu slávu Božiu a na spásu duší. Tento úsudok nám povedal don Bosco, ako dôverným priateľom pred smrťou don Cafassa.
Pozornosť, s akou ho chlapci počúvali, bola úžasná a strhujúca. Don Bosco pri svojej výbornej pamäti s neobyčajnou jasnosťou mysle vedel povedať meno a úlohu, ktorú väčšina z nás mala vo sne. Robil to na požiadanie a s patričným výkladom. K vyrozprávaniu tohto sna potreboval tri večery a potom bol predmetom našich dlhých rozhovorov s naším milým otcom. Presvedčili sme sa tiež o tom, že nadobudol v tomto sne jasné poznanie budúcnosti oratória a Kongregácie. Súkromne, medzi svojimi dôverníkmi, rád popisoval dozrievajúce obilie na tajomnom poli a rôzne postavenia žencov. Ba i tých, ktorí rozdávali kosy. Uisťoval nás pritom, že naša prenasledovaná Spoločnosť predsa nad očakávanie mnohých dobrých a múdrych ľudí obstojí, vzrastie a veľmi sa rozmnoží. To všetko som počul od svojich priateľov i ako to často opakoval sám don Bosco.
Čo sa týka tých troch, ktorí mali na chrbte opice, don Dalmazzo potvrdil prísahou toto: „Dobre si pamätám, že keď o nich don Bosco rozprával, dodal i toto: ak chcú vedieť ešte niečo jasnejšie, majú prísť k nemu. Prišlo ich vyše 50 zo strachu, že snáď majú na svedomí niečo zatajené, ale don Bosco povedal každému: nie si to ty.“ Keď potom náhodou stretol tých troch na dvore, upozornil ich na ich nešťastný stav. Bol medzi nimi jeden môj spolužiak, ktorý mi dôverne všetko vyrozprával a divil sa, ako len môže don Bosco vedieť také veci. Iné dôkazy, ako preskúmal srdce, zakúsil som sám na sebe, keď mi sám viackrát odhalil môj vnútrajšok bez toho, žeby som mu povedal jedno slovo. To isté viem od niektorých iných priateľov, ktorí úprimne priznali, že hoci zamlčali pri spovedi ťažké veci, vedel ich don Bosco presne povedať.
Čo sa týka štyroch spútaných, prezradil nám niečo o tom teológ Borel. Keď sa roku 1866 vykonával svoje kňazské poslanie vo väzniciach, prišiel do oratória k don Boscoci ako vyjednávač ohľadom mladíka, ktorý bol odsúdený ako vojenský zbeh. Väzeň prosil od don Bosca knižočku „Giovanne proveduto“ a odkázal mi: „Pamätáte si, že ste mi povedal, ako ste ma videl vo sne „delle ruota“ spútaného? Ľutujem, že som bol jedným z tých štyroch, ale k vašej úteche oznamujem, že nie som v žalári pre zločin, ale preto, že som utiekol z kasárni, keď som nemohol vydržať tvrdý vojenský režim.“ Don Bosco ho šiel hneď navštíviť a priniesol mu knižku, ktorú si žiadal.
Okrem žalára mu don Bosco predpovedal i ďalší osud. Keď dokončil štúdiá, rozlúčil sa s don Boscom hovoriac, že hodlá vstúpiť do nejakej kongregácie. „Ostaň u nás“, povedal mu don Bosco, ktorý sa usiloval ho už prv získať pre rodinu oratória, „neodchádzaj odo mňa a budeš mať u nás to, po čom túžiš.“ Ale mladík bol rozhodnutý odísť. „Keď je tak, teda len choď“, povedal napokon don Bosco, „staneš sa jezuitom a ti ťa pošlú preč. Vstúpiš ku kapucínom, ale nevydržíš tam a nakoniec hladom donútený po rôznych príhodách sa vrátiš a budeš prosiť o chlieb v oratóriu.“
Zdalo sa to nemožné, lebo jeho dedičstvo malo cenu 60.000 lír a jeho rodina bola z najzámožnejších na okolí. Predsa sa všetko doslovne splnilo tak, ako predpovedal don Bosco. Vstúpil najprv k jezuitom, potom ku kapucínom, ale nevedel sa prispôsobiť pravidlám. Preto bol po nejakom čase prepustený. Premrhal celé dedičstvo a objavil sa po dlhej dobe v najväčšej biede v oratóriu. Bol prijatý a ostal tam, ale potom odišiel, lebo sa mu zapáčil tulácky život. Sám podrobne rozprával splnené proroctvo a žil ešte v roku 1901.
Zatiaľ sa od 4. mája začínali zhromažďovať okolo don Bosca chovanci a klerici, aby sa ho spýtali, na ktorej časti poľa ich videl, či medzi okopávajúcimi alebo medzi žencami a čo robili. Uspokojil všetkých. U mnohých bolo vidieť znaky pravých predpovedí.
Don Bosco videl klerika Molina stáť nečinne s kosou v ruke a pozeral sa, ako ostatní pracujú. Potom sa priblížil ku priekope, ktorá ohraničovala pole, preskočil ju, odhodil klobúk a utiekol. Molino prosil o vysvetlenie a ten mu odpovedal: „Na bohosloví budeš šesť, nie päť rokov a potom odhodíš kňazské rúcho.“ Molino bol prekvapený takou odpoveďou. Zdalo sa mu to podivné a nepravdepodobné, ale skutočnosť potvrdila pravdivosť reči don Bosca. Tento mladík naozaj šesť rokov študoval bohoslovie: štyri roky v oratóriu, ďalšie dva v Asti a keď si vykonal duchovné cvičenia pred vysviackou, odišiel do San Damiano di Asti na jeden deň, aby, ako hovoril, si usporiadal svoje záležitosti, ale vyzliekol duchovné rúcho a už sa nevrátil.
Klerik Vaschetti bol považovaný za stĺp ústavu v Giavene a ním naozaj bol. Keď don Bosco rozprával, že ho videl opúšťať pole a preskočiť priekopu, odpovedal skoro pohŕdavo: „Toto sa vám naozaj snívalo!“ skutočne nerozmýšľal, žeby mal opustiť don Bosca. Keď naozaj odišiel z oratória už ako kňaz, pripomenul mu don Bosco jeho pohotovú, ale synovskú odpoveď. „Pamätám sa. Je to pravda!“, odpovedal Vaschetti. Don Bosco mu však povedal: „Sem, do oratória ťa volal Boh, ale predsa dúfam, že ti dá milosť, ale budeš musieť bojovať!“ Boh naozaj pomáhal Vaschettimu a on už ako farár vykonal ešte mnoho dobrého.
Klerik Fagnano Giuseppe sa nechcel opýtať don Bosca, akú úlohu mal vo sne, lebo bol ostražitý a pred niekoľkými mesiacmi prišiel zo seminára v Asti a nedôveroval týmto zjaveniam. Donútený priateľmi prišiel k don Boscovi a pýtal sa ho, čo videl o ňom v tej čočke. Don Bosco odpovedal: „Videl som ťa na poli, ale tak ďaleko, že som ťa sotva poznal. Pracoval si medzi nahými ľuďmi.“
Klerik Fagnano si to nevšímal, ale spomenul si na ne, keď sa v deň Panny Márie Pomocnice dostal na brehy Magelhanovej úžiny. Tu videl nahých ľudí Ohňovej zeme, kde upevnil svoj kríž a založili misiu.
Aj don Angela Savia videl don Bosco v ďalekých krajoch. Dominikovi Belmonte povedal: „Ty osláviš Boha hudbou!“ Pripojil k tomu jedno slovo, ktoré chlapca na chvíľu veľmi dojalo, ale sotva sa vzdialil, celkom naňho zabudol a nikdy si naňho nespomenul. Don Bosco ho videl, ako viedol voz, ťahaný piatimi mulami. Ovocie jeho snáh malo byť úžasné. Ako učiteľ a generálny asistent ústavu v Mirabelle, profesor v Alasiu, potom prefekt a neskoršie riaditeľ v Borgo Martino. Ďalej riaditeľ a farár v San pier Darene. Všade bol učiteľom hudby a hudbou povznášal posvätné obrady. Konečne ako prefekt Spoločnosti a riaditeľ oratória v Turíne, požíval vždy a všade lásku a úplnú dôveru spolubratov a chovancov.
V kronike sa ďalej dočítame, že don Bosco povedal i Avanzinimu, čo robil vo sne: „To je vôľa Božia, to máš robiť!“ Avanzini neprezradil úlohu, ktorý mal predurčený, lebo sa nechcel podriadiť, ale neskoršie sa zdôveril svojim priateľom: „Don Bosco mi vyjavil veci, ktoré by som nepovedal nikomu na svete.“
Don Bosco mu povedal: „I ty by si mal povolanie k duchovnému stavu, ale ti chýbajú tri čnosti: pokora, láska a čistota.“ Pridal však i to, že kosu nemal dostať od Proveru.
Chovanec Ferrari sa nešiel nikdy spýtať na to, čo sa týkalo sna, hoci hovorieval, že by chcel vstúpiť do duchovného stavu. Vysmieval sa tomu, hoci ho mnohí povzbudzovali. Konečne sa stretol s don Boscom, tak že už sa mu nemohol vyhnúť a ten mu potom povedal, ako ho videl na obilnom poli a pohŕdal tými, ktorí ho posielali pre nejaký kvietok. Začal kosiť veľmi prudko, ale keď došiel na koniec a obrátil sa späť, nevidel zo svojej práce nič.
„Čo to má znamenať?“ spýtal sa chlapec.
„To znamená“, odpovedal don Bosco, „že ak nezmeníš terajší spôsob chovania a budeš konať podľa svojich vrtochov, stane sa z teba pobláznený kňaz alebo neporiadny mních.“
Chovanci oratória na neuspokojili s údajmi, ktoré každému dal súkromne a žiadali, aby im dal obsiahlejši výklad sna, aby všetko mohli pochopiť a uspokojili svoju zvedavosť. Don Bosco dal každému možnosť klásť otázky, lebo sám si prial, aby mohol vysvetliť veci sna, aby sa nepochopil zle.
Pýtali sa: „Čo znamená večer?“ Don Bosco odpovedal: „Blížiacu sa smrť: venit nox, quando nemo potest operari, povedal náš Pán.“
Pochopili sme, že azda označuje blízky koniec svojho života a po chvíli mlčania sme sa ho spýtali, ako by bolo možné predĺžiť večer.
„Boli by tu dva prostriedky“, odpovedal don Bosco, „ a to: aby som už nemával také sny, lebo tie mi obyčajne podrývajú zdravie a aby ste svojím zotrvávaním v zle nenútili Boha, aby vám násilne striasal hriechy.“
„A čo figy a hrozná?“
„Figy a hrozná, čiastočne už zrelé a čiastočne zelené znamenajú, že sa už splnili niektoré veci pred večerom a niektoré sa ešte splnia. O tom, čo sa splnilo, poviem vám inokedy. Figa naznačujú zvlášť veľké udalosti, ktoré sa v krátkom čase udejú v oratóriu. Mohol by som vám o tom veľa povedať, ale teraz sa to nehodí a preto vám to poviem neskoršie. Ešte vám poviem, že figy možno brať ako symbol mládeže a môžu znamenať dve veci: zrelé by sa mohli obetovať Bohu vo svätom kňazstve alebo by mohli byť obetované Bohu vo večnosti.“
Jeremiáš hovorí: „Pán mi dal videnie: Hľa, dva koše fíg boli postavené pred Pánovým chrámom... V jednom koši boli figy veľmi dobré, ako figy včasné, v druhom koši zasa figy veľmi zlé, také zlé, že sa nedali jesť.“ (Jer 24)
Prvý košík predstavoval tých, ktorí robili pokánie za svoje hriechy a Pán im sľuboval svoje milosrdenstvo. Druhý predstavoval nekajúcnikov, ktorých Boh pokorí, ako to hovorí v Jeremiášovi: „Toto hovorí Pán zástupov: Áno, pošlem na nich meč, hlad a mor a urobím ich podobnými odporným figám, takým zlým, že ich nemožno jesť.“ (Jer 29,17)
Zdá sa nám, že údolie Valcoponne predstavuje oratórium a to preto, že v tomto kraji začalo. Brat Jozef bol veľkým dobrodincom don Bosca a jeho chlapcov.
Chovanci sa ďalej pýtali: „Čo znamenajú tie opice na chrbtoch chovancov?“
Don Bosco odpovedal: „Predstavujú diabla necudnosti. Tento diabol, keď chce niekoho napadnúť, neprichádza spredu, ale zozadu, ukrýva ošklivosť hriechu, neukazuje ju, ale predstavuje ju jednotlivcovi ako maličkosť. Tieto opice tlačia ich krk a udusia v ich ústach každé slovo, keď sa chcú vyspovedať. Títo nešťastníci mali prekrútené oči, a to znamená, že koho ovláda diabol, nechápe už veci nebeské. Moji drahí chlapci! Zapamätajte si tieto tri slová: práca, námaha, horlivosť. Tak budete môcť úplne zvíťaziť nad každým diablom, ktorý vás bude pokúšať proti čistote.“
„Ako môžu odstrániť zámok z úst?“
Na to odpovedal don Bosco slovami tajomného priateľa: „Nech odstránia pýchu zo svojich sŕdc.“
Pýtali sa ho i na práce, ktoré konali jednotliví chovanci. Žiadali vysvetlenie. „Čo nám poviete o obilnom poli?“
„Ktorí pracovali medzi obilím, sú povolaní k duchovnému stavu. A tak ja viem, kto má byť kňazom a kto nie. Nemyslite si, že tí, ktorí boli na poli remeselníkov boli úplne vylúčení od žencov a naopak. To nie! Videl som dokonca niektorých remeselníkov, ktorí kosili s inými obilie. Poznal som ich a nechám ich študovať. Iný zase šiel pre kosu, ale rozdávač mu je nechcel dať, lebo mu chýbala ešte akási čnosť. Ak si ju nadobudne, Pán Boh ho iste zavolá. Len ak sa nestane nehodným svojho povolania. Však konal Božiu vôľu i ten, čo okopával i ktorý žal. Boli teda všetci na ceste spásy.“
„Čo znamenajú kvety a pokrmy?“
Niektorí prišli na obilné pole a chceli kosiť, ale Provera im nechcel dať kosu, lebo ešte neboli schopní práce a tak im hovoril: „Tebe chýba ešte jeden kvet alebo tebe chýbajú dva. Ty musíš zjesť ešte dva kúsky!“ Tieto kvety boli čnosti lásky, pokory alebo čistoty. Pokrmy boli väčšinou jeden kúsok vzdelania a jeden zbožnosti. Keď to počuli mladíci, odchádzali zjesť ten pokrm a potom sa vracali a dostávali svoje kosy.
Pýtali sa ho i na scény, ktoré videl pri každom desiatom otočení kolesom. Tie sa najviac týkali rozvoja Saleziánskej Spoločnosti. Don Bosco odpovedal: „Mnoho času delilo každé desiate otočenie od ďalších, aby som mohol dôkladne zistiť každú vec. Od začiatku, hneď po prvých otečeniach, som videl Kongregáciu v plnom kvete. S ďalšími otočeniami sa pohľad menil. Mnohých zo spolubratov a chovancov už nebolo vidieť. Ale ukazovali sa mnohí iní, ktorých som dosiaľ nevidel a ktorých som videl mladých, boli už starší. Počet chlapcov rástol vždy veľmi rýchlo.“
Chovanci si ešte spomenuli, že muž vo sne povedal: „Uvidíš veci, ktoré ťa potešia a zarmútia.“ Preto sa ho spýtali, ako sa menili po každom desiatom otočení, či boli lepší alebo horší. Don Bosco to nechcel povedať, ale predsa povedal: „Pohľady na osudy, ktorým podlieha človek v živote, trápia človeka a robia jeho ducha malomyseľným. Keby som v mladosti predvídal ťažkosti, s ktorými som sa doteraz stretol, už dávno by som bol stratil odvahu.“
Chovanci sa divili aj tomu, keď don Bosco povedal, že raz bude mať domy a oratória, keďže vtedy mal len jediné oratórium na Valdoccu. Don Bosco len opakoval: „Uvidíte, uvidíte!“
Don Bosco dôverne rozprával všetkým domácim, ale niektoré veci si vyhradil pre svojich klerikov. Im povedal, že na obilnom poli videl dvoch, ktorí majú byť biskupmi. Táto správa sa v okamihu rozniesla po oratóriu. Chovanci o tom mnoho rozprávali a snažili sa uhádnuť, kto to bude, lebo don Bosco nechcel nič prezradiť. Uhádli však, že prvým biskupom bude azda klerik Giovanni Cagliero a druhým azda Paolo Albera. Toto sa šírilo po dome. Nikto nepomyslel na chovanca Costamagnu Giacomma , ktorý študoval na gymnáziu vzdialeného tisíc kilometrov. Jemu Boh vyhradil biskupskú mitru.
Medzitým povedal don Bosco, že dá študovať niektorých remeselníkov, ktorých videl žať alebo zbierať klasy na poli. Odo dňa, keď rozprával sen, povzbudzoval Craveriu, aby sa dal na štúdia. Ten, pretože po ničom inom netúžil, ochotne začal študovať na gymnáziu. Ten istý návrh dal aj obuvníkovi Tamonovi z Giavena. Povedal mu: „To preto, že som ťa videl žať, ale nepracoval si s veľkou chuťou.“
Tretí remeselník, ktorý tiež vo sne kosil, bol vyzvaný, ale don Bosco neprezradil jeho meno.
Štvrtým bol chovanec, ktorý v oratóriu bol krajčírom. Don Bosco ho videl vo sne vytrhávať škodlivé rastliny. Mladík sa sám priznal, že doteraz sa nechoval najlepšie, ale čoskoro sa tak zmenil, že bol daný iným za vzor. Preukazoval také čnosti, zvlášť pokoru, že ich nemožno zabudnúť. Stalo sa, že omylom mu zapísali známku raz „dobrý“ a raz „takmer výborný“, lebo medzi študentmi bol chovanec s podobným menom. Pri týchto omylných poznámkach každý nevinný volal po odčinení. Tento mladík sa nijako neznepokojil. Mnohí sa divili, lebo tu bol jasný omyl a keď ho nahovárali, aby sa odvolal, odpovedal: „Však som si to zaslúžil.“ Nerobil nič proti tomu, aby mu vymazali nespravodlivú poznámku. Bol ochotný stratiť odmenu, ktorú dostávali tí, ktorí boli ohodnotení ako „výborný“.


Sen 24. – 1861: Dva smreky
Kedysi sa dal don Bosco fotografovať uprostred veľkého počtu mladíkov. Vtedy hovoril: „Kto mená čisté svedomie, nech sa nepostaví pred objektív, lebo bude škaredý!“
Aj keď žartoval, vtipne sa snažil vštepiť chlapcom do sŕdc to, aký nešťastný je stav nemilosti, ktorý robí dušu škaredou.
Potom vykladal tento sen:
Zdalo sa mi, že som na lúkach pri Castelnuove so svojimi chlapcami a čakali sme tam nejaký dar, ktorý sme chceli odniesť Piovi IX. k meninám. Náhle sa vo vzduchu na Buttiglierou objavil smrek. Bol taký hrubý ako dva turínske ostrovy a bol tiež neobyčajne vysoký. Po chvíli sa od tej istej strany vznášal iný, menší a tenší smrek. Prišiel až k nám a začal zostupovať. Zo strachu sme sa rozpŕchli. Smrek sa spustil až k zemi, ale ostal visieť vo vzduchu. Konármi sa dotýkal zeme. Kým sme ho obdivovali, jemný vánok ho rozfúkal na dážď. Nechápali sme tento div a pýtali sme sa: „Čo to znamená?“
Tu jeden (viem, ešte, kto to bol) povedal: „To je dážď, ktorý dá Boh vo vhodnom čase.“
Iný (nepamätám sa, kto to bol) dodal: „To je sosna, ktorá ozdobuje miesto môjho bývania.“ Citoval i Sväté Písmo, odkiaľ je tento veršík, ale nepamätám si ho.
Myslím, že smrek naznačuje prenasledovanie a búrky, ktoré prídu na verných Cirkvi.
Druhý zmysel: Cirkev bude požehnaným a blahodarným dažďom pre tých, ktorí jej ostanú verní.“ Toľko povedal don Bosco.
Pokiaľ je známe, don Bosco nepridal nič. Existuje porovnanie:
Obrovský smrek, ktorého kmeň má priemer aspoň sto metrov a ktorý sa vznášal vo vzduchu, je podobný stromu, ktorý videl Nabuchodonozor a popísal ho prorok Daniel. Vrcholkom sa dotýkal neba a bohatými konármi sviežej farby, sa z diaľky podobal veľkému lesu. Je znakom obrovskej moci, pyšnej opovážlivosti voči Bohu, ktorý zasiahnutý Božím hnevom je vysušený vetrom, vyvrátený víchricou a spálený ohňom.
Druhý, menší, ale tiež vysoký a silný smrek predstavuje nie celú Cirkev, ale jej vybranú časť, nejakú kongregáciu. Možno Kongregáciu sv. Františka Saleského. Naznačuje to miesto, kde sa odohráva toto divadlo. To, že smrek stoji vodorovne a nie vertikálne, naznačuje pokoru. U Iziáša čítame: Nádhera Libanonu príde k tebe, cyprus, brest a jedľa pospolu, nech ozdobia miesto mojej svätyne a okrášlim mesto svojich nôh. (60,13)


Sen 25. – 1861: Drahocenná šatka – čnosť čistoty
Bolo to v noci zo 14. na 15. júna. Len, čo som si ľahol a zaspal som, pocítil som úder do postele. Akoby niekto tĺkol po posteli doskou. Vyskočil som a posadil som sa na posteľ. Poobzeral som sa okolo, ale nikde som nič nezbadal. Presvedčený, že sa mi to len zdalo, opäť som si ľahol.
Len čo som začal driemať, náhle zarachotil druhý úder, až to so mnou zatriaslo. Vstal som a hľadal som pod posteľou, stolom a v kútoch, ale nič som nenašiel. Odovzdal som sa teda do rúk Božích, pokropil som sa svätenou vodou a kľakol som si. Moja myseľ sa začala vznášať a mal som videnie, ktoré vám teraz chcem porozprávať.
Zdalo sa mi, že som na kazateľnici nášho kostola a že sa chystám kázať. Všetci chlapci sedeli na svojich miestach, hľadeli na mňa a čakali, čo poviem. Nevedel som, o čom hovoriť a ako začať. Napínal som svoju pamäť, ale moja myseľ bola pustá a prázdna. Stál som zmätený a strápený, lebo som sa ešte nedostal do takých rozpakov v mojom mnohoročnom kázaní. Náhle som spozoroval, že kostol sa mení na údolie. Hľadal som múry kostola, ale tie zmizli a s nimi všetci chlapci. Bol som od prekvapenia celý bez seba. Nemohol som uveriť tej zmene.
„Čo to má znamenať?“ povedal som si „pred chvíľou som bol v kostole na kazateľnici a zrazu som sa dostal do tohto údolia! Sníva sa mi? Čo sa to so mnou robí?“
Rozhodol som sa, že prejdem týmto údolím. Išiel som kúsok a zatiaľ, čo som sa obzeral po niekom, zbadal som nádherný palác s veľkými a nádhernými balkónmi. Pred palácom sa rozprestieralo námestie. V jednom kúte som zbadal veľké množstvo mládeže, ktorá bola zhromaždená okolo Pani. Tá rozdávala každému ručníky. Chlapci, ktorí už dostali, postavili sa pozdĺž dlhej terasy.
I ja som sa priblížil k tej Pani a začul som, ako pri rozdávaní každému hovorila: „Nerozťahuj ho, keď fúka vietor. Keď náhle zafúkne a máš ho roztiahnutý, obráť sa napravo, nikdy nie naľavo.“ Pozoroval som všetkých mladíkov, ale vtedy som nikoho nepoznal. Keď boli šatky rozdané a všetci vystúpili na terasu, zbadal som, ako jeden začal vyťahovať svoju šatku. Za ním začali aj ostatní vyťahovať svoje šatky. Šatky boli dosť široké, umelecky vyzdobené zlatom a boli na nich vyšité tieto slová: „Kráľovná čností.“ Náhle zľava, od severu začal vanúť mierny vánok, potom silnejší a postupne silnel. Videl som, že niektorí začali skladať šatky a schovali ich, iní sa obrátili vpravo. Niektorí ostali nehybne stáť s roztiahnutými šatkami. Keď začal duť prudký víchor, vynorili sa mraky, ktoré zatiahli celé nebo. Nato sa rozpútala silná búrka, strhlo sa krupobitie a začal padať aj sneh.
Mnohí z chlapcov stáli s roztiahnutými šatkami a dážď, krúpy a sneh im ich zničili. Za okamih boli zničené a stratili všetku krásu. To ma tak rozrušilo, že som ničomu nerozumel. Horšie bolo, že keď som sa priblížil ku chlapcom, tak som v nich spoznal. Boli to moji chlapci z oratória. Pristúpil som k nim bližšie a spýtal som sa: „Čo ty tu robíš? Si ten a ten?“ „Samozrejme, že som! Pozrite aj ten aj onen je tu!“ Odišiel som tam, kde Pani rozdávala šatky. Stali tam aj iné osoby. Tu sa Pani obrátila ku mne a povedala: „Či si nevidel, čo bolo napísané na tých šatkách?“ „Áno! Kráľovná čností:“ „Nevieš prečo?“ „Viem!“
„Títo chlapci vystavili svoju čnosť čistoty vetru pokušenia. Niektorí akonáhle pocítili vietor, utiekli. To sú tí, ktorí si šatku schovali. Iní boli prekvapení a keďže nemali čas schovať si šatku, obrátili sa vpravo. To sú tí, ktorí v pokušení vzývajú Pána Boha a obracajú sa chrbtom k nepriateľovi. Iní zostali s roztiahnutou šatkou na vetre pokušenia, takže upadli do hriechu.“ Týmto som bol veľmi rozčúlený a zúfalý, že len tak málo si zachovalo túto čnosť. Horko som zaplakal a keď som sa utíšil, spýtal som sa: „Ako to, že tieto šatky sú roztrhané a to nielen búrkou, ale aj dažďom a snehom? Neznamenajú snáď kvapky a vločky malé, všedné hriechy?“ „Či nevieš, že v tomto sa nepripúšťa ľahká matéria? Netráp sa, poď a pozeraj!“
Tu jeden z mužov podišiel k balkónu, kývol rukou a skríkol na chlapcov: „Vpravo!“ Skoro všetci sa obrátili vpravo, ale mnohí sa ani len nepohli a ich šatka bola dokonca roztrhaná. Tu som videl, že šatka tých, ktorí sa obrátili vpravo, sa zúžila a bola celkom pozošívaná a nebolo na nej vidieť žiadne diery. Boli však tak zúbožené, že vzbudzovali súcit. Neboli pravidelné. Niektoré boli na dve, tri dlane alebo jednu dlaň. Tu Pani podotkla: „Hľa, to sú tí, ktorí nešťastne stratili túto krásnu čnosť, ale napravili to svätou spoveďou. Ostatní, ktorí sa ani nepohli, sú tí, ktorí nezanechajú hriech a možno dôjdu do záhuby...“
Nakoniec dodala: „Nehovor o tom iným, ale napomeň dotyčných!“


Sen 26. – 1861: Vychádzka do raja
Dňa 3. a 5. apríla roku 1861 mal don Bosco podivný sen, ktorý o dva dni neskoršie rozprával svojim chovancom.
Sny mávame v spánku a preto som spal i ja. Niekoľko dní predtým som bol vzdialený z Turína a cestoval som okolo Moncaliera. Ostal mi v pamäti pohľad na zelenajúce sa pahorky a azda idea čarokrásneho divadla vzbudila v mojej mysli túžbu po vychádzke. Naozaj, vo sne som sa rozhodol ísť na vychádzku.
Zdalo sa mi, že som uprostred svojich chovancov na rozsiahlej rovine. Pred nami sa vypínal vysoký vrch. Navrhol som chlapcom: „Poďme na peknú vychádzku!“
„Poďme!“
„Ale kam?“
Pozerali sme na seba, zamysleli sme sa a potom ktosi povedal: „Poďme do raja.“
„Áno, áno! Poďme do raja,“ kričali niektorí.
„Áno, poďme, urobíme si krásny výlet do raja,“ nadšene volali ostatní.
„Výborne! Výborne! Poďme!“ kričali všetci.
Boli sme na rovine, ale sotva sme sa dali na cestu, za chvíľu už sme boli na úpätí hory. Začali sme vystupovať po chodníčkoch. Naozaj úchvatný pohľad! Kam len oko dovidelo, úpätie bolo obrastené stromami každého druhu: nízke, vysoké, tlsté i štíhle, avšak neboli hrubšie ako ruka. Boli tu hrušky, jablone, čerešne, slivky i vinná réva a mnoho iných. Ku podivu však na každom strome bolo súčasne vidieť pučiace kvety, kvety rozvinuté do nádherných farieb, malé a zelené plody i zrelé a veľké ovocie. Na každom strome tak bola krása jari, leta i jesene. Ovocia bolo také množstvo, že sa zdalo, že ho stromy neunesú.
Chlapci prichádzali ku mne a pýtali sa, lebo nevedeli pochopiť taký div. Spomínal si, že som im dal asi takú odpoveď, aby som ich uspokojil: „V raji to nie je ako na našej zemi, kde sa mení teplota a počasie. Tu niet zmien, teplota je vždy rovnaká, mierna a primeraná životu každého stromu. Preto v sebe uchováva všetko krásne a dobré súčasne z rôznych dôb roku.“
S obdivom sme pozerali na tento čarokrásny sad. Dýchal sladkou opojnou vôňou. Vo vzduchu panoval kľud, sviežosť, príjemná vôňa, ktorá nás omamovala tak, že sme boli presvedčení, že je primeraná pre všetko rastlinstvo. Chlapci tu a tam odtrhli jablko, hrušku, čerešne, hrozná a tak spoločne a pozvoľne sme vystupovali na horu a mysleli sme , že sme už v raji, ale boli sme ešte dosť ďaleko. Z vrcholku za ďalšou veľkou rovinou sme videli vysokánsku horu, ktorá sa dotýkala mračien. Ťažko sa po nej vystupovalo, ale kráčalo po nej s odvahou množstvo ľudí a na vrchole ktosi povzbudzoval tých, ktorí sa driapali hore. Zbadali sme iných, ktorí zostupovali dole a pomáhali tým, ktorí sa príliš unavili výstupom hore. Tí, ktorí došli až hore, boli vítaní s veľkým jasotom. Všetci sme pochopili, že tam je pravý raj a postupovali sme k hore, aby sme si ju obzreli a vystúpili na ňu.
Prešli sme už veľký kus cesty a mnohí chlapci bežali napred, aby tam čím skôr boli.
Prv, než sme došli v hore, videli sme na pláni veľké jazero, plné krvi. Bolo široké tak ako je od oratória po Piazza Castello. Okolo po brehu boli porozhadzované ľudské údy: ruky, nohy a iné údy rozsekané na kúsky. Hrozný obraz. Zdalo sa, že na tomto mieste sa odohrala hrozná bitka. Chlapci, ktorí utekali ako prví, zastavili sa celí nastrašení. Bol som ešte ďaleko a nič som nevidel. Videl, som, že sa chlapci zastavili a boli nastrašení a smutní. Povedal som: „Čo má znamenať tento smútok? Čo je to? Poďte napred!“ „Čože? Ísť napred? Len poďte a pozrite sa!“ odpovedali. Zrýchlil som krok a zbadal som, či videli oni. Chlapci, ktorí došli so mnou a boli ešte pred chvíľou veselí, stíchli a zosmutneli. Napäto som pozoroval breh jazera, ale ďalej sme nemohli ísť. Na opačnom brehu bol nápis: skrze krv.
Chlapci sa navzájom pýtali: „Čo to má znamenať? Viete, čo to znamená?“
Spýtal som sa jedného, neviem už, kto to bol, a ten hovoril: „Toto je krv, ktorú vylialo nespočetné množstvo tých, ktorí vystúpili na horu a vstúpili do raja. Toto je krv mučeníkov! Tu je tiež krv Ježiša Krista, v ktorej boli obmyté telá tých, ktorí zomreli za vieru. Nikto nemôže ísť do neba bez toho, žeby neprešiel touto krvou alebo ňou nebol pokropený. Práve táto krv chráni svätú Horu, ktorá predstavuje Cirkev. Ktokoľvek sa opováži ju napadnúť, ten zahynie. Tieto ruky a nohy, rozbité lebky a kusy údov, ktorými sú posiate brehy jazera, sú zbytky nepriateľov, ktorí sa opovážili napádať Cirkev. Všetci boli rozsekaní! Všetci zahynuli v tomto jazere! Ten tajomný mladík vymenoval mnoho mučeníkov a medzi nimi i pápežské vojsko, ktoré padlo v boji za svetské panstvo.
Po týchto slovách ukázal vpravo na východ. Bola tam nesmierna kotlina, aspoň štyri až päťkrát väčšia než jazero krvi a dodal: „Vidíte toto údolie? Tam sa bude vlievať krv tých, ktorí majú po tejto ceste vystúpiť na túto horu, krv spravodlivých, ktorí zomrú za vieru v budúcich storočiach.“
Povzbudzoval som chlapcov, nastrašených tým, čo videli a čo počuli. Povedal som im: „Keby sme mali zomrieť ako mučeníci, naša krv by bola vyliata do tohto údolia, ale naše údy nikdy nebudú rozmetané po týchto brehoch, ako tieto.“
Dali sme sa znovu na pochod a obišli sme jazero tak, že sme mali horu po ľavej strane a na pravej jazero a druhú horu. Tam, kde sa končilo jazero krvi, bolo priestranstvo porastné dubmi, vavrínmi, palmami a inými stromami. Pustili sme sa po ňom, aby sme skúsili, či je možné dostať sa odtiaľ k hore. Pred zrakom sa nám objavilo ničo nové: druhé, veľké jazero, plné vody, v ktorej bolo vidieť odseknuté údy. Na brehu bol nápis: skrze vodu.
Znova som sa spýtal: „Čo to je? Kto nám vysvetlí toto tajomstvo?“
Tu jeden povedal: „V tomto jazere je voda, ktorá vytiekla z boku Ježiša Krista, hoci jej bolo málo, ale predsa sa rozmnožila, rozmnožuje sa a rozmnoží sa. Je to i voda krstu, v ktorej boli umytí a očistení tí, ktorí už vystúpili na horu. Ňou musia byť očistení i tí, ktorí chcú ísť do raja. Možno vystúpiť buď cestou nevinnosti alebo cestou pokánia. Nikto nemôže byť spasený, kto sa v nej neumyl!“
Potom hovoril o hroznom boli a hovoril: „Toto sú údy tých, ktorí v našej dobe prenasledovali Cirkev.“
Videli sme množstvo ľudí i niekoľko našich chovancov, ako s úžasnou rýchlosťou chodili po vode a to s takou ľahkosťou, že sa sotva dotýkali vody nohami a nezmáčali sa.
Ako vo vytržení nad takým divom sme stáli, až nám bolo oznámené: „To sú duše spravodlivých. Lebo akonáhle sa duše svätých uvoľnia z tela, ba i telo, keď je oslávené, kráča hravo nielen po vede, ale i ľahko sa vznáša vo vzduchu.“
Všetci chlapci sa chceli prebehnúť po jazere. Spýtavo sa pozerali na mňa. Nikto sa neodvažoval. Ja som im povedal: „Sám sa neodvážim, lebo je opovážlivosťou považovať sa za spravodlivého, aby som mohol chodiť po vode a neutopiť sa.“
Tu všetci zvolali: „Keď sa neodvážite vy, čo máme robiť my?“
Kráčali sme ďalej a obchádzali sme horu. Tu sme však prišli k tretiemu jazeru, ktoré bolo také rozsiahle ako prvé a bolo naplnené ohňom. Na druhom brehu bolo napísané na veľkej tabulu: skrze oheň.
Zatiaľ sme pozorovali toto more plameňov. Ten chlapec znovu prehovoril: „Tu je oheň Božej lásky a svätých. Plamene lásky a túžby, ktorými musí prejsť každý, kto neprešiel krvou a vodou. Je to tiež oheň, ktorým tyrani dali mučiť a ničiť telá mnohých mučeníkov. Mnohí museli prejsť touto cestou, aby sa dostali k hore. Tieto plamene spália ich nepriateľov.“
Po tretíkrát sme videli zničených nepriateľov Boha a to na mieste ich porážky. Ponáhľali sme sa na opačnú stranu jazera a tam bolo ďalšie, podobné veľkému amfiteátru, kde bol ešte strašnejší pohľad. Jazero bolo preplnené šelmami, vlkmi, medveďmi, tigrami, levmi, hadmi, psami, kocúrmi a mnohými obludami, ktoré stáli s roztvorenými papuľami, aby pohltili každého, kto sa priblížil. Videli sme ľudí, ktorí chodili po ich hlavách. Niektorí chlapci sa rozbehli a bez strachu chodili po ich hlavách a nič im neublížilo. Volal som ich nazad a kričal som z celej sily: „Nie! Pre Boha! Počkajte! Nechoďte ďalej! Či nevidíte, že tam čakajú, aby vás roztrhali a zožrali?“ nepočúvali ma a chodili po hlavách tých zvierat ako po najbezpečnejšej ceste. Veď je napísané: „Budú chodiť po hadoch a škorpiónoch a šliapať po levovi a drakovi.“ Práve o nich hovorí Dávid. V evanjeliu čítame: „Dal som vám moc stúpať po hadoch a škorpiónoch a každej nepriateľskej moci a nič vám neuškodí.“
Pýtali sme sa: „Ako prejdeme? Či i my musíme ísť po týchto hrozných hlavách?“
„Áno! Poďte, poďme!“ povzbudzoval ma ktosi. „Ja mám strach!“ odpovedal som „je domýšľavosťou považovať sa za spravodlivého a namýšľať si , že prejdeme bez pohromy po hlavách týchto zvierat. Len bežte, ak máte chuť! Ja nepôjdem!“
A chlapci opakovali: „Keď ani vy necítite dosť odvahy, tým menej ju cítime my!“
Odišli sme trochu od jazera zvierat a zbadali sme priestranstvo naplnené ľuďmi. Tí však nemali, ako sa nám zdalo, nos, iní zase uši, iní hlavy. Niektorému chýbala ruka, inému noha. Jedni boli bez jazyka, druhí mali vylúpené oči. Chlapci sa triasli pri pohľade na tak zmrzačených ľudí, ale tu jeden povedal: „To sú priatelia Boha. Tí sa pre svoju spásu umŕtvovali. Umŕtvovali svoje zmysly, či už oči, uši, jazyk a tak vykonali mnoho dobrých skutkov. Mnohí prišli o svoje údy, keď konali veľké skutky kajúcnosti alebo v práci z lásky k Bohu a blížnemu. Tí bezhlaví sa celkom zasvätili Bohu zvláštnym spôsobom.
Kým sme pozorovali tých ľudí, videli sme množstvo ľudí, ktorí prešli jazerami a stúpali hore. Videli sme aj iných na vrcholku, ktorí podávali ruky a povzbudzovali tých, ktorí vystupovali. Tlieskali a volali: „Dobre! Výborne!“ Týmto potleskom a krikom som sa prebudil na svojej posteli. Toto je prvá časť sna, sen prvej noci.


Pamätajte, že ešte treba vyplniť krvou kotlinu neďaleko prvého jazera. Po tomto všetkom, čo sme videli, zakončili sme okruh po širokom predhorí a spozorovali sme ešte jeden prechod. Prešiel som údolím so svojimi chlapcami a ocitli sme sa na rozsiahlom námestí. Vstúpili sme naň. Pri vchode bolo široké, ale zvoľna sa zužovalo a pod kopcom bol z neho len úzky chodník medzi dvoma útesmi. Mohol tadeto prejsť sotva jeden človek. Námestie bolo preplnené množstvom ľudí, ktorí sa spokojne a blažene veselili, ale všetci sa ponáhľali k úzkemu chodníku. Pýtali sme sa jeden druhého: „Je to azda cesta do raja?“ Zatiaľ tí, ktorí sa tam natisli, prechádzali po jednom a ďalej sa museli tlačiť, museli sa stať maličkými, odložiť balíčky a všetko ostatné. To ma presvedčilo, že cesta vedie do raja a tu sa treba zbaviť nielen hriechu, ale zanechať každú myšlienku a svetskú náklonnosť. Svätý Augustín hovorí: Nič nepoškvrnené tam nevojde. Chvíľu sme tam stáli a pozorovali ľudí. Ale akí sme boli hlúpi! Miesto toho, aby sme sa pokúsili prejsť, rozhodli sme sa vrátiť a pozrieť sa, čo je za námestím. Videli sme v diaľke množstvo ľudí. Hnaní zvedavosťou chceli sme vidieť, čo robia. Pustili sme sa rozsiahlymi pláňami, na ktorých koniec nebolo ľudské oko schopné dovidieť. Videli sme ľudí a aj mnoho našich chovancov, spriahnutých s rozličnými zvieratami. Niektorí chlapci boli spriahnutí s volmi. Pomyslel som si: „Čo to má znamenať?“ tu mi napadlo, že vôl je znakom lenivosti a že oni sú asi lenivci. Poznal som ich a skutočne som videl, že boli leniví, pohodlní a zdĺhaví pri plnení svojich povinností. Pomyslel som si: „Áno, len tam buď! To ti patrí. Nikdy sa ti nič nechcelo. Teraz si len buď s volom!“
Iní boli spriahnutí s oslami. To boli tvrdohlavci. Spolu s oslami niesli bremená. To boli tí, ktorí sa nechceli podrobiť ani radám a príkazom predstavených. Iných som videl zapriahnutých spolu s koňmi a mulami. Napadli mi slová Pána: „Tí nechcú ani pomyslieť na veci duchovné: úbohí, nerozumní!“
Iní sa pásli so sviňami, hrabali sa v špine a v blate. Spolu s nimi sa váľali v bahne. Takí sa kŕmia len pozemskými vecami, žijú v kale vášni a stoja ďaleko od Otca Nebeského. Bol to smutný obraz. Tu mi prišlo na myseľ, čo hovorí evanjelium o márnotratnom synovi, ktorý padol tak hlboko: luxuriose vivendo.
Konečne sme zbadali mnoho chlapcov s mačkami, psami, kohútmi a králikmi. Boli to zlodeji, bitkári a tí, ktorí sa pretvarujú kvôli ľudským ohľadom. Z pestrosti výjavov sme pochopili, že to údolie je svet. Každého som si dôkladne všimol. Odtiaľ sme kráčali kúsok ďalej po rozsiahlej rovine. Tá nebadane klesala, takže sme ani nezbadali, že zostupujeme. Náhle sa krajina zmenila na sady. Chlapci volali: „Poďme sa tam pozrieť!“
„Poďme!“
Našli sme prekrásne purpurové ruže. „Prekrásne ruže!“ volali chlapci a utekali si ich natrhať. Sotva ich odtrhli, pocítili, že vydávajú odporný zápach. Ruže navonok pôvabné a krásne boli vnútri hnilé. Chlapci boli sklamaní. Zbadali sme i roztomilé fialky. Zdalo sa, že sú svieže a že šíria nádhernú vôňu. Sotva sme sa zohli, aby sme ich odtrhli, pocítili sme, že sú hnilé.
Kráčali sme stále dopredu, až sme sa dostali do čarokrásneho hája stromov. Boli bohato pokryté ovocím. Zvlášť jablká boli prekrásne. Ktorí sa rozbehol a odtrhol veľkú hrušku. Sotva sa do nej zahryzol, hneď ju nahnevane pleskol o zem. Bola plná hliny a piesku, takže sa mu z nej žalúdok obracal.
„Čo to má znamenať?“ pýtali sa všetci.
Jeden z našich chovancov, ktorého meno si ešte pamätám, povedal: „Všetko toto je krása a dobrota, ktorú ponúka svet. Všetko je zdanlivé, všetko je jalové!“
Kým sme premýšľali, kam asi vedie cesta, zbadali sme, že klesá, aj keď to bolo sotva viditeľné. „Ideme dole“ zvolal ktorýsi chlapec „to nejdeme dobre!“
„Nuž, poďme sa pozrieť“ odpovedal som. Medzitým sme zbadali nespočetné množstvo ľudí, ktorí sa ponáhľali cestou, na ktorej sme boli. Niektorí sa viezli na voze, iní na koni, iní šli pešo. Skákali, tancovali a hrali, mnohí kráčali do rytmu bubnov. Ohromné jasanie a veselenie sa.
„Zastavme sa na chvíľku“ hovoril som „pozrime sa na nich, kým pôjdeme za nimi!“
vtom ktorýsi chovanec zazrel medzi davom niektorých, ktorí akoby sprevádzali a viedli jednotlivé skupiny. Na pohľad boli krásni, pekne oblečení, ale spod klobúka im vystŕkali rožky. Táto rozsiahla rovina bola svetom, ale zlým a zamotaným. Nejedna cesta, ktorá sa vidí človekovi správnou, napokon vedie do smrti. Náhle ktosi povedal: „Ako ľudia kráčajú do pekla bez toho, aby si to všimli!“
Keď som to počul a videl, zakričal som na chlapcov, ktorí kráčali vpredu a tí hneď pribehli ku mne a hovorili: „Už nechceme ísť dolu!“ Rýchlo sme sa všetci vracali tou cestou, ktorou sme prišli sem. Ja som však ostal pozadu.
Keď som ich dohonil, hovoril som im: „Máte pravdu, len rýchlo preč, lebo zídeme do pekla!“
Chceli sme sa vrátiť na to námestie, z ktorého sme vyšli a dať sa na cestu, ktorá vedie k rajskej hore. Avšak po dlhom putovaní sme nevideli ani údolie, ktorým sa ide do raja, ale iba samé lúky. Nevedeli sme sa orientovať. Ktosi povedal: „Zablúdili sme!“ Iný zasa: „Toto nie je správna cesta!“ Kým sa chlapci hádali medzi sebou a každý si stál za svojím, ja som sa prebudil.
Nechcem, aby ste pripisovali nejakú dôležitosť môjmu snu, ale pamätajte si, že rozkoše, ktoré vedú do záhuby, sú len zdanlivé a majú krásny lesk. Ďalej si pamätajte, že sa máte chrániť nerestí, ktoré robia človeka podobným zvieraťu. Chráňte sa i hriechov, ktoré znižujú človeka pod nečisté zvieratá. Človeku nepatrí padnúť na úroveň volov a oslov. Odporuje tak obrazu, na ktorý bol stvorený. Človek je dedičom raja a nemá sa váľať v bahne hriechov ako prasa.


Obdivovali sme výjavy, ktoré sme videli na pochode. Videli sme rôzne spôsoby, ako je možné sa dostať do pekla. Chceli sme sa za každú cenu dostať do neba. Akýmkoľvek smerom sme išli, vždy sme zablúdili. Videli sme stále nové a nové veci. konečné sme našli cestu a došli sme na námestie, kde bolo toľko ľudí, že sa skoro bili o to, aby mohli ísť hore. Boli sme konečne na námestí, ktoré sa zužovalo na úzky chodník medzi skalami. Kto šiel po ňom a prešiel na druhú stranu, musel prejsť dlhým, uzučkým mostom bez zábradlia. Pod mostom sa nachádzala hrozná priepasť. „Tam treba ísť do raja?“ „Tam je to! Poďme!“ Pustili sme sa po chodníku. Niektorí chlapci bežali a nechali ostatných za sebou. Chcel som, aby počkali, ale oni si zaumienili, že tam musia byť prv ako my. Keď došli k priechodu, prekvapene zastali a neodvážili sa prejsť. Posmeľoval som ich, aby šli ďalej: „Napred, čo sa bojíte?“
„No len poďte, skúste!“ odpovedali. „Husia koža mi naskakuje, keď si pomyslím, že mám prejsť po tak uzučkej lavičke. Ak chybím len o krok, spadnem do hlbín vôd, ktoré sú uzavreté v priepasti a nikto nás už neuvidí.“
Konečne sa ktosi odvážil a za ním druhý a tak všetci, jeden za druhým sme prešli na druhú stranu a zastavili sme sa na úpätí hory. Pokúsili sme sa vyliezť, ale nepodarili sa nám nájsť nejakú cestičku. Obchádzali sme okolo výbežkov, ale všade bolo sto prekážok. Na jednom mieste boli rozhádzané balvany, inde sa týčil strmý útes, inde priepasť a inde zasa krovie prekážalo v chôdzi. Čakala nás krkolomná cesta. Nestratili sme však odvahu a začali sme sa odvážne driapať. Po hodine ťažkého výstupu začali prekážky ubúdať až sme prišli na schodnú cestičku a mohli sme pohodlne vystupovať.
Tak sme vystúpili až k miestu, kde sme z inej strany hory videli mnoho ľudí, hrozne trpiacich. Boli sme všetci dojatí a prestrašení. Neviem vám povedať, čo som videl, lebo by som vás príliš nastrašil a vy by ste nezniesli taký opis. Budem preto mlčať.
Medzitým sme uvideli množstvo iných ľudí, ktorí tiež vystupovali po úbočiach hory a keď došli na vrchol, boli privítaní tými, ktorí ich tam čakali s veľkým jasotom a dlho trvajúcim potleskom. Súčasne sme začuli hudbu, opravdivú nebeskú hudbu a spev. To nás povzbudzovalo. Dali sme sa znovu na cestu. Vtedy som sa spýtal chlapcov: „My, ktorí chceme ísť do raja, sme už mŕtvi? Počul som, že treba najprv predstúpiť pred súd. Boli sme už pred súdom?“
„Nie“ odpovedali „my ešte žijeme a ešte sme neboli pred súdom“ a smiali sme sa na tom.
„Nech je už akokoľvek“ dodal som „či sme živí alebo mŕtvi, poďme napred, aby sme zbadali, čo je hore a potom sa stane, čo sa má stať.“ Zrýchlili sme krok.
Konečne po dlhej chôdzi sme boli i my skoro na vrcholku. Tí hore boli prichystaní, aby nás slávnostne privítali. Vtom som sa obzrel na ostatných chlapcov, ale s nesmiernou bolesťou som zbadal, že som skoro sám! Z toľkých mojich malých priateľov zostali traja alebo štyria. „A ostatní?“ pýtal som sa celkom bez seba. „Zastavovali sa po ceste, azda prídu“ odpovedali.
Hľadel som dolu a videl som ich rozptýlených po úbočí a hľadali medzi kameňmi slimákov, iní zbierali kvety bez vône, iní behali za motýľmi, iní prenasledovali koníkov a niektorí sedeli na trávniku v tôni kríkov. Začal som ich celou silou volať, kýval som na nich, volal som každého menom, aby rýchlo prišli a nezdržiavali sa. Niektorí prišli. Boli však asi iba ôsmi a ostatní si nevšímali moje volanie. Boli úplne zahĺbení do svojej zábavy. Ja som rozhodne nechcel ísť iba s niekoľkými chlapcami do raja a rozhodol som sa, že ich privediem, aj keby odporovali. Tým, čo boli pri mne som povedal: „Zostaňte tu. Ja idem po nich a vrátim sa.“ Tak som aj urobil. Každého, koho som stretol, poháňal som hore. Jedného som napomenul, druhému som láskavo vyčítal, tretieho vyhrešil, iného som pohnal buchnátmi. Volal som z celej sily: „Bežte hore, nezastavujte sa pri týchto malichernostiach!“ Keď som zišiel dolu a skoro všetkých som poslal hore, dostal som sa na výbežky, ktoré sme sotva preliezli. Zadržal som tam niekoľkých, ktorí unavení vystupovaním a vystrašení výškou sa vracali dolu. Začal som znova vystupovať hore, aby som dostihol svojich chlapcov. Vrom som sa potkol o kameň a prebudil som sa.
Sen som už dopovedal, ale žiadal od vás dve veci: ...opakujem, aby ste ho nerozprávali nikomu cudziemu mimo domu, lebo mnohí vo svete by sa tomu vysmiali. Rozprávam vám ho, aby ste sa potešili. Nepripisujte mu väčšiu dôležitosť, než aká patrí snu. Ďalej vás prisí,, aby sa nikto nechodil pýtať, či tam bol alebo nebol, čo robil a čo nerobil... . Mnohým by to mohlo viac poškodiť ako osožiť a nechcem vám znepokojovať svedomie.
Ešte vám poviem, keby tento sen nebol pravdivým snom, ale skutočnosťou, museli by sme naozaj zomrieť. Medzi toľkými chlapcami, s ktorými sme vyšli z raja, došli by iba niektorí. Zo sedemsto alebo osemsto chlapcov boli by to sotva traja – štyria. Neľakajte sa, vysvetlím vám toto odvážne tvrdenie. Hovorím, že sotva traja – štyria, ktorí by sa vzniesli priamo k nebu, bez toho, žeby prešli plameňom očistca. Niektorí by tam ostali len minútku, iní snáď deň a iní niekoľko dní a týždňov. Ale všetci ostatní by si tam trošku počkali. Chcete vedieť, ako sa zachrániť pred očistcom? Snažte sa získať čo najviac odpustkov. Keď ich vykonáte predpísaným spôsobom a ak získate plnomocné odpustky, poletíte priamo do neba.


Niekoľko poznámok:
Pahorok, ktorý don Bosco videl na začiatku cesty, predstavuje oratórium. Na ňom usmievavo rastú prekrásne stromy. Niet tam tlstých a vysokých kmeňov. V každej ročnej dobe možno zbierať kvety a ovocie, ako to má byť v oratóriu. Jeho oporou je dobročinnosť, ktorá sa podobá Bohom požehnanej záhrade. Tá dáva vzácne ovocie a plody nesmrteľnosti. Podobá sa tak pozemskému raju, v ktorom bol aj strom života.
Kto vystupoval na horu, je blažený človek, ktorého sila spočíva v Pánovi. On na tejto zemi, v tomto slzavom údolí kráča stále rezkejšie a je ochotný stúpať bez prestávky až do neba, k trónu Najvyššieho. S ním vystupuje mnoho iných. Ježiš ho požehná, obsype ho milosťami, bude postupovať od „čnosti k čnosti“, až dôjde k blaženému videniu Boha a bude naveky blaženým.
Jazerá sa zdajú byť výkladom dejín Cirkvi. Nespočetné množstvo údov, rozsekaných a rozhádzaných po brehoch, sú údy prenasledovateľov, bludárov, rozkolníkov a odbojných zlých kresťanov. Z niektorých slov možno vyrozumieť, že don Bosco videl vo sne minulosť aj budúcnosť.
Úzky prechod medzi skalami, drevený most (kríž Ježiša Krista) a prekážky každého druhu pri hľadaní schodného chodníka naznačujú rehoľné povolanie. Istotu pri prechode má ten, kto má vieru a nebezpečenstvo pádu hrozí tomu, kto ide bez dobrého úmyslu. Tí, ktorí stáli na námestí, to boli chlapci, ktorých Boh volá do svojej služby v Saleziánskej spoločnosti. Ľudia, ktorí čakali, aby vstúpili na chodník boli pokojní a veselí. Aj pri výstupe na horu sa časť zastavila a vrátila sa naspäť. Neznamená to ochabnutie pri nasledovaní Krista? Aspoň don Bosco pripisoval takýto význam tejto časti, narážal nepriamo na povolania, ale nepovažoval zo dobré o tom hovoriť.
Pri výstupe na úbočie hory narážali na množstvo prekážok a uvidelo množstvo trpiacich. Ako píše don Bonetti, niektorí sa na to súkromne vypytovali don Bosca a on odpovedal: „Toto miesto predstavuje očistec. Keby som mal o ňom kázať, popísal by som len to, čo som videl – veci, ktoré naháňajú hrôzu. Poveim len toľko, že medzi rôznami mukami som videl niektorých stlačených ako v preši, z ktorého vyčnievali ruky, nohy a hlava. Oči im vystupovali z jamiek. Boli tam polámaní, rozmliaždení a vzbudzovali hrôzu u tých, ktorí ich videli.“
Ešte jedna dôležitá poznámka, ktorá platí pre tento sen i pre iné. V týchto snoch vystupuje skoro vždy tá istá tajomná osoba, ktorá je don Boscovi vodcom i vykladačom. Kto to mohol byť? Toto je najzaujímavejšie a najkrásnejšie na tých snoch a don Bosco to zachoval v tajnosti.
Sen 27. – 1861: O roztržitosti pri modlitbe
28. novembra, ako rozpráva don Ruffino, rozprával don Bosco sen.
Keď som spal, mal som sen. Moja myseľ sa nachádzala v kostole, kde boli zhromaždení všetci naši chovanci. Začala sa svätá omša a ja som videl mnoho čašníkov v červených šatách – diablikov, ktorí sa motali medzi chovancami o obsluhovali ich.
Pred jedného kládli akúsi hračku, pred druhým sa s ňou hrali. tomuto predkladali knihu, inému teplé gaštany, tamtomu tanier šalátu, inému otvorený balík salámy, zase inému predstavovali rodnú obec, inému šepkali do ucha koniec poslednej hry atď. jedného vyzývali hrať na piano a ten poslúchol, druhému určovali rytmus pri hudbe. Jedným slovom, každý mal pri sebe niekoho, ktorý ho zamestnával svetskými vecami. Niektorí diablici sedeli na pleciach chovancov. Títo nič nerobili, len elegantne pohladkávali svoju korisť.
Na pozdvihovanie si chovanci kľakli a všetci diablici zmizli, okrem tých, ktorí sedeli na pleciach. Títo sa so svojou korisťou obrátili ku kostolným dverám bez toho, žeby sa poklonili Sviatosti Oltárnej. Po pozdvihovaní sa znovu objavila tá zábava – každý diablik pokračoval vo svojej práci.
Tu je vysvetlenie tohto sna. Myslím si, že to znamená viaceré roztržitosti, ktorým podliehajú chlapci v pokušeniach. A to, že sa niektorí diablici nestratili cez pozdvihovanie, značí, že tí chovanci, ktorým sedeli na pleciach, majú na svedomí hriech. Im nebolo treba, aby ich zvádzali, tí už patrili jemu, preto ich pohladkávali. Títo nie sú schopní modliť sa.


Sen 28. – 1862: Predpoveď smrti: strašidlo
Musím vám povedať svoj sen.
Predstavte si oratórium počas rekreácie, ozývajúcej sa hlučným a veselým krikom. Snívalo sa mi, že som opretý o okno svojej izba a že pozorujem svojich chlapcov, ktorí behali, skákali po dvore a veselo sa bavili a hrali. Zrazu som začul pri dverách vchodu výkriky a keď som sa tam pozrel, zbadal som, že na dvor prichádza neznáma osoba, vysoká, so širokým čelom, neobvykle vpadnutými očami, s bielou bradou a riedkymi bielymi vlasmi, ktoré splývali z plešiny na plecia. Zdalo sa, že je zabalená do pohrebných šiat, ktoré ľavou rukou si pridŕžala pri tele a v pravej držala fakľu a tmavomodrým plameňom. Kráčala zvoľna a vážne. Časom sa zastavila a sklonená sa obzerala akoby niečo hľadala. Tak niekoľkokrát obišla dvor a prechádzala medzi chlapcami, ktorí sa ďalej zabávali. Bol som prestrašený a nevedel som, kto by to mohol byť a preto som ju nespúšťal z očí. Keď prišla tam, kde sa vchádza do stolárskej dielne, zastavila sa pred chlapcom, ktorá sa chcel práve vrhnúť na svojho protivníka v hre „bararotte“. Natiahla svoju dlhú ruku a posvietila fakľou chlapcovi do tváre. „To je on“ hovorila kývajúc hlavou. Prudko ho stisla v kúte a podala mu lístok, ktorý vytiahla zo záhybov šiat. Chlapec vzal lístok, otvoril ho a čítal. Menil pri tom farbu až celkom zbledol. Potom sa opýtal: „A kedy? Hneď alebo neskôr?“ Nato starec hrobovým hlasom povedal: „Poď, tvoja hodiny odbila.“
„Smiem aspoň pokračovať v hre?“
„I pri hre môžeš byť prekvapený.“ Tým naznačil náhlu smrť. Chlapec sa triasol, chcel sa vyhovárať, ale nemohol. Tu strašidlo pustilo okraj svojich šiat a ukázalo ľavou rukou ku portikátu: „Pozri, tam tie máry sú pre teba. Poď rýchlo!“ Uprostred brány vedúcej do záhrady bolo vidieť rakvu. „Nie som pripravený, som ešte mladý!“ volal chlapec. Vtom strašidlo bez slova vyšlo z oratória.
Sotva vyšlo, premýšľal som, kto to asi bol a vtom sa prebudil.
Z toho, čo som vám povedal, môžete usúdiť, že jeden z vás má sa pripraviť, lebo ho Pán čoskoro povolá do večnosti. Poznám ho, lebo som ho videl, ako mu neznámy podal list. Je tu prítomný a počuje ma, ale nikomu to nepoviem, dokiaľ nezomrie. Nezanedbám nič, aby som ho pripravil na dobrú smrť. Nech sa teraz každý zamyslí, lebo zatiaľ čo hádate, kto to môže byť, môžeš to byť aj ty sám. Povedal som, ako sa veci majú, lebo ináč by Boh odo mňa žiadal účet a povedal by mi: „Pes! Prečo neštekáš, keď je treba?“ Každý nech sa vážne rozhodne usporiadať si stav svojho svedomia, zvlášť počas zostávajúcich troch dní novény Zvestovania Panny Márie. V týchto dňoch vykonajte zvláštna modlitby a pomodlite sa aspoň jedno Zdravas Kráľovná za toho, ktorý má zomrieť. Tak nájde pri odchode z tohto sveta niekoľko sto modlitieb, ktoré mu budú na pomoci.
Keď don Bosco zostúpil, prosili ho, aby aspoň súkromne povedal, kto a či skoro zomrie.


Sen 29a. – 1862: Osudy Cirkvi, dva stĺpy v mori
Rád by som vám povedal jeden sen, ale vedzte, že v snoch sa nemudruje, predsa ho však vyložím pre váš duchovný prospech. Veď by som vám povedal aj svoje hriechy, keby som sa nebál, že utečiete a dom sa zrúti. Mal som ho pred niekoľkými dňami.
Predstavte si, že ste na morskom brehu alebo na skale, že nevidíte na okolí ani kúsok zeme, okrem tej, na ktorej stojíte. Na rozsiahlej morskej hladine je nesmierne množstvo lodí pripravených k bitke. Vpredu sú zakončené ostrým železným hrotom v podobe šípa, ktorý prebodne a zraní všetko, čo zasiahne. Lode sú vyzbrojené delami, puškami a zbraňami všetkého druhu, výbušninami a knihami a postupujú proti jedinej obrovskej a vysokánskej lodi. Pokúšajú sa vraziť do nej svoje zobáky, zapáliť ju alebo poškodiť.
Túto velebnú loď, dokonale vyzbrojenú, doprevádzalo množstvo lodičiek, ktoré od nej prijímali rozkazy a obratne sa otáčali, aby sa ubránili nepriateľom. Vietor je nepriaznivý a zdá sa, že i nekľudné more praje nepriateľom. Uprostred nesmierneho mora vyčnievajú z vody blízko seba dva vysoké a mohutné stĺpy. Na jedno je socha Nepoškvrnenej a pod jej nohami široký nápis: Pomocnica kresťanov. Na druhom, mohutnejšom a vyššom je hostia a pod ňou nápis: Záchrana veriacich.
Hlavným veliteľom obrovskej lode je rímsky biskup. Vidiac hroznú zúrivosť a nebezpečné postavenie svojich verných, zvoláva k sebe svojich veliteľov podriadených lodí, aby vypracovali plány. Všetci sa zhromažďujú okolo pápeža. Radia sa, ale keď sa víchrica rozzúrila a more sa rozbúrilo, boli poslaní, aby velili svojim lodiam.
Keď nastal pokoj, pápež dal znova zvolať svojich lodivodov, zatiaľ, čo veliteľská loď pokračovala v plavbe. Náhle sa vrátila hrozná búrka.
Pápež stál pri kormidle a všemožne sa snažil, aby loď zaviedol medzi tie dva stĺpy, z ktorých splývali kotvy a veľké háky na reťaziach.
Nepriateľské loďstvo útočí na loď a snaží sa ju zajať a potopiť. Niektorí bojujú spismi, knihami, výbušninami, ktorými sú preplnené a snažia sa vrhnúť ich na palubu. Iné útočia delami, puškami a zobákmi. Boj bol vždy zúrivejší. Nepriateľské lode prudko dorážali, ale ich námaha bola márna. Znova sa vzchopia a hádžu všetko svoje strelivo, zatiaľ, čo obrovská loď obratne a bezpečne pláva smerom dopredu. Chvíľami sa zachveje pod hroznými údermi, často jej prerazili boky, ale hneď zavial od stĺpov vánok a štrbiny sa zacelili.
Zatiaľ sa nepriateľské delá trhajú, lámu sa pušky a železné zobáky a ostatné zbrane. Lode sa potápajú a troskotajú. Zúriví nepriatelia začali boj muža proti mužovi krátkymi zbraňami, päsťami, kliatbou a zlorečením.
Tu pápež smrteľne ranený padá. Okolostojaci pribehnú a zdvihnú ho. Je znova zasiahnutý a umiera. Medzi nepriateľmi zaznieva radostný a víťazný krik a na lodiach zavládol jasot. Ale sotva zomrel pápež, na jeho miesto nastupuje druhý. Zhromaždení dôstojníci zvolili hneď druhého, takže zvesť o smrti pápeža prichádza so zvesťou o novom nástupcovi. Nepriatelia strácajú odvahu.
Nový pápež rozptýlil a premohol všetky prekážky a doviedol loď až medzi oba stĺpy. Priviazal ju reťazou, ktorá visela na vpredu na kotvu stĺpa, na ktorom bola hostia a inou reťazou, ktorá visela vzadu ku kotve, ktorá visela na stĺpe, kde stála Nepoškvrnená.
Potom nastal hrozný zmätok. Všetky lode, ktoré až dosiaľ napádali pápežskú loď, zmätene unikali, vrážali do seba, troskotali a potápali sa. Niektoré loďky, ktoré udatne bojovali s pápežom, priviazali sa k stĺpom.
Mnoho iných lodičiek, ktoré zo strachu pred bojom sa skryli, očakávali až v hlbinách zmiznú trosky rozbitých lodí a zvoľna plávali k obom stĺpom, ku ktorým sa pripevnili hákmi, ktoré z nich viseli a tam ostali v pokoji a bezpečí s hlavnou pápežskou loďou. Na mori zavládol pokoj.
Tu sa don Bosco spýtal don Ruu: „Čo si myslíš o tom, čo som vám povedal?“
Don Rua odpovedal: „mne sa zdá, že pápežskou loďou je Cirkev a lodičkami ľudia, more predstavuje svet. Tí, ktorí obraňujú obrovskú loď sú oddaní veriaci a ostatní sú nepriatelia, ktorí sa snažia ju zničiť zbraňou každého druhu. Dva spásne stĺpy predstavujú asi úctu k Panne Márii a k Sviatosti Oltárnej. Don Rua sa nezmienil o smrti pápeža a aj don Bosco ju mlčky obišiel. Len dodal: „Dobre hovoríš. Len výrazy treba trochu opraviť. Nepriateľské lode – to je prenasledovanie. Cirkev čakajú veľké súženia. Čo sa dosiaľ robilo, to v porovnaní s budúcnosťou nič nie je. Nepriatelia predstavujú lode, ktoré chcú potopiť pápežskú loď. V tomto zmätku ostáva iba úcta k Panne Márii a časté sväté prijímanie. Využime ich čo najlepšie a rozširujme ich medzi všetkými.


Sen 29. – 1862: Ryšavý kôň
Dnes v noci som mal zvláštny sen. Snívalo sa mi, že som sa s barónkou Barollo prechádzal po námestí, z ktorého viedla cesta na širokú planinu. Videl som chlapcov z oratória behať, skákať a veselo sa zabávať. Chcel som, aby barónka bola po mojej pravici, ale ona povedala: „Len pokojne ostaňte tam, kde ste.“
Začala rozprávať o mojich mladíkoch a hovorila: „Veľmi dobre, že sa staráte o chlapcov, ale starosť o dievčatá ponechajte mne, tak si porozumieme.“
Namietal som: „Povedzte mi, či prišiel Kristus na to, aby vykúpil len chlapcov a nie aj dievčatá?“
„To viem, že náš Pán vykúpil aj chlapcov aj dievčatá“ odpovedala.
„No a ja sa musím starať, aby Krv nášho Pána nebola nadarmo vyliata za chlapcov a aj za dievčatá.“
Medzitým, čo sme sa tak rozprávali, chlapci, ktorí boli na námestí, celkom stíchli. Všetci zanechali hru a dali sa na útek. Boli celkom prestrašení.
Zastavil som sa a s barónkou sme hľadali príčinu ich strachu. Predišiel som barónku a ďaleko na obzore som videl vystupovať zo zeme obrovského koňa. Zostal som od strachu ako prikovaný.
„Bol väčší ako táto miestnosť?“ pýtal sa don Francesia.
„Omnoho väčší!“ odpovedal don Bosco. Bol aspoň štyrikrát širší a vyšší než Palazzo Madama. Bolo to niečo úžasné. Chcel som utiecť, lebo som sa obával pohromy a barónka omdlela a padla na zem. Bežal som sa schovať za neďaleký dom, ale odtiaľ ma vyháňali: „Bežte, utečte! Sem nechoďte!“ Pomyslel som si: „Ktovie, aký parom je tento kôň! Nebudem utekať, ale pôjdem a pozriem sa naň zblízka.“ Celý som sa triasol, pozbieral som všetku odvahu, vrátil som sa na námestie a išiel dopredu. Kôň vzbudzoval hrôzu. Mal vzpriamené uši a rozšírené nozdry. Zdalo sa mi, že má za sebou mnoho ľudí, potom, že má krídla a preto som zvolal: „Toto je pravý diabol!“
Zatiaľ, čo som ho pozoroval s ostatnými, spýtal som sa: „Aký je to konisko?“
Odpovedal: „Toto je ryšavý kôň z Apokalypsy.“
Nato som sa prebudil na posteli. Bol som prestrašený a celé ráno pri svätej omši a spovedaní som videl pred sebou tú mátohu. Rád by som bol, keby ste v Písme vyhľadali, či sa tam naozaj spomína ten kôň a čo znamená.
Poveril don Duranda, aby rozriešil záhadu. Don Rua upozornil, že v Apokalypse (Zjv 6,4) je zmienka o ryšavom koni ako o symbole krvavého prenasledovania Cirkvi. Je to podľa výkladu Písma od msgr. Mattiniho.
„Keď otvoril druhú pečať, počul som druhú bytosť volať: „Poď!“ A vyšiel iný ohnivočervený kôň a ten, čo sedel na ňom, dostal moc vziať pokoj zo zeme, aby sa ľudia navzájom zabíjali, a dostal veľký meč.“ (Zjv 6,3-4)
Zdá sa, že v don Boscovom sne ryšavý kôň predstavuje sektársku ľudovládu, ktorá sršala zlosťou proti Cirkvi, nezastavovala sa pred ničím a na úkor spoločenského poriadku sa zmocňovala vlády, škôl, úradov a súdov. Chcela dokončiť zlikvidovanie všetkých rehoľných spoločností. Don Bosco hovoril: „Bolo by treba, aby všetci dobrí ľudia – i my – aspoň v malom okruhu s odvahou a horlivosťou sme krotili obludu, ktorá bezohľadne pustoší našu zem.“
Sen 30. – 1862: Had a ruženec
Dnes vám chcem porozprávať sen, ktorý som mal pred niekoľkými dňami. (pravdepodobne v noci pred sviatkom Zvestovania)
Zdalo sa mi, že som so všetkými svojimi chlapcami pri Castelnuovo di Asti, v dome môjho brata. Kým sme sa všetci zabávali, pristúpil ku mne – ani neviem, kto to bol – a vyzval ma, aby som šiel s ním. Šiel som za ním a on ma zaviedol na lúku vedľa dvora a tam mi ukázal v tráve veľkého hada. Bol dlhý sedem alebo osem metrov. Naľakal som sa a chcel som utiecť, ale on ma zadržal a povedal: „Nie, neutekaj, ale poď sem a pozeraj!“
„Čože, ty chceš, aby som sa priblížil k tej oblude? Veď ma môže napadnúť a zožrať!“
„Neboj sa, neublíži ti, len poď so mnou!“
„Čo? Nie som taký blázon, aby som sa vrhal do nebezpečenstva.“
„Teda ostaň tu!“ povedal neznámy. Potom šiel po povraz a keď sa vrátil, povedal: „Chyť tento povraz za jeden koniec a pevne ho drž, ja chytím druhý koniec a pôjdem z druhej strany a tak zavesíme hada na povraz.“
„A potom?“
„Potom mu ho hodíme na krk.“
„Ach! Pre Boha, len to nie! Beda nám, ak to urobíme. Rozhnevaný had sa vymrští a roztrhá nás na kusy.!
„Nie, nie, len ma nechaj konať.“
„Ja si nedovolím takto riskovať, môže ma to stáť život.“
Chcel som odísť. On znova naliehal a uisťoval ma, že sa nemám čoho báť, že had mi vôbec neublíži a tak ma nahovoril. Ostal som a sľúbil som mu, že urobím, čo bude chcieť. On zatiaľ prešiel na druhú stranu, zdvihol povraz a udrel ním hada po chrbte. Had sa vymrštil a chcel sa zahryznúť do povrazu. Ostal však visieť v slučke. Tu na mňa zavolal ten muž: „Drž pevne, nepúšťaj povraz!“ Potom bežal k neďalekej hruške a na ňu priviazal koniec povrazu. Potom pribehol ku mne, vzal môj koniec a uviazal ho na okenný rám nášho domu. Had sa vzpieral a tak sa zúrivo hádzal, že svoje telo úplne rozdriapal a kusy mäsa lietali všade naokolo. Ostala z neho iba kostra.
Keď had dokonal, ten človek odviazal povraz od hrušky i od okna, pritiahol ho k sebe, stočil do klbka a povedal: „Teraz dávaj dobrý pozor!“ Potom vložil povraz do skrinky, zavrel ju a po chvíli ju znova otvoril. Zatiaľ sa k nám zbehli chlapci. Pozreli sme sa do skrinky a všetci sme užasli. Povraz sa zvinul tak, že tvoril slová: Zdravas Mária. „Ako je to možné? Veď si zatvoril povraz v klbku a teraz je takto usporiadaný?“
On povedal: „Had predstavuje diabla a povraz Ave Maria alebo ruženec, ktorý je súvislou reťazou Ave Mária, ktorým možno zneškodniť, pobiť a zničiť všetkých diablov.“
Don Bosco dodal: „Potiaľ je prvá časť sna. Druhá je omnoho zaujímavejšia a významnejšia pre všetkých. Čas už pokročil a preto budem pokračovať zajtra. Zatiaľ si zapamätajte, čo hovoril ten môj priateľ o Ave Maria a ruženci. Modlievajme sa ho nábožne v každom pokušení a iste zvíťazíme.“
Dovolíme si tu niekoľko poznámok, pretože don Bosco sen nevyložil.
Hruška, o ktorej je zmienka vo sne, to je tá istá hruška, o ktorú don Bosco ako chlapec viackrát priviazal svoj povraz, keď chcel zabávať svojich priateľov svojimi kúskami a tak ich pritiahnuť ku katechizmu. Možno ju prirovnať ku stromu, o ktorom je reč v Piesni piesní: „Sťa jabloň medzi plánkami je milý môj medzi mládencami.“ (Pies 2,3). Mnohí vykladači Svätého Písma, že jabloň možno považovať za akýkoľvek ovocný strom, ktorý poskytuje príjemný a osviežujúci chládok. Je to tiež symbol Ježiša Krista a jeho kríža z ktorého moci sa modlitba stáva účinnou a víťaznou. Asi preto je najprv k nemu priviazaný jeden koniec povrazu. Druhý koniec bol priviazaný na okenici. Naznačuje to, že obyvateľovi domu a jeho synom je určené poslanie rozširovať pobožnosť ruženca.
Don Bosco to pochopil. Zaviedol v Becchi každoročnú slávnosť a chcel, aby sa všetci jeho chovanci denne modlili tretiu časť ruženca. Aj sám sa snažil zaviesť tento zvyk do rodín. Ruženec považoval za zbraň, ktorá pomôže nielen jednotlivcovi, ale i celej Cirkvi.


Hadie mäso a lieky
Na vaše naliehanie vám poviem i druhú časť sna. Ale nepoviem všetko. Poviem vám to, čo môžem povedať. Chcem však, aby nikto nepísal ani nehovoril mimo domu to, čo vám budem hovoriť. Rozprávajte o tom medzi sebou, smejte sa tomu a robte, čo sa vám páči, ale len medzi sebou.
Kým som sa s tým mužom rozprával o povraze, hadovi a jeho význame, obzrel som sa a videl som, ako chlapci zbierali kusy hadieho mäsa a jedli ho. Rýchlo som zakričal: „Čo to robíte! Bláznite? Neviete, že to mäso je jedovaté a že vám môže uškodiť?“
„Nie, nie, je veľmi dobré!“ odpovedali chlapci. Avšak, sotva ho zjedli, padali na zem, naduli sa a ostali tvrdí ako kameň. Nevedel som sa uspokojiť, lebo si nevšímali moje výstrahy. Kričal som na toho i onoho, dal som facku jednému i druhému, poriadnu ranu tretiemu. Márne som sa snažil zabrániť im, aby jedli z toho mäsa. Jedni padali a druhí zahryzli do mäsa. Nevedel som im dať rady. Zavolal som na pomoc klerikov a kázal som im, aby sa rozišli medzi chlapcov a aby im zabránili jesť mäso. Môj rozkaz nemal žiadny výsledok. Dokonca i niektorí klerici začali jesť hadie mäso a padali ako ostatní. Bol som celý bez seba, keď som všade videl plno chlapcov, ktorí bezvládne ležali na zemi.
Obrátil som sa k neznámemu a povedal som: „Čo to má znamenať? Títo chlapci vedia, že od toho mäsa zomrú a predsa ho chcú zjesť. Prečo?!“
On odpovedal: „Vieš dobre, že živočíšny človek nechápe to, čo je Božie.“
„Vari už niet pomoci pre týchto chlapcov?“
„Je!“
„Aká?“
„Niet inej pomoci ako nákova a kladivo.“
„Nákova? Kladivo? A čo s tým?“
„Treba chlapcov spracovať týmito nástrojmi!“
„Ako? Čo ich mám položiť na nákovu a búchať ich kladivom?“
Neznámy mi vysvetlil svoju myšlienku: „Kladivo znamená spoveď, nákova sväté prijímanie. Použi tieto dva prostriedky!“
Dal som sa do práce a našiel som v nej najúčinnejší liek, ale nie pre všetkých. Mnohí sa prebudili k životu a vyzdraveli. U niektorých bolo všetko márne. To sú tí, ktorí sa dobre nespovedali.


Keď chovanci odišli do spálne, don Brovera sa súkromne spýtal don Bosca, prečo nemal účinok jeho rozkaz klerikom, aby zabránili jesť hadie mäso.
Odpovedal: „Všetci na neposlúchli, ba dokonca som videl niektorých, že sami jedli mäso.“
Tieto sny väčšinou zobrazovali životnú skutočnosť, v ktorej don Bosco opísal intímny živor nejednej komunity, v ktorej uprostred čností je dosť biedy. Škoda, že hriech sa svojou prirodzenosťou viac rozpína ako čnosti a preto je potrebná neustála bdelosť.
Ak má história splniť svoje poslanie učiteľky života, musí ukázať minulosť ako naozaj bola, aby budúce pokolenie mohlo čerpať nielen odvahu a horlivosť z ľudských čností, ale aby z pokleskov si zobrali životnú múdrosť. Výklad, ktorý zachycuje dejiny iba z jednej strany, vedie k mylnému vysvetleniu. Chyby a omyly, ktoré sa niekedy stali, ak nie sú uznané a objasnené, sú pokladané za nenapravené omyly a chyby. Nesprávne chápaná obhajoba neprospieva dobrým a neobráti zlých, ale bezhraničná úprimnosť vzbudí vieru a dôveru.
Aby sme rozviedli náš názor, pripomíname, že don Bosco primerane vykladal svoje sny chovancom, ale niekedy naznačoval iné, nie menej dôležité podrobnosti. Neprezradil ich, lebo sa ich netýkali. V snoch sa stretá s minulosťou, ale aj s budúcnosťou. Tak to vidíme vo sne „O kolese“ a v iných.
Hnilé kusy mäsa naznačujú pohoršenie, ktoré vedie ku strate viery. Môže to byť aj čítaním nemravných a nevereckých kníh. Neposlúchnuť predstaveného znamená pád, nadutosť a tvrdosť ako skala, hriech, zarytosť a hnev.
Je to asi jed, ktorý do nich dostal zlorečený pokrm, drak, ktorý je symbolom Lucifera. „Tuhé ani kameň jeho srdce je, ani spodný žarnov, také tvrdé je.“ (Job 41,16) Takým sa stáva srdce otrávené hriechom. Aký je liek? Don Bosco sa vyjadruje nejasne, avšak poukazuje na nadprirodzenú pomoc. Možno ju takto vyložiť: je nevyhnutne potrebné, aby sa modlitbou a dobrými skutkami získala milosť, ktorá zapáli skamenené srdcia a premenila ich. Potom kladivom pokory na nákove Eucharistie nadobúda železo formu a spevní sa. Nákova a kladivo obnovujú dielo v hnijúcom srdci, ktoré má snahu zmeniť sa. Vtedy sa znovu stáva tým, čím bolo.


Sen 31. – 1862: Sen o výchove dorastu
Don Bosco často prednášal spolubratom konferencie. Don Paolo Albera spomína na jednu z nich, ktorá neobyčajne zapôsobila na poslucháčov. Rozprával, že mal sen, v ktorom videl okolo seba chlapcov i kňazov. Navrhol im, aby si urobili výlet a vystúpili na neďalekú vysokú horu. Všetci súhlasili. Na vrcholku hory mala byť pripravená hostina, ktorá mala byť sprevádzaná jasotom a spevom. Všetci sa dali na cestu. Vystupovanie bolo strmé a namáhavé. Stretali sa s prekážkami. Vysilení prekážkami ostali sedieť. Aj don Bosco si sadol a keď povzbudil a dodal odvahu svojim priateľom, vstal a rýchlo vystupoval hore. Keď sa obzrel, zbadal, že sa všetci vrátili a on ostal sám. Rýchlo zišiel a hľadal iných priateľov. Našiel ich a viedol ich skalami k výšinám, ale znovu mu všetci zmizli.
„Tu som si pomyslel,“ hovorí don Bosco, „predsa musím vystúpiť sprevádzaný množstvom iných ... toto je môj cieľ... už chápem! Prví boli pozberaní čnostní ľudia s dobrou vôľou, ale neskúsení a bez môjho ducha. Neboli zvyknutí na strmé cesty, nemohli byť ani spojení so mnou zvláštnymi putami... preto ma opustili. To je príliš trpké rozčarovanie... už viem, čo treba robiť. Nemôžem počítať iba s tými, ktorých vychovám. Vrátim sa preto k úpätiu hory, zhromaždím mnoho mladíkov, získam si ich lásku, vychovám ich k trpezlivosti a obetavosti... budú ma ochotne poslúchať a spoločne vystúpime na horu Pána.


Sen 32. – 1863: Panna Mária a slon v oratóriu
Prišiel večer strenny. Každoročne už od vianočných sviatkov prosím Boha, aby mi vnukol nejakú strennu, ktorá by vám prospela. Toho roku som zdvojnásobil svoje modlitby, pretože i počet chlapcov vzrástol. Uplynul posledný deň roku, prišiel štvrtok, piatok a nestalo sa nič zvláštne. V piatok večer unavený námahou dňa šiel som si odpočinúť, ale dlho som nemohol zaspať. Takže ráno som vstával vyčerpaný a skoro polomŕtvy. Neznepokojovalo ma to, ale potešilo, lebo keď mám zlú noc, tak mi Boh chce niečo vyjaviť. Vybavoval som nejaké záležitosti v Borgo Cornalense a v soboru večer som sa vrátil medzi vás. Keď som vás vyspovedal, ľahol som si unavený od kázania a spovedania v Borgu a pretože som sa minulej noci nevyspal, čoskoro som usnul. Tu sa začína sen, z ktorého dostanete strennu.
Drahí chlapci! Zdalo sa mi, že bol sviatočný deň a by poobede cez rekreáciu ste vymýšľali zábavu. Zdalo sa mi, že som vo svojej izba s rytierom Vallaurim, profesorom literatúry a že sme sa rozprávali o literatúre a náboženstve, keď sa náhle ozvalo na dverách klopanie.
Bežal som sa pozrieť, kto klopal. Bola to moju matka, ktorá pred šiestimi rokmi zomrela. Zdesene volala: „Poď a pozri sa!“
„Čo sa stalo?“
„Poď, poď!“ naliehala.
Vyšiel som na balkón a zbadal som na dvore uprostred chlapcov obrovského slona.
„Čo to má znamenať! Poďme dolu!“ zvolal som. Zmätený som sa obrátil na rytiera Vallauriho a on zasa na mňa, akoby sme sa chceli opýtať, ako sa tá obluda dostala do oratória. Zbehli sme rýchlo k portikátu.
Samozrejme, mnohí z vás behali za slonom, aby si ho dobre obzreli. Zdal sa pokojný, behal s vami a hladil vás chobotom. Poslúchal vás, ako by bol od malička vychovaný v oratóriu. Chodilo za ním a hladilo ho množstvo chlapcov. Spozoroval som, že nie ste všetci okolo neho. Väčšina z vás sa splašene rozpŕchla a snažila sa skryť v kostole. I ja som chcel dverami z dvora. Keď som išiel okolo sochy Madony, ktorá je neďaleko pumpy, dotkol som sa okraja jej plášťa a dal som sa pod jej ochranu. Tu ona zdvihla pravicu. Profesor Vallauri ma chcel nasledovať a Panna Mária zdvihla i ľavú ruku. Prekvapene som sa zastavil, lebo som nepochopil tento div.
Prišiel čas pobožnosti. Všetci ste išli do chrámu. Vošiel som i ja a videl som slona vzpriameného pri dverách. Boli spievané vešpery a po nich som išiel s don Alasonattim a don Saviom udeliť požehnanie so Sviatosťou Oltárnou. Po chvíli, keď sme sa všetci hlboko poklonili, aby sme vzdali úctu Sviatosti, zbadal som vzadu v kostole medzi lavicami kľačiaceho slona a skloneného ale opačne, hlavou ku vchodu. Po skončení obradov som chcel rýchle vyjsť na dvor, aby som videl, čo sa stane, ale ktosi ma zadržal v sakristii a preto som sa omeškal.
Rýchle som vyšiel do portikátu a vy ste sa začali zabávať ako predtým. Slon, ktorý vyšiel z kostola, zamieril na druhý dvor. Na tomto dvore sa odohrala dráma, ktorú vám teraz porozprávam.
Vzadu sa zrazu objavila zástava, na ktorej bolo napísané veľkými písmenami: Panna Mária, pomáhaj úbohým. Za ňou v sprievode kráčali chlapci. Tu sa zrazu slon, ktorý bol doteraz pokojný, sa rozzúrene vrhol medzi chlapcov. Chobotom ich vyhadzoval do výšky a rozdupával ich na hroznú masu. Tí, ktorí boli tak rozdupaní, neumierali, ale mohli vyzdravieť, hoci ich rany boli hrozné. Všetci sa dali na útek. Niektorí kričali, iní nariekali, zranení volali o pomoc. Zrazu niektorí chlapci, ktorých slon ušetril, nepomáhali raneným, ale spojili sa so slonom a pomáhali mu naháňať obete.
Kým sa toto dialo (ja som stál pri druhom obloku portikátu blízko pumpy), socha ožila a narástla ako živá osoba. Potom zdvihla ruky a rozostrela plášť, na ktorom boli umelecký vyšité podivuhodné nápisy. Plášť sa roztiahol tak, že zakrýval všetkých, čo tam hľadali úkryt. Tam boli v bezpečí. Prví tam utekali vzorní chlapci. Tu však Panna Mária, vidiac, že sa mnohí neponáhľajú, hlasne volala: „Poďte ku mne všetci!“ Zástup chlapcov hneď vzrástol a ustavične sa rozširoval. Niektorí sa neschovali, ale pobehovali sem a tam. Boli zranení prv, než sa mohli ukryť. Strápená Panna Mária neprestávala volať. Ale chlapci vždy redšie prichádzali. Slon neprestával zúri. Niekoľko chlapcov mávalo mečmi a vyhrážali sa tým, ktorí boli ešte na dvore a chceli ísť pod plášť Panny Márie. Tých sa slon vôbec nedotkol.
Niektorí chlapci, ktorí boli skrytí pri Panne Márii, občas vybehli a vytrhli slonovi niektorú obeť. Raneného priniesli pod Máriin plášť a tam hneď vyzdraveli. Potom znova bežali po ďalšiu obeť. Viacerí chlapci s palicami odháňali slona od jeho obetí a útočili na chlapcov s mečmi. Neprestali to robiť, hoci vystavili svoj život nebezpečiu, dokiaľ nedostali všetkých do bezpečia.
Dvor sa skoro vyprázdnil, niekoľko chlapcov ležalo na dvore ako polomŕtvych. Na jednej strane bolo množstvo detí pod plášťom Panny Márie a na druhej slon s desiatimi alebo dvanástimi chlapcami, ktorí mu pomáhali v hroznom ničení. Tu sa náhle slon postavil na zadné nohy, zmenil sa na obludu a dlhými rohami. Chytil čiernu plachtu a zavinul do nej tých úbožiakov. Hrozne zareval. Potom ich zahalil hustý dym a prepadli sa aj s obludou.
Po tejto strašnej scéne som sa obzrel, aby som povedal svoju myšlienku Matke a rytierovi Vallaurimu, ale zmizli.
Obrátil som sa k Panne Márii a prial som si prečítať nápisy, ktoré boli vyšité na plášti. Videl som tam mnohé doslovne vzaté alebo upravené. Niektoré som prečítal: tí, ktorí mňa vyžarujú, dosiahnu večný život; kto mňa nájde, nájde život; úbohý nech príde ku mne, ja som Útočište hriešnikov, Záchrana veriacich; som plná každej zbožnosti, láskavosti a milosrdenstva; blažení, ktorí kráčajú mojimi cestami... .
Akonáhle slon zmizol, zavládol pokoj. Zdalo sa, že i Panna Mária je unavená dlhým volaním. Po krátkom mlčaní im povedala niekoľko potešujúcich slov a potom opakovala slová, ktoré som dal napísať okolo výklenku tejto sochy: „Tí, čo mňa vyžarujú, dosiahnu večný život.“ Potom dodala: „Vy, ktorí ste poslúchli môj hlas, ktorí ste unikli diabolskému pustošeniu, videli ste svojich úbohých priateľov. Viete, čo je príčinou ich záhuby? Sú to neslušné reči voči čistote a neslušné skutky, ktoré nasledujú za takými rečami. Videli ste tiež priateľov ozbrojených mečom, to sú tí, ktorí by vás radi zničili, radi by vás odo mňa oddialili, sú príčinou skazy mnohých vašich spolužiakov. Ale na ktorých Pán Boh dlhšie čaká, tých prísnejšie trestá. Pekelná obluda ich zavinula a vzala so sebou do večného zatratenia. Choďte spokojne, ale pamätajte na moje slová: „Utekajte pred spojencami satana, stráňte sa neslušných rečí, zvlášť proti čistote! Dôverujte mne a môj plášť vám poskytne istú ochranu!“
Po týchto slovách zmizla a ostala tam len naša soška. Vtedy som zbadal svoju matku a viala znovu zdvihnutá zástava s nápisom: „Panna Mária, pomáhaj úbohým!“ Všetci chlapci sa postavili do zástupu a začali spievať na počesť Panny Márie.
Čoskoro spev slabol, videnie zmizlo a ja som sa prebudil celý spotený.
Synáčkovia, vezmite si sami z neho strennu: ktorý bol pod plášťom, koho slon rozdupal a kto mal meč, to poznáte pri spytovaní svedomia. Poviem vám len slová Panny Márie: „Poďte ku mne všetci!“ Utiekajme sa k nej. Vo všetkých nebezpečenstvách vzývajte Pannu Máriu a uisťujem vás, že budete vyslyšaní. Ďalej nech sa zamyslia tí, proti ktorým slon zúril. Nech utekajú pred zlými rečami, pred zlými priateľmi. Tí, ktorí sa snažili vzďaľovať ostatných od Panny Márie, nech zmenia život, lebo hneď odídu z oratória. Kto by chcel vedieť, kde bol, nech príde do mojej izby a ja mu poviem. Opakujem: služobníci diabla, buď sa polepšíte, alebo sa zatratíte!“
Posledné slová povedal so zvláštnym dôrazom, takže chlapci celý týždeň chlapci mysleli len na sen. Ráno mnohí pristúpili ku spovedi a po obede skoro všetci sa prišli spýtať, kde sa nachádzali vo sne.
Že to nebol len obyčajný sen, ale videnie, svedčí nepriamo sám don Bosco, keď hovoril: „Keď mi chce Boh niečo vyjaviť, strávim... každoročne už od vianočných sviatkov prosím Boha, aby mi vnukol... „ a potom zakázal akýkoľvek žart o tomto sne.
Teraz sám napísal na papier mená chovancov, ktorých videl vo sne zranených a ktorí mali meče, ba niektorí i dva. List odovzdal don Durandovi a rozkázal mu, aby na nich dozeral. Don Durando nám zachoval záznam a máme ho v archíve. Ranených, ktorí pravdepodobne neboli pod Máriiným plášťom, bolo trinásť. Po jednom meči malo sedemnásť chlapcov a po dva meče len traja. Poznámka na okraji znamená zmenu chovanie. Sen nepredstavuje len prítomnosť, ale aj budúcnosť.
Sami chlapci svedčia, že sen výborne všetko objasnil. Jeden hovorí: „Nepomyslel som si, že ma don Bosco tak poznal. Vyložil mi stav mojej duše a pokušenia, ktorým som bol podrobený a to s takou presnoťou, že som nemohol nič pridať.“ Dvaja iní chlapci, ktorým povedal, že mali meč hovorili: „Je to pravda! Už dávno som to cítil, dávno som to vedel.“ Celkom zmenili svoj život.


Sen 33. – 1863: Chovanci vyťahujú lístok z vrecka Panny Márie
V mysli a v srdci don Bosca trónila vždy Panna Mária. Chlapcom hovoril, že vo sne videl osobu (zdá sa, že to bola Panna Mária), ktorá kráčala pomedzi chlapcov a každému podala nádherne vyšívanú kapsu, z ktorej si mali vytiahnuť jeden lístok. Don Bosco sa postavil po jej boku. Vždy, keď si niektorý chovanec vytiahol lístok, zaznačil si vetu alebo slovo, ktoré tam bolo napísané. Keď skončil rozprávanie, povedal, že všetci si vytiahli lístky okrem jedného, ktorý ostal stáť naboku. Don Bosco bol zvedavý, čo je napísané na poslednom lístku, ktorý ostal v kapse. Bolo tam: morte - smrť.
Zavolal všetkých, aby sa prišli spýtať, čo mali napísané na lístku. V dome bolo asi sedemsto chlapcov a každému povedal primeranú radu. Podivuhodné je, že po mnohých rokoch si spomenul, čo povedal jednotlivým chlapcom.
Don Musetti Sebastiano, kanonik v Carmagnole, vtedy ešte chlapec, počul od don Bosca, že na jeho lístku bolo napísané: costanza – vytrvalosť. Keď sa s nim stretol po mnohých rokoch, opakoval mu: costanza.
Niektorí začali zaznačovať tých, ktorí si prišli k don Boscovi spýtať sa, čo bolo na ich lístku. A zistili, že neprišiel len jediný. Bol to mladík z Ivresy, ktorý práve skončil gymnaziálne štúdia. Don Musetti bol ochotný dosvedčiť prísahou tieto udalosti.


Sen 34. – 1863: Had v studni
12. novembra bolo cvičenie dobrej smrti a večer 13. novembra rozprával don Bosco: včera ráno ste si vykonali cvičenie dobrej smrti. Celý deň som sa zoberal myšlienkou či prinesie dobré ovocie. Obávam sa, že si ju niektorí nevykonali dobre. Dnes v noci som mal sen, ktorý vám teraz poviem.
Bol som na dvore so všetkými chovancami, ktorí bezstarostne behali po dvore. Vyšli sme z oratória na vychádzku a po chvíli sme sa zastavili na lúke. Tam chlapci pokračovali vo svojich hrách a všetci pretekali v skoku. Zbadal som na lúke studňu bez vody. Pristúpil som k nej, aby som sa presvedčil, či neskrýva nejaké nebezpečie pre chlapcov. Ne dne som zbadal obrovského hada. Bol veľký ako kôň alebo slon. Bol krátky a veľmi škaredý so žltými škvrnami. Prestrašený som ustúpil. Niektorí chlapci začali skákať ponad studňu zo strany na stranu. Zvláštne, že mi ani nenapadlo, aby som im to zakázal a upozornil na nebezpečenstvo. Videl som niektorých malých, ako svižne preskakujú studňu. Iní, starší a ťažší skákali a veľkou námahou a nie príliš vysoko, ba často spadli na kraj. Tu sa vždy vyšvihla hadia hlava. Jedného pohrýzla do päty, iného do stehna a ďalších inde. Neopatrní chlapci však neprestali opovážlivo preskakovať, hoci bol vždy niekto zranený. Tu mi ktorýsi mladík ukázal na svojho priateľa a povedal: „Tento skočí raz, ale zle a skočí druhýkrát a ostane tam.“
Pohľad na chlapcov, ktorí ležali na zemi s ranami na nohe, ruke i na srdci, vzbudzoval sústrasť. Pýtal som sa ich: „Prečo ste skákali nad nebezpečnou studňou? Prečo ste neprestali v tejto nebezpečnej hre, keď ste už boli raz alebo dvakrát zranení?“ Odpovedali so vzdychaním: „Ešte nie sme vycvičení!“
„Preto ste nemuseli skákať!“ karhal som ich. Oni odpovedali: „Čo chcete, nie sme navyknutí. Nemysleli sme, že to tak biedne dopadne.“
Zvlášť jeden mnou pohol. Bol to ten označený. Pokúsil sa znova preskočiť a zletel dolu. Po chvíli ho obluda vyvrhla zoo studne. Bol čierny ako uhoľ, ale nebol mŕtvy, ešte rozprával. Mnohí sme ho prezerali a vypytovali sme sa ho.
Studňa je hlbina, kde sídli smrť. V nej duch nečistoty. Zdá sa, že vo sne nejde o duše, ktoré otročia hriechu, ale o tie, ktoré sa vystavujú nebezpečenstvu. Začína nerozvážnosťou v hluku rekreácie a čistým svedomím, ale hneď sa scéna mení. Maličkí skáču bez úhony a bezpečne, lebo náruživosti v nich mlčia a nechápu zlo. Zábava zaberá všetky ich myšlienky a anjel Pána chráni ich nevinnosť a jednoduchosť. Nehovorí, že skákali znova, lebo asi poslúchli radu dobrého priateľa. Ostatní, vďační chlapci sa ku skoku pripravujú. Nemajú skúsenosti. Nie sú tak obratní a pociťujú ťažkosti prvých bojov o zachovanie čnosti – had je ukrytý. Je azda smrteľným nebezpečím opovážlivé skákanie nad studňou? Zdá sa, že sa pýtajú, ale potom začínajú skákať. Prvým skokom je utvoriť zvláštne priateľstvo, prijať nečistú knihu, mať v srdci náklonnosť. Skok znamená voľné, neslušné správanie, vzďaľovanie sa od dobrých kamarátov, prestupovanie niektorých pravidiel a napomenutí, ktoré dávajú predstavení.
Ale po prvom skoku nasleduje uhryznutie jedovatým hadom. Niekto vyviazne bez nehody a keď zmúdrel, nepokúša sa o ďalšie skoky. Niektorí však pohŕdajú zjavným nebezpečím. Kto podal do studne a bol vyvrhnutý, ten asi upadol do ťažkého hriechu, ale ostáva nádej, že vyzdravie cez Sviatosti. Kto ostal v studni, o tom možno povedať: kto miluje nebezpečenstvo, ten v ňom zahynie.


Sen 35. – 1864: Havrany zraňujú chlapcov – liečivá masť
14. apríla rozprával don Bosco nasledujúce dva sny študentom a remeselníkom. Oba sny mal po duchovných cvičeniach. Veľmi ho vydesili.
Bolo to v noci pred Bielou nedeľou 3. apríla, kedy sa mi snívalo, že som na balkóne a sledujem hru chlapcov. Náhle sa ukázalo veľké biele prestieradlo, ktoré pokrývalo celý dvor. Chlapci sa ďalej hrali pod touto plachtou a ja som sa divil stále viac, lebo som videl nad plachtou mnoho havranov. Poletovali nad plachtou sem a tam, až konečna našli jej konce a podletovali po ňu. Vrhli sa na chlapcov a začali ich zobať.
Bola to žalostná scéna. Jednému vylúpili oči, inému zobali jazyk, inému zasa tĺkli do čela a inému zasa srdce. Najväčší údiv budilo to, že nikto nekričal a neplakal, ale všetci ostali ticho akoby boli bez citu a nebránili sa. „Čo sa mi to len sníva“ pomyslel som si „alebo som hore? Keby sa mi nesnívalo, títo by sa nedali tak zmrzačiť bez bolestného nariekania.“ Po chvíli som počul všeobecné kvílenie a videl som ranených behať, kričať a nariekať. Prekvapený som premýšľal, čo to má znamenať. Pomyslel som si: „Je to Biela sobota a azda nám Boh chce povedať, že nás obsype svojou milosťou. Havrany sú ako diabli, ktorí napádajú chlapcov.“
Začal som premýšľať a vtom som začul akýsi hrmot. Prebudil som sa. Bolo už ráno a ktosi klopal na dvere mojej izby.
Bol som prekvapený, keď som videl, že v pondelok a ešte viac v utorok a v stredu ubúdalo svätých prijímaní, takže som už v polovici svätej omše ukončil spovedanie. Nechcel som hovoriť nič, lebo som si myslel, že duchovnými cvičeniami sa všetko napraví.
Včera 13. apríla som mal druhý sen. Celý deň som spovedal a preto moja myseľ bola zamestnaná duševným stavom mojich chlapcov. Večer som sa odobral na odpočinok, ale nemohol zaspať. Bol som stále v prechodnom stave medzi spaním a driemaním. Až po hodine som zaspal.
Snívalo sa mi, že som znovu na balkóne a že pozorujem hrajúcich sa chlapcov. Videl som všetkých, ktorých zranili havrany. Tu sa zjavila neznáma osoba a nádobkou v ruke. Bol v nej balzam. Sprevádzala ju iná osoba, ktorá niesla obväzy. Začali chlapcov obchádzať a liečiť rany. Chlapci hneď vyzdraveli po dotyku balzamu. Našli sa však niektorí, ktorí utekali, keď sa k nim priblížili. Nechceli vyzdravieť. Najviac ma mrzelo to, že to neboli jednotlivci, ale značný počet. Všetkých som ich poznal a chcel som si ich mená napísať na papier, ale zatiaľ, čo som písal, prebudil som sa, ale papier som nenašiel. Predsa som si ich zapamätal. Možno som na niekoho zabudol, ale je ich málo. Teraz sa budem postupne s nimi rozprávať, ako som to už s niektorými urobil, a budem liečiť ich rany.


Sen 36. – 1864: Sen o desiatich vŕškoch
V noci 21. októbra mal don Bosco sen, ktorý rozprával nasledujúci večer. Súčasne istý C. E. z Cassal Monferrata mal ten istý sen a snívalo sa mu, že je s don Boscom a že sa s ním rozpráva. Keď sa prebudil, bol tak rozrušený, že odišiel porozprávať sen svojmu profesorovi, ktorý mu povedal, aby šiel všetko povedať don Boscovi. Mladík hneď odišiel a stretol don Bosca, keď zostupoval dole po schodoch, aby ho tiež vyhľadal a porozprával mu sen.
Snívalo sa mu, že sa nachádza v rozsiahlom údolí, preplnenom tisíckami chlapcov a to v takom počte, že neveril, že sa toľko chlapcov nachádza na celom svete. Medzi týmito chlapcami som poznal všetkých, ktorí kedysi alebo práve sú v dome. Všetci ostatní boli tí, ktorí azda ešte len prídu. Medzi chlapcami boli roztrúsení kňazi a klerici domu. Z jednej strany údolia bol vysoký vrch.
Kým don Bosco premýšľal, čo si počať s toľkými mladíkmi, akýsi hlas mu hovoril: „Vidíš tamten breh? Treba, aby si vyliezol so svojimi mladíkmi hore!“
Nato don Bosco rozkázal celému zástupu mládeže, aby sa vydali na cestu k naznačenému cieľu. Chlapci sa pohli a rýchle sa driapali hore po brehu. I kňazi bežali hore a povzbudzovali chlapcov, dvíhali tých, ktorí padli a nosili na chrbtoch tých, ktorí zamdleli alebo nemohli od únavy kráčať. Don Rua s vyhrnutými rukávmi pracoval viac, než ostatní. Chytal chlapcov a vzduchom ich hádzal hore a keď tam chlapci dopadli, veselo vstali a behali. Don Cagliero a don Francesia behali medzi radami a volali: „S odvahou napred!“
Za malú chvíľu boli šíky mládeže na vrchu. Vystúpil tam i don Bosco a povedal: „A čo urobíme teraz?“
Ktosi mu povedal: „Musíš prejsť so svojimi mladíkmi týchto desať vŕškov, ktoré sa pred tebou rozprestierajú!“
„Ale ako vydržia takúto dlhú cestu malí a slabí chlapci?“
„Kto nebude môcť kráčať po svojich, bude nesený“ znela odpoveď.
Vtom sa spoza hory vynoril krásny voz. Bol tak krásny, že to ani opísať nemožno. Mal tvar trojuholníka a tri kolesá, ktoré sa točili na všetky strany. Z hrán sa týčili tri stĺpy, ktoré sa nad vozom spojovali a tvorili klenutie. Hore bola nádherná vlajka a na nej bolo napísané: nevinnosť. Jedna páska, ktorá sa vinula okolo celého voza, mala nápis: s pomocou Boha Otca i Syna i Ducha Svätého.
Celý voz žiaril zlotom a drahokamami a prišiel doprostred chlapcov. Mnohí naň vystúpili. Bolo ich päťsto. Sotva päťsto medzi toľkými tisícami ich bolo ešte nevinných.
Keď sa posadili na voz, začal don Bosco rozmýšľať, akou cestou sa vybrať. Tu sa náhle pred ním otvorila široká a pohodlná cesta avšak pokrytá tŕním. Náhle sa objavili šiesti mladíci, ktorí už v oratóriu zomreli. Boli odetí do bieleho a vztýčili nádhernú zástavu s nápisom: pokánie. Postavili sa na čelo celého šíku mládeže, ktorá sa na znamenie vydala na cestu. Mnoho kňazov sa hrnulo k oji voza a začali ho ťahať. Šesť bielo odetých mladíkov išlo za nimi a potom všetci chlapci. Chlapci na voze začali nevýslovne krásne spievať žalm: mladí chváľte Pána.
Don Bosco opojený tou nebeskou hudbou kráčal dopredu. Keď sa obrátil dozadu, či všetci idú za ním, videl, že mnohí ostali v údolí a mnohí sa vrátili nazad. Don Bosco, zmietaný hrozným bôľom, sa rozhodol, že sa vráti nazad, aby ich prehovoril, aby ho nasledovali. Bolo mu to zakázané. „Tí chudáci sa stratia!“ volal. Dostal odpoveď: „Horšie pre nich, boli povolaní ako ostatní a nechceli ísť za tebou. Videli cestu, ktorou treba kráčať a to stačí!“
Don Bosco ich chcel ospravedlňovať, prosil, zaprisahával, ale všetko márne. „I pre teba je poslušnosť!“ a musel pokračovať v ceste.
Ešte ani nepominul tento bôľ, keď sa stalo niečo smutnejšie. Mnohí z mladíkov, ktorí boli na voze, popadali na zem. Z päťsto ostalo na voze asi stopäťdesiat.
Zdalo sa, že od zármutku pukne don Boscovi srdce. Myslel si, že je to sen a chcel sa zobudiť, ale uvedomoval si hroznú skutočnosť. Tlieskal rukami a počul ich zvuk, plakal a počul plač, chcel rozohnať tento prízrak, ale nemohol.
„Ach, moji milí chlapci!“ zvolal, keď rozprával tento sen. Poznal som tých, ktorí ostali v údolí i tých, ktorí sa vrátili. Ba i tých, ktorí padli z voza. Všetkých som vás poznal. Nepochybujte, všemožne sa budem snažiť, aby som vás spasil. Mnohí, ktorých som volal ku spovedi, nepočuli volanie. Prosím vás, pre Boha, spaste svoju dušu!
Mnohí chlapci, ktorí spadli z voza, pridávali sa medzi šíky tých, ktorí kráčali za druhou zástavou. Hudba na voze hrala tak sladko, že pomaly zahnala don Boscov bôľ. Prekročili už sedem vŕškov a keď vstúpili na ôsmy, prišli do predivného kraja, kde sa zastavili, aby si trochu odpočinuli. Domy tu boli neobyčajne krásne.
Keď rozprával don Bosco chlapcom o tomto kraji, dodal: „Poviem vám so svätou Teréziou to, čo hovorievala o raji. Tieto veci rečou strácajú na cene, lebo sú tak krásne, že je zbytočné sa namáhať ich opísať. Zmienim sa len, že múry domov sa mi zdali zo zlata, kryštálu a diamantu a tak pôsobivo oslňovali, že nasycovali zrak a vlievali radosť. Polia boli plné stromov, na ktorých bolo vidieť súčasne kvety, púčky, zelené i zrelé ovocie. Úchvatné divadlo!“
Chlapci sa rozbehli po kraji. Boli zvedaví a túžili po ovocí. V mestečku sa don Bosco stretol s mladíkom z Cassala a dlho sa s ním rozprával. Don Bosco i mladík si úplne pamätali otázky i odpovede.
Don Bosca tu čakalo iné, neobvyklé prekvapenie. Náhle videl svojich mladíkov zostarnutých, bezzubých, vráskavých s bielymi vlasmi, zhrbených, kuľhavých , opierajúcich sa o palicu. Don Bosco žasol nad takouto premenou, ale hlas mu hovoril: „Divíš sa, ale mal by si vedieť, že od chvíle, keď si vyšiel z údolia, neuplynulo niekoľko hodín, ale celý rad rokov. Táto hudba spôsobila, že sa ti pochod zdal krátkym. Na dôkaz toho si pozri svoju tvár a presvedčíš sa, že hovorím pravdu!“ Podali don Boscovi zrkadlo a v ňom zbadal svoj vzhľad. Bol zostarnutý s vráskavou tvárou a pokazenými riedkymi zubami. Sprievod sa zatiaľ vydal na cestu a chlapci si občas priali zastaviť, aby si poobzerali tieto neobvyklé veci. don Bosco volal: „Len napred! Nič nepotrebujeme, nemáme hlad ani smäd a preto napred!“
V ďalekom obzore na desiatom vŕšku sa rozlievalo svetlo. Stále rástlo, akoby vychádzalo z nejakej podivuhodnej brány. Znova zaznel spev. Bol taký krásny, že iba v raji je taký. Nebola to hra nástrojov, ani sa to nepodobalo spevu ľudských hlasov. Bola to neopísateľná hudba a tak preplnená jasaním, že zaplavila dušu don Bosca, ktorý sa prebudil na posteli.
Don Bosco vyložil sen takto:
Údolím je svet. Brehom sú prekážky, ktoré zabraňujú, aby sa človek od neho odtrhol. Zástupy peších mladíkov sú tí, ktorí ľutovali svoje poklesky, keď stratili nevinnosť. Desať vŕškov predstavuje desať Božích prikázaní. Kto ich zachováva, toho privedú do večnosti v raji.
Keď skončil, pristúpil k nemu chovanec Ferraris Antonio a povedal mu, že klerici počuli, ako minulej noci mal sen, že je s matkou, ktorá sa pýtala, či príde na Veľkú noc domov a on jej odpovedal, že pred Veľkou nocou odíde do neba. Potom dôverne povedal don Boscovi niekoľko slov. Ferraris Antonio naozaj zomrel 16. marca 1865.
Hneď sme si sen zapísali a ešte v ten večer 22. októbra sme pripísali nasledujúcu poznámku: „Som presvedčený, že don Bosco sa snažil svojim výkladom ukryť to, čo má sen v sebe najpodivuhodnejšie. Výklad o desiatich prikázaniach ma neuspokojuje. Ôsmy vŕšok, na ktorom sa don Bosco zastavuje a v zrkadle sa vidí ako zostarnutý možno naznačuje, že koniec jeho života bude po 70. roku života. Uvidíme v budúcnosti!“
Táto budúcnosť je už dnes minulosťou a my sme boli utvrdení v našej mienke. Sen naznačoval don Boscovi dĺžku jeho života. Porovnajme ho so snom „O kolese“, ktorý sme spoznali až o niekoľko rokov neskoršie. Otáčania postupujú po desaťročiach a tak sa zdá, že podobnú dobu zaberá postup od vŕška po vŕšok. Celkom predstavujú najvyšší vek človeka: 100 rokov. Na začiatku vidíme don Bosca ako chlapca v prvom desaťročí začínajúceho svoje poslanie medzi chlapcami v Becchi a tak sa vydáva na cestu. Prejde celkom sedem vŕškov, dosiahne teda 70 rokov svojho života. Vystúpiac na ôsmy vŕšok, zastaví sa, uvidí domy a nádherné polia – svoju Spoločnosť, kvitnúcu a úrodnú z dobrotivosti Boha. Ostáva ešte kus cesty na ôsmy vŕšok. Vydá sa na cestu, ale k deviatemu už nedospeje, lebo sa prebudí. Tak neprekročil 80 rokov. Umiera vo veku 72 rokov a 5 mesiacov.
Keď sa nasledujúci večer spýtal don Bosco, čo si myslíme o sne, odpovedali sme, že sa nedotýkal len chovancov, ale naznačoval aj rozšírenie Spoločnosti po celom svete. „Čože? Máme už ústavy v Mirabelle a v Lanzo, snáď sa ešte otvorí nejaký v Piemonte? Čakáte viac?“ namietal jeden spolubrat.
„Nie, celkom iné osudy naznačuje sen“ povedal don Bosco a s úsmevom potvrdzoval našu mienku.


Sen 37. – 1965: Vinica: jarabica a prepelica
Ak chcete, poviem vám sen, ktorý som mal predvčerom. Kráčal som so všetkými chlapcami z oratória a s množstvo iných, ktorých som ani nepoznal. Zastavili sme sa na raňajky v jednej vinici a všetci chlapci sa rozutekali, aby si pochutnali na ovocí. Bol som medzi nimi a trhal som hrozná, figy a rozdával som chlapcom so slovami: „Tu máš, vezmi a jedz!“
Zdalo sa mi, že je to len sem a to ma mrzelo. Ale pomyslel som si: „Nech je už akokoľvek, aspoň nech sa chlapci najedia.“
Medzi radami vínnych kmeňov sme zbadali vincúra.
Keď sme sa nasýtili, pokračovali sme v ceste cez vinicu, ale cesta bola obtiažna. Vinica, ako obyčajne, bola rozrytá po celej dĺžke, takže bolo potrebné ustavične zliezať alebo vystupovať. Silnejší skákali. Aj menší skúšali, ale nedoskočili na druhý rad a váľali sa v priekope. Veľmi ma to mrzelo a preto som sa obzrel a zbadal som cestu, ktorá viedla pozdĺž vinice. Zamieril som k nej so všetkými chlapcami. Tu ma zastavil vincúr a hovoril: „Nechoďte na cestu, lebo je neschodná a plná kamenia, tŕňov, blata a jám, ostaňte na ceste, po ktorej ste sa pustili!“
Odpovedal som mu: „Máte pravdu, ale títo maličkí nemôžu kráčať po týchto brázdach.“
On odpovedal: „Tomu sa dá pomôcť. Väčší nech vezmú maličkých na chrbát a môžu skákať i s tým bremenom.“
Nechápal som, čo mi hovoril a s celým zástupom som sa poberal ku kraju vinice, blízko cesty. A vincúr mal skutočne pravdu. Cesta bola hrozná a neschodná.
Povedal som don Francesiovi: „Kto sa chce vyhnúť Charybde, zrúti sa do Scylly!“ Hravo sme sa vydali po chodníku vedľa cesty a prechádzali sme celou vinicou podľa rady vincúra.
Keď sme prišli na koniec vinice, narazili sme na hustý, tŕnistý plot a sotva sme sa ním predrali. Keď sme vystúpili po vysokom svahu, dostali sme sa do krásneho údolia, so stromami a sviežou trávou. Uprostred lúky sme videli dvoch bývalých chovancov z oratória. Sotva ma zbadali, ponáhľali sa ku mne. Chvíľu sme sa rozprávali a potom náhle jeden z nich povedal: „Pozrite, akí sú krásny!“ Ukazoval dvoch vtákov, ktorých držal v ruke.
„Čo je to?“, spýtal som sa.
„Jarabica a prepelica, ktorú som našiel.“
„A jarabica je živá?“
„Samozrejme, pozrite sa!“ Dal mi prekrásnu jarabicu, ktorá mala niekoľko mesiacov.
„Žerie už sama?“
„Ešte len začína!“
Kým som bol zamestnaný jej kŕmením, pozoroval som, že mala zobák rozdelený na štyri časti. Veľmi som sa tomu divil a spýtal som sa mladíka na príčinu.
„Čože? Vy neviete, čo to znamená? Rozdelený zobák jarabice znamená to, čo jarabica sama!“
„Nerozumiem!“
„Vy nerozumiete, ktorý ste toľko študoval? Ako sa povie jarabica po latinsky?“
„Perdix. Toto je kľúč všetkého!“
„Buď taký dobrý a vysloboď ma z toho zmätku!“
„Teda, uvažuj o písmenách, z ktorých sa skladá slovo perdix!“
P – znamená vytrvalosť.
E – čaká ťa večný život.
R – každý dostane odplatu podľa svojich skutkov či dobrých alebo zlých.
D – nebude sa pozerať na meno. Pominie sa všetka ľudská sláva, veda a bohatstvo.
I – pôjde.
Štyri diely zobáka znamenajú štyri posledné veci človeka.
„Dobre, tomu už rozumiem. Ale povedz mi ešte, kde si nechal X? Čo znamená?“
„Ako to, že neviete, čo znamená X, hoci ste študoval matematiku? X predstavuje neznámu! Teda zámenou slov – pôjde na miesto neznáme.“
Pochopil som tento výklad a spýtal som sa ho: „Daruješ mi tu jarabicu?“
„Veľmi rád, chcete vidieť i prepelicu?“
„Ukáž mi ju!“
Podal mi nádhernú prepelicu. Vzal som ju a keď som ju zdvihol, videl som, že je ranená, hnilá a zapáchajúca, takže budila odpor. Opýtal som sa mladíka, čo znamená táto premena. Odpovedal: „Ty si kňaz? Nevieš to ani po niekoľkoročnom štúdiu Svätého Písma? Len si spomeň, že Boh poslal prepelice židom, keď na púšti reptali. Najedli sa ich, ale mali ešte ich mäso medzi zubami, keď ich trestala Božia ruka. Táto prepelica znamená, že viac zabíja nestriedmosť, než meč. Počiatkom väčšiny hriechov je nestriedmosť.“
Poďakoval som sa mladíkov za jeho vysvetlenie.
Medzitým v húštinách, na stromoch a medzi trávou sa objavilo mnoho prepelíc a jarabíc a všetky boli podobné tým, ktoré držal v ruke mladík. Chlapci na ne usporiadali honbu a tak si zaobstarali pokrm. Potom sme sa znovu vydali na cestu. Tí, ktorí jedli jarabice, zosilneli a kráčali napred. Ale tí, ktorí sa nejedli prepelíc, ostali v údolí a nekráčali za mnou, ale sa rozptýlili a stratili, takže som ich už viac nevidel. Tu náhle, zatiaľ, čo som kráčal, okolie sa celkom zmenilo. Zdalo sa mi, že som sa dostal do obrovskej izby, väčšej než celé oratórium i s dvorom. Bola preplnená ľuďmi. Stál som prekvapený a vtedy sa ku mne priblížil akýsi človek. Povedal, že je tam nejaký úbožiak v nebezpečenstve smrti. Prosil ma, aby som ho vyspovedal. Hneď som šiel za ním. Vošiel som do izby a pristúpil. Začal som ho spovedať. Keď som videl, že očividne slabne a obával som sa, že zomrie bez rozhrešenia, prerušil som spoveď v polovici. Sotva som mu udelil rozhrešenie, skonal. Jeho telo začalo šíriť neznesiteľný zápach. Hovoril som, že ho treba hneď pochovať a pýtal som sa, prečo tak zapácha. Odpovedali mi: „Kto náhle umiera, ten je hneď súdený.“
Vyšiel som von, ale bol som tak unavený, že som prosil, aby som si smel odpočinúť. Hneď mi odpovedal, že mi ochotne vyhovejú a viedli ma po schodoch, ktoré viedli do inej izby. Keď som do nej vstúpil, zbadal som dvoch mladíkov z oratória, ktorí sa schovávali a jeden z nich držal balík. Pýtal som sa ich: „Čo tu robíte?“
Vyhovárali sa, ale neodpovedali. Znovu som sa ich spýtal: „Čo tu robíte a prečo ste tu?“
Pozreli sa na seba a potom odpovedali, aby som chvíľu počkal. Potom rozbalili svoj balík a vytiahli z neho pohrebné rúcho. Obzrel som sa okolo a videl som v kúte natiahnutú mŕtvolu mladíka z oratória. Nepoznal som ho. Pýtal som sa oboch, kto to je. Ale vyhovárali sa a nechceli mi to povedať. Pristúpil som k mŕtvole, pozrel som sa na ňu a zdalo sa mi, že ju spoznávam a hneď zase, že ju nespoznával, ale nevedel som si ho predstaviť. Bol som rozhodnutý dozvedieť sa to za každú cenu. Zišiel som po schodoch a znovu som sa dostal do veľkej izby. Množstvo ľudí zmizlo a miesto nich tam boli chlapci z oratória. Sotva ma zbadali, prihrnuli sa ku mne a volali: „Don Bosco! Don Bosco, viete, že zomrel jeden chovanec z oratória?“ Pýtal som sa, ktorý, ale nikto mi nechcel povedať. Odvolávali sa jeden na druhého, ale žiaden nechcel nič povedať. Vypytoval som sa vždy prísnejšie. Vyhovárali sa, ale žiadny to nechcel povedať. Unavený márnym pátraním som sa prebudil na posteli. Sen trval celú noc a ráno som bol tak zničený a unavený akoby som bol naozaj cestoval.


Sen 38. – 1865: Kocúr chce vytrhať kvety
Pred dvoma alebo troma dňami som mal sen. Chcete, aby som vám ho povedal? Pretože milujem svojich chlapcov, vždy sa mi sníva, že som v ich spoločnosti.
Snívalo sa mi, že stojím uprostred dvora, obklopený svojimi synmi. Každý mal v ruke krásny kvet. Niektorí mali ružu, iní ľaliu, iní zase fialku a podobne aj ostatní. Tu sa náhle objavil škaredý kocúr. Mal rohy a bol celkom čierny, veľký ako pes. Oči mu iskrili ako uhlíky, pazúry mal veľké ako klince a brucho odporné naduté. Odporné zviera sa ticho priblížilo k chlapcom a spokojne sa prechádzalo medzi nimi. Avšak svojou labou začalo vytrhávať kvety z rúk chlapcov.
Naľakal som sa, keď som zbadal kocúra a divil som sa, že sa chlapci nenaľakali a ďalej pokojne stáli, akoby sa nič nedialo.
Akonáhle som spozoroval, že sa kocúr blíži ku mne, aby mi vytrhol kvet, dal som sa na útek. Ktosi ma zadržal a hovoril: „Neutekaj, ale povedz svojim chlapcom, aby zdvihli ruky. Tak kocúr nedosiahne na ich kvety.“ Zastavil som sa a zdvihol som ruku. Kocúr mi chcel vytrhnúť kvet. Vyskakoval, aby ho dosiahol, ale bol príliš ťažký a nemotorne dopadol na zem.
Ľalia je prekrásna čnosť čistoty, proti ktorej diabol ustavične bojuje. Beda tým chlapcom, ktorí držia kvet nízko! Diabol ho vyrve a zničí. Nízko ho držia tí, ktorí pestujú svoje telo nezriadeným jedením, ktorí sa vyhýbajú práci, učeniu a oddávajú sa záhaľke. Držia ho nízko tí, ktorým sa páčia isté knihy a reči a vyhýbajú sa umŕtvovaniu. Pre lásku Božiu, potierajte toho nepriateľa, lebo sa stane vaším pánom. Také víťazstvo je veľmi ťažké, ale večná Múdrosť nám dala prostriedky k tomu, aby sme ho mohli dosiahnuť. „Tento druh diabolstva možno vyhnať len modlitbou a pôstom.“
Zdvihnite ruky s kvetom a budete v bezpečí. Čistota je nebeskou čnosťou. Kto si ju chce zachovať, musí sa pozdvihnúť k nebu. Spaste sa modlitbou.
Modlitby, ktoré vás dvíhajú k nebu sú ranné a večerné modlitby, modlitbou je rozjímanie, sv. omša, modlitbou je častá spoveď a prijímanie. Modlitbou je návšteva Sviatosti Oltárnej, ruženec a štúdium. Modlitbou sa vaše srdcia rozšíria a povznesú k nebu, takže budú môcť povedať s Dávidom: mohol som kráčať cestou tvojich príkazov, lebo si dal silu môjmu srdcu.
Tak si zabezpečíte najkrásnejšiu čnosť a váš nepriateľ vám ju nevyrve z rúk ani s najväčším úsilím.


Sen 39. – 1865: Obludy zraňujú chlapcov – častá návšteva Najsvätejšej Sviatosti
Snívalo sa mi, že som sedel vo svojej izbe pri stole, zatiaľ čo chlapci mali na dvore rekreáciu. Rekreácia bola veľmi živá a hlučná: kričali, skákali, akoby mal byť koniec sveta. Bol som spokojný lebo rád vidím, že sa všetci hrajú, lebo vtedy má diabol veľa práce a pritom nič nedokáže. Kým som sa tešil zo živosti chlapcov, náhle zavládlo hrobové ticho, ktoré som si nevedel vysvetliť. Prestrašený som vyskočil od stola, aby som zistil príčinu náhleho utíšenia. Sotva som došiel do predsiene, zbadal som vstupovať hrozne škaredú obludu. Hlavu mala sklonenú a oči uprené k zemi. Zdalo sa mi, že nespozorovala moju prítomnosť, ale kráčala v strehu, pripravený okamžite niekoho napadnúť. Obával som sa o chlapcov a pozrel som sa z okna na dvor.
Zbadal som dvor plný oblúd, podobných prvej, ale menších. Moji chlapci boli zahnaní k múru. Mnohí ležali po zemi a zdali sa mŕtvi.
Keď som uvidel toto žalostné divadlo, vykríkol som s prebudil som sa. Na môj výkrik sa prebudilo služobníctvo biskupa, vikár i biskup. Boli prestrašení mojím výkrikom.
Všetko sa snažím vysvetliť a tak urobím aj teraz. Zdá sa, že obluda predstavuje diabla, ktorý sa bez oddychu namáha o našu záhubu. Kto z mladíkov utečie a kto padne? Chcete, aby som vás naučil, aby ste sa ho nebáli a odporovali jeho útokom? Počujte! Vec, ktorej sa diabol najviac bojí, je dobre vykonané sväté prijímanie a častá návšteva Sviatosti Oltárnej.
Chcete, aby vám Boh udelil hojne milostí? Navštevujte ho často! Chcete, aby vám jej udelil málo? Navštevujte ho zriedka! Chcete, aby diabol utekal pred vami? Navštevujte často Ježiša! Chcete zvíťaziť nad diablom? Utiekajte sa často k Ježišovi!
Moji drahí, návšteva Sviatosti je základným prostriedkom víťazstva nad diablom. Navštevujte preto často Ježiša a diabol vás nepremôže!


Sen 40. – 1865: Orol: predzvesť smrti
1. februára oznámil don Bosco, že zomrie jeden chovanec predtým, ako sa bude cvičenie dobrej smrti. Keď sa ho dožije, budú to jeho posledné chvíle.
Túto informáciu mal don Bosco zo sna. Snívalo sa jednej noci, že vychádza na dvor, aby sa zabavil medzi svojimi chlapcami. Po jeho boku mal svojho sprievodcu zo svojich snov. Náhle zbadal vo vzduchu vznešeného a prekrásneho orla, ktorý krúžil a zvoľna zlietol na chlapcov. Don Bosco sa udivene pozeral a sprievodca mu povedal: „Vidíš toho orla? Chce chytiť jedného z tvojich synov.“
„Ktorého!“
„Dávaj dobrý pozor, nad čiou hlavou sa zastaví.“
Don Bosco ho sledoval, ktorý niekoľkokrát zakrúžil a sadol si nad trinásťročným chlapcom. Bo to Antom Ferraris z Castelnuova Bormida. Don Bosco ho s istotou spoznal, ale vtom sa prebudil. Sotva sa prebudil, začal tlieskať, aby sa presvedčil, či je hore. Začal premýšľať o tom, čo videl a modlil sa: „Bože, ak to nie je sen, ale skutočnosť, kedy sa to splní?“ Znovu zaspal a vo sne sa mu zjavil sprievodca, ktorý mu povedal: „Mladík Ferraris, ktorý má zomrieť si už dvakrát nevykoná cvičenie dobrej smrti.“ Hneď nato zmizol.


Sen 41. – 1965: Chlapci prinášajú Panne Márii dary
Zbadal som veľký oltár Panny Márie, nádherne vyzdobený. Videl som všetkých chlapcov z oratória, ktorí prichádzali v sprievode. Spievali chválospevy a hoci spievali stále tú istú pieseň, nespievali ju vždy rovnako. Mnohí ju spievali výborne, jedni slabšie druhí silnejšie. Iní zasa spievali drsným hlasom. Iní neharmonicky a niektorí dokonca prichádzali mlčky, odtrhovali sa od radu. Niektorí sa nudili a zívali. Iní sa štuchali a smiali. Všetci prinášali dary Panne Márii. Všetci mali kytice kvetov a každý inú: niektorí väčšiu, iní menšiu. Jeden mal kyticu ruží, druhý klinčekov, iní fialky. Niektorí prinášali celkom zvláštny dar. Jeden prasačiu hlavu, iný kocúra, iný tanier ropúch, iný králika, iný zase baránka a rôzne iné dary.
Pred oltárom stál prekrásny mladík, ktorý mal na chrbte krídla. Bol to asi anjel, strážca oratória. Prijímal dary z rúk chlapcov a kládol ich na oltár.
Prví obetovali prekrásne kytice a baránka. Anjel ich bez slova kládol na oltár. Mnohí iní podávali svoje kytice, ale anjel ich prezrel, rozviazal a vybral zlé kvety, ktoré odhodil a potom usporiadal kyticu a položil na oltár. Iným, ktorí mali vo svojich kyticiach prekrásne kvety, ale bez vône (napr. georgíny, kamélie...). Tie anjel vytrhol so slovami, že Panny Mária chce skutočnosť a nie zdanlivý zovňajšok. Upravené kytice obetoval Panne Márii. Mnohí mali v kytici medzi kvetmi i tŕne a niektorí i klince a anjel ich vyberal.
Konečne predstúpil i ten, ktorý prinášal prasiatko a anjel mu povedal: „Ty sa opovažuješ obetovať taký dar Panne Márii? Vieš, čo znamená prasa? Znamená hriech nečistoty. Panna Mária, ktorá je celá čistá, neznesie tento hriech. Ustúp, lebo nie si hodný pred ňu predstúpiť!“
Prišli iní, ktorí niesli kocúra a anjel im povedal: „I vy sa opovažujete priniesť Panne Márii také dary? Či neviete, čo znamená kocúr? Zlodejmi sú tí, ktorí kradnú peniaze a veci, ktorí kradnú knihy svojim priateľom a rôzne veci v oratóriu. Zlodejmi sú tí, ktorí nešetrne trhajú šaty a márnia peniaze rodičov tým, že sa neučia!“ I tých poslal preč.
Konečne prišli tí, ktorí mali ropuchy a na tých sa anjel pozrel a povedal: „Ropuchy znamenajú hanebné hriechy pohoršenia a vy ich chcete obetovať Panne Márii? Odstúpte a straťte sa i s ostatnými ničomníkmi!“ Zahanbení odišli.
Predstúpili niektorí s nožom v srdci, čo naznačovalo svätokrádež. Tým anjel povedal: „Nevidíte, že máte mŕtvu dušu? Neviete, že žijete len zo zvláštneho milosrdenstva Boha? Ináč by ste boli neodvratne stratení. Pre lásku Božiu, dajte si vytiahnuť ten nôž!“ I tých zahnal.
Tak pomaly predstúpili aj ostatní. Niektorí podávali králika, iní baránka, in zase rybu, orechy, hrozá a podobné veci. Anjel všetko prijímal a ukadal na oltár. Keď tak oddelil dobrých od zlých, postavil do radu pred oltár všetkých, ktorých dar Panna Mária prijala. S veľkou bolesťou som pozoroval, že odmietnutých bolo viac, ako som si myslel.
Tu sa po obch stranách oltára objavili ďalší dvaja anjeli, ktorí držali dva koše vencov z nádhených ruží. Tie ruže neboli pozemské, ale umelecké ako symbol nesmrteľnosti.
Anjel - strážca bral po jednom venci a postupne korunoval chlapcov, ktorí stáli pred oltárom. Vence boli malé i veľké, ale všetky boli obdivuhone krásne. Boli tam nielen terajší chovanci, ale aj množstvo inžch, ktorých som nepoznal. Tu sa stalo niečo podivné. Niektorí chlapci vyzerali veľmi ošklivo a práve títo dostali tie najkrajšie vence. Je to dôkaz toho, že čnosť čistoty prevyšuje vonkajšok. Mnohí iní mali túto čnosť, ale v menšej miere. Ostatní vynikali v inžch čnostiach ako v poslušnosti, pokore, láske k Bohu a všetci dostali korunu úmernú stupňom ich čností. Tým anjel povedal: „Panna Mária si priala, aby ste dnes boli korunovaní prekrásnymi ružami. Pokračujte tak, aby vám neboli odňaté. Cvičte sa v pokore, poslušnosti, čistote. Tieto čnosti vás urobia milými Panne Márii tak, že si jedného dňa zaslúžite korunu neporovnateľne krásnejšiu.“
Nato chlapvi zaspievali „Zdravas Hviezda morská“. Potom odchádzali a prekrásne spievali. Ostal som vyjavený. Sledoval som ich ešte chvíľu a potom som sa vrátil pozrieť sa na chlapcov, ktorých anjel odstrčil. Už som ich nevidel.
Moji drahí! Poznám tých, ktorých anjel korunoval i tých, odstrčil. Poviem to každému zvlášť, aby ste sa snažili prinášať Panne Márii dary, ktoré od vás prijme.
Ešte nikekoľko poznámok:

1. všetci prinášali kytice Panne Márii a boli v nich kvety všetkých druhov, ale spozoroval som, že všetci viac – menej mali medzi kvetmi i tŕne premýšľal som, čo asi znamenajú tie tńre a prišiel som na to, že znamenajú neposlušnosť. Mali ich tí, čo si nechajú peniaze a nedajú ich prefektovi, nežiadajú si dovolenie odísť inam, prichádzajú neskoro do školy, hoci ostantní sú tam už dávno, tajne hodujú a pijú, chodia do cudzích spálni, hoci je to zakázané. Vstávajú neskoro a vynechávajú predpísané pobožnosti. Rozprávajú sa v čase mlčania. Kupujú si knihy bez toho, aby ich ukázali. Posielajú dopisy po iných bez dovolenia, aby ich nikto nevidel. Uzatvárajú zmluvy, kupujú a predávajú. To všetko znamená tŕnie. Mnohí sa teraz pýtajú: „Je hriechom prestupovať domáce pravidlá?“ Vážne som premýšľal o tejto otázke. Odpoviem na ňu takto: nehovorím, že je to hriech ťažký alebo ľahký, lebo sa to riadi podľa okolností, ale hriech to je. Niekto azda povie: „V zákone Božom nie je napísané, že máme poslúchať domáce pravidlá!“ Počuj je to v prikázaniach: „Cti otca i matku svoju?“ Viete, čo znamenajú slová otec a matka? Zahrňujú aj tých, ktorí ich zastupujú. Nie je azda v Písme napísané: odoedite praepositis vestria? Ak vy máte poslúchať, potom oni musia rozkazovať. To je začiatkom pravidiel oratória a preto sú zaväzné.
2. niektorí mali vo svojej kytici klince, ktorými bol ukrižovaný Ježiš Kristus. Ako? Začína sa to maličkosťami a prejde sa k väčším veciam. Jeden túži po peniazoch, aby uspokojoval svoje chúťky, aby ich mohol využiť podľa svojej vôle. Neodovzdal ich a už to išlo. Začal predávať svoje školské knihy a koečno kradol peniaze a veci svojim priateľom. Iný by rád polichotil svojej chuti a preto ukrýval fľaše a potom si všeličo dovolil, až upadol do ťažkého hriechu. Tak sa s´dostali do jeho kytice klince a Pán Ježiš bol znova ukrižovaný.
3. mnohí chlapci mali medzi sviežimi a voňanými kvetmi aj zvädnuté, skazené alebo prekrásne bez vône. Také znamenajú dobré skutky urobené v stave hriechu, takže nerozmnožujú ich zásluhy. Kvety bez vône znamenajú dobré skutky vykonané z ľudských ohľadov, z ctižiadosti alebo aby sa zapáčili učiteľom alebo predstaveným. Preto im anjel vytýkal, že sa opovážili priniesť Panne Márii také kvety a posielal ich späť, aby si usporiadali svoje kytice. Tí museli zlé kvety vyhodiť a takto očistenú kyticu znova doniesť. Až vtedy ju anjel prijal a položil na oltár.

Uvidel som v tomto sne všetko, čo sa stalo a čo sa stane s mojimi synmi. Robte tak, aby vaše dary Panna Mária nikdy neodmietla!


Sen 42. – 1866: Sen o potope a o mlyne
Na začiatku roku 1866 mal don Bosco dvanásť kňazov. Celkový počet členov Spoločnosti bol 90 a z toho večné sľuby mali 19, 71 dočasné a ostatní boli novicmi.
Tešil sa z týchto spolupracovníkov a sľúbil im, že na Nový rok im povie nejaký sen a s ním aj obvyklú strennu do nového roka. Zdalo sa nám, že v nejakom videní videl budúcnosť Spoločnosti a azda aj osudy iných kongregácii. Takisto aj budúcich aj terajších chovancov.
Don Bosco začal rozprávať pred množstvom chlapcov v prvý deň roku 1866.
„Snívalo sa mi, že som neďaleko mestečka, ktoré sa podobalo Castelnuovu d´Asti, ale nebolo to ono. Na rozsiahlych lúkach sa veselo zabávali všetci chovanci oratória, keď tu náhle zo všetkých koncov roviny sa vyvalili prúdy vôd a my sme sa ocitli v obkľúčení vodami, ktoré sa približovali k nám zo všetkých strán. Pád sa rozvodnil a z jeho riečišťa sa vylievali nesmierne množstvá vody.
Mali sme strach a zmocňovala sa nás hrôza. Všetci sme sa dali na útek smerom osamelému mlynu, ktorý bol oddelený od ostatných budov vysokým múrom ako pevnosť. Zastavil som sa až na dvore uprostred prestrašených chlapcov. I sem začala vnikať voda a my sme boli nútení uchýliť sa do domu a potom vystúpiť na vyššie poschodia. O okien sme videli tú hroznú potopu. Od vrcholku Supergy až po Alpy namiesto lúk, polí, záhrad, lesov, osád, dedín amiest bolo vidieť len hladinu nesmierneho jazera. So stúpajúcou vodou i my sme vystupovali stále vyššie. Keď bola každá nádej na záchranu márna, začal som povzbudzovať chlapcov, aby sa s plnou dôverou zverili do Božích rúk a do náručia Panny Márie.
Ale voda siahala už skoro po najvyššie poschodie. Zavládlo všeobecné zdesenie a videli sme, že nemožno inak uniknúť, iba nasadnúť na plť, ktorá sa práve zjavila na hladine a plávala neďaleko. Každý sa úzkostlivo usiloval dostať naplť ako prvý, ale tá nemohla priplávať k domu kvôli múru, ktorý vytŕčal z vody. Jedinou cestou bol kmeň stromu, ktorý trčal z plte, ale ten sa kolísal ako sa vlnila voda a nikto nemal odvahu vykročiť.
Pozbieral som odvahu a prešiel som prvý. Predtým som poveril klerikov a kňazov, ktorí budú pomáhať chlapcom. Chlapcov som pozbudzoval. Avšak v tej chvíli klerici a kňazi pocítili únavu a boli tak vyčerpaní, že padali od únavy. Sám som chcel pokúsiť sa prejsť, ale, pocítil som takú malátnosť, že som sa sotva udržal na nohách. Zatiaľ mnohí chlapci zo stachu pred smrťou našli nejakú dosku a nečakali na klerikov a kňazov a sami bez pomoci sa chceli dostať na plť. Hrnuli sa tam bezhlavo a nepočúvali moje volanie.
Kričal som: „Prestaňte, stojte, spadnete!“ Mnohí aj spadli, lebo stratili rovnováhu prv, ako prišli k loďke. Tak ich navždy pohltili kalné a hnijúce vody i slabý most zletel so všetkými, ktorí na ňom stáli. Štvrtina chlapcov sa stala obeťou svojich vrtochov.
Držal som pevne kmeň stromu, kým chlapci po ňom vystupovali na plť. Videl som, že voda zaplavila prekážajúci múr a pritiahol som plť k mlynu. Don Cagliero pomáhal chlapcom nastupovať na plť. Bezpečne tam dostal tých, ktorí boli v izbe.
Ešte niektorí boli v podkroví a na streche. Voda neprestajne stúpala a dosiahla už časť strechy. S vodou však stúpala aj loďka a ja som volal na nich, aby sa vrúcne modlili. Aby si pomáhali pri zostupe, aby sa nešmykli. Poslúchli a keď sa loďka dotýkala strechy, dostali sa ja oni na ňu. Bola tu spústa chleba v množstve košov.
Keď boli všetci na lodi, začal som veliť ako kapitán a povedal som chlapcom: „Mária je Hviezda morská, neopustí nikoho, kto sa k nej utieka, uchýľme sa teda všetci pod jej plášť. Ona nás vyvedie z nebezpečenstva a privedie do bezpečného prístavu!“
Loď plávala na vlnách a rýchlo sa vzďaľovala z toho miesta. Vietor bol tak silný, že sme sa museli držať, aby sme nespadli. Prešli sme veľkú vzdialenosť, keď sme sa začali na mieste prudko točiť dookola a zdalo sa, že sa potopí. Veľmi prudký vietor ju vyhnal z víru. Potom sa pohybovala pravidelnejšie, iba sem tam narazila na nejaký vír. Spásny vietor ju vždy vyviedol až sa zastavila pri suchom, krásnom a rozsiahlom brehu, ktorý sa vynoroval ako pahorok uprostred mora.
Mnohí chlapci ako zbláznení volali, že Boh postavil človeka na zem, nie na vodu. Preto vystupovali z loďky bez dovolenia na breh. Volali aj iných, aby ich nasledovali. Za chvíľu savody znovu zdvihli a zaplavila tento breh. Oni stáli po pás vo vode, zúfale volali, až ich voda celých pohltila. Pri tomto pohľade som povedal: „Takto dopadnú tí, ktorí chcú všetko robiť po svojom!“
Zdalo sa, že loď zmietaná víchricou sa potopí. Chlapci boli bledí a plní úzkosti. Vtedy som zvolal: „Vzmužte sa, Panna Mária nás neopustí!“ Pokojne a z hĺbky srdca sme sa modlili a vzbudzovali sme si vieru, nádej a lásku a ľútosť. Potom sme si pokľakli a modlili sme sa. Niektorí chlapci však nedbali na nebezpečenstvo, vstali a obracali sa, smiali sa a robili si posmech z prosebných modlitieb chlapcov. Tu sa loď náhle zastavila, začala sa prudko točiť a prudký vietor zmietol týchto nešťastníkov do vĺn. Bolo ich asi 30. voda bola hlboká a neostala po nich pamiatka. Vrúcne sme sa pomodlili Salve Regina a vrúcne sme prosili o záchranu. Zavládol pokoj. Loď sa pohybovala napred ako ryba a nevedeli sme, kam nás privezie, na palube sa všade konali záchranné práce. Všetko sme robili, aby sme sa zachránili pred pádom do vody. Mnohí totiž na kraji lode padali do vody. Ba vyskytli sa aj takí, čo volali svojich kamarátov na kraj lode a potom ich ranou zrazili dole. Preto sa pripravovali silné tyče, dlhé povrazy, rôzne udice, záchranné pásy a iné pomôcky. Niektorí uväzovali pásy na tyče a podávali ich iným. Niektorí stáli na svojom mieste so zdvihnutými tyčami pripravení pomôcť, keď bude treba. Akonáhle sa niekto zrútil do vody, podali mu tyč s povrazom a vytiahli ho hore. Avšak aj medzi tými, ktorí boli určení, aby lovili padnutých, boli takí, čo vyrušovali a prekážali. Klerici všade dozerali na poriadok.
Stál som pod zástavou, ktorá bola uprostred mládeže, kňazov a klerikov, ktorí pracovali podľa mojich príkazov. Kým sa starali a poslúchali moje rozkazy, všetko išlo dobre. Boli sme spokojní a v bezpečí. Mnohým sa zdalo, že loď je nepohodlná a že sa dlho plavíme a preto začali nariekať. Začali sme hľadať miesto, kde pristaneme a nájdeme si útočište. Tak sa klamali nádejou, že zem nie je ďaleko - tam si nájde útočište. Starali sa o to, či majú dosť potravín. Dohadovali sa medzi sebou, až mi odopreli poslušnosť. Márne som sa snažil rozumne ich presvedčiť.
Tu sme zbadali iné lode, ktoré sa blížili a zdalo sa, že plávajú iným smerom. A tu títo nerozvážni sa rozhodli vyhovieť svojim vrtochom. Chceli ma opustiť, aby si mohli robiť podľa seba. Zhodili na vodu niekoľko dosiek. Skočili na ne a vzďaľovali sa smerom k iným lodiam, ktoré sa ukázali. Ale došlo k neopísateľnej a bolestnej scéne: videl som všetkých nešťastníkov, ako sa ženú do záhuby. Zadul vietor, zdvihol sa príboj, ktorý niekoľkých utopil. Iní zahnaní do vírov boli strhnutí do hlbín. Iní narazili vo vode na prekážky a okamžite zmizli. Niektorým sa podarilo vystúpiť na lode, ale tie sa zanedlho potopili. Nastala temná a hustá noc. Z diaľky doliehali výkriky hynúcich. Všetci sa utopili. V mori sveta sa utopia všetci, ktorých neprijme táto loď – loď preblahoslavenej Panny Márie.
Tak sa veľmi zmenšil počet mojich synov, ale neprestali sme dúfať v pomoc Panny Márie. Po temnej noci sme vplávali do úzkej úžiny medzi bahnité brehy, pokryté trieskami, polámanými doskami, kolmi, plechom, povrazmi, stožiarmi a veslami. Okolo lode sa pohybovali draci, hady, ropuchy, morskí pavúci, krokodíly, zmije a tisíce iných hrozných zvierat. Na smutných vŕbach, ktorých konáre splývali nad našu loď, stáli neobyčajné kocúry, ktorí trhali kusy ľudského mäsa, množstvo opíc sa hojdalo na konároch a snažili sa dosiahnuť na chlapcov. Ale tí, zdesení sa krčili a unikali nástrahám. Práve tam, v tom riečišti, sme sa stretli s úbožiakmi, ktorí sa stratili alebo nás opustili. Po stroskotaní ich vlny vyhodili na breh. Údy niektorých boli roztrhané kusy. Bolo to nárazom na útesy. Iní zapadli ho bahna, z ktorého vyčnievali len vlasy a kúsok pleca. Tu trčal uprostred bahna chrbát, tam zase hlava, inde plávala akási mŕtvola.
Náhle jeden z chlapcov na lodi skríkol: „Akási obluda ženie toho a toho!“ A opakoval jeho meno a ukazoval prestrašeným priateľom jeho mŕtvolu.
Ale celkom iná scéna sa nám vyskytla o kúsok ďalej. Bola tam obrovská pec, z ktorej šľahali plamene. V nich bolo občas vidieť ľudské postavy alebo ruky, nohy, hlavy, stehná. Pohybovali sa ako zelenina v hrnci vriacej vody. Pri pozornom pohľade sme tam videli mnohých našich chovancov a to nás prekvapilo. Nad ohňom bolo veľké veko, na ktorom bolo veľkými písmenami napísané: sem privádza 6. a 7. prikázanie.
Neďaleko bol výbežok zeme s lesnými stromami a tu a tam medzi nimi behalo viac našich chlapcov, ktorí sa počas plavby vzdialili alebo padli do vody. Nedbal som na nebezpečenstvo, vystúpil som na zem a priblížil som sa k nim. Videl som, že majú oči, uši, vlasy a dokonca i srdce plné hmyzu a ošklivých červov, ktorí ich zožierali a pôsobili im veľké bolesti. Zvlášť jeden neobyčajne trpel. Chcel som sa k nemu priblížiť, ale on utekal predo mnou a skrýval sa za stromy. Videl som, ako iní od bolesti si rozopínali šaty a ukazovali telo obtočené hadmi a iní zase mali v sebe zmije.
Ukázal som všetkým prameň čerstvej železitej vody. Kto sa v ňom umyl, hneď bol uzdravený a mohol sa vrátiť na loď. Väčšina týchto nešťastníkov poslúchla moju radu, ale niektorí nie. Bez váhania som sa obrátil k uzdraveným a tí ma bezpečne na loď nasledovali, lebo obludy sa vzdialili. Sotva sme sa dostali na loď, náraz vetra pohol loď a inou stranou úžiny sme vyplávali na nesmierny oceán.
Oplakávali sme smutný koniec našich priateľov, ktorých sme tam nechali. Začali sme spievať poďakovanie našej Nebeskej Matke. Hneď, akoby na povel Panny Márie, prestalo besnenie vetra a loď ľahko plávala po tichých vlnách. Zdalo sa, že ju poháňajú chlapci, ktorí sa zo žartu dlaňami opierali o vodu.
Tu sa ukázala na nebi neobyčajná dúha, spestrená o severnú žiaru. Na nej veľkými žiariacimi písmenami bolo napísané: medoum. Zmysel nápisu som nechápal. Mne sa zdalo, že každé písmeno je počiatočným písmenom slov: Mater et Domina omnis universi Maria.
Po dlhej ceste sa konečne na obzore vynorila pevnina. Mali sme veľkú radosť. Zem, s krásnymi hájmi stromov každého druhu, poskytovala čarokrásnu panorámu zalievanú paprskami vychádzajúceho slnka. Bol to nádherný pohľad, ako letný večer, ktorý vlieva do srdca mier a pokoj.
Konečne loď narazila na piesčitý breh a zastavila sa na suchom úpätí pri rozkošnej vinici. O tejto lodi možno povedať: „Bože, urobil si ju mostom, po ktorom, vyhodení vlnami sveta, dostaneme sa do prístavu pokoja.“
Chlapci túžili vojsť do vinice a niektorí zvedavejší hneď vystúpili na breh. Ale po niekoľkých krokoch, keď si spomenuli na nešťastný osud svojich priateľov, ktorí sa bláznivo hnali po zemi uprostred mora, rýchlo sa vrátili na loď.
Oči všetkých sa upreli na mňa a ja som v nich čítal otázku: „Don Bosco, je už čas vystúpiť?“
Uvažoval som chvíľu a potom som povedal: „Zostúpme, už je čas, teraz sme v bezpečí!ô
Nastala všeobecná radosť. Každý si spokojne trel ruky. Vošli sme do vinice. Z výhonkov viseli hrozná, podobné tým v zasľúbenej zemi a na stromoch bolo ovocie každého druhu.
Uprostred tejto rozsiahlej vinice sa vypínal veľký zámok, obkľúčený rozkošným sadom s mohutnými hradbami.
Obrátili sme sa k nemu, aby sme si ho prezreli. Dostali sme povolenie vstúpiť. Unavení a vyhladnutí sme sa dostali do obrovskej haly vykladanej zlatom, kde bol pre nás pripravený stôl s najvyberanejšími jedlami každého druhu. Každý si mohol nabrať do sýtosti. Kým sme sa posilňovali, vstúpil do sály vznešený mládenec, ktorý nás pozdravil a každého oslovil menom. Keď videl, že sme prekvapení krásou okolo, povedal: „To nič nie je. Poďte a uvidíte!“
Išli sme za ním a z balkóna nám ukázal sady a nechal nám ich na našu rekreáciu. Potom nás vodil po sálach. Jedna bola krásnejšia ako druhá. Potom otvoril bránu kaplnky a volal nás, aby sme vošli. Zvonku sa kaplnka zdala malá, ale sotva sme vošli, videli sme, že je taká veľká, že sme sotva dovideli z jedného konca na druhý. Dlážka a múry boli tak bohato umelecky vykladané mramorom, striebrom, zlatom a drahými kameňmi, že som prekvapený ostal ako vo vytržení a zvolal som: to je rajská krása. Navždy tu ostaneme!
Uprostred veľchrámu na skvostnom podstavci sa týčila veľkolepá socha Panny Márie Pomocnice. S chlapcami som obdivoval krásu tejto budovy. Všetci sme išli pred sochu poďakovať sa Panne za milosti, ktoré nám udelila. Až teraz som si všimol, aká je svätyňa rozsiahla, lebo všetky tie tisíce mladíkov sa podobali malému hlúčku, ktorý zaplňoval len jej stred.
Chlapci obdivovali túto sochu, ktorá mala nebeský pôvab. Zrazu sa nám zdalo, že ožíva a že sa usmieva. Pohnutie sa rozšírilo zástupom. „Madona hýbe očami!“ volali niektorí. A naozaj Panna Mária sa pozerala s nevýslovnou dobrotou. „Madona hýbe rukami!“ A naozaj zvoľna rozpínala ruky a rozprestierala plášť, aby nás po neho skryla. A znovu niektorí zvolali: „Madona pohybuje perami!“ Nastalo hlboké ticho. Panna Mária otvorila ústa a strieborným hlasom jemne hovorila: „Keď budete mojimi oddanými synmi, ja vám budem vždy Matkou milostivou.“
Na tieto slová sme všetci pokľakli a zaspievali Panne Márii.
Táto pieseň bola tak nežná a silná, že ňou premožený som sa zobudil a videnie sa pominulo.


Don Bosco zakončil výklad slovami: „Teda, moji synáčkovia! V tomto sne rozbúrené vody predstavujú svet. Ak budete ochotne poslúchať moje slová a nebudete počúvať zlých radcov a budete sa snažiť konať dobré skutky a chrániť sa zlého a keď zdoláme naše zlé náklonnosti, dospejeme na konci života na bezpečný breh. Vtedy nám príde naproti posol Panny Márie, ktorý nás v mene Boha privedie k odpočinku po našich námahách. Privedie nás k radostiam v jej kráľovskom sade – raji. Budeme sa radovať z jej oblažujúcej prítomnosti. Keď budete konať podľa svojich vrtochov a nebudete dbať na moje rady, stroskotáte!“


Don Bosco súkromne a za rôznych okolností podrobnejšie vyložil tento sen. Týkal sa, ako sa zdá nielen oratória, ale aj Spoločnosti.
Lúky sú svet. Voda, ktorá nás chcela pohltiť, naznačuje úklady sveta. Veľká potopa sú hriechy, protináboženské heslá a prenasledovanie dobrých. Mlyn, ako osamelé a tiché miesto, ale predsa ohrozované, ako dom chleba predstavuje katolícku Cirkev. Koše chleba – Eucharistia, ktorá je pokrmom tým, ktorí sa plavia. Plť – oratórium. Kmeň stromu, ktorý umožňoval prechod z mlyna na plť, predstavuje prestupovanie pravidiel. Mnohí vstupujú do Spoločnosti z nízkych a nedobrých úmyslov. Chcú sa vyšvihnúť, niečo získať pre česť alebo pohodlie, chcú zmeniť postavenie, stav a iné. Takí sa potom ani nemodlia a z pobožnosti iných sa vysmievajú. Kňazi a klerici predstavujú poslušnosť a hlásajú divy spásy, ktoré ona dosiahne. Víry sú hrozné a rôzne prenasledovania, ktoré v každej dobe vypuknú. Ostrov, ktorý bol zaplavený, predstavuje neposlušných, ktorí nechcú ostať na lodi a vracajú sa naspäť do sveta a opovrhujú povolaním. To isté platí aj o iných, ktorí sa snažia prejsť na iné plte. Mnohí, keď padli do vody, dvíhali ruky k tým, ktorí boli na lodi a s ich pomocou boli vytiahnutí. Sú to chlapci dobrej vôle, ktorí keď upadli do hriechu, pokáním si nadobúdajú milosť Božiu. Úžina, kocúry a opice i ostatné obludy sú odboje, príležitosti ku hriechu. Hmyz a červy v očiach, na jazyku i v srdci sú hriešne pohľady, neslušné reči, nezriadené náklonnosti. Prameň železitej vody, ktorý mal moc usmrtiť všetok hmyz a okamžite uzdraviť je sviatosť pokánia a sväté prijímanie. Bahno a oheň sú miesta hriechu a zavrhnutia. Treba však podotknúť, že to neznamená, že všetci, ktorí zapadli do bahna a už ich nebolo vidieť, i tí, ktorí horeli v plameňoch, že by sa museli zatratiť. Len to nie, nech nás Boh chráni, aby sme niečo také tvrdili. Znamená to, že ktorí vtedy boli v nemilosti Božej, boli by na veky zatratení, keby vtedy zomreli. Blažený ostrov a chrám je Saleziánska spoločnosť, upevnená a oslávená. Mládenec, ktorý prijíma chlapcov a sprevádza ich po paláci a chráme, je azda už zomrelý chovanec, ktorý je v nebi. Je to azda Dominik Sávio.“
Z poslednej veta vysvitá, že i v tomto sne, ako aj v iných, je obyčajne skrytý vzťah k Saleziánskej spoločnosti. Súčasne musíme podotknúť, že každej časti sna zodpovedajú súčasné výjavy, dopĺňajúce popísané veci. O tom don Bosco nechcel rozprávať. Dôkazom toho je, že pripomenul roku 1879 don Barberisovi, ako vo sne videl don Caglieru plaviť sa nesmiernymi vodami a pomáhať iným, aby sa preplavili a ako sa sám so svojimi priateľmi desaťkrát zastavil. Najprv videl ich cesty v Amerike. Povedal tiež roku 1885, že tento sen súvisel so snom z roku 1855, v ktorom sa don Cagliero stane biskupom.
Povedal ešte iné veci, ktoré sa podivuhodne po 20 rokoch splnili. Opisovať tu ich nemá zmysel.


Sen 43. – 1866: Návšteva spálne a predpoveď smrti
Bolo to roku 1866 asi 14 dní pred sviatkom sv. Jozefa. Don Bosco rozprával toto:
Zdalo sa mi, že ležím na posteli, keď tu ku mne pristúpila akási osoba alebo strašidlo so rozžatou lampou v ruke a hovorila mi: „Don Bosco, vstaň a poď za mnou!“
Bez strachu som vstal z postele, obliekol som sa a kráčal za neznámym, ktorý sa mi nechal spoznať. Prešiel som s ním niekoľko spální. Kráčali sme uličkou medzi dvoma radami postelí, na ktorých spali všetci naši chlapci. Ako som pomedzi postele, zbadal som, že na posteliach sa držali prednými i zadnými labami kocúry, ktoré boli pripravené doškriabať chlapcov na tvári.
Kráčal som stále za tou osobou, ktorá sa konečne zastavila a obišla posteľ jedného spiaceho mladíka. Zastavil som sa s pýtal som sa jej, prečo to robí. Odpovedala: „Na sviatok sv. Jozefa musí odísť so mnou!“ Porozumel som, že musí zomrieť. Znova som rozhodne naliehal: „Chcem vedieť tvoje meno a o kom to rozprávaš!“
Znovu sa ozvala: „Ak chceš vedieť, kto som, tu ma máš!“ Vtom zmizla a s ňou i lampa, že som ostal vo tme. Kráčal so naspäť do postele, ale na ceste som vrazil do koša alebo postele alebo do inej prekážky a tak som sa prebudil.
Potom nám rozprával, že kocúry, ktorí chceli driapať spiacich chlapcov, predstavujú nepriateľa našej duše, ktorý bez prestanie striehne, aby nás zviedol ak sme v milosti Božej alebo zadusil, ak sme v nemilosti akonáhle by mu to Boh dovolil.
Dodal ešte: „Poznal som toho, o ktorom neznámy hovoril, že má zomrieť okolo sviatku svätého Jozefa, ale nikomu to nepoviem, aby som vás príliš nenastrašil. Zatiaľ buďme všetci pripravení na dobrú smrť!“
Po sviatku svätého Jozefa povedal, že práve na tento sviatok zomrel vo svojom rodisku jeden chovanec oratória.


Sen 44. – 1866: Diabol prekáža spovedaniu a svätému prijímaniu
Snívalo sa mi, že sakristia je preplnená chovancami, ktorí sa chceli u mňa vyspovedať. Tu dverami sakristie vstúpil cap a začal obskakovať okolo jedného, potom okolo druhého tak, že pozvoľna strácali dobrú vôľu ísť sa vyspovedať a jeden po druhom sa vytrácali. Cap sa opovážil zvádzať aj chlapca, ktorého som práve spovedal. Nahnevaný som ho udrel, zlomil mu roh a zahnal preč. Chcel som vynadať aj kostolníkovi, že vpustil dnu capa.
Medzitým som vstal, obliekol som sa a šiel slúžiť svätú omšu. Pred prijímaním vtrhlo hlavným vchodom do kostola množstvo capov, ktorí tisícorakými kúskami brali chlapcom chuť ísť ku svätému prijímaniu. Niektorí už vstali, ale zvábení klamnými zvodmi ostali na svojom mieste. Iní boli už pri oltári, niektorí dokonca pokľakli, aby prijali Telo Pána, ale vrátili sa nazad bez svätého prijímania.
„Títo capi sú nepriatelia našich duší, ktorí roztržitosťou a nezriadenými náklonnosťami vzďaľujú chlapcov od Sviatostí.“


Sen 45. – 1867: Pastier, ovce a barany (trojaký stav duše a trojaká bieda, potešujúci pohľad)
16. júna ubehlo 26 rokov od chvíle, kedy don Bosco prvýkrát slúžil svätú omšu. Chlapci dychtivo čakali výklad sna, ktorý im prisľúbil už 13. júna. Jeho vrúcnou túžbou bolo čo najviac byť prospešný svojmu duchovnému stádu podľa prisľúbení Knihy prísloví: „Dbaj veľmi na vzhľad svojho dobytka a venuj (svojim) stádam pozornosť! Bo nie (je) hojnosť naveky; alebo (sa dedí) koruna z pokolenia na pokolenie? Keď zmizla tráva a ukázala sa (svieža) mládza a po horách sa zozbierali byliny, (potom) ti (donášajú) odev baránky a capy (kúpnu) cenu pozemku.“ (Prís 27, 23-26).
V modlitbách prosil o dokonalé poznanie svojich ovečiek, o milosť pozornej bdelosti a bezpečnej ochrany i po svojej smrti. Chcel, aby boli zaopatrené ľahkou a primeranou duševnou i telesnou stravou.
Don Bosco začal rozprávať po večerných modlitbách:
Počas ktorejsi poslednej májovej noci (29. alebo 30. mája) som ležal na posteli a nemohol som zaspať. Myslel som na svojich drahých synov a žiadal som si, aby sa mi aspoň snívalo to, čo by im prospelo. Chvíľu som uvažoval a potom som rozhodne povedal: „Chcem, aby sa mi teraz snívalo niečo o mojich chlapcoch!“
Hneď som zaspal. Sotva som usnul, videl som sa na nesmiernej rovine, zaplnenej nespočetným množstvom veľkých oviec. Boli rozdelené na stáda, pásli sa po lúkach, ktoré sa rozprestierali až po obzor. Chcel som sa k nim priblížiť a hľadal som pastiera. Divil som sa, ako môže niekto na svete mať toľko oviec. Hľadal som chvíľku a tu náhle som pred sebou zbadal pastiera, ktorý sa opieral o palicu. Hneď som sa ho začal vypytovať, čie je to obrovské stádo.
Pastier neodpovedal, preto som sa ho spýtal znova a potom mi povedal: „Načo to chceš vedieť?“
„Prečo mi tak odpovedáš?“ namietal som.
„Toto stádo patrí svojmu majiteľovi.“
„To viem, že patrí svojmu majiteľovi“ pomyslel som si a pýtal som sa ho, kto to je.
„Netráp sa, dozvieš sa to!“ odpovedal pastier.
Prechádzal som sa s ním po údolí a pozoroval som stádo i celý kraj, kde sa páslo. Údolie bolo na niektorých miestach porastené bujnou zeleňou a stromami, ktoré svojimi širokými konármi poskytovali tieň. Na sviežej tráve sa pásli krásne a tučné ovce. Inde bola rovina pustá, piesočnatá, kamenistá, porastená bodliačím bez lístia, žltým pýrom bez čerstvej trávičky, ale i tam sa páslo množstvo chudých a úbohých oviec.
Prosil som svojho sprievodcu o vysvetlenie, ale on na moje otázky neodpovedal. Iba povedal: „ty nie si pre ne určený! Nestaraj sa o ne! Zavediem ťa ku stádu, o ktoré sa máš starať!“
„Kto si ty?“
„Som majiteľ. Choď sa pozrieť na tamtú stranu!“
Zaviedol ma na inú stranu roviny. Tom boli tisíce baránkov. Bolo ich toľko, že ich nebolo možné spočítať. Boli také chudé, že sotva mohli chodiť. Lúka bola vysušená, vypálená a piesočnatá. Nebolo vidieť ani kúska sviežej trávy ani potôčik. Boli tam sotva nejaké suché zeliny a kríky. Celé lúky zničili barany.
Na prvý pohľad bolo vidieť, že sú plné rán, že mnoho vytrpeli a ešte trpia. Mali dva veľké a silné rohy, akoby každý bol starým baranom, a na koncoch mali zavesené prívesky v tvare písmena „s“. Bol som prekvapený tvarom prívesku. Chcel som sa dozvedieť, prečo barančatá majú tak dlhé rohy a prečo tak skoro zničil lúky.
„Ako je to možné?“ pýtal som sa.
„Dávaj pozor a pozri sa!“
Pozorne som si ich prezeral a spozoroval som, že na celom tele – na chrbte, pysku, ušiach, nose, nohách, labách – mali vytlačené číslo „3“.
Zvolal som: „Čo to má znamenať? Vôbec tomu nerozumiem!“
„Čože, ty ničomu nerozumieš?“ hovoril pastier.
Počúvaj a dozvieš sa všetko. Táto rozsiahla rovina predstavuje svet. Trávnaté miesta označujú Slovo Božie a milosť. Miesta suché a pusté sú tie, kde sa nepočúva Slovo Božie, ale hľadajú sa rozkoše sveta. Ovcami sú dospelí, baránkami mladíci. Týmto poslal Boh don Bosca. Táto časť roviny predstavuje oratórium a baránky sú tvoji chlapci. Vysušené miesta predstavujú stav hriechu. Rohy znamenajú necudnosť. Písmeno „s“ znamená „scandalum“ – pohoršenie. Týmto zlým príkladom bežia ho záhuby. Niektorí z baránkov majú rohy zlomené, čo znamená, že boli zlými, ale prestali robiť pohoršenia. Číslo „3“ znamená, že ako trest za hriechy znášajú trojakú biedu: duchovnú, mravnú a hmotnú.
Prvá – nedostatok duchovnej pomoci – budú sa jej dožadovať, ale nedostanú ju.
Druhá – nedostatok slova Božieho.
Tretia – nedostatok hmotného pokrmu.
Baránky zjedli všetko a to znamená, že im ostala hanba a číslo „3“ – núdza. Táto scéna znázorňuje skutočnú biedu množstva mladíkov uprostred sveta. V oratóriu nechýba tým, ktorí si to zaslúžia, ani hmotný ani duchovný pokrm.
Zatiaľ, čo som všetko pozoroval a počúval ako v bezvedomí, všetky baránky sa zmenili. Postavili sa na zadné nohy, vyrástli a premenili sa na chlapcov. Pristúpil som, aby som sa pozrel, či niektorého poznám. Všetci chlapci boli z oratória. Mnohých som doteraz nevidel, ale všetci sa hlásili za synov oratória. Medzi neznámymi boli niektorí, ktorí naozaj sú z oratória. To sú tí, ktorí nikdy neprídu k don Boscovi, nikdy sa s ním neporadia, ale utekajú pred ním. Sú to tí, ktorých don Bosco ešte nepozná! Väčšina neznámych však doteraz v oratóriu nebola.
Zatiaľ, čo som s bolesťou pozoroval toto množstvo, chytil ma môj sprievodca za ruku a hovoril: „Poď za mnou a uvidíš iné veci!“
Zaviedol ma do odľahlého kúta údolia medzi pahorkami, ktorý bol obohnaný bujným a hustým plotom. Tam bola veľká lúka, plná voňavých rastlín, porastená poľnými kvetmi a zavlažovaná čistou vodou. Našiel som tam ďalšie nesmierne množstvo synov, ktorí splietali šaty z poľných kvetov.
„Aspoň títo ti spôsobia veľkú radosť!“
„Kto sú to?“ spýtal som sa.
„To sú tí, ktorí sú v stave božej milosti.“
Naozaj som nevidel krásnejšie veci a osoby a nebol by som ani schopný prestaviť si takú nádheru. Bolo by zbytočné opisovať ich, lebo sa to nedá opísať slovom. Čakalo ma ešte podivnejšie divadlo. Zatiaľ, čo som sa pozeral na tých chlapcov s potešením a pozoroval som tých, ktorých som nepoznal, môj sprievodca mi povedal: „Poď za mnou a ukážem ti, čo ti urobí omnoho väčšiu radosť!“
Zaviedol ma na inú lúku, posiatu prekrásnymi a voňavými kvetmi, aké som doteraz nevidel. Podobala sa kniežacej záhrade. Zbadal som nie príliš veľký zástup mladíkov, ktorí boli neobyčajne krásni a tak sa skveli, že pred nimi mizli i tí, ktorých som videl pred chvíľkou. Niektorí z nich sú v oratóriu a iní ešte len prídu.
Pastier mi povedal: „Toto sú tí, ktorí si zachovali prekrásnu ľaliu čistoty. Doteraz sú odetí v rúchu nevinnosti.“
Hľadel som na nich ako vo vytržení. Všetci mali na hlave veniec z nevýslovne krásnych kvetov. Tieto kvety boli zložené z malinkých kvietkov, úžasné jemných. Ich pestrá farba okúzľovala. Bolo to na tisíce farieb v jedinom kvietku a na tisíce kvietkov v jednom kvete. Šaty mali pretkané vencami kvetov, podobných ako na hlave. Čarovné svetlo, ktoré vychádzalo z kvetov, osvetľovali celú ich postavu. Jas jedných kvetov sa odrážal od druhých. Paprsky farieb tvorili nové, žiarivé farby a takto sa mnohonásobne znásobovala ich krása. Lesk tváre jedného sa miešal s jasom tvári jeho priateľov a tak vydával oslňujúce svetlo, že sa nedalo doň pozerať.
Tak sa na jednom zrkadlila krása všetkých jeho priateľov. Bol to súlad nevystihnuteľného svetla. Toto bola sláva svätých. Žiadny ľudský pojem ani matne nevystihne krásu jedného chlapca a ten nesmierny oceán jasu. Videl som tam zvlášť tých, ktorí sú teraz v oratóriu. Som presvedčený, že by boli ochotní dať sa upáliť ba dokonca aj podstúpiť najkrutejšiu smrť, ako by stratili svoju nádheru, keby z nej videli čo i len malinký kúsoček.
Sotva som sa trocha prebral z nebeského divadla, spýtal som sa svojho sprievodcu: „Prečo medzi takým množstvom mojich synov je len tak málo nevinných. Prečo len tak málo z nich nestratilo Božiu milosť?“
Pastier mi odpovedal: „Či ti nestačí tento veľký počet? Tí, ktorí nešťastne stratili ľaliu čistoty a tým aj nevinnosť, môžu ešte nasledovať svojich priateľov v kajúcnosti. Pozri sa tam! Na lúke je ešte mnoho kvetov a z nich si môžu uviť korunu a šaty a nasledovať nevinných do večnej slávy.“
Tu som sa opovážil podotknúť: „Poraď mi, čo by som mal povedať svojim chlapcom?“
„Opakuj svojim synom, aby boli ochotní priniesť akúkoľvek obetu, aby si zachovali čistotu a nevinnosť. Keby vedeli akou drahocennou je pred tvárou Boha! Povedz im, aby statočne bojovali za túto čnosť, ktorá prevyšuje ostatné leskom a krásou. Veď čistí rastú pred Božou tvárou ako ľalia.“
Chcel som ísť medzi svojich drahých a krásne ovenčených synov, ale potkol som sa a prebudil som sa na posteli.
Synáčkovia moji, ste všetci nevinní? Snáď niekoľkí spomedzi vás a k týmto sa obraciam. Pre lásku Božiu nedajte sa olúpiť o poklad nevýslovnej ceny. Je to bohatstvo, ktoré má cenu raja, platí toľko, čo Boh. Kiež by ste boli videli krásu tých mladíkov, ovenčených kvetmi. Celkový dojem bol taký, žeby som býval dal za to celý svet, keby som sa smel ešte chvíľu tešiť z takej krásy. Keby som bol maliarom, považoval by som za najväčšie šťastie namaľovať aspoň niečo z toho, čo som videl. Keby ste poznali krásu duše nevinného, znášali by ste do smrti i najťažšie súženia, aby ste si zachovali poklad nevinnosti.
Hoci ma potešil počet tých, ktorí znovu nadobudli milosti, predsa som dúfal, že ich bude omnoho viac. Veľmi ma to prekvapilo, keď som videl, že niektorý chlapec, ktorý sa zdal dobrým, ten mal vo sne poriadne rohy...
Don Bosco skončil vrelou výzvou tým, ktorý už stratili nevinnosť, aby sa všemožne vynasnažili znovu nadobudnúť kajúcnosťou milosť.
Po dvoch dňoch (18. júna) vystúpil don Bosco a podal ku snu niekoľko vysvetliviek.
Nebolo by treba žiadne vysvetlenie sna, ale zopakujem, čo som už povedal. Nesmierna rovina je svet, ako aj tie miesta, odkiaľ boli sem povolaní naši chlapci. Kút, kde boli baránky, to je oratórium. Baránky sú všetci chlapci, ktorí kedy boli, sú a budú v oratóriu. Tri lúky – vysušená, zelená a kvitnúca – naznačujú stav hriechu, stav milosti a stav nevinnosti. Rohy baránkov sú pohoršenia, ktoré dávali v minulosti. Niektorí mali rohy zlomené - tí boli zlí, ale prestali viesť taký život. Číslice „3“, ktoré boli hojne vytlačené na každom baránkovi, tie sú pre pastiera skoro ohradou – trojakým trestom, zoslaným na mládež Pánom Bohom.
Je to: nedostatok duchovnej pomoci, nedostatok náboženské vzdelanie a Božieho slova – mravná bieda, hmotná bieda – nedostatok chleba.
Mladíci, ktorí žiaria, tí sú v stave milosti Božej a zvlášť žiaria tí, ktorí si zachovali krstnú nevinnosť a prekrásnu čnosť čistoty. Aká sláva ich čaká!
Rozhodnime sa statočne chrániť túto čnosť. Kto je v nemilosti Božej, nech sa polepší a potom celou silou a s pomocou Boha nech vytrvá až do smrti. Ak nemôžeme byť v spoločnosti nevinných a tvoriť veniec okolo nepoškvrneného Baránka, môžeme kráčať aspoň za nimi.
Ktosi sa ma pýtal, či bol medzi nevinnými a ja som mu odpovedal, že mal rohy, ale zlomené. Iný sa ma pýtal, či bol zranený a ja som mu prisvedčil. „Čo znamenajú tie rany?“, pýtal sa ďalej. Odpovedal som: „Neboj sa, zacelia sa a zmiznú. Teraz tieto rany nie sú nečestné tak, ako nie sú nečestné rany bojujúceho, ktorý napriek ranám a násiliu zúrivého nepriateľa vedel zvíťaziť. To sú čestné jazvy...! Väčšou chválou je, keď niekto bojoval uprostred nepriateľov tak udatne, že vyšiel bez rán. Jeho neporušenosť bude na obdiv všetkým.“
Pri výklade tohto sna hovoril don Bosco, že neuplynie mnoho času a bude dosť prostriedkov pre konanie dobra.


Sen 46. – 1967: Sen o tajomnom paláci a návšteve u biskupa
Milovaní synáčkovia! Včera večer som si ľahol a nemohol som hneď zaspať. Začal som premýšľať o prirodzenosti s spôsobe bytia duše, o jej podstate, ako asi žije a rozpráva na druhom svete, oddelená od tela, ako sa prenáša z miesta na miesto a ako vôbec sa potom spoznáme, lebo po smrti budeme dušami. Čím viac som o tom rozmýšľal, tým nejasnejším sa mi zdalo toto tajomstvo. Medzitým som zaspal a videl som sa na ceste do... (povedal mesto). Kráčal som chvíľu neznámymi obcami, keď na mňa náhle niekto zavolal. Bol to hlas osoby, ktorá stála na ceste. Hovorila: „Poď so mnou a uvidíš, po čom túžiš!“
Hneď som poslúchol. Neznámy kráčal rýchlosťou myšlienka a ja som ho podobne nasledoval. Kráčali sme bez toho, žeby sa naše nohy dotýkali zeme. Prišli sme do kraja, ktorý som nepoznal a môj sprievodca sa zastavil. Na výšine sa nádherne vypínal podivuhodný palác. Neviem už a ani si nepamätám, či stál na kopci alebo vo vzduchu na mračne. Bol neprístupný a žiadnou cestou sa nedalo doň vstúpiť. Jeho brány boli nesmierne vysoko.
Sprievodca mi povedal: „Pozri! Vylez do toho paláca!“
„Ale ako sa tam mám dostať? Zdola nie je prístup a krídla nemám!“
„Vstúp!“, naliehal veliteľsky.
Keď som videl, že sa ani nehýbem, povedal: „Urob to, čo ja! Zdvihni ruky s dobrou vôľou a vystúpiš! Poď so mnou!“
Na tieto slová dvihol ruky do výšky a rozopäl ich k nebu. Roztiahol som ruky a hneď som pocítil, že som dvihnutý do výška ako ľahké mračno. Ocitol som sa na prahu paláca. Sprievodca ma doprevádzal. Spýtal som sa: „Čo je vo vnútri?“ „Vojdi, prezri a uvidíš! Vzadu v sále nájdeš toho, kto ťa poučí!“
Sprievodca zmizol a ja som ostal sám. Vstúpil som do brány, vyšiel po schodoch a dostal som sa do kráľovského krídla. Prešiel som veľkými izbami, ktoré boli nádherne vyzdobené. Prešiel som cez dlhé chodby. Kráčal som nadprirodzenou rýchlosťou. Každá izba sa skvela nádherou úžasných pokladov a cez množstvo izieb som prebehol takou rýchlosťou, že som ich nemohol spočítať. Aby som išiel rýchlosťou vetra, na to som nemusel ani nohou pohnúť, ale akoby zavesený vo vzduchu s nohami pri sebe som bez námahy kĺzal akoby po krištále a nedotýkal som sa dlážky. Tak som prechádzal radom izieb až som zbadal na konci chodby dvere. Nimi som vstúpil do veľkej sály, ktorá bola neobyčajne nádherná. Na konci v kresle som zbadal velebne sediaceho biskupa, ktorý akoby chcel prijímať návštevy. Úctivo som sa priblížil a zadivil som sa, keď som v ňom spoznal svojho dobrého priateľa. Bol to msgr. .... (povedal jeho meno), biskup v ......, ktorý zomrel pred dvoma rokmi. Zdalo sa, že vôbec netrpí. Jeho vzhľad bol nevýslovne krásny.
„Ach, monsignore! Vy tu?“, hovoril som s nesmiernou radosťou.
„Čo ma nevidíte?“, pýtal sa ma.
„Ako je to možné? Vy ešte žijete? Vy ste teda nezomrel?“
„Áno, zomrel som!“
„Keď ste zomrel, ako to, že tu sedíte zdravý a svieži? Ach, pre Boha! Prehovorte, ak žijete, ináč to bude škandál. V ..... je už druhý biskup, monsignor ..... . Ako to poriešime?“
„Netrápte sa a neznepokojujte, veď som už mŕtvy...“
„To je dobré, ináč by som bol druhý na vašom mieste.“
„To viem. A vy, don Bosco, žijete, či ste už zomrel?“
Obával som sa, že mi biskup zmizne a preto som ho zaprisahal: „Monsignore, prosím vás, neutečte mi! Rád by som sa ešte dozvedel mnoho vecí.“
Keď biskup videl, aký som prestrašený, povedal: „Nebojte sa, uspokojte sa, neutečiem vám, len sa pýtajte.“
„Povedzte mi, monsignore, ste spasený?“
„Pozrite sa, aký som svieži, zdravý a jasný!“ Jeho vzhľad poskytoval nádej, že je spasený, ale tým som sa neuspokojil a znovu som naliehal: „Prosím vás, povedzte mi, ste spasený alebo nie?“
„Áno, som na mieste spásy.“
„Je to v nebi s požívaním Boha, alebo v očistci?“
„Som na mieste spasenia, ale Boha som ešte nevidel a preto potrebujem vaše modlitby.“
„Ako dlho máte ešte byť v očistci?“
„Pozrite sa.“
Podal mi list. Vzal som ho a pozorne som si ho pozrel, ale nič tam nebolo napísané. Povedal som: „Nič nevidím.“
„Pozrite sa na to, čo je tam napísané a čítajte!“
„Pozeral som sa, ale nemohol som nič prečítať, lebo tu nič nie je napísané.“
„Pozrite sa lepšie!“
„Vidím len papier a červené, modré, zelené a fialové ornamenty, ale žiadne písmená.“
„Sú tam čísla.“
„Nevidím ani písmená ani čísla.“
Biskup sa pozrel na list, ktorý som držal v ruke a potom povedal: „Už chápem, prečo nerozumiete. Obráťte list naopak!“
Prezeral som list ešte dôkladnejšie, obracal som ho na všetky strany, ale nevyčítal som z neho nič. Zdalo sa mi, že medzi nákresmi ornamentov som zazrel číslicu „2“.
Biskup pokračoval: „Viete, prečo treba čítať naopak? Lebo súdy sveta a Boha sú rozdielne. Čo ľudia považujú za múdrosť, to je pred Bohom hlúposťou.“
Nežiadal som jasnejšie vysvetlenie a povedal som: „Monsignore, prosím vás, neutekajte mi, rád by som sa vás opýtal na nejaké iné veci.“
„Len sa pýtajte, rád vás vypočujem.“
„Spasím sa?“
„Dúfajte!“
„Netrápte ma a povedzte mi priamo, či sa spasím!“
„To neviem.“
„A moji chlapci sa spasia?“
„Neviem!“
„Prosím vás, povedzte mi to!“
„Učili ste sa teológiu a preto môžete vedieť aj sám odpoveď.“
„Čože? Vy ste na mieste spasenia a vy to neviete?“
„Počujte! Boh to oznámi komu chce a keď chce. Na to, aby niekto toto vedel, dá rozkaz i dovolenie. Ináč to nemôže nikto oznámiť tým, ktorí žijú.“
Mal som bláznivú túžbu stále sa vypytovať a vypytoval som sa zo strachu, že monsignor odíde.
„Teraz mi povedzte, čo mám od vás odkázať svojim chlapcom!“
„Vy už viete toľko, čo ja, čo majú robiť. Máte Cirkev, evanjelium a Písmo a tie vám všetko povedia. Povedzte im, aby spasili svoju dušu, lebo ostatné nie je ničím.“
„To už vieme, že treba spasiť svoju dušu. Ako ju však spasiť? Dajte mi zvláštnu radu pre spásu duše, aby sme na ňu pamätali. Poviem ju za vás svojim chlapcom.“
„Povedzte im, aby boli dobrí, aby boli poslušní.“
„To už každý vie.“
„Povedzte im, aby boli skromní, aby sa modlili.“
„Vyjadrite sa praktickejšie.“
„Povedzte, aby sa často spovedali a dobre prijímali.“
„Ešte niečo zvláštne.“
„Teda poviem vám, keď ma stále žiadate. Povedzte im, že majú pred očami hmlu a keď niekto ju uvidí, už je na dobrej ceste, nech odstráni túto hmlu. Ako je napísané v Žalmoch: rozptýľ hmlu.“
„Aká je to hmla?“
„Sú to veci tohto sveta, ktoré nám bránia, aby sme videli veci nebeské v ich pravej podstate.“
„Ako majú odstrániť túto hmlu?“
„Nech považujú svet za taký, akým je: celý svet je pohrúžený v zle a istotne si spasia dušu. Nech sa nedajú oklamať svetským zdaním. Mladíci myslia, že rozkoše, radovánky a priateľstvá sveta ich môžu urobiť šťastnými a preto len dychtia po chvíli, aby mohli užívať rozkoše. Nech si pamätajú, že všetko na svete je márnosť a úbohosť ducha. Nech si navykajú posudzovať veci na svete ako sú a nie ako sa zdajú.“
„Z čoho zvlášť je tá hmla?“
„Pretože najskvelejšia čnosť v nebi je čistota, preto temnotu a hmlu vytvára najmä hriech necudnosti a nečistoty. Tento hriech je hustou čiernou hmlou, ktorá zahaľuje zrak a chlapcom prekáža, aby videli priepasť, do ktorej sa rútia. Povedzte im preto, aby si žiarlivo strážili čistotu, lebo takí budú prekvitať v Božej obci ako ľalie.“
„Čo je treba, aby si zachovali čistotu? Povedzte, čo mám za vás povedať mojim drahým synom?“
„Bezvýhradne treba skrytosť, poslušnosť a vyhýbanie sa záhaľke a modlitba.“
„A ďalej?“
„Modlitba, vyhýbanie záhaľke, poslušnosť a skrytosť.“
„A nič viac?“
„Poslušnosť, skrytosť, modlitba, vyhýbanie záhaľke. Odporúčajte toto a to stačí.“
Chcel som sa opýtať ešte mnoho vecí, ale nemohol som si na ne spomenúť. Akonáhle biskup dohovoril, rýchlo som opustil miestnosť a bežal som do oratória, aby som vám to povedal. Letel som rýchlosťou vetra a za okamžik som bol pri bráne oratória. Sotva som sa zastavil, povedal som si: „Prečo som dlhšie neostal pri biskupovi! Mohol som sa dozvedieť lepšie vysvetlenie. Ale som sa dostal, keď som si nechal ujsť takú príležitosť. Mohol som sa priučiť mnohým veciam!“
Hneď som sa hnal naspäť tou istou rýchlosťou, ako som prišiel. Bál som sa, že monsignor tam už nebude. Vyšiel som znova do toho paláca a vstúpil som do miestnosti. Za malú chvíľu sa však všetko zmenilo. Biskup bol bledý ako vosk, ležal na posteli. Zdalo sa, že je to mŕtvola a z očí mu rinuli posledné slzy. Bol v agónii. Len z ľahkého pohybu hrude bolo vidno, že ešte žije. Prestrašene som pristúpil a pýtal som sa: „Monsignor, čo sa vám stalo?“
„Nechajte ma!“, odpovedal so vzdychaním.
„Monsignor, rád by som sa vás ešte opýtal na mnohé veci.“
„Nechajte ma samého, veľmi trpím.“
„Môžem pre vás niečo urobiť?“
„Modlite sa a nechajte ma odísť!“
„Kam?“
„Kam ma vedie všemohúca Božia ruka.“
„Ach, monsignore, prosím vás, povedzte mi, kam?“
„Veľmi trpím, nechajte ma!“
„Povedzte mi aspoň, čo môžem pre vás urobiť?“
„Modlite sa!“
„Ešte slovíčko, máte nejaký odkaz pre svet? Nepoviete nič svojmu nástupcovi?“
„Choďte k terajšiemu biskupovi v ... a povedzte mu za mňa toto... .“ – vás, moji milí synovia, tieto veci nezaujímajú a preto ich vynechám. „Ďalej povedzte tým a tým osobám tieto tajné veci!“ (i tie odkazy don Bosco vynechal, ale zdá sa, že všetko sa týkalo potrieb tej diecézy)
„A nič viac?“, naliehal som.
„Vašim chlapcom povedzte, že som ich vždy veľmi miloval a kým som žil, modlieval som sa za nich a tiež si teraz na nich spomínam. Teraz nech sa modlia za mňa.“
„Uisťujem vás, že im to poviem a hneď sa začneme za vás modliť. Akonáhle sa dostanete do neba, spomeňte si na nás!“
Biskup mal žalostný vzhľad. Nesmierne trpel. Bol vo veľmi bolestnej agónii. Ešte povedal: „Nechajte ma odísť, kam ma Boh volá.“
„Monsignor, monsignor...... !“, volal som dojatý sústrasťou.
„Nechajte ma! Nechajte ma!“
Zdalo sa, že vydýchne a neviditeľná sila ho tiahla do zadných izieb a zmizol. Dojatý a zdesený pohľadom na také trápenie, odchádzal som, ale v akejsi miestnosti som narazil kolenom na nejaký predmet a prebudil som sa vo svojej posteli.
Chlapci, tento sen je ako ostatné a čo sa týka vás, nepotrebuje vysvetlenie, aby ste mu porozumeli.
Don Bosco dokončil rozprávanie: „V tomto sne som sa naučil mnoho o duši, o očistci, naučil som sa veci, ktoré som nechápal a videl som ich tak jasne, že na to nikdy nezabudnem.“
Zdá s, že don Bosco chcel v dvoch zvláštnych obrazoch vysvetliť stav milosti duší v očistci a ich konanie zadosťučinenia. O stave tohto dobrého biskupa nič nepovedal. Vieme z vierohodných svedectiev svätých otcov, že i osoby vysokej svätosti, bohaté na zásluhy, ktorých teraz uctievame na oltároch, museli i dlhšiu dobu ostať v očistci za nepatrné chyby. Božia spravodlivosť vyžaduje pred vstupom do neba splatenie i najmenšieho dlhu.
Redaktor Memorií (don Lemoyne) sa po dlhej dobe opýtal don Bosca, či odovzdal odkazy od biskupa. On povedal: „Áno, verne som splnil svoju úlohu.“
Ešte podotknem, že redaktor Memorií vynechal jednu okolnosť sna, na ktorú sa pamätám. Asi preto, že jej vtedy nerozumel a nepochopil jej význam. Don Bosco sa medziiným spýtal, ako dlho bude žiť a biskup mu podal počarbanú listinu a zdalo sa mu, že tam vidí číslicu „8“. Ale vysvetlenie nedostal... malo to naznačovať rok 1888?


Sen 46a. – 1865: Premietací stroj
Don Bosco hovoril:
Snívalo sa mi, že sa nachádzam v kostole. Kostol bol preplnený mládežou, ale málo ich išlo ku svätému prijímaniu. Pri balanustre stál jeden človek, vysoký, celý čierny a na hlave mal dva rohy. Držal v ruke jednu kúzelnú lampu a ňou ukazoval tým chlapcom rozličné veci. jednému ukazoval rekreáciu, oživenú hrou a zamestnával ho zábavou. Druhému kládol pred oči už skončené hry, prehry a nádej na výhru. Inému predstieral jeho rodný kraj a prechádzky poľom, inému zase dom atď. niektorému ukazoval študovňu, knihy, prácu v škole, inému zase ovocie, sladkosti a víno, inému zasa rodičov, priateľov alebo ešte niečo horšie – hriechy a peniaze, ktoré neodovzdal predstavenému. A tak máloktorí pristupovali ku svätému prijímaniu. Niektorí videli prechádzky, prázdniny a nechajúc všetko na boku, rozmýšľali o dávnych priateľoch zo svojich detských časov.
Viete, čo znamená tento sen? Znamená, že diabol robí všetko možné, aby odpútaval mládež v kostole, aby ju oddialil od Sviatostí. A chlapci sú tak hlúpi, že ho pozorujú a sadajú mu na lep.
Synáčkovia moji! Musíme túto lampu rozbiť! A viete ako? Musíme pozrieť na kríž a myslieť na to, že oddialiť sa od svätého prijímania je ako hodiť sa satanovi do náručia.


Sen 47. – 1867: Predpovede na rok 1868, strenna
Večer 31. decembra 1867 zhromaždil don Bosco chlapcov do kostola a vystúpil na kazateľnicu. Rozprával toto:
V tých dňoch dávajú rodičia svojim deťom a priatelia svojim priateľom novoročné darčeky. To isté každoročne robievam i ja a dávam posledný večer myšlienku, ktorou by sa mali riadiť moji chlapci v nastávajúcom roku.
Premýšľal som niekoľko dní, aké heslo vám dať, ale moja námaha vola márna. Drahé moje deti, nenašiel som vhodnú myšlienku. Z minulej noci, kým som usnul, premýšľal som, čo by som vám mal povedať pre vašu spásu, ale nenašiel som nič.
Po dlhom čase, zmietaný starosťou, dostal som sa do stavu medzi bdením a spánkom, kedy človek cíti a je pri zmysloch. Sníval som, ale bol to taký sen, v ktorom som rozoznával, čo som robil, počul, hovoril alebo odpovedal. Tak som sa dostal do náručia sna, ktorý bol snom. Zdalo sa mi, že som vo svojej izbe a že chcem vyjsť, ale namiesto na verandu vyšiel som pred krásnu záhradu, v ktorej bolo veľké množstvo kríkov ruží. Záhrada bola ohradená vysokým múrom a nad vchodom bolo veľkými číslami napísané číslo „68“.
Vrátnik ma voviedol do záhrady a zbadal som v nej chlapcov, ako sa hrali a veselo skákali. Mnohí sa prihrnuli, obklopili ma a rozprávali sme sa o rôznych veciach. Vydali sme sa na cestu po celej záhrade. Kráčali sme stále popri múre a po čase sme zbadali v jednom kúte mnoho chovancov, ktorí spievali a modlili sa s niekoľkými kňazmi a klerikmi. Priblížil som sa k nim, prezrel ich, ale všetkých som ešte nepoznal. Mnohí boli cudzí a počul som, že spievajú modlitby za zomrelých. Pristúpil som k nim a pýtal sa: „Čo tu robíte? Prečo sa modlíte Miserere? Prečo ste zarmútení. Zomrel azda niekto?“
„Ach, vy to neviete?“
„Ja neviem o ničom.“
„Modlíme sa za dušu chovanca, ktorý zomrel toho dňa a tú hodinu.“
„Kto je to?“
„Čože, vy neviete, kto to je?“
„Nie, neviem!“
„Čo vám to neoznámili?“, pýtali sa navzájom a potom sa obrátili ku mne a povedali: „Teda, vedzte, že zomrel ten a ten.“ A povedali jeho meno.
„Ako? Ten zomrel?“
„Áno, zomrel, ale dobrou, závideniahodnou smrťou. Prijal príkladne a nábožne všetky sviatosti. Bol odovzdaný do vôle Božej a prejavoval vrúcnu nábožnosť. Modlíme sa teraz za spásu jeho duše a odprevádzame ho na cintorín. Dúfame, že už požíva nebeskú blaženosť a prihovára sa za nás. Sme presvedčení, že je už v nebi.“
„Mal teda šťastnú smrť? Buď vôľa Božia! Nasledujme jeho čnosti a prosme Boha, aby aj nám udelil milosť dobrej smrti!“
Po týchto slovách som sa od nich vzdialil a znovu ma obklopil zástup chlapcov. Išli sme ďalej záhradou a po hodnej chvíli sme prišli na krásne kvitnúcu lúku. Pomyslel som si: „Ako je to možné? Včera večer som si ľahol do postele a teraz som tu v záhrade so všetkými chovancami?“
Tam zase v kruhu stála skupina chlapcov a uprostred bolo čosi, čo som nemohol rozoznať. Videl som, že kľačia a niektorí spievali a iní sa modlili. Priblížil som sa a videl som, že sú okolo már a odriekali modlitby za zomrelých a spievali Miserere. Opýtal som sa: „Za koho sa modlíte?“
Smutní odpovedali: „Zomrel druhý chovanec a tiež dobrou smrťou. Príkladne prijal sviatosti a preukázal neobyčajnú nábožnosť. Teraz ho už odnášajú na cintorín. Bol chorý osem dní a navštívili ho aj rodičia.“
Pýtal som sa na meno zomrelého a povedali mi ho. Veľmi ma zarmútili, keď som sa ho dozvedel a zvolal som: „Ach, to je pre mňa rana! Veď ma tak miloval a nemohol som mu dať posledné zbohom... ani druhého som nemohol vidieť pred jeho smrťou.... čo teraz všetci umierajú... ? Jeden tam a druhý zase tu...! Je to možné? Sotva včera zomrel jeden a dnes už druhý...“
„Čo hovoríte? Jeden zomrel nedávno a druhý teraz? Vám sa to zdá iba chvíľa, ale od smrti prvého až po dnes uplynuli tri mesiace.“
Keď som počul tieto veci, pomyslel som si: „Snívam alebo nie?“ Zdalo sa mi, že snívam, ale nevedel som, čo povedať na to, čo som počul.
Pustili sme sa ďalej a po krátkej chvíli som počul znovu spievať Miserere. Zastavil som sa a som mnou všetci, ktorí ma sprevádzali. Zbadali sme veľký zástup chlapcov, ktorí sa ku nám približovali. Pýtal som sa: „Čo robia, kam idú?“
Prišli bližšie a všetci boli zarmútení a uplakaní. Ponáhľal som sa k nim a opýtal som sa: „Čo sa stalo?“
„Ach, keby ste vedeli...! Zomrel jeden chovanec.“
„Ako, všade vidím len mŕtvych. Kto je to? Koho ste pochovávali?“
Chlapci s úžasom odpovedali: „Vy neviete ešte nič? Či neviete, že ten a ten zomrel?“
„Aj ten zomrel?“
„Áno, chudák! Ani rodičia ho nenavštívili... ale...“
„Aké ale? Či nemal dobrú smrť?“
„Ach, nie! Takú smrť by sme si nepriali.“
„Neprijal sviatosti?“
„Najprv nechcel, ale potom prijal, ale s nechuťou a nejavil opravdivú kajúcnosť a málo sme sa povzbudili, ba veľmi pochybujeme o jeho večnej spáse a zarmucuje nás, že tak zle umieral i jeden chovanec z oratória.“
Snažil som sa ich potešiť: „Keď prijal sviatosti, dúfajme, že sa spasil. Netreba zúfať nad Božím milosrdenstvom, lebo je nesmierne!“ Nepodarilo sa mi ich potešiť a vliať im do srdca nádej.
Zmätený a zarmútený som premýšľal, kedy asi zomreli títo chlapci, keď sa ukázala tajomná osoba, ktorá sa priblížila ku mne a hovorila: „Dávaj pozor: traja!“
„Kto si ty, že so mnou rozprávaš tak dôverne a tykáš mi, hoci sme sa nikdy nevideli?“
„Počuj,“ odpovedal, „potom ti poviem, kto som. Chceš vysvetlenie toho, čo si videl?“
„Áno, čo znamenajú tie čísla?“
„Dávaj pozor a uvidíš!“
V istote a láskavosti reči neznámeho som spoznal priateľa a šiel som za ním pohrúžený v myšlienkach a rozmýšľal som o tom, čo som počul. Rozmýšľal som: „Sníva sa mi? Nie, to nie je sen, lebo nespím. Vidím, počujem a poznávam.“
On mi povedal: „Ozaj, toto je skutočnosť!“
Namietal som: „Skutočnosť? Buď tak láskavý a vysvetli mi to. Povedal si mi budúcnosť a teraz mi povedz niečo o prítomnosti. Prial by som si, aby si mi povedal, čo by som oznámil zajtra večer chlapcom ako novoročnú strennu.“
Odpovedal: „Povedz svojim chlapcom, že dvaja prví boli pripravení, lebo často a dobre pristupovali za života k svätému prijímaniu. Preto príkladne prijímali aj v hodine smrti. Posledný nepristupoval za života, pokiaľ bol zdravý a preto aj v hodinu smrti prijímal neuspokojivo. Povedz im, ak chcú dobre zomrieť, nech pristupujú k stolu Pána pripravení a prvou dobrou prípravou je dobrá spoveď. Strenna nech je takáto: nábožné a časté prijímanie je najúčinnejším prostriedkom k dosiahnutiu milosti a tým i spásy duše. Teraz poď za mnou a dávaj pozor!“
Pustil som sa po jednom chodníku a ja som kráčal z nim, keď som náhle zbadal všetkých svojich chlapcov zhromaždených na rozsiahlom otvorenom priestranstve. Zastavil som sa a pozoroval ich. Poznal som všetkých a zdalo sa mi, že sú všetci bez zvláštnosti. Keď som si ich prezrel zblízka, videl som niečo, čo ma naplnilo hrôzou. Mnohým pod čapicou na čele trčali dva rožky. Niektorí ich mali dlhšie iní kratšie. Jedni ich mali celé a iní zlomené. Niektorí mali po nich len stopy, lebo boli odlomené pri koreni a ďalej nerástli. Iní nemohli zabrániť, aby im nerástli, ale hoci boli zlomené, vyrastali silnejšie a stále dlhšie. Niektorí, akoby im nestačili, že majú rohy, kliali na svojich priateľov. Niektorí mali len jediný roh na čele, ale ten bol veliký a tí boli najstrašnejší. Ale boli tu aj takí, ktorých čisté a jasné čelo nebolo nikdy znetvorené podobnými rožkami...
Podotýkam, že by som mohol každému zvlášť povedať, čo robil v záhrade. Držal som sa pri svojich chlapcoch, ale potom doprevádzaný svojím sprievodcom došiel som na vyvýšené miesto a uvidel som rozsiahle kraje a v nich mnoho ľudí, ktorí sa bili. Boli to vojaci. Dlho, zúrivo a bez milosrdenstva bojovali. Bolo preliate mnoho krvi. Jasne som videl úbožiakov padajúcich bez hlavy. Spýtal som sa svojho spoločníka: „Čo to znamená, že títo ľudia sa tak zúrivo zabíjajú?“
Sprievodca zvolal: „Veľká vojna roku 1868 a skončí až po veľkom krviprelievaní!“
„Táto vojna bude azda v našej krajine? Aký je to národ? Sú to taliani alebo cudzinci?“
„Pozri sa na vojakov a podľa rovnošaty spoznáš ich národnosť!“ Pozrel som sa a videl som, že sú tam rôzne národy. Väčšina nemala našu vojenskú uniformu, ale boli tam aj taliani. Sprievodca dodal: „To znamená, že i vaši sa zúčastnia tejto vojny.“
Opustili sme toto pole smrti a po krátkej ceste sme došli do inej časti záhrady. Náhle som začul silné volanie: „Utečme odtiaľto, utečme preč, lebo tu všetci zomrieme!“
Zbadal som mnoho ľudí, ktorí s krikom utekali a medzi nimi množstvo silných a zdravých padalo na zem a zomieralo.
„Čo im je, že chcú utiecť?“, pýtal som sa kohosi zo zástupu. „Cholera usmrcuje mnoho ľudí a keď neutečieme, aj my zomrieme!“ odpovedali.
„Čo znamená to, čo vidím?“ pýtal som sa svojho sprievodcu „veď tu všade panuje smrť!“
„Veľká cholera v roku 1868!“
„Je to možné? Cholera v zime? Umierajú, hoci je tam zima?“
„V Reggio di Calabria už teraz zomiera 50 ľudí denne!“
Išli sme ďalej a zbadali sme mnoho ľudí bledých, zamdlených, vychudnutých a zodratých. Nechápal som, prečo sú tak vysilení a zničení a spýtal som sa priateľa: „Čo im chýba? Čo to znamená?“
„Veľká bieda v roku 1868!“ odpovedal „nevieš, že nemajú čím by zahnali hlad?“
„Ach, to od hladu sú takí zúbožení?“
„Áno, preto!“
Pozoroval som zástupy, ktoré volali: „Hlad, hlad!“ hľadali chlieb, ale nenašli. Snažili sa zahnať smäd, ktorý páli hrdlá, ale nenachádzali vodu.
Zmätený som sa opýtal priateľa: „Čo sa v tomto roku prihrnú na našu úbohú vlasť všetky tieto zlá? Nemožno zachrániť ľudí pred týmito pohromami?“
„Bola by pomoc, len keby sa všetci ľudia dohodli, že prestanú hrešiť, preklínať a že budú uctievať Sviatostného Ježiša a Pannu Máriu, ktorých opustili.“
„Bude to nedostatok telesného alebo duševného pokrmu?“
odpovedal: „Prvého i druhého. Jedni im bude chýbať preto, lebo to nechcú a druhé preto, lebo ho nemôžu mať!“
„I oratórium stihnú tieto zlá? I moji chlapci zomrú na choleru?“
sprievodca si ma prezrel od hlavy až po päty a potom povedal: „Podmienečne, keď všetci neurazia Boha, budú uctievať Sviatostného Ježiša a Pannu Máriu, budú ušetrení, lebo takou dvojnásobnou ochranou možno dosiahnuť všetko a bez nej nič. Ak budú robiť ináč, zomrú. Pamätaj však, že jediný smrteľný hriech stačí, aby zvolal hnev a odpor Boží na oratórium.“
Pýtal som sa: „I moji chlapci budú trpieť nedostatok chleba?“
„Bohužiaľ! I tvoji chlapci pocítia účinky biedy!“
„Mne sa zdá, že bieda postihne len don Bosca, lebo on sa musí starať a zháňať pre nich chlieb. Keď bude chýbať chlieb, chlapci sa o to nebudú starať.“
„Pocítiš hlad ty a pocítia ho i tvoji chlapci. Ich rodičia a dobrodinci ťažko budú môcť splácať ich stravné a zháňať ostatné potrebné veci. mnohí nebudú môcť nič platiť a dom im v tiesni nebude môcť pomáhať. Tak budú i oni trpieť.“
„Budú trpieť i nedostatok duševného pokrmu?“
„Áno, lebo mnohí budú málo oň dbať a iní ho nebudú mať.“
Zatiaľ sme kráčali vždy napred po tej záhrade. Náhle sa nebo zahalilo mrakmi, ktoré hrozili prudkou búrkou. Rozzúrila sa hrozná víchrica. Obzeral som sa po okolí a v diaľke som videl utekajúcich chlapcov. Opustil som sprievodcu a utekal som, aby som ich dohonil a s nimi sa zachránil. Čoskoro som ich stratil z dohľadu. Blesky a hromy sa križovali. Potom sa spustil prudký a hustý lejak. Nikdy som nevidel tak prudkú búrku. Blúdil som po záhrade, hľadal som chlapcov a nejaké útočište. Nenašiel som ani chlapcov ani nič, kam by som sa skryl. Okolie bolo pusté a prázdne. Hľadal som bránu, aby som sa dostal von, ale hoci som sa ponáhľal, nemohol som k nej dôjsť. Zdalo sa mi, že sa odo mňa vzďaľuje. Nakoniec sa spustilo i hrozné krupobitie. Podobné som ešte nevidel. Niekoľko krúpov mi padlo na hlavu a udrelo ma tak silno, že som sa prebudil na posteli. Uisťujem vás, že som bol unavenejší, než som šiel spať.
Ako som už povedal, videl som tie veci vo sne a nehovorím vám, aby ste im verili, ale že sa možno z nich poučiť. Využime to. Považujme za sen to, čo sa nás netýka, ale za skutočnosť to, čo nám môže prospieť. Tým viac preto, že sa splnili veci, ktoré som inokedy hovoril a tak by sa mohlo stať i teraz. Využime to a buďme pripravení na smrť, ctime si Pannu Máriu a chráňme sa hriechu.
Konečne ako novoročný dar vám zanechávam toto: častá a nábožná spoveď a prijímanie je najlepším prostriedkom na zaistenie spásy našej duše.


Sen 48. – 1868: Chlapci preskakujú potok
Pri svojej návšteve v Lanzo (r. 1868) mal don Bosco skľučujúce sny, o ktorých povedal tamojšiemu riaditeľovi.
„Snívalo sa mi, že som na brehu úzkeho potoka, ktorý sa prudko penil. Všetci chlapci z Lanzo boli okolo mňa a pokúšali sa prejť na druhý breh. Mnohí sa rozbehli a preskočili na suchý druhý breh. Výborní skokani! Iní sa prerátali, nedoskočili a prúd ich strhol so sebou. Niektorý len žblnkol a už ho nebolo vidieť. Iný narazil hlavou alebo žalúdkom o kamene, vyčnievajúce z vĺn a rozbil si hlavu alebo sa mu pustila z úst krv.“
Don Bosco dlho pozoroval žalostný výjav, kričal, napomínal, aby sa opatrne rozbehli, ale márne. Potok bol pokrytý telami, ktoré padali zo splavu na splav a rozbíjali sa na skale, ktorá bola v zátoke riečky, kde bola hlboká voda a tak mizli vo víre. Abyssum abyssum invocat!
Koľko mojich úbohých synov je vo vode v nebezpečí, že sa utopia! Prečo tak obratní, veselí a otužilí skokani neobstáli v tejto skúške?
Preto, lebo mali za sebou vždy nejakého nešťastného priateľa, ktorý im nastavil nohu alebo ich potiahol za kabát alebo ich štuchol a oni strácali rovnováhu a skok sa nepodaril.
Tým nešťastníkom, ktorí zastupujú diabla, ktorí chcú zničiť svojich priateľov, tým poviem slová don Bosca: „Prečo zlými rečami rozduchujete plameň náruživostí, ktorým majú potom horieť naveky? Prečo kazíte tých, ktorí sú azda ešte nevinní? Prečo výsmechom a dohováraniami sa vzďaľujete od sviatostí a neposlúchate tých, ktorí vás chcú priviesť na cestu do neba? Zaslúžite si jedine kliatbu Boha. Spomeň si na ohnivé vyhrážky Pána Ježiša! Ako často som vám ich opakoval! Drahí moji synáčikovia! Počujte! I vy, príčina hriechu iných, i vy ste mi drahí! Ba vy máte v mojom srdci zvláštne miesto, lebo viac ho potrebujete. Zanechajte hriech a spaste svoju dušu! Keby som si mal predstaviť, že jeden z vás bude zatratený, nemal by som už pokoj cez celý život. Veď vaša spása je mojou jedinou starosťou, myšlienkou a láskou môjho srdca! Urobiť z vás dobrých kresťanov! Pomôcť vám získať nebo! Myslím, že ma budete poslúchať.
Sen vám netreba vysvetľovať: pochopili ste ho. Breh, na ktorom je don Bosco, je prítomný život. Druhý breh, večnosť, nebo. Voda potoka, ktorá strhne a unáša chlapcov je hriech, ktorý vedie do pekla. Don Bosco zmorený úzkosťou vykríkol a prebudil sa. Pomyslel si: „Keby som mohol niektorých zvlášť upozorniť. Urobil by som to hneď, ale zajtra musím odcestovať.“ Potom znovu zaspal a snívalo sa mu, že je na lúke, kde ste sa všetci hrali, skákali. Po tej lúke chodilo a behalo mnoho divých zvierat. Levy s ohnivými očami, tigre, ktoré s odporným výrazom sedeli na zadných nohách a prednými vás chceli objať.
Boli ste v hroznej spoločnosti, ale horšie, že vás tieto ovládali. Zvieratá sa vrhali zúrivo na vás. Niektorí z vás ležali na zemi a na nich stáli obludy, hrýzli, driapali a trhali ich až k smrti. Niektorí prenasledovaní zúfalo utekali k don Boscovi a prosili o pomoc. Pred don Boscom zvieratá ustupovali. Niektorí sa chceli obrániť sami, ale neobstáli, lebo zvieratá boli neobyčajne silné a chlapci boli roztrhaní. Niektorí blázni! Namiesto toho, aby utiekli, zastavili sa a čakali na obludy, usmievali sa na ne, maznali sa s nimi a zdalo sa, že im to robí potešenie, byť usmrtení medveďmi. Úbohý don Bosco behal sem a tam a snažil sa zvolať k sebe všetkých. Jedni ho poslúchli, druhí ignorovali jeho volanie. Lúka bola posiata mŕtvolami úbožiakov a telami ranených. Ich nárek, rev a vytie šeliem a volanie don Bosca sa hrozne ozývalo. Uprostred toho hrozného zmätku sa don Bosco prebudil druhýkrát.
Toto je sen, ale vy viete, aké sny máva don Bosco.
Kto sú tie levy, tigre a medvede? Je to diabol so svojimi pokušeniami. Niektorí ho premôžu, lebo sa obracajú na svojho vodcu, ale iní sa stávajú jeho obeťou, lebo poslúchli jeho vnuknutia. Iní milujú hriech a sami sa vrhajú do jeho pazúrov. Synáčikovia! Nestrácajte odvahu! Pamätajte si vždy, že máte spasiť si dušu!
Keď nezačnete milovať Boha v mladosti, nebudete ho milovať ani ako starí: mladý človek, aj keď zostarne, neodstúpi od svojej cesty.


Sen 49. – 1868: Sen o vinici v oratóriu
29. apríla oznámil don Bosco svojim chlapcom: „Zajtra, v piatok a v nedeľu vám niečo poviem. Keby som vám to nepovedal, myslím, žeby som musel predčasne zomrieť. Musím vám vyjaviť niečo hrozné. Prajem si, aby prišli aj remeselníci.“
Večer 30. apríla, vo štvrtok po večerných modlitbách prišli, aby spoločne so študentmi si vypočuli don Bosca.
Don Bosco začal rozprávať: „Moji drahí chlapci! Včera som vám povedal, že vám budem rozprávať niečo hrozné. Mal som sen, ale bol som rozhodnutý nepovedať o ňom ani slovo. Pochyboval som, žeby to bol obyčajný sen, ktorý sa odohráva v našej fantázii pri spaní. Iný sen ma núti, aby som rozpovedal prvý a to tým skôr, že mu už niekoľko dní a najmä posledné tri noci otravujú príšery. Viete, že som bol v Lanzo, aby som si trochu odpočinul. Teda poslednú noc, keď som spal, mal som sen, ktorý vám chcem teraz porozprávať.
Videl som do izby vstupovať veľkú obludu, ktorá sa plazila a zastavila sa pri mojich nohách. Mala podobu ohyzdnej ropuchy a bola veľká ako vôl.
Hľadel som na ňu bez dychu. Obluda zvoľna rástla: rástli nohy, telo, hlava a čím viac sa zväčšoval jej objem, tým bola hroznejšia. Oči mala zelené, okolo huby a krku červený pás, čo ju robilo ešte hroznejšou. Jej oči boli ohnivé a jej kostnaté uši maličké. Pomyslel som si pritom: „Ropucha predsa nemá uši!“ Na jej nose trčali dva rohy a po bokoch dve zelenkavé krídla. Nohy sa podobali ľavej dlabe a vzadu sa vinul dlhý chvost, ktorý mal na konci dva chumáče.
V tom sa mi zdalo, že som už nemal strach, ale zrazu začala ku mne postupovať a otvárala široké ústa, ohradené veľkými zubami. Zmocnil sa ma hrozný strach. Považoval som ju za pekelného diabla, lebo mala všetky jeho znaky. Prežehnával som sa, ale to nič nepomohlo. Zazvonil som, volal som, ale v noci ma nikto nepočul. Obluda neustúpila. Povedal som: „Čo so mnou chceš, hrozný diabol?“ Neprestávala sa bližšie plaziť a naťahovať svoje uši. Potom položila predné nohy na zadnú stenu postele, zvoľna sa vytiahla a zavesila sa prednými nohami. Takto chvíľu nehybne stála, hľadiac uprene na mňa. Potom sa natiahla dopredu a strčila mi svoj frňák až do tváre. Zmocnil sa ma taký hnus, že som vyskočil a chcel som zoskočiť na zem, ale obluda otvorila na mňa tlamu. Rád by som sa bol bránil, chcel som ju odstrčiť, ale vzbudzovala taký odpor, že som sa neopovážil jej dotknúť. Začal som kričať a natiahol som ruku dozadu hľadajúc svätenú vodu a keď som ju nemohol nájsť, tĺkol som rukou do steny. Obluda zovrela moju hlavu tak, že som z polovice uviazol v jej hrtane. Skríkol som: „V mene Božom! Prečo mi ubližuješ?“ Na tie slová ropucha pustila moju hlavu a trochu odstúpila. Znovu som sa prežehnal a konečne sa mi podarilo strčiť si prsty do sväteničky a pokropil som obludu. Nato hrozne zarevala, zletela dole a zmizla. Pritom som zhora zreteľne počul tieto slová: „Prečo nerozprávaš?“
Riaditeľ v Lanzo, don Leymone, sa v tej noci prebudil na môj krik a počul, ako som tĺkol do steny a pýtal sa: „Snívalo sa vám niečo tej noci?“
„Prečo sa ma to pýtaš?“
„Počul som vás kričať.“
Poznal som, že je to vôľa Božia, aby som vám povedal, čo som videl. Rozhodol som sa, že vám poviem celý sen, aj preto, že som tomu vo svedomí zaviazaný a potom, aby som sa zbavil takých príšer. Ďakujem Bohu že jeho milosrdenstvo a súčasne ako sa Bohu zaľúbi vyjaviť nám svoju vôľu, snažíme sa zachovať jeho rady a využiť prostriedky, ktoré dáva k našej spáse. Mohol som vtedy poznať stav svedomia každého z vás.
Prajem si, aby medzi nami ostalo všetko, čo vám poviem. Prosím vás, aby ste o tom nepísali, nerozprávali mimo domu, lebo takým veciam sa nesmieme vysmievať, ako by si to niektorí dovolili, aby z toho nevznikli nepríjemnosti pre don Bosca. Poviem vám všetko, úprimne, ako svojim milým synom a vy všetko si vypočujete ako od svojho otca. Počúvajte sny, ktoré som vám chcel nechať nepovšimnuté a ktoré som bol donútený vyrozprávať.
Hneď v prvých dňoch Veľkého týždňa (5. apríla), začali ma zamestnávať a trápiť sny a to počas niekoľkých nocí.
Tieto sny ma tak unavovali, že nasledujúceho dňa som bol viac zničený, ako keby som pracoval celú noc, lebo moja myseľ bola neobyčajne vzrušená a prestrašená. V prvej noci sa mi snívalo, že som umrel. V druhej však, že som na Božom súde, aby som vydal počet Pánovi, ale prebudil som sa živý na lôžku a mal som ešte čas, aby som sa lepšie pripravil na svätú smrť. V tretej noci sa mi zdalo, že som v nebi a že sa tam mám veľmi dobre. Keď som sa ráno prebudil, zdania sa rozplynuli, ale bol som odhodlaný získať kráľovstvo Božie, za každú cenu. Doteraz boli veci, ktoré nemali pre vás cenu. Zaspal som s tou myšlienkou a vo sne sa zobrazujú naše myšlienky.
I štvrtýkrát som mal sen a ten mám vám porozprávať. Bolo to na Zelený štvrtok (9. apríla) v noci. Sotva sa ma zmocnil ľahký spánok, obrazotvornosť mi predstavila túto scénu. Bol som obklopený kňazmi, klerikmi a asistentmi. Potom sa mi zdalo, že ste všetci zmizli a ja som sa nešiel na dvore. Boli tam so mnou don Rua, don Cagliero, don Francesia, Dominik Sávio, chovanec a neďaleko Jozef Buzetti a náš veľký priateľ don Stefano Rumi zo seminára v Janove. Náhle sa terajšie oratórium zmenilo a nadobudlo podobu prvopočiatočného oratória, ktorého múry neboli ešte postavené. Spomeňte si, že dvor vtedy hraničil so širokými, neobrábanými, neosídlenými roľami, ktoré sa tiahli až po mestské lúky a po nich často behávali a hrali sa naši chlapci. Stál som neďaleko svojho terajšieho miesta, kde teraz pod oknami mojej izby je stolárska dielňa, kde bola kedysi záhrada.
Sedeli sme a rozprávali sme sa o záležitostiach domu, o chovaní chlapcov, keď náhle pod týmto stĺpom, ktorý podopiera pumpu, kde prv bola brána do domu Pinardiho, zazreli sme pučať prekrásny vínny ker, ktorý kedysi naozaj bol na tom mieste. Žasli sme, že sa objavil po toľkých rokoch a pýtali sme sa medzi sebou, čo to asi znamená. Tu začal rozpínať úžasné množstvo svojich výhonkov, úponkov a listov na všetky strany. Rýchlo sa rozrástol až naplnil celý dvor a rozpínal sa ďalej. Divné bolo, že sa jeho výhonky nevyháňali do výšky, ale rozrastali sa vodorovne nad zemou, ako nesmierna aleja, visiaca bez viditeľnej podpory. Listy boli krásne a zelené, svieže klíčiace a dlhé výhonky boli veľmi bujné. Hneď sa ukázali krásne hrozná, zrnká sa zväčšili a plody sa prekrásne zafarbili.
Don Bosco a tí, ktorí tam stáli s ním, s úžasom sa divili, ako táto réva rýchlo vyrástla. „Čo sa to robí?“ Don Bosco povedal: „Dávajme pozor, čo sa stane!“
Z vyvalenými očami bez žmurknutia som hľadel, keď tu náhle všetky zrná spadli a premenili sa na bystrých a veselých mladíkov, ktorí v okamihu zaplnili celý dvor oratória a každý voľný priestor zatienený vínnou révou. Skákali, behali, kričali a hrali sa pod podivnou alejou, že bola radosť pozerať sa na nich. Boli tam všetci chlapci, ktorí kedy boli v oratóriu a v prvých domoch, lebo mnoho z nich som nepoznal. Tu som zbadal po mojom boku neznámu osobu (don Bosco máva vždy vo svojich snoch sprievodcu) a ten tiež pozoroval chlapcov. Náhle sa pred nami roztiahla tajomná opona a zahalila nám obraz.
Opona nebola dlhšia ako vinica a zdalo sa, že je zavesená na výhonkoch. Bolo vidieť len hornú časť vínnej révy, podobajúcu sa sviežo zelenému kobercu.
Všetka radosť chovancov razom prestala a nastalo pochmúrne ticho.
„Pozri!“, povedal sprievodca a ukázal mi vínne výhonky. Pristúpil som a videl som prekrásnu révu. Zdala sa byť obťažená hroznami, mala však len listy, na ktorých boli napísané slová evanjelia: „Nič som na nej nenašiel!“ Nechápal som, čo to znamená. Opýtal som sa sprievodcu: „Kto si ty... ? Čo znamená táto révy?“
Nadvihol oponu, visiacu pred vínnym kmeňom a pod ňou som zbadal spustu chlapcov z množstva, ktoré som predtým videl, ale väčšinu som nepoznal. Povedal: „Títo majú mnoho pekných príležitostí, aby konali dobro, ale ich cieľom nie je páčiť sa Bohu. Budia len zdanie, že konajú dobro, aby nezanikli pred dobrými spolužiakmi. Zachovávajú presne pravidlá domu, aby sa vyhli výčitkám, sú vypočítaví, aby nestratili dobré meno u predstavených. Prejavujú ochotu, ale obchádzajú ponaučenia a nevážia si starostlivosť, ktorú dostávajú v dome. Ich ideálom je získať vo svete čestné a výnosné postavenie.
Nestarajú sa o to, aby študovali svoje povolanie a opovrhujú volaním Pána. Ale súčasne zastierajú svoje zámery, lebo sa boja nejakej pohromy. Takí skrátka konajú všetko z donútenia a preto nemajú z ničoho žiadny úžitok pre večnosť.“
Toto hovoril a mňa nesmierne bolelo, že som v tom množstve videl i tých, ktorých som pokladal za veľmi dobrých, milých a úprimných.
Priateľ dodal: „Toto nie je ešte všetko.“ Spustil oponu a znova sa ukázala horná časť rozsiahleho kmeňa.
„Pozri sa znovu!“, povedal.
Pozrel som sa medzi výhonky a videl som medzi listami mnoho hrozna, či na prvý pohľad sľubovalo bohaté vinobranie. Už som sa tešil, ale keď som pristúpil bližšie, videl som, že hrozná boli skazené alebo plesnivé. Iné boli plné červov alebo hmyzu, ktorý ich vyžieral. Iné žrali vtáky a osy, iné boli zase hnilé a vyschnuté. Dôkladne som si ich pozrel a videl som, že sa z nich nedá nič vybrať. Len kazili okolitý vzduch zápachom.
Neznámy odkryl znovu oponu a zvolal: „Pozri sa!“ Za oponou som videl nesčíselné množstvo našich chlapcov, ktorých som videl na začiatku sna. Bol tam z nich veľký počet. Ich tvár, predtým prekrásna, stala sa škaredou, temnou a bola plná ohyzdných rán. Kráčali zhrbení, ochromení a zádumčiví. Žiaden z nich neprehovoril. Boli medzi nimi i tí, ktorí už boli v tomto dome a v našich ústavoch, ba i takí, ktorí práve sú a množstvo tých, ktorých som doteraz nepoznal. Všetci boli skľúčení a neopovážili sa zdvihnúť svoj zrak.
Hrôzou sme všetci onemeli. Konečne som sa spýtal sprievodcu: „Ako je to možné? Najprv boli chlapci tak krásni a veselí a teraz sú tak ohyzdní a smutní.“
Sprievodca odpovedal: „Hľa, následky hriechu!“ Chlapci prechádzali predo mnou a sprievodca mi hovoril: „Dobre si ich všimni!“
Pozorne som na nich uprel svoj zrak a videl som, že každý mal na čele a na ruke zapísaný svoj hriech. Zľakol som sa, keď som videl niektorých z nich. Považoval som ich za výkvet čnosti a tu som zbadal, že majú na duši priťažké viny.
Medzitým, čo chlapci prechádzali, čítal som na ich čelách: necudnosť, pohoršenie, zlomyseľnosť, pýcha, záhaľka, nestriedmosť, závisť, hnev, pomstychtivosť, zlorečenie, bezbožnosť, neposlušnosť, svätokrádež a krádež.
Tu ma sprievodca upozornil: „Dnes ešte nie sú všetci takí, ako ich vidíš, ale stanú sa takými, ak sa nepolepšia. Mnohé z tých hriechov nie sú ešte ťažkými, ale sú začiatkom a príčinou hrozných pádov a večného zatratenia. Kto pohŕda malými vecami, pomaly upadne. Nestriedmosť plodí nečistotu, opovrhovanie predstavenými vedie k opovrhovaniu kňazov a Cirkvi. Tak isto aj ostatnými.“
Poučený takým divadlom, vytiahol som zápisník a ceruzku, aby som si zapísal mená chlapcov, ktorých som poznal a poznačil si ich hriechy a prevládajúcu neresť. Chcel som ich upozorniť a napraviť ich. Tu ma sprievodca chytil za ruku a spýtal sa ma: „Čo to robíš?“
„Zapisujem si, či majú napísané na čele, aby som ich mohol upozorniť a tak aby sa polepšili.“
„Toto nie je dovolené!“, namietal priateľ, „majú dosť prostriedkov, aby žili bez týchto nemocí. Majú pravidlá, nech tie zachovávajú, majú predstavených, nech tých poslúchajú, majú sviatosti, nech k nim často pristupujú. Majú spoveď, nech ju nezneužívajú zamlčovaním hriechov, majú prijímanie, nech nepristupujú s dušou obťaženou ťažkým hriechom. Nech strážia svoje oči, nech sa vyhýbajú zlým kamarátom, nech sa zrieknu zlého čítania, zlých rečí a podobne. Sú v tomto dome a zachovávanie pravidiel ich spasí. Na hlas zvonca nech sú ochotní poslúchnuť. Nech sa nevyhovárajú, aby oklamali učiteľov a potom zaháľali. Nech neroztriasajú chyby prestavených, považujúc ich za nepohodlných dozorcov, ziskuchtivých radcov a nepriateľov, ktorý sa radujú, keď objavia ich chyby alebo keď sú potrestaní za svoje priestupky. Nech sú úctiví a nech sa v kostole radi modlievajú v čase určenom k modlitbe, ale nech šeptom nevyrušujú. V študovni nech študujú, v pracovni pracujú a nech sa vždy slušne chovajú. Štúdium, práca a modlitba ich zachovajú v dobrom, atď...“
Napriek zákazu som neprestával prosiť sprievodcu, aby ma nechal zapísať si ich mená. On mi však vytrhol zápisník z ruky hodil na zem, hovoriac: „Hovorím ti, že netreba písať ich mená. Tvoji chlapci s milosťou Božou a s pomocou hlasu svedomia môžu vedieť, čo majú robiť a čoho sa chrániť.“
„Teda nesmiem nič povedať svojim drahým chlapcom? Povedz mi, čo im môžem povedať a ako ich napomenúť!“
„Môžeš im povedať, čo sa ti páči a na čo sa rozpamätáš.“ Potom znovu spustil oponu a opäť sa pred nami vynorila réva, ktorej výhonky, takmer bezlisté mali krásne červené a zrelé hrozná. Pristúpil som bližšie a pozorne som prehliadol hrozná. Videl som, že sú naozaj také, aké sa zdali zďaleka. Radosť bola pozrieť sa na ne. Pohľad na ne vyvolával chuť. Dookola šírili ľúbeznú vôňu.
Priateľ rýchlo nadvihol oponu. Pod dlhou alejou stálo množstvo našich chovancov, ktorí sú u nás, boli a budú. Boli prekrásni a žiarili radosťou.
Hovoril: „Títo sú a budú, ktorí pod tvojou opaterou prinášajú a budú prinášať dobré ovocie. Oni sa cvičia v čnostiach a spôsobia ti mnoho radostí.“
Zaradoval som sa, ale súčasne zarmútil, že ich nebolo také množstvo, aké som dúfal. Medzitým, čo som uvažoval, zazvonilo na obed a chlapci odišli. I klerici odišli za svojím zamestnaním. I vínny ker s výhonkami a hroznami zmizol. Hľadal som toho človeka, ale už ho nebolo. Tu som sa zobudil a potom som si ešte trocha odpočinul.


Sen 50. – 1868: Pokračovanie 1. mája
Večer 1. mája don Bosco pokračoval: ako som vám včera povedal, som sa prebudil, zdalo sa mi, že na hlas zvonca. Hneď som znovu zaspal a chvíľu kľudne odpočíval, keď som bol náhle druhýkrát vyrušený a snívalo sa mi, že som vo svojej izbe a že vybavujem korešpondenciu. Vyšiel som na balkón a obdivoval som kupolu nového chrámu, ktorý sa velebne vypínal. Zostúpil som do stĺporadia. Zvoľna prichádzali zo svojej práce naši kňazi a klerici a obklopili ma. Boli medzi nimi: don Rua, don Cagliero, don Francesia a don Savio. Rozprávali sme sa o všeličom, keď sa okolie náhle zmenilo.
Zmizol chrám Panny Márie Pomocnice, zmizli všetky budovy terajšieho oratória a my sme sa ocitli pred malým domcom Pinardiho. Tu znovu vzišiel zo zeme vínny prút na tom istom mieste, ako predtým, akoby z tých istých koreňov a potom vyháňal doširoka mnoho vodorovných ratolestí. Hneď vyrástli listy a bolo vidieť i zrejúce hrozná. Zástup chlapcov sa však už neukázal. Strapce boli obrovské ako tie zo zasľúbenej zeme. Bolo treba sa veľmi namáhať, aby mohol človek čo len jeden odniesť. Jednotlivé zrná boli veľké a dlhé. Boli zlatožlté a zdali sa, že sú dozreté. Jediné zrnko by zaplnilo ústa. Boli tak prekrásne, že nám tiekli sliny a zdalo sa, že každé nás prosí: „Zjedz ma!“
I don Cagliero udivene s ostatnými pozoroval toto divadlo. Tu don Bosco zvolal: „Báječné hrozná!“
Don Cagliero bez vychvaľovania pristúpil k viniču, odtrhol niekoľko zŕn a jedno si dal do úst. Ostal však s otvorenými ústami a ošklivým výrazom a hrozno prudko vypľul. Hrozná mali takú odpornú chuť, ako skazené vajcia.
„Hnusné!“, zvolal don Cagliero, keď niekoľkokrát odpľul. „Je to jed, schopný usmrtiť poriadneho kresťana!“
Všetci sa divili, ale nikto neprehovoril. Tu spoza dverí starej kaplnky vyšiel starý a rázny muž. Pristúpil k nám a zastavil sa u don Bosca, ktorý sa ho hneď opýtal: „Ako to, že tak prekrásne hrozná majú takú zlú chuť?“
Neznámy muž na to neodpovedal, ale vážne išiel pre zväzok palíc. Z neho vybral uzlovitú palicu a dal ju don Saviovi so slovami: „Vezmi a bi tieto ratolesti!“
Tu sa obrátil ten muž na don Francesiu, ponúkol mu palicu a povedal: „Vezmi a bi!“, a ukázal mu, kde má biť. Don Francesia pokrčil plecami, vystrčil bradu a trochu sklonil hlavu a pokrútil ňou, že nie. Muž predstúpil pred don Cagliera, chytil ho za ruku a povedal: „Ešte to treba! Vezmi a bi!“ Don Cagliero povedal: „Mňa nie, mňa nie! Ja nie, ja nie!“, a prestrašený bežal sa schovať za mňa. Keď to videl ten muž, celkom kľudne prišiel k don Ruovi: „Vezmi a bi!“ A don Rua, ako don Cagliero, sa schoval za mňa.
Tu si neznámy muž stal predo mňa a povedal mi: „Vezmi a bi tieto ratolesti!“ Snažil som sa presvedčiť sa, či sa mi to sníva alebo som pri plnom vedomí a zdalo sa mi, že je to pravda. Povedal som teda tomu mužovi: „Kto si, že tak som mnou rozprávaš? Povedz mi, prečo mám biť tieto ratolesti? Prečo ich mám zraziť k zemi? Je to len sen alebo klam? Čo sa to robí? V koho mene rozprávaš? Hovoríš azda ku mne v mene Pánovom?“
„Pristúp ku kmeňu a čítaj na listoch!“, odpovedal. Pristúpil som a prezrel som pozorne listy, na ktorých bolo napísané: „Načo zaberá zem?“
„Toto je napísané i v evanjeliu.“, podotkol môj vodca. Porozumel som, ale nadhodil som: „Pamätám sa, že v evanjeliu je tiež napísané, že prv, než bude ker zničený, Pán na prosby vinohradníka počká, aby ho pohnojil a okopal a vytne ho až vtedy, keď po všemožnej starostlivosti, neprinesie dobré ovocie.“
„Dobrý trest sa dá odložiť, ale pozri sa a potom pochopíš!“ Ukázal mi vínny ker. Nechápavo som naň pozrel. „Poď a pozeraj! Čítaj, čo je napísané na zrnkách!“, naliehal.
Don Bosco pristúpil a videl, že na každom zrnku bolo napísané meno jedného chovanca a jeho chyba. Čítal som a desil som nad obvineniami: pyšný – neverný svojim sľubom – nezdržanlivý – pokrytec – nedbanlivý vo svojich povinnostiach – ohovárač – pomstivý – krutý – svätokrádežný – opovrhuje predstavenými – kameň úrazu – stúpenec zlého učenia. Ďalej videl mená tých, ktorých bohom je brucho – quorum deus venter est, i tých, ktorí hľadajú vlastné záujmy a nie záujmy Ježiša Krista. Ďalej videl tých, ktorí šomrú proti predstaveným a pravidlám. Boli tam mená tých nešťastníkov, ktorí kedysi boli u nás alebo práve sú a mnoho mien, ktoré som nepoznal – tých, ktorí prídu k nám v budúcnosti.
Tu ten muž vážne prehovoril: „Hľa, takéto ovocie prináša táto vinica. Ovocie je príliš horké, nechutné a zhubné pre večný život.“
Bez rozpakov som vytiahol zápisník a ceruzku a chcel som si zapísať niektoré mená, ale sprievodca ma zadržal a povedal: „Čo to robíš?“
„Nechaj ma zapísať si mená tých, ktorých poznám, aby som ich mohol súkromne napomenúť, aby sa polepšili.“
Prosil som nadarmo. Sprievodca mi to nedovolil a ja som nadhodil: „Ak im poviem ich sta, ich hrozný stav, obrátia sa.“ On odpovedal: „Keď neuveria evanjeliu, neuveria ani tebe.“
Naliehal som, pretože som si prial len niečo zaznačiť, aby som mal smernice pre život v budúcnosti, ale ten muž bez slova išiel k don Ruovi so zväzkom palíc a ponúkol mu, aby si jednu vytiahol a povedal: „Vezmi a bi!“ Don Rua zalomil ruky, sklonil hlavu a zašepkal: „Poručeno Pánu Bohu!“ Potom sa obzrel na don Bosca. Don Bosco prikývol. Don Rua chytil palicu do ruky, pristúpil k viniču a začal tĺcť na označené miesto. Sotva niekoľkokrát udrel, sprievodca dal znak, aby prestal a skríkol na všetkých: „Ustúpte!“
Všetci sme odstúpili. Pozerali sme sa a videli sme ako hrozná nabehli, vzrástli a stali sa odpornejšími. Podobali sa žltkastým slimákom bez ulity. Sprievodca skríkol: „Pozor! Nechajte, aby Boh vylial svoj hnev!“
Nebo sa náhle zamračilo a hustá hmla pokryla celú vinicu tak, že nebolo vidieť ani na krok. Všade bola tma. Blesky sa križovali, hrom burácal a cez dvor tak husto mihli blesky, že naháňali strach. Ratolesti, zmietané zúrivým vetrom, praskali a lístie poletovalo vo víchre. Konečne sa rozpútala nad vínnym krom prudká búrka. Chcel som ujsť, ale sprievodca ma zadržal. Povedal: „Daj pozor na toto krupobitie!“
Pozeral som sa a videl som krúpy ako vajce. Z časti boli čierne a z časti červené. Každé zrnko bolo na jednom konci špicaté a na druhom hladké ako kladivo. Čierne krúpy padali na zem blízko mňa a ďalej bolo vidieť červené.
„Ako je to možné?“, rozmýšľal som, „nikdy som nevidel podobné krupobitie.“
Neznámy priateľ ma pobádal: „Pristúp bližšie a uvidíš!“ Pokročil som k čiernym krúpam, ale tie vydávali taký zápach, že som ustúpil naspäť. Neznámy ma pobádal, aby som išiel bližšie. Medzitým som chytil kus čiernej krúpy, aby som si ju prezrel, ale hneď som ju musel odhodiť, lebo ma zarážal jej morový zápach. Povedal som: „Nič nevidím!“
Ten človek na to: „Pozri sa lepšie a uvidíš!“
Premáhal som sa a vtom som na každej krúpe zbadal napísané: Immodestia. Priblížil som sa i k červeným krúpam a na nich som ľahko prečítal: Superbia. Rozochvený takým výjavom som zvolal: „Teda hlavne tieto dve chyba hrozia zničením tohto domu?“
„Tieto dva hlavné hriechy hubia nielen väčšinu duší v tvojom dome, ale i v celom svete. Uvidíš raz, koľko duší sa zrútilo do pekla pre tieto dva hriechy.“
„Čo spraviť, čo povedať svojim chlapcom, aby sa ich stránili?“
„Čo im máš povedať, čoskoro sa dozvieš.“
Po tých slovách odišiel. Krupobitie s bleskami a hromami neprestávalo zúriť nad vinicou. Hrozná boli dotlčené a pomliaždené ako v kadi pod nohami vínošľapcov a vypúšťali svoju šťavu. Hrozný zápach sa šíril ovzduším a zdalo sa, že sa všetko podusí. Z každého zrnka vychádzal zápach iného druhu, jeden odpornejší od druhého, podľa rôzneho druhu a počtu hriechov. Nemohol som to ďalej vydržať a priložil som si šatku k nosu. Rýchlo som sa obrátil, aby som ušiel do svojej izby, ale zo svojich spoločníkov som už nevidel nikoho, ani don Francesia, ani don Ruu, ani don Cagliera.
Ušli a nechali ma samého. Všade bolo pusto a prázdno. Zmocnil sa ma taký strach, že som sa dal na útek a pritom som sa zobudil.
Ako vidíte, bol to hrozný sen, ale ešte hroznejší bude, čo sa stalo v noci po objavení ropuchy. Ten vám poviem pozajtra, v nedeľu 3. mája. Teraz nechápete následky, ale keďže už nemáme čas, aby som vás neokrádal o odpočinok, poviem vám ti inokedy.
Treba uvážiť, že všetky veľké poklesky zjavené don Boscovi sa nevzťahovali na prítomnosť, ale väčšinou sa týkali celej Spoločnosti v budúcnosti. Naozaj videl nielen všetkých chovancov, ktorí doteraz a teraz sú v oratóriu, ale i mnoho celkom neznámych, ktorí mali patriť do jeho diel, rozšíreným po celom svete.
Podobenstvo o neplodnej vinici, ktoré čítame u Izaiáša, zahŕňa niekoľko storočí dejín.
Ďalej nesmieme zabúdať, čo povedal don Boscovi jeho sprievodca: „Nie sú všetci chlapci takí, ako ich teraz vidíš, ale jedného dňa budú takými, ak nezmenia svoj život.“
Po zlom chodníčku sa ide do priepasti.


Sen 51. – 1868: Cesta do zavrhnutia
V nedeľu 3. mája pokračoval don Bosco v rozprávaní svojich snov.
Začal takto: musím vám povedať iný, ktorý je, takpovediac, následkom tých, ktoré som vám povedal vo štvrtok a piatok večer. Tieto sny ma tak vyčerpali, že som sa sotva udržal. Nazývajte ich snami alebo niečím iným, ale skrátka, volajte ich ako chcete!“
Povedal som vám o tej ropuche, ktorá v noci 17. apríla ma chcela prehltnúť a že pri jej zmiznutí som počul hlas: „“Prečo nerozprávaš?“ Obrátil som sa na tú stranu, odkiaľ hlas prichádzal a videl som pri posteli vznešenú postavu. Pochopil som tú výčitku a pýtal som sa: „Čo mám povedať svojim chlapcom?“
„Čo si videl a počul v posledných dňoch, čo si najviac túžil vidieť a čo ti bude zjavené počas budúcej noci.“ Potom zmizol.
Na druhý deň som bez prestania myslel na hroznú noc, ktorá ma čakala a nemohol som sa odhodlať ísť na odpočinok. Čítal som pri stole až do polnoci. Desilo ma obyčajné pomyslenie na to, že uvidím ešte hroznejšie divadlo. Konečne som sa premohol a ľahol som si.
Aby som hneď nezaspal, z obavy, aby ma obrazotvornosť nezaniesla do obvyklých snov, oprel som si podušku o stenu, takže som skoro sedel. Celkom unavený som podľahol spánku a hneď som videl pri lôžku človeka (nazval ho človek s klobúkom), ktorý mi hovoril: „Vstaň a poď so mnou!“
Odpovedal som mu: „Pre Boha vás prosím! Nechajte ma na pokoji, lebo som celkom unavený. Pozrite sa! Už niekoľko nocí trpím kvôli zubom. Nechajte ma odpočívať. Mal som hrozné sny, som celkom vyčerpaný.“ To som povedal preto, že zjavenie toho muža je vždy predzvesťou znepokojení, únavy a hrôzy.
On odpovedal: „Vstaň, nesmieme tratiť čas!“
Vstal som a nasledoval ho. Na ceste som sa ho opýtal: „Kam ma chceš teraz zaviesť?“
„Poď a uvidíš!“
Zaviedol ma na miesto, odkiaľ sa rozprestierala široká rovina. Rozhliadol som sa, ale nikde som nevidel koniec. Bola to pravá púšť. Nebolo vidieť ani živej duše, ani rastliny ani potôčika, len spálená žltá tráva poskytovala smutný obraz. Nevedel som ani, kde som, ani čo mám robiť. Chvíľu som nevidel ani svojho sprievodcu. Zľakol som sa, že som stratený. Nebol tu ani don Rua, ani don Francesia ani iní. Tu som zazrel priateľa. Prichádzal mi v ústrety. Odľahlo mi a spýtal som sa ho: „Kde to som?“
„Poď so mnou a uvidíš!“
„Teda poďme!“
Kráčal vopred a ja mlčky za ním. Po dlhej a smutnej ceste don Bosco si pomyslel, že azda bude musieť prejsť celou tou rovinou.
„Úbohé moje zuby! Beda mojim opuchnutým nohám...“
Tu náhle sa otvorilo predo mnou pekná cesta. Prerušil som mlčanie a spýtal som sa sprievodcu: „Kade teraz pôjdeme?“ „Tadeto.“, odpovedal.
Kráčali sme po tej ceste. Bola krásna, široká, priestranná, pohodlná a dobre vydláždená. Po oboch stranách cesty krásne ploty zdobili brehy zeleňou a krásnymi kvetmi. Odvšadiaľ pomedzi listy sa rozvíjali ruže. Cesta na prvý pohľad sa zdala rovná, pohodlná a preto som sa po nej pustil bez váhania. Po chvíli som spozoroval, že nebadane klesá a hoci to nebolo prudko, predsa som bežal po nej tak ľahko, že som si myslel, že sa vznášam vo vzduchu. Spozoroval som, že postupujem ku predu a takmer vôbec som nehýbal nohami. Kráčali sme rýchlo. Pomyslel som si, akú námahu bude vyžadovať cesta naspäť a spýtal som sa priateľa: „Ako sa vrátime do oratória?“
„Netráp sa!“, odpovedal, „Pán je všemohúci a chce, aby si kráčal za mnou. Ten, ktorý ťa vedie, ktorý ti káže ísť za mnou, ten ťa dovedie naspäť!“
Cesta neustále klesala. Kráčali sme medzi kvetmi a ružami, keď náhle som za sebou videl na ceste bežať všetkých chovancov oratória s kopou kamarátov, ktorých som nikdy nevidel. Konečne som sa ocitol medzi nimi. Medzitým, čo som si prezrel chlapcov, videl som, ako padol jeden, potom druhý a v tom okamžiku boli všetci ťahaní neviditeľnou silou k hroznej priepasti, ktorú bolo vidieť v diaľke a ktorá ústila v hroznej vyhni. Pýtal som sa svojho spoločníka: „Čo znamenajú pády týchto chlapcov?“ (Pyšní mi nastavujú osídlo a naťahujú povrazy ako sieť, kladú mi oká pri ceste (Ž 139,6))
„Pristúp bližšie!“, odpovedal.
Priblížil som sa a videl som, že chlapci prechádzali cez osídla. Niektoré boli tesne pri zemi, iné vo výške hlavy, ale neviditeľné. Mnohí chlapci pri chodení padli do týchto osídel bez toho, aby si uvedomili hrozné nebezpečie. Keď uviazli, vyskakovali a potom ostali visieť nohami vo vzduchu, keď vstali, šialene sa rozbehli k priepasti. Niektorý uviazol po krk, iný za hlavu, iný za ruky, iný za plecia, za stehno, za bok a v okamihu bol stiahnutý dolu. Osídla na zemi sa zdali byť z kúdele. Videl som, že skoro všetci chlapci, ktorí uviazli v nich, padali na zem. S úžasom som sa opýtal sprievodcu: „Vieš, čo to znamená? Je to len trocha kúdele.“
„Nič to nie je. Je to len ľudský ohľad.“, podotkol.
Keď som videl, že vždy noví padajú do osídiel, spýtal som sa: „Ako to, že slabými nitkami sú zviazaní? Kto ich tak sťahuje?“
On na to odpovedal: „Pristúp ešte bližšie, dobre sa pozri a uvidíš!“ Trocha som sa pozrel a potom som povedal: „Veď tu nič nevidím.“ „Pozri sa trocha lepšie!“, odpovedal.
Chytil som jedno osídlo, roztrhol ho, ale koniec som nevytiahol. Potiahol som ho trochu hore, ale nemohol som zistiť, kde končí drôt, ale cítil som, že ma to tiahne. Kráčal som popri drôte a došiel som k okraju hroznej jaskyne. Zastavil som sa a nemienil som ísť do tej diery. Potiahol som drôt k sebe. Ten trocha povolil, ale bolo treba mnoho námahy, aby som ho vytiahol. Po dlhom ťahaní konečne pomaly vyšla ošklivá, veľká obluda, ktorá vzbudzovala odpor a vo svojich drápoch silno držala koniec lana, na ktorom boli uviazané všetky osídla. Táto obluda stiahla k sebe každého hneď, ako sa chytil so osídla. Pomyslel som si: „Zbytočne by som zápasil s touto obludou, lebo by som ju nepremohol. Lepšie bude napadnúť ju znamením kríža a strelnými modlitbami.“
Vrátil som sa k svojmu sprievodcovi, ktorý mi povedal: „Teraz už vieš, kto to je?“
„Áno, je to diabol, ktorý nastavuje tieto osídla, aby sa chlapci zrútili do pekla.“
Prehliadol som si niektoré osídla. Videl som, že každé malo svoj názov. Boli tu: osídlo pýchy, neposlušnosti, závisti, 6 - prikázania, krádeže, nestriedmosti, lenivosti, hnevu a iného.
Potom som sa postavil stranou, aby som videl, do ktorého osídla padajú chlapci najčastejšie. Boli to osídla nečistoty, neposlušnosti a pýchy. K poslednému boli priviazané predchádzajúce dve. Potom som videl mnoho iných osídel, ktoré chytali chlapcov, ale nie tak, ako prvé. Videl som mnoho chlapcov, ktorí bežali k najväčšej priepasti. Pýtal som sa: „Načo tak utekajú?“
Odpovedal: „Tiahne ich tam osídlo ľudských ohľadov.“ Rozhliadol som sa a vedel som medzi osídlami porozhadzované nože, ktoré rozhodila ruka Prozreteľnosti, aby ich človek použil na prerezanie osídla.
Najväčší nôž bol proti osídlu pýchy a označoval rozjímanie. Iný veľký nôž, ale menší, než prvý, bol znakom dobre duchovného čítania. Na viacerých miestach boli dva nože. Jeden naznačoval pobožnosť k Najsvätejšej Sviatosti a zvlášť časté sväté prijímanie, druhý naznačoval pobožnosť k Panne Márii.
Bolo tam tiež mnoho kladív: svätá spoveď a množstvo iných nožov, ktoré znamenali najrozmanitejšie pobožnosti k sv. Jozefovi, k sv. Alojzovi a iné. Touto zbraňou mnohí pretrhli oko, v ktorom uviazli alebo sa chránili, aby sa nechytili.
Videl som mnohých chlapcov, ktorí prechádzali medzi osídlami tak, že nikdy sa nechytili. Buď prešli skôr, ako slučka padla alebo prešli, keď už dopadla, ale vyviazli a potom ich udrela po chrbte, ale nechytila.
Keď sprievodca videl, že som si všetko všimol, dal pokyn, aby som kráčal ďalej po ceste lemovanej ružovým plotom, na ktorom ruže pomaly redli a objavovali sa dlhé tŕne. Neskôr som nevidel nijakú ružu a celý plot bol tŕňový, vypálený slnkom a bez lístia. Potom z rozplazených krov trčali kvety, ktoré sa na ceste plietli s tŕním. Ťažko sa po nej kráčalo. Prišli sme do kotliny, ktorej svahy bránili výhľadu na okolie. Stále klesajúca cesta sa stávala horšou. Bola rozbrázdená priekopami, násypmi kamenia, guľatými balvanmi. Stratili sa mi z očí všetci chlapci. Mnohí z nich opustili zlú cestu a pustili sa inými chodníkmi.
Išiel som ďalej, ale zostup bol vždy prudkejší a príkrejší, takže som sa niekoľkokrát šmykol a poriadne natiahol, až som ostal sedieť, aby som si odpočinul. Občas ma sprievodca podoprel. Za každým krokom sa vykrúcali kĺby a zdalo sa mi, že sa mi rozštiepili stehenné kosti. Naľakaný som povedal sprievodcovi: „Ach, môj milý! Moje nohy ma už neudržia. Tak polámaný nemôžem ďalej!“
Sprievodca neodpovedal, ale ma povzbudzoval a kráčal ďalej. Keď ma konečne videl celkom spoteného a k smrti unaveného, zaviedol ma na vyvýšené miesto pri ceste. Sadol som si, oddýchol a zdalo sa mi, že som sa už občerstvil. Medzitým som sa pozrel po ceste, ktorú som prešiel. Zdala sa mi strmou a bola pokrytá povyvaľovanými balvanmi. Pozrel som sa ne cestu dole, ktorá mi ešte ostávala a rýchlo som zavrel oči, lebo som dostával závrat. Tu som vykríkol: „Pre Boha! Vráťme sa! Ako pôjdeme ďalej, ako sa dostanem naspäť do oratória? Vydriapať hore, to už nedokážem!“
Sprievodca rozhodne povedal: „Keď sme prišli až sem, chceš ostať sám?“ Nad takouto vyhrážkou som zaplakal. Povedal som: „Či by som sa bez teba nemohol vrátiť alebo ísť ďalej?“
„Nože, poď za mnou!“, dodal sprievodca. Vstal som a pokračovali sme v ceste. Cesta bola vždy zráznejšia, takže som už nemohol ani na nohách rovno stáť. Na dne priepasti, ktorá sa rozšírila na temné údolie, vynorila sa ohromná budova. Oproti našej ceste bola vysoká zatvorená brána. Zišli sme sa dno priepasti. Dusivé horko morilo a hustý zelený dym prerývaný krvavými plameňmi vystupoval ponad mohutné hradby. Pozrel som sa na múry, boli vyššie, než hocijaká hora. Pýtal som sa sprievodcu: „Kde sme to? Čo je to?“
odpovedal: „Čítaj nad bránou a z nápisu poznáš, kde sme!“ Pozrel som sa nad bránu a tam bolo napísané: odtiaľto niet vyslobodenia. Hneď som pochopil, že sme pri bráne pekla. Sprievodca ma vodil okolo hradieb hrozného mesta. Tu a tam v pravidelnej vzdialenosti sa nachádzala bronzová brána, podobná prvej, ktorá bola pri príkrej ceste. Všetky mali svoj zvláštny nápis. Spomeniem aspoň tieto: „odstúpte zlorečení do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom“ alebo „každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, bude vytrhnutý a hodený do ohňa“. Vytiahol som zápisník, aby som si poznačil tie nápisy, ale sprievodca ma okríkol: „Čo to robíš?“
„Chcem si zapísať tieto nápisy.“
„Nie je to potrebné, všetky sú vo Svätom Písme a mnohé si dal vytlačiť a vyvesiť po chodbách.“
Po tomto videní bol by som rád sa vrátil do oratória. Preto som sa dal na cestu, ale sprievodca sa ani neobrátil. Prešli sme nesmierne hlbokou priepasťou a ocitli sme sa znovu na zráznej ceste, po ktorej sme zostúpili k prvej bráne. Sprievodca ju náhle otvoril a so zamračenou a prísnou tvárou mi rozkázal, aby som vstúpil. Povedal: „Dávaj dobrý pozor!“
Trasúc sa, pozrel som sa hore a videl som, ďaleko na príkrej ceste šialene kohosi uháňať dolu. Snažil som sa utekajúcemu nazrieť do tváre. Bol to jeden z mojich chovancov. Jeho rozcuchané vlasy viali, ježili sa vo vzduchu a rukami mával, ako človek, ktorý plávaním sa chce zachrániť pred utopením. Chcel sa zastaviť, ale nemohol. Tĺkol nohami o vyčneivajúce balvany, ale tie ho ešte viac hnali. Tu som skríkol: „Poďme mu na pomoc! Zastavme ho!“, a vystrel som ruky, ale sprievodca povedal: „Nie, nechaj ho!“
„Prečo ho nesmiem zastaviť?“
„Nevieš, aký hrozný je hnev Boží? Myslíš si, že by si ho vedel zastaviť, keď uteká pred vzplanutým Božím hnevom?“
Medzitým sa chlapec obzrel a žeravými očami sa pozeral, či ho azda neprestal prenasledovať Boží hnev. Potom sa však zrútil na dno priepasti a zabúchal na medenú bránu, akoby nemal lepšie východisko. Pýtal som sa, prečo sa mladík tak zdesene obzeral a sprievodca odpovedal: „Pretože hnev Boží preniká všetkými bránami pekla a neprestane ho trápiť ani uprostred plameňov.“
Na jeho náraz zaškrípali závory a brána sa rozletela. Súčasne sa za ňou otvorila s ohlušujúcim rachotom druhá, tretia..., desiata..., tisíca po náraze mladíka, ktorý bol unášaný neviditeľnou, nezadržateľnou a prudkou víchricou. Všetky tieto medené brány, hoci boli od seba vzdialené, predsa sa postupne otvárali. V diaľke som videl hrtan vyhne, z ktorej ústia šľahali plamene. Do nej padol nešťastný mladík. Brány sa zavreli takou rýchlosťou, akou sa otvorili. Vytiahol som si zápisník, aby som si zapísal meno a priezvisko nešťastníka, ale sprievodca ma zadržal a povedal: „Nechaj to na pokoji a dávaj pozor!“
Naskytol sa mi nový obraz. Z vrcholku sa zrútili iní traja chovanci našich domov a ako balvany sa kotúľali za sebou. Ruky mali roztiahnuté a hrozne kričali. Doletiac na dno priepasti, narazili na prvú bránu. V tom okamihu don Bosco spoznal všetkých troch. Brána sa otvorila a za ňou tisíc iných. Chlapci boli hodení do dlhej chodby. Rozliehal sa zdĺhavý pekelný rachot, ktorý sa zvoľna vzďaľoval a nešťastníci zmizli. Brány sa zatvorili. Po chvíli padla za nimi nový veľký počet iných. Zrútil sa tam i jeden úbožiak, ktorého stiahol zradný kamarát. Niektorí padali sami, iní pohromade. Niektorí zavesení za ramená, iní oddelení, iní vedľa seba. Všetci mali na čele napísaný svoj hriech. Kým padali, volal som ustrašene na nich, ale chlapci nepočuli a narážali na pekelné brány, ktoré sa s rachotom otvárali a zatvárali. Potom nastalo hrobové ticho. Môj sprievodca povedal: „Hlavnou príčinou zavrhnutia sú buď zlí kamaráti, zlé knihy a zlé zvyky.“
Osídla, ktoré som videl na začiatku sťahovali chlapcov do priepasti. Vidiac, ako mnohí padali, beznádejne som povedal: „Je teda zbytočné pracovať v našich ústavoch, keď tu končí hromadná záhuby chlapcov! Azda sa nedá prekaziť taká záhuba duší?!“
Sprievodca mi povedal: „Toto je ich terajší stav. Keby teraz zomreli, iste by prišli sem.“
„Dovoľ, aby som si zapísal ich mená a potom ich upozorniť a uviesť ich na cestu do neba!“
„Myslíš, žeby sa tak polepšili? Na chvíľu nimi zatrasie tvoje napomenutie, ale potom zabudnú a povedia ti: ‘Veď je to len sen!’ a budú horší ako predtým. Niektorí odhalení budú pristupovať k sviatostiam, ale nebude to celkom dobrovoľne a záslužne, lebo ich neprijmú s dôslednou prípravou. Niektorí sa budú spovedať len pre chvíľkový strach pred peklom, ale neodtrhnú sa od náklonnosti k hriechu.“
„Teda pre týchto nešťastníkov niet odpustenia? Poraď mi, čo mám urobiť pre ich spásu?“
„Majú predstavených, nech ich poslúchajú, majú pravidlá, nech ich zachovávajú, majú sviatosti, nech k nim pristupujú.“
Medzitým sa zrútila nová hŕba chlapcov a v teraz ostali brány otvorené. Sprievodca mi povedal: „Vstúp aj ty dovnútra!“
Zdesene som odskočil. Túžil som vrátiť sa do oratória, upozorniť a zadržať chlapcov, aby sa už nikto z nich nezatratil. Ale on mi povedal: „Chceš tam ísť sám, alebo s doprovodom?“ To povedal preto, aby som uznal nedostatočnosť svojich síl a súčasne jeho láskavú ochranu.
Odpovedal som: „Tam, na to miesto hrôzy, mám ísť sám, bez tvojej dobroty? Kto mi ukáže cestu späť?“
Hneď som sa cítil odvážnejší a pomyslel som si: „Prv, než sa človek dostane do pekla, musí ísť pred súd, ale ja som ešte nebol na súde!“ Rozhodne som povedal: „Vstúpme teda!“
Vstúpili sme do desnej úzkej chodby. Leteli sme rýchlosťou blesku. Nad každou bránou bol výstražný nápis. Keď sme prebehli chodbou, našli sme sa na rozsiahlo, tmavom nádvorí a vzadu som zazrel veľké ošklivé dvere, aké som ešte nevidel. Nad nimi bol nápis: „Bezbožní pôjdu do večného ohňa.“ Dookola boli steny s nápismi. Pýtal som sa sprievodcu, či je dovolené ich čítať a on odpovedal: „Ak sa ti páči!“
Všetko som si prezrel. Na jednom mieste bolo: „oheň bude spaľovať ich telá naveky“, „budú sužovaní vo dne i v noci po celú večnosť“, inde: „tak, to bude so všetkými zlými po všetky veky“, „niet tam pokoja, len večná hrôza tam vládne“, „budú v ohni múk bez konca“, „bezbožní nemajú pokoj“, „plač a škrípanie zubami“.
Medzitým , čo som čítal nápisy, sprievodca pristúpil ku mne a hovoril: „Odtiaľ ďalej už nikto nemôže mať priateľa, ktorý by ho podporoval, priateľa, ktorý by ho potešil, srdce, ktoré by ho milovalo, ani súcitný pohľad, ani láskavé slovo. Prešli sme hranicu. Chceš sa pozrieť a skúsiť?“
„Chcem sa len pozrieť!“, odpovedal som.
„Poď teda za mnou.“, dodal priateľ. Uchopil ma za ruku, zaviedol ku dverám, ktoré otvoril. Viedli na chodbu. Na jej konci bola pozorovacia sieň, uzavretá širokým oknom, z jedného kusa skla, od podlahy po povalu. Ním bolo možné nahliadnuť do vnútra. Prišiel som bližšie a zastavil som sa zdesený nevýslovnou hrôzou.
Zazrel som nesmiernu jaskyňu, ktorá bola vyhĺbená v horách. Bola naplnená ohňom, ale nebol taký, aký je na zemi, ale taký, že vnútri bolo všetko rozpálené bielou žiarou: múry, povala, dlážka, železo, skaly, drevo, uhlie – to všetko sa lesklo žiarou. Oheň ma určite niekoľko tisíc stupňov, ale predsa nič nespálil. Nemôžem vám opísať tú jaskyňu v jej hroznej skutočnosti.
Kým som preľaknutý všetko pozoroval, vyletel z jednej diery mladík, akoby nič necítil a prenikavo zareval, ako človek, ktorý padá do jazera tečúcej medi a zletel doprostred. Razom zbledol, ako celá jaskyňa a znehybnel. Medzitým sa ozýval jeho umierajúci hlas.
Plný zdesenia pozeral som sa toho mladíka, zdalo sa mi, že je to jeden z mojich synov oratória.
„Či je to nie je jeden z mojich synov?“, pýtal som sa sprievodcu. „Nie je to ten a ten?“
„Pravdaže!“, odpovedal.
„Prečo nezmení svoju polohu? Prečo je do biela rozžeravený a prečo sa nespaľuje?“
Odpovedal: „Chcel si sa pozerať a preto teraz nerozprávaj, ale pozoruj a uvidíš!“
Len čo som sa znovu pozrel, už vletel iný mladík do tej jaskyne šialenou rýchlosťou. I ten bol z oratória. Sotva do nej vletel, už sa ani nepohol. Prenikavo zareval a jeho výkrik sa miešal s hasnúcim šeptom prvého. Potom tam vleteli dole hlavou mnohí iní. Ich počet rástol. Všetci rovnako revali a potom ostali nehybne rozžeravení, ako tí, ktorí tam padli pred nimi. Pozoroval som, že jeden ostal s jednou rukou natiahnutou do vzduchu. Podobne visela i jedna jeho noha. Druhý ostal akoby prikrčený k zemi. Niektorý mal nohy vo vzduchu, iní ležal tvárou k zemi. Niektorí temer viseli, sotva sa podopierali jednou nohou alebo zavesení o jednu nohu. Mnohí sedeli, iní ležali. Niektorí sa opierali o bok, iní stáli, iní kľačali s rukami vo vlasoch. Bol to dlhý rad mladíkov ako sochy v trápnych polohách. Do vyhne vletelo ešte mnoho iných mladíkov, z ktorých niektorých som poznal a iní mi boli neznámi. Spomenul som si pritom, čo je písané v Písme, že kto padne do pekla, tak tam ostane naveky: „Kam strom padne, tam ostane ležať.“
Vo mne sa vzmáhala hrôza. Opýtal som sa sprievodcu: „Azda nevedia, že šialene zletia sem?“
„Áno, vedia, že sa rútia ho ohňa a boli tisíckrát upozornení, ale ženú sa dobrovoľne a to hriechom, ktorého sa nezriekli, ktorý nechceli zanechať, padnú sem, pretože opovrhovali milosrdenstvom Božím, ktoré ich ustavične volalo k pokániu. Preto ich znepokojuje a ženie Božia Prozreteľnosť tak, že sa nemôžu zastaviť, až na tomto mieste.“
„Ach, aké je zúfalstvo tých, ktorí nemajú žiadnu nádej odtiaľto vyviaznuť!“
„Chceš poznať ich vnútorné zúfalstvo a šialenosť? Pristúp bližšie!“, povedal mi sprievodca.
Pokročil som k oknu a videl som, že mnohí nešťastníci sa navzájom ukrutne bili, hrýzli ako besní psy, driapali si líca, trhali si kusy mäsa a s odporom odhadzovali. Tu v okamžiku sa klenba jaskyne stala priezračnou ako sklo a bolo vidieť kúsok neba a oslávené postavy kamarátov, naveky spasených.
Zavrhnutí škrípali zubami, veď kedysi pozerali na spravodlivých len s posmechom a opovrhnutím. (hriešnik bude vedieť o spravodlivých a v závisti bude zúriť, zubami svojimi bude hrmieť a bude sa sužovať)
Pýtal som sa sprievodcu: „Povedz mi ešte, prečo nepočujem žiadny hlas?“
Skríkol na mňa: „Pristúp ešte bližšie!“
Pristúpil som až ku sklu a začul som rev, plač a videl som, ako sa zvíjali. Niektorí sa rúhali a preklínali svätých. Bola to žalostná zmes volaní a výkrikov, prenikavých a zmätených. Spýtal som sa priateľa: „Čo to hovorí? Čo to kričí?“
On mi odpovedal: „Keď si spomenú na odmenu svojich kamarátov, musia uznať svoje nešťastie: my nerozumní, ich život bol správny, sú medzi Božími deťmi, ich odmena je prebývanie medzi svätými. Prečo sme zblúdili z pravej cesty! Zmorení sme na ceste neprávosti a záhuby. Zblúdili sme na ťažkých cestách, avšak cestu Pánovu nebudeme poznať. Čo nám osožila pýcha? Všetko to prešlo ako tieň.“
Tak toto sú ich žalostné náreky, ktoré tu budú večne zaznievať. Márne nariekanie, márne namáhanie. Všetky muky sa vyrútia na nich! Tu už nie je čas, tu je len večnosť.
Medzitým, čo som plný zdesenia pozoroval stav mnohých svojich chlapcov, náhle mi prišlo na myseľ: „Ako je možné, že všetci títo sú zavrhnutí? Veď títo chlapci ešte včera boli živí v oratóriu!“
Priateľ podotkol: „Všetci tí, ktorých tu vidíš, zomreli v milosti Božej a keby teraz zomreli a ďalej by tak žili, ako žijú, potom by boli zavrhnutí. Nestrácajme čas, poďme ďalej!“
Odtiahol ma odtiaľto a chodbou, ktorá zostupovala do akéhosi hlbokého podzemia, zaviedol ma k inému vchodu, na ktorom bolo napísané: ich červ nezomiera a oheň nehasne... Pán použije oheň a červy proti ich telu, aby horeli a cítili to na večné časy (Jud 16,21).
Bola to hromada výčitiek a to pre tých, ktorí boli vychovávaní v našich domoch!
Spomienka na všetky neodpustené hriechy a na spravodlivé zavrhnutie, spomienky na tisícorakú a mimoriadnu pomoc k obráteniu, k vytrvalosti v dobrom, k obsiahnutiu neba! Spomienka na množstvo sľúbených milostí, na množstvo darov, ktorými ich zahrňovala Panna Mária! Pomyslieť, ako im zodpovedali! S nepatrnou námahou sa mohli spasiť a teraz sú naveky zavrhnutí. Spomienka na kopu predsavzatí, ktoré robili a nedodržali. Ach, neučinené dobré predsavzatia, žiaľbohu, sú podlahou pekla, ako hovorí príslovie. Videl som tam všetkých chovancov, ktorých som predtým videl vo vyhni. Z týchto ma niektorí teraz počúvajú, iní boli u nás a mnohých ešte nepoznám. Prišiel som bližšie a spozoroval som, že všetci sú obsypaní červami a odpornými zvieratami, ktoré hrýzli a zožierali ich srdce, oči, ruky, nohy a celé telo tak žalostne, že sa to nedá ani vypovedať. Stáli nehybne, vystavení ťažkostiam a útrapám každého druhu a nemohli sa brániť. Pokročil som bližšie, aby ma mohli vidieť a dúfal som, že mi niečo povedia a ja zase im. Ale nikto sa nepozrel ani neprehovoril. Sprievodca, keď som sa ho pýtal, prečo, odpovedal, že na tom svete zavrhnutí nemajú slobodu a každý trpí to, čo mu Boh prisúdil a to bez výhrady alebo akejkoľvek zmeny.
Potom dodal: „Teraz musíš do oblasti ohňa, ktorý si videl!“ Zdesene som odporoval, že najprv treba ísť na súd a že preto nechcem ísť do pekla.
Priateľ namietal: „Povedz, čo sa ti zdá výhodnejšie: ísť do pekla a vyslobodiť svojich chlapcov alebo zostať vonku a vydať ich takým trápeniam?“
Zmätený takým návrhom som odpovedal: „Ach, nesmierne milujem svojich chlapcov a všetkých chcem zachrániť, či sa to nedá tak zariadiť, aby som nemusel dovnútra ani ja ani ostatní?“
„No,“ povedal priateľ, „ešte máš čas ako oni, keď všetko urobíš, čo môžeš.“ S veľkodušným srdcom som hneď odpovedal: „Mne málo záleží na námahe, len keď môžem oslobodiť z takých útrap svojich drahých synov.“
„Nože, poď za mnou,“ pokynul mi priateľ, „a pozeraj na dobrotu a milosrdenstvo Božie, ktoré používa tisícoraké prostriedky, aby chlapcov priviedol k pokániu a vyslobodil ich z večnej smrti!“
Chytil ma za ruku a voviedol do jaskyne. Sotva som spravil krok, našiel som sa odrazu v nádhernej sále so sklennými dverami v pravidelnej vzdialenosti. Na nich viseli záclony, ktoré zakrývali chodby, súvisiace s jaskyňou. Sprievodca mi ukázal jednu záclonu, na ktorej bolo napísané: sestro – šieste a povedal: „Prestupovaním tohto prikázania sa mnohí mladíci zatratia.“
„Či sa azda nespovedali?“
„Ach, áno, spovedali sa, ale z previnenia proti čistote sa vyznali zle alebo hriechy celkom zamlčali. Napr.: jeden z tých, ktorý sa takého hriechu dopustili štyrikrát alebo päťkrát, povedal, že len dvakrát alebo trikrát. Niektorí sa ho dopustili v detstve jedenkrát a vždy sa ho hanbili vyznať alebo ho vyznali zle a nepovedali všetko. Niektorí nemali ľútosť a silné predsavzatie. Niektorí namiesto spytovania svedomia premýšľali ako oklamať spovedníka. Kto umiera s takým predsavzatím, ten sa sám pripočíta medzi zavrhnutých a tam bude celú večnosť. Len tí, ktorí naozaj ľutovali umierajú s nádejou spasenia, že budú naveky blažení. Chcel by si vedieť, prečo ťa sem zaviedlo Božie milosrdenstvo?“
Nadvihol záclonu a videl som hlúčik chovancov oratória. Poznal som, že všetci boli odsúdení pre toto previnenie. Boli medzi nimi i takí, ktorí sú teraz na pohľad dobrí. Prosil som: „Aspoň teraz mi dovoľ, aby som si zapísal mená chlapcov, a tak ich súkromne napomenul.“
„To nie je potrebné!“, odpovedal.
„Čo im mám teda povedať?“
„Káž im všade proti necudnosti! Stačí ich všeobecne upozorniť a pamätaj si: i keby si ich napomenul, sľúbia polepšenie, ale nie vždy rozhodne. Je k tomu potrebná milosť Božia, ktorá nikomu, kto o ňu prosí, nechýba. Predobrý Boh dokazuje svoju moc zvlášť tým, že znáša s dopúšťa. Z tvojej strany musí byť obeta a modlitba. Chlapci nech poslúchajú tvoje naučenie, nech sa pýtajú svojho svedomia a to im poradí, čo majú robiť.“
Potom sme hovorili asi pol hodiny a podmienkach potrebných k vykonaniu dobrej spovede. Môj sprievodca niekoľkokrát dôrazne opakoval: „Avertete! Avertete!“
„Čo znamená tvoje volanie?“
„Zmeniť život! Zmeniť život!“
Zmätený takým videním, sklonil som hlavu a chcel som ustúpiť, ale on ma zavolal a hovoril: „Ešte si všetko nevidel.“ Obrátil sa na druhú stranu a dvihol inú záclonu, na ktorej bolo napísané: tí, čo chcú zbohatnúť, upadnú do pokušenia a osídla diabla.
Prečítal som si a pomyslel som si: „To sa netýka mojich chovancov, veď sú predsa chudobní ako ja. Nie sme bohatí ani nimi nechceme byť. Ani na to nemyslíme!“
Odtiahol záclonu a za ňou som videl značný počet chovancov, ktorých som poznal. Trpeli ako predošlý a sprievodca ukázal na nich hovoriac: „Ach, vidíš, že sa to týka i tvojich synov.“
„Vysvetli mi teda zmysel slova: divites – boháči.“
Odpovedal: „Niektorí z tvojich chlapcov prilipli srdcom k nejakému predmetu tak, že vec ich ovláda, odvádza od lásky k Bohu a tak im chýba láska a previnenia sú proti láskavosti a nábožnosti. Srdce sa môže skaziť nielen užívaním bohatstva, ale i túžbou po ňom, zvlášť, keď to uráža spravodlivosť. Tvoji chlapci sú chudobní, ale vedz, že nestriedmosť a záhaľka sú zlými radcami. Niektorí sa dopustili doma i značnej krádeže a nepomýšľajú vec vrátiť, hoci by mohli. Niektorí sa pokúšajú dostať do komory pakľúčom, ba snažia sa dostať i do izby prefekta a ekonóma. Iný sa prehrabuje v košoch, aby sa najedol alebo ukradol peniaze. Niektorí hľadajú pre seba zošity a knihy...
Vymenoval mi takých a potom hovoril: „Niektorí sú tu preto, že si prisvojili šatstvo, prádlo, plášte a pokrývky z oratória, aby ich mohli poslať domov. Mnohí preto, lebo dobrovoľnú škodu nenahradili. Viacerí preto, že nevrátili veci, ktoré si požičali a iní preto, že si ponechali peniaze, ktoré mali odovzdať predstaveným.“
Nakoniec dodal: „Keďže som ti ich vymenoval, napomeň ich a povedz im, aby vyhnali škodlivé a neužitočné túžby a aby zachovávali Božie prikázania a žiarlivo dbali o svoju česť, lebo ináč ich žiadostivosť privedie k horším previneniam, ktoré im spôsobia bolesti, smrť a zavrhnutie.“
Nechápal som, prečo na veci, o ktoré naši chlapci málo dbajú, sú určené tak prísne tresty. Priateľ prerušil moje premýšľanie a hovoril: „Rozpamätaj sa, či to bolo povedané pri divadle o pokazených hroznách.“
Zdvihol inú záclonu, ktorá zahaľovala mnoho iných chovancov oratória. Na záclone bol nápis: koreň všetkého zla.
Hneď sa ma pýtal: „Vieš, čo to znamená? Ktorý hriech označuje tento nápis?“
„Zdá sa mi, že pýchu.“
„Nikdy!“ odpovedal.
„Predsa som počul, že pýcha je koreňom všetkých hriechov.“
„Áno, obyčajne sa to hovorí, že pýcha, ale , vieš, čo bolo príčinou pádu Adama a Evy, pre ktorý boli vyhnaní z raja? Neposlušnosť!“
Skutočne, neposlušnosť je koreňom všetkého zla.
„Čo mám o tom povedať svojim chlapcom?“
„Pozor! Chlapci, ktorých tu teraz vidíš, sú neposlušní, ktorí si pripravujú smutný koniec. Títo a mnohí iní, podľa tvojej domnienky, sú na odpočinku, ale oni medzitým v noci schádzajú na dvor, prechádzajú sa, nedbajú na zákazy a chodia po nebezpečných miestach i po lešení novostavby a ohrozujú svoj život. Niektorí okrem predpísaných pravidiel idú do kostola a nekonajú tam svoju povinnosť. Miesto modlitby myslia na všemožné veci a v mysli si budujú vzdušné zámky a vyrušujú ostatných. Niektorí sa radi opierajú a hľadajú si miesto, aby sa mohli uvelebiť a prespať bohoslužby. O iných sa domnievaš, že chodia do kostola, ale vôbec nechodia. Beda tomu, kto zanedbáva modlitby! Kto sa nemodlí, ten sa zatratí. Niektorí sú tu preto, že miesto nábožných piesní alebo hodiniek Panny Márie čítajú knihy, ktoré vôbec do kostola nepatria. Veľkou hanbou je, že čítajú i zakázané knihy.“ Vypočítal ďalej rôzne iné priestupky, ktoré spôsobujú vážny neporiadok.“ Keď dohovoril, pozrel som mu dojatý do tvári. Pozrel sa na má a tu som sa ho ešte spýtal: „Môžem to všetko povedať chovancom?“
„Áno, môžeš všetko povedať, čo si zapamätáš.“
„Zdôrazni a poukazuj na to, že poslušnosť ich spasí, hoci by to bolo i v maličkostiach. Poslušnosť k Bohu, rodičom a predstaveným.“
„A ďalej?“
„Povedz svojim chlapcom, aby vyhýbali záhaľke, lebo ona bola príčinou Dávidovho hriechu. Povedz im, aby boli vždy zamestnaní, lebo tak diabol nebude mať čas, aby ich napadol.“
Prikývol som a sľúbil, že všetko splním. Bol som zmätený a hovoril som priateľovi: „Ďakujem ti za lásku, ktorú si mi preukázal a prosím ťa, aby si ma už vyviedol.“
„Poď za mnou!“, hovoril a dodal mi odvahu. Chytil ma za ruku a podopieral, lebo som už bol celkom vyčerpaný. Vyšli sme z tej sály a v okamžiku sme preleteli hrozným nádvorím a stupňovitou chodbou. Prv, než sme prekročili prah poslednej medenej brány, obrátil sa ku mne a povedal: „Keď si videl útrapy iných, musíš aj sám trochu okúsiť peklo!“
„Zdesene som zvolal: „Nie, nie! Len to nie.“
On naliehal a ja som len odporoval. Hovoril mi: „Neboj sa a len poď skúsiť. Dotkni sa tejto steny!“ Nemal som odvahy a chcel som utiecť, ale on ma zadržal, hovoriac: „A predsa je treba, aby si to zakúsil!“ Uchopil ma za rameno, pritiahol k stene a povedal: „Dotkni sa jej len jedenkrát, aby si mohol aspoň povedať, že si bol za múrom večných múk a že si sa ho aj dotkol, aby si pochopil, čo je pri posledných hradbách, keď sú už prvé tak hrozné. Vidíš tieto hradby?“
Prezrel som si mohutné stavenisko. Sprievodca pokračoval: „Je to tisícina tej, ktorá uzatvára pravý pekelný oheň. Tisíc stien ho obklopuje. Každá hradba je tisíckrát silnejšia a vzdialenejšia o druhých. Tieto sú milión tisícimi v poradí od pravého pekelného ohňa a preto sú nepatrným začiatkom pekla.“
Po tých slovách som sa uhol, aby som sa nemusel dotknúť steny. On ma však chytil za ruku, násilím mi ju otvoril a udrel ju o stenu. V okamihu som pocítil tak prudké popálenie, že som s bolesťou odskočil a hlasno vykríkol. Vtom som sa prebudil. Videl som, že sedím na posteli a zdali sa mi, že ruka ma tak páli, že som si trel ruky, aby ten dojem zmizol. Keď sa už brieždilo, videl som, že mám ruku skutočne opuchnutú a dojem ohňa bol tak silný, že i koža na dlani mi zliezla a objavila sa nová.
Pamätajte si, že som vám nepovedal všetko o tej hrôze, ako som to videl, ako to so mnou zatriaslo, aby som vás príliš neprestrašil. Vieme, že náš Pán nikdy nenazval peklo, ako skutočne je, ale len v obrazoch, lebo by sme nepochopili, keby nám popísal peklo tak, ako je v skutočnosti. Žiadny smrteľník nepochopí tieto veci. Boh vie o tom a môže ich povedať, komu chce.
Bol som preľaknutý a nemohol som spať niekoľko nasledujúcich nocí. Rozprával som vám, čo som skutočne videl v dlhotrvajúcich snoch. Zhrnul som to nakrátko a neskoršie vám budem o tom rozprávať o ľudskom ohľade a o tom, čo sa týka šiesteho, siedmeho prikázania a pýchy. Jednoducho, vyložím tieto sny, keďže sa celkom zrovnávajú so Svätým Písmom, dokonca niekedy sú iba výkladom toho, čo sa dočítame vo Svätom Písme. V týchto dňoch som vám už niečo povedal, ale kedykoľvek vám budem môcť niečo povedať, vyrozprávam vám ostatné a bližšie vysvetlím.


Sen 52. – 1868: Ako konáme novénu k Panne Márii
Raz don Bosco vošiel do oratória bránou a zazrel v stĺporadí vznešenú Pani, ktorá drží v ruke zošit a podáva ho don Boscovi bez toho, žeby jej niečo povedal.
„Vezmi a čítaj!“
Vzal som zošit a na obálke čítam: Novéna k sviatku narodenia Panna Márie.“
Otvoril som ho a na pravej strane som videl napísaný zlatými písmenami malý počet chovancov. Obrátil som list a videl som už väčší počet mien napísaných obyčajným atramentom. Obrátil som ďalej, ale ďalšie stránky až do konca boli biele. Rád by som sa opýtal niektorého z vás, čo to znamená. Opýtal som sa jedného chlapca a pomáhal mu odpovedať asi týmito slovami: „V tej knihe sú zapísané mená chlapcov, ktorí konajú novénu. Tých pár zapísaných zlatými písmenami ju koná dobre a horlivo. Ďalší ju konajú s menšou horlivosťou. Neviem prečo. Myslím, že dlhé vychádzky robia chlapcov veľmi roztržitých, takže sa už nevedia uzobrať. Keby tak prišiel Dominik Sávio, Besucco, Magone alebo Saccardi, čo by na to povedali? Zvolali by: ach, ako sa oratórium zmenilo. Aby sme spôsobili Panne Márii radosť, urobme, čo môžeme svätým prijímaním a plnením duchovných kvietkov, ktoré vám dávam ja alebo don Francesia.


Sen 53. – 1868: Hrobári a máry. Mesiac naznačuje úmrtie do troch mesiacov
Večer 30. októbra rozprával nasledujúci sen.
Predstavte si, že vidíte ako sa hrajú na dvore všetci chlapci. Stmieva sa, hry a krik ustávajú, až zvonec zavolá do študovne. Niektorí sa ešte prechádzajú. Medzitým sa tak zotmelo, že ťažko bolo zblízka rozoznať jednotlivých chlapcov. Vtom bránou vstúpili dvaja hrobári a prinášajú na ramenách rakvu. Chlapci im robia širokú cestu. Obaja idú dopredu, až zložili nosidlá na zem uprostred dvora pred kanceláriou prefekta oratória. Chlapci sa zhrnuli a utvorili hustý kruh. Stáli a od hrôzy onemeli.
Hrobári otvorili rakvu. Vtom sa ukázal mesiac so svojím jasným svetlom a zakrúžil prvýkrát okolo kupoly baziliky Panny Márie. Zakrúžil po druhýkrát a začal sa otáčať i po tretíkrát, ale neskončil a zastavil sa nad chrámom, akoby mal už-už padnúť.
Medzitým sotva mesiac osvetlil dvor, hrobár prešiel raz, prešiel druhýkrát okolo chovancov a zblízka pozrel každému do tváre, až uzrel jedného, ktorý mal na čele napísané: umierajúci.
Chytil ho, aby ho položil do rakvy. „Ty si na rade!“, hovoril mu, ale chlapec plakal a bedákal: „Som ešte mladý, mal by som sa ešte pripraviť a robiť dobré skutky, ktoré som doteraz nerobil.“
„V tom ti nemôžem poradiť!“
„Rád by som ešte videl svojich rodičov.“
„Neviem, čo ti mám na to odpovedať. Vidíš ten mesiac? Zakrúžil po prvýkrát a po druhýkrát a potom len polovicu, akonáhle sa ukáže, pôjdeš so mnou.“
Za chvíľu vyšiel mesiac, hrobár chytil chlapca, uložil ho do rakvy, zatĺkol vrchnák a bez všetkého ho odniesol so svojím priateľom.
Počuli ste. Zoberte to ako podobenstvo, bájku alebo sen. Zoberte to, ako sa vám páči. Viackrát sa to stalo a splnilo sa to. Kedysi som rozprával iný sen, v ktorom som videl rakvu vzadu v podlubí. Chlapec, ktorého som vtedy videl, zomrel a tu sme videli, že hoci sme aj hrobárov upozornili, aby šli inou cestou, keď sme prišli na dvor, spozorovali, že im niečo chýba. Aby nenechali rakvu uprostred dvora, postavili nosidlá do podlubia, práve tam, kde som ich vo sne videl.
Každý nech si povie: „Nebudem to azda ja? Žite ďalej veselo! Každý nech je pripravený, aby bol prichystaný i ten, ktorý má zomrieť po dva a pol mesiaci. Pamätajte, že smrť prichádza ako zlodej v noci. Využime túto výstrahu a dobre oslávme sviatok Všetkých svätých.“
Aby každý získal plnomocné odpustky, nemusí sa vyspovedať v nedeľu, ale ja v priebehu týždňa. Plnomocnými odpustkami sa každý stáva biely ako sneh a ako duša po krste.


Sen 54. – 1869: Diablove slučky na spovedajúcich sa chlapcov
Štvrtého apríla zhromaždil don Bosco všetkých chovancov do študovne a po večerných modlitbách rozprával im nasledujúci sen.
Bol som pri dverách svojej spálne, vychádzal som a keď som sa obzrel, videl som sa náhle v kostole uprostred množstva chlapcov, ktorými bol kostol napchatý. Boli tam chlapci z Turína, Lanzo, Mirabelle a mnoho iných, ktorých som nepoznal. Nemodlili sa, ale zdalo sa, že sa pripravujú k spovedi. Nesmierne množstvo obliehalo moju spovednicu pod kazateľňou. Očakávali ma a ja som sa zamyslel, ako ich budem môcť všetkých vyspovedať. Tu som si pomyslel, že sa mi to len zdá a že spím. Začal som tlieskať a počul som rámus. Aby som sa ešte lepšie presvedčil, natiahol som ruku a dotkol som sa steny, ktorá je za mojou spovednicou. Presvedčil som sa, že som skutočne hore. Hovoril som: „Keď som už tu, tak budem spovedať.“ Začal som spovedať. Keď som videl to množstvo mladíkov, vyšiel dom von a poobzeral som sa po iných spovedniciach, ale nikde nikoho som nevidel. Zamieril som do sakristie, aby som poprosil niektorého kňaza, aby mi šiel pomôcť spovedať. Tu som spozoroval niektorých chlapcov, ktorí mali na krku povraz, ktorý im sťahoval hrdlo.
„Načo máte ten povraz?“, pýtal som sa ich, „zhoďte ho!“ Oni neodpovedali a nechápavo na mňa hľadeli.
Tu som jednému povedal: „Hej, zhoď si ten povraz!“
Chlapec ma chcel poslúchnuť, ale povedal mi: „Nemôžem ho zhodiť, lebo mi ho ktosi drží vzadu. Choďte sa pozrieť!“
Pozorne som sa pozrel na to množstvo chlapcov a zdalo sa mi, že som za ich chrbtom videl vyčnievať dlhé rohy. Pristúpil som bližšie, aby som lepšie videl a obišiel som najbližšieho. Videl som škaredé zviera s hnusným rypákom. Podobalo sa kocúrovi s dlhými rohami, ktorými držalo tú slučku, skrývalo pysk medzi dlaby a krčilo sa, aby ho nebolo vidieť. Spýtal som i zvieraťa, ale to sa krčilo ešte viac. Tu som povedal chlapcovi: „Hej, počuj! Bež do sakristie a povedz don Merlonimu, riaditeľovi sakristie, aby ti dal kanvicu svätenej vody!“
Chlapec sa hneď vrátil so svätenou vodou, ale ja som medzitým spozoroval, že každý chlapec má za chrbtom podobného nemilého služobníka, ktorý sa podobne ako prvý krčil do klbka. Bál som sa, že sa mi to len zdá. Chytil som kropáč a pýtal som sa jedného z tých kocúrov: „Povedz mi, kto si?“
Zviera sa na mňa pozrelo, roztvorilo tlamu, vyplazilo jazyk a potom začalo ceriť zuby, akoby sa chcelo na mňa vrhnúť.
„Povedz mi hneď, šelma, čo tu robíš? Len sa zvíjaj ako chceš, ja sa ťa nebojím. Pozri sa, touto vodou ťa poriadne umyjem.“
Zviera zdesene hľadelo na mňa a potom sa tak otočilo, že sa zadnými nohami dotýkalo krku a znovu sa chcelo na mňa vrhnúť. Dôkladne som si ho pozrel a videl som, že má v tlame niekoľko rôznych slučiek.
„Hej, čo tu robíš!“, skríkol som.
Zdvihol som kropáč. Tu sa narovnalo a chcelo utiecť. „Ty mi neutečieš! Stoj, rozkazujem ti to!“
Zaskučalo a potom hovorilo: „Pozri sa!“ a ukazovalo na slučky.
„Povedz mi, aké sú to slučky a čo znamenajú?“
„Ty to nevieš? Týmito troma slučkami škrtím chlapcov, aby sa zle spovedali. Nimi privádzam do záhuby ďalšie desiatky ľudského pokolenia.
„Ako, akým spôsobom?“
„Ach, nie, nepoviem ti to! Vyzradil by si to chlapcom!“
„To sa pozrieme! Chcem vedieť, čo znamenajú tieto tri slučky! Hovor, lebo ťa pokropím svätenou vodou!“
„Prosím ťa, pošli ma do pekla, ale nevylievaj na mňa svätenú vodu!“
„Hovor teda, v mene Ježiša Krista!“
Obluda sa zdesene skrútila a potom hovorila: „Prvý spôsob, ktorým škrtím chlapcov je, aby zamlčovali svoje hriechy vo spovedi!“
„A druhý?“
„Nabádam ich, aby sa spovedali bez ľútosti!“
„A tretí?“
„Ten ti nepoviem!“
„Čože, ty nemieniš odpovedať? Teda vylejem na teba túto svätenú vodu!“
„Nie, nie, nepoviem!“ a začalo revať, „Či ti to nestačí? Až mnoho som ti povedal!“ a znovu sa zvíjalo.
„Ja ti rozkazujem, aby si mi to povedalo, aby som to mohol povedať riaditeľom.“ Zopakoval som vyhrážku a zdvihol som rameno.
Vtom vyšľahol z očí obludy oheň a niekoľko kvapiek krvi. Potom hovorila: „Tretí spôsob je ten, aby si nedali pevné predsavzatie a nevšímali si rady spovedníka.“
„Príšera!“, skríkol som a  chcel som sa jej opýtať na iné veci a rozkázať jej, aby mi vyjavila, ako by sa dalo zlu predísť a prekaziť jeho úklady. Všetky hrozné kocúry, ktorí sa doteraz skrývali, začali ticho mravčať, kvíliť a revať a oborili sa na toho, ktorý prehovoril až vypukla všeobecná vzbura.
Keď som videl tú vzburu, pomyslel som si, že by som od neho už nič pravdivé nedostal, zdvihol som kropáč a pokropil kocúra a povedal mu: „Môžeš odísť!“ a v tom zmizol. Kropil som na všetky strany. Všetky obludy sa dali s hrozným lomozom na útek. Pri tomto rámuse som sa prebudil.
Drahí chlapci! Množstvo tých, o ktorých by som si to nikdy nebol pomyslel, mali slučku na krku a za chrbtom kocúra. Či už viete, čo znamenajú tieto slučky? Prvá škrtí chlapcov, aby zamlčali hriechy v spovedi. Slučka zviera ústa, aby z hanby nevyznali všetko alebo aby povedali, že sa dopustili istého hriechu 3 – 4 krát, hoci vedia, že to bolo 5 – krát. Prehrešujú sa neúprimnosťou tak, ako ten, ktorý niečo zamlčí. Druhou slučkou je nedostatok ľútosti a treťou nedostatok pevného predsavzatia. Keď chceme roztrhať tieto povrazy a vytrhnúť ich z rúk diabla, vyznávajme sa zo všetkých hriechov, snažme sa mať opravdivú ľútosť a dať si silné predsavzatie, že počúvneme spovedníka.
Tá obluda v hneve, prv, než zmizla, hovorila: „Pozoruj, aký úžitok majú chlapci zo spovede. Ich ovocím má byť polepšenie. Ak chceš vedieť, či držím tvojich chlapcov v rukách, dávaj pozor, či sa polepšujú.“
Musím podotknúť, že som sa vypytoval diabla, prečo stojí za chrbtom chlapcov a on mi povedal: „Aby ma nevideli a tak aby som ich mohol ľahšie ťahať do svojho kráľovstva!“
Videl som však viac takých, ktorý mali za chrbtom takéto obludy, bolo ich viac, než by som si myslel.
Pripisujte tomu snu takú dôležitosť, aká sa vám páči, ale ja som si zaumienil, že dám pozor a presvedčím sa o tom, čo sa mi snívalo. Naozaj, všetko bolo pravdivé. Využime príležitosť, ktorú máme poruke, aby sme získali plnomocné odpustky. Vykonajme si dobrú spoveď a prijímanie. Všemožne sa snažme vyviaznuť z osídel diabla!


Sen 55. – 1875: Dielo Panny Márie pre neskoré povolania a osvietenie zhora
Raz v sobotu večer som spovedal v sakristii, ale bol som roztržitý. Myslel som na nedostatok kňazstva a povolania a spôsoby, ako rozmnožiť ich počet. Videl som pred sebou množstvo chlapcov, ktorí sa prišli spovedať. Boli to dobrí a nepokazení chlapci. Tu som si pomyslel: „Ktovie, koľko z nich bude kňazov a koľko času utečie, než sa stanú kňazmi tí, ktorí vytrvajú, hoci potreba kňazov je tak veľa.“
Roztržitý takými myšlienkami som spovedal. Tu sa mi zazdalo, že som vo svojej izbe pri stolíku, za ktorým som obyčajne pracoval a mal som pred sebou zoznam všetkých tých, ktorí boli v dome. Pomyslel som si: „Čo sa to robí? Veď predsa spovedám v sakristii a som v izbe pri stolíku. Či sa mi to sníva? Nie, je to skutočný zoznam chovancov a toto stolík, pri ktorom obyčajne pracujem.“ Vtom som za sebou počul hlas, ktorý hovoril: „Chceš vedieť, ako rýchlo rozmnožiť počet dobrých kňazov? Prezri si tento zoznam a vyčítaj z neho, čo treba podniknúť!“
Prezrel som si ho a potom som povedal: „Toto je len jednoduchý zoznam chovancov z tohto roku a rokov minulých a nič viac.“ Bol som veľmi zamyslený, čítal som mená, premýšľal som a pozeral zhora i zdola, či snáď niečo neobjavím. Ale nič.
Tu som si pomyslel: „Spím, či som hore? Predsa som pri stolíku a počul som naozajstný hlas.“ Hneď som chcel vstať a pozrieť sa, kto bola tá, čo ku mne prehovorila. Aj som vstal. Chlapci, ktorí sa spovedali a stáli okolo, keď videli, že som zrazu vstal celkom zmätený, domnievali sa, že mi je zle. Preto ma zachytili, ale ja som ich uistil, že to nie je nič. Potom som spovedal ďalej.
Don Bosco najprv nehovorí, aký to bol hlas, ale potom jasne povedal: „Náhle som chcel vstať a pozrieť sa, kto bola Tá, ktorá ku mne prehovorila.“ Zrejme naráža na Madonu. (Poznámka sekretára.)
Keď som všetkých vyspovedal a prišiel do svojej izby, pozrel som na môj stolík a skutočne tam bol zoznam všetkých, ktorí sú v dome a nič iné. Pozorne som prezrel zoznam, ale nepochopil som, ako by som z neho mohol vyčítať spôsob, ktorým by som získal mnoho kňazov a to čím skôr. Vytiahol som a prezrel si aj iné zoznamy, ktoré som mal vo svojej izbe, či by som snáď niečo z týchto nevyčítal. Ale nenašiel som v nich žiadnu radu. Požiadal som don Chivarellu o ďalšie zoznamy, ale všetko márne. Neprestal som sa zamestnávať tou myšlienkou a prezeral som si staré zápisky, aby som poslúchol rozkaz tajomného hlasu. Všimol som si, že z množstva chlapcov, ktorí začínajú štúdia v našich ústavoch, aby sa stali kňazmi bolo sotva 15 zo 10. Totiž ani dvaja z desiatich sa nimi nestanú. Od služby oltára bývajú odvrátení rodinnými záležitosťami, skúškami, zmenou vôle a to zvlášť vo vyšších triedach. Ale z tých, ktorí vstupujú dospelejší, skoro všetci – ôsmi z desiatich sa stávajú kňazmi a to v kratšej dobe a s menšou námahou.
Tu som si pomyslel: „Títo sú istejší. U nich to ide rýchlejšie a práve to som chcel. Bude treba, aby som im venoval zvláštnu pozornosť a otváral ústavy, určené len pre nich, aby som hľadal spôsoby, ktorými ich budem vychovávať. Výsledok ukáže, či to bol sen alebo skutočnosť.“


Od tej chvíle myšlienka na otváranie ústavou pre dospelejších chovancov, povolaných k duchovnému stavu, aby mohli rýchlejšie študovať, prešla hneď v silné predsavzatie. Objasňujúci sen, ktorý som mal v Ríme 15. marca, mal asi rozohnať mrákavy na ceste. Rozprával ho v dome Legismondi a jeho spoločník a sekretár don Berto ho zapísal.
Don Bosco rozpráva:
V tej noci som si málo oddýchol. Mal som sen, ktorý ma veľmi rozrušil.
Zdalo sa mi, že som v akejsi záhrade blízko stromu s pekným ovocím. Strom bol bohato obsypaný a boli na ňom figy, hrušky a broskyne. Náhle sa zdvihol prudký vietor a začal ma zasypávať krupobitím a kameňmi. Chcel som ujsť z tejto pohromy, ale tu sa mi ktosi ukázal a hovoril: „Rýchlo zbieraj!“ Vyhľadal som košík, ale keďže bol veľmi maličký, preto na mňá ten kričal: „Vezmi si iný, väčší!“ zamenil som ho za iný, ale sotva som dvakrát alebo trikrát siahol po ovocí, už bol plný. Vtom na ten znova vyhrešil a povedal, aby som si vzal iný kôš. Našiel som nový a tu mi povedal: „Rob rýchlo, lebo ináč ti krupobitie všetko potlčie!“
Začal som s chvatom zbierať. Sotva som zdvihol niekoľko fíg, ktoré boli neobyčajne veľké, spozoroval som, že sú nahnité. Neznámy začal volať: „Rýchlo zbieraj!“
Začal som vyberať dobré a ukladal som ich do koša na tri kôpky: na jednu figy, na druhú broskyne a uprostred hrušky. Toto ovocie bolo prekrásne a veľmi veľké. Hrušky boli väčšie než dve päste, takže som sa nemohol nasýtiť pohľadom na ne. Tu mi neznámy hovoril: „Figy sú pre biskupov, hrušky pre teba a broskyne pre Ameriku.“
Po tých slovách začal tlieskať a volať: „Len s odvahou! Dobre, dobre, výborne!“ a zmizol.
Prebudil som sa, ale sen mi ostal tak v pamäti, že som nemohol naň zabudnúť.


Sen 56. – 1875: Zvláštna pomoc a osvietenie. „V kraji skúšky“
Hľa, predbehujem, aby som splnil sľub. Viete, že mávame v spánku sny. Prichádzal čas duchovných cvičení a ja som premýšľal, ako ich asi chlapci vykonajú a čo by som im mohol poradiť, aby ich s úžitkom vykonali. S takými myšlienkami som si ľahol v nedeľu večer (25. apríla), teda v predvečer duchovných cvičení.
Sotva som si ľahol, zaspal som a snívalo sa mi, že sa nachádzam v rozsiahlo údolí, v ktorom zo všetkých strán vyčnieval vysoký svah. Na jednom konci údolia bola vyvýšenina a tam sa jagalo krásne svetlo a na druhom konci bolo šero.
Rozhliadol sa po údolí a tu som zbadal prichádzať ku mne Buzettiho a Gastiniho, ktorí na mňa volali: „Don Bosco, don Bosco, sadnite si na koňa! Rýchlo, rýchlo!“
Odporoval som: „Chcete sa mi azda vysmievať? Viete, že so už dlho nesedel na koni!“ Obaja mladíci naliehali, ale ja som sa vyhováral: „Nechcem ísť na koňa, lebo raz som tak urobil a spadol som.“ Buzetti a Gastini vždy dôraznejšie naliehali a hovorili: „Vysadnite na koňa, ale rýchlo, lebo nesmiete strácať čas!“
„No a keď budem na koni, kam ma chcete potom zaviesť?“
„Uvidíte! Len rýchlo sadajte!“
„A kde máte toho koňa? Nevidím tu žiadneho.“
„Tam je!“ povedal Gastani a ukázal na jednu stranu údolia. Obrátil som sa na tú stranu a skutočne som videl prekrásneho ohnivého koňa. Mal vysoké a silné nohy, hustú hrivu a lesklú kožu.
„No, keďže chcete, aby som si sadol na koňa, urobím tak, ale dajte si pozor, ak ma necháte spadnúť!“
„Nebojte sa!“ odvetili „budeme vám pomáhať, aby ste nespadol.“
Buzettimu som povedal: „Keď si zlomím väz, napravíš mi ho!“
Buzetti sa zasmial. „Niet času na smiech!“ zahrmel Gastini. Pristúpili sme ku koňovi. Vyskočil som mu na chrbát s pomocou tých dvoch a ocitol som sa v sedle. Kôň sa mi zdal veľmi vysoký. Myslel som, že vo výške, v ktorej som, vládnem celým údolím až jeho končín.
Kôň sa hneď rozbehol a zrazu sa mi zdalo, že som vo svojej izbe. Spýtal som sa: „Kde som to?“
Videl som vstupovať kňazov, klerikov iné osoby, ktoré boli veľmi zdesené a utrápené.
Po dlhom behu sa kôň zastavil. Videl som, že ku mne prichádzajú všetci kňazi oratória a mnohí klerici, ktorí obklopili môjho koňa. Videl som medzi nimi don Ruu, don Cagliera, don Bolognu. Sotva prišli, zastavili sa a obdivovali koňa, na ktorom som sedel. Nikto neprehovoril a videl všetkých zmrzačených s výrazom zdesenia, aké som doteraz nevidel. Zavolal som si don Bolognu a spýtal som sa ho: „Don Bologna, ty si stále na vrátnici. Povedz mi, čo sa robí v dome? Prečo sú tak všetci zdesení?“
On mi povedal: „Už ani neviem, kde mám hlavu... čo si počať. Som celý zmätený... prichádzajú ľudia, hovoria, odchádzajú. Na vrátnici je pravý zmätok a pletú sa tam prichádzajúci s odchádzajúcimi tak, že už nič nerozumiem.“
Opakoval som si: „Je to možné, žeby sa dnes malo stať niečo zvláštne?“
Tu mi ktosi podal trúbku a povedal, aby som si ju nechal, že sa mi zíde. Spýtal som sa ho: „Kde som?“
„Zatrúb!“
Keď som zatrúbil, bolo počuť hlas: „Sme v kraji skúšky!“ Nato som videl po stranách zostupovať mnoho chlapcov a myslel som, že ich mohlo byť sto ba i viac tisíc. Žiaden nehovoril. Všetci boli ozbrojení vidlami a ponáhľali sa do údolia. Videl som medzi nimi všetkých chovancov oratória i z iných našich ústavov. Ale mnohých som nepoznal. Medzitým sa na jednej strane zatemnilo tak, že sa zdalo, že prišla noc. Objavilo sa množstvo divej zveri, ktorá sa podobala levom a tigrom. Tieto šelmy mali mohutné telá, silné nohy, dlhý krk, ale hlavu menšiu. Ich pysk budil strach a s vypúlenými červenými očami vrhali sa na chlapcov, ktorí sa začali brániť pred útokom šeliem. V rukách mali vidly s dvoma hrotmi a tými bojovali proti šelmám.
Keď ich šelmy nemohli premôcť, začali hrýzť železné hroty, lámali si zuby a potom mizli. Niektorí mali vidly len s jedným hrotom a tí boli zranení. Iní mali zničenú rukoväť. Dokonca niektorí domýšľavci sa vrhali proti týmto zverom bez zbrane a stávali sa ich korisťou. Tak ich mnoho zahynulo. Mnohí mali novú rukoväť a vidly s dvoma hrotmi. Hneď od začiatku bol môj kôň obkľúčený nesčíselným množstvom hadov. Kôň po nich skákal a kopal napravo i naľavo, takže ich celkom rozhádzal a pritom stále rástol do ohromnej výšky.
Tu som sa kohosi opýtal, čo znamenajú tie vidly s dvoma hrotmi. Podali mi jedny vidly s dvoma hrotmi a na ich koncoch bolo napísané : spoveď a prijímanie.
„Čo majú znamenať tieto dva hroty?“
„Zatrúb!“ Zatrúbil som a trúba vydala hlas: „Dobre vykonaná spoveď a prijímanie.“
Zatrúbil som znova a zaznel hlas: „Zlomená rukoväť – chybná spoveď.“
Po prvom útoku som obišiel na koni bojové pole a videl som mnoho zranených a mŕtvych.
Mnohí ležali na zemi buď mŕtvi alebo zadusení s hrozne opuchnutým krkom, iní zasa s veľmi znetvorenou tvárou, iní zasa umorení k smrti hladom, hoci mali blízko tanier s lahôdkami. Zadusení sú ti, ktorí ešte v detstve sa dopustili nejakého hriechu a nevyspovedali sa z neho. Tí, čo mali znetvorenú tvár, sú nestriedmi a hladom zomreli tí, ktorí síce pristupujú ku spovedi, ale neplnia pokyny a napomenutia spovedníka.
V blízkosti tých, ktorí mali rozožratú rukoväť, bolo napísané vždy jedno slovo. Niektorý mal „pýchu“ iný „lenivosť“ a iný zasa „necudnosť“ a podobne. Treba ešte podotknúť, že chlapci na svojom pochode kráčali po ružovej ceste a tešili sa z toho. Ale po niekoľkých krokoch vykríkli a padli na zem mŕtvi alebo zranení, pretože pod ružami boli tŕne. Niektorí s odvahou šliapali ruže a kráčali po nich, navzájom sa povzbudzovali a víťazne obstáli.
Tu sa však nebo znovu zatemnilo a naraz sa ukázala hŕba zvierat. Bolo ich viac než prvýkrát a všetko sa zomlelo v troch alebo štyroch sekundách. Môj kôň bol hneď obklopený. Zvieratá úžasne rástli. Začal som sa báť a zdalo sa mi, že ma už – už driapu. Ale zavčasu podali aj mne vidly. Začal som bojovať a zvieratá sme rozohnali. Všetky zmizli akonáhle boli po útoku porazené.
Hneď som zatrúbil a údolím zahlaholilo volanie: „Víťazstvo, víťazstvo!“
„Čože?“ hovoril som, „my sme zvíťazili? Predsa je toľko ranených a toľko mŕtvych!ô
Zatrúbil som znova a ozval sa hlas: „Doba premožených!“
Zamračené nebo sa rozjasnilo a ukázala sa prekrásna dúha, tak nádherná, že sa to nedá opísať. Bola tak široká, že sa dotýkala Supergy a klenula sa až k Monte Cenis. Podotýkam, že víťazi mali na hlave koruny najrozmanitejších farieb. Bolo to niečo nádherné. Ich tvár sa leskla neobyčajnou krásou. V pozadí asi v prostriedku dúhy bola akási tribúna, na ktorej bolo množstvo veselých a prekrásnych ľudí. Ťažko je si to predstaviť. Vznešená Pani, kráľovsky oblečená, postúpila na kraj tribúny a volala: „Synáčikovia moji, poďte a ukryte sa pod môj plášť.“ Vtom rozostrela široký plášť a všetci chlapci utekali podeň. Ale niektorí utekali a tí mali na čele napísané : nevinnosť. Iní kráčali a ďalší sa sotva vliekli. I ja som sa rozbehol. V tom pohybe, ktorý trval sotva pol sekundy, pomyslel som si: „Buď to skončí alebo to bude ešte trvať a všetci zomrieme.“ Medzitým, čo som bežal, zobudil som sa.


Toto rozprával 4. mája roku 1876 a na sviatok Nanebovstúpenia 6. mája dodal:
Predvčerom večer som vám nemohol všetko povedať, pretože tu bol cudzí hosť. Nech to ostane medzi vami a nepíšte o tom ani rodičom ani priateľom. Vám poviem všetko, i svoje hriechy. Ono údolie je svet. Pološero je miesto zavrhnutia a dva svahy sú prikázania Božie a cirkevné. Hady sú diabli. Tie šelmy – zlé pokušenia. Kôň, podľa mojej mienky, predstavuje asi koňa, ktorý kopol Heliodora, totiž dôvera v Boha. Chlapci, ktorí kráčali po ružiach a potom padli mŕtvi, sú tí, ktorí sa oddali rozkošiam tohto sveta lebo tie zabíjajú dušu. Tí, ktorí šliapali po ružiach, to sú tí, ktorí pohŕdajú rozkošami sveta a preto víťazia. Pod plášť bežali nevinní.
Kto by rád vedel, akú mal zbraň a či zvíťazil, či bol ranený alebo mŕtvy, ten sa to časom dozvie. Hoci som nepoznal všetkých chlapcov, predsa som poznal tých, ktorí sú v oratóriu. Ostatní, ktorí azda teraz prídu, tých by som poznal podľa tváre, keby teraz sem prišli.
4. júna bol ten sen predmetom večerného slovka. Bol to zaujímavý dialóg medzi don Boscom a don Barberisom.
Don Barberis: „Don Bosco, ak dovolíte, rád by som sa vás dnes niečo opýtal. Inokedy som sa neopovážil, lebo tu boli cudzí ľudia. Prosil by som o nejaké vysvetlenie posledného sna.“
Don Bosco: „Len povedz! Je pravda, že uplynulo mnoho času od tej doby, čo som ho rozprával, ale na tom nezáleží.“
Don Barberis: „Ku koncu sna ste podotkol, že niektorí leteli pod plášť Madony a iní utekali, iní šli pomaly a kráčali blatom až boli unavení a väčšinou sa oni nedostali pod plášť. Povedali ste nám, že nevinní leteli a je ľahko pochopiteľné, kto bežal, ale koho predstavujú tí, ktorí uviazli v blate?“
Don Bosco: „Tí, ktorí uviazli v blate a boli veľmi zamazaní, väčšinou sa nedostali pod plášť Panny Márie, to sú tí, ktorí lipnú na dobrotách tohto sveta. Ich srdce je sebecké, myslia len na seba a sami sa zamažú, nevedia sa povzniesť k veciam nebeským. Vidia, že Panna Mária ich volá a radi ba šli. Spravia niekoľko krokov, ale bahno ich priťahuje. Tak sa to deje stále. Pán hovorí: kde je tvoj poklad, tam je aj tvoje srdce. To sú tí, ktorí sa nepovzniesli k pokladom nebeským a ukladajú svoje srdce k pozemským veciam, premýšľajú len, ako by si ich užili, ako by zbohatli, ako by sa im vydaril obchod alebo sa preslávili. A predsa pre nebo to nič neznamená.“
Don Barberis: „Ešte jednu vec, don Bosca, ktorú ste síce nepovedal pri rozprávaní sna, ale ste to komusi osobitne povedal a rád by som bol, keby ste nám to vyložili. Ide o to: ktosi sa vás pýtal na svoj sta, či ležal, či šiel pomaly, či bol už pod plášťom Máriiným, či mal zbraň zlomenú alebo rozožratú. Vy ste odpovedal, že ste ho nemohol dobre vidieť, pretože medzi vami a ním bola akási hmla.“
Don Bosco: „Ty si teológ a mal by si to vedieť. Nuž, naozaj sú takí chlapci, nie je ich mnoho, ktorých som dobre nevidel. Videl som a poznal chlapca, ale iné som na ňom nerozoznal. Drahí moji synáčikovia, to sú tí, ktorí sú voči predstaveným uzavretí, neotvoria svoje srdce, nie sú úprimní. Ak vidí nejakého predstaveného, radšej sa obráti inde, ako by sa mal s ním stretnúť. Prišiel ktorýsi z nich a pýtal sa, ako som ho videl. Čo chcete, aby som mu povedal? Mohol som povedať: nemáš dôveru k predstaveným, neotvoril si im svoje srdce. Zato si dobre zapamätajte: nič vám nemôže viac osožiť, len ak budete otvorení voči predstaveným, ak k nim budete mať veľkú dôveru a ak budete zo srdca úprimní.“
Don Barberis: „Rád by som sa vás ešte opýtal jednu vec, ale sa bojím, že mi poviete, že som veľmi zvedavý.“
Don Bosco: „Kto však nevie, že si zvedavý? (všeobecný smiech) Ale vedz, že istý druh zvedavosti je dobrý. Ak sa pýta niektorý chlapec na to alebo ono, aby sa poučil a ak sa pýta roho, ktorý to vie, vtedy koná správne. Naopak, iný zase stojí ako kuvik. Nič sa neopýta. To nie je dobré znamenie.“
Don Barberis: „Teda nechcem patriť medzi takýchto. Chcel som vám už dávno položiť túto otázku. V tomto sne ste nevidel len minulosť chovancov, ale i budúcnosť, čo bude každý robiť a čím sa stane?“
Don Bosco: „Ne nevidel som len minulé veci, ale i budúce, ktoré vás čakajú. Každý mal pred sebou niekoľko ciest, úzkych i tŕnistých, ba niektoré boli pokryté klincami. Tieto cesty boli tiež posypané Božími milosťami. Končili sa v čarokrásnej záhrade, kde boli rozkoše každého druhu.“
Don Barberis: „To znamená, že každému viete povedať, ktorou cestou sa má uberať, totiž, aké je jeho povolanie a ako skončíme, ak sa budeme uberať určenou cestou.“
Don Bosco: „Nie je záhadné povedať, čo sa týka cesty, po ktorej sa každý uberá a ako sa skončí. Nie je dobre povedať chlapcovi: ty sa pustíš po ceste zbožnosti, lebo by mu to nahnalo strachu. Ja môžem povedať iba toto: ak pôjde tento po tejto ceste, potom sa iste ocitne na ceste, ktorá vedia do neba, do ktorého je povolaný a kto tou cestou nepôjde, ten neide správnou cestou. Niektoré cesty boli úzke, kamenisté, tŕnisté, ale nestrácajte odvahu, moji drahí synáčikovia, lebo s tŕňmi ide i milosť Božia a potom na konci cesty nás očakáva nesmierne blaho a hneď zabudneme na poranenia.
Prosím vás, pamätajte si, že je to len sen a že mu nikto nemusí veriť. Keď však pozorujem, že všetci, ktorí ma prišli požiadať o vysvetlenie, dobre používajú moje rady a nie menej sa riadia podľa rady svätého Pavla: skúmajte duchov a čo je dobré, to si podržte! Ešte na jednu vec nezabúdajte! Totiž: pamätajte vo svojich modlitbách na úbohého don Bosca, aby sa mu nestalo to, čo hovorí svätý Pavol: pokým iným kážem, aby som sám nebol zavrhnutý... .“


Sen 57. – 1876: O reptaní
Poviem všetko, ako sa mi to zdalo a každý nech si z toho vezme, čo potrebuje. Predovšetkým treba si uvedomiť, že sny mávame v spánku a v spánku sa nemudruje. Ak je však niečo dobré, nejaké ponaučenie, chopte sa ho. Mňa však nechytajte za slovo. Povedal som, že sny mávame v spánku v noci, lebo niektorí spia i vo dne a niekedy, keď nespia, predsa vyrušujú profesorov ako neporiadni žiaci.
Snívalo sa mi, že som pri Castelnuove, v rodnom kraji. Predo mnou sa rozprestieralo široké pole. Nebol to náš pozemok a neviem, komu patril.
Na tom poli som videl množstvo ľudí, ktorí pracovali rýľmi, čakanmi, motykami a iným náradím. Jedni orali, iní siali zrno, iní urovnávali pôdu a iné veci. Tu a tam boli dozorcovia, ktorí riadili práce a zdalo sa mi, že aj ja som medzi nimi. Stranou stál zástup dedinčanov, ktorí spievali. Celý vyjavený nad tým divadlom som ničomu nerozumel. Pomyslel som si: „Načo len tak pracujú?“ a odpovedal som si: „Aby zaobstarali chlieb pre mojich chlapcov. Videl som, že dobrí roľníci neustúpili ani okamih v práci a neúnavne, vytrvalo a starostlivo pokračovali vo svojom zamestnaní. Len niekoľkí sa smiali a žartovali.
Medzitým, čo som obdivoval prekrásne divadlo, rozhliadol som sa a spozoroval som, že ma obklopujú niektorí moji klerici a kňazi. Jedni zblízka, iní zďaleka. Povedal som si: „Veď sa mi to sníva: moji klerici sú v Turíne a tu je predsa Castelnuovo. To nie je možné! Som oblečený ako v zime od hlavy až po päty a ešte včera bola tuhá zima a dnes sa už seje obilie. Prechádzal som sa a hovoril som si: „Veď sa mi to len zdá, ale predsa je to skutočné pole a tento klerik je skutočne klerik X... a onen zase Y... Čože, nemohol by som vo sne vidieť to či ono?“
Tu som zazrel neďaleko starca, ktorý sa zdal byť dobrotivý a múdry. Pozoroval ma i ostatných. Priblížil som sa k nemu s otázkou: „Človeče dobrý, počúvajte! Čo znamená tento obraz? Ja nerozumiem ničomu! Kde sme teraz? Kto sú títo roľníci? Čie je to pole?“
„Podivná otázka!“ odpovedal starec „vy ste kňaz a neviete to?“
„Povedzte mi teda! Myslíte, že sa mi sníva alebo že som hore? Veď sa mi zdá, že snívam a zdá sa mi nemožné to, čo vidím.“
„Číra skutočnosť, pravý život a mne sa zdá, že som naozaj hore. Čo nepozorujete, že hovoríte, smejete sa a žartujete?“
„Predsa, niektorí majú sny a zdá sa im v nich, že hovoria, počúvajú a pracujú, akoby bdeli.“, nadhodil som.
„Nikdy, zanechajte takéto myšlienky! Ste tu telom i dušou.“
„Teda, keď som hore, povedzte mi, čie je to pole?“
„Učil ste sa latinu, aké je meno druhej deklinácie, ktoré ste sa učil v Dobátovi? Viete ho ešte?“
„Pravdaže, ale čo má s tým spoločné, načo sa to pýtate?“
„Oj, veľmi mnoho. Povedzte, ktoré je meno druhej deklinácie, ktoré ste sa učili!“
„Dominus.“
„A ako znie genitív?“
„Domini.“
„Výborne, domini. Toto je teda pole Domini, pole Pánovo.“
„Už trocha rozumiem.“, zvolal som.
Žasol som nad vysvetleniami dobrého starca. Medzitým som videl mnoho ľudí, ktorí prinášali vrecia zbožia na siate a zbor dedinčanov spieval: rozsievač vyšiel siať semeno.
Zdalo sa mi, že je hriech rozhadzovať také semeno a nechať ho pod zemou hniť. Bolo to prekrásne zrno. Povedal som si: „Nebolo by lepšie dať ho zomlieť a upiecť z neho chlieb a buchty?“ Potom som si však pomyslel: „Kto neseje, ten ani nežne. Ak sa neseje semeno a ak nezhnije, čo sa zožne?“
Vtom som videl prichádzať zo všetkých strán mnoho sliepok, ktoré začali hľadať semená a zobať zrno, ktoré zasiali.
Zbor spevákov pokračoval: „Prileteli vtáky, pozobali obilie a nechali kúkoľ.“
Rozhliadol som sa dookola a videl som, že klerici stoja pri mne. Jeden so založenými rukami hľadel ľahostajne, iný sa zabával s priateľmi, iní sa objímali, niektorí sa pozerali na nebo, iní sa usmievali a pokračovali vo svojej zábave a hre. Niektorí pokračovali vo svojej práci, ale nikto neplašil sliepky. Podráždený som sa k nim obrátil a každého som volal menom a kričal som: „Čo robíte? Čože nevidíte, ako sliepky žerú zrno? Nevidíte, ako ničia siatiny a hubia nádeje dobrých roľníkov? Čo budú žať? Prečo stojíte ako nemí? Prečo nekričíte a neodoženiete ich?“
Klerici hodili plecom, zahľadeli sa na mňa a nič neodpovedali. Niektorí sa ani neobzreli, nevšímali si pole a nestarali sa oň, ani keď som ich zavolal.
„Hlupáci!“, povedal som, „sliepky majú plné hrdlá. Nemohli ste aspoň zatlieskať?“ Pritom som tlieskal, celý zmätený, lebo moje slová nemali účinok. Tu začali niektorí odháňať sliepky, ale ja som si už pomyslel: „Áno, teraz, keď už všetko zrno vyzobali, ich odháňate!“
Vtom som začul zbor dedinčanov, ktorí spievali: „Nemí psy, ktorí nevedia štekať.“
Obrátil som sa k dobrému starcovi a povedal som mu: „Prosím vás, vyložte mi to, čo vidím. Ničomu nerozumiem. Čo znamená semeno, ktoré sa rozhadzuje po zemi?“
„To je pekné! Semeno je Božie slovo.“
„Čo znamená, že ho predo mnou žerú sliepky?“
Starec zmeneným hlasom povedal: „Ak chcete úplný výklad, dám vám ho. Pole je vinica Pánova, o ktorom je zmienka v evanjeliu alebo tiež ľudské srdcia. Robotníci sú pracovníci podľa evanjelia, ktorí najmä hlásaním slova Božieho ho zasievajú. Toto slovo by prinieslo mnohonásobný úžitok v srdci, na poli, dobre pripravenom, ale prichádzajú nebeské vtáky a zobú ho.“
„Čo znamenajú tieto vtáky?“
„Chcete, aby som vám povedal, čo znamenajú? Znamenajú reptanie. Človek vypočul kázeň, ktorá by priniesla úžitok, ale ideme ju porozprávať svojim kamarátom. Jeden sa uškľabí nad niektorým gestom alebo výrazom a zaraz je preč všetko ovocie kázne. Iný haní kazateľa pre nejakú telesnú vadu alebo intelektuálne nedostatky, iný sa vysmieva jeho jazyku a hneď je zničené ovocie kázne. Totiž chce povedať o dobrom čítaní, ktorého ovocie zničí reptanie. Reptanie je tým horšie, čím je tajnejšie, skrytejšie a vzmáha sa tam, kde by sa sme ani nenazdali. Zrno, keď aj nepadne na pôdu dobre obrobenú, predsa vzíde, rastie a vyrastie hodne vysoko a prináša úrodu. Ak sa rozpúta nad zasiatym poľom búrka a poláme všetko, semeno neprinesie veľký úžitok, ale aspoň niečo. Ak nebude siatina krásna, predsa vyrastie a donesie hojný úžitok. Ak semeno vyzobú vtáky a sliepky, potom už niet pomoci a pole nič neprinesie, ba nezíde žiadne obilie. Otom i pri kázňach, prednáškach a dobrých predsavzatiach, ak príde s nimi alebo po nich roztržitosť alebo pokušenie, prinesú menší úžitok. Ale ak sa vyskytne reptanie, posudzovanie a hanenie, nemôže nič pomôcť. Všetko je razom zničené. Kto má plašiť, odháňať, dohliadať a kričať, aby sa zabránilo reptaniu a ohováraniu? To už viete!“
„Čo robili tí klerici?“, pýtal som sa, „čože nemohli zabrániť veľkému zlu?“
„Nič neprekazili. Mnohí sa na všetko pozerali ako nemé sochy, iní si to vôbec nevšímali a o nič sa nestarali, ba stáli so založenými rukami a nemali odvahu zamedziť zlu. Niektorí, hoci ich bolo málo, spojili sa s reptajúcimi, boli účastní pri posudzovaní a zastávali úlohu kaziteľov Božieho slova. Zdôrazňuj toto ako kňaz: káž, napomínaj, rozprávaj a neboj sa, že by si preháňal. Nech všetci vedia, že posmievať sa kazateľovi, uškľabovať sa nad povzbudením a dobrou radou, je to najväčšie zlo. Byť nemým, keď vidí človek nejaký neporiadok, ktorému môže zabrániť lebo je to jeho povinnosťou a ak to neurobí, je spoluvinný pri hriechu iných.“
Pohnutý týmito slovami, chcel som sa ešte rozhliadnuť a pozrieť sa tu a tam, dohovoriť ešte klerikom a povzbudiť ich k lepšiemu plneniu povinností. Už sa rozkývali a rozháňali sliepky. Pokročil som dopredu, narazil som na brány, ktoré mali urovnávať pôdu a prebudil som sa. Nechajte stranou sen a všimnite si mravný zmysel!
„Čo myslíte, don Barberis, o tomto sne?“
„Je dôkladným naučením, ktoré zasiahne, koho sa týka.“
„Istotne je naučením, ktoré by nám malo veľmi prospieť.“
Pamätajte si to, moji milí chlapci a vyhýbajte sa reptaniu každého druhu, ako veľkého zlu a utekajme pred ním, ako utekáme pred nákazou. Vyhýbajte sa nielen by, ale varujte pred ním i ostatných. Často sväté rády a výborne činnosti nemajú úspech, lebo prekáža reptania alebo akékoľvek slovo, ktoré škodí blížnemu. Vyzbrojme sa odvahou a bojujeme statočne. Niet väčšieho nešťastia, ako stratiť slovo Božie. Stačí niekedy maličká poznámka a nepatrný žart.


Sen 58. – 1876: Troje úmrtia
Rozprával som vám sen, ktorý som mal pred niekoľkými dňami. Ale práve minulej noci som mal iný, ktorý by som vám tiež rád povedal. Nebudem sa príliš rozťahovať.
Zdalo sa mi, že som na nejakom mieste, na ktoré sa už nepamätám, nebolo to ani Castelnuovo a myslím si, že ani v oratóriu. Náhle pribehol ktosi a prosebne volal: „Don Bosco, poďte sem, poďte sem!“
„A čo je tam tak dôležité?“ pýtal som sa.
„Viete, čo sa stalo?“
„Nerozumie, čo tým chceš povedať? Rozprávaj hlasnejšie!“ odpovedal som nastrašený.
„Don Bosco, či neviete, že onen dobrý chlapec, plný svätosti, je ťažko chorý a umiera?“
„Myslím, že sa so mnou zahrávaš, veď som s ním hovoril práve dnes ráno a teraz mi hovoríš, že zomiera?“
„Don Bosco, nie, ja vás neklamem, ale cítim povinnosť povedať vám úplnú pravdu. Onen chlapec vás potrebuje a žiada si, aby vás mohol naposledy vidieť a s vami hovoriť. Poďte rýchlo, lebo ináč nebude čas!“
„Čo sa stalo?“ pýtal som sa.
Zaviedol ma do izby, v ktorej ležal chlapec s tvárou smrteľne bledou, s dusivým kašľom a chrapotom. Pýtal som sa ho: „Či nie si ty ten a ten?“
„Áno, som.“
„Ako sa máš?“
„Veľmi zle.“
„Ako to, že ťa teraz vidím v takom stave. Ešte včera ráno si sa prechádzal po chodbe?“
„Ach, áno“ odpovedal „včera ráno som sa prechádzal po chodbe, ale teraz vás prosím, hneď ma vyspovedajte. Potrebujem to a vidím, že času je už málo.“
„Len sa netráp. Veď si sa vyspovedal pred niekoľkými dňami.“
„Máte pravdu a zdá sa mi, že nemám na srdci nijakú ťažkú vinu, ale predsa rád by som obdržal sviatostné rozhrešenie prv, než predstúpim pred Božského Sudcu.“
Vypočul som jeho spoveď a spozoroval som, že jeho stav sa očividne zhoršil a že kašeľ ho zadusí. Pomyslel som si: tu je treba rýchlo konať, aby ešte prijal Telo Pána a posledné pomazanie. Ale viaticum už nemôže prijať, lebo je treba mnoho času k príprave a kašeľ by mu prekážal prijať.
„Rýchlo mi podajte svätý olej!“
Vybehol som z izby a poslal rýchlo kohosi pre nádobku so svätým olejom. Chlapci, ktorí tam boli, sa dopytovali: „Či je naozaj v takom nebezpečí? Skutočne umiera, ako sa hovorí?“
„Bohužiaľ“ odpovedal som „či nevidíte, ako ťažko dýcha a ako ho kašeľ dusí? Bolo by lepšie priniesť mu i viaticum a tak posilneného ho poslať do náručia Panny Márie.“
Medzitým, čo som zháňal potrebné veci, začul som: „Už vydýchol!“
Vstúpil som do izby a videl som ho s vytreštenými očami. Už nedýchal, bol mŕtvy.
„Je mŕtva?“ pýtal som sa okolostojacich.
„Je mŕtvy“ odpovedali.
„Ako je to možné? Tak rýchlo? Povedzte mi, či to nie je ten a ten?“
„Áno, je to ten a ten.“ Neverím svojim vlastným očiam. Ešte včera sa so mnou prechádzal po chodbe. „No, včera sa prechádzal a dnes je už mŕtvy!“ podotkli.
„Našťastie, bol to dobrý chlapec. Vidíte, nemal ani čas, aby prijal Telo Pána a posledné pomazanie. Ďakujme Bohu, že mu doprial čas, aby sa vyspovedal. Dúfajme, že sa dostal do blaženého života alebo aspoň do očistca. Keby tak iných stihol podobný osud, čo by teraz s nimi bolo?“
Potom sme pokľakli a modlili sme sa za dušu zosnulého.
Odišiel som do svojej izby, keď sem pribehol Ferraris z knihárskej dielne a celý zmätený volal: „Don Bosco, viete, čo sa stalo?“
„Ach, viem, zomrel ten a ten!“
„To nemyslím. Ale zomreli ešte ďalší dvaja.“
„Čo? Kto?“
„Ten a ten a ešte tento.“
„Ale kedy? Ja to nechápem.“
„Áno, zomreli ďalší dvaja prv, než som došiel.“
„Prečo ste ma teda nezavolali?“
„Nebolo už času.“
„Môžete mi azda povedať, kedy zomrel tento?“
„Práve teraz zomrel!“
„Viete, koľkého je dnes a ktorý mesiac?“ pokračoval Ferraris.
„Ale pravdaže. Dnes je 22. januára, druhý deň novény k sv. Františkovi Saleskému.“
„Nie, don Bosco, vy sa mýlite. Pozrite sa lepšie!“
Pozrel som sa na kalendár a videl som tam 26. mája.
„Toto je nemožné!“ zvolal som „sme v mesiaci január a dobre vidím, ako som oblečený. Veď tak sa neoblieka človek v máji a v máji by tiež neboli zohriate kachle.“
„Neviem ako vám odpovedať a ako vás presvedčiť, ale dnes je 26. mája.“
„Veď sotva včera zomrel náš chlapec a to bolo v januári.“
„Mýlite sa, bolo to vo veľkonočnom čase.“ tvrdil Ferraris.
„To tvrdíš ešte väčší nezmysel.“
„Iste v čase Veľkej noci a bol veľmi šťastný, že mohol zomrieť na Veľkú noc a ďalší dvaja v mesiaci Panny Márie.“
„Ty mu zavádzaš. Vyjadri sa lepšie! Ináč ti nerozumiem.“
„Vôbec vás nezavádzam. Toto je pravda. Ak sa chcete viac dozvedieť a prajete si, aby som sa lepšie vyjadril, dajte pozor!“
Roztiahol ruky a dlaňami tak silno tlieskal, že som sa hneď prebudil. Hneď som zvolal: „Toto je šťastie! Nie je to skutočnosť, ale iba sen. To som mal strach!“
Tento sem som mal i v minulej noci. Pripisujte mu dôležitosť, aká sa vám páči. Sám mu úplne neverím. Dnes som sa chcel presvedčiť, či tí, ktorých som videl vo sne mŕtvych, sú ešte živí, zdraví a silní. Rozumie sa, že nepoviem, ktoré to sú. Dám pozor na tých dvoch, ak bude treba im poradiť, šikovne ich pripravím... „


Sen 59. – 1876: Viera je naším štítom a víťazstvom
Mám radosť, že vás znovu vidím. Ach, koľko anjelských tvári vidím pred sebou a všetky sú uprené na mňa. (všeobecný smiech) Myslel som si, že vám týmto snom naženiem strach. Keby som i ja mal anjelskú tvár, povedal by som: „Pozrite na mňa!“ Tak by sa rozplynul váš strach. Na nešťastie som z hliny ako vy. Sme tvory Božie a ja môžem povedať do svätým Pavlom, že „ste mojou radosťou a ozdobou“.
Nedivte sa, ak v rozprávaní bude niečo drsné. Pristúpme k sľubom. Nechcel som vám ho rozprávať, aby som vás nenastrašil, ale potom som si pomyslel: „Dobrý otec nesmie nič skrývať pred svojimi synmi a najmä, keď ich to zaujíma a keď majú vedieť, čo vie a robí ich otec.“ Preto som sa rozhodol rozprávať vám podrobne, ale prosím vás, aby ste mu prikladali takú dôležitosť, akú dávate snu, ktorý si každý vykladá, ako sa mu páči a je to výhodnejšie pre neho. Vedzte teda, že sny mávame vo spánku. (všeobecný smiech) Vedzte, že sa mi tento nesníval teraz, ale pred štyrmi dňami a to práve na konci vašich duchovných cvičení. Dlho som prosil Pána Boha, aby mi dal poznať stav duše mojich synov a čo treba urobiť, aby viac pokročili v čnosti a vykorenili zo svojho srdca hlavnú chybu. Bol som preto zamyslený po celú dobu duchovných cvičení. Vďaka Bohu, duchovné cvičenia sa dobre vydarili, ako pre študentov, tak aj pre remeselníkov. Pán Boh sa neobmedzil na to vo svojom veľkom milosrdenstve. Doprial mi čítať z duše chlapcov tak, ako čítame v knihe. Ale nielen súčasný stav, ale všetko, čo sa komu v budúcnosti prihodí. Spôsobom celkom mimoriadnym, ako som doteraz nevidel a neobyčajne zreteľne, jasne a tak otvorené budúce veci a svedomie chlapcov. Toto je po prvé. Prosil som tiež Pannu Máriu o milosť, aby v srdci žiadneho z vás nepanoval diabol a dúfam, že mi ju udelila, lebo smiem dúfať, že ste mi otvorene vyjavili tajnosti svedomia. S takými myšlienkami prosiac Boha, aby mi dal poznať, čo by prospelo spáse dučí mojich drahých chovancov, odobral som sa na odpočinok. A hľa, začalo sa mi snívať, čo chcem teraz rozprávať.
(Úvod začína prejavom obvyklej hlbokej pozornosti, ale končí teraz s tvrdením, ktoré vylučuje pochybnosť a nadprirodzenosť toho sna.)
Zdalo sa mi, že som v oratóriu so svojimi chlapcami, ktorí sú mojou chválou a ozdobou. Stmievalo sa. Ešte bolo trochu vidieť. Vyšiel som spod portikátu a kráčal som ku bráne, ale obklopovalo ma množstvo chlapcov, ako to obyčajne robievate z priateľstva. Niektorí ma prišli pozdraviť, iní zasa niečo hlásiť. Povedal som každému aspoň jedno dobré slovo. Potom som pomaly došiel do pol dvora, keď som začul stonanie, ťahavé kvílenie a veľký hrmot, prerývaný prenikavými výkrikmi chlapcov a revaním divých zverov. Všetko to zaznievalo od brány. Študenti keď počuli neobyčajný rámus, bežali sa pozrieť, ale hneď som ich videl bežať ozlomkrky zmätene ku mne s krikom. Mnohí remeselníci utiekli od brány do kúta nádvoria.
Krik rástol s bolestným a zúfalým kvílením tak, že som sa s úzkosťou dopytoval, čo sa stalo. Chcel som sa predrať ku predu, ísť na pomoc, ale okolostojaci chlapci ma zadržali. Tu som povedal: „Pustite ma, aby som sa pozrel, čo vám naháňa strach.“
„Nie, pre Boha nie, to nie“, volali všetci, „nechoďte ďalej, ustúpte, veď je tam obluda, ktorá vás zožerie. Nechoďte tam, utečte s nami!“
Predsa som chcel vidieť, čo je tam a vymanil som sa z objatia chlapcov a odvážil som sa na dvor remeselníkov, medzitým, čo chlapci kričali: „Pozor, pozor!“
„Čo je tam?“
„Pozrite sa do kúta!“
Pozrel som sa na tú stranu a videl som obludu, ktorá sa na prvý pohľad podobala obrovskému levovi, ktorý nemá na zemi páru. Dôkladne som si ho prezrel. Bol ohyzdný, naježený ako medveď, ale neobyčajne divý a hrozný. Zadná časť tela v porovnaní so sudami bola maličká. Ale naproti tomu mal širokú hruď a veľký žalúdok. Z tlamy mu vyčnievali dva tlsté, ostré a dlhé zuby, ako dva ostré meče.
Rýchlo so ustúpil medzi chlapcov, ktorí ma úzkostlivo prosili o radu, ale aj mňa pojímala hrôza a bol som neobyčajne zmätený. Predsa som odpovedal: „Rád by som vám povedal, čo robiť, ale sám neviem. Poďme všetci pod portikát.“
Medzitým drak vliezol do druhého dvora a blížil sa k nám vážnym a voľným krokom, ako človek, istý svojou korisťou. Nastrašení sme sa rozpŕchli, až sme sa ocitli v predsieni. Chlapci sa tlačili okolo mňa. Oči všetkých sa spýtavo upierali na mňa. Mlčky som hľadel na chlapcov a nevedel som si rady. Konečne som zvolal: „Obráťme sa k obrazu Panny Márie, pokľaknime si a vrúcne ju prosme, aby nám poradila, čo máme robiť, aby nám dala poznať, čím je táto obluda, aby nám prišla na pomoc a oslobodila nás. Ak je to zviera šelma, pokúsime sa ju spoločne zabiť. Ale ak je to diabol, pomôže nám Panna Mária. Nebojte sa! Panna Mária sa postará o našu spásu.“
Medzitým sa drak ustavične približoval a plazil po zemi, akoby sa pripravoval ku skoku.
Kľakli sme si a začali sa modliť. Uplynulo niekoľko minút všeobecného zdesenia a hrôzy. Obluda sa tak blízko doplazila, že razom mohla na nás skočiť. Tu náhle, veru neviem ani ako a kedy, našli sme sa prenesení za múr do jedálne klerikov.
Uprostred jedálne sme videli Madonu, ktorá sa podobala snáď soche na chodbe alebo v jedálni alebo kupole. Nech to už bolo ako chcelo, skutočne žiarila oslňujúcim svetlom a ožarovala celú jedáleň – sto, ba tisícnásobne rozšírenú a zvýšenú.
Žiarila ako slnko na poludnie. Obklopovali je nebešťania a anjeli, takže jedáleň sa zdala byť rajom. Pohybovala perami, akoby nám chcela niečo povedať.
V jedálni nás bolo nesčíselné množstvo. Ne miesto hrôzy vstúpil do srdca úžas. Oči všetkých boli upreté na Pannu Máriu, ktorá nás sladkým hlasom uisťovala: „Nebojte sa a verte, je to len skúška, ktorú na vás dopúšťa môj božský Syn.“
Pozorne som si všimol, ktorí žiarili blaženosťou a tvorili veniec okolo Panny Márie. Poznal som don Alesonattiho, don Rufina, istého Michala, Školského brata, ktorých azda niektorí z vás poznajú, môjho brata Jozefa a mnoho iných, ktorí kedysi boli v našom oratóriu a patrili našej Kongregácii a teraz sú v nebi. S nimi som videl i mnoho tých, ktorí ešte žijú.


Náhle jeden z tých, ktorí boli v družine Panny Márie, hlasne zvolal: „Vstaňme!“
Až doteraz sme stáli a preto som nechápal, čo znamená tento povel. Pýtali sme sa jeden druhého: „Ako mám stáť? Veď už stojíme!“
„Vstaňme!“, silnejšie opakoval svoju výzvu. Chlapci skameneli a naľakaní sa obracali ku mne a očakávali môj pokyn a nevedeli, čo si počať. Obrátil som sa tam, odkiaľ vyšiel hlas a pýtal som sa: „Čo robiť?“
Hlas ešte silnejšie odpovedal: „Vstaňme!“
Nerozumel som a nevedel som si to vysvetliť. Tu iný z tých, ktorí stálo okolo Panny Márie, obrátil sa ku mne, lebo som stál na stole medzi množstvom chlapcov a podivne silným hlasom hovoril: „Ty si kňaz a nechápeš, čo znamená povel: vstaňme? Či sa nemodlíš denne pri svätej omši: hore srdcia? Chápeš to vo zmysle hmotného pozdvihnutia alebo pozdvihnutia citov srdca k Bohu?“ Hneď som povedal chlacom: „Hore, hore chlapci, ožime, posilnime našu vieru, pozdvihnime naše srdcia k Bohu, vzbuďme oheň lásky a ľútosti, vynasnažme sa vrúcne prosiť Boha a dôverovať v Neho.“
Dal som znak a všetci si kľakli. Za chvíľu, keď sme sa ticho a s vrúcnou dôverou modlili, zaznelo vrúcne volanie: „Surgite!“ Razom sme povstali a cítili sme, že sme dvíhaní nadprirodzenou silou zo zeme a vystúpili sme hodne vysoko. Neviem, na čom stáli naše nohy. Pamätám sa, že som sa kŕčovito držal okenného rámu. Všetci chlapci sa zavesili na okná a na dvere. Jeden sa zavesil sem, iný tam a na železné rámy... iný na silné klince a niektorí na ozdoby podlahy. Všetci sme sa vznášali vo vzduchu a divili sa, že sme nespadli na zem.
Ale už vstupovala do siene obluda, ktorú sme videli na dvore a za ňou množstvo najrozmanitejších divých zvierat. Pobehovali sem a tam po jedálni, hrozne revali a zdalo sa, že dychtia po boli a že sa na nás vrhnú. Dosiaľ sa nepokúšali nás napadnúť. Očuchávali nás, odmieravali nás skrvavenými očami. Pozerali sme sa na ne zhora a ja som sa kŕčovito držal okenného rámu. Povedal som si: „Keby som tak spadol, tak by ma roztrhali na kusy.“


Medzitým, čo sme boli v podivnom postavení, Madona spievala slová svätého Pavla: „Preto si vezmite nedobytný štít viery!“ Bol to ľúbezný, jednotný spev a tak úchvatný, že sme boli takmer vo vytržení. Počuli sme všetky tóny od najnižších až po najvyššie a zdalo sa nám, že to spieva na stá chlapcov ako jeden celok.
Keď sme počúvali tento spev, zazreli sme od Panny Márie odchádzať množstvo krásnych okrídlených mládencov. Prichádzali k nám a kládli každému na srdce štít. Boli to veľké, krásne žiariace štíty. Odrážalo sa v nich svetlo, ktoré vychádzalo z postavy Madony.
Všetko sa to podobalo nebeským veciam. Každý štít asi uprostred bol zo železa, potom okruh z diamantu a obruba z čistého zlata. Štít predstavoval vieru. Keď sme boli všetci vyzbrojení, začala družina Panny Márie spievať duetto a spievala tak ľúbezne, že sa to slovami nedá vyjadriť. Boli to nadmieru krásne, príjemné a ľubozvučné spevy.
Medzitým, čo sme sa kochali v tomto stave, ja som bol celý pohrúžený do prekrásnej hudby. Vtom otriasol nami mocný hlas, ktorý volal: „Do boja!“ A hneď začali všetky šelmy pobehovať a zúrivo sa zmietať.
Náhle sme sa všetci ocitli na zemi a každý musel bojovať so zvieratami, chránený božským štítom.
Neviem, či azda sa rozpútal boj v jedálni alebo na dvore. Nebeský zbor neprestal spievať. Obludy vrhali proti nám olovené gule svojím dychom, ktorý im šľahal z hrtana, ďalej šípy, kopije, ale ich zbraň nedoletela alebo sa odrážala od našich štítov. Nepriateľ sa všemožne snažil nás zraniť alebo zabiť. Zúrivo sa na nás vrhal, ale nemohol nás vôbec poraniť. Všetky ich rany dopadali zúrivo na naše štíty, zuby sa im lámali a dávali sa na útek. Ako príboj, v ktorom vlna ide za vlnou, tak nás napádali šelmy jedna za druhou, ale všetky ustupovali s nezdarom.
Boj trval dlho. Konečne zaznel hlas Madony: „Vaša viera, to je vaše víťazstvo, ktoré premáha svet.“
Na tie slová zdesené množstvo šeliem sa dalo na útek a zmizlo. Boli sme oslobodení, zachránení, víťazi v ohromnej sále jedálne, planúcej v záplave svetla, ktoré vychádzalo z postavy Madony.
Teraz som začal pozorne prezerať tých, ktorí mali štíty. Bolo ich na tisíce. Videl som medzi nimi don Alasonattiho, don Rufina, brata Jozefa a toho Školského brata. Tí tiež bojovali s nami.
Oči chlapcov nebolo možné odtrhnúť od Madony. Zanôtila pieseň vďaky, budiacu v nás novú radosť a nevýslovné nadšenie. Veru, neviem, či je možné počuť krajší spev v raji.


Naša radosť bola hneď skalená výkrikmi a srdevrúcim kvílením, prerušovaným desným revom. Zdalo sa nám, že azda tie šelmy, ktoré odtiaľ pred chvíľou zmizli, trhajú našich chlapcov. Hneď som chcel vybehnúť, aby som videl, čo sa stalo, aby som pomohol svojim synom, ale nemohol som vyjsť, lebo pri dverách ma zadržali iní chlapci a nedovolili za žiadnu cenu, aby som vyšiel. Všemožne som sa snažil vytrhnúť sa im a povedal som im: „Prosím vás, pustite ma, aby som pomohol tým, ktorí tak bolestne kričia. Chcem vidieť svojich synov a ak im hrozí nešťastie alebo smrť, chcem zomrieť s nimi. Musím tam byť, keby som mal aj život stratiť.“ Vytrhol som sa im z rúk a vybehol na chodbu. Ach, žalostné prekvapenie! Dvor bol pokrytý ranenými, umierajúcimi a mŕtvymi.
Naľakaní chlapci tratili sa na všetky strany a chceli zmiznúť, ale zvieratá ich prenasledovali, vrhali sa na nich, zahryzli sa im do tela a trhali ich. Každú chvíľu chlapci padali a omdlievali, žalostne kričiac.
Najstrašnejšie usmrcoval hrozný drak, ktorý sa predtým objavil na dvore remeselníkov. Dvoma zubami, podobnými mečom, prebodával hruď chlapcov sprava naľavo a zľava napravo, takže po dvoch ranách do srdca padali mŕtvi na zem.
Nebojácne som začal kričať: „Nebojte sa, chlapci!“ Mnohí utiekli ku mne. Drak, keď ma zbadal, rozbehol sa proti mne. Dodávajúc si odvahy, pokročil som k nemu. Medzitým niektorí z tých, ktorí boli v jedálni, keď premohli šelmy, stáli na prahu a pridali sa ku mne. Pekelné knieža sa pustilo proti mne a proti nim, ale nemohlo nás poraniť, lebo sme boli chránení štítmi. Ba ani sa nás nedotklo, ale bojazlivo a ostýchavo cúvalo, akonáhle zazrelo štít. Prehliadol som si dôkladne dlhé zuby ako meče. Bolo na nich napísané veľkými písmenami: záhaľka a pažravosť.
Prekvapený a s úžasom som sa spýtal: „Je to možné, žeby v našom dome, kde sú všetci tak zamestnaní, že ani nevedia, keď majú hlavu, aby vybavili všetky záležitosti, niekto hrešil lenivosťou? Veď čo sa týka chovancov, zdá sa, že pracujú, že sa učia v pravý čas a na svojom mieste a že nestrácajú čas ani vo voľných chvíľach. Nijako som si to nemohol vysvetliť.
Odpovedali mi: „Predsa sa strácajú celé hodiny.“ „A nestriedmosť?“, namietal som ďalej, „zdá sa mi, že sa u nás nedá prehrešiť proti nestriedmosti, i keby niekto chcel. Veď ani nemáme príležitosť byť nestriedmymi. Pokrm je celkom obyčajný a podobne i nápoje. Sotva potrebné sa predkladá! Ako sa tu dopustiť nestriedmosti, ktorá vedie do pekla?“
Odpoveď znela: „Ty si kňaz! Myslíš, že máš hlboké znalosti mravouky, že si veľmi skúsený, ale tu nevieš zhola nič – porozumieť. Čože nevieš, že sa dá prehrešiť nestriedmosťou i keď pijeme vodou?“
Tým som sa neuspokojil a keďže jedáleň bola ešte stále osvetlená, zamračený som šiel za bratom Michalom, aby zahnal moje pochybnosti. Brat Michal mi odpovedal: „V tom si ešte nováčik. Zajtra všetko vysvetlím.“
„O nestriedmosti by si mal vedieť, že sa môže ňou prehrešiť, ak jeme a pijeme viac, ako potrebujeme. Nestriedmosťou sa prehrešujeme ak spíme alebo akokoľvek sa staráme o telo viac, než potrebuje. Lenivosť a záhaľka neznamená len nepracovať a nevyužiť voľný čas , ale i čas, ktorý človek dá obrazotvornosti alebo myšlienkam o nebezpečných veciach. Záhaľkou je i čas, v ktorom sa niekto v študovni hrá a tak druhého vyrušuje, ak využíva voľné chvíle na svetské čítanie. Ďalej, ak sa záhaľčivo pozerá na iných, ak sa nechá premôcť lenivosťou a najmä, keď sa v kostole nemodlí a nudí pri náboženských veciach. Záhaľka je matkou, zdrojom a príčinou mnohých pokušení a všetkého zla. Ty ako riaditeľ týchto chlapcov, sa musíš vynasnažiť, aby si ich zachránil od týchto dvoch hriechov tým, že v nich oživíš vieru. Keď dosiahneš u svojich chlapcov to, že budú striedmymi v maličkostiach, potom vždy zvíťazia nad diablom a so striedmosťou nadobudnú pokoru, čistotu a iné čnosti. Ak využijú čas a budú verní svojim povinnostiam, nikdy neupadnú do pokušenia, budú žiť a zomrú ako svätí kresťania!“


Vypočul som to a poďakoval sa za prekrásne poučenie a chcel som mu stisnúť ruku, aby som sa presvedčil, či je to skutočnosť alebo sen, ale nič som nenahmatal. Pokúsil som sa ju stisnúť po druhý raz, po tretí, ale všetko márne. Stlačil som len vzduch. Predsa sa tie osoby, ktoré som videl, zdali živými, lebo rozprávali. Pristúpil som k don Alasonattimu, k don Rufinovi a k bratovi, ale nemohol som nahmatať ich ruky.
Zmätený som zvolal: „Je to skutočnosť alebo sen? Čože sú to nie sú živé bytosti?“
Brat Michal mi odpovedal: „Mal by si to vedieť, lebo si študoval, že ma nenahmatáš, dokiaľ nebude moja duša znova spojená s telom. Čistých duchom sa nemôžeš dotknúť. Našu podobu berieme na seba len preto, aby nás videli smrteľníci. Keď povstaneme k súdu, vezmeme na seba opäť naše telo, ale nesmrteľné, duchovné.“
Chcel som sa priblížiť k Panne Márii, lebo sa mi zdalo, že mi chce niečo povedať. Už som bol skoro pri nej, keď som vonku počul prenikavé výkriky. Chcel som vybehnúť z jedálne, ale keď som vychádzal, prebudil som sa.
Keď som dokončil svoje rozprávanie, pripojil som poznámky a rady: „Nech je v tomto spletenom sne čokoľvek, predsa je jasné, že sa tu opakujú a vysvetľujú slová sv. Pavla. Týmto snom som bol celý vysilený a tak vyčerpaný, že som prosil Pána Boha, aby už nedopúšťal na mňa podobný sen. Ale predsa v nasledujúcej noci tento sen sa opakoval so zakončením, ktoré som v minulej noci nevidel. Začal som pritom tak kričať, že to počul i don Berto a ráno sa ma spýtal, prečo som kričal a nespal. Tieto sny ma viac unavili, ako keby som nebol celú spal, ale ustavične písal. Vidíte, že je to len sen a ja mu nechcem pripisovať žiadnu dôležitosť. Preto si neprajem, aby ste o ňom písali domov alebo inde, aby niekto z cudzích vedel o záležitostiach oratória a aby niekto nepovedal, že don Bosco živí chlapcov len snami. Mne však málo na tom záleží. Nech si hovoria, čo chcú, ale nech si každý vezme z tohto sna to, čo sa ho týkalo. Nebudem vám ho vysvetľovať, lebo je ľahký a zrozumiteľný, ale vám odporúčam, aby ste oživili vašu vieru, s ktorou sa dá zachovať striedmosť a usilovnosť. Milujte vieru a nenáviďte záhaľku. A teraz – dobrú noc!“


Sen 60. – 1876: Rozzúrený býk. Kto sa ponižuje, bude povýšený. Štyri kliny rehoľnej spoločnosti
I.
Hovoria, že na sny netreba dbať a priznávam sa, že vo väčšine prípadov i ja tak uznávam. Niekedy však predsa, hoci by nám nezjavovali budúce veci, poučujú nás, ako rozriešiť spletené záležitosti a múdro jednať v najrozmanitejších prácach. V takom prípade môže sa ich pridŕžať, pokiaľ nám prospievajú.
Práva vám chcem rozprávať sen, ktorým som sa zaoberal po celé duchovné cvičenia, a ktorý ma najviac trápil práve v tejto noci. Poviem vám ho, ako sa mi zdal a nikde ho skrátim len preto, aby nebol príliš dlhý, lebo sa mi zdá, že je bohatý na rôzne poučenia.
Zdalo sa mi, že sme spoločne kráčali z Lanzo do Turína. Zdalo sa mi, že ideme na nejakom voze, ale neviem, či to bol vlak alebo omnibus, ale nešli sme pešo. Urazili sme kus cesty a neviem už, kde to bolo, ale voz sa zastavil. Zostúpil som dolu, aby som sa pozrel, čo sa stalo. Tu som zbadal celkom neznámu osobu, ktorú neviem opísať. Zdala sa mi súčasne vysoká a nízka, tlstá a chudá, červená i bledá, kráčala po zemi i vo vzduchu. Celý vyjavený a naľakaný, ani neviem ako, dodal som si odvahy a spýtal som sa: „Kto si?“
Odpovedala mi: „Poď!“
Chcel som najprv vedieť, kto je a čo chce, ale on odpovedal: „Poď rýchlo, zájdeme s vozom na toto pole!“ Hovoril súčasne hlasno i ticho a rôznym hlasom. Nemohol som sa nediviť.
Bolo tu rozsiahle pole, na pohľad celkom rovné a nerozbrázdené, ale udupané ako holohumnica. Nevedel som, čo odpovedať a keď som videl rozhodnutého človeka, dal som pokyn, aby vozy vyšli na tie široké polia. Všetci museli vystúpiť. Rýchlo všetci vystúpili a vozy zrazu zmizli bez toho, žeby sme vedeli, kam sa podeli.
Teraz, keď sme zostúpili, povieš mi... poviete mi... povedzte mi..., koktal som. Nevedel som, ako sa k tomu človekovi chovať a ani to, prečo nás na tomto mieste zastavil.
Odpovedal: „Pre veľmi dôležitú vec, aby som predišiel veľkému nebezpečenstvu.“
„Akému?“
„Nebezpečenstvu rozzúreného býka, ktorý nenechá prejsť živého človeka. Rozzúrený býk hľadá, koho by zožral.“
„Pozor, pozor, môj milý, ty pripisuješ býkovi to, čo hovorí v Svätom Písme sv. Peter o levovi: ručiaci lev!“
„Na tom nezáleží, tam to bol ručiaci lev, tu je zúrivý býk. Treba však byť na stráži. Zvolaj všetkých k sebe! Slávnostne a dôrazne im oznám, aby dávali pozor, aby boli na stráži a keď začujú rev býka, nech sa hneď vrhnú na zem a ležia tvárou k zemi, kým býk neprejde. Beda tomu, kto ťa neposlúchne, kto si neľahne, ako som povedal. Ten je stratený, lebo čítame vo Svätom Písme, že kto sa ponižuje, ten bude povýšený, ale kto sa povyšuje, bude ponížený.“
Potom dodal: „Rýchlo, rýchlo! Býk sa približuje. Volaj, krič, aby sa ponížili!“
Začal som volať a on zase: „Hej, volaj silnejšie, krič, krič silnejšie!“
Kričal som rak silno, že som asi nastrašil don Leymoneho, ktorý spal v susednej izbe a viac som už nemohol kričať.“
Zrazu som začul rev býka. „Pozor, pozor! Rozkáž, aby sa položili do radu vedľa seba a nechali medzi oboma radami cestu, po ktorej by mohol býk prebehnúť!“ To mi rozkázal ten muž. Dával som rozkazy a v okamžiku všetci ležali na zemi. Tu som zbadal v diaľke prichádzať rozzúreného býka. Hoci väčšina ležala, predsa niektorí chceli vstať a pozrieť sa, aký je to býk. Neľahli si. Bolo ich niekoľko.
Tu mi ten muž povedal: „Uvidíš, čo sa im stane. Uvidíš, čo ich stihne, keďže sa nechcú ponížiť.“
Ešte som ich chcel upozorniť, bežať k nim, zavolať na nich, ale nedovolil mi to. Prosil som ho, aby ma k nim pustil, ale on rozhodne povedal: „Poslušnosť je i pre teba: ľahni!“
Ešte sme neležali, keď sa rozľahol desný rev. Býk bol pri nás. Všetci sme sa triasli s otázkou na perách: „Čo teraz?“
„Nebojte sa! K zemi!“, skríkol som.
Ten muž len opakoval: „Kto sa ponižuje, bude povýšený a kto sa povyšuje, bude ponížený... kto sa ponižuje... kto sa ponižuje.“
Do úžasu sa ma privádzala okolnosť, že sme všetko dobre videli, čo sa dialo okolo nás, hoci sme ležali tvárou k zemi. Býk mal sedem rohov, ktoré boli takmer v kruhu. Dva mal pod nosom, dve miesto očí a dva na obvyklom mieste. Rohy boli silné a pohyblivé a obracal nimi kamkoľvek chcel, takže mohol napadnúť a zraziť kohokoľvek a nemusel sa obracať. Teda stačilo mu len uháňať dopredu, aby zrazil každého, kto sa mu dostal do cesty. Najdlhšie boli rohy pri nose a týmito hrozne mlátil.
Býk bol už pri nás. Tu ten muž zvolal: „Teraz uvidíte účinok pokory.“ V okamihu všetci sme boli pozdvihnutí do výšky, takže nás býk nemohol dosiahnuť. Tí, ktorí sa neponížili, neboli pozdvihnutí. Býk dobehol a okamžite ich roztrhal na kusy. Ani jeden sa nezachránil. My nadnášaní vo vzduchu, triasli sme sa a pýtali sa: „Čože, ak spadneme, tak sme stratení. Beda nám! Čo nás ešte čaká?“ Vtom sme pozorovali rozzúreného býka, ako sa snažil nás dosiahnuť. Hrozne poskakoval, aby nás prebodol, ale nijako nám nemohol ublížiť. Veľmi rozzúrený nám naznačil, že pôjde vyhľadať svojich spoločníkov a akoby chcel povedať: „Potom spoločne postavíme schody... .“ Potom sa s veľkou zúrivosťou vzdialil.
Znovu sme sa ocitli na zemi a ten muž začal volať: „Obráťte sa k juhu!“


II.
Ani nevieme ako, celé okolie sa zmenilo. Keď sme sa obrátili k juhu, videli sme vyloženú Sviatosť Oltárnu. Po oboch stranách horelo množstvo sviec. Ale pole už nebolo, miesto neho sme sa našli v priestrannom chráme, ktorý bol veľmi vyzdobený. Medzitým, čo sme sa všetci klaňali Najsvätejšej Sviatosti, pribehlo množstvo rozrušených býkov s hroznejšími rohmi. Pribehli, ale keď nás videli na adorácii, nemohli nám ublížiť. Začali sme sa modliť venček ku cti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Po chvíli, neviem už ani ako, ohliadli sme sa a býkov tu už nebolo. Obrátili sme sa znovu k oltáru a videli sme zhasnuté sviece a Sviatosť už nebola vystavená. Zmizol i chrám i my. Znovu sme sa ocitli na poli.
Chápete, že býkom je nepriateľ duší – diabol a že veľmi zúri proti nám a chce nám všemožne uškodiť. Sedem rohov je sedem hlavných hriechov. Pred rohmi tohto býka, pred útokmi diabla, aby sme neupadli do tohto hriechu, môže nás zachrániť jedine pokora, základ a podstata čností.


III.
Užasnutí sme sa spýtavo pozerali na seba. Nikto neprehovoril, lebo sme nevedeli, čo povedať.
Čakali sme, že prehovorí don Bosco, alebo že nám niečo povie ten muž. Tu ma ten muž odviedol stranou a povedal: „Poď, ukážem ti triumf Kongregácie – Spoločnosti svätého Františka Saleského. Vylez na tento balvan a uvidíš!“
Uprostred nesmiernej planiny bol obrovský balvan. Vyliezol som naň. Naskytlo sa mi neprehľadné divadlo. Nepokladal som to pole za tak rozsiahle, ale teraz sa zdalo, že je rozsiahle ako celá zem. Ľudia všetkých pletí, krojov a národov boli zhromaždení na tomto poli. Videl som toľko ľudstva, že ho ani toľko na zemi niet a všimol som si tých najbližších. Boli odetí ako taliani. Poznal som prvé rady a všetci boli saleziáni, ktorí viedli hlúčky chlapcov a dievčat. Za nimi boli iní s ďalšími zástupmi. A tak ďalej noví a noví, z ktorých som už nikoho nerozoznal. Bolo ich nespočetné množstvo. Na južnej strane som spozoroval sicílčanov, afričanov a nespočetné zástupy neznámych národov. Všetky viedli saleziáni, ktorých som poznal, ale len v prvých radoch.
„Obráť sa!“, povedal mi ten muž. Pred mojim zrakom sa objavili iné nespočetné národy, odetí do kože, vlnených plášťov a ináč. Obrátil som sa k všetkým štyrom svetovým stranám. Medziiným videl som na východnej strane ženy s maličkými nôžkami, že sotva stáli a nemohli chodiť. Zvláštne však bolo to, že všade som spozoroval saleziánov, ktorí viedli zástupy mládeže a s ňou nesčíselné množstvo národov. Všade som rozoznával saleziánov v prvých radoch, ale ďalších som nepoznal. A z misionárov vôbec nikoho. Mnohé veci nemôžem tu širšie vykladať, lebo by som neskončil.
Tu ten muž, ktorý ma sprevádzal a doteraz všetko vysvetľoval, znova začal rozprávať: „Pozri a dobre si to zapamätaj, teraz všetkému porozumieš, ale dávaj pozor!“
Všetko, čo si teraz videl, je pole určené saleziánom. Vidíš tú nesmiernu žatvu? Na tomto ohromnom poli všade majú pracovať saleziáni. Títo saleziáni sú robotníkmi vinice Pánovej. Mnohí už pracujú a ty ich poznáš. Obzory sa šíria a naskytá sa ti pohľad na národy, ktoré ešte nepoznáš. To znamená, že aj v budúcich storočiach saleziáni budú pracovať na svojom poli. Vieš, že akých podmienok možno dosiahnuť to, čo vidíš? Poviem ti to. Pamätaj si: treba vytlačiť tieto slová, ktoré majú byť vaším heslom, vaším prikázaním a vaším znakom: Práca a striedmosť umožnia rozkvet Saleziánskej spoločnosti. Tieto slová budeš vysvetľovať, opakovať a zdôrazňovať. Dáš vytlačiť príručku, v ktorej budú vysvetlené, aby dokázali, že práca a striedmosť sú dedičstvom, ktoré zanechávaš Kongregácii, čo súčasne bude aj jej chválou.
Odpovedal som: „Veľmi rád to urobím, veď je to podľa nášho cieľa. To odporúčam každý deň a zdôrazňujem pri každej príležitosti.“
„Si o tom presvedčený? Dobre si mi porozumel? Také dedičstvo im zanechávaš – a jasne povedz, dokiaľ budú tvoji synovia verní, budú ich nasledovať od juhu, severu, východu i západu. Zanechaj teraz exercície a rozošli ich na svoje miesta. Títo budú vzorom a potom prídu iní!“
Znova sa ukázali omnibusy, aby nás všetkých zaviezli do Turína. Pozerám sa a vidím, že všetky omnibusy boli „sui generis“ – prapodivné. Nemali operadlá. Obával som sa, že chlapci vypadnú a nechcel som ich pustiť. Ten muž mi povedal: „Len ich pusť, nech idú. Nepotrebujú oporu, ak budú dobre zachovávať tieto slová: buďte striezliví a bedlite! Ak ich budú zachovávať, nevypadnú i keby išli bez operadla.


IV.
Odcestovali a ja som ostal sám s tým mužom. „Poď za mnou!“, oslovil ma, „poď, ukážem ti to najdôležitejšie. Pritom sa budeš môcť mnohému priučiť. Vidíš ten voz?“
„Vidím.“
„Vieš, čo je to?“
„Nevidím dobre.“
„Ak chceš vidieť, pristúp bližšie! Vidíš tam plagát? Pristúp bližšie! Pozri sa naň! Na tom papieri ja znak. Podľa neho ho poznáš.“
Pristúpil som a videl som na papieri namaľované štyri veľké kliny. Pýtal som sa ho: „Vôbec nerozumiem, vysvetlite mi to!“
„Čože, nevidíš štyri kliny? Dobre si ich všimni! Tieto kliny kruto pribili a trápili Božského Spasiteľa.“
„A čo to znamená?“
„Štyri kliny, ktoré trápia rehoľné spoločnosti. Ak sa ich uchrániš, ak nebude nimi trápená tvoja Kongregácia, ak ju budeš vedieť i naďalej udržať, potom bude všetko dobre pokračovať a budete zachránení.“
Ani trochu som tým nezmúdrel: „Čo znamenajú tieto klince?“
„Keď chceš vedieť viac, prezri si lepšie tento voz, ktorého znakom sú kliny. Pozeraj! Má štyri oddelenia a každému zodpovedá jeden klin.“
„Čo znamenajú tieto oddelenia?“
„Všimni si prvé!“
Pozrel som sa na papier, kde bo nápis: ktorým bohom je brucho. „Teraz už začínam chápať.“
Ten muž mi odpovedal: „Je to prvý klin, ktorý trápi a hubí Kongregáciu. Bude kosiť i u vás, ak nebudete na stráži. Nivoč ho a uvidíš, že všetko bude kvitnúť! Pristúpme k druhému oddeleniu a čítaj nápis druhého klinca.“
„Hľadajú vlastné záujmy a nie záujmy Ježiša Krista.“
„Tu sú tí, ktorá hľadajú svoje pohodlie, výhody a pracujú vo svoj prospech alebo prospech príbuzných a nie Kongregácie, ktorá je čiastkou tela Kristovho. Dávaj pozor a vzdiaľ túto metlu a uvidíš rozkvet Kongregácie!“
Tretie oddelenie. Nápis tretieho klinca znel: majú jazyk zmije.
Osudnými pre Kongregáciu sú reptajúci, ohovárajúci a posudzovači, ktorí by stále chceli kritizovať právom i neprávom.
Oddelenie štvrté: príbytok záhaľčivosti.
Tu sú v dome záhaľčiví v hojnom počte a ak sa vkradne záhaľka, komunita je zničená. Keď však sa mnoho pracuje, nemá sa čoho obávať. Ešte jedno si všimni na tomto voze. Chcem, aby si si dôkladne prezrel i to, na čo sa obyčajne nedbá. Vidíš zvláštnu schránku, ktorá nepatrí žiadnemu oddeleniu, ale čiastočne všetkým. Je takmer ústredným oddelením.
„Vidím len opadnuté lístie, vysokú trávu, spletenú s nízkou.“
„Dobre, dobre, len si to dobre všimni!“
„Čo mám v tom vidieť?“
„Dobre si všimni nápis, ktorý je tam skrytý!“
Pozrel som sa a čítal som: had sa ukrýva v tráve.
„Čo to má znamenať?“
„Pamätaj, že sú to indivíduá, ktoré sa skrývajú, nerozprávajú, nezveria sa predstaveným, ale stále premietajú všetky tajomstvá vo svojom srdci. Dávaj pozor. Had sa ukrýva v tráve. Je to pravá metla – mor Kongregácie. Aj keby boli zlými, ale otvorenými, náprava by bola možná. Ale oni sú skrytí a nenápadné zlo sa stáva vážnym. Jed sa množí v ich srdciach a ak sú uzatvorení, zlo sa už nedá napraviť. Dobre sa nauč veci, ktoré treba udržať ďaleko od tvojej Kongregácie. Dobre si pamätaj, čo si počul a rozkáž, aby sa o tom dôkladne a vždy znova rozprávalo. Ak si budeš tak počínať, neboj sa o svoju Kongregáciu, lebo bude vždy lepšie prekvitať.“
Poprosil som toho muža, aby mi doprial čas, aby som si poznačil, čo mi povedal.
„Ak chceš, píš, ale myslím, že nebudeš mať čas a preto dávaj pozor!“
Medzitým, čo mi to vykladal a ja som sa chystal písať, začul som zmätený hluk a ruch. Zdalo sa mi, že sa celé pole rozkolísalo. Rozhliadol som sa a videl som chlapcov, ktorí už odcestovali, ako sa zmätene hrnú ku mne zo všetkých strán. Hneď som začul ručanie býka, ktorý sa objavil, aby ich prenasledoval. Keď som znovu uvidel býka, tak som sa nastrašil, že som sa prebudil.
Vyrozprával som vám sen pri tejto príležitosti prv, než sme by sa rozišli. Pokladám to za hodné ovocie duchovných cvičení, ak budete verní nášmu heslu: práca a striedmosť, keď sa budete všemožne chrániť štyroch klinov, ktoré trápia Kongregáciu: nestriedmosť, vyhľadávanie pohodlia, reptanie a záhaľka. Ďalej nech je každý otvorený, úprimný a dôverný ku svojim predstaveným. Tak to bude na prospech našim dušiam a súčasne budeme môcť spasiť tých, ktorých Božská Prozreteľnosť zverí našej starostlivosti.
(Don Bosco sľúbil počas rozprávania, že lepšie vysvetlí striedmosť, keď bude rozprávať dodatok sna. Ale keď prechádzal k druhej časti, ktorá nasledovala, zabudol na to. Prebudil sa zjavením zúrivého býka. Chcel poznamenať ešte jednu vec a bol uspokojený, akonáhle usnul. Toto potom rozprával v Chieri. Bol tam i don Berto, ktorý si všetko zapísal a poslal don Leymonemu.)
Rád by som bol poznal účinky striedmosti a nestriedmosti a tak som si znova ľahol a tou myšlienkou. Sotva som usnul, objavil sa znova ten muž a vyzval ma, aby som sa pozrel na ovocie striedmosti. Zaviedol ma do rozkošnej záhrady, plnej nádhery a kvetov najrozmanitejších tvarov a druhov. Spozoroval som tam množstvo nádherných ruží, symbolov lásky, inde karafiát alebo jazmín, tam bola ľalia, potom zasa fialka, slnečník a slamienka a ešte mnoho krásnych kvetov, z ktorých každý predstavoval nejakú čnosť.
Tu mi povedal sprievodca: „Teraz dávaj pozor!“
Záhrada zmizla a bolo počuť ohromný hrmot.
„Čo sa to robí, odkiaľ je ten hrmot?“
„Obráť sa a pozeraj!“
Obrátil som sa a videl som štvorhranný voz, zaťažený sviňou a obrovskou ropuchou.
„Pristúp bližšie a nazri dovnútra!“
Pristúpil som, aby som nazrel. Zmietalo sa v ňom množstvo najhnusnejších živočíchov. Boli tam havrany, hady, šťúri, slimáky, netopiere, krokodíly, mloci, jaštery a iné. Nezniesol som taký obraz a zdesený a znechutený hrozným smradom ošklivej zberby obrátil som zrak preč a vtom som sa prebudil. Ešte dlho som cítil ten smrad a myseľ bola tak zdesená tým divadlom, že sa mi zdalo, že ho mám stále na očiach a nemohol som zaspať.
(Don Lemoyne, dbal som o sen, ale nestaral som sa o druhú časť. Celé hádanie nasledovne zaznačil don Barberis)
Rád by som vám zanechal na celý rok zvláštnu pamiatku a to: aby ste sa všemožne snažili zachovať kráľovnú čností: čnosť, ktorá zachováva ostatné. Ak ju máme, nebude sama, ale budú ju doprevádzať ostatné. Keď ju nemáme, po čase alebo hneď stratíme ostatné. Milujte túto čnosť a to vrúcne. Pamätajte si, že sa treba mnoho namáhať a mnoho modliť. Tento druh sa premôže len pôstom a modlitbou. Zaiste, modlitba a umŕtvovanie očí, umŕtvenosť odpočinku, v jedle a zvlášť pití vína. Nehľadajme pohodlie pre naše telo, ale vzpierajme sa mu. Zanechajme zvláštnosti okrem rozumnej potreby, ak to vyžaduje zdravie. Ináč telu dávajme len nevyhnutne potrebne, lebo Duch Svätý hovorí: „Mravne narušené telo zaťažuje dušu.“
Či nie? Čo preto robil svätý Pavol?
„Castigo corpus meum it in servitutem redigo, ut spiritui inserviat.“
Preto znovu odporúčam, čo som odporúčal už pri iných exercíciach: poslušnosť, trpezlivosť, nádej.


Sen 61. – 1876: Révokaz (Vietor reptania roznáša nákazu neposlušnosti)
Don Boscovi sa zdalo, že vstúpil do priestrannej sály v Borgo san Salvario pri Turíne. Boli tam zhromaždení rehoľníci a rehoľnice rôznych rádov a kongregácii vo veľkom počte. Oči všetkých sa upierali na don Bosca, ktorý vstupoval, akoby ho očakávali. Uprostred zazrel podivného človeka, ktorý mal hlavu omotanú bielym obväzom a bol zahalený bielym prestieradlom. Don Bosco sa chcel dozvedieť, kto je ten podivín, ale odpovedali mu, že je to sám don Bosco. Azda predstavoval spiaceho don Bosca.
Predral sa množstvom rehoľníkov, ktorí ho obklopovali, pousmial sa, ale nikto neprehovoril ani slovíčko. S úžasom sa rozhliadol, ale všetci sa pozerali naňho s údivom a bez pohnutia. Konečne prerušil mlčanie a prehovoril: „Prečo sa smejete? Zdá sa mi, že sa mi vysmievate!“
„My, a vysmievať sa tebe? Ty sa mýliš. Usmievaš sa, lebo sme uhádli pohnútku, ktorá ťa sem doviedla.“
„Ako ste mohli uhádnuť, keď sám neviem, prečo som sem prišiel? Uisťujem vás, že váš smiech ma zaráža.“
„Príčinou tvojho príchodu je toto: dávaš duchovné cvičenia svojim klerikom v Lanzo.“
„A preto?“
„Prišiel si hľadať, čo by si im povedal v záverečnej kázni.“
„ Nech je, ako hovoríte. Aspoň mi povedzte, čo im mám povedať, čo by im prospelo a podporilo Kongregáciu svätého Františka Saleského. Budem vám nesmierne povďčný.“
„Jedno ti poradíme: povedz svojim synom, aby sa mali na pozore pred révokazom.“
„Čo? Révokaz? Čo s tým má spoločné révokaz?“
„Ak ochrániš svoju Kongregáciu pred révokazom, bude dlho žiť a nesmierne prospeje dušiam.“
„Ja vám nerozumiem!“
„Čože, ty nerozumieš?“
„Révokaz je metlou, ktorá ubila toľko rehôľ a je príčinou, že mnohé už dnes neplnia svoje poslanie.“
„Táto rada je zbytočná, ak sa lepšie nevyjadríte. Ničomu nerozumiem.“
„Načo si sa toľko rokov trápil s teológiou?“
„Zdá sa mi, že som aspoň vykonal svoju povinnosť, ale v teologických pojednaniach nie je zmienka o révokaze.“
„A predsa! Obráť to vo zmysle duchovnom, mravnom!“
„V etymológii slova nenachádzam ani vzdialený význam, ktorý by bolo možné vykladať v zmysle mravnom.“
„Keďže nie si schopný, hľa, práve prichádza, kto ti všetko vysvetlí.“
Spozoroval vtom don Bosco medzi davom, ktorý sa rozostupoval, aby urobil miesto a videl, ako k nemu prichádza neznáma osoba. Pozrel na ňu lepšie, ale zdalo sa mu, že ju dosiaľ nikdy nevidel, hoci jej dôverné chovanie svedčilo o starej známosti. Akonáhle sa priblížil, don Bosco mu riekol, aby ho vytrhol zo zmätku, do ktorého ho priviedli títo páni. Domnievajú sa, že filoxera je skazou rehoľných domov a chcú, aby som révokaz použil ako predmet svojej kázne na duchovných cvičeniach.
„Don Bosco, by ste taký múdry a neviete to? Istotne, ak budete usilovne túto filoxeru potierať, ak naučíte svojich synov bojovať proti nej, Spoločnosť bude rozkvitať. Viete, čo je to filoxera?“
„Viem, že je to choroba, ktorá sa chytá na rastlinu a hrozí jej záhubou tak, že kmeň uschne. Z čoho pochádza táto choroba?“
„Spôsobuje ju množstvo nepatrných živočíchov, ktorí sa usadia na rastline.“
„Ako možno zachrániť okolité kmene od nákazy?“
„Práve tomu nerozumiem.“
„Počúvajte dobre, čo vám teraz poviem. Révokaz sa najprv vyskytne na jednom kmeni, ale sotva uplynie krátky čas, zachváti všetky okolité kmene a to i tie najvzdialenejšie. Ak sa vyskytne v niektorej vinici, sade, záhrade, nákaza sa šíri s úžasnou rýchlosťou a krása i očakávané ovocie sú razom zničené. Vieš, ako sa šíri nákaza? Nie dotykom, keďže by vzdialenosť bola prekážkou, ani živočíchy nezostupujú na zem a neidú k ostatným kmeňom. Skúsenosť svedčí o inom. Vietor vznecuje túto nákazu a roznáša ju po zdravých kmeňoch. Nákaza sa rýchlo šíri. Teda vedz, že vietor reptania roznáša ďaleko nákazu neposlušnosti. Už rozumieš?“
„Začínam chápať.“
„Škody, ktoré narobí táto choroba, roznášaná vetrom, sú nespočetné. V kvitnúcich domoch udusí najprv vzájomnú lásku, potom horlivosť o spásu duší. Ďalej splodí záhaľku a zničí všetky a nakoniec privedie dom do opovrhnutia pred Bohom i pred ľuďmi. Nestačí preložiť z postihnutého domu, stačí, ak fúka vietor zo vzdialenejšieho miesta. Ver mi, toto je príčinou skazy niektorých reholí.“
„Máš pravdu, uznávam, čo hovoríš. Ako zabrániť takémuto nešťastiu?“
„Obyčajné prostriedky nestačia, ale treba sa chopiť najradikálnejších. Proti révokazu chceli postaviť múr tým, že zasypávali postihnuté kmene, používali i vápennú vodu, skúšali tiež iné prostriedky, ale nič nepomohlo, lebo od jedného postihnutého kmeňa razom bola zničená celá vinica. A z jednej vinice sa nákaza šíri do okolitých. Z týchto do iných a tak sa šíri po celom kraji a potom po celej ríši. Chceš poznať jediný prostriedok, ktorým možno razom zničiť zlo v samom počiatkom? Akonáhle sa objavia príznaky nákazy na niektorom kmeni, treba ho opatrne vyťať, vysekať jeho ohradu a všetko hodiť na oheň. Keby bola zachvátená celá vinica, treba vyťať všetky kmene a všetko obrátiť na popol, ak chceme zachrániť blízke vinice. Len oheň zničí túto nákazu.
Preto, ak sa ukáže nákaza v niektorom dome, ak sa ukáže odpor proti vôli predstavených, pyšne zanedbávanie Stanov, opovrhovanie záväzkami spoločného života, vtedy neotáľaj, ale vytrhni tento dom bez odkladu zo základu, vyhoď jeho údy a nedaj sa ovládať nebezpečne zhovievavou trpezlivosťou. Ako s domom, tak aj s jednotlivcami. Niekedy sa ti azda bude zdať, že osamotený vyzdravie a vráti sa znovu na dobrú cestu, azda ti bude ľúto zoťať ho, keďže ho miluješ alebo i pre jeho zvláštne schopnosti a učenosť, ktorá na pohľad dodáva Kongregácii lesk. Nedaj sa sklátiť takýmito úvahami. Takí ľudia s ťažkosťou zmenia svoje návyky. Nemyslím, žeby ich obrátenie bolo nemožné, ale tvrdím, že sa to stáva tak zriedka a že pravdepodobnosť neospravedlňuje predstaveného prikloniť sa k láskavejšiemu úsudku. Povieš však, že niektorý vo svete zle skončí? To je ich starosť, za svoje chovanie budú sami zodpovedať, ale tvoja Kongregácia nesmie trpieť ich vinou.“
„Čo keby bolo možné láskavosťou spoločnosti ich napraviť?“
„Táto domnienka neobstojí. Lepšie je vyhnať jedného z pyšných, ako ponechať ho s pochybnosťami, aby mohol ďalej zasievať kúkoľ do vinice Pánovej. Dobre si to zapamätaj a uplatňuj, ak to bude potrebné. Hovor o tom s riaditeľom na duchovných cvičeniach a to nech je i predmetom záverečnej kázne týchto duchovných cvičení.“
„Áno, urobím tak. Ďakujem za radu. Teraz mi však povedz, kto si?“
„Čo ma už nepoznáš? Už sa nepamätáš koľkokrát sme sa videli?“
Medzitým, čo neznámy rozprával, okolostojaci sa smiali. Vtom zaznel zvonec a don Bosco sa prebudil. Dodal, že tento sen trval tri noci, preto neobstojí pochybnosť, že si ho vymyslel ako podobenstvo, aby fantasticky priodel svoje myšlienky.
Divná hlava sa mu výborne hodila na úvod, v ktorom obyčajne pokoroval seba a vyhováral svojim poslucháčom domnienku, že ide o mimoriadne veci.


Sen 62. – 1876: Sen o Dominikovi Saviovi
V jeden večer, keď som bol v Lanzo a nadišiel čas k odpočinku, mal som sen. Podobný som rozprával na duchovných cvičeniach, keďže ste tu neboli všetci a sen sa v mnohom líši, zaumienil som si, že vám ho poviem. Viete, že svojim synom úplne otváram svoje srdce, že pre nich nemám tajnosti. Dávajte mu význam aký chcete, ale ako hovorí sv. Pavol: čo je dobre, toho sa držte, tak robte i vy. Ak nájdete v ňom, čo by vašej duši prospelo, využite to. Kto tomu nechce veriť, nemusí, veď na tom nič nezáleží, ale nikto nech sa nevysmieva tomu, čo vám poviem. Ďalej vás prosím, aby ste o tom nerozprávali cudzím ľuďom a nepísali o tom domov. Snom možno prikladať dôležitosť, akú si zasluhujú, ale tí, ktorí nepoznajú naše dôverné vzťahy, mohli by prenášať úplne mylný úsudok o veci, nepravdivo ju označovať. Každý nevie, že ste mojimi synmi a že vám poviem všetko, čo viem, ba niekedy i to, čo neviem. (všeobecný smiech) Čo vyjaví otec milovaným deťom pre ich dobro, to má ostať medzi nimi. Ešte z iných dôvodov. Obyčajne, ak sa rozpráva sen cudzím ľuďom, zmení sa alebo sa povie práve nepochopená časť a týmto sa spôsobí také zlo, že svet opovrhuje tým, čím by nemal opovrhovať.
Vedzte, že sny mávame v spánku.
Bolo to večer 6. decembra. Bol som so svojej izbe a neviem, či som čítal alebo sa prechádzal, keď sa mi začalo snívať. Náhle som sa nešiel na útese nad vlnami nesmiernej planiny, ktorej koniec som nemohol vidieť. Strácala sa v nekonečnosti. Bola úplne modrá ako kľudné more, hoci to nebola voda. Zdalo sa mi, že je to vyhladený, lesklý krištáľ. Podo mnou a za mnou bola prímorská krajina.
Nesmiernu rovinu delili široké a krásne cesty na rozsiahle sady nevystihnuteľnej krásy, v ktorých boli háje, lúky a záhony kvetín najrozmanitejších farieb a tvarov. Ani sa nedá predstaviť niektorá pozemská kvetina, hoci sa niektoré podobali. Tráva, kvety, stromy a ovocie boli neobyčajne krásne. Lístie bolo zlaté, kmene a vetvy z diamantu a ostatok bol primerane nádherný. Nebolo možné spočítať všetky druhy. Každý kúsok žiaril zvláštnym svetlom. Uprostred tých sadov som videl nespočetné množstvo podobných budov, rovnako krásne, ľúbezné, nádherné a neobyčajne rozmerné, že sa mi zdalo, že k vybudovaniu jednej by nestačili všetky poklady sveta. Pomyslel som si: „Akú radosť by mali moji chlapci, keby mali aspoň jeden takýto dom!“ Tak som uvažoval a videl som ich len zvonku. O koľko väčšia nádhera bola vnútri?
Medzitým, čo som sa divil toľkým veciam, ktoré zdobili sady, náhle sa niesla vzduchom ľúbezná hudba, tak sladká a milá, že si to vôbec nemožno predstaviť. Hudba don Cagliera i don Dolianiho v porovnaní s touto nemá nič hudobného. Bola to hudba sta tisícich nástrojov a všetky vydávali iný zvuk a všetky možné tóny sa niesli vzduchom a lahodili sluchu. K nim sa pripojili zbory spevákov.
Tu som zbadal množstvo ľudu, ktoré sa v tých sadoch spokojne a veselo radovali. Niektorí spievali, iní hrali. Každý hlas, každý tón pôsobil dojmom jedného výkonu, tisícich najrozličnejších nástrojov. Súčasne počul človek všetky tóny hudobnej stupnice od najnižších po najvyššie, pokiaľ si ich len možno predstaviť a to v dokonalom súzvuku. K vystihnutiu tejto hudby nestačí ľudské prirovnanie.
Na tvári blažených obyvateľov tých sadov sa zračilo neobyčajné šťastie, aké zakúšali v speve, ale súčasne i nesmiernu radosť, ktorú pociťovali z počúvanie iných. Čím viac niektorí spievali, tým viac sa roznecovala túžba po speve a čím viac počúvali, tým viac túžili počúvať. Toto je ich pieseň: Spása, česť, sláva všemohúcemu Bohu Otcovi... Kráľovi vekov, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde súdiť živých i mŕtvych na večné časy.
Medzitým, čo som ako vo vytržení načúval nebeskej hudbe, zbadal som nespočetné množstvo mládeže a z nich som mnohých poznal, lebo boli v oratóriu alebo v iných našich ústavoch, ale väčšinu som vôbec nepoznal. Nespočetný zástup prichádzal ku mne. V jeho čle kráčal Dominik Savio a hneď za ním don Alasonatti, don Chiala, don Gulitto a množstvo iných klerikov a kňazov, z ktorých každý viedol čatu chlapcov.
Pýtal som sa: „Spím alebo bdiem?“
Tlieskal som rukami, ohmatával som si prsia, aby som sa presvedčil, či je to sen alebo skutočnosť. Zástup sa asi na desať či osem predo mnou zastavil. Svetlo jasnejšie zažiarilo, hudba prestala hrať a zavládlo hlboké ticho. Všetci chlapci mali nesmiernu radosť, ktorá im vyžarovala z očí a na tvári sa javil pokoj dokonalej blaženosti. Hľadeli na mňa s milým úsmevom na perách a zdalo sa, že chcú hovoriť, ale nehovorili.
Len Savio sa priblížil, že by som ho mohol istotne dotknúť, keby som natiahol ruku. Mlčal a s úsmevom hľadel na mňa. Bol prekrásny! Jeho šaty boli celkom zvláštne. Bielučká tunika popretkávaná diamantmi splývala až k pätám. Široký červený pás, husto vyzdobený drahokamami mu opásaval boky. Jeho drahokamy sa tak nádherné prepletali prekrásnymi farbami, že som bol pri pohľade na ne od údivu temer bez slova. Z krku mu viseli vence nevídaných a neprirodzených kvetov a zdalo sa , že lístky z diamantov sú na zlatých stopkách a podobne ostatné. Tieto kvety žiaril nadzemským svetlom, jasnejším od slnečného svetla v plnej kráse za jarného rána. Papršteky tohto svetla osvecovali jeho pôvabnú, červenavú tvár neopísateľným spôsobom. Svit žiaril tak, že nebolo možné rozoznať jeho rôzne farby. Hlavu mu venčila koruna ruží. Kadere mu vlnito splývali vez ramená a dodávali mu tak krásny, pôvabný a príťažlivý vzhľad, že sa zdal ako anjel.
I ostatní žiarili ako slnko a boli rôzne oblečení: niektorí viac, iní menej, jeden v tom, iný v onom šate, u jedného prevládala tá farba, u iného iná. Ale všetky šaty mali svoj význam, ktorý by nikto nepochopil. Všetci boli opásaní červenou stuhou.
Pozoroval som všetko ďalej a pomyslel som si: „Čo to znamená? Ako som sa sem dostal?“ Nevedel som, kde som. Úplne zmútený a trasúc sa strachom, neopovažoval som sa pokročiť ku predu. Všetci stáli mlčky, až konečne Savio prehovoril: „Prečo tu stojíš celý zničený a mlčíš? Čo snáď si nie tým mužom, ktorý sa kedysi ničoho nebál, ktorý nebojácne stál proti ohováraniam, prenasledovaniu a nepriateľom, v nebezpečenstvách a súžení každého druhu? Kde je tvoja odvaha? Prečo mlčíš?“
S ťažkosťou som prehovoril: „Neviem, čo povedať. Si ty teda Dominik Sávio?“
Sávio láskavo odpovedal: „Prišiel som sa s tebou porozprávať. Koľkokrát sme sa rozprávali na zemi. Nepamätáš sa, ako si ma kedysi miloval? Koľkokrát si ma zahrňoval dôkazmi priateľstva a zvláštnej lásky? Nezodpovedal som azda tvojej vrúcnej lásky? V teba som skladal všetku svoju dôveru. Prečo sa teda bojíš? Prečo sa trasieš? Vzmuž sa a pýtaj sa ma!“ä
Vzchopil som sa: „Trasiem sa, pretože neviem, kde som.“
„Si na mieste blaženosti.“, odpovedal Savio, „tu sa zakusujú všetky radosti a rozkoše.“
„Toto je azda odmena spravodlivých?“
„Nie! Sme na mieste, kde nepožívame večné dobroty, ale len dobrá, ale len časné dobrá v neobyčajnej miere.“
„Teda, tieto veci sú prirodzené?“
„Áno, ale okrášlené Božou mocou!“
„A mne sa zdalo, že toto je raj!“
„Vôbec nie!“ odpovedal Sávio „žiadne ľudské oko neuzrie večné krásy!“
„A táto hudba? Je to azda hra, ktorú počúvate v raji?“
„Nie, nikdy!“
„Sú to teda prirodzené zvuky?“
„Áno, ale zdokonalené všemohúcnosťou Božou.“
„A toto svetlo, prevyšujúce jasnosť slnka: je to azda svetlo nadprirodzené, svetlo raja?“
„Je to svetlo prirodzené, ale zosilnené a zdokonalené všemohúcnosťou Božou.“
„A nemohol by som vidieť aspoň trochu nadprirodzeného svetla?“
„To nemôže nikto, dokiaľ nedospel k nazeraniu Boha sicut est. Najnepatrnejší paprštek tohto svetla by okamžite usmrtil človeka, lebo by ho nezniesli ľudské zmysly.“
„Mohol by som vidieť ešte najjasnejšie svetlo, než je toto?“
„Áno, môžeš... dám to na dôkaz toho, čo hovorím... otvor oči a viď!“
„Však mám otvorené!“, namietal som.
„Dávaj pozor a pozeraj do diaľky ku krištáľovému moru!“
Pozrel som sa a v diaľke vytryskol pruh tak prenikavého svetla, že som to nemohol zniesť. Privrel som oči a skríkol tak, že som prebudil don Leymoneho, ktorý spal v susednej izbe. Zdesený sa ma ráno spýtal, čo sa mi v noci stalo, že som bol tak rozrušený. Ten záblesk svetla bol tisíckrát silnejší než slnečný a jeho jas by bol stačil osvietiť celý svet. Po chvíli som otvoril oči a spýtal som sa Sávia: „Čo je to? Nie je azda Božské svetlo?“
Sávio odpovedal: „To nie je svetlo nadprirodzené, hoci v porovnaní so svetlom pozemským ho prevyšuje jasom. Je to len prirodzené svetlo, zosilnené Božou mocou. I keby nesmierne pásmo svetla, podobné tomu, ktoré si videl z diaľky, obklopilo celý svet, nemohol by si mať z toho ani pojem o jase nebeskom.“
„Z čoho sa teda radujete v nebi?“
„Ach,...! Ale, veď to nie je možné vypovedať! O radostiach nebeských sa človek nedozvie pokým nezomrie a nespojí sa so svojím Stvoriteľom. Radujeme sa z Boha! To je všetko.
Prebral som sa z úžasu a obdivoval som krásu Sávia. Nato som sa hneď opýtal: „Prečo máš taký bielučký a pôvabný odev?“
Savio mlčal, akoby nemienil odpovedať a zbor velebne zanôtil svoju pieseň: „To sú panici, ktorí nasledujú Baránka, kamkoľvek ide.“
Keď utíchol spev, opýtal som sa ho: „Načo máte ten červený pás?“
Ani tentoraz Savio neodpovedal a don Alasonatti začal spievať: „Virgines enim sunt et sequntur Agnum quocumque ierit.“
Vtom som pochopil, že červený pás je symbolom veľkých obetí. Ťažkých sebazáporov, ba takmer mučeníctva, podstúpeného pre záchranu čistoty. Veď pre zachovanie čistoty pred Bohom boli ochotní obetovať život, keby to vyžadovali okolnosti, bolo to znakom kajúcnosti, ktorá dušu očisťuje od vín. Belosť a lesk šiat boli znakom krstnej nevinnosti, ktorú si zachovali.
Unášaný týmito spevmi, prehliadal som šíky nebeských mladíkov, korí stáli za Sáviom. Opýtal som sa ho: „Kto sú tí, ktorí stoja okolo teba? A prečo tak žiarite?“ Sávio neodpovedal. Mladíci začali spievať: „Sú ako boží anjeli v nebi.“
Tu som spozoroval, že Sávio zvláštne postavenie medzi množstvom mladíkov, ktorí stáli za ním asi desať krokov, akoby v úctivej vzdialenosti. Opýtal som sa ho: „Prečo predchádzaš a vedieš ostatných, keď si mladší od tých mnohých, ktorí zomreli v našom oratóriu? Prečo hovoríš ty a ostatní mlčia?“
„Som zo všetkých najstarší.“
„Ale nie. Iní sú omnoho starší.“, namietal som.
„Som najstarší z oratória“ opakoval Sávio „lebo som prvý opustil svet a odobral sa na druhý svet. A konečne som ako Boží posol.“
Tá odpoveď mi objasnila príčinu zjavenia. Stál tu ako zástupca Boží.
„Nože, rozprávajme sa o užitočných veciach!“
„Len sa rýchlo spýtaj, čo sa chceš dozvedieť! Čas uteká a azda rýchlo vyprší doba na rozhovor a potom by si ma viac nevidel.“
„Myslím, že mi máš oznámiť niečo dôležitého!“
„Čo by som ti mohol povedať, ja biedny tvor.“, odpovedal Sávio v hlbokej pokore, „dostal som však poslanie od Najvyššieho, aby som hovoril s tebou a preto som prišiel.“
„Nože“, zvolal som, „povedz mi niečo o minulosti, prítomnosti a budúcnosti nášho oratória. Povedz mi niečo o iných drahých synoch. Hovor o našej Kongregácii!“
„O tom by som ti mal mnoho hovoriť.“
„Povedz teda, čo vieš, hovor o minulosti.“
„Celá minulosť je na tvojich bedrách.“
„Učinil som azda niečo zo svojej vôle?“
„O minulosti smieme povedať toto: v minulosti tvoja Kongregácia vykonala mnoho dobra. Či nevidíš tam nespočetné množstvo mládeže?“
„Vidím. Koľko je ich a akí sú šťastní!“
„Pozri sa lepšie a čítaj nápis nad vchodom do záhrady!“
„Vidím. Je to nápis: Saleziánska záhrada.“
„Dobre“, pokračoval Sávio, „to všetko boli saleziáni alebo aspoň vychovaní alebo mali k tebe nejaký vzťah a dosiahli skrze teba alebo tvojich kňazov spásu alebo klerikov a iných, ktorých si doviedol na cestu povolania. Spočítaj ich, ak budeš môcť. Avšak bolo by ich o stotisíc viac, keby si mal viac viery a dôvery v Pána Boha.“
Povzdychol som, nevediac, čo odpovedať na túto výčitku a hneď som si zaumienil, že sa vynasnažím, aby som mal v budúcnosti viac viery a dôvery.
Potom som sa spýtal: „A čo o prítomnosti?“
Tu mi Sávio ukázal skvostnú kyticu kvetín, ktorú mal v ruke. Boli tam ruže, fialky, slnečnice, horce, ľalie, slamienky a uprostred kvetov niekoľko obilných klasov.
Podal mi kyticu so slovami: „Pozri sa!“
„Vidím, ale ničomu nerozumiem.“
„Túto kyticu ukáž a daj svojim synom, aby ju mohli obetovať Bohu, keď príde čas. Postaraj sa, aby ju mali všetci a aby im ju nikto nezobral. Buď si istý, že s ňou budú úplne blažení!“
„Čo však znamená táto kytica kvetín?“
„Vezmi teológiu a ona to povie!“
„Teológiu som študoval, ale z nej by som si nevedel vybrať, čo mi hovoríš.“
„Ta musíš vedieť takéto veci!“
„Ale pomôž mi a vysvetli mi to.“
„Vidíš tieto kvety? Predstavujú čnosti, ktoré sa zvlášť páčia Pánu Bohu.“
„Ktoré sú to?“
„Ruža je symbolom lásky, fialka pokory, slnečnica poslušnosti, horec kajúcnosti a umŕtvovania, klasy častého svätého prijímania, ľalia prekrásnej čnosti, o ktorej je písané: Budú ako boží anjeli v nebi – čistota. A slamienka znamená, že tieto čnosti majú trvať večne, totiž vytrvalosť.“
„Ďakujem, drahý môj Sávio, povedz mi však ty, ktorý si uplatňoval všetky tieto čnosti, čo ťa najviac oblažovalo v hodinu smrti?“
„Čo myslíš, ktorá to asi bola?“, opýtal sa Sávio.
„Azda to, že si zachoval prekrásnu čistotu?“
„Nie, nie to jediné.“
„Azda to, že si mal kľudné svedomie?“
„Je to dobrá vec, ale ešte nie najlepšia.“
„Tešila ťa azda túžba po raji?“
„Ani nie to.“
„Čo teda? Azda poklady dobrých skutkov?“
„Nie, vôbec nie.“
„No, čo ťa teda oblažovalo v hodine smrti?“, spýtal som sa prosebne a zmätený, že som nemohol uhádnuť jeho myšlienku.
„No teda, toto ma posilňovalo v poslednej hodine: bola to pomoc Matky Božej, mocné a vrelé milovanie. Povedz to i svojim synom, aby ju neustávali vzývať, pokiaľ žijú. Pýtaj sa ma rýchlo, čo sa ešte chceš dozvedieť, aby som ti ešte odpovedal.“
„Čo mi povieš o budúcom roku?“
„V nasledujúcom roku 1877 ťa postihne veľký žiaľ. Šesť – a dvaja z tých, ktorí sú ti drahí, budú povolaní na večnosť. Nermúť sa: budú len presadení z poľa tohto sveta do rajských sadov a ozdobení korunou života. Neboj sa, Boh ti pomôže a pošle iných, tiež dobrých synov.“
„Nech sa stane! A teraz niečo o Kongregácii.“
„Čo sa týka Kongregácie, vedz, že Boh pripravuje veľké veci. Vzíde jej v budúcom roku zornička tak skvelej slávy, že osvieti ako blesk svet na jeho štyroch stranách: od východu na západ a od juhu na sever. Očakáva ju veľká sláva. Staraj sa však, aby voz, na ktorom stojí Pána, sa nevykoľajil a tvoji synovia nezišli z cesty. Ak to dokážu a pochopia svoje vznešené poslanie tvoji kňazi, budúcnosť bude skvelá a prinesie spásu mnohým dušiam. Ale pod jednou podmienkou: že tvoji synovia budú uctievať Pannu Máriu a budú vedieť zachovať čistotu, ktorá sa nesmierne páči Pánu Bohu.“
„Teraz by si mi mohol povedať niečo všeobecne o Cirkvi!“
„Osudy Cirkvi sú v rukách Božích. Nemôžem ti vyjaviť, čo určil vo svojich večných plánoch. Také tajomstvá vyhradil Boh sebe a nedozvie sa o nich žiadny človek.“
„A čo Pius IX.?“
„Môžem ti tu povedať len to, že pastier Cirkvi už nebude dlho bojovať na tejto zemi. Zvíťazí ešte v niekoľkých bitkách, ale čoskoro bude zosadený a Boh mu dá zaslúženú odmenu. Ostatné vieš: Cirkev nezahynie. Chceš sa ma ešte niečo spýtať?“
„A čo sa týka mňa?“, spýtal som sa.
„Ach, keby si vedel, koľko súženia máš ešte znášať... ale jednaj rýchlo, lebo zostáva málo času, aby som ešte s tebou hovoril.“
Tu som chytro vztiahol ruku, aby som sa dotkol svätého mladíka, ale jeho ruky sa zdali vzdušnými a nenahmatal som nič.
„Hlupáčik, čo to robíš?“, s úsmevom sa spýtal Savio.
„Bojím sa, že ťa stratím.“, volal som.
„Nie si tu s telom?“
„S telom nie, ale obdržím ho jedného dňa.“
„A čo je táto tvoja postava a podoba? Veď skutočne vidím v tebe podobu Dominika Savia?“
„Vedz, že duša odlúčená od tela ak sa ukáže s dovolením Božím niektorému človeku, uchováva si svoju vonkajšiu postavu a podobu so všetkými telesnými vlastnosťami, ako za pozemského života a tak hoci nesmierne okrášlená, uchováva ich až do dňa, v ktorom sa spojí s telom k všeobecnému súdu. Potom bude s ním navždy v raji. Preto sa ti zdá, že mám ruky, nohy a hlavu. Ale nemohol by si ma zadržať, keďže som čistý duch. len pre túto vonkajšiu podobu ma poznávaš.“
„Už rozumiem. Počuj, ešte jedno ťa prosím. Sú všetci moji chlapci na pravej ceste ku spáse? Povedz mi niečo, aby som ich mohol dobre viesť!“
„Chlapcov, ktorých ti Božia Prozreteľnosť zverila, možno rozdeliť na tri skupiny. Prezri si ich podľa týchto znakov!“
Pozrel som sa na prvý znak. Bolo na ňom napísané: nezranení. Boli tu mená tých, ktorých diabol ešte nezranil. Títo nepoškvrnili svoju nevinnosť. Bolo mnoho nezranených a videl som ich všetkých. Mnohým som už nepoznal, ale mnohých som videl po prvýkrát. Azda sú to tí, čo prídu do oratória v budúcich rokoch. Kráčali vzpriamení po úzkej ceste, hoci boli terčom šípov, mečov a kópií, ktoré na nich o všetkých strán dopadali. Tieto zbrane tvorili akoby dve hradby pozdĺž cesty a narážali na nich bez toho, žeby ich poranili.
Tu mi Savio podal druhý znak. Bolo na ňom napísané: zranení. Totiž tí, ktorí stratili milosť Božiu, ale povstali. Ich rany sa zacelili, lebo ľutovali a z hriechov sa vyznali. Týchto bolo viac, než prvých. Títo dostali rany na ceste života od nepriateľov, ktorí tvorili hradbu pozdĺž ich cesty. Mnohí kráčali zhrbení a malomyseľní.
Savio mal v ruke ešte tretí znak. Na ňom bol nápis: kráčajúci cestou neprávosti. Boli tam zapísané mená všetkých tých, ktorí boli v nemilosti Božej. Netrpezlivo som túžil dozvedieť sa tajomstvo a siahol som po ňom rukou. Savio vzrušene zvolal: „Nechaj, počkaj chvíľu a počuj! Ak otvoríš tento list, rozšíri sa taký zápach, že ho nikto neznesie. Anjeli musia znechutení a zdesení utiecť, ba i Svätý Duch cíti hnus nad hrozným zápachom hriechu.“
Tu som nadhodil: „Ako to, veď Boh ani anjeli netrpia? Ako môžu cítiť zápach hmoty?
„Predsa, čím sú tvory čistejšie a lepšie, tým viac sa približujú k duchom nebeským. A naopak, čím je človek horši a nečistý, tým viac sa vzďaľuje od Boha i od anjelov, ktorí pred ním utekajú a pociťujú hnus a odpor.“
Nato mi podal list a riekol: „Vezmi, otvor a hľaď to využiť pre svojich mladíkov, ale nezabudni nikdy na pokyn, ktorý som ti dal. Vynasnažuj sa, aby milosť mali všetci a všetci ju milovali. Potom rýchlo ustúpil medzi svojich priateľov akoby chcel újsť.
Otvoril som list. Nevidel som žiadne meno, ale v okamihu som zazrel všetkých, ktorí tam boli zapísaní, ako keby som ich videl osobne v skutočnosti. S horkosťou som hľadel na nich. Všetkých som poznal a patrili do oratória alebo do iných ústavov. Videl som medzi nimi i mnohých tých, ktorí sa zdajú dobrými a i výbornými a nie sú takými. Pri roztváraní listu sa rozšíril neznesiteľný zápach a zachvátilo ma také prudké bolenie hlavy, že som myslel, že skonám. Vtom sa zotmelo a videnie zmizlo. Viac som už potom nič nevidel z tak podivuhodného pohľadu. Súčasne sa zablyslo a rozľahol sa rachot hromu tak hrozný, že som sa zdesený prebudil.
Ten zápach prenikol stenami a nasiakol do šatstva, takže som ešte dlho potom cítil ten hnus. Tak ošklivé je pred Bohom už meno hriešnika. Ešte teraz, keď si spomeniem na ten zápach, cítim nevoľnosť a veľkú ťažobu v žalúdku.
Tam v Lanzo, kde som práve vtedy bol, začal som vyšetrovať hneď toho a onoho a spozoroval som, že ma sen neklamal. Bola to milosť Božia, ktorá mi dopriala spoznať duševný stav každého. O tomto však nebudem verejne rozprávať. Bolo by treba ešte niečo vysvetliť, ale to až inokedy.
Práve to, že videl niektorých chovancov ako zlých, hoci boli považovaní za dobrých, vzbudilo v don Boscovi podozrenie, či nejde azda o nejaký klam. Preto si dal predbežne zavolať niektorých na audienciu, lebo sa chcel presvedčiť o povahe sna.
Keď sa presvedčil, že pochádza zhora, prehovoril verejne. Ostatné potvrdil čas a splnil predpovedané, ktoré sme práve počuli.


Sen 63. – 1877: Vo sne znovu v Ríme (predzvesť smrti sv. otca Pia IX.)
Zdalo sa mi, že som sa znova ocitol v Ríme a hneď som sa odobral do Vatikánu, nepomyslel som ani na obed ani na žiadosť o audienciu. Medzitým, čo som čakal v akejsi miestnosti, prišiel Pius IX., posadil sa do veľkého fotela blízko mňa. Celý udivený chcel som vstať a pokloniť sa mu. Ale on to nedovolil. Ba nútil ma, aby som ostal sedieť vedľa neho. Rozvinul sa asi nasledujúci dialóg:
Svätý otec: „Nie to dávno, čo sme sa videli.“
Don Bosco: „Naozaj, je tomu niekoľko dní.“
Svätý otec: „ Oddnes sa budeme vidieť častejšie, keďže treba prejednať množstvo vecí. Povedzte mi teda, čo ste už vykonal po svojom odchode z Ríma?“
Don Bosco: „Bolo málo času. Usporiadal som množstvo vecí nedokončených pred mojím odchodom. Potom som uvažoval, čo ba sa dalo spraviť pre Concettiny. Vtom sme dostali žiadosť kardinála – vikára, aby sme prevzali správu nemocnice Tešiteľky. (Concenttiny – názov sestier v útulku Tešiteky.) Je to prvá žiadosť, s ktorou sa na nás obracia spomenutý kardinál a preto sme mu vyhoveli. Súčasne však pôsobí ťažkosti nedostatok personálu.“
Svätý otec: „Koľko kňazov ste už poslali ku Concettinám?“
Medzitým sa začal so mnou prechádzať, držiac ma stále za ruku.
Don Bosco: „Poslali sme len jedného a práve premýšľame, aby sme poslali ďalších. Ale sme v rozpakoch, lebo nikoho nenachádzame.“
Svätý otec: „Predovšetkým sa postarajte o personál – u Ducha Svätého.“
Potom svätý otec, spriama vysoko ožiarený si ma prehliadol.
Don Bosco: „Ach, svätý otče, keby moji chlapci mohli vidieť vašu tvár! Myslím, že by radosťou ostali bez slova. Veľmi vás milujú.“
Svätý otec: „To nie je nemožné... Ktovie, či sa nesplnia ich túžby?“
Medzitým akoby mu bolo zle, opieral sa tu a tam.
Potom si šiel sadnúť na pohovku, na ktorú sa celý natiahol. Myslel som si, že je azda unavený a že si ľahol, aby si odpočinul. Preto som hneď skočil po podušku, aby mal vyvýšenú hlavu. Nechcel to, ba natiahol i nohy a hovoril: „Treba biele prestieradlo, aby ma pokrylo od hlavy po päty.“
Stál som zmätený a s úžasom som sa pozeral. Nevedel som, čo povedať a čo robiť. Nechápal som, čo sa deje. Zatiaľ svätý otec vstal a riekol: „Poďme!“
Došli sme do sály, kde bola množstvo hodnostárov a svätý otec bez všetkého kráčal ku zatvoreným dverám. Rýchlo som ich otvoril, aby mohol prejsť sv. otec, ktorý už bol blízko. Keď to videl ktorýsi prelát, začal krútiť hlavou a frflať: „To nepatrí don Boscovi, to je úloha pre niektorého komorníka.“
Čo najlepšie som sa ospravedlnil a podotkol som, že si neosobujem žiadne právo, ale že som otvoril dvere, keďže tam nikto nebol. Ďalej ich svätý otec neobťažoval. Potom sa obrátil a hovoril: „Len ma nechajte, takto to chcem.“ Sotva prešiel dverami, už ho nebolo vidieť.
Osamotený, nevedel som, kde som. Všade som sa pozeral, aby som sa orientoval a tu som na jednej strane spozoroval Buzettiho. Jeho prítomnosť ma veľmi potešila. Chcel som mu niečo povedať, keď ma oslovil a pristúpil ku mne: „Pozrite sa, aké máte škaredé a roztrhnuté topánky.“
Don Bosco: „To viem. Ale čo chceš? Už sa dosť našliapali a ešte sú to tie, v ktorých som šiel so Lanza a dvakrát do Ríma. Bol som v nich už aj vo Francúzku a teraz sú opäť tu. Samozrejme, že sú deravé.“
Buzetti: „Potom nevidíte, že opätku sú skoro zodraté a chodíte skoro po zemi?“
Don Bosco: „Máš pravdu. Teraz mi povedz, vieš, kde sme? Vieš, čo tu robíme? Vieš, prečo sme tu?“
Buzetti: „Pravdaže viem.“
Don Bosco: „Teda mi to povedz: snívam alebo je to skutočnosť? Rýchlo mi niečo povedz!“
Buzetti: „Neznepokojujte sa, nesnívate, ale je to pravda, všetko, čo vidíte. Sme v Ríme a to vo Vatikáne. Pápež zomrel, je to pravda, že budete mať ťažkosti prv, než sa odtiaľto budete môcť dostať von. Nenájdete ani schody.“
Pristúpil som k dverám a oknám a videl som, že sú rozrúcané a rozbité všetky domy na stranách. Ba i schody boli rozlámané a všade bolo plno dosiek.
Don Bosco: „A teraz naozaj vidí, že sa mi to len zdá. Bol som pred chvíľou vo Vatikáne s pápežom a tam nebolo nič podobné.“
Buzetti: „Túto zrúcaninu spôsobil náhly otras, zapríčinený smrťou pápeža. Veľmi ju pocíti celá Cirkev.“
Nevedel som, čo povedať, ani čo si počať. Na každý pád som chcel odtiaľto preč. Pokúšal som sa, ale márne. Bál som sa, že zahyniem v troskách. Chcel som ísť, ale ktosi ma silno chytil za vlasy a vôbec ma nechcel pustiť. Začal som kričať: „Ach, to bolí!“ Vtom som sa prebudil.


Sen 64. – 1877: Saleziánsky sen: láskavosť svätého Františka
Namiesto dlhej kázne vám tu poviem jednu historku. Volajte je ako sa vám páči: bájka, sen, historka, pripisujte jej veľkú, malú alebo žiadnu dôležitosť a súďte o nej ako sa vám páči. Ale predsa táto historka nás mnohému naučí.
Zdalo sa mi, že som kráčal alejou u Porta Suzza a pred kasárňami. Tam som spozoroval akúsi ženu, ktorú som považoval za predavačku pečených gaštanov, lebo nad ohňom otáčala valec. Myslel som si, že v ňom pečie gaštany. Obdivujúc zvláštna spôsob pečenia gaštanov, pristúpil som bližšie, vidiac, že cylinder sa naozaj otáča. Opýtal som sa ženy, čo pečie a takomto aparáte. Ona odpovedala: „Pečiem lahôdky pre saleziánov.“
„Čože? Lahôdky pre saleziánov?“
„Áno“, povedala a hneď otvorila cylinder a ukázala mi. Rozohnal som cukríky rôznych farieb. Boli oddelené platňou: jedny boli biele, iné červené a iné čierne. Videl som na nich zrazený cukor, ktorý sa podobal dažďovým kvapkám alebo čerstvo napadnutej rose. Táto rosa bola niekde postriekaná červenými škvrnami.
Opýtal som sa ženy: „Dajú sa jesť?“
„Áno“ a hneď mi podala.
Potom som sa spýtal: „Prečo sú niektoré kúsky červené, iné čierne a iné biele?“
Žena odpovedala: „Biele nestoja mnoho námahy, lebo ich možno ľahko postriekať, červené stoja krv a čierne život. Kto ich okúsi, ten nepozná námahu, nepozná smrť.“
„A zrazený cukor, čo znamená?“
„Je znakom sladkosti svätca, ktorého ste si vzali za vzor. Táto rosa znamená, že sa treba hodne a mnoho potiť, aby ste zachovali túto sladkosť, lebo mnohokrát treba prelievať i krv, aby sme ju nestratili.“
Užasnutý som sa chcel ďalej dopytovať, ale ona mi viacej neodpovedala. Ja som sa poberal ďalej svojou cestou, zamyslený na tým, čo som počul. Ale sotva som spravil niekoľko krokov, stretol som sa s don Piccom a s inými našimi kňazmi. Všetci boli zdesení a zarazení. Vlasy sa im hrôzou ježili. Opýtal som sa ich: „Čo sa stalo?“
„Keby ste vedeli... keby ste vedeli?“, odpovedal don Picco.
Naliehal som, čo je nové a tu on znova: „Keby ste vedeli... Videli ste tú ženu, ktorá piekla lahôdky?“
„Áno a čo ďalej?“
Zdesene pokračoval: „No, hovorila mi, aby som vám povedal, aby ste sa postaral, aby vaši synovia pracovali a pracovali.“
Hovorila: „Nájdu mnoho tŕňov, ale i hodne ruží. Povedz im, že život je krátky a žatva hojná. Život je samozrejme pred Bohom krátky, keďže je pred ním chvíľkou, ničím.“
„No... a čo sa nepracuje?“
Ona na to: „Áno, pracuje sa, ale nech sa pracuje!“
Potom som už nevidel nikoho a udivený som sa ponáhľal do oratória, kde som sa prebudil.
Túto historku som vám chcel povedať. Nazvete ju azda podobenstvom, bájkou alebo výmyslom, ale na tom záleží veľmi málo. Rád by som však bol, keby ste si zapamätali to, čo povedala tá žena don Piccovi a ostatným, aby sme sa cvičili v láskavosti nášho svätého Františka a aby sme vždy a mnoho pracovali.


Sen 65. – 1878: Čierny kocúr – chlapec a psy – diabli
V noci na Veľký piatok som bdel po boku don Bosca až do druhej po polnoci. Odobral som sa na odpočinok, keď ma prišiel vystriedať Euria Pietro. Začul som desný výkrik don Bosca, čo bolo dôkazom, že sa mu zdali nie príliš milé veci. ráno som sa dopytoval (don Leymona) a odpovedal takto:
Zdalo sa mi, že som v rodine, ktorej členovia sa rozhodli usmrtiť kocúra. Súd a rozsudok bol odoslaný msgr. Manacorda. Monsignor sa vzoprel a odpovedal: „Čo je mňa po takej záležitosti! Nemám s tým nič spoločné. V tom dome zavládol hrozný zmätok. Opieral som sa o paličku, keď sa náhle objavil čierny kocúr a naježeným chrbtom. Za ním sa hnali dva veľké psy a kocúr bol celý zdesený, ba zdalo sa, že ho hneď dostihnú. Keď som videl, že uteká vedľa mňa, zavolal som naň. Chvíľu váhal, ale keď som ho znovu volal, nadvihol okraj mojich šiat a prikrčil sa ku mne. Psiská sa postavili proti mne a vycerili zuby.
„Preč odtiaľto!“, skríkol som na nich, „nechajte kocúra na pokoji!“
K môjmu údivu, psy roztvorili tlamy, rozviazali jazyk a prehovorili ľudským hlasom: „Nie, nikdy! Musíme poslúchať svojho pána a máme rozkaz zabiť tohto kocúra.“
„Akým právom?“
„Dobrovoľne sa dal do jeho služieb a pán môže ľubovoľne rozhodovať nad životom svojho otroka. Máme rozkaz, aby sme ho zabili a my to i vykonáme.“
„Pán má právo na skutky otroka, nie na jeho život. Nikdy nedovolím, aby ste zabili tohto kocúra.“
„Že nedovolíš?“ Vtom sa oba psy zúrivo pustili do kocúra. Zdvihol som palicu a pustil som sa do psov. Kričal som: „Hej, hola hej – stojte! Naspäť!“
Oni sa hneď hnali dopredu, hneď cúvali a boj sa preťahoval dlho, že som bol už celkom zamdletý. Psy ma konečne nechali na pokoji. Tu som sa chcel pozrieť na úbohého kocúra, ktorý bol stále pri mojich nohách, ale s úžasom som zbadal, že sa premenil na baránka. Medzitým, čo som rozmýšľal o tom dive, obrátil som sa ku dverám. I psy zmenili svoju podobu a podobali sa divokým medveďom, potom hneď tigrom, hneď zase levom, nato hrozným opiciam a konečne sa premenili na dvoch hrozných diablov. Revali: „Lucifer je naším pánom a ty chrániš toho, ktorý sa mu oddal. My ho musíme privliecť a zbaviť života.“
Obrátil som sa k baránkovi, ale toho už nebolo a na jeho mieste stál úbohý chlapec a nastrašene opakoval: „Don Bosco, zachráňte ma, Don Bosco, zachráňte ma!“
„Neboj sa“, hovoril som mu, „máš naozaj dobrú vôľu byť dobrým?“
„Ach, áno, áno, don Bosco, čo mám robiť, aby som sa spasil?“
„Neboj sa! Kľakni si a vezmi do rúk medailu Panny Márie a dôverne sa modli so mnou!“
Chlapec pokľakol. Diabli by sa radi priblížili, ale ja som dával na nich pozor so zdvihnutou palicou. Vtom ma zobudil Furio, keď ma počul kričať a zbavil ma konca udalosti.
Chlapec bol z tých, ktorých som už poznal.


Sen 66. – 1878: O prázdninách (prázdniny sú búrkou pre mladé duše)
Rád prehliadam svoje vojsko, vyzbrojené proti diablovi. Je to lotrovský výraz, ale rozumie mu i Cottui (čašník v jedálni, ktorý sa vyhlasoval za básnika). Rás by som vám povedal mnoho vecí, lebo hovorím vám po prvýkrát o prázdninách, ale poviem vám len svoj sen. Viete, že sny mávame v spánku a že im netreba veriť. Ak však nie je nijako zlé im veriť a môžeme si z nich vziať poučenie, ako napríklad i z toho.
Bol som v Lanzo na prvom turné exercícii. V spánku som mal sen. Ocitol som sa v neznámom kraji. Bolo to blízko dedinky, v ktorej sa rozkladal rozsiahly sad a priestranná lúka. Doprevádzali ma niektorí priatelia, ktorí ma povzbudzovali, aby som vstúpil do záhrady. Vošiel som a zazrel mnoho baránkov, ktorí poskakovali a rozpustilo behali. Vtom sa otvorila brána, ktorá viedla na lúku a baránky vybehli na lúku. Niektoré nedbali o pastvu, ale ostali v záhrade a pobehovali sem a tam, šklbali trocha trávy a pásli sa, hoci tu nebolo toľko trávy, ako vonku, kam vybehlo veľké množstvo. Povedal som si: „Musím sa pozrieť, čo robia baránky vonku.“
Vyšli sme na lúku a videli, že sa kľudne pasú. Náhle sa zatemnilo nebo, začalo sa blýskať a hrmieť. Hnala sa veľká búrka.
Čo bude s týmito baránkami, ak ich prekvapí búrka? Zaženieme ich do bezpečia! Začal som ich zvolávať. Potom ja z jednej strany, z druhej iní priatelia, snažili sme sa ich zahnať do záhrady. Mnohým ani nenapadlo vojsť a stále nám unikali, keďže mali lepšie nôžky. Zatiaľ začalo popŕchať. Potom sa spustil dážď a nám sa nepodarilo zohnať stádo. Jedna alebo dve ovce vošli do záhrady, ale ostatné ostali na lúke.
„Dobre“, pomyslel som si „ak nechcete vojsť, tým horšie pre vás. Poďme teda aspoň my.“ Vošli sme do záhrady.
Spozoroval som tam studňu, na ktorej bolo napísané veľkými písmenami: zapečatený prameň. Studňa bola prikrytá, ale náhle sa otvorila. Voda vytryskla do výšky a utvorila oblúkovitú dúhu.
Medzitým sa blýskalo a hrozne hrmelo. Začali padať i krúpy. My, ktorí sme boli v záhrade, tlačili sme sa i s baránkami pod podivné klenutie, cez ktoré neprenikal dážď ani krúpy.
„Čo to znamená?“, spýtal som sa priateľa, „čo bude s tými úbohými vonku?“
„Však uvidíš“, odpovedal, „pozri sa na čelo týchto baránkov. Čo tam vidíš?“
Pozrel som sa a zazrel som na čele každého meno jedného chovanca z oratória.
„Čo to znamená?“, spýtal som sa.
„Uvidíš! Uvidíš!“
Nemohol som sa ovládať, aby som sa nepozrel, čo robia mnohé baránky, ktoré ostali vonku. „Zoberiem tie, ktoré zabil hrom a pošlem ich do oratória“, pomyslel som si. Vyšiel som a mokol na daždi. Nachádzal som úbohé zvieratá, dobité krúpami, ako sa chceli dostať do záhrady, ale nemohli spraviť ani krok. Otvoril som iné dvere, volal som na ne, ale márne. Dážď a krupobitie ich tak zúbožili, že budili sústrasť. Krúpy im bili do hlavy, do očí a iným zase do čeľustí a do nôh. Po dlhšej dobe búrka ustala. „Pozri!“, riekol mi muž, ktorý stál vedľa mňa, „pozri na čelá baránkov!“
Pozrel som sa a videl som na každom meno niektorého chovanca z oratória. „Vedz, že poznám toho chovanca, nie je to žiadny baránok!“, zvolal som.
Začal som ich volať: „Béééééééééé!“, ale ani sa nepohli. Volám znovu, nič. Chcem sa k niektorému priblížiť, ale on uteká. Nechceš? Tým horšie pre teba. Idem teda k inému, ale i ten uteká. Každý utiekol, akonáhle som sa priblížil, aby som ho pomazal. Behal som za ním, ale bola to márna hra. Konečne som jedného chytil. Oči mal von z očných jamiek a veľmi ich mal zranené. Dotkol som sa ich rukou a hneď vyzdravel. Veľkými skokmi uháňal do záhrady.
Potom už ostatné tak neodporovali a nechali sa dotýkať. Uzdravené vchádzali do záhrady. Stálo ich však mnoho a zvlášť tých najúbohejších. K týmto som sa nemohol nijako priblížiť.
Ak nechcú vyzdravieť, horšie pre ne! Ako ich dostať do záhrady?
„Len ich nechaj, však ony prídu!“, hovoril priateľ.
„Uvidíme.“, riekol som a odložil zlatú nádobu a vrátil som sa do záhrady. Všetko bolo zmenené. Nad vchodom bol nápis: oratórium. Sotva som vošiel do záhrady, prichádzali i tie baránky, ktoré nechceli ísť a vchádzali potajomky a ukrývali sa, ani tu som nemohol k nim pristúpiť. Niektoré neprijímali masť a tá sa im menila v jed, ktorý ich neuzdravoval, ale znovu im robil rany.
„Pozri sa! Vidíš ten prápor?“, hovoril mi priateľ.
Obrátil som sa a videl som vlajúci prápor, na ktorom bol veľký nápis: prázdniny.
„Pravdaže, vidím ho.“, odpovedal som.
„Hľa, to všetko je ovocie prázdnin.“, vysvetľoval jeden z mojich sprievodcov, keď videl, že veľmi zarmútil tento obraz.
„Tvoji chovanci odchádzajú na prázdniny a dobrým predsavzatím, že sa budú sýtiť slovom Božím a že ostanú dobrými. Ale prichádza búrka, pokušenie a dážď diabolských útokov a potom krupobitie a úbohí upádajú ho hriechov. Niektorí vyzdravejú ešte svätou spoveďou, iní však zle používajú túto dobrú sviatosť alebo vôbec k nej nepristupujú. Pamätaj na to a neprestávaj to opakovať svojim chlapcom, že prázdniny sú búrkou pre ich duše.“
Pozoroval som baránkov a videl som, že sú i smrteľne ranené. Snažil som sa ich vyliečiť, ale don Seopini svojím hrmotom pri vstávaní ma prebudil.
Je to len sen, ale má taký význam, že neurobí zle ten, kto mu uverí. Hovorím vám, že som si zapamätal niektoré mená baránkov zo sna a porovnával som ich s mladíkmi. Spozoroval som, že si počínajú práve tak, ako vo sne. Nech sa má vec ako chce, musíme zodpovedať dobrote Božej, lebo Boh je k nám nesmierne milosrdný a jedinou dobrou spoveďou vylieči rany našich duší. Preto musíme všetci bojovať proti diablovi a s Božou pomocou v tomto boji zvíťazíme a v nebi obdržíme odmenu víťazstva.


Sen 67. – 1878: O povolaní
O povolaní rozprával don Bosco 13. decembra don Barberisovi a tým, ktorí tam boli. Rozprával nasledujúci sen:
Zdalo sa mi, že som v Becchi pred svojím rodným domom a tu mi ktosi náhle podal prekrásny košík. Prezerám si ho a vidím, že sú v ňom maličké a ešte neoperené holubice. Pozriem sa znovu a vidím, že im už narástli krídla a zmenili podobu. Trom narástli čierne krídla a podobali sa havranom. Udivený som si pomyslel: „Toto sú nejaké čary.“
Obzrel som sa, či tu nie je nejaký čarodejník. Vtom vidím, že holubice uleteli a vo vzduchu sa voľne vzďaľovali. Ale tu akýsi muž, ktorý stál neďaleko uchopil pušku, namieril a vystrelil. Dve holubice spadli a tretia zmizla. Bežal som k miestu, kam som ich videl padnúť. Ľutoval som, že sú už mŕtve. Pociťoval som veľký zármutok a hladil som ich, hovoriac: „Chúďatká!“ Zatiaľ, čo som ich pozoroval, náhle, ani neviem ako, premenili sa na dvoch klerikov. Celý prestrašený som myslel, že sú to čary a obzeral som sa na všetky strany a hľadal čarodejníka. Vtom ma ktosi uchopil za rameno, neviem už, či to bol pán farár z Buttgliery a či z Castelnuova. Riekol mi: „Rozumieš? Z troch, dvaja. Povedz to don Barberisovi.“ V košíku bolo viac holubíc, ale ja som si ich nevšímal.
Tak končí sen. Už viackrát som ti to chcel povedať, ale zabudol som a spomenul som si vždy, keď si už bol preč.
Výklad:
Košík s množstvom neoperených holubíc je oratórium. Tí, ktorí ostali v košíku – v oratóriu – klerikmi, z tých vytrvajú dvaja z troch. Neklamme sa. Dúfajme v každého, ale jeden stratí povolanie pre chorobu, iný pre smrť a iný zas pre príbuzných. Tak ich vždy ubýva a dosť je, keď sa vydaria z troch klerikov pre Kongregáciu dvaja kňazi.


Sen 68. – 1877: Panna Mária uvádza do Francúzka
Roku 1877 sa mnoho podnikalo pre upevnenie saleziánskeho diela vo Francúzku. Zakrátko, v auguste toho roku, prišiel biskup z Trens a Toulonu, msgr. Ferdinand Terris s ponukou, aby sme zriadili hospodársku školu. Nad všetky očakávania a pravdepodobnosť jej založenia, don Bosco bol ešte proti zriaďovaniu takých škôl, keďže podľa jeho názoru nezaručovali mravnú výchovu mládeže. Práve pred príchodom listu od monsignora mal svätec sen, ktorý ho zbavil odporu a bol ochotný prijať ponuku. Jeho rozprávanie počúvali gróf Cays ako klerik, don Barberis i don Leymone, ktorý všetko napísal.
Mal som sen. Rozkladala sa predo mnou krajina, podobná okoliu Turína. Vítalo ma sedliacke stavanie s malou mláťovňou vpredu. Dom bol ako na vidieku, prostý a izba, v ktorej som sa ocitol, mala viac dvier, ktoré viedli do iných izieb. Neboli však v rovnakej výške s prvými. Do niektorých sa vystupovalo a do iných zostupovalo po niekoľkých schodoch. Dookola boli stojany na hospodárske náradie. Rozhliadol som sa, ale nezazrel som nikoho. Prechádzal som izbami, ale všade bolo prázdno. Dom bol opustený. Tu som začul hlások spievajúceho chlapčeka. Hlas prichádzal zvonku. Vyšiel som a zazrel som chlapca asi desať – dvanásť ročného, silného, oblečeného ako remeselník. Vedľa neho stála žena, čisto oblečená ako dedinčanka. Sprevádzala ho. Mladík spieval po francúzsky: „Ctihodný priateľ. Buď našim milujúcim otcom!“
Zastavil som sa na prahu a pokynul som: „Len poď sem a kto si?“ Mladík sa na má pozrel a opakoval pieseň. Tu som zvolal: „Čo chceš odo mňa?“ A on zase začal spievať svoju pieseň.
Naliehal som ďalej: „Vyjadri sa lepšie, aby som ťa prijal do domu! Chceš mi azda povedať niečo pekné? Chceš, aby som ti dal nejakú medailu alebo darček? Očakávaš odo mňa peňažitú podporu?“ Mladík nedbal na moje otázky, ale obzeral sa dookola a pospevoval si ďalej: „Hľa, to sú moji priatelia. Tí ti vyjadria našu žiadosť.“
Tu sa vynorilo mnoho mladíkov, ktorí prichádzali pred mláťovňu, pri ktorej som stál. Kráčali po neobrobených poliach. Všetci zborovo spievali: „Náš otec – veď nás cestou, veď nás záhradou, nie záhradou kvetov, ale záhradou dobrých mravov.“
„Kto ste vy?“, pýtal som sa a pokročil som pred chlapcov. Mladík, ktorý na začiatku spieval sólo, pokračoval sám: „Naša vlasť, to je krajina Panny Márie.“
Namietal som: „Nerozumiem! Čo tu robíte? Čo chcete odo mňa?“
Všetci odpovedali: „Hľadáme priateľa, ktorý nás povedia do raja.“
„Teda sme sa dohodli“, dodal som „chcete do mojich ústavov? Je vás mnoho, ale niečo už spravíme. Chcete sa vyspovedať! Som pripravený. Chcete, aby som vás učil spev alebo aby som kázal?“
Všetci zborovo odpovedali: „Naša vlasť, to je krajina Panny Márie.“
Zmĺkol som a pomyslel som si: „Kde so to? V Turíne, či vo Francúzku. Veď ešte včera som bol v oratóriu. To je divné! Z toho sa už nevymotám!“ Medzitým, čo som prmýšľal, vzala tá dobrá žena chlapčeka za ruku a druhou pokynula, aby všetci išli za ňou k inej mláťovni, ktorá bola neďaleko. Hovorila: „Poďte so mnou!“ a išlo popredu.
Všetci chlapci, ktorí ma obklopovali, sa vydali k inej mláťovni. Zatiaľ, čo som kráčal s nimi, pridávali sa k prvému zástupu nové hlúčiky. Mnohí niesli náčinie pre rôzne remeslá. Udivený som pozoroval týchto chlapcov. Nebol som v oratóriu ani v San pier Darene. Pomyslel som si: „To sa mi predsa nezdá, veď kráčam.“ Medzitým chlapci, ktorí ma obklopovali, keď som zmiernil krok, ponáhľali sa dopredu.
Nespúšťal som z očí ženu, ktorá išla predo mnou a upútala moju zvedavosť. I so svojím dedinským odevom, so svojou červenou šatkou okolo krku a bielym závojom, sa mi zdala tajomnou bytosťou, hoci v jej zovňajšku nebolo nič zvláštneho. Na druhom rozsiahlom staveništi bolo iné rozsiahle stavanie a neďaleko prekrásna budova.
Keď všetci mladíci došli na to priestranstvo, žena sa obrátila ku mne a povedala: „Dobre si všimni tieto polia. Dobre si pozri na tento dom a na túto mláťovnňu.“
Prehliadol som si všetko. Mládeže bolo nespočetné množstvo. Bolo ich viac a tisíckrát viac, než odišli z prvého domu. Žena dodala: „Všetci títo chlapci sú tvoji.“
„Moji?“, namietal som, „akým právom si dávate týchto chlapcov? Nie sú ani vaši ani moji, ale Pánovi.“
„Akým právom? Toto sú moje deti a ja ti ich zverujem.“
„Ako budem môcť viesť čulú mládež a tak veľké množstvo? Nevidíte, ako bláznivo behajú po poliach a iní ich naháňajú? Nevidíte, ako niektorí preskakujú priekopa a iní lezú po stromoch? Nevidíte, ako sa tma bijú? Je teda možné, aby som všetkých udržal v poriadku?“
„Chceš vedieť, čo si počať? Pozeraj!“, zvolala žena.
Obzrel som sa a videl som prichádzať veľký zástup iných chlapcov. Tu náhle žena roztiahla veľký plášť nad nimi a všetkých ich prikryla. Nevidel som, odkiaľ vytiahla ten plášť. Po chvíli ho stiahla k sebe. Chlapci boli premenení. Všetci boli kňazmi a klerikmi.
„Títo kňazi a klerici sú moji?“, opýtal som sa ženy.
„Sú tvoji, ak ich vychováš. Ak chceš sa viac dozvedieť, poď sem!“
pokynula mi, aby som pristúpil bližšie.
„Láskavá Pani, povedzte mi, kde sme a čo je to?“
Neodpovedala, ale pokynula rukou všetkým, aby sa zhromaždili okolo nej. Chlapci pribehli a tu ona zvolala: „Dajte pozor. Všetci budete spievať.“ Zatlieskala rukami a tu všetci chlapci zborovo zaspievali: „Chvála, česť a vďaka Pánu Bohu!“
Všetci vospolok tvorili veľkolepú harmóniu. Bola to zmes hlasov a tónov, ktoré súčasne stúpali od najnižších k najvyšším a prepletali sa tak, že sa zdalo, že hlboké vychádzajú zo zeme, medzitým čo soprán sa strácal v nebesiach. Keď dospievali tento hymnus, spevavo kričali: „Amen!“
Nato som sa prebudil.


Kľúčom snov sú pohnútky, ktoré dostal don Bosco z Francúzka a niekoľko hodím neskôr. Don Leymone hneď po otvorení navštívil nový dom a našiel prvý doklad. Vošiel do riaditeľne a na hornom poschodí našiel vešiaky s hospodárskym náradím. Dookola zazrel dvere, ktorými sa vchádzalo alebo vychádzalo do iných izieb. Pre domom bolo malé priestranstvo a široká opustená lúka, ohraničená skupinkou stromov a kúsok ďalej iné, väčšie priestranstvo, kde bývali prví prijatí mládenci. To bol sen, ktorý sa doslova vyplnil.
Don Leymone neočakával také prekvapenie a hneď napísal o tom don Boscovi. Omnoho väčšie prekvapenie očakávalo don Bosca. Keď prišiel, aby dojednal prenájom, chlapci mu išli v ústrety a predchádzal ich jeden s kyticou v ruke. Keď došiel na niekoľko krokov od neho, náhlym dojatím zmenil farbu. Chlapec sa nápadne podobal chlapcovi zo sna. Bol to Michelino Blam, ktorý sa stal saleziánom a žije dosiaľ v Nize. Večer pri akadémii, usporiadanej na počesť don Bosca, zatiaľ čo chlapci spievali akýsi hymnus a Blam v ňom spieval sólo, don Bosco ukázal naň a riaditeľovi don Berottovi povedal: „Zdá sa mi, že je to ten zo sna.“
V snoch don Bosca býva dosť prorockých prvkov, ale netreba preto príliš náhle veriť výkladom, lebo predpovedané veci sa majú splniť iba po dlhej dobe. Ak sami proroci mnohokrát úplne nechápu zmysel svojich predpovedí, čo potom ich vykladači? V poslednej časti nášho sna ostal donedávna záhadou zástup chlapcov, ktorí sa nezaoberali hospodárskym náradím a zmenili sa na kňazov a klerikov. Mnohí sa pokúšali o výklad, že don Bosco predvídal kňazov, ktorí dozerali na chovancov hospodárskych škôl, ale tento výklad neuspokojoval keďže bol v porovnaní s presnou symbolickou scénou pošetilým. Keď bol v Navara otvorený dom pre synov Panny Márie a potom noviciát bez toho, žeby bol niekto pomyslel na sen, až vtedy sa začal jasne rysovať zmysel predpovedí.

---