
Čo je hriech? A spytovanie svedomia
Svedomie je hlasom Boha v nás. Podľa neho bude aj súdený.
Možno si sa o niektorom hriechu aj rozhodoval: povedať to, či nepovedať ? Je to strašné, pretože si vôbec nepochopil, že spoveď je stretnutie z Bohom, ktorý ti chce všetko odpustiť a zas ťa urobiť šťastným. Otec ťa nekonečne miluje a čaká na teba!
Sv. spoveď je dobrovoľné ústne odhalenie zlých skutkov, slov a myšlienok, uskutočnené s dojatím, rozhodne, priamo, bez hanby, odvážne pred zákonným duchovníkom. Svätý Nikodém Svätohorský.
Keď máš 100 hriechov a duchovníkovi povieš 99 hriechov, hoci len jeden vedome (ťažký) hriech neodhalíš, všetky zostávajú neodpustené. svätý Kozmas Etolský. Máš malé hriechy?
Nepodceňuj ani malé hriechy. Sv. Augustín hovorí: Uchranil si sa ťažkých hriechov, boj sa aby ťa nezasypal drobný piesok. ( ľahký hriech)
----- Čo je klamstvo ?
----- Hriechy-proti-nádeji
----- o-zlej-spovedi
----- Ako sa spovedať ?
---- Vypočuj si: Čas rozhodnutia - Litmanová, Ivetka-Korčáková
---- Litmanová - príde-klamstvo-aké-svet-nezažil
Vstúpili sme do pôstneho obdobia, ktoré sa nesie v znamení pokánia. Prvým ovocím pokánia je odpustenie hriechu a odvrátenie sa od neho. To je cieľom pôstneho obdobia: pripraviť sa čo najlepšie na slávenie Veľkej Noci.
Svedomie je hlasom Boha v nás. Podľa neho bude aj súdený
Svedomie je najtajnejším jadrom človeka, svätyňou, kde zostáva sám s Bohom, ktorého hlas sa mu vo vnútri ozýva.
Človek môže svedomie a jeho hlas znevážiť tým, že ho prispôsobuje štýlu svojho života. Vtedy sa ospravedlňuje tým, že sú ľudia, ktorí sú ešte horší ako on, že všetci tak konajú, že má takú povahu...
Nehrozí súčasným ľuďom zatmenie svedomia, jeho pokrivenie, mŕtvolnosť, „znecitlivenie“ svedomia?“ pýtal sa pápež svätý Ján Pavol II. vo svojom príhovore pred modlitbou Anjel Pána 14. marca 1982
Stáva sa aj to, že svedomie je jediným obhajcom človeka, ktorého falošne obvinili. Keď všetci odsudzujú, svedomie môže byť tou poslednou inštanciou, ktorá stojí na strane nevinného človeka ako jeho obhajca.
Svedomie nám zásadne signalizuje svoje „hodnotenie“ ešte pred vykonaním skutku, keď sa ozýva ako hlas nástojčivej povinnosti: „Musíš to alebo ono urobiť. Aj vtedy, keby to nikto iný nerobil, hoci by ťa nikto nevidel, hoci by to nikto patrične nedocenil – musíš! Musíš, hoci by si z toho nemal žiaden úžitok, dokonca by si sám veľa stratil, za každú cenu – musíš !
Svedomie nás núti splniť povinnosť a vystríha nás pred jej zľahčovaním.
Nemysli si, že tieto tvoje hriechy sú malé a bezvýznamné. Všetky zhromaždi a napíš ich akoby do knihy. Keď ich tak napíšeš a úprimne vyspovedáš sa z nich, Boh ich vymaže. Keď ich ty nenapíšeš, Boh ich zapíše a bude žiadať od teba zodpovednosť. Je preto omnoho lepšie, aby sme ich my zapísali a Boh nám ich odpustí, ako keby sme na nich
my zabudli a pripomenul by nám ich Boh v deň súdu.
------- Svedectvo obrátenia ženy
ŠTYRI LIEKY DUŠE“
Podľa svätého Kozmasa Etolského
Kresťania! Ak chcete uzdraviť svoju dušu, sú vám potrebné štyri veci.
Uzavrieme dohodu? Od chvíle, kedy ste sa narodili, až doteraz, všetky hriechy, ktoré ste vykonali, vezmem na svoj krk a vaša urodzenosť
nech si nechá štyri vlasy. A čo urobím s vašimi hriechmi? Mám jeden kanál a budem ich hádzať dnu.
Čo je to za kanál? Je to milosrdenstvo nášho Christa!
Prvý vlas je, keď sa chcete spovedať, hlavným základom je odpúšťať
nepriateľom. Robíte tak? – Robíme, Boží svätý. – Dostali ste prvý vlas.
Druhý vlas je nájsť si duchovníka dobrého, cnostného, aby ste sa pred ním spovedali a hovorili mu všetky svoje hriechy. Keď máš 100 hriechov a duchovníkovi povieš 99, hoci len jeden vedome neodhalíš, všetky zostávajú neodpustené.
Preto, kresťania moji, keď sa spovedáte, hovorte všetky svoje hriechy jasne a úprimne. Najprv povedz svojmu duchovníkovi: Otče môj, pôjdem do pekla, pretože nemilujem Boha a svojich bratov. A potom povedz všetko, čo trápi tvoje svedomie. Hľa, dostal si druhý vlas.
Tretí vlas je, keď sa spovedáš a duchovník sa ťa opýta:
Dieťa moje, prečo konáš tieto hriechy? – ty dávaj pozor,aby si neodsudzoval iného, ale seba samého a povedal: Toto
som vykonal so zlým úmyslom.
Ťažké je odsúdiť seba samého? Nie. – Dostal si tretí vlas.
Máme aj štvrtý. Keď ti duchovník povolí odís
ť, rozhodni sa s pevným presvedčením a rozhodnutím radše preliať svoju krv, ako zhrešiť. Robíš tak? – Samozrejme. – Dostal si aj štvrtý vlas. Tieto štyri veci sú tvoje lieky: odpúšť ať
svojim nepriateľom, úprimne sa spovedať, odsudzovať
seba samého a rozhodnúť sa viac nehrešiť ... Ten, kto umiestni do svojho srdca tieto štyri veci, ktoré sme povedali, zveční túto hodinu, je zachránený. Ale bez nich aj keby si vykonal tisíce dobrých skutkov, vedie to do pekla.
Kto by povedal: Blázon!, podlieha ohnivému peklu“ (Mt 5, 22).
„Každý pyšný v srdci je nečistý pre Pánom“ (Prísl 16, 5).
„Každý, kto žiadostivo pozerá na ženu, už scudzoložil s ňou vo
svojom srdci“ (Mt 5, 28). Každý, kto sa hnevá na svojho brata, podlieha súdu“ (Mt 5, 22) Loď nášho života je často zmietaná, bratia. Ponáhľajme sa preto zachrániť ju skôr, ako sa potopí. Lebo ako na mori,keď prichádza búrka a vlny sa dvíhajú zo všetkých strán,
loď sa potápa, rovnako aj naša duša... Rýchlo sa potápa, ak nemá niekoho, kto by jej dal pomocnú ruku! Boh nenechal zostúpiť anjelov z nebies, aby z nich urobil učiteľov ľudí, pretože oni by nás nemilosrdne napomínali, lebo sú podľa prirodzenosti vyšší a nepoznajú
ľudské slabosti.
Boh nám dal smrteľných ľudí za kňazov a učiteľov, aby chápali naše slabosti. A tak kňazi, hoci ešte bývajú a pôsobia na zemi, majúvo svojich rukách riadenie našich nebeských záležitostí a takú moc, ktorá nebola daná ani nebeským mocnostiam.
Lebo Boh nikdy nepovedal anjelom: „Čokoľvek zviažete na
zemi, bude zviazané v nebi, a čokoľvek rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi.“Skutočne! Všetku moc súdiť nás odovzdal Otec Synovi. Ale vidím, že Syn ju zveril kňazom.
„Na katedru Christa“ teda zasadli kňazi, pretože prijali službu pokra
čovať v Jeho učení. Preto apoštol Pavol hovorí. Sme Christovi vyslanci a akoby vám Boh dával prikázania
cez nás“ To znamená, že to, čo tu konajú kňazi, tam potvrdzuje Boh a prijíma rozhodnutia svojich služobníkov! Je bláznovstvo, ak niekto pohŕda duchovnou mocou kňazov, bez ktorej nie je možné dosiahnu
ť spásu, ani blahá, ktoré nám Boh prisľúbil.
Aj keď kňazi sú dokonca veľmi zvrhlí, Svätý Duch bu-
de pôsobiť vo všetkom, včom chce a pošle svoje dary. Lebo ani čistý počas vykonávania svätých tajín nepriťahuje blahodať Svätého Ducha pre svoju čistotu. Božia blahodať je tá, ktorá spôsobuje všetko...
Ani anjel, ani archanjel nemôže dosiahnuť to, čo sa dáva od Boha. Všetko uskutočnuje Otec, Syn a Svätý Duch. Kňaz len poži
čiava svoj jazyk a dáva svoju ruku! Lebo by nebolo spravodlivé, aby pre zlo jedného bolo uškodené tým, ktorí s vierou pristupujú
k tajinám našej spásy.
Katechumeni sa pripravujú na krst. My čo sme pokrstení, snažíme sa znovu obrátiť, aby sme žili podľa toho, čo sme dostali v krste, aby sme tak mohli sláviť očistení Veľkú Noc, Smrť a Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.
Panna Mária nás zachránila - svedectvá
Ľútosť nad hriechmi
Spomedzi úkonov kajúcnika je ľútosť na prvom mieste. Je to bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť. (KKC 1451; RR OP 6)
Ak ľútosť pochádza z lásky k Bohu – nazýva sa dokonalá ľútosť – takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy; odpúšťa aj smrteľné hriechy ak mám predsavzatie ich vyznať pri spovedi hneď ako to bude možné. (KKC 1452)
Keď ľutujeme svoje hriechy, bolesťou ľutostou srdca vidíme že sme nielen Boha urazili ale každym hriechom Boha vlastne znovu križujeme, a predsa jeho láska nás napriek tomu necháva žiť.
Týmto poznaním človek začína vidieť aký je Boh nekonečne milosrdní a čaká na každú dúšu aby žila. Preto spomedzi úkonov kajúcnika je ľútosť na prvom mieste. Je to bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť. (KKC 1451; RR OP 6) a predsavzatie ich vyznať pri spovedi hneď ako to bude možné. (KKC 1452)
Sv. spoveď
Nedokonalá ľútosť je ľútosť zo strachu pred trestom za hriech – takáto ľútosť neodpúšťa smrteľné hriechy, ale iba pripravuje na odpustenie pri spovedi. (KKC - katechizmus katolíckej cirkvi 1453)
Boh nechce od nás láskavosť ale lásku. Vo svätom prijímaní ide naplnenie prikázania lásky k Bohu. Sväté prijímanie, ak nie je a nemá byť aktom trvalého odovzdania, tak potom vôbec nie je sväté, ale ide skôr o Judášov bozk, zradu Krista.
I keď cirkevné prikázanie hovorí o tom, že kresťan je povinný aspoň ráz do roka sa vyspovedať a prijať Ježiša, nechce tým tvrdiť, že ostatní čas môže žiť v ťažkom hriechu. Kresťan je povinný žiť ustavične v stave posväcujúcej milosti, lebo ak zomrie v stave ťažkého hriechu bez ľútosti, jeho duša smeruje k zatratenia.
Viac tu: o ľútosti
Čo je hriech?
Čo je to hriech? Je dvojaký pohyb. V prvom rade hriech je odklon od Boha. Človek hriechom hovorí «nie» Bohu. Boh človeka stvoril a človek sa proti nemu pyšne postaví so svojou neposlušnosťou. Ako keby mu povedal, že ho nepotrebuje. Nepotrebuje svojho Stvoriteľa. V druhom rade je to nezriadený príklon k stvoreným veciam. Boh povedal Adamovi a Eve: «Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz!» Čo je pre nás dobré a čo zlé, to určil Boh. Človek svojím prvým hriechom sa rozhodol, že on bude rozhodovať o tom, čo je preň dobré a čo zlé.
Diabol klamal: Boh vám nechce dobre. Keď si budete stavať šťastie po vašom, budete ako Boh. Ak ho nebudete poslúchať, ak nebudete rešpektovať jeho zákony, vtedy budete ako Boh, budete sami rozhodovať, čo je dobré a čo zlé... Namiesto toho, aby človek zakúsil sladkosť tohto ovocia, na pohľad lákavého, zakúsil jeho trpkosť. Bol vyhnaný z raja. Stratil vnútornú i vonkajšiu harmóniu. Jeho rozum sa zatemnil a vôľa sa priklonila k hriechu.
"Boh nás stvoril bez nás, ale nechcel nás spasiť bez nás". Prijatie jeho milosrdenstva predpokladá priznanie našich chýb. "Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti" (1 Jn 1,8-9). Hriech sa definuje ako "slovo, čin, alebo túžba, ktoré sa protivia večnému zákonu". Hriech je urážkou Boha.
Hriech sa stavia proti Božej láske k nám a odvracia od nej naše srdcia. Podobne ako ten prvotný každý hriech je neposlušnosťou, vzburou proti Bohu, prejavom vôle ľudí byť "ako Boh", chcieť poznať a rozhodovať o tom, čo je dobro a zlo (Gn 3,5). Hriech je teda "láskou k sebe až po opovrhnutie Bohom."
Hriech je teda pre mňa určitým dobrom, ale dobrom nezriadeným, teda dobrom, ktoré nemá to miesto, ktoré má mať v poriadku ustanovenom Bohom.

Človek si vyberá medzi dobrami.
V prípade človeka, čo sa prejedá, je týmto vybraným dobrom jedlo. Lenže nie na tom správnom mieste. Vtedy hovoríme o hriechu obžerstva. Úcta a láska k sebe je pre človeka dôležitým dobrom, je základom dobrého života: miluj blížneho ako seba samého. No prílišná naviazanosť na seba a sústredenie sa na seba je nezriadenosťou, ktorú nazývame hriechom sebectva alebo pýchy.
má právo na majetok, aby mohol slušne a dôstojne žiť. Ak však vyhľadáva majetok za každú cenu aj proti spravodlivosti, vtedy hovoríme napríklad o hriechu krádeže. Aj sexuálne uspokojenie je pre človeka dobrom. Lenže toto dobro má svoje miesto. Je ním láska na celý život medzi mužom a ženou. Ak sa toto dobro vyberá pre seba samé mimo takéhoto hlbokého vzťahu lásky, človek upadá, lebo je zameraný na dobro, ktoré ho nebuduje ako človeka. Pácha hriech smilstva či cudzoložstva.
Svedomie, čnosti a neresti
Tieto zákonitosti sú hlboko vpísané do našej prirodzenosti. Je v nás vnútorný hlas, ktorý nám o týchto zákonitostiach hovorí. Je to svedomie. Ono nás upozorňuje na to, čo je dobré a čo zlé.
Človek, ktorý pravidelne koná správne podľa Božieho poriadku, stáva sa kvalitnejším, teda sa stáva čnostnejším. Čnosť je kvalita človeka, ktorá uľahčuje správne konanie. Čo sa asi zachce v prvom momente človeku, ktorý je obetavý? Určite pomôcť človeku, ktorý to v tej chvíli potrebuje. Na druhej strane nesprávne konanie vedie človeka k neresti. Tá robí človeka neslobodným, lebo ho vedie k nesprávnemu konaniu akosi automaticky. Čo sa zachce egoistovi? Určite si ísť po svojom a vykašľať sa na hlupáka, ktorý si nevie rady.
Čnostný človek má citlivé svedomie a vidí jasnejšie svoje nedostatky. Neresť naopak otupuje svedomie a človek sa stáva necitlivým na hriech. Na to, aby sme boli citlivými na hriech, aby sme ho spoznali v sebe, aby sme mali citlivé svedomie, potrebujeme Ducha Svätého. On usvedčuje z hriechu. Je potrebné priblížiť sa k Bohu v modlitbe, v počúvaní Božieho Slova. Takéto priblíženie sa k Bohu je dôležité pre obrátenie, pre spoznanie hriechu.
Ľudia po 20 rokoch prídu niekedy na spoveď a hovoria, že nemajú hriech.
Po tých rokoch sa stali necitlivými na hriech, ich svedomie otupelo. Niektorí svätí sa spovedávali aj každý deň (sv. František Assiský), lebo ich svedomie bolo citlivé aj na najmenšiu nedokonalosť.
Druhy hriechu
Hriechy treba hodnotiť predovšetkým podľa ich závažnosti. Podobne ako už vo Svätom písme rozlišovanie medzi hriechom všedným a ťažkým sa udomácnilo aj v cirkevnej tradícii. A ľudská skúsenosť svedčí o oprávnenosti tohto rozlišovania. Ťažký hriech ničí lásku v srdci človeka ťažkým prestúpením Božieho zákona. Odvracia človeka od Boha, ktorý je jeho posledným cieľom. Pred Božou blaženosťou uprednostňuje nejaké nižšie dobro. Všedný hriech ponecháva lásku, i keď ju uráža a zraňuje. Keďže ťažký hriech, nakoľko napáda v nás životný princíp, ktorým je láska, vyžaduje novú iniciatívu Božieho milosrdenstva a od človeka obrátenie srdca, ktoré sa spravidla
uskutočňuje vo sviatosti zmierenia.
Kedy pácham ťažký hriech?
Aby sa stal nejaký hriech hriechom smrteľným, musia byť splnené tri podmienky: "Smrteľný je každý hriech, ktorého predmetom je veľmi vážna vec a človek sa ho dopustí s plným vedomím a rozhodnutým úmyslom". Ťažký hriech vyžaduje plné vedomie a úplný súhlas. Predpokladá poznanie hriešnej povahy činu, poznanie, že sa čin protiví Božiemu zákonu. Zahrňuje v sebe tiež dostatočne uvážený súhlas a osobné rozhodnutie. Predstieraná nevedomosť a zátvrdlivosť srdca nezmenšujú, ale naopak zvyšujú dobrovoľnú povahu dobrovoľnosti hriechu.
Neúmyselná nevedomosť môže znížiť vinu, ba aj celkom ospravedlniť človeka od ťažkého hriechu. Ale nikto nemôže byť ospravedlnený za neznalosť mravného zákona, ktoré sú vpísané do svedomia každého človeka. Citové hnutia a vášne môžu tiež zmenšiť dobrovoľnú a slobodnú povahu poklesku podobne ako vonkajší nátlak alebo psychické poruchy. Hriechy zo zloby a zo slobodného rozhodnutia pre zlo sú najťažšie.
Hriech nesie so sebou stratu Božej lásky a zbavuje človeka milosti posväcujúcej, teda stavu milosti. Ak nie je vykúpený ľútosťou a Božím odpustením, spôsobuje stratu Kristovho kráľovstva a večnú smrť v pekle, pretože naša sloboda má možnosť rozhodnúť sa navždy a nenávratne. Ale aj keď môžeme skutok posúdiť ako ťažký hriech, úsudok o osobách musíme zveriť Božej spravodlivosti a Božiemu milosrdenstvo.
Výchova svedomia
Výchova svedomia je úloha na celý život. Svedomie už od prvých rokov života vedie dieťa k poznávaniu a praktizovaniu vnútorného zákona a k nadobúdaniu mravného vedomia. Múdra výchova povzbudzuje k čnosti, ozdravuje alebo chráni pred strachom, sebectvom a pýchou, pred nezdravými pocitmi viny a hnutiami samoľúbosti, ktoré sa rodia zo slabosti a z ľudských chýb. Výchova svedomia zaručuje slobodu a prináša pokoj srdca. Na ceste formovania nášho svedomia nám svieti Božie slovo. Musíme sa mu prispôsobovať vierou a modlitbou a uskutočňovať ho v praxi. Musíme si tiež skúmať svedomie s pohľadom na Spasiteľov kríž. Podporujú nás pritom dary Ducha Svätého, svedectvá a príklady iných, vedie nás isté učenie Cirkvi, ktorá na to dostala splnomocnenie.
Pri výchove svedomia je veľmi blahodarná sv. spoveď. Aj rada kňaza pomáha pri pochybnostiach.

SPYTOVANIE SVEDOMIA
Svedomie je hlasom Boha v nás.
SvedomieTúto zvláštnu skutočnosť akou je svedomie odhaľujeme najčastejšie cez akýsi trpký nepokoj, ktorý voláme výčitky svedomia. Tento hlas nástojčivo potvrdzuje, obviňuje: „Konal si zle!“ Pred týmto hlasom sa nemôžeme ani ubrániť, ani celkom ospravedlniť. Svedomie nás trýzni, hoci by sme hľadali tisíce výhovoriek, že sme „museli“ konať práve tak.
Znepokojuje nás aj vtedy, keď nás niekto chváli, obdaruje nás uznaním a dôverou.
SPYTOVANIE SVEDOMIA
Svedomie je hlasom Boha v nás.
SvedomieTúto zvláštnu skutočnosť akou je svedomie odhaľujeme najčastejšie cez akýsi trpký nepokoj, ktorý voláme výčitky svedomia. Tento hlas nástojčivo potvrdzuje, obviňuje: „Konal si zle!“ Pred týmto hlasom sa nemôžeme ani ubrániť, ani celkom ospravedlniť. Svedomie nás trýzni, hoci by sme hľadali tisíce výhovoriek, že sme „museli“ konať práve tak.
Znepokojuje nás aj vtedy, keď nás niekto chváli, obdaruje nás uznaním a dôverou.

Aké strašné môžu byť výčitky svedomia !
Gregor Piotrowski, vrah kňaza Jerzego Popiełuszku vyznáva spravodajcovi Tadeuszovi Bonieckiemu: „Večer prichádza tá najťažšia chvíľa.
Večer, skôr ako zaspím. Znova a znova sa vracia tá hrôza. Vedomie nezmyselnosti toho, čo som urobil.
Čierna diera zla za mnou a priepasť otázok predo mnou. Vtedy si vybavujem tvár kňaza Jerzego... iba on ma môže z toho pekla vyslobodiť.“ ( odpustenie Boha a človeka)
Aké strašné môžu byť výčitky svedomia! Zločinec sa niekedy dokonca vracia na miesto svojho zločinu.
Stáva sa aj to, že svedomie je jediným obhajcom človeka, ktorého falošne obvinili. Keď všetci odsudzujú, svedomie môže byť tou poslednou inštanciou, ktorá stojí na strane nevinného človeka ako jeho obhajca.
SVEDOMIE SA OZÝVA PRED ČINOM I PO ČINE
Svedomie nám zásadne signalizuje svoje „hodnotenie“ ešte pred vykonaním skutku, keď sa ozýva ako hlas nástojčivej povinnosti: „Musíš to alebo ono urobiť. Aj vtedy, keby to nikto iný nerobil, hoci by ťa nikto nevidel, hoci by to nikto patrične nedocenil – musíš! Musíš, hoci by si z toho nemal žiaden úžitok, dokonca by si sám veľa stratil, za každú cenu – musíš!“
Svedomie nás núti splniť povinnosť a vystríha nás pred jej zľahčovaním.
Väzňi svedomia a mučeníkov
Máme krásne príklady ľudí, „väzňov svedomia a mučeníkov“, ako napr. sv. biskup Stanislav, Tomáš Mórus, bl. Rupert Mayer z Monachimu, kňaz Bernhard Lichtenberg z Berlína, ktorí idúc za hlasom svedomia napomínali kráľov.
Tí poslední upozorňovali Hitlera, že nesmie konať tak, ako koná, a preto museli zomrieť.
Svedomie sa odhaľuje nielen po vykonaní zlého skutku, keď nás haní, či po vykonaní dobrého skutku, keď nás chváli.
Svedomie nám zásadne signalizuje svoje „hodnotenie“ ešte pred vykonaním skutku, keď sa ozýva ako hlas nástojčivej povinnosti: „Musíš to alebo ono urobiť. Aj vtedy, keby to nikto iný nerobil, hoci by ťa nikto nevidel, hoci by to nikto patrične nedocenil – musíš! Musíš, hoci by si z toho nemal žiaden úžitok, dokonca by si sám veľa stratil, za každú cenu – musíš!“
Svedomie nás núti splniť povinnosť a vystríha nás pred jej zľahčovaním. Je to druh istého morálneho zmyslu, etického inštinktu, základná dispozícia k morálnemu hodnoteniu.
Druhý vatikánsky koncil nás poučuje o dôstojnosti svedomia, ktoré stráži dôstojnosť ľudskej osoby a jej ideálov. „V hĺbkach svedomia človek odkrýva zákon, ktorý si on sám nedáva, ale ktorý je povinný poslúchať.
Jeho hlas ho neprestajne vyzýva milovať a konať dobré a chrániť sa zlého; a keď treba, zaznieva v srdci: Toto rob, tamtoho sa varuj! Lebo človek má v srdci od Boha vpísaný zákon, a práve v poslušnosti tomuto zákonu sa prejavuje jeho dôstojnosť.
Podľa neho bude aj súdený. Svedomie je najtajnejším jadrom človeka, svätyňou, kde zostáva sám s Bohom, ktorého hlas sa mu vo vnútri ozýva (GS 16).
Svedomie je hlasom Boha v nás. Tento hlas môže podľahnúť oslabeniu, dokonca aj momentálnej deformácii, ktorú spôsobila zlá výchova, vplyv prostredia alebo zlý morálny život.
Človek môže svedomie a jeho hlas ohlušiť a znevážiť tým, že ho prispôsobuje štýlu svojho života. Vtedy sa ospravedlňuje tým, že sú ľudia, ktorí sú ešte horší ako on, že všetci tak konajú, že má takú povahu...
„Nehrozí súčasným ľuďom zatmenie svedomia, jeho pokrivenie, mŕtvolnosť, „znecitlivenie“ svedomia?“ pýtal sa Ján Pavol II. vo svojom príhovore pred modlitbou Anjel Pána 14. marca 1982.
Svedomie v podstatnej miere stanovuje vnútornú dôstojnosť človeka a súčasne aj jeho vzťah k Bohu. V otrasoch, akým podlieha kultúra našich čias, sa často útočí na vnútornú svätyňu, čiže najhlbšie „ja“ človeka, na jeho svedomie. Svedomie je často vystavené skúškam aj zatemneniu.
Svedomie je druh morálneho zmyslu, ktorý nás vedie k rozpoznaniu, čo je dobré a čo zlé. Je to akoby vnútorné oko, duchovná schopnosť videnia, ktorá vedie naše kroky ku konaniu dobra. Vo Svätom písme sa svedomie prirovnáva „srdcu“: „V noci ma k tomu moje srdce vyzýva“ (Ž 16, 7). Tomu, kto chce prijímať Eucharistiu treba pripomenúť slová sv. Pavla: „Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha“ (1 Kor 11, 28). Toto skúmanie je potrebné preto, aby nikto, kto si je vedomý toho, že sa dopustil ťažkého hriechu, aj keby sa mu zdalo, že to ľutuje, nepristúpil ku svätému prijímaniu bez predchádzajúcej sviatostnej spovede.
V každom z nás je vrodená prirodzená schopnosť rozoznávať, čo je dobré a čo morálne zlé. Svedomie – to je Boží hlas v nás. Tento hlas môže byť však zdeformovaný. „Poslucháč“ môže tento Boží hlas zle prijímať, môže ho v sebe deformovať. Preto má zmysel hovoriť o formovaní svedomia. Stretávame ľudí s rozličným svedomím: laxným, zvráteným, zmäteným, málo pozorným, zdeformovaným, škrupulóznym, správnym a jemným. Svedomie musí byť formované pravdou, lebo len „pravda nás môže vyslobodiť“ (porov. Jn 8, 32). Neraz je potrebné nedôverovať obmedzenému svetlu svojho rozumu a svojho svedomia. Treba ho kontrolovať, dať do súladu s pravdou. Svedomie musí byť otvorené pre pravdu.
V každom z nás je nebezpečenstvo sebaklamu. Človek má schopnosť ospravedlňovať sa namiesto toho, aby sa v celej pravde, aj vo svojej hriešnosti, postavil pred Boha.
Potrebné je tu jasné poznanie. Nepodliehať príliš iba vlastným názorom, vlastnému hodnoteniu, nebyť si príliš istý svojou mienkou, svojím názorom, ochotne prijať radu aj kritiku od druhých. „Skutočná čnosť sa nebojí kritiky“ (I. Krasicki). Treba byť sebakritický, nedôverovať príliš sebe samému. Kritizovať treba predovšetkým seba samého. Kto dokáže druhých kritizovať, a to tvrdo a bezohľadne, druhých a voči sebe je zhovievavý a tolerantný – utvrdzuje sa v sebaklame, „zatvrdlivosti srdca“ a duchovnej zaslepenosti. Svedomie je odzrkadlením stupňa hodnoty človeka. Zamilovanie si pravdy a hľadanie dobra je znakom zrelého svedomia.
Morálna schyzofrénia – rozdvojenie, dvojtvárny život - nie je uprostred ľudí zriedkavým javom. Teoreticky sa môžeme nadchýnať krásnymi príkladmi, peknými duchovnými teóriami, dokonca ich môžeme aj obhajovať, ale nič z toho neuvedieme do svojho života. A to je ďalší prejav hrozného klamstva a zaslepenosti svedomia – vedieť a nekonať! Ľudia dokážu pošpiniť správne kritéria dobra a mravného zla. Svedomie môže podľahnúť zatemneniu a pokriveniu pod nátlakom pýchy, vplyvu zlého prostredia (kard. Newman). Niekto môže manifestačne hovoriť: „Ja sa riadim svedomím“, ale bolo by dobré dodať, že to „svedomie musí byť správne“. Všetci tak robia, prečo by som mal byť iný – norma tzv. „priemernosti“ – pôsobí na nás sugestívne. Pocit sebauspokojenia, sebaistota, stagnácia – môžu byť veľmi nebezpečné a najčastejšie označujú už deformované svedomie. Byť človekom svedomia znamená „vyžadovať“ niečo od seba, dvíhať sa z vlastných pádov, neustále prežívať svoje obrátenie. Byť človekom svedomia predovšetkým znamená v každej situácii počúvať svoje svedomie, nezahlušiť v sebe jeho hlas, hoci to je neraz ťažké a vyžaduje to od nás veľmi veľa.
Čas skúšok nášho svedomia stále trvá!
Dobre vykonaná meditácia, uvažovanie o Božom slove, uvažovanie o svojich skutkoch je veľkým pomocníkom a prostriedkom pri výchove správneho a jemného svedomia.
Základnou podmienkou práce na sebe je dôkladné poznanie seba samej. Buď voči sebe úprimná. Čo si o mne myslia druhí? Najdôležitejším však ostáva to, čo o mne súdi Boh!
Spytovanie svedomiaUž samotný pojem „spytovanie svedomia“ (poľsky „rachunek sumienia“ – účet svedomia), môže vzbudzovať negatívne predstavy. Slovo „účet“ (vzaté doslovne) môže v nás vyvolať predstavu matematickej dôkladnosti zhrnutia nejakého časového obdobia alebo celého dňa (hoci v slovenčine to tak nevyznieva). Dá sa nejako matematicky vyčísliť to, čo sa deje v mojom vnútri? Pri „vyúčtovaní“ celého svojho života či jeho určitého obdobia, alebo dňa Bohu, nemôžeme zabúdať na motívy svojich skutkov a na ich okolnosti. Z toho dôvodu, musíme si to úprimne priznať, nám denné spytovanie svedomia nie je nijako ľahké. Spytovanie svedomia nemôže byť vyúčtovaním so sebou samým, nemôže byť trápením seba.
Spytovanie svedomia je jasnou revíziou vlastného konania pred Božou tvárou. Spytovanie svedomia nie je nejakou zbytočnou psychologickou introspekciou, ale je to úprimná a pokojná konfrontácia svojho života s Bohom a s jeho požiadavkami.
Spytovanie svedomia musí byť dialógom s Bohom, modlitbou úprimnosti, odhaľovaním Božej predstavy o mojom živote a „vyúčtovaním“ z prejdenej cesty života pred jeho tvárou. Duchovný život si vyžaduje veľkú pravdivosť a úprimné vylúčenie poloprávd, malých kompromisov, polovičatej úprimnosti voči Bohu a sebe. Je v nás hrozná ľudská náklonnosť k hlbokému klamstvu a mravnej falošnosti. Spytovanie svedomia sa preto musí stať dennou „štvrťhodinkou úprimnosti“.
Spytovanie svedomia musí byť osobnou modlitbou – chvíľou úprimnosti voči Bohu a nie akousi jalovou sebareflexiou. Je potrebné pozrieť sa na svoje denné konanie, ale v prítomnosti Boha, ktorý ma miluje. Je to dialóg zamilovaných o vzájomnej láske. V objekte pustovní otcov kamaldulov v Krakove je nápis: „Bol si, si a budeš hriešnikom!“ Tento nápis by bolo potrebné doplniť nasledujúcimi slovami: „ale rovnako pamätaj na to, že bol si, si a budeš milovaný, nezávisle od tvojej biedy a slabostí!“
Spytovanie svedomia nemôže byť praktikou, v ktorej by sa človek cítil iba ponížený a upokorený pred Bohom a sebou samým. Spytovanie svedomia sa spája s nádejou, že Boh lieči rany človeka. Preto tu musí byť väčšie sústredenie sa na Boha. Predsa však nie je možné ukryť skutočnosť, že je spojené s istou bolesťou. Odhaľovanie zla v sebe je ťažké a bolestné. „Skúmaj ma, Bože, a poznaj moje srdce...“ (Ž 139, 23). Neraz robíme spytovanie svedomia povrchne a plytko, pretože sa bojíme bolesti, ktorú spôsobuje odkrývanie vlastných rán. Ten, kto má odvahu súdiť seba samého, stane sa lepším (Albert Schweitzer).
Spytovanie svedomia podľa sv. Ignáca z Loyoly má obsahovať päť prvkov:
- Poďakovať sa Pánu Bohu za prijaté dobrodenia.
- Prosiť Pána Boha o milosť poznania a zavrhnutia svojich hriechov.
- Žiadať od seba „vyúčtovanie“ od hodiny vstávania (od poslednej spovede) až to chvíle, keď si robíme spytovanie svedomia. Robiť to prechádzajúc z hodiny na hodinu (z dňa na deň), najprv čo sa týka myšlienok, potom slov, skutkov a zanedbania dobrého.
- Prosiť Pána Boha o odpustenie vín.
- S pomocou Božej milosti stanoviť spôsob nápravy.
Poznanie seba a zloby hriechuNajťažším pre človeka je poznanie seba samého. Nikto z nás nepozná dobre seba samého. Nie je ľahké poznať sa a zmeniť. Nechuť k sebapoznaniu najčastejšie vyplýva zo strachu pred sebou a pred tým všetkým, čo v nás je. Máme pokušenie „zatvoriť si oči“, aby sme tak unikli bolestnému pohľadu na seba. Dôsledkom toho je, že si v sebe vytvárame svet ilúzií. Klamať sa môžeme len do istého času. Jestvuje v nás neklamná priepasť, ktorú nemôžeme zamaskovať. Ak sa nepoznáme, najčastejšie je to preto, že netúžime dôjsť k plnej pravde.
Treba sa zbaviť naivnosti, ktorá nás uspáva v presvedčení, že všetko je v poriadku. Modlitba o poznanie svojich hriechov je prosbou o odvahu pozrieť sa v úplnej pravde na seba a na celú skutočnosť. Treba prosiť Boha, aby nám dovolil spoznať neporiadok v našom vnútri, ktorý v nás uháša túžbu hľadať a plniť Božiu vôľu. Človek, ktorý by nechcel poznať seba, svoju situáciu a cítiť sa za ňu zodpovedný, nebude schopný poznať Boha. Prosba o poznanie svojich hriechov sa rodí z bezradnosti voči hriechu, ktorý je tajomstvom. Mnoho trpkého ovocia vlastného hriechu a mnoho rán a utrpenia, ktoré spôsobil náš hriech, sme už sami bolestne zakúsili. Neusporiadané postoje a zlé návyky môžu byť veľmi hlboko zakorenené, skryté a ťažko rozoznateľné. Hriech nie je len prameňom vlastného utrpenia, ale „mieri“ na Pána Boha a raní jeho lásku, ktorú má k nám a tiež „mieri“ aj na druhých ľudí. Vlastnými silami sa nemôžeme vyslobodiť z hriechu. Každý hriech uzatvára človeka do seba, robí ho nepriezračným, a tým negatívne vplýva na jeho vzťah k blížnym (aj hriech spáchaný v samote srdca). Človek uväznený vo svojom hriechu nie je schopný skutočnej obety a obetavej služby blížnym.
Úplné poznanie hriechu sa nedosahuje jednorázovým úsilím, ale je to istý proces, v ktorom toto poznanie prichádza postupne. Je to ovocie nášho úsilia a Božej milosti. Človekovi je ťažké postaviť sa v celej pravde pred Boha i pred seba samého, a tým viac siahnuť až ku koreňom a prameňu zla. Treba prosiť Boha: „Pane Bože, obdaruj ma milosťou, aby som mohol vidieť seba samého takého, akým naozaj som a daj mi poznať, akým ma chceš mať ty.“ Spytovanie svedomia si vyžaduje pokoru a tej sú schopní ľudia „veľkí“ a duchovne zrelí. Je ľahšie povedať pravdu niekomu inému ako sebe samému. Hľadáme ospravedlnenia, dôvody a rozličné výhovorky, pretože si nechceme priznať svoju hriešnosť. Podliehame sebaklamu a svoj hriech minimalizujeme.
Často sa stáva, že spoveď namiesto obviňovania seba je sebaobranou a pokusom ako ukryť svoje viny a hriechy. Keď sa človek zahľadí do svojho vlastného srdca, objaví tam „hniezdo“ vreteníc. Koľko egoizmu sa skrýva dokonca aj v každom dobrom skutku človeka. Môže človek poznať seba samého celkom do hĺbky? Je v nás akési more tmy. Sú to naše zranenia, komplexy, akési pribrzdenie. Nie je ľahké priznať sa k veciam, ktoré nás zahanbujú a trápia. Nesmieme byť zo seba sklamaní a zároveň sa nesmieme vzdávať ideálov. Sebapoznanie môže byť trpké a ťažké, ale musí byť objektívne. Sú reformátori, ktorí veľa hovoria o potrebe zmeny tých druhých. Je potrebné vidieť sa tak, ako ma vidí Boh. Môžeme si zvyknúť aj na nevhodné bývanie, ak tam bývame dlhšie. Rovnako je možné zvyknúť si na svoj hriech a na svoj minimalizmus. Pre mnohých sa hriech stal dobrodružstvom, atrakciou, ktorá poskytuje pôžitok. Odtiaľ je tendencia ospravedlniť si pred sebou svoj hriech a považovať ho za životnú maličkosť. Hriešnik sa ospravedlňuje: „Som predsa iba človekom!“ Alebo: „Taká je dnes doba!“ „Aj ja môžem niečo od života požadovať!“ „Mám právo na vlastné šťastie!“ „Keď budem človekom s čistými rukami, nevyžijem, preto musím kradnúť!“...
Kresťan však krstom umrel hriechu, aby žil novým životom v Bohu. Teologická definícia hriechu nevyjadruje všetko, čo prežívame vo svojich citoch, čo skusujeme vo svojom živote. Keď bude v nás skreslený obraz Boha a skúsenosť jeho blízkosti a lásky veľmi slabá, nepochopíme celkom ukrutnosť a zlobu hriechu.
Mystici, ktorí majú hlbšie a lepšie poznanie Boha, vlastnia väčšiu „citlivosť“ na zlobu hriechu. Niekto sa možno opýta: „Načo sa hrabať v minulosti a načo sa vracať k tomu, čo sa pominulo? Načo sa vŕtať v sebe? Nie je lepšie zaoberať sa samým Bohom?“ Zaoberanie sa sebou vo vzťahu k Božej láske je nevyhnutnosťou, pretože hriech je odmietnutím Božej lásky. Človek chce neraz utiecť od zodpovednosti za svoje skutky. Hriech je akýmsi tajomstvom. Je skutočnosťou, ktorá sa dotýka ľudského ducha, hoci má svoj počiatok v našich zmysloch. Až podľa ovocia poznáme celú zlobu hriechu. Naša „chorá“ emicionálnosť zdanlivo vidí v hriechu čaro príjemnosti, ktorá nás pokúša. Z toho vyplýva ľahkovážny prístup k hriechu a k jeho chápaniu. Hriech prináša utrpenie! Koľko môjho utrpenia pochádza z mojich hriechov? Treba to poznať, priznať a zakúsiť!
Koľko sa človek natrpí kvôli pýche a perfekcionistickému postoju – lebo „ja musím robiť všetko najlepšie!“ Sú utrpenia, ktoré spôsobili moje hriešne postoje.
Hriech má v sebe niečo z pekla. Dôsledky hriechu sú strašné! Každý hriech „udrie“ nielen nás samých, ale aj nášho blížneho. Neraz je to veľmi viditeľné. Človek je „autorom“ hriechu, a predsa nemôže celkom poznať to, čo robí. Človek, ktorý hreší, nevie, čo robí. Tak sa modlil Kristus: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“. Ohraničené poznanie hriechu vyplýva z ohraničenosti nášho ľudského poznania. Tak veľmi je to zamotané. Sú v nás psychické mechanizmy, ktoré vplývajú na to, aby človek určité veci nevidel, a tým sa nepriznal k sebe samému. To pomáha človekovi k tomu, aby klamal sám seba, aby zodpovednosť, ktorú má prehadzoval na niekoho iného. Je ťažké poznať sa do hĺbky. Je ťažké stáť v pravde pred Bohom i pred sebou samým. Vyžaduje si to veľké úsilie, pretože tak ľahko hľadáme ospravedlnenie, výhovorky, rozličné dôvody, aby sme sa nemuseli úprimne priznať ku svojej hriešnosti alebo aby sme svoj hriech minimalizovali.
Bezprostredná príprava na spytovanie svedomiaPrípravu na spytovanie svedomia začíname modlitbou:
„Pane, pomôž mi vidieť seba, ale nie tak, ako sa vidím ja sama, ale tak, ako ma vidíš a hodnotíš ty. Duchu Svätý, pomôž mi vidieť seba samú očami Ježiša Krista!
Pane, obdaruj ma milosťou, aby som sa videla takou, akou skutočne som pred tebou, pred tvojou tvárou!“
Všetci raz budeme stáť pred Božím súdom. Vtedy sa vyjaví celá pravda o mojom živote, o mojom konaní, o tom, čo bolo vo mne hodnotné, dobré a krásne, ale aj o tom, čo bolo nepodarené, zlé, bezcenné, nezmyselné a škaredé. Bojíme sa Božieho súdu. „Keby sme súdili sami seba, neboli by sme súdení“ (1 Kor 11, 31). Chceme predísť tento Boží súd a už dnes pred Božou tvárou odsúdiť seba samých v celej pravde. Kto na tomto svete pravdivo odsúdi seba samého, unikne Božiemu súdu. Aké ťažké je však poznať seba! Človek je náchylný k sebaklamu a nevidí seba takého, akým v hĺbke je. Vidíme v sebe zväčša to, čo chceme vidieť, a hodnotíme sa tak, ako sa chceme hodnotiť. Náš uhol videnia vo vzťahu k nám samým je veľmi ohraničený a zamotaný. Treba prosiť Ducha Svätého o správny uhol videnia. Stáť v pravde pred Bohom i pred sebou znamená uznať nielen zlo, ale aj dobro, ktoré je v nás. Bez poznania svojich previnení voči Bohu v celej pravde však nikdy dobre nespoznáme Boha a nebudeme schopní pravdivo hovoriť: „Pane, zmiluj sa nado mnou!“ Spomenuli sme už zamotaný uhol pohľadu na seba. Neraz sa vedľa nás nachádzajú ľudia, ktorí na nás hľadia a sú schopní vedieť o nás viac, ako my sami. Majme odvahu zamyslieť sa nad tým, ako nás vidia iní.
Úplné a správne ohodnotenie nášho života vlastní výlučne sám Boh. Tak nádherne hovorí Evanjelium, že „Ježiš... nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi. Sám totiž vedel, čo je v človeku“ (Jn 2, 25). Ježiš Kristus najlepšie vie, čo sa skrýva vo mne, v mojom srdci, vie, čoho som schopná. Preto sa obraciam na neho s vrúcnou prosbou: „Ježišu, nechcem podliehať ilúziám a sebaklamu; daj mi milosť, aby som videla seba samú tak, ako ma vidíš a hodnotíš ty!“ „Skúmaj ma, Bože, a poznaj moje srdce!“ (Ž 139, 23).
Snáď moje doterajšie spovede boli plytké, povrchné, a preto neúplné. Sú vo mne aj „skryté viny“ ktoré nedokážem pomenovať a obviniť sa z nich. Musím si byť vedomá toho, že moja hriešnosť je omnoho väčšia ako je moje vyznanie vín. Moje „nepodarené“ vyznanie je iba „symbolom“ mojej omnoho väčšej hriešnosti. Nedokážem svoju hriešnosť opísať a nazvať ju menom. Rozoznanie mojich hriechov je vždy len čiastočné.
„Očisť ma, Pane, aj od tých hriechov, ktoré sú predo mnou ešte ukryté, ktoré nedokážem pomenovať a vyznať ich pred tebou slovami.“
Niekedy ma už unavuje a neraz aj znechucuje opakovanie mojich tých istých alebo tak veľmi sa na seba podobajúcich hriechov a slabostí. Tak málo sa mení „súpis“ mojich previnení aj forma, akou sa obžalúvam. Mám predsa tú istú povahu a tie isté náklonnosti. Zväčša hriechy a previnenia, ktoré vyznávam nepodávajú skutočnú tvár môjho života, skutočnosť môjho povolania a úloh. Neraz nie som schopná siahnuť k samotným koreňom a príčinám týchto previnení. Svätý Pavol nás povzbudzuje, aby každý skúmal seba samého: „Nech teda človek skúma sám seba“ (1 Kor 11, 28). Pred Božou tvárou chcem dnes ešte raz hlbšie analyzovať svoj postoj k Bohu, blížnym i k sebe samej.

O ZLEJ SPOVEDI
SVÄTÝ JÁN MÁRIA VIANNEY
SACERDOTII NOSTRI PRIMORDIA. ÁZNE FARÁRA Z ARSU Encyklika pápeža Jána XXIII. katolíckemu episkopátu
Prečo ľudia tak dlho zostávajú v hriechoch a boja sa spovedať ?
Hluchonemý je neraz obrazom kresťana, ktorý prichádza na spoveď. Nájdu sa ľudia, ktorí sú hluchí na výčitky svedomia; iní sa ukazujú nemí, keď sa majú obviniť zo svojich hriechov
Dnes vám ukážem, ako hrozne krivdí Ježišovi Kristovi ten, kto pácha svätokrádež a aké veľké je milosrdenstvo Božie, ktoré trpí takéhoto ničomníka.
Viac tu: o-zlej-spovedi
O zlej sv. spovedi sv. Ján Vianney
Čo je klamstvo ?
Panna Mária nás zachránila - svedectvá
------ čas-je-vzacny
------ Hriechy-proti-nádeji
------ sloboda-volby-judaš

Dáma so zlatým náramkom - svedectvo
A PEKLO PREDSA JESTVUJE - PÁPEŽ OTEC PIUS IX
V roku 1859 rozprával Msgre de Ségur nasledujúci prípad predstavenému istého významného kláštora, ktorý konštatoval, že podobné príhody nie sú až také zriedkavé, ako sa zdá na prvý pohľad. Informáciu mal od príbuznej dámy, ktorej sa udalosť prihodila. V roku 1859 mala ešte len štyridsať rokov, preto jej plné meno nezverejnil.
V zime roku 1848 sa zdržiavala v Londýne. Ako dvadsaťdeväťročná bola už vdovou. Bohatá, svetská a veľmi pekná dáma neobyčajne priťahovala pozornosť spoločnosti.
Medzi elegantnými pánmi, ktorí navštevovali jej salón sa vynímal istý mladý lord, nápadný svojou dotie-ravosťou a voľným správaním.
Zdalo sa, že práve on mal u dámy najväčší úspech.
Jedného večera, lepšie povedané, už po polnoci, aby skôr zaspala, čítala nejaký román. O jednej po polnoci zhasla sviečku. Pred usnutím však spozorovala akúsi žiaru, ktorá sa stále zosilňovala. Zrazu sa dvere salónu otvorili a do spálne neočakávane vkročil jej nápadník, mladý lord. Keď sa priblížil k jej posteli, chytil ju za ľavé zápästie a čudným hlasom skríkol:
„Peklo existuje!" Pre neznesiteľnú bolesť v ruke stratila vedomie. Asi po polhodine prišla k sebe a zazvonila na chyžnú. Tá pri vstupe do izby pocítila silný zápach dymu.
Keď došla k panej, ktorá sotva dokázala prehovoriť, spozorovala na jej zápästí hlbokú popáleninu. Zápästie vyzeralo spálené až na kosť. Rana mala veľkosť ruky muža. Na koberci od postele po dvere sa tiahli vypálené odtlačky topánok, ako stopy po chôdzi.
Ráno sa nešťastná žena dozvedela, že okolo jednej po polnoci našli opitého lorda pod stolom. Keď ho služobníci vzali na ramená, aby ho uložili do postele, zistili, že je mŕtvy.
Nevedno, či sa táto nešťastná žena z prípadu poučila. Aby zakryla jazvu na popálenom zápästí, nosila na ľavej ruke široký zlatý náramok, ktorý v spoločnosti nikdy z ruky neodkladala.
V rodine a v jej okolí sa však o prípade nikdy nesmelo hovoriť.
Jedno je však isté. Dáme so zlatým náramkom už existenciu pekla dokazovať nebolo treba.
SCHVÁLENIE A POVZBUDENIE CIRKVI
Sväitý Leonard z Portomaurizio Všade spôsoboval obdivuhodné oživenie viery a robil zázraky.Aké bolo tajomstvo jeho úspechov?
Pobožnosť k Panne Márii, ktorú vykonával mimoriadnym spôsobom, Svätý Alfonz Liguori, ktorý žil v tom istom storočí, bol tak isto presvedčený o potrebe a účinnosti mariánskeho apoštolátu. Ako kazateľ, spovedník i spisovateľ neustále dôrazne odporúčal krásnu pobožnosť troch Raduj sa, Bohorodička...
Keď sa v jeho spovednici objavili zatvrdené duše zamotané do sietí zla, ktoré s.i im zdali nerozmotateľné, nenašli lepší liek na svoje trápenia ako pobožnosť k Najsvätejšej ľanne. Bola to práve modlitba troch Raduj sa, Bohorodička... (Zdravas, Mária...)
Jedna rehoľná osoba bola jedenásť rokov trápená silnými pokušeniami zmyselnosti. Viackrát im aj podľahla a stále žila v nepokoji. Zdalo sa jej nemožné dostať sa z toho. Predsa však kľakla v spovednici kanonika de Rossiho. Svätec ju vypočul s veľkou láskou a po vyznaní jej povedal:
„Hovorím Vám na tomto Božom mieste, aby ste sa snažili tomuto pokušeniu odporovať, inak sa nevyhnete trestu spravodlivej Božej ruky. Preto Vás povzbudzujem, aby ste sa každý deň modlili trikrát Raduj sa, Bohorodička... (Zdravas, Mária...) ku cti čistoty Najsvätejšej Panny Márie. Uisťujem Vás, že budete zo svojho stavu vyslobodená. Aj ja sa odteraz budem za vás modliť. Dajte si však pozor, aby ste už viac k tomuto hriechu nedali súhlas, tak ako v minulosti."
Od toho dňa táto osoba nielenže neupadla do hriechu, ale stratili sa aj všetky pokušenia a žila vo veľkom duševnom pokoji. Horlivými šíriteľmi troch Raduj sa, Bohorodička... (Zdravas, Mária...) boli aj svätý Ján Vianney, farár v Ars, svätý Gabriel od Bolestnej Matky Božej, svätý Eymard, svätý Anton Claret, svätý Ján Bosco, svätá Gemmy Galganiová. Všetci » svätý a blahoslavení redemptoristi zdedili od svojho od, svätého Alfonza Liguori, úctu a horlivosť tento zbožný zvyk. Medzi nimi vynikali svätý Klement Hofbauer a svätý Gerard Majella. Táto pobožnosť je pojatá do povinných modlitieb Všetkých synov svätého Alfonza
Nad podivuhodným rozšírením a veľkým požehnaním, ktoré priniesla pobožnosť troch Raduj sa, Bohorodička... (Zdravas, Mária...), Cirkev skoro vyslovila svoju radosť. Dala svoje schválenie a udelila hojné duchovné výsady.
Jej horlivý apoštol Ján Baptista de Blois dostal pochvalu a požehnanie od pápeža Leva XIII., ktorý na pobožnosť udelil odpustky a nariadil, aby sa trikrát Raduj sa, Bohorodička... (Zdravas, ift.iľia...) modlil kňaz i ľud po každej čítanej svätej oms. Toto nariadenie trvalo až do novej liturgickej trlormy.
Benedikt XV. prijal s radosťou želanie podporovateľov tejto pobožnosti a povýšil združenie, p ložené P. de Blois, na primárne (s možnosťou \ \ i várať filiálne združenia po celom svete).
Urobil lo apoštolským listom Zbožné dielo šírenia troch Raduj sa, Bohorodička... (Zdravas, Mária...) obdaril ho početnými odpustkami a výsadami. Bl. papež Ján XXIII. udelil apoštolské požehnanie všetkým ktorí spolupracujú na diele šírenia úcty it lásky k Matke Božej medzi kresťanským ľudom prostredníctvom pobožnosti troch Raduj sa, Bohorodička... (Zdravas, Mária...) na jej počesť" (Máj 1959).
29. marca 1964 pápež Pavol VI. udelil zvláštne požehnanie tým, ktorí šíria tento apoštolát na slávu našej nebeskej Matky a na duchovné blaho mnohých duší a povzbudzoval ich v ďalšej činnosti. sa odobral k jej domu. Vošiel som ku chorej do izby. Sotva ma zazrela, obrátila sa ku mne chrbtom a povedala:
„Choďte preč, ja nechcem kňazov ani vidieť, nehovorte mi o spovedi a practe sa!" Musel som odísť. Pretože sa však smrť nedostavila tak rýchlo, ako sa lekári obávali, opätovne som ju navštívil. Navštevoval som ju celý týždeň. Vždy ma prijímala rovnako.
Jedného dňa konečne však na moju úpenlivú prosbu nemocná súhlasila a pomodlila sa so mnou trikrát Raduj sa, Bohorodička... (Zdravas, Mária...). Keď som odchádzal, povedal som tým, ktorí boli pri nej: „Je zachránená. Do troch dní požiada o svätú spoveď."
Na druhý deň som sa k nej vrátil. A tak ako deň predtým sme sa spolu pomodlili trikrát Raduj sa, Bohorodička... (Zdravas, Mária...). Na tretí deň, len čo som vstúpil, hneď ma sama požiadala o udelenie [lvi.ilostí. Žila potom ešte dva mesiace a prejavovala Veľkú zbožnost. Tri Raduj sa, Bohorodička ... l/dravas, Mária...) jej otvorili nebo.
PRÍKLAD VEĽKÝCH SVÄTÝCH
Veľký padovský divotvorca a učiteľ Cirkvi, svätý Anton (1195 — 1231), už pred zjavením svätej M.itilde poznal a uplatňoval modlitbu troch Raduj m. Bohorodička... (Zdravas, Mária...) ku cti liojnásobného panenstva Matky Božej ako prosbu la milosť uchovať si svoje trojnásobné panictvo: panictvo mysle, srdca a tela.
V prvej polovici 18. storočia jeden výrečný 11 antiškán putoval po Taliansku. Všade spôsoboval obdivuhodné oživenie viery a robil zázraky.
Bol to sväitý Leonard z Portomaurizio. Aké bolo tajomstvo jeho úspechov? Pobožnosť k Panne Márii, ktorú vykonával mimoriadnym spôsobom, ľii jeho misiách bolo kázanie o Matke Božej obľúbenou témou. Veril, že práve toto mu zabezpečuje dobré výsledky misií. Bol apoštolom troch Raduj sa, Bohorodička... (Zdravas, Mária...).
Ked raz hovoril o neresti nečistoty, vyrozprával tento prípad:
Jeden rímsky mladílk, ktorý sa hriechu nečistoty dopúšťal už zo zvyku, dostal od svojho spovedníka, otca jezuitu, pokánie modliť sa denne tri Raduj sa, Bohorodička... (Zdravas, Mária...). Hriech sa stále opakoval a spovedník stále dával tú istú pokutu. Ukázalo sa však iné nebezpečenstvo: mladík sa rozhodol vydať na cestu po svete. Jeho spovedníkovi sa to nepáčilo. Keď sa s ním lúčil, veľmi naliehavo ho žiadal, aby nikdy nevynechal pobožnosť troch Raduj sa, Bohorodička... (Zdravas, Mária...) a aby si po každom páde do hriechu vzbudil ľútosť a predsavzal si viac neihrešiť.
Uplynulo niekoľko) rokov.
Mladý muž sa vrátil do Ríma a šiel navštíviiť svojho spovedníka. Dobrý páter jezuita namiesto í skoro beznádejného hriešnika prijal nového človeka. Mladík sa úplne zmenil. ľ<> niekdajších úbohostiach neostalo ani stopy. I 'divenému pátrovi mladý muž povedal:
„Otče, nespomínate si, akú dobrú radu ste mi d.di, keď som odchádzal? Aby som sa ráno i večer nezabudol pomodlit tri Raduj sa, Bohorodička... (Zdravas, Mária...) ku cti Nepoškvrnenej. Nuž to /.i túto pobožnosť mi Najsvätejšia Panna vymohla i istotu..."
O tejto milosti potom páter jezuita rozprával t kazateľnice s náležitou opatrnosťou. Počul to raz jeden kapitán, ktorý už veľa rokov mal nedovolené si:yky s istou ženou. Zazdalo sa mu, že pobožnosť troch Raduj sa, Bohorodička... (Zdravas, Mária...) |e dobrým prostriedkom, ako sa odpútať ml nedovoleného pomeru. Začal sa teda modliť denne tri Raduj sa, Bohorodička... (Zdravas, Mária...) a o niekoľko mesiacov sa žiadaný účinok dostavil. Prinútil sa k ukončeniu tohto vzťahu. 11plynulo niekoľko dní a jemu sa znovu naskytla lákavá príležitosť upadnúť do starého hriechu. Panna Mária mu však zvláštnym spôsobom pomohla tak, že zase získal pevnú vôľu zachovať si čistotu a pokračovať vo svojej zbožnosti.
Svätý Leonard bol jedným z tých svätcov, ktorí najviac prispeli k rozšíreniu tejto krásnej pobožnosti. Odporúčal vojenským kaplánom, aby k tejto pobožnosti viedli vojakov.
Nabádal ich k tomu veľmi presvedčivo:
„Najdrahší, túto krásnu pobožnosť si osvojte všetci a vytrvajte v nej až do smrti. Spovedníkov prosím, aby ju ukladali kajúcnikom ako pokánie do novej svätej spovede. Nech sa dozvedia, že táto pobožnosť im prinesie viac úžitku ako všetky iné formy pokánia, ktoré by im mohli byť uložené."
Svätý Alfonz Liguori, ktorý žil v tom istom storočí, bol tak isto presvedčený o potrebe a účinnosti mariánskeho apoštolátu. Ako kazateľ, spovedník i spisovateľ neustále dôrazne odporúčal krásnu pobožnosť troch Raduj sa, Bohorodička...
(/dravas, Mária...)
Chcel, aby si ju všetci osvojili ostali jej verní: kňazi i rehoľníci, hriešnici i zbožné duše, deti, dospelí i starci. To bola jedna /o základných tém, ktoré odporúčal vo svojich misijných kázňach. Vo svojich spisoch o nej hovorí viac ako dvadsiatich miestach. Podľa jeho presvedčenia - pričom sa odvoláva aj na mienku i uých autorov - mnohí sa spasili iba pre vernosť tejto pobožnosti.
Apoštol Ríma 18. Storočia, svätý Ján Baptista de Rossi, sa rozširovaním tejto pobožnosti pričinil o bezpočetné obrátenia. Keď sa v jeho spovednici objavili zatvrdené duše zamotané do sietí zla, ktoré s.i im zdali nerozmotateľné, nenašli lepší liek na svoje trápenia ako pobožnosť k Najsvätejšej ľanne. Bola to práve modlitba troch Raduj sa, Bohorodička... (Zdravas, Mária...).
Jedna rehoľná osoba bola jedenásť rokov trápená .iInými pokušeniami zmyselnosti. Viackrát im aj podľahla a stále žila v nepokoji. Zdalo sa jej nemožné dostať sa z toho. Predsa však kľakla v spovednici kanonika de Rossiho. Svätec ju vypočul s veľkou láskou a po vyznaní jej povedal:
„Hovorím Vám na tomto Božom mieste, aby ste sa snažili tomuto pokušeniu odporovať, inak sa nevyhnete trestu spravodlivej Božej ruky. Preto Vás povzbudzujem, aby ste sa každý deň modlili trikrát Raduj sa, Bohorodička... (Zdravas, Mária...) ku cti čistoty Najsvätejšej Panny Márie. Uisťujem Vás, že budete zo svojho stavu vyslobodená. Aj ja sa odteraz budem za vás modliť. Dajte si však pozor, aby ste už viac k tomuto hriechu nedali súhlas, tak ako v minulosti."
Od toho dňa táto osoba nielenže neupadla do hriechu, ale stratili sa aj všetky pokušenia a žila vo veľkom duševnom pokoji.
Horlivými šíriteľmi troch Raduj sa, Bohorodička... (Zdravas, Mária...) boli aj svätý Ján Vianney, farár v Ars, svätý Gabriel od Bolestnej Matky Božej, svätý Eymard, svätý Anton Claret, fcv.itý Ján Bosco, svätá Gemmy Galganiová. Všetci »v .il í a blahoslavení redemptoristi zdedili od svojho |DH u, svätého Alfonza Liguori, úctu a horlivosť flUt lento zbožný zvyk. Medzi nimi vynikali svätý Klement Hofbauer a svätý Gerard Majella. Táto pobožnosť je pojatá do povinných modlitieb Všetkých synov svätého Alfonza.
VEĽKÉ ROZŠÍRENIE
Pred viac ako polstoročím sa pobožnosť troch K.iduj sa, Bohorodička... (Zdravas, Mária...) tak ľ vi lilo rozšírila, že je to zrejmým dôkazom vôle Božej. Dušou tohto hnutia bol horlivý francúzsky kapucín Ján Krstiteľ de Blois.
I ento zbožný rehoľník bol presvedčený o tom, Ír šírením tejto pobožnosti koná vec príjemnú Bohu a najsvätejšej Panne. Kázal pri každej príležitosti n modlitbe troch Raduj sa, Bohorodička... (Zdravas, Mária...). Rozširoval ju a nedal sa odradiť žiadnymi
Zdroj: z knihy Tri anjelské pozdravenia ( Giuseppe Pasquali ) Redemtoristi, Vydavateľsvo Misionár
Bol taký prekrásny, že ľudské slovo nie je schopné ani len zďaleka ho opísať
Na veľkonočné sviatky prežila víziu nesmiernej krásy, obraz nevysloviteľnej nádhery: Uprostred nebeských anjelov a svätých spozorovala svojho nebeského snúbenca: „Bol taký prekrásny, že ľudské slovo nie je schopné ani len zďaleka ho opísať.
Ani neviem, ako bol oblečený. Jeho ruky a nohy, bok a jazvy žiarili jasnejšie ako slnko.
Každá rana sa podobala prekrásnemu drahokamu. Z jeho boku a rán vychádzal oslepujúci jas. V porovnaní s ním je každé iné svetlo nielen tieňom, ale tmou. V boku som videla prsteň, ktorý bol určený pre mňa.
Pán ma požehnal svojou pravicou, potom riekol: - Poď, snúbenka Kristova. - Najsvätejšia Panna v doprovode anjelov pokračovala: - Prijmi korunu, ktorú ti Pán pripravil od večnosti. - A v tej chvíli zjednotila sa moja duša s Božskou velebnosťou." Odvtedy mala všetko konať iba podľa Jeho svätej vôle. Mystické zjednotenie sa od roku 1694 opakovalo viackrát.
Pokračovanie - svätá Veronika Giuliani
Sv. Faustína: V tom som počula tieto slová ... Čím väčšia je núdza, tým má väčšie právo na moje milosrdenstvo !
Väčšia núdza potrebuje väčšiu pomoc. Bezhraničná a detinská dôvera v Boha sa musí spájať s postojom činnej lásky k blížnemu, s pokorou a úprimným pokáním. Čím viac niekto dôveruje, tým viac dostane.
„ Ako si so mnou zjednotená v živote, tak budeš zjednotená aj vo chvíli smrti." Po týchto slovách sa v mojej duši vzbudila taká veľká dôvera v Božie milosrdenstvo, že aj keby som mala na svedomí hriechy celého sveta a hriechy všetkých zatratených duší, aj tak by som nepochybovala o Božej dobrote, ale bez rozmýšľania by som sa vrhla do priepasti Božieho milosrdenstva, ktorá je pre nás vždy otvorená. So zdrveným srdcom by som sa vrhla k jeho nohám a odovzdala sa úplne do jeho sv.vôle, ktorá je milosrdenstvo samo.
Ó, môj Ježišu, Život mojej duše, Život môj, Spasiteľ môj, môj najsladší Ženích a zároveň môj Sudca, Ty vieš, že v tej poslednej hodine sa nespolieham na nijaké svoje zásluhy, ale jedine na Tvoje milosrdenstvo. Hľa, už dnes sa celá ponáram do priepasti Tvojho milosrdenstva, ktorá je vždy otvorená pre každú dušu.
Ó, môj Ježišu, mám jednu úlohu v živote, smrti a v celej večnosti, a to je zvelebovať Tvoje nepochopiteľné milosrdenstvo. Žiaden rozum.
Pokračovanie článku
Ohováranie
Kresťan musí prekonať pokušenie „vmiešavať sa do života iných“, upozornil pápež František počas dnešnej svätej omše v Dome sv. Marty. Okrem toho pripomenul, že klebety a nenávisť veľmi vážnym spôsobom poškodzujú kresťanské spoločenstvo, ako aj to, že sa nesmie hovoriť len „tá polovica, ktorá nám vyhovuje“. Na dnešnej sv. omši bola prítomná skupina študentov Lateránskej univerzity, Kiko Argüello, Carmen Hernández a Mario Pezzi z Neokatechumenátnej cesty, a taktiež Roberto Fontolan a Emilia Guarnieriová z Comunione e Liberazione.
„Čo je teba do toho?“ Touto Ježišovou otázkou adresovanou sv. Petrovi, keď sa miešal do života sv. Jána, „toho, ktorého Ježiš miloval“, začal Svätý Otec svoju homíliu. Peter viedol spočiatku s Pánom „dialóg lásky“, ktorý sa potom podľa pápeža Františka „nasmeroval iným smerom“, a upadol tak do pokušenia: „miešať sa do života druhých“. Ako sa ľudovo hovorí, Peter sa stáva „zvedavcom“. Pápež tak ukázal na dva spôsoby pokušenia miešať sa do života iných. Ide predovšetkým o „porovnávanie“, teda, „porovnávanie sa s druhými“. Podľa neho, keď sa začneme takto porovnávať, „skončíme v znechutení a v nenávisti. Práve nenávisť spôsobuje „koróziu“ kresťanskej komunity, „veľmi jej škodí“ a presne toto „chce dosiahnuť diabol“. Druhým spôsobom pokušenia sú klebety. Začínajú „veľmi decentným spôsobom“, ale nakoniec skončíme pri tom, že „blížneho zdierame z kože“:
„Koľko sa v Cirkvi klebetí! Koľko sa naklebetíme my kresťania! Klebeta je vlastne dranie z kože. Robiť zle jeden druhému. Akoby sme chceli toho druhého umenšiť: namiesto toho, aby som sám rástol, konám tak, aby som ho čo najviac ponížil, a cítim sa byť veľkým. Toto však nie je v poriadku! Zdá sa pekné poklebetiť si... Neviem prečo, ale javí sa to ako niečo príjemné. Ako medové cukríky, však? Zoberieš si jeden, potom ďalší a ďalší a nakoniec ťa rozbolí aj brucho. Prečo? Aj klebetenie je také, však? Na začiatku je sladké a potom ťa zničí, a neskôr ti zahubí dušu! Klebety ničia Cirkev... Majú v sebe niečo z Kainovho ducha: zabiť brata svojim jazykom: zabiť brata!“
Ako Svätý Otec ďalej poznamenal, takýmto štýlom sa „stávame kresťanmi dobrých spôsobov a zlých návykov!“. Ako sa však klebetenie prejavuje? Normálne! Tak, že robíme „tri veci“:
„Ponúkame dezinformácie: povieme iba tú časť, ktorá nám vyhovuje, a nie tú druhú. Tú ďalšiu časť už nedopovieme, pretože nám už nie je príjemná. Niektorí sa usmievajú... (povedal pri pohľade na prítomných v kaplnke), ale je to tak, či nie? Čo si videl? A končí.
Druhou vecou je ohováranie: keď má nejaký človek naozaj určitú nedokonalosť, niekto z nej urobí veľkú vec a tým, že o nej rozpráva „stane sa novinárom“... Takto sa ničí povesť človeka. Treťou vecou je osočovanie: hovoriť veci, ktoré nie sú pravdivé. Toto je zabíjanie svojho brata! Všetky tri – dezinformácia, ohováranie, osočovanie – sú hriechom! Je to hriech! Dávame osobne facku Ježišovi skrze jeho deti a bratov“.
Preto nám Ježiš hovorí to isté čo Petrovi, keď ho napomína: „Čo je teba do toho? Ty poď za mnou!“ Pán nám naozaj ukazuje cestu:
„Klebety ti nepomôžu, pretože ťa vovedú do toho ducha, ktorý ničí Cirkev. Nasleduj ma!. Toto Ježišovo slovo je také nádherné, jasné a voči nám veľmiláskavé. Ako keby hovoril: ’Nefantazírujte, veriac, že spása spočíva v porovnávaní sa s inými alebo v klebetách. Spása znamená nasledovať ma‛. Nasledovať Ježiša! Prosme dnes Ježiša, aby nám daroval milosť nikdy sa nevmiešavať do života iných, aby sme sa nestali kresťanmi dobrých spôsobov a zlých návykov, ale aby sme ho nasledovali a išli za ním po jeho ceste. To úplne stačí!“
Svätý Otec ešte pripomenul príbeh zo života svätej Terezky od Dieťaťa Ježiša, ktorá sa pýtala, prečo Ježiš dáva jednému veľa a druhému málo. Jej staršia sestra vzala teda náprstok a pohár a obidva naplnila vodou. Potom sa opýtala Terezky, ktorý z tých dvoch je plnší. „Obidva sú rovnako plné“, odpovedala budúca svätá. Ježiš – pokračoval pápež František – robí to „isté s nami, nezaujíma ho, či si veľký alebo malý“. Zaujíma ho iba to, „či si plný jeho lásky“. - js -
http://sk.radiovaticana.va/storico/2013/05/18/sv%C3%A4t%C3%BD_otec_dezinformovanie%2C_ohov%C3%A1ranie_a_oso%C4%8Dovanie_je_hriech!/slo-693390
https://jezismaria7.webnode.sk/svaty-jan-vianney-ohovaranie/
https://svatyvianney.weebly.com/nauka-o-ohovarani.html
Kresťan musí prekonať pokušenie „vmiešavať sa do života iných“, upozornil pápež František počas dnešnej svätej omše v Dome sv. Marty. Okrem toho pripomenul, že klebety a nenávisť veľmi vážnym spôsobom poškodzujú kresťanské spoločenstvo, ako aj to, že sa nesmie hovoriť len „tá polovica, ktorá nám vyhovuje“. Na dnešnej sv. omši bola prítomná skupina študentov Lateránskej univerzity, Kiko Argüello, Carmen Hernández a Mario Pezzi z Neokatechumenátnej cesty, a taktiež Roberto Fontolan a Emilia Guarnieriová z Comunione e Liberazione.
„Čo je teba do toho?“ Touto Ježišovou otázkou adresovanou sv. Petrovi, keď sa miešal do života sv. Jána, „toho, ktorého Ježiš miloval“, začal Svätý Otec svoju homíliu. Peter viedol spočiatku s Pánom „dialóg lásky“, ktorý sa potom podľa pápeža Františka „nasmeroval iným smerom“, a upadol tak do pokušenia: „miešať sa do života druhých“. Ako sa ľudovo hovorí, Peter sa stáva „zvedavcom“. Pápež tak ukázal na dva spôsoby pokušenia miešať sa do života iných. Ide predovšetkým o „porovnávanie“, teda, „porovnávanie sa s druhými“. Podľa neho, keď sa začneme takto porovnávať, „skončíme v znechutení a v nenávisti. Práve nenávisť spôsobuje „koróziu“ kresťanskej komunity, „veľmi jej škodí“ a presne toto „chce dosiahnuť diabol“. Druhým spôsobom pokušenia sú klebety. Začínajú „veľmi decentným spôsobom“, ale nakoniec skončíme pri tom, že „blížneho zdierame z kože“:
„Koľko sa v Cirkvi klebetí! Koľko sa naklebetíme my kresťania! Klebeta je vlastne dranie z kože. Robiť zle jeden druhému. Akoby sme chceli toho druhého umenšiť: namiesto toho, aby som sám rástol, konám tak, aby som ho čo najviac ponížil, a cítim sa byť veľkým. Toto však nie je v poriadku! Zdá sa pekné poklebetiť si... Neviem prečo, ale javí sa to ako niečo príjemné. Ako medové cukríky, však? Zoberieš si jeden, potom ďalší a ďalší a nakoniec ťa rozbolí aj brucho. Prečo? Aj klebetenie je také, však? Na začiatku je sladké a potom ťa zničí, a neskôr ti zahubí dušu! Klebety ničia Cirkev... Majú v sebe niečo z Kainovho ducha: zabiť brata svojim jazykom: zabiť brata!“
Ako Svätý Otec ďalej poznamenal, takýmto štýlom sa „stávame kresťanmi dobrých spôsobov a zlých návykov!“. Ako sa však klebetenie prejavuje? Normálne! Tak, že robíme „tri veci“:
„Ponúkame dezinformácie: povieme iba tú časť, ktorá nám vyhovuje, a nie tú druhú. Tú ďalšiu časť už nedopovieme, pretože nám už nie je príjemná. Niektorí sa usmievajú... (povedal pri pohľade na prítomných v kaplnke), ale je to tak, či nie? Čo si videl? A končí.
Druhou vecou je ohováranie: keď má nejaký človek naozaj určitú nedokonalosť, niekto z nej urobí veľkú vec a tým, že o nej rozpráva „stane sa novinárom“... Takto sa ničí povesť človeka. Treťou vecou je osočovanie: hovoriť veci, ktoré nie sú pravdivé. Toto je zabíjanie svojho brata! Všetky tri – dezinformácia, ohováranie, osočovanie – sú hriechom! Je to hriech! Dávame osobne facku Ježišovi skrze jeho deti a bratov“.
Preto nám Ježiš hovorí to isté čo Petrovi, keď ho napomína: „Čo je teba do toho? Ty poď za mnou!“ Pán nám naozaj ukazuje cestu:
„Klebety ti nepomôžu, pretože ťa vovedú do toho ducha, ktorý ničí Cirkev. Nasleduj ma!. Toto Ježišovo slovo je také nádherné, jasné a voči nám veľmiláskavé. Ako keby hovoril: ’Nefantazírujte, veriac, že spása spočíva v porovnávaní sa s inými alebo v klebetách. Spása znamená nasledovať ma‛. Nasledovať Ježiša! Prosme dnes Ježiša, aby nám daroval milosť nikdy sa nevmiešavať do života iných, aby sme sa nestali kresťanmi dobrých spôsobov a zlých návykov, ale aby sme ho nasledovali a išli za ním po jeho ceste. To úplne stačí!“
Svätý Otec ešte pripomenul príbeh zo života svätej Terezky od Dieťaťa Ježiša, ktorá sa pýtala, prečo Ježiš dáva jednému veľa a druhému málo. Jej staršia sestra vzala teda náprstok a pohár a obidva naplnila vodou. Potom sa opýtala Terezky, ktorý z tých dvoch je plnší. „Obidva sú rovnako plné“, odpovedala budúca svätá. Ježiš – pokračoval pápež František – robí to „isté s nami, nezaujíma ho, či si veľký alebo malý“. Zaujíma ho iba to, „či si plný jeho lásky“. - js -
http://sk.radiovaticana.va/storico/2013/05/18/sv%C3%A4t%C3%BD_otec_dezinformovanie%2C_ohov%C3%A1ranie_a_oso%C4%8Dovanie_je_hriech!/slo-693390
https://jezismaria7.webnode.sk/svaty-jan-vianney-ohovaranie/
https://svatyvianney.weebly.com/nauka-o-ohovarani.html