Historické víťazstvá Panny Márie
Veľa milosti dostávajú veriaci, keď prosia Pannu Máriu o pomoc. Na mariánskych pútnických miestach býva mnoho votívnych tabuliek, každá vyjadruje osobnú skúsenosť človeka, ktorý prosil o pomoc Matku Božiu a pomoc obdržal.
Sú ale niektoré historické udalosti, o ktorých sa píše v dejinách, kedy celé národy boli uchránené od skazy a to práve príhovorom našej nebeskej Matky. Chceme uviesť päť takýchto udalostí.
Kedy konečne pochopia ľudia našej doby, že sa musíme zapojiť do ďaľšej ružencovej revolúcie, aby sme zvrhli jarmo najhoršieho diktátora - zlého ducha, aby sme sa oslobodili aj my aj mnohí naši bratia a sestry, ktorí sú v zajatí hriechu.
Ohrozujú nás drogy, terorizmus, pornografia, hazardné hry a my si myslíme, že sa nedá nič robiť. Siahnime konečne po ruženci a vybojujeme nové historické i osobné víťazstvá!
Panna Mária, pomáhaj nám svojim všemocným príhovorom!
Matka Božia sa nám teraz už tak dlho zjavuje a neprestajne opakuje: Modlite sa, modlite sa, modlite sa.
Matka Božia nepovedala, akým spôsobom sa máme modliť ruženec. Môžeme sa ho modliť pri upratovaní, pri žehlení, šoférovaní. Nik nám nepredpísal, kedy a pri čom sa máme modliť ruženec. Vraví iba - modlite sa ruženec. ( kto má čas a dovoluje mu to zdravie, nech sa modli na kolenách ) / ale kto miluje ten si vždy najde čas /
Ak sa cítime byť deťmi Matky Božej, budeme každý deň lepší a budeme pôsobiť ako malí apoštoli Matky Božej v našich rodinách i v našich farských spoločenstvách.
Budeme zakladať modlitbové spoločenstvá, kde môžeme jeden druhého podporovať. Naučíme sa poctivo modliť tajomstvá ruženca. Budeme deň čo deň bohatší a spokojnejší. Tak sa nám nebude Boh javiť ďaleko, kdesi nad oblakmi, ale priamo v nás - v našich srdciach.
---- Zasvätenie sa Panne Márii
---- Všetko o Panne Márii
---- zasvatenie-bozskemu-srdcu-a-panny-marie
---- O Panne Márii - Otec. Havlát - exorcista
---- Tri zdravasy ma zachránili - kľúč do neba
Historické víťazstvá Panny Márie
Záchrana Prahy pred švédskym vojskomVíťazstvo kresťanských vojsk v bitke pri LepanteVíťazstvo kresťanských vojsk v bitke pri ViedniZáchrana PortugalskaOslobodenie RakúskaPrvá filipínska ružencová revolúcia r. 1986Druhá filipínska ružencová revolúcia r. 2001Záchrana katolíckych kňazov v HirošimeNové víťazstvo panny Márie v Afrike r.2008-2009Fatima
Sväté deti
Záchrana Prahy pred švédskym vojskom
Mariánsky stĺp na Staromestskom námestí v Prahe bol postavený z vďačnosti za ochranu pred vydrancovaním Prahy švédskou armádou v roku 1648.
Latinský nápis, ktorý dal naň vytesať cisár Ferdinand III. znie: Panne, Rodičke počatej bez poškvrny dedičného hriechu, postavil zbožný a spravodlivý cisár za záchranu a oslobodenie mesta.
Čo sa vlastne stalo:
Praha bola napadnutá Švédmi 26.7.1648, veľká časť mesta bola obsadená a vydrancovaná. Obyvatelia nedobytej časti sa rozhodli, že sa budú brániť a mesto bez boja nevydajú. Avšak boli obklúčení a postavení proti mnohonásobnej presile. Proti Prahe stáli tri švédske armády s najlepšími vojakmi, skúsenými generálmi a šesťdesiatimi delami. Obrancovia boli nevycvičení remeselníci a študenti a mali iba tri dela. Obliehanie trvalo pätnásť týždňov.
Pražania si boli vedomí, že bez mimoriadného Božieho zásahu sú stratení a preto začali v tejto strašnej situácii konať prosebné pobožnosti k Panne Márii. Schádzali sa v dome jedného mešťana, keď ich počet vzrástol tak, že sa nevošli do domu, schádzali sa na Staromestskom námestí, kde sa modlili pred ikonou Panny Márie.
Mnohokrát sa už zdalo, že mesto bude dobyté, ale vždy, akoby zázrakom sa situácia zmenila a obliehatelia ustúpili. Posledné delové gule dopadli na mesto 1. novembra. Potom prišla správa, že bol podpísaný mier a Švédi z mesta odtiahli. Útočníkov padlo 5000 a obrancov 219, čo je 23-krát menej.
Obyvatelia Prahy pripisovali toto víťazstvo zvláštnej pomoci Božej a príhovoru Panny Márie.
Preto bol na rozkaz cisára Ferdinanda III. postavený stĺp so sochou Panny Márie a bola zriadená nadácia na konanie mariánskej pobožnosti. Tá sa mala konať každú sobotu a vo sviatok Panny Márie "na večné časy".
Mal to byť sprievod so spevom loretánskych litánií.
Škoda, že tento stĺp strhol v r.1918 rozbesnený dav. Ale je pekné, že skupina veriacich začína obnovovať tieto mariánske pobožnosti a možno sa podarí obnoviť aj stĺp so sochou na pamiatku Máriinho víťazstva.
Víťazstvo kresťanských vojsk v bitke pri Lepante
Pod pontifikát dominikána Pia V. (1566-1572), ktorý bol veľkým askétom a mužom modlitby a na pápežskom tróne, spadá udalosť, ktorá mala pre Cirkev a celý Západ rozhodujúci význam. Preto je zobrazená na mnohých stropových freskách mariánskych kostolov námorná bitka pri Lepante.
Politicky roztrieštený Západ bol ohrozovaný Turkami. Vo svojej dobyvačnej politike si chceli bez milosti podmaniť celý kresťanský Západ a získať ho pre moslimskú vieru. Keď sultánova flotila získala viac gréckych ostrovov, plánoval dobyť cez Maltu, Sicíliu a Neapol Stredozemné more.
Pápez Pius V. sa neúnavne snažil zjednotiť rozhnevaných kresťanshých veliteľov, aby sa tak mohli účinne postaviť proti tureckej prevahe.
V najväčšej núdzi bola obranná vojna a vedenie hresťanskej flotily zverené vynikajúcemu mladému admirálovi Juanovi z Rakúska.
Súcasne vyzval Pius V. všetkých hresťanov, aby sa tak ako an modlili ruženec, aby kresťanské vojská zvíťazili v tejto bezvýchodiskovej situácii s pomocou Panny Márie.
Hovorí sa dokonca, že pápež dal vojakom rozdať ružence
Admirirál Andre Doria mal na palube svojej lode pri sebe aj vzácnu kópiu milostivého obrazu z Guadalupe.
7. októbra 1571 napokon prišlo k svetoznámej bitke. Bojovalo 500 lodí a 170 000 mužov. Očití svedkovia hovoria, že na kresťanských lodiach boli vztýčené kríže a že syn rakúskeho cisára, don Juan si ako prvý kľakol pred krížom a úpenlivo prosil o Božiu pomoc. Vsetci ostatní vojaci nasledovali jeko príklad.
Boli to dojímavé okamiky. V priebehu niekoľkých kodín ťažkého boja bolo potopených 113 tureckých galejí, zajatých 117 lodí a oslobodených 12 OOO kresťanských otrokov, ktorí museli slúžiť Turkom ako veslári. Dovtedy neporaziteľná turecká flotila utrpela zdrvujúcu porážku a Európa bola zachránená pred islamom.
Všetci boli presvedčení, že nezvíťazila zbraní, ale Boh zasiahol na príhovor Panny Márie
Keď prišla o dva týzdne k pápežovi správa o šťastnom výsledku bitky, nebol pápež vôbec prekvapený.
On totiž v hodine víťazstva náhle prerušil rozhovor s generálnympokladníkom, otvoril okno a dojatý radostne oznámil: "Naša kresťanská flotila v tejto hodine zvíťazila nad Turkami. Poďakujme sa Pánovi!"
Každú prvú októbrovú sobotu slávil sviatok
Tiež nariadil, aby sa od toho dňa každú prvú októbrovú sobotu slávil sviatok "Panny Márie víťazstva".
Jeho nástupca pápež Gregor XIII. neskôr tento sviatok premenoval na "Sviatok ruženca"
Víťazstvo kresťanských vojsk v bitke pri Viedni
Turci zažili pri Lepante síce ťažkú porážku, ale ich duch dobyvačnosti nebol zlomený.
Keď im francúzsky „Kráľ slnka" - Ľudovít XIV. ponúkol dohodu proti Rakúsku, znova kuli vojnové plány. Onedlho sa smerom k Európe vydalo obrovské mohamedánske vojsko, podmanilo si východný Orient, bezohľadne preniklo Maďarskom a napokon stálo pred bránami Viedne.
Vo vojnovom vyhlásení Turci cisárovi napísali: „ Vezmeme ti tvoje malé kráľovstvo a jeho obyvateľstvo vyhubíme."
Opäť bola celá Európa vo veľkom nebezpečenstve. Keby sa bolo Turkom podarilo získať Viedeň, tak by celý kresťanský Západ padol pod islamskú nadvládu.
Presila moslimských vojakov a ich brutalita zničili akúkoľvek nádej. Proti tureckému vojsku so 160 000 mužmi stálo iba 12 000 kresťanských vojakov. Bolo nemožné poraziť viac ako 10-násobnú presilu!
V tejto veľkej núdzi vyzval cisár k 40-hodinovej modlitbe, ktorá sa mala konať vo všetkých kostoloch. Zúčastnil sa jej i on a celý jeho dvor, pretože vedel: aby zostala Európa kresťanská, môže teraz pomôcť už iba Boh.
Poľský kráľ Sobieski ponúkol cisárovi Ľudovítovi svoju podporu. Najprv však putoval do národnej svätyne v Čenstochovej a tam zložil k nohám Panny Márie, Kráľovnej Poľska, svoj kord a zveril sa do jej ochrany. Nato išli cisárovi napomoc aj Bavori, Frankovia, Švábi a Angličania.
Kresťanské vojsko malo však aj napriek tomu iba 60 000 vojakov, a tí stáli proti tureckému vojsku, ktoré vzrástlo na 260 000 mužov. V tejto beznádejnej situácii si cisár zavolal na pomoc kazateľa a divotvorcu, talianskeho kapucína Marca ď Aviana, ktorý mu už mnohokrát dobre poradil. P. Marco ď Aviano prišiel a slávil 8. septembra 1863 (na sviatok narodenia Panny Márie) s vojakmi svätú omšu.
Kráľ Sobieski o nej svojej manželke napísal: „P. Marco nám dal svoj e požehnanie. Všetci sme prijali z jeho rúk sväté prijímanie. Mal pre nás výnimočný príhovor a pýtal sa nás, či máme dokonalú dôveru v Boha. Na našu jednohlasnú odpoveď sme mali viackrát opakovať slová , Ježiš, Mária! On je skutočne Boží muž."
12. septembra 1683 došlo k rozhodujúcej bitke. Cisár Leopold odovzdal každému prvému práporu svojho regimentu zástavu s vyobrazením Nepoškvrnenej Panny Márie.
Pred východom slnka slávil páter Marco s veliteľmi na Kahlenbergu svätú omšu, na ktorej miništroval kráľ Sobieski. Páter Marco obetoval na tejto svätej omši Bohu svoj život za víťazstvo nad Turkami.
Potom napadli kresťanské vojská nepriateľský tábor s heslom „Mária, prečistá Panna!" Ich dôvera v pomoc Panny Márie im dodávala neuveriteľnú odvahu.
Páter Marco prechádzal medzi vojakmi s krížom v ruke a žehnal bojové šíky, povzbudzujúc predovšetkým tých, ktorí boli v najväčšom nebezpečenstve.
Po prvých úspechoch kresťanského vojska vypukla v nepriateľskom tureckom tábore napriek obrovskej prevahe taká panika, že sa obávaný veliteľ Kára Mustafa a s ním všetci jeho vojaci dali na útek. Zanechali po sebe 15 000 stanov. Už nikdy sa nevrátili späť!
Už po 2-krát bola Európa zachránená pred Turkami očividnou pomocou Panny Márie.
Kráľ Sobieski to vyslovil na verejnosti: Keď mu chcel kazateľ počaskľakol si pred obraz Panny Márie, zložil k jej nohám svoj meč a pred všetkými prítomnými nahlas vyznal: ďakovnej svätej omše vzdať poctu za jeho zásluhy, kráľ ho prerušil, vstal, „ Ona je víťazom!"
Pápež Inocent XI. povýšil z vďačnosti deň víťazstva, 12. september, na sviatok „Mena Panny Márie".
Záchrana Portugalska
Portugalskí biskupi videli, aké davy ľudí prichádzali do Fatimy, ako sa modlili. V prvých rokoch po začiatku zjavení neboli doporučené miestnym biskupom púte do Fatimy. Cirkevné vrchnosti si počínali s veľkou opatrnosťou. Fatimskí kňazi boli podrobení prenasledovaniu zo strany slobodomurárskych vrchností.
Zbožný ľud však napriek zákazu prichádzal až v šesťdesiatisícovom počte. S odstupom času, v roku 1922, miestny biskup konštatoval, že nie je možné nechať toľké davy bez pastorácie a dovoľuje slúžiť v Cova da Iria sv. omše. V roku 1926 navštevuje Fatimu už aj pápežsky nuncius. Miestny biskup z Leire robí prvú oficiálnu púť v roku 1927.
V roku 1930 sa datuje, že do Fatimy prišlo oveľa väčšie množstvo pútnikov ako do Lúrd. Dovtedy Lurdy boli najväčšou svätyňou mariánskych zjavení.
Portugalskí biskupi prijali zjavenie Panny Márie a vyhlásili národnú púť do Fatimy.
Rusko šírilo bludy a v Španielsku vypukla krvavá občianská vojna. Preto všetci portugalskí biskupi si urobili púť do Fatimy, na kolenách pred sochou Panny Márie zasväcujú Portugalsko jej Nepoškvrnenému Srdcu.
A Portugalsko bolo krajinou, ktorú komunizmus nezasiahol. Španielsko s Portugalskom má veľmi dlhú hranicu. Portugalsko sa vyhlo aj tragédii bratovražedného boja. Boh zázrakom túto krajinu uchránil vďaka zasväteniu, ktoré urobili portugalskí biskupi 13.5.1931.
Portugalskí biskupi v roku 1938 urobili ďalšiu púť do Fatimy, za účasti 20 biskupov, tisíc kňazov a vyše pol milóna veriaciach opäť zasvätili Portugalsko. Vzývali Pannu Máriu ako Kráľovnú Pokoja o pomoc, o záchranu pred druhou svetovou vojnou. Tým, že oni urobili tento akt, Portugalsko bolo uchránené od hrôzy druhej svetovej vojny.
Toto je len vecou zázraku Tu vidno, aký zásah malo zasvätenie sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Tu vidno, čoho všetkého sme mohli byť aj my ušetrení, nebyť neposlušnosti voči Máriinmu hlasu, ktorá, žiaľ, zachvátila aj mnohých v cirkvi.
Oslobodenie Rakúska
Počas 268. rokovania v Berlíne bez ostychu vyhlásil sovietsky minister zahraničia Molotov svojmu rakúskemu kolegovi: „Čo my Rusi raz máme, to už viac nedáme!".
A to po 2. svetovej vojne bolestne zakúsili všetky tie krajiny, ktoré boli obsadené ruskými vojakmi: Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Albánsko, Česko-Slovensko, Poľsko a Východné Nemecko ...- okrem Rakúska!
Hoci si Hitler 13. marca 1938 Rakúsko pričlenil a 28. marca 1945 sem vpochodovali ruskí vojaci, krajine sa opäť podarilo získať slobodu.
Za toto víťazstvo nad komunistickou okupáciou vďačí rakúsky ľud ružencu a jednoduchému františkánskemu pátrovi Petrovi Pavlíčkovi. Pátra Petra sa počas 2. svetovej vojny v americkom zajatí veľmi hlboko dotklo fatimské posolstvo.
Spoznal, aký význam má ruženec pre svetový mier a že politické rozhodnutia spočívajú oveľa viac v rukách modliaceho sa národa ako v rukách samotných politikov.
Poznačený týmto presvedčením založil v roku 1947 spoločenstvo ,Zmierny ruženec', ktorého členovia mali za úlohu vyprosiť v duchu Fatimy slobodu Rakúska a svetový mier.
Do tohto modlitbového spoločenstva vstúpili i obaja rakúski kancelári Figl a Raab
Nielenže sa zúčastňovali na prosebných procesiách, ale často brali i sami s vierou do rúk ruženec. No na počiatku bol cieľ ich modlitby - sloboda Rakúska - v ďalekej budúcnosti.
Ešte v decembri 1954 vyhlásil ruský minister zahraničia Molotov rakúskemu ministrovi zahraničia Figlovi, že na uzavretie štátnej zmluvy nie je žiadna nádej.
L. Figl vtedy P. Petrovi povedal: „ Teraz sa môžeme už iba modliť!"
O niekoľko mesiacov sa začal pripravovať prekvapujúci obrat. Po 354 bezvýsledných rokovaniach a 10 rokoch dôveryplnej modlitby a čakania podpísali 15. mája 1955 ministri zahraničia spojencov (USA, Francúzsko, Anglicko, Sovietsky zväz) a rakúsky minister zahraničia Figl na zámku Belvedere dlho vytúženú štátnu zmluvu.
„Podpisujeme s vďačnosťou Všemohúcemu a s radosťou voláme: 'Rakúsko je slobodné!'" Takto komentoval L. Figl tento veľký okamih v dejinách Rakúska. Niečo podobné povedal osobný sekretár spolkového kancelára Raaba: „V kancelárii sa Raab prehŕňal v poznámkovom kalendári z roku 1955.
Otvoril ho v strede apríla, pri dňoch, keď sa rakúska delegácia nachádzala v Moskve. Bola tam poznámka: 'Dnes je deň Fatimy (13. apríl). Rusi sú tvrdí. Strelná modlitba k Panne Márii, aby svojím orodovaním pomáhala rakúskemu národu. '
Spolkový kancelár poznamenal: 'Vidíš, Prantner, bola to Panna Mária! Ona nám pomohla získať štátnu zmluvu!"
Nielen veriaci ľud, ale predovšetkým špičkoví politici považovali tento tak rozhodujúci politický vývoj za odpoveď neba na modlitbu ruženca státisícov veriacich.
Počas veľkej ďakovnej slávnosti hnutia ,Zmierneho ruženca' 10. septembra 1955 vyhlásil minister Figl: „My všetci, ktorí sme tu dnes zhromaždení a ktorí sa s pokorou, ale i s pýchou považujeme za veriacich kresťanov, poznáme moc modlitby: Pred ôsmimi rokmi sme boli iba malou hŕstkou sotva 10 000 ľudí, ktorí sa zjednotili, aby sa denne spoločne modlili ruženec za mier a slobodu Rakúska. (V roku 1955 ich bolo už 500 000!) Ja som vtedy rád prijal pozvanie.
Počas ôsmich rokov sme sa modlili bolestný ruženec a úpenlivo sme prosili, aby nám nebo úplne a celkom prinavrátilo našu slobodu a nezávislosť.
Naša modlitba bola vypočutá. Dnes sa môžeme s radostným srdcom modliť slávnostný ruženec, poďakovať sa nebu, že bola vyslyšaná naša úpenlivá prosba a že môžeme byť opäť tým, čím sme boli: slobodným národom!"
Prvá filipínska ružencová revolúcia r. 1986
V roku 1972 sa Filipíny stali totalitnou krajinou. Prezident Ferdinand Edralin Marcos, ktorý už nemohol kandidovať, lebo úrad zastával už dve trojročné obdobia, vo svojej túžbe po moci zlikvidoval slobodu tlače, odstránil opozíciu a s ňou sedemtisíc dôstojníkov a vojakov, rozpustil parlament a dal zatvoriť člena parlamentu Benigna Aquina, ktorý vo väzení ochorel na srdcovú chorobu, ktorá vyžadovala operáciu. Diktátor Marcos mu dovolil odísť do USA s tým, že sa už nikdy nevráti.
Sinou osobnosťou na filipínach bol kardilnál Jaime L. Sin. Všetci ho poslúchali, dokonca aj prezident Marcos, ktorý na kardinálovo naliehanie v roku 1974 prepustil na slobodu niekoľko sto väzňou. Preto bolo len pochopiteľné, že Marcos chcel zaútočiť aj na Cirkev, ale pre silný odpor kardinála Sina ustúpil so slovami: "Mám dosť svojich problémov. Prečo by som vstupovať do konfliktu s Cirkvou?"
Situácia v krajine sa stávala veľmi napätou. Najmä potom, čo sa do krajiny v r. 1983 z USA vrátil Benigno Aquino, ktorého zastrelili pri vystupovaní z lietadla ešte skôr, ako sa jeho noha dotkla zeme. Jeho smrť prebudlila Filipíncov z apatie. Na čelo odporu sa postavila vdova po Benignovi Aquinovi, Corazon Aquinová.
Dňa 22.februára 1986 sa v kasárňach obrnili minister obrany Juan Enrilo a generál Fidel Ramos, zástupca veliteľa ozbrojených síl s tristo vojakmi proti diktátorovi Marcosovi. Ten na nich poslal tanky.
U kardinála zazvonil telefón:"Eminencia, musíte nám pomôcť. Ak nám nepomôžete, tak za niekoľko hodín už nebudeme živí."
Kardinál odišiel do svojej kaplnky. Keď sa o pol druha hodiny vrátil, vedel, čo má robiť. Prostredníctvom katolíckeho rozhlasu Veritas vyzval všetkých, aby išli do Aleje zjavenia svätých brániť vzbúrencov.Medzi tanky a kasárne sa na kardinálovu výzvu dostavil dvojmiliónový dav ľudí s ružencom v rukách.
Prišli celé rodiny, kňazi, rehoľné sestry, aby štyri dni a štyri noci stáli na stráži. Okrem toho kardinál vyzval na modlitbu aj rehoľné sestry v troch kontemplatívnych kláštoroch, ktoré sa so zdvihnutými rukami modlili na kardinálov úmysel. Nepadol ani jeden výstrel. Tanky sa zastavili a velitelia, ktorí mali dať povel na paľbu, volali:"
Modlite sa hlasnejšie, nech aj moji vojaci v tanku počujú vašu modlitbu !
Potom špeciálne jednotky pustili na ľudí plyn, ale vietor sa obrátil a všetok plyn šiel späť na vojakov. Medzi dav pristáli aj vrtuľníky, ale nikto už neútočil, lebo vojakov sa dotkla Božia milosť.
Nakoniec Marcos z krajiny utiekol a Corazon Aquinová bola zvolená za prezidentku.
Kardinál Sin, ale aj ostatní účastníci týchto udalostí, to považovali za zázrak na príhovor Panny Márie.
Druhá filipínska ružencová revolúcia r. 2001
Niečo podobné sa stalo počas„Druhej modlitbovej revolúcie". Na búrlivom zasadnutí filipínskeho senátu, ktorý bol v priamom prenose vysielaný v televízii, vyšlo najavo, že prezident Josef Estráda, bývalý filmový herec a playboy, ktorý bol zamotaný do kadejakých čiernych obchodov, nemôže byť zbavený svojho úradu zákonnou cestou.
Väčšina senátorov, pravdepodobne podplatená prezidentom, sa totiž v procese za jeho zosadenie z úradu postavila na prezidentovu stranu a hlasovala za neho.
Nato arcibiskup Manily kardinál Sin vyzval ešte v ten večer veriacich - bolo to v utorok 16. januára 2001 o 23.00 - aby prišli do Svätyne Kráľovnej pokoja a modlili sa tak dlho, kým nebude prezident zosadený.
On sám slávil už krátko po polnoci prvú svätú omšu.
Tisíce veriacich prúdili do svätyne, ktorá je postavená na tom mieste, kde v roku 1986 porazili Filipínci s ružencom v ruke Marcosom poslané tanky.
Zo dňa na deň prichádzalo stále viac ľudí a v piatok večer dosiahli hranicu dvoch miliónov.
Mnohí kňazi, seminaristi, rehoľníci a študenti Univerzity sv. Tomáša v putovali k svätyni so zázračným obrazom Ružencovej Panny Márie, kde sme zotrvávali v modlitbe.
Keď potom hučali nad hlavami vojenské vrtuľníky, ľudia sa modlili ešte hlasnejšie.
V piatok popoludní, 19.1.2001 v hodine smrti nášho Pána, pristál jeden z vrtuľníkov neďaleko svätyne a po desiatich minútach zaznelo úplne prekvapujúce hlásenie, že väčšina generálov odstúpila od prezidenta Estrádu a postavila sa na stranu ľudu.
Krátko nato sa na plošine pod veľkou sochou Panny Márie , Kráľovnej pokoja' ukázal najvyšší veliteľ armády spolu s vedúcimi generálmi a vyhlásil, že prezidentovi vypovedali svoju loajalitu a akceptujú vôľu ľudu.
Radosť ľudí bola neopísateľná
O piatej slávil kardinál Sin s nespočetným množstvom veriacich ďakovnú svätú omšu.
Vo svojom pastierskom liste z 24. januára 2001 kardinál napísal: „Ako došlo k druhej mierovej revolúcii? Mám na to len jednu odpoveď: vďaka Božej milosti.
Obe mierové revolúcie nás učia, že Pán vyslyší naše modlitby, opäť nám prinavráti ľudskú dôstojnosť a vylieči našu krajinu, keď sa my, Boží ľud, k nemu obrátime s modlitbou a pokáním.
Mocnejšia ako zbrane je dôveryplná modlitba. Účinnejšie než strategické plánovanie sú pôst a obety. Mocnejšia ako vojenská sila je tichá moc národa, ktorý bdie v modlitbe."
„Modlitba rúženca je silnejšia ako atomová bomba!
Záchrana katolíckych kňazov v Hirošime
Hirošima - toto meno bude v dejinách neustále spojené s totálnym zničením a nevýslovným utrpením po zhodení prvej atómovej bomby počas druhej svetovej vojny.
Bol pondelok, 6. august 1945, medzi druhou a treťou hodinou v noci. vďaka Božej milosti sme prežili."
Ľudsky si nikto nevie vysvetliť, prečo títo štyria jezuitskí pátri, P. Hugo Lasalle, P. Kleinsore, P. Cieslik a P. Schiffer, ktorí boli v roku 1976, v čase eucharistického kongresu ešte živí, v okruhu 1,5 km ako jediní zo státisícov prežili.
Zostáva to hádankou pre všetkých expertov, prečo ani jeden zo štyroch pátrov neutrpel škody rádioaktivneho žiarenia a prečo ich dom vzdialený 8 blokov od centra explózie zostal stať, hoci všetky budovy okolo boli zničené a spálené.
Ani 200 amerických a japonských lekárov a vedcov nemohlo nájsť vysvetlenie, prečo páter Schiffer napriek všetkému žil po explózii bez následkov ešte 33 rokov, a to pri dobrom zdraví!
Na mnohé otázky počuli všetci udivení vždy tú istú odpověď:
„Ako misionári sme chceli žiť v našom živote jednoducho posolstvo z Fatimy, a preto sme sa denne modlili ruženec."
zdroj : www.maria.sk
Modlite sa ustavične ruženec !
Svätý Alfons Liguori vo veľmi pokročilom veku upadol do úplnej letargie. Vôbec nehovoril a nič nepočul. Jeho opatrovník dostal nápad. Priblížil sa k svätci a povedal: "Monsignore, musíme sa pomodliť ruženec." Na slovo "ruženec" svätec ihneď spozornel, otvoril oči a začal: "Deus in adiutorium meum intende ..." Svätý Alfons bol vždy pripravený modliť sa ruženec a modlil sa ho neúnavne.
Zvlášť vo svojom starobe mal ruženec v rukách od rána do večera. Podobne si počínali aj iní svätci. Usilovali o čo najväčšiu dobro a svojmu úsiliu a hrdinstvo nekládli žiadne medze. To je základná charakteristika svätcov. A k tomu pomáha predovšetkým modlitba.
Vezmite si so sebou svätý ruženec
Bývali satanistaVezmite si so sebou sv. ruženec a dobite ním diabla až na smrť. Sú veci, ktorých sa diabol bojí. Najviac sa však bojí dobre vyformovaného katolíka; katolíka, ktorý chápe svoju vieru a ktorý vie, o čom je duchovný boj. Nechce bojovať s niekým, kto má na sebe všetko svoje brnenie. https://jezismaria1.webnode.sk/svedectvo-obratenia-satanistu/
Aj bývali satanista David Arias hovorí: “Ruženec je silný. Keď sa niekto modlí ruženec, Zlý sa hnevá! https://www.verim.sk/od-satanistu-ku-katolickemu-ucitelovi/
Nigérijský biskup s ružencom proti teroristom - https://www.verim.sk/nigerijsky-biskup-s-ruzencom-proti-teroristom/
Modliť sa znamená zotrvávať a žiť v nebi.
Modliť sa znamená zotrvávať a žiť v nebi. "My máme vlasť v nebi" (Flp 3,20). Modliť sa znamená robiť to, čo robia v nebi svätí, ktorí sa tvárou v tvár Bohu a P. Márii opájajú modlitbou klaňania, chvály a vďaky.
Milovať vášnivo modlitbu, využívať k modlitbe každú príležitosť a byť v tom neúnavní je pre sväté najprirodzenejší vecí. Oni milujú Božie slovo: "Treba sa stále modliť a nikdy neustáva" (Lk 18,1). "Bez prestania sa modlite" (1 Sol 5,17). Preto nás neprekvapuje, že aj pokiaľ ide o modlitbu ruženca, riadili sa svätí plne touto zásadou: modliť sa a nepočítať. Napr. svätý Ignác z Loyoly nosil ruženec stále so sebou a neodkladal ho ani v noci pri spánku, akonáhle sa prebudil, ihneď sa modlil k Panne Márii.
Modlitba sv. Ruženca v každej dobe a čase
Ani jeden deň by nemal uplynúť bez modlitby svätého ruženca. Nemal by uplynúť ani malý čas v záhaľke, bez toho by bol pretvorený modlitbou ruženca. Koľko ľudí sa ruženec vôbec nemodlí, a celé hodiny hľadí na televíziu, do novín alebo na internet alebo tárajú do prázdna.
Niektorí tvrdia, že na ruženec vôbec nemajú čas. Je to tak nemožné nájsť si štvrťhodinku na ruženec? Aj keby to bola pravda, je potrebné im povedať to, čo hovoril svätý Vincent de Paul a svätý Ján Bosco: Snažte sa modliť ruženec rozložený na celý deň: aspoň jeden desiatok ráno po prebudení, jeden neskôr, jeden pred raňajkami ... Tri minúty na jeden desiatok, to predsa nie je veľa! Je však potrebné sa modliť ruženec každý deň ako prejav lásky k Panne Márii.
Svätý Vincent de Paul odporúčal dať napríklad stranou iné modlitby, len nevynechávať ruženec. Svätý Alfons bol ochotný vynechať aj obed, pretože ruženec pokladal za dôležitejšie.
Svätá Mária Bertilla využila každej prestávky medzi prácou či štúdiom na modlitbu ruženca. Tiež svätý Robert Bellarmino vkladal medzi svoje vážne štúdium prestávky, kedy sa prechádzal a modlil sa ruženec. Svätý Jozef Tovini, otec desiatich detí, nestrácal čas pri cestovaní a modlil sa v dostavníku ruženec.
Je dobré využiť času čakania v obchode, u lekára, na zastávkach vlakov a autobusov. Keby sme využívali dôsledne tieto chvíle, koľko ružencov by sme sa dokázali pomodliť! Blahoslavený Diego Oddie, kadiaľ chodil, držal v mozolnatých prstoch ruženec. Predovšetkým na zastávkach autobusov bol spokojný, keď musel čakať, a naplnil čas modlitbou. Raz stretol na zastávke kňaza a pozval ho, aby sa s ním modlil ruženec. Kňaz odpovedal, že každú chvíľu príde autobus a už to nestojí za to. Brat Diego ho sladko vyzval ešte raz. Aby mal pokoj, kňaz sa k nemu pridal. A autobus prišiel, keď sa už modlili Zdravas, Kráľovná. Koľkokrát sa nám stane, že musíme čakať na dopravný prostriedok, ktorý sa oneskoril. Ruženec nám pomôže, aby sme "zhromažďovali poklady v nebi" (Mt 6,20)
-
Růženec vysvobozuje z očistce!
Jedné zbožné ženě zemřel bratr. Byla velmi zarmoucena touto ztrátou, tím bolestnější, že tento muž byl velmi dobrým křesťanem. Ve snu spatřila P. Pia, který ji těšil slovy: „Pomodli se 200 růženců, a tvůj bratr půjde rovnou do nebe.“
Žena se probudila a myslela si, že to byl jen pouhý sen. Nicméně další den se vypravila za Otcem Piem. Sotva se s ním setkala, aniž by si vzpomněla na sen, ptala se ho s pláčem, co může udělat pro svého bratra, který je v očistci. P. Pio ihned řekl: „A neřekl jsem ti to dnes v noci? Pomodli se 200 růženců, a tvůj bratr půjde rovnou do nebe.“
Růženec má také tuto mimořádnou moc: urychlit vysvobození duší z očistce. Poskytuje duším velkou úlevu a pomoc. Když jednou P. Pio chtěl darovat jedné své duchovní dceři růženec, řekl jí třesoucím se hlasem: „Svěřuji ti poklad. Nauč se ho využívat. Vyprázdníme očistec.“
V aktech blahořečení sv. Jana Massiase, dominikána, čteme, že se mu na smrtelné posteli zjevila Panna Maria a řekla mu, že ustavičnou modlitbou růžence vysvobodil z očistce milion čtyři sta tisíc duší. Papež Řehoř XVI. nařídil, aby toto číslo bylo zaneseno do aktů o blahořečení na povzbuzení všech ctitelů svatého růžence.
Svatá Terezie od Ježíše nám zanechala písemnou zprávu, že se jednou, když se začala modlit růženec, ocitla v extázi a viděla očistec jako velkou ohradu, ve které duše trpěly v očistcovém ohni. Když začala, již při prvním Zdrávas Maria ihned spatřila, jak na duše padá chladná voda, aby je osvěžila. Stejně tak při druhém a při třetím. Pochopila z toho, že růženec přináší duším velkou úlevu, a nechtěla ho vůbec přerušit. Svatý Alfons proto ustavičně doporučoval: „Chceme-li pomáhat duším v očistci, modleme se za ně růženec, který jim poskytuje velkou úlevu.“
Také svatý Anibal Maria di Francia tvrdí: „Když se za některou duši v očistci modlíme růženec, duše cítí, jako by plameny ochladly, a zakoušejí rajskou úlevu.“
V jednom ze svých kázání mluvil svatý Dominik o dobrodiní svatého růžence pro duše v očistci. Ale jeden z posluchačů se tomu začal vysmívat. V noci spatřil ohnivou propast a trpící duše a viděl, jak Panna Maria plná mateřského soucitu podává duším zlatý řetěz, aby je vytáhla z této propasti. Byl to zlatý řetěz svatého růžence.
Mimořádným apoštolem růžence za duše v očistci byl svatý Pompilio Pirotti. Svými růženci vstoupil do důvěrného přátelství s dušemi v očistci, které mu projevovaly vděčnost za posilu, jakou jim skýtal touto modlitbou. Tato důvěrnost došla tak daleko, že světec při modlitbě slyšel, jak duše odpovídají druhou částí Zdrávas, Maria.
Jak velkou lásku můžeme duším prokázat, když se za ně modlíme co nejvíce růženců!
Modlete se ustavičně
Svatý Alfons Liguori ve velmi pokročilém věku upadl do úplné letargie. Vůbec nemluvil a nic neslyšel. Jeho opatrovník dostal nápad. Přiblížil se k světci a řekl: „Monsignore, musíme se pomodlit růženec.“ Na slovo „růženec“ světec ihned zpozorněl, otevřel oči a začal: „Deus in adiutorium meum intende...“ Svatý Alfons byl vždy připraven modlit se růženec a modlil se ho neúnavně.
Zvláště ve svém stáří měl růženec v rukou od rána do večera. Podobně si počínali i jiní světci. Usilovali o co největší dobro a svému úsilí a hrdinství nekladli žádné meze. To je základní charakteristika světců. A k tomu pomáhá především modlitba.
Modlit se znamená setrvávat a žít v nebi. „My máme vlast v nebi“ (Flp 3,20). Modlit se znamená dělat to, co dělají v nebi svatí, kteří se tváří v tvář Bohu a Marii opájejí modlitbou klanění, chvály a díků.
Milovat vášnivě modlitbu, využívat k modlitbě každou příležitost a být v tom neúnavní je pro svaté nejpřirozenější věcí. Oni milují Boží slovo: „Je třeba se stále modlit a nikdy neustávat“ (Lk 18,1). „Bez přestání se modlete“ (1 Sol 5,17). Proto nás nepřekvapuje, že také pokud jde o modlitbu růžence, řídili se svatí plně touto zásadou: modlit se a nepočítat. Např. svatý Ignác z Loyoly nosil růženec stále s sebou a neodkládal ho ani v noci při spánku, jakmile se probudil, ihned se modlil k Panně Marii.
V každé době
Ani jeden den by neměl uplynout bez modlitby svatého růžence. Neměl by uplynout ani malý čas v zahálce, aniž by byl přetvořen modlitbou růžence. Kolik lidí se růženec vůbec nemodlí, a celé hodiny hledí na televizi, do novin nebo na internet anebo tlachají do prázdna.
Někteří tvrdí, že na růženec vůbec nemají čas. Je to tak nemožné najít si čtvrthodinku na růženec? I kdyby to byla pravda, je třeba jim říct to, co říkal svatý Vincenc z Pauly a svatý Jan Bosco: Snažte se modlit růženec rozložený na celý den: jeden desátek ráno po probuzení, jeden později, jeden před snídaní... Tři minuty na jeden desátek, to přece není mnoho! Je však třeba se modlit růženec každý den jako projev lásky k Panně Marii. Svatý Vincenc z Pauly doporučoval dát třeba stranou jiné modlitby, jen nevynechávat růženec. Svatý Alfons byl ochoten vynechat i oběd, protože růženec pokládal za důležitější.
Svatá Maria Bertilla využila každé přestávky mezi prací či studiem k modlitbě růžence. Také svatý Robert Bellarmin vkládal mezi své vážné studium přestávky, kdy se procházel a modlil se růženec. Svatý Josef Tovini, otec deseti dětí, neztrácel čas při cestování a modlil se v dostavníku růženec.
Je dobré využít času čekání v obchodě, u lékaře, na zastávkách vlaků a autobusů. Kdybychom využívali důsledně tyto chvíle, kolik růženců bychom se dokázali pomodlit! Blahoslavený Diego Oddi, kudy chodil, držel v mozolnatých prstech růženec. Především na zastávkách autobusů byl spokojen, když musel čekat, a naplnil čas modlitbou. Jednou potkal na zastávce kněze a pozval ho, aby se s ním modlil růženec. Kněz odpověděl, že každou chvíli přijede autobus a už to nestojí za to. Bratr Diego ho sladce vyzval ještě jednou. Aby měl klid, kněz se k němu přidal. A autobus přijel, když se už modlili Zdrávas, Královno. Kolikrát se nám stane, že musíme čekat na dopravní prostředek, který se zpozdil. Růženec nám pomůže, abychom „shromažďovali poklady v nebi“ (Mt 6,20).
http://www.fatym.com
