
Piate prikázanie - nazabiješ !
Sebevražda a vražda
KRESŤANSTVO - v Biblii sa spomínajú štyri prípady suicidia ( sebevraždy )- kráľ Saul a jeho zbrojnoš, Abimelech, Achitofel a Judáš
- Abimelech, Judas, Achitofel.
Podľa biblického opisu pri nej zahynul izraelský kráľ Saul a jeho traja synovia: Jonatán, Abínádab a Malchíšúa:
Kresťanstvo odmieta samovraždu, nabáda človeka, aby trpezlivo znášal utrpenie, ktoré mu život prináša porovnaj - kniha Jób
Saul spácha samovraždu
1. Samuelova 31:5
Podľa biblického opisu pri nej zahynul izraelský kráľ Saul a jeho traja synovia: Jonatán, Abínádab a Malchíšúa:
„Filištínci boli Saulovi a jeho synom v pätách. Filištínci zabili Saulových synov Jonatána, Abínádaba a Malchíšúu. Keď zúril ťažký boj okolo Saula, zastihli ho lukostrelci, ktorí ho ťažko zranili. Vtedy povedal Saul svojmu zbrojnošovi: Vytas svoj meč a prebodni ma ním, aby neprišli tí neobrezanci, neprebodli ma a neurobili si zo mňa posmech. Ale zbrojnoš nechcel, lebo sa veľmi bál.
Saul pochytil meč a naľahol naň. Keď jeho zbrojnoš videl, že Saul zomrel, i on naľahol na svoj meč a zomrel s ním. Tak zomrel v ten deň Saul, jeho traja synovia a jeho zbrojnoš a spolu s ním všetci jeho mužovia.“ (1. kniha Samuelova, 31. kapitola, 1-6)
Abimelech spácha samovraždu
Kniha Sudcov 9:54 Kapitola ✔
Potom prišiel Abimelech až k veži, bojoval proti nej a priblížil sa až ku dveriam veže, aby ju podpálil ohňom. 53 Ale nejaká žena hodila vrchný žernov na hlavu Abimelechovi a rozbila mu lebku.
54 A zavolajúc rýchle mládenca, ktorý nosil jeho zbraň, povedal mu: Vytiahni svoj meč a usmrť ma,aby nepovedali o mne: Žena ho zabila. A jeho mládenec ho prebodnul, a tak zomrel.
Achitofel spácha samovraždu
Druhá kniha Samuelova - kapitola 17 , 23 ✔
Keď Achitofel videl, že nekonajú podľa jeho rady, osedlal osla, zobral sa a šiel domov do svojho mesta, porobil v dome poriadky a obesil sa.
Tam zomrel a pochovali ho v otcovskom hrobe
A Judáš spácha samovraždu
Matúš 27. Kapitola 1 ✔
A keď bolo ráno, uradili sa všetci najvyšší kňazi a starší ľudu proti Ježišovi, aby ho vydali na smrť, a poviažuc ho odviedli a vydali ho Pontskému Pilátovi, vladárovi. Vtedy vidiac Judáš, jeho zradca, že je odsúdený, ľutoval to a vrátil najvyšším kňazom a starším tých tridsať strieborných a povedal: Zhrešil som zradiac nevinnú krv.
Ale oni povedali: Čo nám do toho? Ty vidz! A povrhnúc strieborné v chráme išiel preč a odíduc obesil sa. A najvyšší kňazi vzali tie strieborné a povedali: Nepatrí sa nám hodiť ich do korbána, do pokladnice, pretože je to cena krvi. A poradiac sa kúpili za ne to hrnčiarovo pole na pochovávanie cudzincov.
Preto je nazvané to pole poľom krvi až do dnešného dňa. Vtedy sa naplnilo to, čo bolo povedané skrze proroka Jeremiáša, ktorý povedal: A vzali tých tridsať strieborných, kúpnu cenu oceneného, ktorého oceniac kúpili od synov Izraelových, a dali ich za pole hrnčiarovo, tak ako mi nariadil Pán.
--------------------
V knihe Exodus v hlave 20 vo verši 13, ako aj v knihe Deuteronomium v hlave 5 vo verši 17, čítame veľmi stručný príkaz: „Nezabiješ!“ Nelíši sa v tomto ani Katechizmus.
( Gabriele Amorth: Existují mužové a ženy, jejichž život byl kompletně zničen prostřednictvím fyzického a psychického násilí. Často dochází k tomu, že takto postižení lidé jsou silně pokoušeni a ponoukáni k sebevraždě, protože prostřednictvím zabití svého těla chtějí uniknout tomu, kdo nemilosrdně trýzní jejich duše.
Je to vražda, která m být únikem před jinou vraždou. Existuje také enormní množství lidí, kteří se rozhodnou k tomu, že se budí pomalu zabíjet sami tak, že v sobě uhasí city, touhy a hnutí srdce.
Prožívají život bez radosti a bez naděje. To je triumf zlého ducha, který před člověkem zakrývávelkolepost Božího milosrdenství, nesmírnost jeho odpuštění, jeho’ nekonečnou dobrotivost a jeho ochotu přijmout každé člověka, který o to stojí. Gabriele Amorth z knihy Mocnejší než zlo - Viac tu - modlitba oslobodenia
--- Zmysel utrpenia, tajomstvo utrpenia
--- Prečo nás dobrý Boh necháva trpieť ?
---- AKO VÍŤAZIŤ NAD DUCHOVNÝM ÚTLAKOM DIABLA
---- Hriechy proti nádeji


Širšie vysvetlenie nájdeme u Matúša v hlave 5 vo veršoch 21 až 22, kde Kristus hovorí: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezabiješ! Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: Hlupák, pôjde pred veľradu. A kto mu povie: Ty bohapustý blázon, pôjde do pekelného ohňa.“
Piate prikázanie predstavuje každé ubližovanie sebe a iným na tele alebo na duši. Voči sebe človek porušuje prikázanie aj vtedy, ak zanedbáva svoje zdravie a nestará sa oň, ubližuje si fajčením, nadmerným požívaním alkoholu a drog a všetkým, čo ubližuje jeho telu a duši a tiež samovražda. Každý hnev, nadávanie iným, fyzické ubližovanie iným, nenávisť a samozrejme vražda patrí do tohto prikázania. Všetky únosy, terorizmus, týranie.
Vražda nenarodených detí a eutanázia sú ťažké hriechy. Nenarodené dieťa nemá možnosť sa brániť. Hriechom proti piatemu prikázaniu je aj každé konanie, ktoré vyvolá v druhých spáchanie hriechu. Je to pokúšanie.
Stanovisko katolíckej Cirkvi k samovrahom - Samovražedný syndróm: podnety k samovražde
Človeka možno zabiť tiež psychologicky - duchovne
Právo na život
Je hnev hriešny ?
Petrova a Judášova lútosť
O pravej ľútosti - Sv. Ján Vianney
Spytovanie svedomia
Pri zlej myšlienke je prítomnosť zlých duchov
víťaziť Božou mocou !
Piate prikázanie
Tajomstvo utrpenia Nikto z ľudí sa počas pozemského života nevyhne nutnosti trpieť a zomrieť. Ba čo viac, utrpenie, ktoré prežívame – alebo budeme prežívať –, sa dotýka nielen nášho tela, ale predovšetkým duchovnej oblasti.
Každý človek nielenže má právo, ale sa aj musí zaujímať o zmysel utrpenia, ba čo viac – sám Boh ho vyzýva k tejto otázke v biblickom príbehu Jóba, ktorého postihlo nezavinené utrpenie. Utrpenie je zlo a jeho jediným zdrojom a príčinou je hriech. Keď sa teda pýtame na zmysel utrpenia, musíme si klásť otázku o podstate zla a o jeho pôvode.
Zmysel utrpenia, tajomstvo utrpenia
Prečo nás dobrý Boh necháva trpieť?
..............................................................
Ľudský život je posvätný, pretože už od počiatku zahrňuje stvoriteľskú činnosť Boha a stále zostáva vo zvláštnom vzťahu k Stvoriteľovi, svojmu jedinému cieľu.
Len Boh je Pánom života od jeho začiatku až do jeho konca! Nikto a za žiadnych okolností si nemôže privlastňovať právo priamo zničiť nevinnú ľudskú bytosť.
I. Úcta k ľudskému životu.
Písmo v rozprave o tom, ako Kain zo závisti zabil Ábela, odhaľuje, že od počiatku ľudských dejín bol v človekovi hnev a žiadostivosť ako následky prvotného hriechu. Človek sa stal nepriateľom svojho blížneho. Boh prehlasuje túto bratovraždu za ničomnosť:„ Čo si to urobil? Počúvaj, preliata krv tvojho brata kričí ku mne zo zeme. Budeš teraz prekliaty a vyvrhnutý zo zeme, ktorá otvorila ústa, aby z tvojej ruky prijala krv tvojho brata“ (Gn 4,10-11).
Písmo upresňuje zákaz piateho prikázania v knihe Ex 23,7: „Nedovolíš, aby bol zabitý nevinný a spravodlivý.“ Svojvoľné zabitie nevinného prísne odporuje dôstojnosti ľudskej bytosti, svätosti Stvoriteľa. Zákon, ktorý zakazuje túto vraždu, má všeobecnú platnosť: zaväzuje všetkých a každého, vždy a všade.
V horskom kázaní Pán Ježiš pripomína prikázanie „Nezabiješ!“ (Mt 5,21) a pridáva k nemu zákaz hnevu, nenávisti a pomsty. Naviac hovorí a žiada od svojho učeníka, aby nastavil druhú stranu tváre, aby miloval svojho nepriateľa. On sám sa nebránil a Petrovi povedal, aby nechal meč v pošve.
OPRÁVNENÁ OBRANA
Oprávnená obrana osôb a spoločenstiev netvorí výnimku zo zákazu usmrtenia nevinného, čo znamená svojvoľnú vraždu. Z osobnej obrany môžu vzísť dva dôsledky, prvým z nich je záchrana vlastného života, zatiaľ čo druhým je zabitie útočníka... Len prvé je chcené, druhé nikdy, hovorí Tomáš Akvinský vo svojej Summe Theologiae.
Láska k sebe je hlavnou zásadou mravnosti. Je preto oprávnené presadzovať rešpektovanie svojho práva na život. Kto bráni svoj život, nie je vinný z vraždy, t.j. keď je donútený zasadiť útočníkovi smrteľnú ranu.
Oprávnená obrana môže byť nielen právom, ale aj závažnou povinnosťou toho, kto je zodpovedný za život druhých, za všeobecné blaho rodiny alebo občianskeho spoločenstva. Zachovať všeobecné blaho spoločnosti vyžaduje, aby bol útočník zneškodnený. Z toho dôvodu tradičné učenie Cirkvi uznalo, že je odôvodnené právo a povinnosť právoplatnej verejnej moci ukladať tresty primerané závažnosti zločinu, bez toho, aby vylučovala, v prípade krajnej závažnosti, trest smrti. Z toho dôvodu majú nositelia verejnej moci právo použiť zbraň k odvráteniu útočníka od občianskeho spoločenstva zvereného ich zodpovednosti.
Prvým cieľom trestu je napraviť neporiadok spôsobený vinou. Ďalej cieľom trestu je obrana verejného poriadku a bezpečnosť osôb. Nakoniec trest má tiež liečebnú hodnotu, má prispievať k náprave vinníka.
VRAŽDA
Piate prikázanie zakazuje ako ťažké prehrešenie sa, ak ide o priame a úmyselné zabitie. Vrah a tí, ktorí úmyselne spolupracujú na zabití, páchajú hriech, ktorý volá k nebu o pomstu. S tým súvisí aj nepriama účasť na vyvolaní smrti. Rovnako vystavovať nebezpečenstvu osoby bez vážneho dôvodu, taktiež odmietnutie pomoci nejako ohrozenej osoby.
Za nechcenú vraždu nie je človek mravne zodpovedný. Lenže nie je ospravedlnený, ak bez vážnych dôvodov jednal tak, že spôsobil smrť, i keď nemal úmysel smrť priviesť.
POTRAT
Ľudský život musí byť absolútne rešpektovaný a chránený už od okamihu počatia. Už od prvej chvíle jeho existencie majú byť ľudskej bytosti priznané práva osoby, medzi nimi je neodňateľné právo každej nevinnej bytosti na život. Túto skutočnosť uvádza Sv. písmo u proroka Jeremiáša 1,5: „Prv, než som ťa utvoril v lone, poznal som ťa, prv než si vyšiel z materského lona, posvätil som ťa“. Rovnako nachádzame u starých cirkevných otcov: Nezabiješ zárodok potratom a nenecháš zahynúť novorodenca!
Právo na život
Formálna spolupráca pri potrate je hriechom. Cirkev trestá tento zločin proti ľudskosti, proti ľudskému životu kanonickým trestom exkomunikácie. Kto vykonal alebo si nechal vykonať potrat (dokonalý), padol do exkomunikácie, ktorá nastupuje bez rozhodnutia predstaveného. Cirkev tu nemieni ustúpiť, teda zužovať pole milosrdenstva. Tým zdôrazňuje závažnosť spáchaného zločinu, nenapraviteľnú škodu spôsobenú nevine zabitej obeti, jej rodičom a celej spoločnosti.
EUTANÁZIA
Priama eutanázia spočíva v ukončení života osôb postihnutých, nemocných alebo už blízkych smrti. Nech sú dôvody a prostriedky akékoľvek, je mravne neprijateľná! Je to vražda!
Exorcizmus, zviazanosť, posadnutia, špiritizmus, mágia
SAMOVRAŽDA
Každý je zodpovedný za svoj život pred Bohom, ktorý mu ho dal. Samovražda sa prieči prirodzenému sklonu zachovať si svoj život a udržať ho aj naďalej. Závažne odporuje správnej láske k sebe. Samovražda je proti láske k živému Bohu. Úmyselná spolupráca na samovražde sa prieči mravnému zákonu.
Ťažké psychické poruchy, úzkostlivosť alebo nadmerný strach zo skúšky, z utrpenia alebo z mučenia môžu zodpovednosť samovraha zmenšiť. Nad večnou spásou osôb, ktoré sa usmrtili, sa nemá zúfať. Boh im môže dať príležitosť pre spasiteľnú ľútosť cestami, ktoré pozná len on sám. Za osoby, ktoré si siahli na život, sa Cirkev modlí.
II. Rešpektovanie dôstojnosti osôb.
ÚCTA K DUŠI DRUHÉHO: POHORŠENIE
Pohoršenie je postoj alebo chovanie sa, ktoré navádza druhého k páchaniu zla. Pohoršenie nadobúda zvláštnej závažnosti pre postavenie tých, ktorí ho dávajú, alebo pre slabosť tých, ktorí sú mu vystavení. Pohoršenie je ťažké vtedy, keď ho dávajú tí, ktorí majú podľa prirodzenosti alebo z funkcie učiť a vychovávať druhých. Pohoršenie môže byť vyvolané zákonom alebo módou alebo verejnou mienkou. Lukáš hovorí:„Nie je možné, aby neprišlo pohoršenie, ale beda tomu, od koho pochádza!“
REŠPEKTOVANIE ZDRAVIA
Život a telesné zdravie sú cenné dary od Boha. Máme sa o ne rozumne starať a brať priamo do úvahy potreby druhých a všeobecné blaho. Užívanie drog spôsobuje ťažké škody na zdraví a na ľudskom živote - je to útok na život.
ÚCTA K SEBE A VEDECKÉ BÁDANIE
I keď vedecké bádanie je potrebné, ale bádanie alebo pokusy na ľudskej bytosti nemôžu oprávňovať k zákrokom, ktoré sú samé osebe proti dôstojnosti osoby a proti mravnému zákonu. Prípadný súhlas jednotlivcov takéto zákroky neospravedlňuje. Pokusy na ľuďoch nie sú v súlade s dôstojnosťou osoby, tým viac ak sú vykonávané bez súhlasu dotyčnej osoby, alebo osoby blízkej, ktorá je k tomu oprávnená. Transplantácia orgánov nie je prijateľná, ak nebol daný súhlas od darcu alebo jeho blízkych alebo k tomu oprávnenej osoby.
REŠPEKT K TELESNEJ INTEGRITE
Únosy a branie rukojemníkov, alebo aj amputácia alebo sterilizácia nevinných osôb sú priamo proti mravnému zákonu.
ÚCTA K MŔTVYM
S telami zosnulých sa má zachádzať s úctou a s láskou vo viere a v nádeji na vzkriesenie. Pochovávanie mŕtvych je jeden zo skutkov telesného milosrdenstva, vzdáva česť Božím deťom, chrámu Ducha Svätého. Pitva mŕtvych môže byť prípustná kvôli súdnemu pokračovaniu alebo kvôli vedeckému bádaniu. Nezištné darovanie orgánov po smrti je oprávnené a môže byť záslužné.
Cirkev dovoľuje kremáciu, ak taká voľba nespochybňuje vieru vo vzkriesenie mŕtvych.
III. Obrana mieru
HNEV
Hnev je túžba po pomste. Túžiť po pomste je zlo, ktoré je potrebné potrestať, je nedovolené; je však chvályhodné uložiť odčinenie, aby sa napravili neresti a zachovala spravodlivosť. Ak ide hnev až tak ďaleko, že človek chce s plným vedomím zabiť blížneho alebo ho vážne zraniť, ťažko to odporuje láske, je to smrteľný hriech. Pán Ježiš hovorí: „Každý, kto sa na svojho brata hnevá, patrí pred súd“ (Mt 5,22).
DOBROVOĽNÁ NENÁVISŤ
Odporuje láske, je hriechom, keď pre človeka chce úmyselné zlo. Nenávisť k blížnemu je ťažkým hriechom, keď niekto vedome chce, aby blížny mal veľkú škodu.
MIER
Úcta k ľudskému životu a jeho rozvoju vyžaduje mier! To nie je len obyčajný nevojnový stav, ale slobodná komunikácia medzi ľudskými bytosťami, rešpektovanie dôstojnosti osoby i národov a trvalého bratstva.
CHRÁNIŤ SA VOJEN
Piate prikázanie zakazuje svojvoľné ničenie ľudského života. Obrana je potrebná. Jej rozsah zvažujú vrchnosti: svetská i cirkevná. V ozbrojených konfliktoch stále platí mravný zákon.

iate prikázanieV knihe Exodus v hlave 20 vo verši 13, ako aj v knihe Deuteronomium v hlave 5 vo verši 17, čítame veľmi stručný príkaz: „Nezabiješ!“ Nelíši sa v tomto ani Katechizmus. Širšie vysvetlenie nájdeme u Matúša v hlave 5 vo veršoch 21 až 22, kde Kristus hovorí: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezabiješ! Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: Hlupák, pôjde pred veľradu. A kto mu povie: Ty bohapustý blázon, pôjde do pekelného ohňa.“
Ľudský život je posvätný, pretože už od počiatku zahrňuje stvoriteľskú činnosť Boha a stále zostáva vo zvláštnom vzťahu k Stvoriteľovi, svojmu jedinému cieľu.
Len Boh je Pánom života od jeho začiatku až do jeho konca! Nikto a za žiadnych okolností si nemôže privlastňovať právo priamo zničiť nevinnú ľudskú bytosť.
I. Úcta k ľudskému životu.
Písmo v rozprave o tom, ako Kain zabil Ábela, odhaľuje, že od počiatku ľudských dejín bol v človekovi hnev a žiadostivosť ako následky prvotného hriechu. Človek sa stal nepriateľom svojho blížneho. Boh prehlasuje túto bratovraždu za ničomnosť:„ Čo si to urobil? Počúvaj, preliata krv tvojho brata kričí ku mne zo zeme. Budeš teraz prekliaty a vyvrhnutý zo zeme, ktorá otvorila ústa, aby z tvojej ruky prijala krv tvojho brata“ (Gn 4,10-11).
Písmo upresňuje zákaz piateho prikázania v knihe Ex 23,7: „Nedovolíš, aby bol zabitý nevinný a spravodlivý.“ Svojvoľné zabitie nevinného prísne odporuje dôstojnosti ľudskej bytosti, svätosti Stvoriteľa. Zákon, ktorý zakazuje túto vraždu, má všeobecnú platnosť: zaväzuje všetkých a každého, vždy a všade.
V horskom kázaní Pán Ježiš pripomína prikázanie „Nezabiješ!“ (Mt 5,21) a pridáva k nemu zákaz hnevu, nenávisti a pomsty. Naviac hovorí a žiada od svojho učeníka, aby nastavil druhú stranu tváre, aby miloval svojho nepriateľa. On sám sa nebránil a Petrovi povedal, aby nechal meč v pošve.
OPRÁVNENÁ OBRANA
Oprávnená obrana osôb a spoločenstiev netvorí výnimku zo zákazu usmrtenia nevinného, čo znamená svojvoľnú vraždu. Z osobnej obrany môžu vzísť dva dôsledky, prvým z nich je záchrana vlastného života, zatiaľ čo druhým je zabitie útočníka... Len prvé je chcené, druhé nikdy, hovorí Tomáš Akvinský vo svojej Summe Theologiae.
Láska k sebe je hlavnou zásadou mravnosti. Je preto oprávnené presadzovať rešpektovanie svojho práva na život. Kto bráni svoj život, nie je vinný z vraždy, t.j. keď je donútený zasadiť útočníkovi smrteľnú ranu.
Oprávnená obrana môže byť nielen právom, ale aj závažnou povinnosťou toho, kto je zodpovedný za život druhých, za všeobecné blaho rodiny alebo občianskeho spoločenstva. Zachovať všeobecné blaho spoločnosti vyžaduje, aby bol útočník zneškodnený. Z toho dôvodu tradičné učenie Cirkvi uznalo, že je odôvodnené právo a povinnosť právoplatnej verejnej moci ukladať tresty primerané závažnosti zločinu, bez toho, aby vylučovala, v prípade krajnej závažnosti, trest smrti. Z toho dôvodu majú nositelia verejnej moci právo použiť zbraň k odvráteniu útočníka od občianskeho spoločenstva zvereného ich zodpovednosti.
Prvým cieľom trestu je napraviť neporiadok spôsobený vinou. Ďalej cieľom trestu je obrana verejného poriadku a bezpečnosť osôb. Nakoniec trest má tiež liečebnú hodnotu, má prispievať k náprave vinníka.
VRAŽDA
Piate prikázanie zakazuje ako ťažké prehrešenie sa, ak ide o priame a úmyselné zabitie. Vrah a tí, ktorí úmyselne spolupracujú na zabití, páchajú hriech, ktorý volá k nebu o pomstu. S tým súvisí aj nepriama účasť na vyvolaní smrti. Rovnako vystavovať nebezpečenstvu osoby bez vážneho dôvodu, taktiež odmietnutie pomoci nejako ohrozenej osoby.
Za nechcenú vraždu nie je človek mravne zodpovedný. Lenže nie je ospravedlnený, ak bez vážnych dôvodov jednal tak, že spôsobil smrť, i keď nemal úmysel smrť priviesť.
POTRAT
Ľudský život musí byť absolútne rešpektovaný a chránený už od okamihu počatia. Už od prvej chvíle jeho existencie majú byť ľudskej bytosti priznané práva osoby, medzi nimi je neodňateľné právo každej nevinnej bytosti na život. Túto skutočnosť uvádza Sv. písmo u proroka Jeremiáša 1,5: „Prv, než som ťa utvoril v lone, poznal som ťa, prv než si vyšiel z materského lona, posvätil som ťa“. Rovnako nachádzame u starých cirkevných otcov: Nezabiješ zárodok potratom a nenecháš zahynúť novorodenca!
Formálna spolupráca pri potrate je hriechom. Cirkev trestá tento zločin proti ľudskosti, proti ľudskému životu kanonickým trestom exkomunikácie. Kto vykonal alebo si nechal vykonať potrat (dokonalý), padol do exkomunikácie, ktorá nastupuje bez rozhodnutia predstaveného. Cirkev tu nemieni ustúpiť, teda zužovať pole milosrdenstva. Tým zdôrazňuje závažnosť spáchaného zločinu, nenapraviteľnú škodu spôsobenú nevine zabitej obeti, jej rodičom a celej spoločnosti.
EUTANÁZIA
Priama eutanázia spočíva v ukončení života osôb postihnutých, nemocných alebo už blízkych smrti. Nech sú dôvody a prostriedky akékoľvek, je mravne neprijateľná! Je to vražda!
SAMOVRAŽDA
Každý je zodpovedný za svoj život pred Bohom, ktorý mu ho dal. Samovražda sa prieči prirodzenému sklonu zachovať si svoj život a udržať ho aj naďalej. Závažne odporuje správnej láske k sebe. Samovražda je proti láske k živému Bohu. Úmyselná spolupráca na samovražde sa prieči mravnému zákonu.
Ťažké psychické poruchy, úzkostlivosť alebo nadmerný strach zo skúšky, z utrpenia alebo z mučenia môžu zodpovednosť samovraha zmenšiť. Nad večnou spásou osôb, ktoré sa usmrtili, sa nemá zúfať. Boh im môže dať príležitosť pre spasiteľnú ľútosť cestami, ktoré pozná len on sám. Za osoby, ktoré si siahli na život, sa Cirkev modlí.
II. Rešpektovanie dôstojnosti osôb.
ÚCTA K DUŠI DRUHÉHO: POHORŠENIE
Pohoršenie je postoj alebo chovanie sa, ktoré navádza druhého k páchaniu zla. Pohoršenie nadobúda zvláštnej závažnosti pre postavenie tých, ktorí ho dávajú, alebo pre slabosť tých, ktorí sú mu vystavení. Pohoršenie je ťažké vtedy, keď ho dávajú tí, ktorí majú podľa prirodzenosti alebo z funkcie učiť a vychovávať druhých. Pohoršenie môže byť vyvolané zákonom alebo módou alebo verejnou mienkou. Lukáš hovorí:„Nie je možné, aby neprišlo pohoršenie, ale beda tomu, od koho pochádza!“
REŠPEKTOVANIE ZDRAVIA
Život a telesné zdravie sú cenné dary od Boha. Máme sa o ne rozumne starať a brať priamo do úvahy potreby druhých a všeobecné blaho. Užívanie drog spôsobuje ťažké škody na zdraví a na ľudskom živote - je to útok na život.
ÚCTA K SEBE A VEDECKÉ BÁDANIE
I keď vedecké bádanie je potrebné, ale bádanie alebo pokusy na ľudskej bytosti nemôžu oprávňovať k zákrokom, ktoré sú samé osebe proti dôstojnosti osoby a proti mravnému zákonu. Prípadný súhlas jednotlivcov takéto zákroky neospravedlňuje. Pokusy na ľuďoch nie sú v súlade s dôstojnosťou osoby, tým viac ak sú vykonávané bez súhlasu dotyčnej osoby, alebo osoby blízkej, ktorá je k tomu oprávnená. Transplantácia orgánov nie je prijateľná, ak nebol daný súhlas od darcu alebo jeho blízkych alebo k tomu oprávnenej osoby.
REŠPEKT K TELESNEJ INTEGRITE
Únosy a branie rukojemníkov, alebo aj amputácia alebo sterilizácia nevinných osôb sú priamo proti mravnému zákonu.
ÚCTA K MŔTVYM
S telami zosnulých sa má zachádzať s úctou a s láskou vo viere a v nádeji na vzkriesenie. Pochovávanie mŕtvych je jeden zo skutkov telesného milosrdenstva, vzdáva česť Božím deťom, chrámu Ducha Svätého. Pitva mŕtvych môže byť prípustná kvôli súdnemu pokračovaniu alebo kvôli vedeckému bádaniu. Nezištné darovanie orgánov po smrti je oprávnené a môže byť záslužné.
Cirkev dovoľuje kremáciu, ak taká voľba nespochybňuje vieru vo vzkriesenie mŕtvych.
III. Obrana mieru
HNEV
Hnev je túžba po pomste. Túžiť po pomste je zlo, ktoré je potrebné potrestať, je nedovolené; je však chvályhodné uložiť odčinenie, aby sa napravili neresti a zachovala spravodlivosť. Ak ide hnev až tak ďaleko, že človek chce s plným vedomím zabiť blížneho alebo ho vážne zraniť, ťažko to odporuje láske, je to smrteľný hriech. Pán Ježiš hovorí: „Každý, kto sa na svojho brata hnevá, patrí pred súd“ (Mt 5,22).
DOBROVOĽNÁ NENÁVISŤ
Odporuje láske, je hriechom, keď pre človeka chce úmyselné zlo. Nenávisť k blížnemu je ťažkým hriechom, keď niekto vedome chce, aby blížny mal veľkú škodu.
MIER
Úcta k ľudskému životu a jeho rozvoju vyžaduje mier! To nie je len obyčajný nevojnový stav, ale slobodná komunikácia medzi ľudskými bytosťami, rešpektovanie dôstojnosti osoby i národov a trvalého bratstva.
CHRÁNIŤ SA VOJEN
Piate prikázanie zakazuje svojvoľné ničenie ľudského života. Obrana je potrebná. Jej rozsah zvažujú vrchnosti: svetská i cirkevná. V ozbrojených konfliktoch stále platí mravný zákon.
zdroj http://www.trojica.sk/
Ľudský život je posvätný, pretože už od počiatku zahrňuje stvoriteľskú činnosť Boha a stále zostáva vo zvláštnom vzťahu k Stvoriteľovi, svojmu jedinému cieľu.
Len Boh je Pánom života od jeho začiatku až do jeho konca! Nikto a za žiadnych okolností si nemôže privlastňovať právo priamo zničiť nevinnú ľudskú bytosť.
I. Úcta k ľudskému životu.
Písmo v rozprave o tom, ako Kain zabil Ábela, odhaľuje, že od počiatku ľudských dejín bol v človekovi hnev a žiadostivosť ako následky prvotného hriechu. Človek sa stal nepriateľom svojho blížneho. Boh prehlasuje túto bratovraždu za ničomnosť:„ Čo si to urobil? Počúvaj, preliata krv tvojho brata kričí ku mne zo zeme. Budeš teraz prekliaty a vyvrhnutý zo zeme, ktorá otvorila ústa, aby z tvojej ruky prijala krv tvojho brata“ (Gn 4,10-11).
Písmo upresňuje zákaz piateho prikázania v knihe Ex 23,7: „Nedovolíš, aby bol zabitý nevinný a spravodlivý.“ Svojvoľné zabitie nevinného prísne odporuje dôstojnosti ľudskej bytosti, svätosti Stvoriteľa. Zákon, ktorý zakazuje túto vraždu, má všeobecnú platnosť: zaväzuje všetkých a každého, vždy a všade.
V horskom kázaní Pán Ježiš pripomína prikázanie „Nezabiješ!“ (Mt 5,21) a pridáva k nemu zákaz hnevu, nenávisti a pomsty. Naviac hovorí a žiada od svojho učeníka, aby nastavil druhú stranu tváre, aby miloval svojho nepriateľa. On sám sa nebránil a Petrovi povedal, aby nechal meč v pošve.
OPRÁVNENÁ OBRANA
Oprávnená obrana osôb a spoločenstiev netvorí výnimku zo zákazu usmrtenia nevinného, čo znamená svojvoľnú vraždu. Z osobnej obrany môžu vzísť dva dôsledky, prvým z nich je záchrana vlastného života, zatiaľ čo druhým je zabitie útočníka... Len prvé je chcené, druhé nikdy, hovorí Tomáš Akvinský vo svojej Summe Theologiae.
Láska k sebe je hlavnou zásadou mravnosti. Je preto oprávnené presadzovať rešpektovanie svojho práva na život. Kto bráni svoj život, nie je vinný z vraždy, t.j. keď je donútený zasadiť útočníkovi smrteľnú ranu.
Oprávnená obrana môže byť nielen právom, ale aj závažnou povinnosťou toho, kto je zodpovedný za život druhých, za všeobecné blaho rodiny alebo občianskeho spoločenstva. Zachovať všeobecné blaho spoločnosti vyžaduje, aby bol útočník zneškodnený. Z toho dôvodu tradičné učenie Cirkvi uznalo, že je odôvodnené právo a povinnosť právoplatnej verejnej moci ukladať tresty primerané závažnosti zločinu, bez toho, aby vylučovala, v prípade krajnej závažnosti, trest smrti. Z toho dôvodu majú nositelia verejnej moci právo použiť zbraň k odvráteniu útočníka od občianskeho spoločenstva zvereného ich zodpovednosti.
Prvým cieľom trestu je napraviť neporiadok spôsobený vinou. Ďalej cieľom trestu je obrana verejného poriadku a bezpečnosť osôb. Nakoniec trest má tiež liečebnú hodnotu, má prispievať k náprave vinníka.
VRAŽDA
Piate prikázanie zakazuje ako ťažké prehrešenie sa, ak ide o priame a úmyselné zabitie. Vrah a tí, ktorí úmyselne spolupracujú na zabití, páchajú hriech, ktorý volá k nebu o pomstu. S tým súvisí aj nepriama účasť na vyvolaní smrti. Rovnako vystavovať nebezpečenstvu osoby bez vážneho dôvodu, taktiež odmietnutie pomoci nejako ohrozenej osoby.
Za nechcenú vraždu nie je človek mravne zodpovedný. Lenže nie je ospravedlnený, ak bez vážnych dôvodov jednal tak, že spôsobil smrť, i keď nemal úmysel smrť priviesť.
POTRAT
Ľudský život musí byť absolútne rešpektovaný a chránený už od okamihu počatia. Už od prvej chvíle jeho existencie majú byť ľudskej bytosti priznané práva osoby, medzi nimi je neodňateľné právo každej nevinnej bytosti na život. Túto skutočnosť uvádza Sv. písmo u proroka Jeremiáša 1,5: „Prv, než som ťa utvoril v lone, poznal som ťa, prv než si vyšiel z materského lona, posvätil som ťa“. Rovnako nachádzame u starých cirkevných otcov: Nezabiješ zárodok potratom a nenecháš zahynúť novorodenca!
Formálna spolupráca pri potrate je hriechom. Cirkev trestá tento zločin proti ľudskosti, proti ľudskému životu kanonickým trestom exkomunikácie. Kto vykonal alebo si nechal vykonať potrat (dokonalý), padol do exkomunikácie, ktorá nastupuje bez rozhodnutia predstaveného. Cirkev tu nemieni ustúpiť, teda zužovať pole milosrdenstva. Tým zdôrazňuje závažnosť spáchaného zločinu, nenapraviteľnú škodu spôsobenú nevine zabitej obeti, jej rodičom a celej spoločnosti.
EUTANÁZIA
Priama eutanázia spočíva v ukončení života osôb postihnutých, nemocných alebo už blízkych smrti. Nech sú dôvody a prostriedky akékoľvek, je mravne neprijateľná! Je to vražda!
SAMOVRAŽDA
Každý je zodpovedný za svoj život pred Bohom, ktorý mu ho dal. Samovražda sa prieči prirodzenému sklonu zachovať si svoj život a udržať ho aj naďalej. Závažne odporuje správnej láske k sebe. Samovražda je proti láske k živému Bohu. Úmyselná spolupráca na samovražde sa prieči mravnému zákonu.
Ťažké psychické poruchy, úzkostlivosť alebo nadmerný strach zo skúšky, z utrpenia alebo z mučenia môžu zodpovednosť samovraha zmenšiť. Nad večnou spásou osôb, ktoré sa usmrtili, sa nemá zúfať. Boh im môže dať príležitosť pre spasiteľnú ľútosť cestami, ktoré pozná len on sám. Za osoby, ktoré si siahli na život, sa Cirkev modlí.
II. Rešpektovanie dôstojnosti osôb.
ÚCTA K DUŠI DRUHÉHO: POHORŠENIE
Pohoršenie je postoj alebo chovanie sa, ktoré navádza druhého k páchaniu zla. Pohoršenie nadobúda zvláštnej závažnosti pre postavenie tých, ktorí ho dávajú, alebo pre slabosť tých, ktorí sú mu vystavení. Pohoršenie je ťažké vtedy, keď ho dávajú tí, ktorí majú podľa prirodzenosti alebo z funkcie učiť a vychovávať druhých. Pohoršenie môže byť vyvolané zákonom alebo módou alebo verejnou mienkou. Lukáš hovorí:„Nie je možné, aby neprišlo pohoršenie, ale beda tomu, od koho pochádza!“
REŠPEKTOVANIE ZDRAVIA
Život a telesné zdravie sú cenné dary od Boha. Máme sa o ne rozumne starať a brať priamo do úvahy potreby druhých a všeobecné blaho. Užívanie drog spôsobuje ťažké škody na zdraví a na ľudskom živote - je to útok na život.
ÚCTA K SEBE A VEDECKÉ BÁDANIE
I keď vedecké bádanie je potrebné, ale bádanie alebo pokusy na ľudskej bytosti nemôžu oprávňovať k zákrokom, ktoré sú samé osebe proti dôstojnosti osoby a proti mravnému zákonu. Prípadný súhlas jednotlivcov takéto zákroky neospravedlňuje. Pokusy na ľuďoch nie sú v súlade s dôstojnosťou osoby, tým viac ak sú vykonávané bez súhlasu dotyčnej osoby, alebo osoby blízkej, ktorá je k tomu oprávnená. Transplantácia orgánov nie je prijateľná, ak nebol daný súhlas od darcu alebo jeho blízkych alebo k tomu oprávnenej osoby.
REŠPEKT K TELESNEJ INTEGRITE
Únosy a branie rukojemníkov, alebo aj amputácia alebo sterilizácia nevinných osôb sú priamo proti mravnému zákonu.
ÚCTA K MŔTVYM
S telami zosnulých sa má zachádzať s úctou a s láskou vo viere a v nádeji na vzkriesenie. Pochovávanie mŕtvych je jeden zo skutkov telesného milosrdenstva, vzdáva česť Božím deťom, chrámu Ducha Svätého. Pitva mŕtvych môže byť prípustná kvôli súdnemu pokračovaniu alebo kvôli vedeckému bádaniu. Nezištné darovanie orgánov po smrti je oprávnené a môže byť záslužné.
Cirkev dovoľuje kremáciu, ak taká voľba nespochybňuje vieru vo vzkriesenie mŕtvych.
III. Obrana mieru
HNEV
Hnev je túžba po pomste. Túžiť po pomste je zlo, ktoré je potrebné potrestať, je nedovolené; je však chvályhodné uložiť odčinenie, aby sa napravili neresti a zachovala spravodlivosť. Ak ide hnev až tak ďaleko, že človek chce s plným vedomím zabiť blížneho alebo ho vážne zraniť, ťažko to odporuje láske, je to smrteľný hriech. Pán Ježiš hovorí: „Každý, kto sa na svojho brata hnevá, patrí pred súd“ (Mt 5,22).
DOBROVOĽNÁ NENÁVISŤ
Odporuje láske, je hriechom, keď pre človeka chce úmyselné zlo. Nenávisť k blížnemu je ťažkým hriechom, keď niekto vedome chce, aby blížny mal veľkú škodu.
MIER
Úcta k ľudskému životu a jeho rozvoju vyžaduje mier! To nie je len obyčajný nevojnový stav, ale slobodná komunikácia medzi ľudskými bytosťami, rešpektovanie dôstojnosti osoby i národov a trvalého bratstva.
CHRÁNIŤ SA VOJEN
Piate prikázanie zakazuje svojvoľné ničenie ľudského života. Obrana je potrebná. Jej rozsah zvažujú vrchnosti: svetská i cirkevná. V ozbrojených konfliktoch stále platí mravný zákon.
zdroj http://www.trojica.sk/

Stanovisko katolíckej Cirkvi k samovrahom.
ÚvodČlovek žije podľa kresťanskej etiky, vie rozlíšiť čo je mravne dobré a kedy koná zlo.Jeho viera ho vedie k tomu aby nekonal v rozpore s Bohom. Neporušuje smrteľné prikázania a neprivádza sa tak k záhube. Potom, ale príde deň, keď stojí pred skúškou, ktorá ho buď spasí, alebo zatratí, a on si vyberie smrteľný hriech „samovraždu“.
Kto, alebo čo dá podnet ľudskej bytosti k samovražde, ktorá vyznáva kresťanské hodnoty? Cieľom práce nie je hľadanie odpoveď na otázku, pretože jednoznačná odpoveď neexistuje. Ale kritické zameranie sa na ľudí, ktorí vedome spáchali hriech „a siahli si na život“. Preto sa len okrajovo práca venuje aj iným druhom samovraždy a hriechu.
V prvej kapitole pripomína text, ako človek dospel k poznaniu, ktoré navodzuje na druhú kapitolu. Tu sa práca zaoberá svedomím, ktoré má byť predpokladom pre správne pochopenie pravdy v tretej kapitole. Ak však človek nedospeje k pravde, čo je predpoklad, keďže si siahol na život, upadá do hriechu. Hriech analyzuje štvrtá kapitola a podkapitola.
O probléme samovraždy pojednáva piata podkapitola a rozoberá ju v rôznych deleniach, ktoré sú doplnené o príklady aj z biblie. V druhej podkapitole téma samovraždy vrcholí pretože odpovedá na otázku „ prečo kresťanská etika priamu samovraždu odmieta.“
Nakoniec kritika v poslednej kapitole je potlačená, pretože vyzdvihuje význam „viery“, ktorú má každý kresťan zakorenenú hlboko v srdci a tá ho má doviesť k spáse.
Vo všetkých kapitolách je zachovaná určitá postupnosť, ktorej úlohou bolo nadväzovanie a uvádzanie do ďalšej kapitoly, čo sa však nevzťahuje na poslednú kapitolu.
1. Poznanie predurčilo osud človekaS láskou Boh stvoril človeka, dal mu dar “(…) vdýchol do jeho nozdier dych života (…)“ a človek sa stal „(…) živou bytosťou“ (Gn 2, 7). Dostal dušu o ktorú sa má starať viesť ju k spáse. Tým sa stal Boh, Pánom človeka a iba on má právo rozhodnúť o osude duše, ktorá prebýva v ňom (KKC 2280 ).
A Pán, Boh prikázal ľudskej bytosti (Gn 2, 16-17) : „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš.“
Myslel si, že Boh nechce, aby si boli seberovní, preto mu určil taký zákaz, ktorý však človek porušil. Stratil tak priamy kontakt s Bohom a poznanie sa preňho stalo kľúčovým faktorom života. Spolu s poznaním má napokon žiť v súlade s pravdou a tú nachádza v Božích zákonoch. Tak môže napokon nájsť čo stratil (Boha), v čom mu napomáha aj svedomie (POLČIN 1970, 312).
2. Svedomie, ktoré človeka varujeKaždý ľudský tvor vlastní svedomie a to mu dáva nádej neupadnúť do hriechu.
Hodnoty, ktoré mu boli predkladané kresťanskou vierou ho majú doviesť k dokonalosti. Majú mu dopomôcť, správne sa rozhodnúť, pretože pokiaľ nekoná podľa svojej viery a pri plnom vedomí pácha hriech, zrádza tým svojho Boha a ľútosť je tým neopodstatnená (POLČIN 1970, 312).
Človek si má uvedomovať, že postupuje nesprávne, lebo „hlas“, ktorý zasahuje celé jeho bytie ho napomína, že ak koná v rozpore s Bohom, mravne poklesne. Ak sa ale človek rozhodne správne, jedná v súlade zo „zákonom lásky“ (SKOBLÍK 2004, s.89). S týmto tvrdením sa spája aj výrok Jána Pavla II. (1996, s.169) : „Len ak budete počúvať hlas Boží vo svojom vnútri, a budete konať podľa neho, dosiahnete slobodu, po ktorej tak veľmi túžite.“
Predtým než sa človek rozhodne vykonať zlý skutok, prehodnotí jeho následky a „vypočuje si“ predchádzajúce svedomie. Napomáha mu predošlá skúsenosť a preto, pokiaľ sa človek rozhodne konať proti „hlasu“ musí počítať z následkami a trestom.
Dôsledok zlého rozhodnutia preberá svedomie následné, ktorého úloha je skôr výchovná. Má dopomôcť neskôr pri ďalšom rozhodovaní predchádzajúcemu svedomiu, a pripomenúť mu sankcie, ktoré z činu vyplynuli (SKOBLÍK 2004, s.90-91).
Všeobecne však platí, že pokiaľ sa človek nerozhodne správne, vždy tým niekomu ublíži.
Jeho rozhodnutie môže ovplyvniť v budúcnosti ďalšiu osobu, ktorá má rovnaký problémom, stotožní sa so situáciou mysliac si „neexistuje riešenie“(KKC 2282). Takýto postoj k životu ani nemôže doviesť kresťana na správnu cestu a aj Ján Pavol II. (1996, s.172) upozorňuje, že: „Život je dar, ktorý trvá určité obdobie.“ Človek, ktorý si neváži život a neprijíma výzvy „(…) mať zmysel, mať cieľ, v mene ktorého bojovať (…)“ prežije „(…) život povrchných spôsobom, malicherne (…)“, a preto ani nemôže nájsť„(…)cestu pravého šťastia“, lebo nekonal v mene lásky a dobra a nenašiel pravdu.

Ak nájde človek pravdu, oslobodí sa od zla !
Pravda je nespochybyteľná, lebo je pravá, správne pochopená a „nad pravdu nie je už nič viac“. „Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista.“ (Ján 1,17)
Ale ak omyl nad pravdou zvíťazí – „jedná podľa neistého svedomia, pripúšťa, že jeho jednanie nebude správne a riskuje teda hriech, čo nie je dovolené (SKOBLÍK 2004, s.92).
„Ja som cesta, pravda a život (…).“ (Ján 14, 6) Kresťanská duša sa tak skôr dostáva do zabudnutia, zlo ju postupne dostáva, lebo tejto pravde neverila a nemilovala ju, zabudla zámerne na Ježiša a jeho utrpenie, čo jej malo byť príkladom. Kresťanské názory, ktoré sa k nej dostávali neaplikovala, a preto musí očakávať trest, a to najmä za pokrytectvo, s akým prijímala jeho učenie ( JÁN PAVOL II. 1995, s.123-124).
Pretože pokiaľ kresťan nemiloval pravdu nemiloval ani syna Božieho, Boha a ľudí :„(…) miluj svojho blížneho ako seba samého!“ (Lv 19, 18)
Ján Pavol II. (1996, s.173) vystríha ľudí aby boli obozretný voči falošným prorokom, ktorý vyhlasujú, že každý ideál je mŕtvy. <em>„Keď sa ich spýtate, ‘čo mám robiť‘, jediná ich istota je v tom, že neexistuje nijaká definitívna pravda, ani iná cesta.“
Ak však svedomie zabránilo človeku podporiť omyl našlo milosť a pravdu, ktorá prišla skrze Ježiša Krista a neupadla tak do hriechu.

Vznik hriechu
Človek má „vždy“ na výber pri vedomom konaní, z ktorého si môže zvoliť dve cesty; dobro, alebo nad ním zvíťazí pokušenie, zlo a uvedie ho do mravnej viny, hriechu.
Podľa kresťanskej etiky človek, ktorý dovŕšil 12 rok života, disponuje uvedomením si prítomnosti svedomia v sebe. Predpokladá sa, že bude konať zodpovedne. Preto, ak jedná v rozpore s prikázaniami a koná tak závažný ťažký hriech, robí to vedome, proti správnemu svedomiu (SKOBLÍK 2004, s.99-100).
Cirkev v súčasnosti má niekoľko delení hriechu. Začlenenie a presné určenie samovraždy ako hriechu podlieha množstvu kritériám. Dôvodom je najmä fakt, že ľudská myseľ je jedinečná a ťažko skúmateľná, preto odsúdenie takéhoto hriechu by plodilo len ďalší hriech (KKC 2282).
Predpoklady pre takéto tvrdenie nachádzame aj u Jiřího Skoblíka, ktorý sa vyjadruje k hriechu v súčasnosti ako k niečomu “tajomnému“. Hriech má síce svoje základné delenia, ale každý by sa mal posudzovať zvlášť, aj keď je na prvý pohľad rovnaký, nikdy nie je spáchaný z rovnakých dôvodov (SKOBLÍK 2004, s.100-101).

Hriech vedie človeka k záhube
V hlavnom delení hriechu v kresťanskej etike sa samovražda, ktorá bola spáchaná celkom vedome a dobrovoľne klasifikuje k ťažkým hriechom.
A takýto zvlášť závažný a ťažký hriech podlieha ďalším kritériám, pri ktorých sa berie aj do úvahy predošlý počet ťažkých hriechov (SKOBLÍK 2004, s.102-103).
Ak sa napríklad už v minulosti pokúsil jedinec o samovraždu a pri druhom pokuse sa mu to podarilo, a konal tak pri plnom vedomí, mal si tak uvedomiť najmä fakt, že má svoju vieru a prikázania, podľa ktorých má žiť (doplnenie v 6 kapitole „viera“). „Odmietnutie viery sa stáva hriechom od tej chvíle, keď bola človeku náuka viery dostatočne predložená.“ (Ibid, s.144)
Keďže nenašiel pomoc vo svojej viere, jedna z možností je, že sa jej zriekol. Konal tak v rozpore s Božím zákonom a prijal zlo. „Ľuďom sa odpustia všetky hriechy i rúhania, ktorými by sa rúhali. Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpúšťa naveky, ale je vinný večným hriechom.“ (Mk 3, 28-29)

Zákaz siahnutia si na život !
Samovražda závažne protirečí spravodlivosti, nádeji a láske. Piate prikázanie ju zakazuje.“ (KKC 2325)
Samovražedný syndróm: podnety k samovražde60. a 80. roky
prinášajú popis samovražedného syndrómu a duševnú situáciu samovraha.
Zúženie ktoré sa delí na: situačné, dynamické, sociálne, hodnotové.
2.Agresia voči sebe nastáva v prípade, že útočník nemá k dispozícií nikoho, na kom by prejavil svoj nápor hnevu. Ako následok potlačovania takéhoto stavu nasleduje morálny kolaps, v ktorom sa človek dostáva do situácie nekontrolovateľnej zúrivosti a odporu k sebe samému. (Takúto agresiu voči sebe podporuje aj fakt, že osobu podceňujeme, trpí nejakou telesnou chybou, nevyniká a ľudia okolo nemajú pre neho pochopenie. V každom prípade ako kresťan má pomoc hľadať vo viere a teda aj u ľudí z rovnakým zmýšľaním!). (SKOBLÍK 2004, s. 187-188)
Agresiu voči sebe môže vyvolať aj zlý skutok, ktorý človek vykonal.
Nasledujú výčitky svedomia, ktoré ho navádzajú pomstiť sa a vykonať tak spravodlivosť, ktorá dokoná tým, že človek si siahne na život (Ibidem).
Katechizmus katolíckej Cirkvi (2264) pripomína svojim veriacim, že: „Láska k sebe samému je základným princípom morálnosti.“
V biblii vzor morálneho kolapsu nachádzame u Judáša. Nový zákon ho opisuje ako zradcu, ktorý cíti výčitky svedomia po uvedomení si závažnosti činu „Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv.“ A morálny kolaps, ktorý si začína plne uvedomovať, nedokáže už napraviť a preto sa potom „(…) šiel obesiť“ - už u neho prevládlo uvedomenie si, že konal proti Bohu, čo ho nakoniec doviedlo k vlastnej záhube (Mt 27, 3-5).
Kresťansky zmýšľajúci človek si však za príklad nemá brať to, ako Judáš vyriešil situáciu, ale má sa poučiť z toho, čo tomu celému predchádzalo. Ako veriaci človek sa za žiadnych okolnosti nemá dostávať do situácie, keď bude právom označený ako zradca. Má sa vyvarovať situácií, ktorá ho vedie k hriechu a riadiť sa Božími zákonmi (JUD. ĽÚTOSŤ A P. Ľ. 2010, s.1-2).

Samovražedná fantázia
je útlak od zlého ducha
a) aktívna;
myslí na svoje sebazničenie a preberá si v “obrazoch” ako ukončí svoj život. Neustále podporuje v sebe dobrovoľne myšlienku na smrť (SKOBLÍK 2004, s.188).
Egoizmus je prvotná vlastnosť, ktorá podporuje takýto stav v ľuďoch. Chcú na seba upozorniť, lebo sa cítia byť neviditeľný.
Takýto stav sa môže vyskytnúť aj u človeka, ktorý sa chce pomstiť a ublížiť zámerne druhým. „Dajte si pozor, aby sa nik nikomu neodplácal zlým za zlé, ale vždy sa usilujte o dobro medzi sebou i voči všetkým!“ (1Te 5, 15)
Vyskytuje aj v náboženskom fanatizme, v nepochopení, alebo až príliš doslovnom braní slova “utrpenie“, ktoré nie je v takomto prípade opodstatnené. Ale tiež sa takáto situácia môže vyhrotiť v pýche človeka, a to odmietnutím pokory, pretože vina, ktorá vychádza až na povrch s výčitkami svedomia mu zabránila sa kajať (JUD. ĽÚTOSŤ A P. Ľ. 2010, s.1-2).
b) pasívna;
postupne sa človek opúšťa, stráca nádej a dáva predstave na samovraždu voľný priebeh a nakoniec sa stane predstava skutočnosťou.
Pre veriaceho človeka je nepochopiteľné, prečo práve on musí znášať bolesť, keď dodržiava Božie zákony. Hľadá odpoveď, ale čím dlhšie rozoberá svoj smútok, tým viac má nad ním prevahu (SKOBLÍK 2004, s.188).
„Volanie Kristovo nás vedie cestou, ktorá nie je ľahká, lebo nás môže priviesť ku Krížu [poniesť si svoje utrpenie, v utrpení zomierať]. Avšak neexistuje iná cesta, ktorá by viedla k pravde a dávala život. Bezpochybne nie sme na tejto ceste sami.“ (JÁN PAVOL II. 1996, s.187)
5.2 Etické posudzovanie samovraždyPriama samovražda: Človek pracuje na tom dosiahnuť svoj cieľ a neopúšťa túto predstavu za žiadnych okolností. Nehľadá pomoc a ignoruje bariéry ktoré mu dáva do pozornosti svedomie. Ján Pavol II. (1995, s.41) je však presvedčený o tom že: „(…) sa treba dostať až k jadru drámy, akú prežíva dnešný človek.“
Nepriama samovražda: Človek nečakane prichádza k strate života (SKOBLÍK 2004, s.188-189).
Etika v kresťanstve označuje nepriamo samovraha aj ako „škodcu vlastného života, zdravia“. Pretože samovrah je aj ten, ktorý zanedbáva svoje zdravie, vystavuje sa riziku sebapoškodzovania , alebo zámerne vyhľadáva extrémne športy. „Prichádzajúc vedome o vlastnú existenciu je takýto čin samovraždy [takisto] neprípustný!“ (Ibid, s.187)
Kresťanská etika priamu samovraždu odmieta!
Pretože:
1; je v rozpore s láskou k Bohu, lebo pohŕda jeho darom života
2; je v rozpore s usporiadanou láskou k sebe: človek má pracovať na svojom vývoji
3; je v rozopre s láskou k druhým: človek tu má byť pre druhého človeka, pomáhať mu zdieľať s ním život,
vytvárať budúcnosť (Ibid, s.189)
Samovražedná fantázia
je útlak od zlého ducha
a) aktívna;
myslí na svoje sebazničenie a preberá si v “obrazoch” ako ukončí svoj život. Neustále podporuje v sebe dobrovoľne myšlienku na smrť (SKOBLÍK 2004, s.188).
Egoizmus je prvotná vlastnosť, ktorá podporuje takýto stav v ľuďoch. Chcú na seba upozorniť, lebo sa cítia byť neviditeľný.
Takýto stav sa môže vyskytnúť aj u človeka, ktorý sa chce pomstiť a ublížiť zámerne druhým. „Dajte si pozor, aby sa nik nikomu neodplácal zlým za zlé, ale vždy sa usilujte o dobro medzi sebou i voči všetkým!“ (1Te 5, 15)
Vyskytuje aj v náboženskom fanatizme, v nepochopení, alebo až príliš doslovnom braní slova “utrpenie“, ktoré nie je v takomto prípade opodstatnené. Ale tiež sa takáto situácia môže vyhrotiť v pýche človeka, a to odmietnutím pokory, pretože vina, ktorá vychádza až na povrch s výčitkami svedomia mu zabránila sa kajať (JUD. ĽÚTOSŤ A P. Ľ. 2010, s.1-2).
b) pasívna;
postupne sa človek opúšťa, stráca nádej a dáva predstave na samovraždu voľný priebeh a nakoniec sa stane predstava skutočnosťou.
Pre veriaceho človeka je nepochopiteľné, prečo práve on musí znášať bolesť, keď dodržiava Božie zákony. Hľadá odpoveď, ale čím dlhšie rozoberá svoj smútok, tým viac má nad ním prevahu (SKOBLÍK 2004, s.188).
„Volanie Kristovo nás vedie cestou, ktorá nie je ľahká, lebo nás môže priviesť ku Krížu [poniesť si svoje utrpenie, v utrpení zomierať]. Avšak neexistuje iná cesta, ktorá by viedla k pravde a dávala život. Bezpochybne nie sme na tejto ceste sami.“ (JÁN PAVOL II. 1996, s.187)
5.2 Etické posudzovanie samovraždyPriama samovražda: Človek pracuje na tom dosiahnuť svoj cieľ a neopúšťa túto predstavu za žiadnych okolností. Nehľadá pomoc a ignoruje bariéry ktoré mu dáva do pozornosti svedomie. Ján Pavol II. (1995, s.41) je však presvedčený o tom že: „(…) sa treba dostať až k jadru drámy, akú prežíva dnešný človek.“
Nepriama samovražda: Človek nečakane prichádza k strate života (SKOBLÍK 2004, s.188-189).
Etika v kresťanstve označuje nepriamo samovraha aj ako „škodcu vlastného života, zdravia“. Pretože samovrah je aj ten, ktorý zanedbáva svoje zdravie, vystavuje sa riziku sebapoškodzovania , alebo zámerne vyhľadáva extrémne športy. „Prichádzajúc vedome o vlastnú existenciu je takýto čin samovraždy [takisto] neprípustný!“ (Ibid, s.187)
Kresťanská etika priamu samovraždu odmieta!
Pretože:
1; je v rozpore s láskou k Bohu, lebo pohŕda jeho darom života
2; je v rozpore s usporiadanou láskou k sebe: človek má pracovať na svojom vývoji
3; je v rozopre s láskou k druhým: človek tu má byť pre druhého človeka, pomáhať mu zdieľať s ním život,
vytvárať budúcnosť (Ibid, s.189)

Viera ako posledná záchrana
Napriek všetkému, čo kresťanský človek prežíva, utrpenie, bolesť, žiaľ … má nesmierne veľkú výhodu oproti ateistom. Vieru!
Pre svoju vieru vie trpieť, vie sa jej naplno oddať a tým prekračuje „prach smrti“. Samozrejme, pokiaľ v nej zotrvá a nezanevrie na ňu (po skúške), tak svojou vierou dodatočne prezentuje uvedomenie si dôležitosti na zemi.
Viera sa preňho stáva „pravým ľudským úkonom“. Vzor žitia mu predostrel jeho vykupiteľ „Ježiš Kristus“ (KKC 150, 154). „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.“ (Ján 11, 25-26)
Ale Božia myšlienka presahuje aj budúcnosť. Pretože jeho úmyslom nebolo len spasiť ľudí, dať im vzor pre život či nádej! Vo svojom počínaní keď „poslal Ježiša na zem“ zmýšľal ako človek. Chcel tak ukázať ľuďom, že vie, čo je to vlastné utrpenie, žiaľ a bolesť. Ich smútok prežíva s nimi (KKC 147).
Katechizmus katolíckej Cirkvi (162) predkladá kresťanom zásady, ktoré im majú dopomôcť upevňovať si vieru:
„Viera je nezaslúžený dar, ktorý Boh dáva človeku. Aby sme žili, rástli a vytrvali vo viere až do konca, musíme ju živiť Božím slovom a musíme prosiť Pána, aby nám ju zveľaďoval; viera má byť ‘činná skrze lásku‘ [ viď. Gal 5,6 ], udržiavaná nádejou a zakorenená vo viere Cirkvi.“
Aj napriek všetkým upozorneniam pred samovraždou a ignorovaním Božej výzvy Katechizmus katolíckej Cirkvi (2283) neodsudzuje samovrahov! Ale odporúča kresťanom, aby ich nezatracovali a nestrácali nádej na ich „(… ) večnú spásu (…). Boh im môže dať príležitosť na spasiteľnú ľútosť cestami, ktoré pozná len on sám. Cirkev sa modlí za tých, ktorí si siahli na život.“
7. ZáverPrvým pádom, ktorým prešla ľudská bytosť „dostala to, po čom túžila “ a to poznanie medzi dobrom a zlom. O to je ťažšie pre človeka, zachovávať zákon Boha, lebo neustále prechádza skúškami života, a má poznať, hodnoty dobra. Jeho duša sa nakazí bolesťou a smútkom, a svedomie, ktoré mu našepkáva správnu cestu a stáva sa hluchým. Nakoniec je duša veriaceho človeka naplnená zlým úsudkom a neberie na vedomie prikázanie „nezabiješ“! Nehľadá pomoc vo svojej viere, a zabúda na lásku s akou Boh doňho vkladal nádej.
Veriaci človek si má predovšetkým uvedomiť, že svojim činom neubližuje len sebe, ale aj svojmu okoliu. Aj keď si myslí, že nemá pre koho žiť, alebo prečo žiť, a že jeho poklesok sa nikoho netýka. Keď si myslel, že nikomu nespôsobí bolesť, neuvedomoval si svoju správnu myšlienku svedomia a vohnal sa do omylu a ľahkomyseľne sa postavil k problému.
Celkový priebeh niektorej z možností, ktorá je naznačená, alebo opísaná v práci, je individuálny. Buď koná z vlastného presvedčenia, bez možností uberania sa inou cestou, alebo má dlhší priebeh. Človek hľadá možnosť záchrany, nenachádza odpovede a postupne upadá do depresie a sám si nedokáže pomôcť. Jediné pozitívum vidí v zničení seba samého. Nádej, ktorá sa mu ponúka v priebehu opúšťania sa je podvedomie, ktoré dúfa v pomoc okolia.
Kresťanská Cirkev napomína veriacich, aby sa nevenovali len sebe ale aj svojmu okoliu. Aby rýchlo a mylne neodsudzovali samovrahov.
Odborná literatúra kresťanskej etiky sa však tomuto problému do hĺbky nevenuje, preto je aj viackrát citovaná biblia, alebo sú použité v práci myšlienky Jána Pavla II. Pretože on videl v ľuďoch nádej a upozorňoval ich na nesprávnu cestu.
Závere práce vyzdvihuje to najcennejšie, čo kresťan vlastní. A preto má o to väčšiu nádej prežiť, uvedomením si, že prechádza ťažkými skúškami života, pokušení a iba na ňom je, aká silná je jeho viera.
Zoznam použitej literatúry a internetových zdrojovBIBLIA: THE WORD – program The Word (Katolícky preklad Svätého písma v slovenčine pre program The Word) [overené 2010-1-05].
Dostupné na internete na stiahnutie: http://www.kristus.sk/biblia/
JÁN PAVOL II., 1995. „Evangelium vitae, encyklika“ (edícia pápežské dokumenty).
11. zväzok , preklad: Marta Jedlíčková a kol., Trnava – Spolok sv. Vojtecha
(s.41, 123-4). ISBN 80 –7162 – 097 – 1.
JÁN PAVOL II., 1996. „Najdrahšej mládeži.“ 1. vydanie, Bratislava – Motýľ
preklad: Mária Bezáková, z tal. orig. „Carissimi giorani.“, A.M., Miláno, 1995.
(s.169-173). ISBN 80 –88775 – 21 – 3.
JUDÁŠOVÁ ĽÚTOSŤ A PETROVA ĽÚTOSŤ [online]. [cit. 2010-20-04].
Dostupné na internete: http://www.svmichael.sk/files/lutost.pdf
KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI (KKC) [online]. [cit. 2010-10-04].
Dostupné na internete: http://dkc.kbs.sk/dkc.php?frames=1&in=KKC
z oficiálnej stránky Katolíckej Cirkvi na SR :http://www.kbs.sk/?cid=1117282943
POLČINA Stanislav, 1970. „Druhý vatikánsky koncil: Dokumenty II.“ Rím, Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda. preložil: P. Stanislav Polčina SJ (s.312)
SKOBLÍK Jíři., KLENER Pavel (ed.), 2004. „Přehled křesťanské etiky.“ 1.vydanie, Praha – Karolinium (s. ) ISBN 80 –7184 – 357 – 1. (s.89-189)
KRESŤANSTVO - v Biblii sa spomínajú štyri prípady suicidia ( sebevraždy )- kráľ Saul a jeho zbrojnoš, Abimechal, Achitofel a Judáš. Kresťanstvo odmieta samovraždu, nabáda človeka, aby trpezlivo znášal utrpenie, ktoré mu život prináša - porovnaj - kniha Jób.
Katolícka cirkev v r. 452 na cirkenvom koncile v Arles, odsúdilo samovraždu na hriech. Synoda v Brage r. 562 rozhodla, samovraha exkomunikovať a potupne pochovať. Orleánska synoda r. 533 samovraždu označila na úroveň najťažšieho zločinu.
zdroj http://nabozenskesvety.info/monoteisticke-nabozenstva/stanovisko-katolickej-cirkvi-k-samovrahom/
- Ako mohol Boh také niečo dopustiť ? Anna Graham
- Vzkriesený moslimProrocké sny svätého don Bosca
- Medžugorie
- Svätá Veronika Giuliani hovorí kňazom a všetkým kresťanom



