CESTA LÁSKY
Návod dušiam, ako milovať Ježiša Krista
Sv. Alfonz Mária Liguori C. Ss. R.
Preložil: P. Ľudovít Michalovič C. Ss. R.
Bratislava 1948
ÚVOD
Sv. Alfonza Máriu z Liguori pozná na Slovensku málokto. Jeho knihy sa vydávajú v iných krajinách v ohromných nákladoch, vychádzajú v tisícoch vydaní.
Synovia Alfonzovi — redemptoristi — s krížom na prsiach stáli a stoja vari na všetkých kazateľniciach slovenských kostolov.
Sú a majú byť tam, kde je pôda najtvrdšia, kde rastie najviac buriny a kde sa hriech najviac zahryzol do duši. Kam nik nechce ísť, ta musia ísť oini, synovia najhorlivejšieho učiteľa.
Viem, misie sú požiar. Vatra vzblkne. Smädné duše sa napijú zo studní večného života. Zamyslia sa nad sebou, zastavia sa nad priepasťou, kde zúri oheň, spaľujúci kosti a špik.
Ale misionári odídu, i Spomienky vyblednú. Život ide dalej. Strhujúci, krásny i ošklivý, ra¬dostný i smutný, život lásky i nenávisti, božský í satanský, priepastne hlboký, ako hlboký je ľud¬ský duch.
Požiar dohasína. Vatru udusí popol všednosti.
Treba požiar živiť. Dajte dušiam trvalú stravu. Naučte duše milovať. Nie svet. Nie jeho radosti. Nie rozkoše. Nie slávu. Nie bohatstvo. Koniec toho je smrť. To všetko človek zanechá v poslednom záchveve života. Naučte dušu milovať. Nie telo a krv. V tom je peklo.
Človek musí mať voľačo rád. Alebo tvory, alebo Tvorcu. Ked nebude milovať tvory, istotne venuje všetku lásku svojmu Bohu. Ale, Bože môj! To je práve strašné. Milujeme, čo pominie. Za-búdame na Toho, ktorý je život
Pane, nech poznám seba, nech poznám i Tehál Tvoja krása nepení krv, lebo je božská. Tvoje ra¬dosti nezanechávajú prázdnou, lebo sú večné, Tvoj bozk nepoškvrňuje, lebo je čistý, ó, večná krása, neskoro som Ťa poznal, neskoro si Ťa zamiloval.
Tieto myšlienky ma viedly pri prekladaní kni¬hy môjho duchovného otca. Chcem dat našim misionárom najvernejšieho sprievodcu na ich mi-sijných cestách, nášmu dorastu najvyšší ideál a dušiam najhlbší prameň duševnej radosti, oprav¬divého štastia a oslňujúceho svetla v noci dva¬dsiateho storočia. Sv. Alfonz nazýva túto knižočku svojím najnábožnejším a najužitočnejším dielom. Jej ipôvoddný názov — Pratica di amar Gesú Crfsto — tažko preložit do slovenčiny výstižným slovom. Preto som zvolil nadpis: Cesita lásky. Sv. Alfonz končí svoje dielo krátkou básňou. Ne¬pokúsil som sa ju preložit. Končím vlastnými ver¬šami, ktoré sú ozvenou duševných zážitkov pri prekladaní a čítaní myšlienok Alfonza, svätca a uznávaného básnika.
Mám jediné želanie: Nech mi dobrotivý Boh dopraje, aby som svojou prácou zapálil aspoň jedno srdce spalujúcou lásikou k Ježišovi, a budem spokojný, lebo som nežil nadarmo.
Rožňava, na sviatok sv. Františka Saleského, roku Pána 1948.
Ľudovít Michalovič*
C. Ss. R.
Hlava prvá.
Ako si Ježiš Kristus zaslúži, aby sme Ho milovali, a to pre lásku, ktorú nám osvedčil vo svojloni utrpení.
1. Všetka svätost a dokonalost duše je v milovaní Ježiša Krista, nášho Boha, nášho najvyššieho dobra a nášho Spasitela. Kto mňa miluje, toho bude milovaí môj večný Otec.—... lebo sám Otec vás miluje, kedže vy ste milovali mňa (Jn 16, 27). Niektorí, vraví sv. František Saleský, vidia zbožnost a dokonalost v prísnosti života, iní v modlitbe, niektorí v častom prijímaní sviatostí, iní konečne v almužne. Ale všetci sa mýlia. Dokonalost je v milovaní Boha z ceflého srdca.1
Apoštol píše: — Nadovšetko však (majte) lás¬ku, ktorá je spojivom dokonalosti. (Kol 3, 14). Je to láska, ktorá sjednocuje a udržuje všetky čnosti, ktoré robia človeka dokonalým. Preto hovorí sv. Augustín: — Miluj a rob, čo chceš!® — Láska na¬učí dušu, ktorá miluje Boha, aby sa nedopustila ničoho, čo by sa Mu nelúbilo, a naopak, aby ro¬bila všetko, čo sa Mu lúbi.
2. Či vari Boh nezasluhuje všetku našu lásku? Vcd predsa od večnosti nás miloval. (Porov. Jer 31, 3). Človeče, vraví Pán, vedz, že ja som bol prvý, ktorý som ta miloval. Ešte si nebol na svete, ba ešte ani svet nejestvoval, a ja som ta už miloval. Milujem ta, odkedy som Bohom. Odkedy som miloval seba samého, miloval so tiež teba. Preto celkom odôvodnene odpovedala sv. panna Agnesa, ked jej ponúkali pozemských ženíchov, uchádzajúcich sa o jej lásku: — Inému milému som už zaviazaná! — Odídte, milovníci tohto* sveta, prestaňte sa uchádzat o moju lásku! Môj Boh si ma prvý zamiloval, kedže ma miloval od večnosti. Je teda spravodlivé, aby som Mu venovala všetky svoje náklonnosti a okrem Neho nemilovala nikoho.
3. Kedže Boh videl, že ludí si možno najlepšie získat dobrodeniami, rozhodol sa pripútat ich k svojej láske prostredníctvom svojich darov. Preto povedal: — Sväzkami ludskými priíahoval som ich, väzbami lásky (Oz. 11, 4). Týmito putami boly všetky dary Božie v človekovi. Ked Boh obdaril dušu schopnosťami podlá svojho obrazu — pamätou a vôlou — a ked vyzbrojil telo smy- slami, stvoril pre človeka nebo i zem a tolko-* iných vecí: nebesá, hviezdy, obežnice, moria, rieky, pramene, hory, údolia, roviny, nerasty, plody a tolko druhov zvierat — to všetko z lásky k človekovi, aby všetko slúžilo jemu a aby človek z vdačnosti za tieto dary miloval Boha. — Nebo i zem, volá vzrušene sv. Augustín, a všetko ostat¬né tvorstvo ma povzbudzuje, aby som Ta miloval , — Pane môj, všetko, čo vidím na nebi a na zemí, všetko mi rozpráva o Tvojej láske a povzbudzdje ma, aby som Ťa miloval, lebo všetky tieto veci svedčia, že si ich stvoril z lásky ku mne. Ked sa opát Ranze, zakladatel trapistov, zadíval zo svojej pustovne na hory, pramene, na nebo, ked videl kvetinku, zakaždým cítil, ako ho tieto stvorenia roznecujú k milovaniu Boha, ktorý ich stvoril z lásky k nemu6).
4. To isté pociťovala aj sv. Mária Magdaléna* z Pazzis. Každá kvetinka v rukách jej bola šípom lásky Božej, takže volávala: — Boh teda od več~ uosti zamýšlal stvoriť túto kvetinku z lásky ku mne — Boly to šípy, ktoré ju sladko zraňovaly a spojovaly viac s Bohom. Sv. Terézii sa zdalo, že jej stvorenia robia výčitky, že tak málo miluje Tvorcu, ktorý ich všetky stvoril, aby Ho miloval.7
O istom pustovníkovi sa rozpráva pekná uda- lost. Ked s paličkou v ruke kráčal polom, zdalo sa mu, ako by ho rastlinky vinily z nevdačnosti voči Bohu. Láskou roznietený ich poklepával pa-ličkou a hovorieval im: — Mlčte, mlčte! Viníte ma z nevdačnosti, hovoríte mi, že vás Boh stvoril z lásky ku mne, a ja že Ho nemilujem. Ale roz¬umiem vám. Mlčte, mlčte! Už mi viac nevyčitujte!
5. Boh sa však neuspokojil tým, že nám dal všetky tieto krásne tvory. Aby si získal všetku našu lásku, zašiel v láske tak daleko, že sa nám celý daroval. Večný Otec sa rozhodol, že nám dá svojho vlastného a jediného Syna: — Ved Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna (Jn 3, 16). Boh videl, že sme boli všetci mŕtvi a hriechom pozbavení Jeho milosti. A čo urobil? Z nesmiernej, áno — ako píše Apoštol — z prílišne] lásky poslal svojho milovaného Syna, aby zadost- učinil za nás a tak nám vrátil život, o ktorý nás pripravil hriech: —... vo svojej velkej láske, ktorou si nás zamiloval, oživil nás s Kristom, lebo sme boli mŕtvi svojimi priestupkami (Ef 2, 4). A ked nám dal Syna a neodpustil Synovi, aby od¬pustil nám, dal nám spolu s Ním všetko dobré, svoju milost, svoju lásku a nebo, lebo všetky tieto dobrá sú istotne menšie ako Syn. — Ked on neušetril vlastného Syna, ale vydal ho v obef za nás všetkých, akože by nám s ním nebol všetko da¬roval? (Rim-8, 32).
6. Ale aj Syn'ša nám celý daroval: — ... ktorý si ma zamiloval a seba samého vydal v obef za mňa (GalW 2ý 20). Aby nás vyslobodil od večnej smrti a vrátil nám milost Božiu a stratené nebo, stal sa človekom a priodelsa telom, aké máme my: — A toto Slovo sa stalo telom (Jn 1, 14). Hla, ako sa Boh ponížil:,—... nemyslel si, že sa musí pri¬držiava! svojej rovnosti s Bohom, lež pozbavil sa jej, prijal na seba prirodzenosí sluhu, stal sa po¬dobný ostatným ludom a aj navonok pokladaný (iba) za .človeka (Flp 2, 6 n). Pán sveta sa tak po¬nižuje , že berie na seba podobu služobníka a pod¬robuje sa ludským biedam.
7. Ale najviac nás udivuje, že hoci nás mohol spasit bez toho, žeby trpel a umrel, predsa si vy¬volil život zarniútený a opovrhnutý, smrt trpkú a potupnú, smrt na kríži, nástroji hanby, určenom zločincom: — Uponížil sa a bol poslušný až po smrt, a to po smrt na kríži (Flp 2, 8). Ked nás mohol vykúpit bez utrpenia, prečo si teda vyvolil smrt, a to na kríži? Vyvolil si ju, aby nám ukázal svoju lásku: -f- Kristus nás miloval a seba samého vydal za nás (Ef 5, 2). Pretože si nás zamiloval, podvolil sa bolestiam, pohŕdaniam a ukrutnejšej smrti, akú vôbec vytrpel niektorý človek na zemi.
8. Práve preto zvolal sv. Pavol, velký milovník Ježiša Krista: — Láska Kristova nás podnecuje (2 Kor 5, 14). Apoštol chce povedat, že nie natolko to, čo Ježiš Kristus vytrpel, ako skôr láska, ktorú nám v Utrpení osvedčil, nás zaväzuje a akosi núti, aby sme Ho milovali. Sv. František Saleský roz¬víja dalej Apoštolove slová: — Ked uvažujeme.
že Ježiš, pravý Boh, nás tak miloval, že podstúpil za nás smrt, a to smrt na kríži, či to neznačí tol- ko, ako mat srdcia pod lisom a cítit sa mocne stlačenými, takže láska vyráža silou, ktorá je tým mocnejšia, čím je lahodnejšia? — To sú krásne slová. Ale ešte krajšími pokračuje: — Ach, pre- čože sa teda netúlime k Ježišovi ukrižovanému, aby sme s Ním na kríži zomreli, ked On chcel na ňom umriet z lásky k nám?
Objímam Ho, mal by každý z nás povedat, a nikdy viac sa Ho už ne-spustím. Umriem s Ním a spálim sa v plameňoch Jeho lásky. Ten istý oheň spálil tohto Božského Tvorcu a Jeho biedne stvorenie. Môj Ježiš sa mi dáva celý i ja sa dávam celý Jemu. Chcem žit a umriet na Jeho srdci. Ani život, ani smrt ma ne- odlúčia od Neho. Ó, večná láska, moja duša Ta hladá a naveky sa Ti zasväcuje. Príd, Duchu Svätý, a zapál naše srdcia svojou láskou! Alebo milovat, alebo zomriet! Zomriet každej inej láske, aby som žil láske Ježišovej. Ó, Spasitelu mojej duše, daj, nech večne spievam: Nech žije Ježiš, ktorého milujem; milujem Ježiša, ktorý žije na večné veky.10
9. Taká velká bola láska Ježiša Krista k ludom, že Mu vnútila na pery túžbu po hodine smrti. Či im mohol lepšie dokázat svoju ipríchylnost? Ó, ako sa rozcítil Ježiš, ked za svojho pozemského života povedal: — Ale krstom mám byt pokrstený, a ako ma (úzkost) sviera, kým sa to nevykoná! (Lk 12, 50). — Mám byt pokrstený svojou vlastnou krvou a ako ma zraňuje túžba, aby čo najskôr pri¬šla hodina môjho umučenia, aby človek čo naj¬skôr poznal moju lásku k nemu. Preto sv. Ján píše a tej noci, v ktorej mal Ježiš začat svoje utr¬penie: — Ježíš vedel, že mu prišla hodina odísč S, tohto sveta k Otcovi, a kedže miloval svojich,, ktorí boli na tomto svete, až do konca im pre-ukazoval svoju lásku (Jn 13, 1). Božský Vykupitel nazýva tú hodinu svojou, lebo čas Jeho smrti bol pre Neho čas túžobne očakávaný. Ved chcel dat ludom posledný dôkaz svojej lásky, ked sa chy¬stal zomriet za nich na kríži, bolestami celkom preniknutý.
10. Ale čo priviedlo Boha k tomu, že umrel ako odsúdenec na kríži medzi dvoma zločincami s ta¬kou potupou svojej Božskej velebnosti? — Kto to urobil? — pýta sa sv. Bernard. A hned si odpo¬vedá: — Urobila to láska, ktorá nepozná hod¬nosti11. — Áno, láska, ktorá sa chce dat poznat, nehladá, čo viac prislúcha dôstojnosti milujúceho, ale čo viac prispieva, aby sa zjavila milovanému. Právom teda zvolal sv. František z Pauly pri po- hlade na Ukrižovaného: — ó, láska, ó, láska, ó, láska!12 — Ked pozorujeme Ježiša na kríži, mali
by sme aj my všetci rozplamenení takto zvolat:
ó, láska, ó, láska, ó, láska!
11. Ktože by mohol uverit, že všemohúci, naj- výš blažený Boh a Pán všetkého, tak velmi mi¬loval človeka, že sa zdá, ako by bol celý bez seba z lásky k nemu, keby nás viera o tom ne- uistovala? — Videli sme, že Múdrost sama, to je večné Slovo, zošalela z -prílišnej lásky k ludom — povedal sv. Vavrinec Justiniáni13. Tak isto vra¬vela vo vytržení sv. Mária Magdaléna z Pazzis, ked držala v rukách obraz Ukrižovaného: — Áno, Ježišu môj, Ty si bláznom z lásky. Vravím to a budem to stále opakovat: Môj Ježišu, Ty si pochabý z lásky!14 — Ale nie, vraví sv. Dionýz
Areopagita, to nie je bláznovstvo, ale zvyčajný prejav lásky Božej, že milujúci úplne zabúda na seba, aby sa celkom daroval milovanému: — Láska Božia pôsobí vytrženie15.
12. Ó, keby sa ludia pri pohlade na Ježiša ukrižovaného odhodlali uvažovat o Jeho láske ku každému z nich! — Táto láska, hovorí sv. Fran¬tišek Saleský, nedala by im pokoja, kým by sa sami nezapálili pohladom na plamene, ktoré blčia v srdci Vykupitelovom. Či nie je to štastie, smiet byt spalovaný tým istým ohňom, ktorým je spa- lovaný sám Boh? A či je to nie štastie, byt spo¬jený s Bohom putami lásky?16
Sv. Bonaventúra nazval rany Ježiša Krista ra¬nami, ktoré prerážajú srdcia najnecitelnejšie a rozplameňujú duše najstudenejšie17. Aké šípy vy¬rážajú z tých rán, že zraňujú srdcia najtvrdšie! Aké plamene vyšlahujú z horiaceho srdca Ježiša Krista, že rozplameňujú srdcia najstudenejšie! Aké putá z otvoreného boku, že vedia spútat srdcia najneskro tnej šie!
13. Ctihodný P. Avilla bol tak mocne uchvá¬tený láskou k Ježišovi Kristovi, že nezabudol vo všetkých kázňach pripomenú! Jeho lásku k nám. V jednom rozjímaní o láske tohto najmilostivejšie- ho Vykupitela k ludom dáva výraz neobyčajne žeravým citom. Nakolko sú velmi krásne, chcem ich tu použit. Hovorí takto:
14. Vykupitelu, Ty si tak miloval človeka, že kto uvažuje o tejto láske, nemôže nič iné robit, ako Ta milovat, lebo Tvoja láska robí srdciam násilie, ako vraví Apoštol: — Láska Kristova nás podne¬cuje. — Dôvodom lásky Ježiša Krista k ludom je Jeho láska k Bohu. Preto povedal pri poslednej" večeri: Aby svet poznal, že milujem Otca, vstaň- me, podme! — Ale kam? — Zomriet za ludí na kríži.
15. Nijaký rozum nemôže zmerat velkost ohňa, ktorý horí v srdci Ježiša Krista. Keby Mu bolo bývalo rozkázané podstúpit smrt nie raz, ale ti¬síckrát, bol by mal tolko lásky, že by bol podstú¬pil všetky. A keby Mu bolo bývalo rozkázané, aby miesto smrti jedinej za všetkých ludí, umieral za spásu každého zvlášt, bol by to urobil za každého, ako to urobil za všetkých. A keby bolo bývalo treba, aby čnel na kríži až do súdneho dňa, bol •by tak urobil s tou istou láskou, s akou čnel na kríži tri hodiny. Ježiš Kristus nás teda daleko viac miloval, ako za nás trpel. Ó, láska Božia, Ty si bola ovela väčšia, než si sa ukázala. Ukázala si sa velkou navonok, lebo rany a krv nám rozprá¬vajú o velkej láske, ale nevyjadrujú jej celú vel¬kost. Ona bola ovela väčšia vnútri, ako sa ukázala navonok. Bola to jedna kvapka, ktorá sa vynorila z onoho velkého mora nesmiernej lásky. Položit život za priatelov je najväčší dôkaz lásky. Ale ani tento dôkaz nestačil Ježišovi Kristovi.
16. Toto je tá láska, ktorá dojíma zbožné duše a naplňuje ich úžasom, ked sa im dáva poznat. Z nej pochádza to zanietenie mysle, túžba po muče¬níctve, útecha v utrpení, radost na žeravom že-leze, baženie po mukách, radost z toho, čoho sa obáva, a objatie toho, čoho sa svet hrozí. S v. Ambróz hovorí, že duša, zasnúbená s Ježišom Kristom na kríži, nič nepokladá za vznešenejšie, ako nosit na sebe znamenie Ukrižovaného.
17. Čímže Ti siplatím, môj Miláčik, túto Tvoju lásku? Je spravodlivé, aby krv bola splatená krvou. Kiežby mi bolo dopriate, aby som vycedií svoju krv s touto červenou krvou na tomto kríži! Ó, svätý kríž, prijmi aj mňa do svojho náručia! Rozviň sa, koruna, naširoko, aby som aj ja mohol do teba vložit svoju hlavu! ó, klince, zanechajte tieto nevinné ruky môjho Pána a prebodnite moje srdce sústrastou a láskou! Prečože si, môj Ježišu, vraví sv. Pavol, prečože si umrel? Aby si panoval nad živými i mŕtvymi nie trestami, ale láskou: — Kristus práve nato zomrel a nato ožil, aby vládol aj nad mŕtvymi aj nad živými (Rim 14, 9).
18. Ó, Ty dobyvatel sŕdc, sila Tvojej lásky obmäkčila ešte aj tak tvrdé naše srdcia. Ty si zapálil celý svet svojou iláskou. Ó, najmúdrejší Pane, opoj aj naše srdcia týmto vínom, rôzni et ich týmto ohňom a zraň ich týmto šípom svojej lásky! Tvoj kríž je strelou, ktorá zraňuje srdcia. Nech vie celý svet, že moje srdce je zranené, ó, najsladšia moja láska, čo si urobila? Prišla si ma uzdravit, a Ty si ma zranila! Prišla si, aby si ma naučila žit, a urobila si zo mňa ako by pochabého! Ó, naj¬múdrejšia pochabost, bez Teba už nechcem žit! Pane, čokolvek vidím na kríži, všetko ma pozýva k milovaniu. Drevo, podoba, rany Tvojho Tela a nadovšetko Tvoja láska ma zve, aby som Ta mi¬loval a oči s Teba nespúštal.
19. Aby sme však dosiahli dokonalú lásku k Ježišovi Kristovi, musíme použit primeraných prostriedkov. Sv. Tomáš Aquinský naznačuje tieto:18
1. pamätat stále na všeobecné a zvláštne do¬brodenia Božie,
2. uvažovat o nekonečnej dobrote Božej, ktorá je vždy ochotná dobre nám činit, stále nás miluje a hladá u nás vzájomnú lásku.
3. chránit sa starostlivé každej i najmenšej veci, ktorá sa Mu nelúbi,
4. zriect sa všetkých smyselných dobier: bo¬hatstva, cti a smyselných radostí.
P. Tauler19 pripojuje ešte jeden velký prostrie¬dok, to je uvažovat o umučení Ježiša Krista.
20. Kto môže popriet, že zo všetkých pobožno¬stí je pobožnost k Umučeniu Ježiša Krista naj¬užitočnejšia a Bohu najmilšia? Ona najviac útechy dodá hriešnikom, ona najviac rozplameňuje milu¬júce duše. A odkial nám plynú tak velké dobrá, ak nie z Umučenia Ježiša Krista? Odkial máme nádej v odpustenie, silu proti pokušeniu, nádej, že sa dostaneme do neba? Odkial tak mnohé osviete¬nia, tak láskyplné volania, také predsavzatia zme¬ní život, tak velké túžby zasvätit sa Bohu, či nie z Umučenia Ježiša Krista? A preto plným právom Apoštol preklína toho, kto Ježiša Krista nemiluje: — Ak niekto nemiluje Pána (nášho Ježiša Krista), nech je prekliaty! (1 Kor 16, 22).
21. Sv. Bonaventúra hovorí, že niet pôsobivej¬šej pobožnosti, ktorou by sme svoju dušu posvä¬tili, ako rozjímanie o umučení Ježiša Krista. Preto radí aby sme každý deň uvažovali o jeho Umu-čení, ak chceme silniet v láske Božej: — Ak chceš pokročit, denne uvažuj o umučení Kristovom. Nič totiž tak nepôsobí v duši všeobecnú svätost, ako rozjímanie o utrpení Ježiša Krista20. — A už prv povedal sv. Augustín, že viac ceny má jedna slza, vyronená pri spomienke na Umučenie, ako pôst o chlebe a vode každý týždeň21. — Preto svätí stále uvažovali o umučení Kristovom. Sv. Fran- tiíek Assiský sa stal týmto uvažovaním serafínoin lásky Raz ho navštívil istý šlachtic. Sv. Fran-tišek práve žalostne plakal a hlasne bedakal Ked sa ho šlachtic opýtal, prečo plače, odvetil: — Oplakávam bolesti a potupenie svojho Pana. Co ma však najviac núti k plaču, je to, ze ludia, pre ktorých tolko trpel, na to zabúdajú. — A rozpla¬kal sa ešte viac. Šlachtic bol taký dojatý ze musel plakat s ním. Kedykolvek svätý počul blacaf ba¬ránka alebo uzrel volaco, čo mu pripomínalo zra¬neného Ježiša, hned ronil hojné slzy. Ked bol chorý a volakto mu radil, aby si dal predcitat ne¬jakú knihu, odpovedal: - Mojou knihou je Jezis Ukrižovaný22. — Neustále povzbudzoval svojich bratov, aby jednostajne rozjímali o umučení Jezisa Krista. Skupoli píše: - Kto si nezamiluje Boha, ked pozoruje mŕtveho Ježiša na knzi, nezamiluje si Ho nikdy!23
Vrúcne vzdychy a prosby.
Ó večné Slovo, Ty si celých tridsat rokov pre¬žilo v pote a útrapách, obetovalo si krv i život za spásu ludí, nič si nezabudlo urobit, aby si si zís¬kalo ich lásku. Ako je to možne, ze sa este nájdu ludia, ktorí to nevedia a netmluju Ta? 0, Boze, ai ia som jeden z týchto nevdačnikov! Uznávam krivdu, ktorej som sa proti Tebe dopustil. Moj Ježišu, zmiluj sa nado mnou! Obetujem Ti toto svoje nevdačné srdce. Nevdačne, ale lutujuce. Áno, môj drahý Vykupitelu, lutujem za všetky hriechy. Je mi lúto, že som Tebou pohrdol. Mi¬lujem Ta celou dušou. Duša moja. milujú Boha, ktorý bol pre teba ako zločinec sviazany, ako otrok bičovaný, ktorý sa stal pre teba králom po-
Y Za t6ba Umrel na kríži akO
zlocinec
Áno, môj Spasitelu, Bože môj, milujem Ťa Ó Pnpommaj m. stále, čo všetko si za mňa vytrpel'
k90y é°srleunnn,kdyinezrabud01 Ta mII°Va£- Povrazy-' Ktoré ste pov.azaly Ježiša, pripútajte ma K Jezŕ-
S ste korunovaly Ježiša, zraňte ma
láskou k Ježišovi! klince, ktoré ste prerazily Je- z sa, pri t e ma na Ježišov, aby som s Ním spokojný žil a umrel, ó, krv Ježišova opoj Z
1 /\ T* /\ Y /\ /\ /\ Y i I
mri m. k, • i , • 1 ,, , ,a 1 nech zo,!
mriem každej pozemskej náklonnosti, rrerazene nohy môjho Pána, objímam Vás, zachráňte ma Pred peklom, ktoré som zaslúžil.
Jezišu môj, v pekle by som Ťa nemohol milovať
-<J o TT T emmíloVafnepresta-ne T\ /R ~ • -I
nY ijnasHnl . . j T MOJ milova¬
ný bpasitelu, spas mav pripútaj ma k sebe a nedo- vust aby som Ta volaKedy zasa stratil.
§
- F J /\ TTAOAÔ hrieonikova T\/T ,1 ~ • I
p a s i, t e OÍH Í . _ .. Matka rnojho
rias.tel^ Drid na, pomoc ntiriešnikovi. Horv cnce milovať eona a Ktorý sa ri oaporucá. rnspej mi
Pre lásku, s akou sa vinieš k Ježišovi Kristovi!
Hlava druhá.
Ako si Ježiš Kristus zaslúži, aby sme Ho milovali, a to pre lásku, ktorú osvedčil v ustanovení najsv. Sviatosti Oltárnej.
1. — Ježiš vedel, že mu prišla hodina odíst s tohto sveta k Otcovi, kedže miloval svojich, ktorí boli na tomto svete, až do konca im preukazoval svoju lásku (Jn 13, 1). — Pred svojím odchodom do neba a pred bolestnou cestou smrti chcel nám dat Ježiš najväčší dôkaz svojej lásky. A tento dôkaz nám dal, keď ustanovil najsvä¬tejšiu Sviatost Oltárnu. Sv. Bernandín Sienský vraví, že dôkazy lásky v rozhodujúcej hodine smrti ovela živšie ostávajú v pamäti a býva¬jú nám ovela milšie1. Priatelia zanechávajú svo-jim drahým na pamiatku väčšie alebo menšie dary, napr. šaty alebo prsteň. Dar im má pripomínate Hla, takto ma volakedy miloval ten, čo nená¬vratne odišiel. — Ale, čo si mi Ty, Ježišu, zanechal na pamiatku svojej lásky pred odchodom z tohto sveta? Nezanechal si mi šaty, ani prsteň. Zanechal si mi svoje telo, svoju krv, svoju dušu, svoje bož-stvo, seba celého. Nič si si neponechal. — Celý sa ti dal, volá sv. Ján Chryzostom, nič si nepone¬chal2.
2. Snem tridentský vraví, že Ježiš Kristus v Eucharistii ako by vylial všetky bohatstvá lásky, ktoré uchovával pre človeka3. Noc, v ktorej mu nepriatelia pripravovali smrt, bola svedkom tohto úžasného zázraku lásky: —...v ten večer, ketf bol zradený, vzal chlieb a ked vykonal modlitby dobrorečenia, lámal ho a povedal: — Vezmite a
jedzte! — Toto je telo moje. — (1 Kor 11, 23 n).
Ježišovi nestačilo, že sa chystal dat svoj život za nás. Prílišná láska, ktorá blčala v Jeho srdci, pri¬nútila Ho, že ešte pred smrtou vykonal najväčšie dielo, dal nám svoje telo za pokrm4.
3. Sv. Tomáš nádherne vystihuje túto Sviatost. Nazýva ju sviatosťou lásky, zárukou lásky5. Svia¬tosťou lásky je táto Sviatost, lebo len láska pri¬nútila Ježiša Krista, aby sa nám v nej celý daro¬val. Je zárukou lásky, lebo od tej chvíle nemôže¬me pochybovať o Jeho láske, o Jeho prílišnej láske.
Sv. Tomáš nazýva tiež túto Sviatost láskou lások. Tento dar obsahuje všetky iné dary, ktoré nám Boh udelil, ako stvorenie, vykúpenie, pred¬určenie k sláve. Ale najsvätejšia Sviatost nie je len zárukou lásky Ježiša Krista, ale je i zárukou neba. Je nám zárukou budúcej slávy. Sv. Filip Neri volal Ježiša Krista vo Sviatosti Oltárnej len láskou. Ked mu prinášal sv. prijímanie na cestu do večnosti, zvolal: — Hla, moja láska! Dajte mi mo¬ju lásku!4
4. Prorok Izaiáš si želal, aby boly zverejnené všetky prejavy lásky Božej. Boh mnohorakým spôsobom prejavil svoju lásku, aby si získal našu. Kto by mohol uverit, že večné Slovo si spravilo príbytok pod spôsobom chleba, aby sa stalo na¬ším pokrmom? A predsa to urobil! — Nezdá sa to bláznovstvom, hovorí sv. Augustín, povedat: Jedzte moje telo a pite moju krv?7 — Ked Ježiš poodhalil svojim učeníkom túto Sviatost, ktorú nám chcel zanechat, niektorí neuverili. Opustili Ho so slovaimi: — Ako nám tento môže daí jesč svoje telo? (Jn 6, 53) a — tvrdá je to reč! Kto ju môže počúvaí? (Jn 6, 61) — Ale na čo si ludia nemohli
19 103 ani len pomyslieť, čo nemohli uveriť, to vymyslela a urobila velká láska Ježiša Krista. — Vezmite a jedzte! — povedal svojim učeníkom a v nich nám všetkým prv, ako by vystúpil na kríž. — Ale akýže je to pokrm, ktorý nám chceš dat, ó, Spasitelu sveta? Počujem Ta hovoriť: — Vezmite a jedzte! — Toto je telo moje (1 Kor 11, 24). Už viem, Ježišu! Nedávaš nám pokrm pozemský. Dávaš nám seba samého. Dávaš sa nám celý.
5. S velkou túžobnostou vzdychal Ježiš, aby sa spojil s našou dušou vo sv. prijímaní: — Tú¬žobne som si žiadal jesí s vami tohto (veľkonoč¬ného) baránka (Lk 22, 15). — Takto hovoril v tú noc, v ktorej ustanovil túto Sviatosť lásky. — Tak Mu kázala hovoriť Jeho nesmierna láska! — píše sv. Vavrinec Justiniáni . A aby Ho mohol každý bež ťažkosti prijat, zanechal sa nám pod spôsobom chleba. Nezanechal sa v zriedkavom po¬krme, ani v pokrme príliš drahom. Vtedy by Ho chudobní nemohli prijímat. Ale nie! Ježiš sa nám chcel zanechať pod spôsobom chleba, ktorý je íacný, takže ho môžu nájst a prijat všetci v kaž¬dom svetadiele.
Syna človeka a pif jeho krv, nebudete maí v sebe život (Jn 6, 54). Čo naznačuje toto pozvanie, čo dokazuje prislúbenie, o čom svedčia tieto hrozby? Nie sú výkrikom velkej túžby, ktorá v Ňom horí,, aby sa s nami v tejto Sviatosti spojil?
7. Ale prečo Ježiš tolko túži, aby sme Ho vo sv. prijímaní prijímali? Sv. Dionýz hovorí, že láska túži po spojení a k nemu speje . A sv. Tomáš sa vyslovuje: — Milujúci túžia, aby sa zo dvoch stali jedno . — Priatelia, ktorí sa zo srdca milujú, chceli by byt talk spojení, žeby tvorili jedného človeka.
Či Boh nemiluje nekonečne viac ako ludia? Táto láska sa nespokojiila tým, že sa ludom dala vo večnom královstve, ale spojila sa s ludmi čo najvnútornejšie už na tejto zemi. To sa stalo vte¬dy, ked sa nám dala vo Sviatosti pod spôsobom chleba. Tu stojí ako by za stenou a pozoruje nás úzkymi mrežami. (Porov. Pies 2, 9). My Ho, prav¬da, nevidíme, ale On nás velmi dobre vidí, lebo je tu skutočne prítomný. Je prítomný, aby sa s nami spojil, ale sikrýva sa, aby sme po Ňom tú¬žili. Pred odchodom do vlasti sa nám chce dat celý a celý sa s nami spojit.
8. Ani tým nemohol uspokojiť svoju lásku, že sa daroval ludskému pokoleniu vo svojom vte¬lení a utrpení. Nespokojil sa, že zomrel za vše¬tkých na kríži. Chcel ešte viac. Hladal prostriedok,, aby sa mohol dat celý každému z nás. Preto usta¬novil najsv. Sviatost Oltárnu, lebo v nej sa s na¬mi čo najdokonalejšie spojuje: Kto je moje telo... ostáva vo mne a ja v ňom (Jn 6, 57). Toto spoje¬nie nie je len citové, ale pravé a skutočné. Sv. František Saleský hovorí: — Nikde sa Spasitel ne¬ukazuje takým nežným, a láskyplným, ako v tomto diele nesmiernej lásky, kde sa temer ničí, ak to môžeme povedat, a stáva sa pokrmom, aby pre¬nikol naše duše a spojil sa so svojimi vernými11.
Sv. Ján Chryzostom vraví, že sa Ježiš Kristus
chcel s nami tak úzko spojit, aby sme boli jedno .
9. — Ó Bože, Milovník našich duší, modlí sa sv. Vavrinec Justiniáni, touto Sviatostou si chcel dosiahnut, aby Tvoje srdce tvorilo s naším jedno srdce, nerozlučne spojené. Ó, podivné milovanie Tvoje, Pane Ježišu, ktorý si nás chcel tak za- členit do svojho tela, žeby sme mali s Tebou jedno srdce a jednu dušu nerozlučne spojené13. V tejto Sviatosti vystupňoval Ježiš svoju lásku na najvyššiu mieru, lebo sa nám dal, sa s nami do¬konale spojil, ako sa spojuje pokrm s tým, kto ho požíva .
Ježiš má v tomto spojení nesmierne zalúbenie. Raz povedal po sv. prijímaní svojej vernej služob¬níčke Margite z Yprov: — Vid, dcéra moja, toto krásne spojenie medzi nami! Miluj ma teda a bud- me vždy v láske spojení a už sa viac nerozlúčme !
10. Budme presvedčení, že duša nemôže urobit a ani si len pomysliet volaco, čo by sa Ježišovi viac lúbilo, ako ked Ho prijíma s náležitou prí-pravou do svojho srdca. Tento Božský host má v tom velké zalúbenie. Po tomto spojení túži náš zalúbený Pán. Povedal som: s náležitou prípra¬vou, nie hodnou! Keby sa požadovala hodná prí¬prava, ktože by Ho mohol prijímat. Len druhý Boh! Požaduje sa príprava, akej je schopné biedne stvorenie, priodeté neštastným telom Adamovým. Ked hovoríme všeobecne, zadostučiní tejto po¬žiadavke 'ten, kto Ho prijíma v milosti Božej a má horúcu túžbu milovať Ježiša. Sv. František Sa- leský vraví krásne: — Len z lásky má byt Ježiš prijatý vo sv. prijímaní, lebo len z lásky sa nám dáva .
Čo sa týka otázky, ako často máme prijímať, tu sa treba riadiť úsudkom duchovného otca. Ko¬nečne nezabúdajme, že nijaký stav, ani nijaké za¬mestnanie, ani stav manželský alebo kupecký, nie je prekážkou častého prijímania, ked to duchovný vodca uzná za príhodné. Takto sa vyslovil pápež Innocent XI. v dekréte z roku 1679, kde hovorí: — časté pristupovanie k sv. prijímaniu sa má po¬nechať úsudku spovedníkov, ktorí manželom a kupcom predpíšu, čo uznajú za užitočné ich spáse.
~ 11. Uvedomme si, že z ničoho nemáme tak vel- ký osoh, ako zo sv. prijímania. Večný Otec uro¬bil Ježiša Krista rozdavačom všetkých svojich pokladov: — Otec (mu) všetko dal do rúk (Jn 13, 3). Ked teda prichádza Ježiš vo sv. prijímaní do duše, prináša nesmierne poklady milostí. Duša po sv. prijímaní môže plným právom zvolať: — Spolu s Ním prišlo mi všetko dobré. (Porov. Múd 7, 11). Sv. Dionýz vraví, že najsv. Sviatosť Oltár¬na má ovela väčšiu moc posväcovať duše ako vše¬tky ostatné duchovné prostriedky . A sv. Vincent Ferrerský napísal, že duši viac osoží jedno sv. prijímanie, ako pôst o chlebe a vode po celý týž-deň18.
Božiu, ktorá nás chráni pred hriechami tažkými20. Preto napísal Innocent III., že Ježiš Kristus svo¬jím utrpením nás zbavil moci hriechu, ale Euchari- stiou zbavuje nás moci hrešit.21
13. Nadto je to hlavne táto Sviatost, ktorá za- paluje duše láskou Božou. — Boh je láska. Eucha¬ristický Ježiš je oheň, ktorý stravuje v našich srd¬ciach všetky pozemské náklonnosti. Nato prišifel na svet, aby v nás roznietil tento oheň: — Oheň som prišiel hodií na zem (Lk 12, 49). A nič iného si neželá, len aby tento svätý oheň vzbĺkol. (Po- rov. Lk 12, 49). Aké nádherné plamene lásky Bo¬žej roznecuje Ježiš Kristus v každom, ktokolvek Ho v tejto Sviatosti zbožne prijíma! Sv. Katarína Sienská videla raz v rukách istého kňaza sviätost- ného Ježiša ako ohnivú gulu. Divila sa, ako môžu ludské srdcia ostat nezapálené a nespálen'é22. Tvár sv. Ruženy z Limy vyžarovala po sv. pri¬jímaní tak prudký jas, že až oči oslepoval, a z jej úst vychádzala taká horúčost, že opárala tých, ktorí sa k nej priblížili23. O sv. Václavovi sa roz¬práva, že pri návštevách kostolov, kde bola ve¬lebná Sviatost, bol rozpalovaný tak prudkým žiarom, že sluha, ktorý ho sprevádzal, necítil zi¬mu, hoci sa musel brodit snehom, ked kráčal po stopách svätého24. Odchádzajúc po sv. prijímaní od oltára vydychujeme tak mocné plamene lásky, že sa stávame hroznými pekelným mocnostiam25.
14. Nevesta vo Velpiesni sa priznáva: — Uvie¬dol ma do vínneho sklepu, sporiadal vo mne lásku
(Pies 2, 4). Sv. Gregor píše, že sv. prijímanie je týmto vínnym sklepom, kde býva duša natolko opojená láskou Božou, že zabúda na seba a stráca s očú všetky stvorené veci24. To je ono omdlie-
vanie láskou, o ktorom sa nevesta dalej zmieňu¬je: — Podporte ma kvietim, obložte ma jablkami, lebo láskou omdlievam (Pies 2, 5).
Ale vari namietneš: — Ja nechodím častejšie k sv. prijímaniu, lebo citím, že som studený v láske Božej. — Gerzon ti odpovedá: — Ked vieš, že si studený, chceš sa vzdalovat od ohňa27? — Tento chlad ti nesmie prekážať častejšie prijímat. Len chod k sv. prijímaniu, kedykolvek pocítiš túžbu po láske Ježiša Krista. — Hoci si vlažný, napísal sv. Bonaventúra, predsa pristupuj s dôverou v milosrdenstvo Božie. Čím viac chorlavieš, tým viac potrebuješ lekára28, — Sv. František Saleský vo svojej Filotei vraví: — Dvojakí ludia majú často chodiť na sv. prijímanie. Dobrí a nedokonalí. Nedokonalí, aby dosiahli dokonalosť. Silní, aby neoslabli a slabí, aby zosilneli29.
Aby sme však mohli častejšie prijímat, musíme mat velkú itúžbu posvätiť sa a ustavične zosilnie¬vať v láske k Ježišovi Kristovi.
Pán radil sv. Mechtilde: — Kedykolvek ma chceš prijať, žiadaj si všetku lásku, ktorou ma ne¬jaké srdce volakedy milovalo, a ja prijmem lásku takú, akú by si si žiadala.30
Vrúcne vzdychy a prosby.
Ó, Bože lásky, ó, nekonečný Milovník, hodný lásky nesmiernej, povedz mi, či si mohol ešte viac vykonať, aby sme Ta milovali? Nestačilo Ti, že si sa stal človekom a podrobil sa všetkým našim biedam. Nestačilo Ti, že si v hrozných mukách vylial všetku krv a že si zomrel na kríži strávený bolesťami, na kríži, ktorý bol vyhradený najvä謚ím zločincom. Skryl si sa v spôsobe chleba, aby si sa stal naším pokrmom a tak sa s nami celkom spojil. Povedz mi, opakujem, čo si ešte mohol vy- nájst, aby sme Ta milovali? Ó, my úbohí, ak Ta v tomto živote nemilujeme! Aké výčitky nám spôsobí myšlienka, že sme Ta nemilovali, ked sa odoberieme na večnost!
Môj Ježišu, nechcem zomriet bez toho, žeby som Ta miloval a velmi miloval. Bolí ma to a mučí, že som Ta tolko obrážal. Ľutujem za to a chcel by som bolestou umriet. Teraz však Ťa mi-lujem nadovšetko, milujem Ta viac ako seba sa¬mého a Tebe zasväcujem svoje náklonnosti. Ty si mi dal túto túžbu, daj mi teda tiež silu, aby som ju uskutočnil.
Ježišu môj, Ježišu môj, nič nechcem od Teba, iba Teba! Teraz, ked si ma už pripútal k svojej láske, zanechám všetko a všetkého sa zriekam. S Tebou sa spojujem. Ty jediný mi postačíš.
ó, Mária, Matka Božia, pros za mňa u Ježiša a učiň ma svätým. Pripoj k tolkým iným zázra¬kom, ktoré si urobila, ešte i tento, aby sa z hrieš¬nikov stali svätí!
Hlava tretia.
Láska, ktorú nám Ježiš Kristus osvedčil za svojho pozemského života, má v nás vzbudií neohraničenú dôveru.
1. — Do rúk tvojich, Pane, odporúčam ducha svojho; vyslobodil si ma, Pane, Bože pravdy
(2 30, 6). Boh len zdaleka ukázal Dávidovi budú¬ceho Vykupitela. Týmto pohladom uchvátený ve¬nuje Dávid Vykupitelovi najväčšiu pozornosť a v ňom skladá nádej svojej spásy. My sa dívame na Vykupitela zblízka. Ved už prišiel a dokonal dielo vykúpenia. Či nemáme s ovela väčšou dôverou hovoriť a opakoval — Do rúk Tvojich, Pane, od¬porúčam svojho ducha; vyslobodil si ma, Pane, Bože pravdy?
2. Zaiste máme vážne dôvody, aby sime sa báli o svoju večnú spásu, ked si spomenieme, kolko sme sa prehrešili proti Bohu. Ale ešte vážnejšie dôvody máme, aby sme dúfali vo večný život pre zásluhy Ježiša Krista, ktoré majú nekonečne vä謚iu moc nás spasiť, než akú moc majú naše hriechy nás zatratit. Pravda, hrešili sme a zaslúžili sme si peklo. Vykupitel však prišiel, aby všetky naše viny vzal na seba a svojím utrpením za ne zadosť učinil. (Porov. Iz 53, 4).
3. V tom nešťastnom okamihu, v ktorom sme zhrešili, podpísal Boh nad nami rozsudok večnej smrti. A čo urobil náš milostivý Vykupitel? — Sotrel aj dlžobný úpis s jeho podpismi, ktorý bol proti nám a prekážal nám. Odstránil ho a pribil na kríž (Kol 2, 14). Vlastnou krvou smazal úpis nášho odsúdenia a pribil ho na kríž. Ked pozeráme
na rozsudok nášho odsúdenia, ktorý sme si vyslú¬žili spáchanými hriechmi, pozerajme tiež na kríž, na ktorom umierajúci Bohočlovek tento rozsudok vlastnou krvou smazal a vrátil nám nádej v od¬pustenie a večnú spásu.
4. Krv Ježišova sa prihovára za nás u milo¬srdenstva Božieho ovela mocnejšie, ako volala proti Kainovi krv Ábelova. — Vy však ste sa pri-blížili k Prostredníkovi novej smluvy Ježišovi, aby ste boli pokropení krvou, ktorá volá hlasnejšie ako krv Ábelova (Žid 12, 22 n). Ukrižovaný Ježiš vy¬lial všetku svoju krv, aby bol prostredníkom po-koja medzi nami a Bohom. Je pravda, že naše ne¬pravosti svedčia proti nám, ale krv Vykupitelova prosí o zmilovanie. A spravodlivosť Božia nemôže byt neusmierená hlasom tejto krvi.
5. Aj to je pravda, že za svoje hriechy budeme skladat počet večnému Sudcovi. Kto však bude naším sudcom? — Otec... všetok súd odovzdal Synovi (Jn 5, 22). Či nás táto myšlienka nemá po¬tešiť? Ešte väčšej odvahy nám dodáva Apoštol slovami: — ...Boh ich ospravedlnil, kto by ich ešte odsúdil? Vari Kristus Ježiš, ktorý zomrel... a prihovára sa za nás? (Rim 8, 34). Naším sudcom bude ten istý Spasitel, ktorý, aby nás nemusel odsúdit k večnej smrti, chcel byt sám odsúdený a usmrtený. Ale ani potom nesložil úrad prostred¬níka. Aj teraz sa v nebi za nás stále prihovára u svojho Otca, aby nás spasil. — Prečo sa bojíš, hriešnik — píše sv. Tomáš z Villanovy — ked ne-návidíš svoj hriech? Akože by ta odsúdil ten, čo umiera, aby ta nemusel odsúdit? Akože ta odo- ženie, ked sa vraciaš k Jeho nohám, ktorý sostú- pil s neba, aby ta hladal, ked si od Neho utekal?1
6. Sme slabí. Útoky nepriatelov sú často velmi silné. V duši nám skrsne obava, či nepodlahneme v tomto boji. Nebojme sa ale — vytrvalo bežme v zápase, ktorý máme pred sebou! Pozerajme na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávatela viery, ktorý pre budúcu radosť pretrpel kríž, pohŕdol hanbou. (Žid 12, 1 n). S udatnou myslou začnime boj, majúc zrak upretý na ukrižovaného Ježiša, ktorý nám so svojho kríža ponúka pomoc, víťazstvo a koru¬nu. Volakedy sme padali, lebo sme nemysleli na rany a poníženia Vykupitelove, preto sme Ho ani nevolali na pomoc. Bolestné pády nech sú nám poučením do budúcnosti. Uvažujme často o tom, čo vytrpel Božský Spasitel, vidme ruky, ktoré sti vždy ochotné sa vystrieť, aby nás zaohytily, pri¬držme sa týchto rúk a nepriatel nás nepremôže. Sv. Terézia nemohla pochopiť strach, ktorý po¬ciťujú niektoré duše pred diablom. Stačí vzývať meno Božie, aby sme samého satana naplnili hrô¬zou2. Opakujem, naše sily sú slabé. Ak nebudeme dôverovať v Boha, svojimi silami nedokážeme nič, alebo len velmi málo.
7. Umučenie Ježiša Krista a Sviatosť Oltárna sú velkými tajomstvami lásky a nádeje. Tajom¬stvami takými velkými, že by sme im nemohli ani veriť, keby nás o nich neuistovala viera. Všemo¬húci Boh sa chcel stať človekom, vyliať všetku svoju krv a bolesťou zomrieť na dreve! A prečo? Aby zadosť učinil za naše hriechy a spasil nás, odbojných červov! Chcel nám dať za pokrm vlast¬né telo, to telo, ktoré volakedy obetoval za nás na kríži, aby sa s nami úplne spojil. Ó Bože, či by nemalý tieto dve tajomstvá rozplamenit láskou všetky ludské srdcia? Môže sa ešte teraz nájsť hriešnik, ktorý by zúfal, či mu bude odpustené,, ked vie, aký láskyplný je Boh voči ludom a aký je blahosklonný? Či nemusíme naplnení dôverou zvolat so sv. Bonaventúrom: — Ako by mi mohol odopriet potrebné milosti Ten, čo tolko urobil a vytrpel, aby ma spasil?3
8. Apoštol nás povzbudzuje: — Predstupujme teda s dôverou pred trón milosti, aby sme obsiahli milosrdenstvo a našli milosí a pomoc v pravom čase (Žid 4, 16). Trón milosti je kríž, na ktorom Ježiš spočíva, aby rozdával milosti a zmilovával sa nad tými, ktorí sa k Nemu utiekajú. Ale treba sa k Nemu ponáhlat chytro. Len tak nájdeme po¬moc k spáse. Príde vari čas, kedy ju už nebudeme môct nájst. Objímme kríž Ježišov s velkou dô¬verou. Nech nás nelakajú naše úbohosti. V ukrižo¬vanom Ježišovi nájdeme všetky bohatstvá a kaž¬dú milost. (Porov. 1 Kor 1, 5 n). Zásluhy Ježiša Krista nám otvorily všetky poklady Božie a mschopnily nás prijat milosti, ktoré si len zažiadame.
9. Sv. Lev hovorí, že Ježiš Kristus nám svojou smrtou získal väčšie dobro, než o aké nás hriechom pripravila nenávist diablova4. To je len zvýraz-nením toho, čo už prv povedal sv. Pavol, že totiž dar vykúpenia je ovela väčší, než aký sme hrie¬chom stratili: — Ale ked sa rozmnožil hriech, ešte väčšmi sa rozhojnila milosí (Rim 5, 20). Spasitel nám dodáva odvahy, aby sme pre Jeho zásluhy dúfali každú milost. Poúča nás, čo máme robit, aby sme od Jeho večného Otca dostali všetko, čo chceme: — Veru, veru, hovorím vám, ked budete v mojom mene prosií Otca o niečo, dá vám to! (Jn 16, 23 n). Bolo by možné, aby nám Otec odo¬prel nejakú milost, ked nám dal svojho jednoro- deného Syna, ktorého miluje ako seba samého? — Ked on neušetril vlastného Syna, ale vydal ho v obeí za nás všetkých, akože by nám s Nim nebol všetko daroval? (Rim 8, 32). Všetko — zdôrazňuje Apoštol — nevynímajúc ani jednu milosť: ani od-pustenie hriechov, ani vytrvanie v dobrom, ani svätú lásku, ani dokonalosť, ani nebo. Všetko, všetko nám dal. Ale treba Ho prosiť. On je — bohatý pre všetkých, ktorí ho vzývajú (Rim 10, 12). Boh je štedrý voči tomu, kto Ho prosí.
10. Chcem ešte pripojiť vela iných krásnych úvah o velkej dôvere, ktorú máme mat v záslu¬hách Ježiša Krista. Vyberám ich z listov ctihod¬ného Jána Avillu5.
11. — Nezabúdajme, že medzi nami a večným Otcom máme prostredníka Ježiša Krista, ktorý nás miluje a s ktorým sme tak mocnými putami lásky spojení, že ich človek nemôže rozviazať inak, ako smrtelným hriechom. Krv Ježiša Krista kričí, dožaduje sa sústrasti s nami a kričí tak moc¬ne, že prevláda aj huk našich vášní... Smrť Ježiša Krista spôsobila smrť našim vinám: — Ô, smrí, budem smríou tvojou (Oz 13, 1). Kto predsa za¬hynie, nezahynie nedostatkom zadosťučinenia, ale preto, že prostredníctvom sviatostí nechcel čer¬pať zo zadosťučinenia, poskytného Ježišom Kri¬stom.
12. Prácu na našej spáse chápal Ježiš ako svoje vlastné zamestnanie. Preto nazýva naše hriechy svojimi, hoci sa ich nedopustil. Urobil všetko, aby nám boly odpustené. S akou hlbokou láskou prosil Otca, ako by prosil sám seba, aby tých, ktorí chcú byt od Neho živení, objímal svojou láskou. A čo prosil, to aj dostal. Boh rozhodol, aby sme boli s
ä ä t Z ä t
t™ ale mul Ho miloval, tak bude mi-
S lebo Žtec ovela viac miluje Syna, ako nená¬vidí hriešnikov.
13 Ježiš Kristus sa modlil: - Otče, chcem, aby aj U. ktorých si mi dal, boli SO mnou (Jn 17 24) Väčšia láska prevládala menšiu nenávist. Boh nám odpustil a nás miluje. Uistuje nás, ze nas ne¬opustí, lebo sme s ním spojení pevným putom lásky. Miluje nás viac ako matka - Moze sa matka zabudnú! nad svojím synom? A keby sa aj owm, ía sa nezabudnem nad tebou, lebo í a lám zapfaUho na svoHch rukách (Iz 49, 15). A "m si nás zapísal na svoje ruky? Vlastnou krvou. Ci nás táto myšlienka nema náplni! Mo"*™ Po¬kojom? Ved všetko riadia tieto ruky, ktoré boly
oribité na kríž z lásky k nám.
14 Ak nám život prináša chvíle strachu a hrô¬zy, Ježiš nám prináša uspokojenie. Áno, väčšie uspokojenie. A ked ma predsa znepokojuju spa- chané iriechy, ked ma obklučuje strach o buduc- nost, ked mi satan stroji úklady, nemôžem zú¬fa!. Sverím sa milosrdenstvu Jezisa Krista, ktorý je taký dobrotivý, miluje ma až na smrt. Nemôžem sa vzdá! nádeje, lebo poznávam ,„i, nesmiernu cenu Boh sa obetoval za mňa. Ó, moj Jezisu, bez¬pečný prístav tých, ktorí sa k Tebe utiekajú, ked povstane búrka. Ó, bedlivý pastier, ako velmi sa mýli, kto má snahu polepši! sa a v Teba nedove- ruje. Preto si povedal: — Ja som, nebojte sa!" Ja som, ktorý raní i potešuje. Niékedy dopustím na teba opustenosť, ktorá sa ti zdá peklom. Ale čo¬skoro prídem so svojou potechou. Ja som tvoj obhájca, tvoje záležitosti prijímam za svoje. Ja som tvoj ručitel, lebo som prišiel splatiť tvoje dlžoby. Som tvoj Pán, lebo som si ta získal vlast¬nou krvou, nie aby som ta opustil, ale aby som ta obohatil. Ponúkal som za teba velmi vysokú cenu. Akože by som utekal od toho, kto ma hladá? Či som nešiel v ústrety tým, čo ma hladali, aby ma tupili? Neodvrátil som tvár od toho, kto ma bil, a od toho by som ju odvrátil, kto sa mi chce klaňať? Ako môžu moji synovia pochybovať o mo-jej láske, ked ma vidia z lásky k nim v rukách nepriatelov? Mohol by som opovrhnúť tými, ktorí ma milujú? Mohol by som opustiť toho, kto ma volá na pomoc? Ved ja hladám aj toho, kto mňa nehladá!
15. Ked veríš, že večný Otec ti daroval svojho Syna, ver, že ti dá aj ostatné, lebo všetko to je príliš nepatrné oproti Synovi. Nemysli, že Ježiš zabudol na teba. Na pamiatku svojej lásky ti za¬nechal najväčší závdavok, aký ti len mohol dať — seba samého vo Sviatosti Oltárnej.
Vrúcne vzdychy a prosby.
Ó, Ježišu môj, moja láska, akú krásnu nádej mi dáva Tvoje utrpenie. Ako by som sa mohol obá¬vať, že mi neodpustíš, že mi dáš nebo a všetky potrebné milosti, Ty všemohúci, ktorý si vylial za mňa všetku svoju krv? Ó, Ježišu môj, moja nádej.
a moja láska! Aby si ma nezatratil, sám si obeto¬val svoj život.
Ó, môj Vykupitelu a Bože môj! Milujem Ta nado všetko dobré. Ty si sa mi celý daroval. I ja Ti oddávam všetku svoju vôlu a uistujem Ta, že Ta milujem. Milujem Ta a chcem to stále a stále opa- kovat. Toto Ti chcem šepkat v tomto živote a s tým chcem i zomriet. S týmto drahým slovom na perách: Môj Bože, milujem Ta! — Chcem naposle¬dy vydýchnu!, aby som Ta od toho okamihu mi¬loval láskou večnou.
Milujem Ta a pretože Ťa milujem, lutujem, že som Ta tak obrážal. Ja úbožiak, aby som nestra¬til krátke uspokojenie, stratil som tak často Teba, dobro nekonečné! Táto myšlienka ma mučí viac, ako akákolvek hrá muka.
Ale útechou je mi vedomie, že mám do čine¬nia s nekonečnou dobrotou, ktorá nevie opovrh¬nú! milujúcim srdcom. Kiežby som mohol zomriet za Teba, ktorý si zomrel za mňa! Môj drahý Vy-kupitelu, s istotou dúfam od Teba, že ina vo več¬nosti spasíš. Pre tento život dúfam zotrvanie v Tvojej láske. Túto lásku chcem vždy a všade hla- dat. Pre zásluhy svojej smrti daj, aby som vytr¬val v modlitbe!
0 to prosím a to dúfam aj od Teba, ó, Mária, xnoja Královná!
Hlava štvrtá.
Ako velmi sme povinní milovaí Ježiša Krista.
1. Ježiš Kristus ako Boh zaslúži si všetku našu lásku. Ale láskou, ktorú nám osvedčil, chcel nás
povedal som — donútit, aby sme1 Ho milovali aspoň z vdačnosti za to, čo pre nás urobil a vy¬trpel. Miloval nás velmi, aby sme Ho aj my mi¬lovali. Sv. Bernard napísal: — Či Boh nemiluje preto, aby bol milovaný?1 — Ústami Mojžišovými hovorí: — A teraz Izrael, čo žiada od teba Pán Boh, lež aby si sa bál Pána Boha svojho a ho mi¬loval? (Dt 10, 12). Preto aj Jeho prvý príkaz znie:
Milovaí budeš Pána Boha svojho z celého srd¬ca svojho (Dt 6, 5).
2. Sv. Pavol vraví, že láska je naplnením alebo podlá gréckeho textu súhrnom zákona: ...láska je splnením zákona (Rim 13, 10). Kto by mohol odopriet lásku Bohu, ktorého vidí z lásky k nám umierat na kríži? Príliš hlasno kričia tie tŕne, tie klince, ten kríž, tie rany a tá krv a vyzývajú nás, aby sme milovali Toho, ktorý nás tak velmi mi¬loval. Aby láska Ježiša Krista bola dokonale splate¬ná, bolo by treba, aby iný Boh z lásky k Nemu zomrel. — Ach, prečo sa nevrhneme k nohám ukrižovaného Ježiša, zvolal sv. František Saleský, aby sme zomreli na kríži, na ktorom si On vy¬volil smrí z lásky k nám?2 — Výborne to vyja¬druje Apoštol, ked vraví: Kristus zomrel za vše¬tkých, aby tí, čo žijú, nežili už iba sebe, ale tomu, ktorý za nich zomrel (2 Kor 5, 15).
3. Kniha Sirachova nás napomína: — Neza¬budni na lásku rukojemnú, ved dal za teba svoju
35 103
dušu (Sir 29, 20). Nezabudni na svojho ručitela, ktorý, aby zadost učinil za tvoje hriechy, zaplatil svojou krvou trest, ktorý si ty zaslúžil. Ježiš Kri¬stus velmi túži, aby sme pamätali na Jeho utrpe¬nie, a bolí Ho to, ked naň zabúdame! Vezmime to : celkom ludsky. — Niekto sa dá za priatela urážat, trýznit a hodit do väzenia. Ale priatel si na neho ani nespomenie, nechce o ňom ani počut, ba ne¬chce o ňom ani hovorit. Či by to šlachetného trpi- tela velmi nebolelo? Naopak, ako by ho tešilo ve-domie, že priatel vždy s pohnutím o tom rozpráva a je mu stále nesmierne vdačný! Tak isto sa teší . aj Ježiš, ked s vdačnou láskou spomíname na Jeho bolesti a na smrt, ktorú za nás podstúpil. Pred svojím príchodom na tento svet bol predmetom tú¬žob patriarchov, predmetom túžob všetkých ná¬rodov. O čo väčšmi by mal byt jedinou túžbou a našou jedinou láskou teraz, ked vieme, že už pri¬šiel, ked vieme, čo všetko urobil, čo vytrpel za nás, ked vieme, že zomrel na kríži z lásky k nám!
túto horu, a nemilovať Ježiša Krista, ktorý na nej zomieral z lásky k nám.
5. ó, Bože, prečo teda ludia nemilujú tohto Boha, ktorý tolko urobil, aby bol milovaný? Pred Vtelením Slova mohol človek ešte pochybovať, či ho Boh miluje opravdivou láskou. Ale ako by sme mohli pochybovať teraz, ked Syn Boží prišiel a z lásky k nám zomrel? — Človeče, vraví sv. To¬máš z Villanovy, pozri na tento kríž, na tieto bo¬lesti, na túto trpkú smrť, ktorú za teba Ježiš Kri-stus vytrpel! Po tolkých a tak velkých dôkazoch Jeho lásky nebudeš už azda pochybovať, že ta mi¬luje a velmi miluje. Svedkom Jeho lásky je kríž, svedkami bolesti, svedkom trpká smrť, ktorú za teba podstúpil . — Sv. Bernard hovorí, že kríž a každá rana na tele nášho Vykupitela sú príliš hlasným výkrikom lásky, že ju nemožno nepo¬znať5.
6. V tomto velkom tajomstve nášho vykúpe¬nia treba si všimnúť starostlivosti a námahy, kto¬rú Ježiš vynaložil na to, aby vynašiel rozličné spôsoby, ktorými by nás pripútal k svojmu milo¬vaniu. Ked už chcel zomrieť, aby nás spasil, bolo by postačilo, keby bol zomrel s ostatnými chlap¬cami, ktorých usmrtil Herodes. Ale to nestačilo Jeho láske. Za triatridsat rokov chcel viest život plný útrap a nevýslovnej biedy, chcel sa nám zjavovať v tolkých podobách, aby nás donútil Ho milovať. Predovšetkým sa zjavil ako chudobné dieťa v ma- štalke. Potom ako mladík v dielni a napokon ako zločinec na kríž odsúdený. Pred smrťou na kríži chcel vziať na seba ešte iné podoby utrpenia a to len preto, aby bol milovaný. Chcel, aby sme Ho videli na mieste smrtelného zápasu krvavým po-tom zaliateho, v predsieni Piláta bičíkmi rozo- dratého, ako krála posmievaného, s trstinou v ru¬ke, s roztrhaným purpurovým plástom na rame¬nách a s tŕňovou korunou na "hlave, ulicami na smrt vlečeného, s krížom na pleciach a konečne na Kalvárii troma klincami na kríž zaveseného. Zasluhuje tento Boh, aby sme Ho milovali, ked sa rozhodol vytrpiet tak strašné muky a uskutočni! také spôsoby, aby si získal našu lásku? P. Ján Rigoleu sa vyslovil: — Nemôžem nič robit, iba plakat z lásky k Bohu, ktorý si vyvolil smrt, aby ludí spásil4.
7. Láska je velká vec! vraví sv. Bernard7. Ked Šalamún hovorí o Božej Múdrosti, ktorou je svätá láska, nazýva ju nekonečným pokladom. Kto má lásku, je účastný priatelstva Božieho. (Porov. Múd 7, 14). Anjelský učitel sv. Tomáš hovorí, že láska nie je iba královnou všetkých čností, ale kde ona kraluje, tam tiahne za sebou, ako by v sprievode všetky ostatné čnosti a všetky tak usmerňuje, aby nás čím tesnejšie spojily s Bohom8. Ale je to láska, ktorá nás vlastne s Bohom spojuje. Boh miluje dušu, ktorá miluje Jeho. (Porov. Prís 8, 17). — Ak ma niekto miluje... môj Otec ho bu¬de tiež milovaí. Prídeme k nemu a budeme u neho prebýval (Jn 14, 23 n).
Láska je to, ktorá dáva duši silu, že sa vie pod- ujat na velké veci a že vie vytrpiet velmi vela pre Boha. — Pevné ako smrí je milovanie
<Pies 8, 6). Sv. Augustín píše: — Nič nie je také tažké, aby to nepremohol oheň lásky.1 Ked človek miluje, necíti námahu, lebo samu námahu miluje10.
8. Sv. Ján Chryzostom popisuje účinky, ktorý¬mi sa prejavuje láska Božia v duši, v ktorej krá- Tuje: — Ked sa láska Božia zmocní duše, vzbudí v nej mocnú túžbu pracovať pre milovaného, a to túžbu takú mocnú, £e premnohé a namáhavé práce, ktoré koná, taký dlhý čas, ktorý trávi v Jeho služ¬bách, pokladá za nič. Stále sa trápi, že koná pre Boha velmi málo. Keby jej bolo dovolené zomrieť a zničiť sa pre Milovaného, neuspokojila by sa, kým by sa celkom nezničila. Vie, že Boh zasluhuje nekonečnú lásku, a v mori lásky Božej jasne po¬znáva všetky nedostatky svojich prác. Je zahan¬bená a s bolesťou si priznáva, že všetky jej práce pre takého velkého Pána sú príliš nízke.11
9. Velmi sa mýli ten, vraví sv. Františik Sa- leský, kto hladá svätosť volakde inde ako v milo¬vaní Boha. — Niektorí kladú dokonalosť do prí¬snosti života, iní do almužny, iní do modlitieb, iní do častého prijímania sviatostí. Ja však nepoznám inú dokonalosť, ako milovať (Boha celým srdcom, lebo všetky ostatné čnosti bez lásky sú iba hro¬madou kamenia. Ale ked nemáme dokonalú lásku, bude to našou vinou, lebo sme sa nerozhodli cel¬kom sa darovať Bohu12.
10. Jedného dňa povedal Pán sv. Terézii: — Všetko, na čom nemám zalúbenie, je márnosť13. — Kiežby všetci pochopili túto pravdu! Napokon len jedno je potrebné. Nemusíš byt bohatý, nemusíš byt v úcte u ludí, nemusíš žiť pohodlne, nemusíš požívať vážnosti, nemusíš mat povesť učenca. Len jedno je potrebné: Milovať Boha a plniť Jeho vo¬lu. Len pre tento ciel nás Boh stvoril, len preto nám udržuje život a jedine takto môžeme prísť do neba. — Polož ma ako pečaí na srdce svoje, ako pečaí na ramä svoje (Pies 8, 6). — Takto sa
Boh prihovára každej duši, ktorá sa s Ním zasnú¬bila. Duša si Ho má položiť ako pečať na srdce a na rameno, aby len Ježiš bol predmetom všetkých jej myšlienok a skutkov, aby do srdca nevnikla iná láska okrem Ježišovej, aby nemala pri svojich skutkoch iný ciel, iba Ježiša, ó, ako chytro na¬preduje v dokonalosti, kto vo všetkom a všade má na zreteli iba Ježiša ukrižovaného, kto netúži po ničom, iba po Jeho zalúbení.
11. Osvojiť si lásku k Ježišovi Kristovi má byt našou jedinou snahou. Učitelia duchovného života ukazujú známky pravej lásky. — Láska je bojaz¬livá. Ale táto bázeň nie je otrocká. Odnáša sa iba k tomu, aby sa neznelúbila Bohu. — Je velko- myselná, lebo sa nelaká ani najťažších podujatí pre Jeho slávu. Táto velkomyselnost sa zakladá na dôvere v Boha. — Je silná, lebo premáha vše¬tky zlé žiadosti i uprostred najprudkejších pokuše¬ní a v najväčších temnotách opustenosti. — Je poslušná, lebo chytro počúva volanie Božie. — Je čistá, lebo miluje jedine Boha a to len preto, že zasluhuje, by bol milovaný. - Je horlivá, lebo ehe všetkých zapáliť a stráviť láskou Božou. — Je opojná, lebo pôsobí, že duša žije ako by mimo seba, nič nevidí, nič necíti, nemá smyslu pre pozemské veci. Jej jedinou túžbou je milovat Boha. — Je spokojná, lebo úzko sipája vôlu tvora s vôlou Tvorcu. — Je vzdychajúca, lebo naplňuje dušu túžbami opustit túto zem a zaletieť do bla¬ženej vlasti, aby sa tam s Bohom dokonale spojila a milovala Ho všetkými silami.
12. Ale nik lepšie nevystihuje povahu a znám¬ky pravej lásky, ako velký kazatel lásky, sv. Pa¬vol. V prvom liste ku Korinťanom najprv hovorí.
že človek bez lásky je nič a že mu všetko nič ne¬osoží. — A čo by som mal dar proroctva a po¬znal všetky tajomstvá a mal všemožné vedomosti a čo by som mal vieru takú silnú, že by som hory prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som ne¬bol. A čo by som rozdal všetko svoje imanie, fba čo by som svoje telo vydal do múk ohňa, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo (1 Kor 13, 2 n).
Potom podáva známky pravej lásky a spolu nás poúča, ako sa máme cvičit v tých čnostiach, ktoré sú dcérami lásky. A takto pokračuje: — Láska je trpezlivá, láska je dobrá, nezávidí. Láska sa márnivo nevypína, ani nenadúva. Nie je do¬tieravá, nie je sebecká, nerozčuluje sa, nesmýšla zle. Neraduje sa z neprávosti, ale raduje sa s prav¬dou. Všetko vie zniest, všetko verí, všetko dúfa, všetko pretrpí (1 Kor 13, 4 n).
Uvažujme v tejto knihe o týchto známkach, aby •sme poznali, či v nás skutočne panuje láska, kto¬rou sme voči Ježišovi Kristovi povinní, a aby sme poznali, v ktorých čnostiach sa máme hlavne cvičit, aby sme si svätú lásku zachovali a roz¬hojnili.
Vrúcne vzdychy a prosby.
ó, najmilostivejšie a najmilšie Srdce Ježišovo! Úbohé je srdce, ktoré Ťa nemiluje! Ó, Bože, Ty si zomrel na kríži z lásky k ludom, zbavený kaž¬dej útechy, a ludia predsa na Teba zabúdajú.
Ó, láska Božia! ó, nevdačnost ludská! Ó, lu¬dia, ludia, vidte predsa nevinného Baránka, ktorý v smrtelnej úzkosti visí na kríži a zomiera za vás.
, h v Božskej spravodlivosti splatil Vaše hriechy a Sk v^Ipritíalol k vojmu milovaniu. Nepočujete že v tom strašnom okamihu prosí svojho večného Otca aby nám odpustil? Vidte a milujte Ho
JežKfmM. ako málo je tých, ktorí ta miluju! Aj ja úbohý som tolko rokov na Teba zabúdal A prelo som Ta tolko urážal. Môj drahý WupJjTjU riP tak trest ktorý som zasluzil, ako skor lvoja lá ka ku mne ma núti, aby som oplakával svoje hriechy, ó, bolesti Ježišove, ó, potupy Ježišove, o, í a n y Ježišove, ó, smrt Ježišova, ó láska Ježišova, prebodnite moje srdce! Nech zostane v nom na¬vždy sladká spomienka na vás a nech ma ona láska jednostajne zraňuje a rozplamenuje!
Milujem ta, Ježišu môj, Milujem Ta, moje svrchované dobro. Milujem Ta, moja láska moje všetko Milujem Ťa a chcem Ťa vždy milovat. 0, ledopuslaby som Ta volakedy opustil a stratil.
Dai aby som bol celý Tvoj!
Urob to pre zásluhy svojej smrti. Duiam to
"T MáÄlovná moja, aj v Tvoj príhovor dôverujem. Daj, nech milujem Ježiša a nech mi¬lujem aj Teba, svoju Matku a svoju nadej!
Hlava piata.
Látka je trpezlivá.
Duše, ktoré milujú Ježiša Krista, milujú utrpenie.
1. Táto zem je miestom zásluh a práve preto • miestom utrpenia. Naša vlast je nebo. Tam nám PTravil odpočinok vo večných radostiach. Len krátky cas sa zdržíme na tomto svete Ale v tomto krátkom čase treba nám vela trpiet — Uovek narodený zo ženy, žije krátko a podrobený je mnohým biedam. (Porov. Jób 14, 1) Tu je mie-sto utrpenia. Trpiet musia všetci, spravodliví i hriešnici. Každý musí niest svoj kríž. Kto ho ne¬sie trpezlivo, bude spasený; kto ho nesie s od¬porom, bude zatratený. - Jedno a to isté trápenie privádza niektorých do večnej vlasti, iných do vecneho vyhnanstva, do záhuby1. - Skúška utr¬penia, vraví sv. Augustín, oddeluje v Cirkvi Božej Plevu od zrna. Kto sa v súženiach poníži a odo¬vzdá sa do vôle Božej, je zrnom pre nebo; kto spysnie a s hnevom opúšta Boha, je plevou pre peklo2.
2. Zaiste chceme počut štastlivý výrok vyvo¬lených, ked sa bude rozhodovat o našej spáse. Ale podmienkou tohto výroku je pripodobnenie nášho života životu Ježiša Krista. - Lebo ktorých pred- poznal, tých aj predurčil, aby sa stali podobnými obrazu jeho Syna (Rím 8, 29). - Obraz Ježišov je vtelenou bolestou. Večné Slovo sostúpilo na zem, aby nas svojím príkladom naučilo niest kríže ktoré nam Boh posiela. - Na to ste povolaní, aby ste kracali v šlapajach Kristových, ktorý trpel za vas a dal vám príklad (1 Pt 2, 21). - Kristus chce
trpieť, aby nás oduševnil za utrpenie. Ó, Bože, aký¬že bol život Ježiša Krista? Život pohŕdania a útrap. Prorok nazýva Vykupitela pohŕdaným, mužom bolesti, posledným z mužov. (Porov. Iz 53, 3).
3. Ako večný Otec zaobchádzal so svojím mi¬lovaným Synom, tak zaobchádza s každým, koho miluje a prijíma za syna. — Koho miluje Pán, toho tresce a prútom šibe syna, ktorého rád má (Žid 12, 6). Ježiš o tom hovorí sv. Terézii: — Vedz, že môjmu Otcovi sú najmilšie tie duše, ktoré sú utr¬peniami najviac navštevované3. — V škole tak velkého Majstra musela si sv. Terézia zamilovať utrpenie. Trochu svojho hrdinstva poodkrýva, ked hovorí, že by svoje trápenie nezamenila za všetky poklady sveta4. Po smrti sa ukázala jednej duši a povedala jej, že dostala v nebesách velkú odimenu nie tak za dobré skutky, ako skôr za utrpenie, ktoré za života z lásky k Bohu dobrovolne znᬚala. A končí takto: — Keby som si mohla želat návrat do pozemského života, želala by som si to len preto, aby som mohla z lásky k Bohu vola¬co trpiet5.
4. Kto miluje Boha a trpí, má z utrpenia dvoj¬násobný osoih pre nebo. Sv. Vincent z Pauly vra¬ví: Duša, ktorá netrpí, má to považovať za zna¬menie, že je vo velkej nemilosti u Boha. Spoloč¬nosť alebo osoba, ktorá netrpí a ktorej celý svet tlieska, stojí v blízkosti záhuby . Sv. František Asiský žalostne nariekal, ked mu niektorý deň uplynul bez krížov. Bál sa, že Boh na neho zabu¬dol . Sv. Ján Chryzostom píše, že ked Boh udelí niekomu milosť utrpenia, preukazuje mu väčšiu priazeň, ako keby mu dal moc kriesit mŕtvych.
Ked človek koná zázraky, ostáva dlžníkom Bo¬žím, ale utrpením činí človek dlžníkom Boha. Ke¬by ti Boh nedal iný dar, iba možnost trpiet pre Neho, už to by bol velký dar. Keby ti Boh ne¬dal za tvoju lásku inú odmenu, ako nové utrpe-nie, už tým ti dal velkú odmenu. Väčšiu milost dal Boh sv. Pavlovi, ked dopustil, aby strádal v ža¬lári pre meno Ježišovo, ako ked mu dovolil na¬zrieť do tretieho neba .
5. Nič nie je Bohu také milé, ako ked vidí du¬šu trpezlivo a pokojne niest kríž, ktorý jej dáva na plecia. Duša, ktorá miluje Ježiša Krista, chce sa Mu vo všetkom pripodobniť. Milujúci sa dhce pripodobniť milovanému. Sv. František Saleský hovorí: — Rany Ukrižovaného sú ústami, ktoré jasne hovoria, ako treba pre Nebo trpiet. Trpiet stále pre Ježiša, to je veda svätých. V tejto ško¬le sa staneme aj my chytro svätými0. — Sv. Ján videl svätých odetých rúchom bielym a s palma¬mi v rukách. (Porov. Zjv 7, 9.) Palma je odzna¬kom mučeníkov. Ale či všetci svätí podstúpili mu¬čenícku smrt? Sv. Gregor odpovedá, že všetci svätí boli mučeníkmi alebo mečom alebo trpezli¬vosťou . Takými mučeníkmi môžeme a máme byt aj my.
zoruj tieto rany. Tvoje bolesti nikdy nedosiahnu stupeň mojich rán11.
Večný Otec nikoho neprijme do svojho zvlášt¬neho priatelstva bez kríža. Už len táto myšlien¬ka by bola bláznovstvom12. Sv. Terézia nám do-dáva odvahy k utrpeniu útešnými slovami: — Boh nikdy neposiela utrpenie bez toho, žeby ho hned nesplatil nejakým prejavom priazne13.
Ježiš Kristus sa zjavil blahoslavenej Baptiste Varani a povedal jej, že Boh preukazuje svojim milovaným dušiam tri najväčšie dobrodenia: ne- hrešit, konat dobré skutky a najväčšie z nich — trpiet z lásky k Nemu14. Ked duša vykoná z lás¬ky k Bohu volaco dobrého, Boh sa jej odvdačí tým, že jej pošle utrpenie15. Svätí (lakovali Bo¬hu za svoje utrpenia. Ked sv. Ľudovít, francúz¬sky král, hovoril o svojom zajatí v Turecku, skon¬čil slovami: — Teším sa a viac dakujem Bohu za trpezlivost, ktorú mi poprial počas môjho za¬jatia, ako keby som bol vydobyl celú zem14. — Sv. Alžbeta, durínska královná, bola po manželo¬vej smrti aj so synom vykázaná z vlasti. Všetci ju opustili. Alžbeta sa odobrala do františkánske¬ho kláštora, kde zaspievala Te Deum na podako- vanie, že ju Boh tak obštastnil, ked jej dal trpiet z lásky k Nemu17.
7. Sv. Jozef Kalasanský hovorieval: — Kaž¬dá námaha je nepatrná, ked ide o to, aby sme si získali nebo18. — Apoštol píše: — Súdim však, že utrpenia terajšieho času nie sú rovné sláve, v kto¬rej sa máme zjavií (Rim 8, 18). — Nesmierne vela by sme získali, keby sme celý život trpeli všetky muky, ktoré vytrpeli svätí mučeníci, aby sme sa aspoň na jediný okamih radovali v nebesách.
S ovela väčšou radosťou musíme objať životné kríže, ked si pomyslíme, že týmto krátkym utr¬pením si môžeme získat blaženosť, ktorá potrvá večne. — Ved terajšie dočasné a Fahké bremeno súženia získa nám nadovšetko nesmiernu a veP- kú večnú slávu (2 Kor 4, 17). Ked tyran hrozil sv. Agapítovi, že mu spáli hlavu rozžeraveným šiša- kom, odvetil útly mladík: — £i mojím údelom môže byt väčšie šťastie, ako ked stratím hlavu, aby som ju v nebi uzrel korunovanú? — To isté povedal sv. František: — Tak velké je dobro, ktoré očakávam, že každé utrpenie je mi vítané19. — Kto chce byt v nebi korunovaný, musí na sve¬te bojovať a trpieť: —...ak s ním znášame utr¬penia, s ním budeme aj kráFovaf (2 Tím 2, 12). — Nie je možná odmena bez zásluh, ani zásluha bez trpezlivosti. — A ked niekto zápasí, nedosiahne veniec (vííazstva), ak nezápasí podFa pravidiel (2 Tim 2, 5). — Kto zápasí s väčšou trpezlivosťou, dostane väčšiu korunu. Podivné! Ked ide o po¬zemské dobrá, svetáci sa usilujú vy získat tolko, kolko je len možné. Ked však ide o dobrá več¬né, skromne hovorievajú: Budeme spokojní, ked sa nám v nebi ujde nejaký Ikútik.
Svätí celkom inak smýšlali. Oni boli na tom¬to svete so všetkým spokojní. Ba čo viac. dobro- volne sa zriekali pozemských majetkov a rado¬stí. Ked však išlo o majetky večné, neboli takí ma¬licherní. Naopak, snažili sa vyzískat čo najviac. Pýtam sa: Ktoré počínanie je múdrejšie a opa¬trnejšie?
8. Zanechajme na chvílu nebo a vráťme sa na zem. Už z celkom prirodzených príčin je trpezli¬vosť potrebná. Kto trpí s väčšou trpezlivosťou.
žije na svete spokojnejšie. Sv. Filip Neri sa vy¬jadril, že na tomto svete niet očistca. Je tu len peklo a nebo. Kto trpezlivo znáša utrpenie, žije v pozemskom nebi; kto utrpenie preklína, trpí v pozemskom pekle.20 Sv. Terézia píše, kto s láskou prijíma kríže, ktoré mu Boh posiela, že ne¬cíti ich ťarchu21. Ked bol sv. František súženia¬mi bičovaný, tŕním korunovaný a križovaný, pri¬znal sa: — Od tej doby, čo som zahrnutý proti- venstvami a tajným odporom, pociťujem taký slad- • ký pokoj, že sa mu nič na svete nemôže vyrov¬nať. Tieto protivenstvá sú predzvesťou, že sa mo¬ja duša čoskoro spojí s Bohom, ktorý je mojou jedinou ctibažnostou a jedinou túžbou môjho srd¬ca. — A kto by nežil v pokoji, ked vedie život spo¬riadaný, ked je spojený s Bohom a s Jeho svä¬tou vôlou? Istý reholník a misionár v Indii pri¬šiel k popravisku, na ktorom stál odsúdenec. Ne¬šťastník ho zbadal v zástupe, zavolal si ho a vy¬znal sa mu: — Vedzte, otče, že aj ja som bol vo vašom ráde. Kým som zachovával pravidlá, bol som vnútorne štastný a spokojný. Ked som sa však oddal vlažnosti, hned som všade pociťoval tažkosti. Ťažkosti sa stupňovaly, až sa mi stály neznesitelnými. Vystúpil som z rádu a oddal sa zločinnému životu, ktorý ma priviedol k tomuto popravisku. Hovorím vám to preto, aby môj prí¬klad zachránil iných od podobného osudu.
Ctihodný P. Ľudovít z Pontu hovorieval: — Po¬kladaj v tomto živote všetko sladké za trpké a trpké za sladké a budeš stále žiť v pokoji23. — Sladkosti lahodia smyslom, ale vždy zanecháva¬jú trpkost výčitiek svedomia pre hriešne zalúbe- nie, ktoré sme v nich mali. Naopak, trpkosti sa
stávajú sladkými a vítanými, ked ich prijmeme- s trpezlivosťou a láskou z ruky Božej.
9. Budme presvedčení, že v tomto slzavom údolí nemôžeme si nadobudnúť pravý pokoj srd¬ca inak, ako trpezlivým objatím útrap, aby sme sa zalúbili Bohu. Sme v stave porušenosti, žije¬me nakazení hriechom. Stav svätých na zemi je: v milovaní trpieť. Stav svätých v nebi je: v mi¬lovaní sa radovať. P. Segneri Mladší napísal jed¬nej kajúcnici, aby ju oduševnil za utrpenie, aby si napísala pod kríž tieto slová: — Tak sa miluje24. — Najlepšou poznávacou známkou, či naozaj mi¬lujeme Boha, nie je utrpenie samo, ale rozhodná vôla trpieť z lásky k Ježišovi Kristovi. — A či môže byt väčší zisk, vraví sv. Terézia, ako mat záruku, že sa lúbime Bohu25? — Žial, väčšina lu- dí sa hrozí slovíčka kríž, poníženie, súženie. Ale, vdaka Bohu, nechýbajú ani milujúce duše, ktoré sa z utrpenia tešia a život bez neho by sa im zdal bezútešným. Istá zbožná duša hovorí: — Po- hlad na ukrižovaného Ježiša robí mi kríž tak mi¬lým. že sa mi zdá, ako by som nemohla byt šťast¬ná bez utrpenia. Láska Ježiša Krista je mi dosta¬točnou náhradou za všetko. — Ježiš nechce sla¬bé duše, ktoré utekajú pred každým trápením. Ne-chce slabochov: — Kto chce za mnou ísť, nech zaprie sám seba, vezme každodenne svoj kríž a nasleduje ma (Lk 9, 23). — Ale treba kríž vziať a niesť nie z donútenia, ale pokorne, s trpezlivo¬sťou a láskou.
10. Ó, ako velmi sa lúbi Bohu, kto pokorne a trpezlivo objíma kríže, ktoré mu On posiela. Sv.. Ignác z Loyoly hovorí: — Niet dreva, ktoré by bolo schopnejšie roznietit a udržať v nás oheň,
lásky Božej, ako drevo svätého kríža26. — Sv. Gertrúda sa pýtala Pána, čo by Mu mohla a ma¬la obetovat, aby sa Mu čo najviac zalúbila. A Pán jej odpovedal: — Dcéra moja, nič milšieho mi ne¬môžeš obetovat, ako ked trpezlivo znesieš vše-tky súženia, ktoré ti pošlem27. — Velká služob¬nica Božia, sestra Viktória Angelini, sa vyslovila, že jediný deň krížom posvätený má väčšiu cenu ako sto rokov, prežitých v duševných cviče¬niach28. Podobne hovorí blahoslavený Ján Avilla: — Jediný raz pochváliť Pána v utrpení má väčšiu cenu ako tisíce vdakovzdávaní v šťastí29. Škoda že ludia nepoznajú cenu utrpenia, znášaného z lás¬ky k Bohu. Blahoslavená Angela z Foligno vra¬ví, že utrpenie by sa staio predmetom lúpeže, keby sme poznali, čo znamená trpiet pre Boha.50 lebo každý by využil všetky myslitelné príleži¬tosti k utrpeniu. Sv. Mária Magdaléna z Pazzis nechcela zomriet, priala si tu zostat, lebo — ako hovorievala — v nebi už nemožno trpiet31.
11. Duša, ktorá miluje Boha, nestará sa o nič iného, iba o to, aby sa celkom spojila s Bohom. Ale vedzme, že sa bez utrpenia s Bohom doko¬nale nespojíme32. Boh chce utrpením vypáliť v nás všetky nezriadené vnútorné i vonkajšie sklony. Urážky, pohŕdania, choroby, opustenosť, úzkosti, pokušenia a iné protivenstvá sú nám potrebné, aby sme bojovali a vítazne potlačili svoje nezria-dené hnutia natolko, že by sme ich už ani nepo¬ciťovali. Kým nám nebudú protivenstvá z lásky k Bohu sladkými, ale trpkými, nebudeme môcť hovorit o spojení s Bohom.
12. Duša, ktorá sa chce celkom spojiť s Bo¬hom, nesmie v tomto živote vyhladávat radosti.
ale: utrpenia, a to vždy a vláde. Musí náruživo objímať všetky dobrovolné umŕtvenia, ale ešte s väčšou náruživosťou a láskou umŕtvenia nedo- brovolné, lebo tieto sú Bohu milšie. — Lepší je muž trpezlivý ako silný (Prís 16, 32). Bohu sa Iú~ bi, ked sa niekto postí, nosí pichlavé retiazky, ked sa bičuje. Ved tu treba velkej sily. Ale ovela viac sa lúbi Bohu ten, kto dokazuje statočnosť trpez¬livým a radostným znášaním krížov, ktoré mu On posiela. Sv. František Saleský hovorí: — Umŕt-venia, ktoré prichádzajú priamo od Boha alebo z Jeho dopustenia od ludí, sú ovela vzácnejšie ako tie, ktoré si sami vy volíme. Je všeobecným pravidlom, že tam je viac zalúbenia Božieho, kde je menej z našej vlastnej vôle. My sami máme z toho väčší otsoh33.
Na to isté upozorňuje sv. Terézia: — Utrpe¬niami, ktoré nám posiela Boh alebo ktoré nám Zaviňujú ludia, získame viac za jediný deň, ako za desat rokov utrpeniami, ktoré sme si sami zvo¬lili34. To dobre pochopila sv. Mária Magdaléna z Pazzis, ked povedala s nepochopitelnou velko- myselnostou, že niet na svete takej krutej bole¬sti, ktorú by s radosťou neznášala, ked si pomyslí, že pochádza od Boha. Táto myšlienka ju uspoko¬jovala v strašlivých mukách, ktoré za pät rokov znášala s hrdinskou trpezlivosťou35. Sv. Hippolit Durazzo vraví: — Nech Boh stojí, kolko chce, nikdy nie je pridrahý36.
13. Prosme Boha, aby sme boli hodní Jeho svätej lásky. Keby sme Ho dokonale milovali, po¬kladali by sme všetky dobrá tohto sveta za dym a blato, ale pohŕdania ä utrpenia by nám boly rozkošou. Pre dušu, ktorá sa zasvätila výhradne
Bohu, nejestvuje nič iné okrem Boha. Sv. Ján Chryzostom píše: — Ked niekto dosiahne doko¬nalú lásku k Bohu, zdá sa mu, ako by bol na svete sám jediný. Nestará sa o slávu, ani o potupu, pohŕda pokušeniami i utrpením, stráca zá¬ujem o všetko a netúži po ničom. Kedže nenachá¬dza nikde oporu, ani odpočinok, bez únavy hladá svojho milého. V práci i pri jedle, v spánku ~ i v bdení, v každom zamestnaní i v každom rozho-vore myslí na svojho milého a hladá ho, lebo kde má svoj poklad, tam má i svoje srdce37.
V tejto hlave som hovoril o trpezlivosti vše¬obecne. V hlave pätnástej sa zmienim o jedno¬tlivých prípadoch, v ktorých sa máme zvlášt cvi- čit v tejto čnosti.
Vrúcne vzdychy a prosby.
Môj drahý, milovaný Ježišu, môj poklad! Pre urážky, ktorých som sa dopustil, si nezaslúžim, aby som Ta mohol milovat. Ale pre Tvoje záslu¬hy Ta prosím, učiň ma hodným Tvojej čistej lás¬ky. Milujem Ťa nadovšetko a z celého srdca lu- tujem, že som Tebou volakedy pohŕdal a zo svo¬jej duše Ta vypudil. Teraz Ťa však milujem viac ako seba samého. Miilujem Ta celým srdcom, ó, nekonečné dobro, milujem Ťa, milujem Ťa a nič iného si nežiadam, len aby som Ta dokonale mi¬loval, a ničoho sa neobávam, len aby som nebol zbavený Tvojej svätej lásky.
Ó, môj najmilší Vykupitelu, daj, nech poznám, aké si velké dobro, nech poznám lásku, ktorou si ma miloval, aby si ma prinútil Ta milovat.
Ô, môj Bože, nedopust, aby som bol ešte taký nevdačný voči tolkej dobrote. Je dost urᬞok, ktorých som sa dopustil. Už Ta viac nechcem opustit. Roky, ktoré mi ostávajú, chcem zasvätit Tvojmu milovaniu a Tvojmu zalúbeniu. Môj Ježišu, moja láska, príd mi na pomoc! Príd na pomoc hriešnikovi, ktorý Ta chce milovat a byt celý Tvoj.
Ó, Mária, nádej moja. Tvoj Syn Ta vyslyší, Pros za mňa a vypros mi milost, aby som Ho dokonale miloval.
Hlava šiesta.
Láska /a dobrá.
Kto miluje Ježiša Krista, miluje vlúdnosí.
1. Duch vlúdnosti je duchom Božím. Duch Bo¬ží je nad med sladší. (Porov. Sir 24, 27). Duša, ktorá miluje Boha, miluje všetko, čo miluje Boh. Pokial je to dovolené, usiluje sa všetkým radost¬ne pomáhaí, všetkých tešit a všetkých uspokojií. Sv. František Saleský, majster a príklad svätej vlúdnosti, vraví: — Pokorná vlúdnosí je čnost čností a Boh nám ju tak dôrazne odporúča. Preto sa máme v nej vždy a všade cvičit1. — Pre prak¬tický život nám dáva toto zlaté pravidlo: — Ked pozoruješ, že volaco môžeš urobit s láskou, urob to! Co sa však nedá urobit bez roztrpčenosti, ne-chaj to2! — Nemusím vari poznamenáva!, že svä¬tý František myslí na to, čo môžeme nechat bez urážky Boha. Urážku Boha musíme vždy zame- dzit tak chytro, ako je to len možné.
2. Chudobní čakajú na našu lásku. Na prvom mieste voči nim osvedčujeme vlúdnosí, lebo ludia s nimi obyčajne zle zaobchodia práve preto, že sú chudobní. Nemocní čakajú na slová útechy. Choro-ba sklučuje. Velmi často «a im nedostane láska¬vého ošetrenia.
Nadovšetko však máme vlúdnosí osvedčovaí voči nepriatelom — Nedaj sa premočí zlu, ale dobrom premáhaj zlo (Rim. 12, 21). — Nenávisí splácajme láskou a prenasledovanie odplácajme vlúdnosíou. Svätí si láskou získali i najzaíatejších nepriatelov.
3. Sv. František Saleský vraví: — Ničím ne¬dáme svojim bližným taký dobrý príklad, ako láskyplným a dobrotivým zaobchádzaním.3 — Na perách Františkových žiaril vždy úsmev a jeho tvár dýchala dobrotou, ktorá sa zračila i v slovách a posunkoch.4 Sv. Vincent z Pauly o ňom svedčí, že nepoznal lepšieho človeka. Zdalo sa mu, že biskup Saleský má vytlačený obraz vlúdnosti Ježiša Krista.5 Ked volaco nemohol dovoliť bez,, poškvrnenia svojho svedomia, odoprel to tak láskavo, že i ten, čo nič nedostal, odchádzal usmierený a spokojný. Takto si počínal voči vše-tkým, voči predstaveným i seberovným, i voči nižšie postaveným, doma i vonku.6 Tým sa líšil od tých, ktorí — ako sám povedal — mimo domu zdajú sa byt anjelmi, ale doma sú diablami.7 Nikdy si nesťažoval na nevšímavosť a nepozornosť slu¬hov. Ked ich predsa niekedy napomínal, robil to vždy slovami vlúdnymi.8
Týchto slov a tohto počínania neoh si všimnú zvlášť predstavení. Predstavený sa musí chovať voči poddaným s najväčšou vlúdnostou. Ked im volaco rozkazuje, nech to vyznie radšej ako prosba, a nie ako rozkaz. Sv. Vincent z Pauly vravieval: — Najlepší prostriedok, ktorým si predstavený zaistí poslušnosť poddaných, je vlúd- nost.9 — Podobne sa vyslovila sv. Jana zo Chan¬tai: — Vela spôsobov som za svojho úradu vy¬skúšala, ale nenašla som lepší ako vlúdnost a trpezlivosť.™
Najmä vtedy si musí predstavený počínať lás¬kavo, ked musí karhať chyby. Iné je karhať dô¬razne. Ale zvlášť vtedy, ked sa chyba i po opät- nom napomenutí opakovala. Ale chráňme sa kar- hania drsného a hrubého: Kto v hneve karhá, viac škodí ako osoží.
Túto horkú horlivosť zavrhuje sv. Ján. MnOhf sa vystatujú, že týmto spôsobom udržujú rodinu v poriadku. Takto vraj načim panovať. Ale celkom inak smýšla sv. Jakub: — Ale ak máte v srdci príkru vášnivosí a svárlivosf, nevychvalujte sa..l (Jak 3, 14). Ked predsa vo velmi zriedkavom prípade musíme použit slov príkrych, aby chybu¬júci poznal závažnosť svojej chyby, zmiernime napokon ostrie slov slovom osladzujúcim a príve¬tivým. Hojme rany olejom a vínom, ako to urobil1 Samaritán v Evanjeliu. Sv. František Saleský hovorí: — Ako olej ostáva na poVrchu tekutín, tak vo všetkom našom počínaní musí byt navrchu láskavosť.11 — Ked je ten, ktorého máme pokar¬hať, vzrušený, odložme pokarhanie a počkajme, kým sa jeho mysel utíši. Inak ho ešte viac popu- díme a napomenutie bude bezvýsledné. Sv. Ján, reholný kanonik, povedal: — Kým dom horí, nesmieme prikladať drevo na oheň.12
5. Neviete, čieho ducha ste (Dk 9, 55). — Takto odpovedal Ježiš Kristus svojim učeníkom Jakubovi a Jánovi, ked svolávali tresty na Samaritánov za to, že pred nimi zatvorili mestské brány. Duch Ježišov je samá sladkosť a dobrota. Ved: — Syn človeka neprišiel duše zahubií, ale zachráni! (Lk 9, 56). — S akou láskavosťou sa choval voči cudzoložnici. Neodsudzuje, ale pozdvihuje z hrie¬chu; _ Žena., nikto ía neodsúdil?.. Ani ja ía neodsudzujem. Chod a odteraz nehreš! (In 8, lOn) S podobnou láskavosťou hladá Samaritánku, aby ju obrátil. Predovšetkým žiada, aby mu dala piť. Že¬na by ho chcela trochu dobiedzať. Ale Ježiš pokra¬čuje: — Ó, keby si poznala, kto je ten, čo od teba žiada nápoj! — Napokon sa jej zjavuje ako oča¬kávaný Mesiáš. A s akou nežnosťou sa snaží obrátiť bezbožného Judáša! Dovoluje mu, aby s Ním jedol pri jednom stole, umýva mu nohy. Ešte i v tom okamihu, v ktorom Ho zrádza, upozorňuje nešťastníka na hrozný čin: — Judáš, bozkom zrá- dzáš Syna človeka? (Lk 22, 48).
S rovnakou láskou pozdvihuje úbohého Petra. Na dvore velkňaza zrieka sa Peter svojho Maj¬stra. Ale, čo vravím? Nezrieka sa Ho. Zo strachu o život nechce sa k Nemu priznat, zapiera Ho, dokonca prísahou tvrdí, že nie je Jeho učeníkom. A Ježiš? — I obrátil sa Pán a pozrel na Petra (Lk 22, 61). —Pohlad Ježišov bol nežný. Nevyčitu- je Petrovi jeho hriech. Tento pohlad stačil, aby apoštol po celý život oplakával urážku, ktorú vtedy spôsobil svojmu Majstrovi.
6. Ovela viac získame vlúdnostou ako prch¬kosťou. Sv. František Saleský píše, že nezrelý plod je trpký. Ked však ho naložíme, stáva sa sladkým a príjemným. I napomenutia sú trpké. Ale ked ich dáme s láskou a vlúdnostou, stávajú sa príjemnými a získavajú nám duše.13 O sv. Vin¬centovi z Pauly sa rozpráva, že za tú dobu, čo riadil kongregáciu, len trikrát drsne pokarhal. Neskoršie aj to olutoval, lebo výsledok bol zakaž¬dým opačný. Kedykolvek pokarhal láskavo, vždy docielil nápravu.14
7. Sv. František Saleský dosiahol vlúdnostou všetko, čo len chcel. Podarilo sa mu získať pre Boha aj najzatvrdilejších hriešnikov.15 Sv. Vincent z Pauly zanechal svojim žiakom túto zásadu: — Vlúdnost, láska a poníženosť nám podivuhodne zís¬kavajú ludské srdcia. Tieto čnosti tak uchvacujú človeka, že sa podrobí veciam, ktoré najviac odpo¬rujú prirodzenosti.16 — Raz poslal svojmu kňazovi velkého hriešnika, aby ho priviedol na pokánie. Kňaz sa namáhal. Ale hriešnik ostal tvrdý. Preto poprosil svojho duchovného otca, aby sa hrieš¬nika sám ujal..Svätý Vincent sa s ním poshováral a obrátil ho. Hriešnik vyznal, že vlúdnost a láska sv. Vincenta premenily jeho srdce.
Svätý nemohol zniest, ked jeho misionári zaob- chodili s kajúcnikmi príkro. Hovorieval im, že duch temnosti využíva prísnosti niektorých, aby zahubil čo najviac duší.
8. Cvičit sa treba vo vlúdnosti voči všetkým, pri každej príležitosti. Sv. Bernard upozorňuje, že mnohí sú tichí, ked všetko ide podlá ich chuti. Ked však príde neštastie a protivenstvo, hned vnútorne vzplanú a začnú vybuchovat ako Ve¬zuv.17 Takíto ludia sú ako žeravé uhlie pod popo¬lom.
Kto sa chce stat svätým, musí byt ako lalia medzi tŕnim. Hoci tŕnie pichá, lalia predsa ostane laliou. Vždy je rovnako príjemná a milá. Duša, ktorá miluje Boha, je vnútorne vyrovnaná a táto vyrovnanosť sa odráža i na tvári. Štastie i nešťa¬stie prijíma s rovnakou láskou, ako spieva kardinál Petrucci:
Tvory sa vôkol v podivných hrách menia, končia pút žitia na úskalí mnohom, srdce však v hĺbkach spojené je s Bohom, ostáva jedno v šírom mori vrenia.18
9. V neštastí poznáme ducha človeka. Sv. František Saleský nežne miloval rad Navštívenia, ktorý ho stál tolko námah. Ako každé dobré die¬lo, tak i toto chcel svet zničit. Už stál nad prie¬pasťou. Ale svätý František nestratil duševný pokoj. Bol by býval spokojný, aj keby mal byt svedkom jeho zničenia, keby sa tak zalúbilo Bohu. Píše: — Odvtedy, čo žijem v samých protiven- stvách a odporoch, cítim taký sladký pokoj, aký som dosial nepocítil. Sú to istotne predzvesti blí¬žiaceho sa spočinutia mojej duše v Bohu. A to je moje jediné želanie.19
10. Ked už musíme volaco odpovedať tomu, kto nás velmi sužuje, odpovedzme mierne, lebo: — Odpoved mierneho krotí hnev (Prís 15, 1). — Jediná mierna odpoved možno postačí, aby sme uhasili oheň prchkosti. Ked však sme sami rozru¬šení, lepšie urobíme, ked budeme mlčat, hoci by sa nám zdalo, že je potrebné vysloviť, čo máme na jazyku. Ked predsa náruživosti povolíme, zistíme, že všetky naše slová boly chybami.
11. Miernosti potrebujeme aj sami voči sebe. Hnevat sa na seba po spáchanej chybe nie je po¬kora. V skutočnosti je to skrytá pýcha, ako by by sme neboli takí úbohí, akí naozaj sme. Svätá Terézia vravievala: — Hnevat sa po spáchanej chybe na seba je ovela väčšou chybou ako chyba sama, lebo v sprievode tejto chyby idú mnohé iné, ako zanedbávanie pobožností, modlitby, sv. prijímania. A ked ich predsa nezanedbáme, koná¬me ich aspoň povrchne.20 — Sv. Alojz Gonzaga povedal, že v mútnej vode nie je vidiet. A práve v takejto vode loví diabol.21 — Ked je duša roz¬rušená, nepoznáva náležíte Boha. Ked padneme do chyby, ponáhlajme sa s dôverou k Bohu, prosme- Ho, aby nám odpustil, a volajme k Nemu tak, ako.
volávala sv. Katarína Janovská: — Pane, toto sú kvietky z mojej záhrady.22
Milujem Ta celým srdcom a lutujem, že sotn Ta rozhneval. Už to viac neurobím. Príd mi na pomoc!
Vrúcne vzdychy a prosby.
Ó, blažené putá, ktoré viažete duše s Bohom, spútajte aj mňa, a spútajte ma tak pevne, aby som sa už nemohol odlúči! od lásky môjho Boha! Ježišu môj, milujem Ta. Milujem Ta, Ty poklad a život mojej duše. S Tebou sa spojujem a Tebe sa všetok odovzdávam. Nie, môj milovaný Pane, nič nechcem, len mi dovol, aby som Ťa velmi milo¬val. Aby si splatil dlh za moje hriechy, kráčal si aiko zločinec v putách ulicami jeruzalemskými, dal si sa pribit na kríž, na ktorom si vytrval až do smrti. Ach, pre zásluhy takých velkých múk nedopust, aby som sa volakedy od Teba odlúčil.
Lutujem nadovšetko, že som Ťa volakedy zaznával. Umieňujem si, že is Tvojou milostou radšej umriem, ako by som Ťa mal urazit hrie¬chom tažkým alebo všedným. Ó, Ježišu môj, Tebe sa odovzdávam. Milujem Ta celým srdcom, milu¬jem Ta viac ako seba samého. V minulosti som Ta obrážal, ale teraz to lutujem a chcel by som bolestou zomriet. Pritiahni ma celkom k sebe. Teba chcem, a nič viac. Daj, aby som Ťa miloval,, a potom rob so mnou, čo sa Ti lúbi.
Ó, Mária, nádej moja, spoj ma s Ježišom a učiň, aby som s Ním spojený vždy žil i zomrel, až prí¬de onen krásny deň v blaženom královstve, ked sa už nebudem obávat, že stratím Jeho lásku.
Hlava siedma.
Láska nezávidí
Kto miluje Ježiša Krista, nezávidí mocným tohto sveta, ale závidí tým, čo viac Ježiša milujú.
1. Láska nezávidí, lebo nemôže závidieí sve¬tákom pozemské majetky, po ktorých nebaží a ktorými pohŕda.1 Treba rozoznáva! dvojakú zá¬visí: špatnú a dobrú. Hriešne závidí ten, čo smúti pre .pozemské dobrá, ktorými oplývajú druhí. Rád by ich mal pre seba a nechce ich dožičit iným.
Svätá žiarlivost nielen že nezávidí mocným tohto sveta, ktorí sú zahrnutí poctami a svet¬skými rozkošami, ale má s nimi úprimnú útrpnost. Nič nehladá a po ničom nebaží, iba po Bohu, a o nič iného sa neusiluje, iba o to, aby Boha čo naj¬viac milovala. Preto sväto závidí tým, čo Ho viac milujú ako ona, lebo v milovaní Boha by chcela prevýšit aj serafínov.
2. Toto je jediný ciel, ktorý majú svätí na tomto svete, ciel, ktorý tak uchvacuje a láskou zraňuje Srdce Božie, že Ho núti k slovám: — Zranila si srdce moje, sestra moja, nevesta, zra¬nila si srdce moje jedným z očí tvojich (Pies. 4, 9). — Toto jedno oko znamená jediný ciel, ktorý má zasnúbená duša vo všetkých skutkoch a my- šlienkách. Jej jediným cielom je zalúbit sa Bohu. Svetáci sa pozerajú na veci mnohými očami. Majú rozličné ciele. Jedni sa chcú zalúbit ludom, iní bažia po cti, iní túžia po bohatstve. Iní chcú aspoň uspokojit seba samých. Svätí sa dívajú na veci len jedným okom. Pri všetkom, čo robia, majú jediný ciel — zalúbit sa Bohu. S Dávidom
vravievajú: — Čo ml je na nebi? A čo som chcel bez teba na zemi?... Boh srdca môjho a diel môj je Boh na veky (2 2, 25 n).
Čo by som si žiadal, môj Bože, na tomto i na onom svete, ked nie Teba samého? Ty si moje jediné bohatstvo, Ty si jediným pánom môjho srdca. — Nech sa radujú boháči z pokladov sveta, nech sa královia pýšia svojimi královstvami! Ty, Ježišu môj, si môj poklad a moje bohatstvo!12 — Rozumieš týmto krásnym slovám sv. Pavlína?
3. Nestačí len dobré skutky konat, treba ich konat dobre. Aby naše skutky boly dobré a doko¬nalé, musíme ich konat s čistým úmyslom, len preto, aby sme sa zalúbili Bohu. Dôstojnú chvá¬lu vzdaly zástupy Ježišovi Kristovi, ked o Nom povedaly: — Všetko dobre učinil (Mk 7, 37). — Mnohé skutky sú samy v sebe chválitebné, pre¬tože však ich konáme pre iný ciel ako pre slávu Božiu, nemajú pred Bohom ceny, alebo majú len velmi malú. Sv. Mária Magdaléna z Pazzis pove¬dala: — Boh odmeňuje naše skutky podlá váhy čistoty.3 — Pán prijíma naše skutky a odmeňuje ich podlá čistoty nášho úmyslu. Ale, Ó, Bože, ako tažko nájst nejaký skutok, ktorý by sme vyko¬nali jedine pre Boha! Spomínam si na istého svä¬tého staručkého reholníka, ktorý vela pracoval a zomrel v povesti svätosti. Pri pohlade na uply¬nulý život povedal mi celý smutný a prestrašený: — Beda ked sa zadívam na všetky skutky svojho života, nenachádzam ani jediný, ktorý by som bol vykonal jedine pre Boha! — Je to prekliata seba- Iáska, ktorá zaviňuje, že strácame úplne alebo aspoň z velkej časti ovocie svojich skutkov. Pred ňou nie sú bezpečne ohradené ani najsvätejšie úrady. Kolkí kazatelia, spovedníci a misionári sa velmi namáhajú, a predsa získavajú len velmi málo zásluh, ak vôbec o nich môžeme hovorit, lebo nepracujú iba pre Boha, ale pre svetskú slávu, alebo pre vlastný záujem, alebo aspoň pre uspo-kojenie vlastných zálúb.
4. Pán nás napomína: — Pozor si dajte, aby ste svoje dobré skutky nekonali pred ludmi, žeby vás obdivovali. Inak nemáte zásluhy u vášho Otca, ktorý je na nebesách (Mt. 6, 1). — Kto sa preto namáha, aby ukojil svoju náklonnost, už dostal odmenu: — Veru, po vedám vám: Už majú svoju odmenu (Mt. 6, 5). — Aká úbohá je mzda, ktorá sa snižuje na trochu dymu alebo na zdanlivé uspo-kojenie, ktoré sa chytro rozplynie! Prorok Aggeus užíva tu priliehavého obrazu. Kto sa v živote na¬máha pre volaco iného ako pre zalúbenie Božie, ukladá svoju mzdu do deravého vreca. Ked ho raz otvorí, nenájde v ňom nič. (Porov. Ag 1, 6). Kto pracuje pre iný ciel, ako pre slávu Božiu, velmi sa znepokojuje, ked nedosiahne vytúžený výsle¬dok svojich námah. Kto volaco podniká výhradne pre slávu Božiu, ostane spokojný, aj ked sa dielo nepodarí. Pracoval s dobrým úmyslom, chcel sa zalúbit Bohu. A tento ciel dosiahol. Ked Boh sa spokojí s jeho prácou a nechce výsledok, spokojí sa aj on.
5. Chceš vediet, či pracuješ len pre Boha? — Uvažuj,
1. či sa neznepokojuješ, ked si nedosiahol ciel. Ked Boh ho nechce, nechceš ho ani ty.
2. Či sa vieš úprimne tešit, ked druhí vykonajú volaco dobrého, ako keby si to bol vykonal ty sám. - • 1 — :l"l<•'•
3. Či nedávaš prednosť nejakému zamestnaniu -a spokojíš sa s tým, ktoré ti ukladá poslušnosť.
4. Či po práci nečakáš ani vdaku, ani súhlas iných. Či sa netrápiš, ked druhí šomrú a nie sú •s nami spokojní. Či ta uspokojuje myšlienka, že Boh je spokojný?
Ked nehladáš svetskú chválu, nespyšnieš, ked sa dielo podarí. Odpovedz ctibažnosti, ktorá sa ti vnucuje, čo jej odpovedal ctihodný Ján Avilla: — Odíd, prišla si neskoro, lebo svoje dielo som za¬svätil celkom Bohu!4 --
6. S akou láskou sa Boh skláňa k tým, čo svoje dobré povinnosti konajú z lásky k Nemu! — Správne, sluha dobrý a verný! Kedže si bol nad málom verný, nad mnohým f a ustanovím; vojdi do radosti svojho pána (Mt. 25, 23). — Vchádzať do radosti Pánovej znamená radostnú istotu, že sa lúbime Bohu. Ked s radostou konáme to, čo sa lúbi Bohu, čo iného by sme ešte hladali?5 Zalú- bit sa svojmu Stvoritelovi je najväčšia mzda, naj¬väčšie štastie, iktoré môže stvorenie dosiahnuť.
7. A práve toto Ježiš žiada od duše, ktorá Ho miluje. Chce, aby Ho položila ako pečať na svoje srdce a na svoje rameno. (Porov. Pies. 8, 5). Na srdce si kladieme Ježiša, ked vo všetkých pod-ujatiach máme jediný ciel — konat všetko z lásky k Bohu. Na rameno si ho kladieme, ked všade a vo všetkom hladáme iba zalúbenie Božie. Sv. Terézia hovorievala, že nesmie mat inú túžbu, ne¬smie po inom bažit, kto sa chce stať svätým, iba po tom, aby sa zalúbil Bohu.6 A jej prvá duchovná dcéra, Blažena od Vtelenia, hovorievala: — Niet ceny, ktorá by vyvážila najnepatrnejšiu vec, ktorú sme vykonali pre Boha. — Všetko, čo sme vykó- nali pre Boha, je dielom lásky. A láska nás spojuje s Bohom a privlastňuje nám večné dobrá.
8. Hovorí sa, že dobrý úmysel je nebeská alchýmia, ktorá premieňa železo na zlato. Naj¬všednejšie skutky — pracovať, jest, zabávať sa, odpočívať — stávajú sa zlatom, ked ich vložíme do ohňa lásky. Sv. Mária Magdaléna z Pazzis8 tvrdila, že tí, ktorí všetko konajú s dobrým úmyslom, pôjdu priamo do neba a očistca sa ani nedotknú. V Duchovnom poklade sa vypráva, že istý svätý pustovník sa pred každou prácou na ch vílu zastavil a pozdvihol oči k nebesám. Ked sa ho pýtali, prečo to robí, odvetil: — Chcem zasiahnuť ciel!9 — Ako lukostrelec pred vypus¬tením strely dobre mieri, aby zasiahol ciel, tak aj on pred každou prácou pevne uprel zrak na Boha, aby sa Mu svojou prácou zalúbil. Takto si počínajme aj my. Pri práci s času na čas obno¬vujme dobrý úmysel, že sa chceme zalúbit Bohu.
9. Kto má vo všetkom na zreteli iba vôlu Božiu, má svätú slobodu ducha, ktorá je údelom synov Božích. Táto sloboda ich núti, aby vzali na seba všetko, čo sa lúbi Ježišovi Kristovi, bez ohladu na odpor sebalásky alebo ludských ohladov. Lás¬ka k Ježišovi napĺňa svojich milovníkov akousi lahostajnostou. Jej vplyvom s tichou odovzda¬nosťou prijímajú sladké i trpké, nechcú, čo sa im lúbi, ale dychtia po všetkom, čo sa lúbi Bohu. Rovnako vážne vykonávajú úrady vážne i ne-patrné, prijímajú sladkosti i veci protivné. Im stačí, že sa lúbia Bohu.
10. Žial, mnohí chcú slúžiť Bohu, ale len v istom úrade, na istom mieste, s istými spoločníkmi, za istých okolností. Inak prácu zanedbávajú, alebo- ju vykonávajú s nechutou. Títo nemajú slobodu ducha, ale sú otrokmi sebalásky. I to málo, čo konajú, nemá ceny pre večnost, lebo niet v tom zásluhy. 2ijú v ustavičnom nepokoji, lebo jarmo Ježiša Krista je im pritažké. Naopak, praví milov¬níci Ježiša Krista konajú s láskou všetko, čo sa lúbi Ježišovi. Im je lahostajné, či chce, aby Mu slúžili v živote verejnom, vo vážnosti pred sve-tom, či v živote utiahnutom a opovrhnutom. To znamená milovat Ježiša Krista láskou čistou. Cvič¬me sa v tejto láske, premáhajme sebalásku, ktorá by si priala, aby sme konali len velkolepé a čest¬né práce, ktoré sú nám po chuti.
11. Zrieknime sa i všetkých duševných cvičení, ked si Pán žiada, aby sme robili volaco iného. P. Alvarez bol raz velmi zamestnaný vonkajšími prácami. Nemohol sa venovat modlitbe, ako by si bol želal. To ho mrzelo. Túžil, aby ho zbavili úra¬du. Ale Pán ho pokarhal: — Aj ked ta nedržím pri sebe, musí ti stačit, že ta používam ako slu-žobníka.10 — To platí najmä tým osobám, ktoré sa znepokojujú, ked sú nútené z poslušnosti alebo z lásky vynechat zvyčajné pobožnosti. Vedz, drahá duša, že toto znepokojenie istotne nepochádza od Boha, ale od diabla alebo od sebalásky. Alebo sa lúbit Bohu, alebo zomriet! Toto je prvá zásada svätých.
Vrúcne vzdychy a prosby.
Môj večný Bože, Tebe zasväcujem celé svoje srdce. Ale, ó, Bože môj, aké srdce Ti zasväcujem? Srdce, ktoré si stvoril, aby Ta milovalo, ktoré sa však proti Tebe tak často vzbúrilo. Ale vid, Ježišu môj! To srdce je teraz bolestou celkom preniknuté a úprimne lutuje, že Ta hnevalo. Áno, môj drahý Vykupitelu, lutujem, že som Tebou opovrhoval. Som odhodlaný ta poslúchať a milovat za každú cenu. Pritiahni ma úpilne k Sebe. Daj, aby som Ta naozaj miloval. Pre lásku, ktorú si osvedčil, ked si na kríži za mňa umieral, vyslyš ma!
Musím plakat, ked si spomeniem na svoju ne- vdačnost voči Tebe. Ja úbohý bol som stratený. Ale predsa dúfam, že mii svojou milostou vrátiš život. A to bude mojím životom: neprestajne Ta milovat, moje svrchované dobro!
Daj, nech Ťa milujem, ó, nekonečná láska a nič viac si nežiadam od Teba. Ó, Mária, moja Matka, prijmi ma za svojho služobníka a daj. nech ma prijme aj Ježiš, Tvoj Syn!
Hlava ôsma.
Láska sa márnivo nevypína.
Kto miluje Ježiša Krista, nenávidí vlažnosí a miluje dokonalosí.
1. Čím viac sa láska ponára do blbokosti lásky Božej, tým viac sa zrieka všetkého, čo sa nesrov- náva s pravdou a svätostou.1 Správne teda napísal Apoštol, že láska je puto, ktoré spája najdokona¬lejšie čnosti duše: — Nadovšetko však majte lás¬ku, ktorá je spojivom dokonalosti (Kol. 3, 14). — Láska miluje dokonalosí a nenávidí vlažnosí, s akou mnohí slúžia Bohu. Títo sú v nebezpečenstve, že nakoniec stratia lásku, milosí Božiu, dušu a všetko.
2. Vlažnosí je dvojaká: dobrovolná a nedobro- volná. V nedobrovolnej vlažnosti sa dopúšíame chýb bez plného súhlasu vôle len z prirodzenej krehkosti. Takéto chyby sú: roztratenosí v mod-litbách, vnútorné vzplanutie, neužitočné reči, zve- davosí, túžba ukazovaí sa, záluba v jedle a nápoji, hnutie žiadostivosti hned nepotlačované a podobne. Aj týchto chýb sa máme chránií, nakolko len vlá¬dzeme. Ale pre slabosi našej prirodzenosti, hriechom poškvrnenej, je nemožné sa všetkých uchránií. Ani svätí tu neboli výnimkou. Pravda, musíme ich ne- návidieí, pretože sa nelúbia Bohu, ale nesmieme sa pre ne znepokojovaí. »Na to som upozornil v predchádzajúcej hlave. Sv. František Saleský na¬písal: — Myšlienky, ktoré nás znepokojujú, nepo¬chádzajú od Boha, Kniežaía pokoja, ale pochádzajú alebo od diabla alebo od sebalás'ky alebo z prílišnej mienky, ktorú máme o sebe/
3. Znepokojúce myšlienky hned odmietajme a nevšímajme si ich. Nezabúdajme, upozorňuje sv. František, ako sa neuvedomené ohyby nedobrovol- ne páchajú, takže bez ich uvedomenia sú aj vyma¬závané.3 Jediný úkon lútosti, jediný úkon lásky sta¬čí, aby boly sotreté. Ctihodná sestra Mária od Ukrižovaného, z radu sv. Benedikta, videla raz ohnivú gulu, na ktorú padalo vela slamôk. Všetky boly v okamihu na prach spálené. Tento obraz ju poučil, že jediný vrúcny úkon lásky Božej zničí vše¬tky chyby.
Podlá snemu tridentského má ten istý úči¬nok aj sv. prijímanie. Snem nazýval Eucharistiu prostriedkom, ktorý ínáis zbavuje (každodenných chýb/ Je pravda, že tieto chyby sú naozaj chy¬bami, predsa však nie sú prekážkou dokonalosti, presnejšie povedané, začiatku dokonalosti, lebo v tomto živote nik nedosiahne dokonalost úplnú, ktorá je výsadou blaženého královstva.
4. Prekážkou dokonalosti je vlažnost dobro- volná. V tejto žije ten, čo sa dobrovolne a s roz¬vahou dopúšta všedných hriechov. Všetkých s otvorenými očami páchaných hriechov môžeme sa s pomocou milosti Božej uchránit už v tomto živote. Sv. Terézia oslovuje každého z nás: — Od každého s rozvahou spáchaného hriechu, hoci naj¬menšieho, nech vás ochráni Boh!5 — Dobrovol- nými chybami sú napríklad: vedomá lož, malé ohováranie a reptanie, hnevlivé slovo, posmech z bližného, popiohujúce reči, sebaláska, vnútorný odpor, nezriadená náklonnost k osobám druhého pohlavia. — Toto sú červy, ktoré sa nedajú po- znat, kým nezničia ruže čností.6— Takto o nich hovorí sv. Terézia. A na inom mieste nás varuje:
— Nepatrnými chybami si diabol pripravuje prí¬stup do srdca.7
5. Boijme sa týchto chýb. Ony sú príčinou, že BoBi od nás vzdaliije svoju požehnanú ruku. Né- osvecuje nás už takým jasným svetlom, neposky¬tuje nám takú účinnú pomoc a odníma nám duševnú sladkost. Duša, ktorá žije v týchto chybách, odba- vuje si cvičenia zbožnosti s velkou nechutou a s odporom, pomaly začína zanedbáva! modlitbu, sv. prijímanie, návštevy Sviatosti Oltárnej, deviatni- ky. Napokon velmi lahko zanechá všetko, ako sa to prihodilo tolkým neštastným dušiam.
6. Pán splnil hrozbu, ktorú vyslovil proti vlaž¬ným dušiam: — Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci. Kiežby si bol studený alebo horúci! Takto však, keáže si vlažný, ani horúci, ani studený, už-už la vypľúvam z úst (Zj. 3, 15 n)
— Nevdojak sa nám natíska otázka: Je lepšie byt studeným, to jest, zbaveným milosti, ako vlažným? Ano, v istých prípadoch je to lepšie. Studený, pre-budený výčitkami svedomia, ovela lahšie sa po¬lepší ako vlažný. Vlažný sa totiž ukolíše vo svojich chybách, necíti výčitky, nemyslí na polepšenie a konečne takmer zúfa nad svojou spásou. Ctihodný Ľudovít z Pontu hovorieval, že sa v živote dopu¬stil nespočetných chýb, ale že s nimi nikdy neuza¬vrel mier.9 Uzavierat s chybami mier neznamená pokoj, ale skazu. Zvlášt, ked je chyba výsledkom nejakej náruživosti, lakomstva, túžby po vlastnej chvále, odporu proti bližnému alebo nezriadenej náklonnosti k osobe druhého pohlavia. Taká duša je vo velkom nebezpečenstve, že slabé povrázky, ktoré ju pútajú, stanú sa reťazami, ktoré ju stiahnu do pekla.10 Ked nezájde tak daleko, aspoň sa ne¬stane svätou a stratí onu velkú korunu, ktorú jej Boh Chystal, keby bola verne s milosťou spoilupô- sobila. Vták zbavený puta okamžite vzlieta. Len 5o je duša zbavená puta pozemskej príchylnosti, hned zaletí k Bohu. Vela duchovných osôb sa ne¬stane svätými, lebo sa nenamáhajú odlúči! sa od istých nepatrných vecí.
7. Všetka naša skaza je v tom, že málo milujeme Ježiša Krista, Vela je tých, čo sa klaňajú vlastnej osôbke, tých, čo sa oddávajú malomyselnosti, ked sa volaco stane proti ich vôli; tých, čo sú velmi zhovievaví voči sebe zo strachu pred chorobou; tých, čo majú mysel stále roztratenú, lebo všetko chcú počuť a všetko vidieť a všímajú si tolkých vecí, ktoré uspokojujú zvedavosť; tých, čo sú roz¬ladení pre ikaždú nepozornosť voči nim.
Tieto chyby ich natolko znepokojujú, že zane¬dbávajú modlitbu a strácajú sobranost mysle. Hned sú velmi zbožní a veselí, hned netrpezliví a smut¬ní, podlá toho, či môžu všade uplatni! svoju vôlu alebo nie. Takéto duše Ježiša Krista nemilujú, alebo Ho milujú velmi málo. Nepriatelia Boha na nich ukazujú a s posmechom hovoria: Hla, takáto je vaša zbožnosí!
8. Čo má robiť ten, kto upadol do tohto nešťast¬ného stavu vlažnosti? Je naozaj velmi ťažké, aby vlažná duša nadobudla svoju bývalú horlivosť. Ale — čo je nemožné ľudom, možné je Bohu (Lk 18, 27). — Kto sa modlí a užíva prostriedkov, istot¬ne dostane všetko, po čom túži. Vybŕdne z viaž- nosti a nastúpi cestu dokonalosti. Prostriedky sú tieto:
I. Túžba po dokonalosti
II. Odvaha
III. Rozjímanie
IV. časté sv. prijímanie
V. Modlitba
I. Túžba po dokonalosti
9. Prvý prostriedok je teda túžba po dokona¬losti. Sväté žiadosti sú krídla, ktorými sa odpúta¬vame od zeme. Ony dodávajú síl a zmierňujú taž- kosti.11 S jednej strany dodávajú silu napredovat v dokonalosti, s druhej strany ulahčujú námahu cesty. Kto naozaj zatúži po dokonalosti, ten už nezanechá snahy v nej napredovat. A ked túto ne¬zanechá, dokonalost aj dosiahne. Naopak, kto po dokonalosti netúži, stále sa vracia zpät a stáva sa nedotkonalejším. Sv. Augustín vraví, že na ceste k Bohu nenapredovať znamená ustupovať.12 Kto neikráča vpred, je stále strhovaný prúdom skazenej prirodzenosti.
10. Niektorí hovoria, že Boh nechce, aby sa všetci stali svätými. Velmi sa mýlia. Svätý Pavol vraví: — Boh chce vaše posvätenie (1 Sol. 4, 3). — Boh chce, aby všetci boli svätí a to každý po¬dlá svojho stavu: reholník ako reholník, laik ako človek vo svete žijúci, kňaz ako kňaz, manžel ako manžel, kupec ako kupec, vojak ako vojak. A to platí o každom inom stave. Velmi krásne doklady o tom má moja velká orodovnica sv. Terézia. Na jednom mieste vraví: — Naše myšlienky nech sú velkomyselné, lebo na tom záleží naše dobro.13
— Na inom mieste: — V túžbach netreba sa mier- nit, ale dôverovat v Boha, lebo ked sa pousilu¬jeme, pomaly dôjdeme ta, kam s milostou Božou došli mnohí svätí.14 — Sama bola natolko velko- myselná, že nič Bohu neodoprela. Preto ani Boh jej nič neodoprel. Boh prijíma naše túžby, ako by už boly vykonané. A inde vraví: Boh udeluje vý- značnejšie milosti iba tým, čo velmi túžia po Jeho láske. — A opät na inom mieste spomína: — Boh nenechá bez odplaty akúkolvek dobrú žiadost v tomto živote, lebo je priatelom velkoimyselných duší, ktoré kráčajú s nedôverou v seba. — To nie sú slová prázdne. To sú slová jej vlastnej skúse¬nosti. Raz sa odvážila povedat Pánovi: jej na tom nezáleží, ked v nebi uvidí, že iní požívajú väčšiu radost, že však nevie, ako by zniesla, keby po¬znala, že Ho niekto viacej miluje ako ona.
11. Kráčajme vpred s velkou odvahou, lebo Boh je príliš dobrý a štedrý voči tomu, kto Ho úprimne hladá (Porov. Nár. 3, 25). Ani spáchané hriechy nám nemôžu zabránit stat sa svätými, ak po tom naozaj túžime. Sv. Terézia upozorňuje:
— Diabol sa usiluje, aby sa zdalo pýchou mat velké túžby a chciet nasledovat svätých. Je však velmi užitočné dodávat si odvahy k velkým ve¬ciam, lebo hoci by duša nemala na to sily hned, dostáva aspoň vznešený rozlet a velmi napreduje.
— Apoštol píše: — Vieme, že tým, čo milujú Boha a sú povolaní podlá Jeho prozreteľnosti, všetky veci sú na osoh. (Rim. 8, 28). — A ked všetky vecí, teda aj hriechy.15 Áno i spáchané hriechy môžu spolupôsobiť k nášmu posväteniu, pokial nás spo¬mienka na ne robí poníženejšími a povdačnejšími. Ked pozorujeme, že nám Boh prejavuje priazeň i ked sme Ho tolko obrazili, stávame sa pokornej¬šími. — Nemôžem nič, musí vraviet hriešnik, neza- sluhujem nič, zasluhujem iba peklo. Boh však je nekonečne dobrý a slúbil, že vypočuje každého, kto Ho prosí. Kedže ma vytrhol zo stavu zatratenia a chce, aby som sa stal svätým a ponúka mi svoju pomoc, istotne sa môžem sta! svätým. Pravda, nie svojimi silami, ale iba milostou môjho Boha, ktorý ma posilňuje: — Všetko môžem v tom, ktorý ma obodruje (Flp. 4, 13).
Živme teda v sebe dobré predsavzatia, ale maj¬me aj odvahu ich uskutočňovať. Sami zo seba nie sme nič, ale s Bohom môžeme všetko. Ked prídu prekážky, sjednotme sa s vôlou Božou. Vôli Božej načim dat prednost pred každým naším predsa¬vzatím. Sv. Mária Magdaléna z Pazzis chcela byt radšej zbavená každej dokonalosti, ako mat ju proti vôli Božej.14
ľ.
II. Odvaha.
« 12. Druhý prostriedok dokonalosti je bezvý¬hradné rozhodnutie celkom sa venovat Bohu.
Mnohí sú povolaní k dokonalosti. Miloš! ich k nej povzbudzuje. Dokonca i túžia po nej. Pretože sa však vážne nerozhodnú, žijú a umierajú v zá¬pachu života vlažného a nedokonalého. Nestačí tú¬ži! po dokonalosti. Musí pristúpi! aj pevné rozhod¬nutie ju dosiahnu!. Kolko duší žije vo svete samých túžob, a predsa nespravia ani krok na ceste k Bohu! To sú tie túžby, o ktorých vraví kniha Mú¬drosti: — Žiadosti zabíjajú lenivého (Prís. 21, 25). Lenivý stále po volacom túži, ale nikdy nepoužije .prostriedkov, primeraných svojmu stavu, aby sa
Stal svätým. Vravieva: Ó, keby som bol niekde na púšti, a nie v tomto dome! 'Keby som mohol vstú¬pi! do kláštora, rád by som sa tam celý venoval Bohu! A zatiaľ sa nemôže zniesí so spolubratom, nemôže strpieí slovíčka odporu, rozptyľuje sa mnohými neužitočnými starosíami, dopúšía sa mnohých chýb požívaônosti, zvedavosti a pýchy a potom do vetra volá: Ô, keby som mohol... ó, keby som mal... ! Takéto túžby viacej škodia ako osožia, lebo mnohý sa nimi živí, a zatial zostáva v živote nedokonalom. Sv. František Saleský ho¬vorieval: — Neschvaľujem, aby si osoba, ktorá je viazaná určitou povinnosíou alebo povolaním, žia¬dala iný spôsob života, než ktorý prislúcha jej: úradu, a iné cvičenia, ktoré sa nesrovnávajú s jej doterajším stavom, lebo takto sa stáva roztratenou a neschopnou k povinným cvičeniam.17
13. Treba túži! po dokonalosti, ale treba použí¬va! prostriedkov, ktoré k nej vedú. Sv. Terézia píše: — Boh nechce od nás nič iného, iba rozhod¬nutie, aby potom všetko sám urobil. Diabol sa bojí duší rozhodných.18 — Nepoužívame však pro¬striedkov, ak sa necvičíme v rozjímavej modlitbe. Ale ani to nestačí. Mnohí sa veľa modlia, nerobia však predsavzatie. Sv. Terézia opäí vraví: — Rad¬šej mám modlitbu krátku, ktorá plodí veľké účin¬ky, ako modlitbu trvajúcu veľa rokov, v ktorej sa duša nerozhodne vykonáva! voľačo pre Boha.1' A inokedy hovorí: — Skúsila som, kto sa na začiatku rozhodne voľačo vykoná!, aby sa Bohu zaľúbil, že sa nemusí obáva!, keby podujatie bolo aj akékoľvek íažké.?0
14. Naším predsavzatím má by! pevné rozhod¬nutie radšej zomrie! ako dopusti! sa z rozvahou akéhokoľvek hriechu, aj najmenšieho. Je pravda, že všetko naše úsilie bez pomoci Božej nepostačí, aby sme premohli pokušenie. Boh však chce naše úsilie, aby ho doplnil svojou milosíou a prichádza na pomoc našej slabosti. Toto odhodlanie láme pre¬kážky a spolu nás naplňuje odvahou, lebo nás ubezpečuje, že sme v milosti Božej. Sv. František Saleský píše: — Najväčšia istota, ktorú môžeme mat na tomto svete, že sme v milosti Božej, neza¬kladá sa na citovej láske, ale na čistom a neodvo¬lateľnom odovzdaní celého nášho bytia do rúk Božích a na pevnom odhodlaní neprivolií k nija¬kému hrieclhu.21
Neprivolit k nijakému, ani najmenšiemu hriechu, to je prirodzený následok útleho svedomia. Uve¬dom si, že volaco iného je mat útle svedomie a iné je byt úzkostlivým1. Utle svedomie je potrebné k svätosti, úzkostlivosí je chybou a škodí. Tu treba poslúcha! duchovných otcov a premáha! úzkosti, lebo sú to iba bezdôvodné obavy.
15. Načim sa teda bez výhrady rozhodnú! volií si to, čo sa lúbi Bohu. Áno, volií si to, čo sa viac íúbi Bohu. Sv. František vraví: — Začnime silným a trvalým rozhodnutím celkom sa darovaí Bohu, uisíujme Ho, že Mu,chceme patrií bez výhrady, a toto predsavzatie často obnovujme.22 — Sv. Ondrej Ave'llinslký surobil síub, že bude v dokonalosti každodenne napredovaí.23 Kto Chce byt svätým, nemusí, pravda, takýto síuib urobií, ale musí sa namáhaí, aby každý deň urobil krok na ceste k dokonalosti. Sv. Vavrimec Justiniáni napísal: — Kto raz opravdivo nastúpil cestu dokonalosti, cíti ustavičnú túžbu v nej pokračovaí. A čím viac ra-stie v dokonalosti, tým viac rastie v ňom táto túžba. Oslňovaný denne novým svetlom poznáva, že nemá dosial nijakú čnosf a že nič dobrého ne¬robí. A ked predsa pozoruje, že koná volaco do-brého, zdá sa mu to velmi nedokonalé, a preto si to málo cení. Táto myšlienka je vzpruhou, ktorá ho pohýna, aby vyvinul všetko úsilie dosiahnuť dokonalosť. Táto myšlienka mu nedá pokoja vo dne v noci.24
16. Treba sa dať do práce hned a nečakat na zaj¬trajšok. Kto vie, či ešte budeme mat keby predsa¬vzatie uskutočniť. Zapamätaj si, čo vraví Kazateľ: — Čokoľvek môže tvoja ruka urobií, urob bezod¬kladne (Kaz. 9, 10). — Vo večnosti už nebude času na prácu, ani príležitosti k zásluhe, ani vedomosti, ani múdrosti, k dobrému, ani skúsenosti iným do¬bre radit, lebo po smrti, čo sa raz stalo, stalo sa. Istá reholnica z kláštora zo Specchi v Ríme, me¬nom Bonaventúra, viedla velmi vlažný život. Ked prišiel rehoľník P. Lancizio dávať sestrám exercí- cie, sestra Bonaventúra len is neohutou začala du¬ševné cvičenia, lebo vôbec netúžila zanechať svoju vlažnost. Ale milosť Božia ju premenila už prvou prednáškou natoľko, že hned padla k nohám du¬chovného otca a povedala mu s opravdivou roz¬hodnosťou: — Otče, chcem sa stať svätou! — A s pomocou Božou tak pracovala, že v krátkom čase ôsmich mesiacov žila a umrela ako svätá.
17. Dávid sa povzbudzoval k službe Božej slo¬vami: Teraz začnem! (porov. Ž. 75, 11). Tieto slová opakoval sv. Karol Boromejský: — Dnes začnem slúžiť Bohu.25 — To isté máme robit aj my. Dosial sme vlastne nič nevykonali. Čo sme predsa pre Boha vykonali, nie je nič hrdinského, lebo sme vy¬konali iba to, k čomu sme zaviazaní. Denne obno¬vujme predsavzatie, že sa začneme celkom dávat Bohu. Všímajme si iba seba a nechcime vediet čo alebo ako robia druhí.
Len velmi málo ludí sa stane svätými. Sv. Ber¬nard vraví: — Dokonalé je to, čo je zvláštne. — Ak sa chceme pripodobni! väčšine ludí, budeme vždy nedokonalí, ako sú obyčajne oni. Treba vše¬tko premôct, všetkého sa zrieknu!, aby sme získali všetko. Sv. Terézia vravievala: — Kedže sme sa ešte celkom neoddali Bohu, ani Boh nám ešte nedal všetku svoju lásku.26 — Ó, Bože, všetko je nepatr¬né, čo konáme pre Ježiša, ktorý za nás obetoval krv i život. — Všetko, čo môžeme urobií, je blato, ked to porovnáme s jedinou kvapkou krvi, ktorú Pán vylial za nás. — Svätí obetujú všetko, zriekajú sa všetkého, aby sa zalúbili Bohu, ktorý sa nám celý daroval bez výhrady práve preto, aby sme Mu nič neodopreli. Sv. Chryzostom píše: — Všetko ti dal, nič si neponechal.27 — Boh sa ti dal celý! Či to nie je dôvod, aby si aj ty patril výhradne Bohu? Kristus — zomrel za všetkých, aby tí, čo žijú, ne¬žili už iba sebe, ale Tomu, ktorý za nich zomrel (2 Kor. 5, 15).
III. Rozjímanie.
18. Tretím prostriedkom svätosti je rozjímavá modlitba.
Ján Gerzon píše, že nemôže ži! ako kresían, kto neuvažuje o večných pravdách, iba že by Boh urobil zázrak.28 Bez rozjímania ubúda svetla a člo¬vek kráča v tmách, Iravdy viery nemožno vidiet telesnými očami, ale iba očami duše — rozjímaním. Kto o nich neuvažuje, nevidí ich a kráča v temno- táoh. A kedže kráča v tmách, prikláňa sa k smysel- ným veciam, ktoré vidí, a pre me opovrhuje večný¬mi. Sv. Terezia napísala biskupovi z Osmy: — Hoci sa nám zdá, že nemáme nedokonalosti, predsa ich jasne poznávame, ked nám Boh v rozjímaní otvorí duchovné oči. — A už prv napísal sv. Ber¬nard, že nebojí sa seba samého, kto nerozjíma, lebo sa nepozná.29 Modlitba íspravuje náklonnosti a riadi skutky. Bez modlitby prikláňajú sa náklonnosti k zemi, skutky sa prispôsobujú náklonnostiam a na¬stáva neporiadok.
19. Hrozný prípad čítame v životopise ctihodnej sestry Márie od Ukrižovaného zo Sicílie.30 Pri modlitbe sa jej zjavil diabol a vystatoval sa, že jednu sestru zdržal od spoločnej modlitby. Tejto chyby využil a pokúšal nešťastnicu k tažkému hriechu urputne, že táto už-už privolávala. Sestra Mária sa ponáhlala k sestre, napomenula ju a vy¬trhla zo záhuby.
Sv. Terézia hovorievala, kto zanedbáva mo¬dlitbu, že stane >sa v krátkom čase alebo zviera¬ťom alebo diablom.31
Kto zanedbáva modlitbu, ochladne v láske k Ježišovi Kristovi. Modlitba je ono blažené ohnisko, v ktorom sa zapaluje a udržuje oheň svätej lásky. Sv. Katarína Boloňská povedala: — Kto sa často nemodlí, zbavuje sa puta, ktoré ho spája s Bohom. Diabol sa nemusí namáhať, aby zviedol dušu, ktorá ochladla v láske k Bohu, aby okúsila otrávené jabl¬ko.32 — Sv. Terézia hovorievala opačne: — Som istá, že toho, kto vytrvá v modlitbe, Pán napokon privedie do prístavu spásy, aj keby ho diabol sputnával akýmikolvek hriechmi.33 — A na inom mieste: — Kto sa na ceste modlitby nezastavuje.
hoci neskoro, predsa len dôjde ciela. — A opät inde píše: —Diabol sa preto tak namáha, aby dušu odvrátil od modlitby, lebo vie, že duša, ktorá vy¬trvá v modlitbe, je pre neho stratená. — Ó, aké poklady si shromaždujeme modlitbou! Pri modlitbe sa rodia sväté žiadosti, prebúdzajú sa zbožné city, vznešené túžby a pevné predsavzatia Bohu sa vnú¬torne odovzdať. Pri modlitbe sa duša zrieka po¬zemských radostí a všetkých nezriadených žiadostí Sv. Alojz Gonzaga hovorí: — Niet velkej dokona¬losti bez mnohých modlitieb.34 — Kto miluje doko¬nalosť, nech často uvažuje o tomto výroku.
21. K modlitbe však nesmieme pristupovať preto, aby sme pociťovali sladkost Božej lásky. Kto sa pre sladkost modlí, márni čas alebo má z mod¬litby len nepatrný osoh. Modlit sa máme len preto, aby sme isa zalúbili Bohu, t. j. aby sme poznali vôlu Božiu a vyprosili si pomoc, aby sme ju vy¬plnili. Ctihodný P. D. Torres hovorieval: — Duša, ktorá nesie kríž bez útechy, letí k dokonalosti.53 — Modlitba bez smyslových útech najviac osoží duši. Ale úbohá je duša, ktorá zanedbáva modlitbu preto, že nepociťuje pri nej sladkosti. Sv. Terézia vraví: — Duša, ktorá zanedbáva modlitbu, vrhá sa do pekla sama a nepotrebuje na to diabla.36
22. Duša, ktoá sa cvičí v modlitbe, myslí stále na Boha. — Pravý milovník myslí stále na milova¬ného. — Najradšej rozpráva o Bohu, lebo vie, ako sa to Bohu lúbi, ked sa Jeho milovníci zabávajú rozhovorom o Nom a o Jeho láske. Duša oddaná modlitbe nechce horieť len sama, chce zapáliť aj druhých. Sv. Terézia píše: — Rozhovorom sluhov Božích býva Ježiš vždy prítomný a velmi Ho to teší, ked sa o Ňom zabávajú.37
23. Pri modlitbe sa rodí tiež túžba utiahnut sa do samoty, zaoberat sa len Bohom a zachovat si vnútornú sobranost ducha v nevyhnutných von¬kajších zamestnaniach. Hovorím: v nevyhnutných! Ľudia sa musia starat o rodinu, musia svedomito zastávat úrad, ktorý im sverila poslušnost. Duša; ktorá miluje modlitbu, nesmie sa zbytočne rozpty¬lová! neužitočnými prácami, musí milovat samotu. Inak stratí ducha sobranosti, ktorý je vynikajúcim prostriedkom udržat si spojenie s Bohom. — Záhra¬da zatvorená si, sestra moja, snúbenka (Pies. 4, 12). Snúbenka Ježiša Krista nech je záhradou zatvore¬nou. Tvor nemá mat miesta v jej srdci. Jej my¬šlienky nech sú u Boha. Nech sa len tým zamest¬náva, čo ju privedie k Bohu. Otvorené srdcia sa nestanú svätými. Svätí nestrácajú vnútornú sobra¬nost ani v najrozptylujúcejších zamestnaniach. Kážu, spovedajú, posluhujú nemocným, smierujú rozvadených, no ich srdce je stále u Boha.
Toto upozornení eplatí zvlášt pre tých, čo sa venujú štúdiám. Mnohí vela študujú, aby sa stali učenými, a predsa sa nestanú ani učenými, ani svätými, lebo pravá veda je veda svätých. Pravá vedomost je vediet milovat Ježiša Krista, lebo láska Božia obsahuje i vedomost a všetky ostatné dobrá. — Spolu s ňou prišlo mi všetko dobré (Múd„ 7, 11). — Sv. Ján Berchmanz cítil mimoriadnu náklonnost k štúdiu. Ale čnost mu nedovolila, aby pre učenie zaostával v duševnom napredovaní. Apoštol píše: ...hovorím každému z vás, aby si nik nemyslel o sebe viac než treba, ale aby smý- šFal skromne, p odla toho, ako komu Boh udelil mie¬ru viery (Rim. 12,3). — Treba vedomosti. A potre¬buje ju zvlášt kňaz. Kňaz musí byt vzdelaný, lebo má vyučovať druhých v zákone Božom. (Porov. Mal. 2, 7). Ale musí tobyt vzdelanie triezve. Kto pre štúdium zanedbáva modlitbu, dokazuje, že v učení nehladá Boha, ale seba samého. Kto v ňom hladá Boha, zriekne sa radšej vedomosti, ak nie je po¬trebná, aby nezanechal modlitbu.
24. Kto nerozjíma, ani sa nemodlí. Na mnohých miestach svojich duchovných spisov hovoril som o nevyhnutnosti modlitby. Tomuto predmetu som venoval knižočku: Modlitba, velký prostriedok spásy. Na tomto mieste sa zmienim o veci kratšie. Ctihodný biskup M. Palafeoc. napísal: — Akože si môžeme zachovat lásku, ked nám Boh nedá zo-trvanie, ked Ho oň nebudeme prosit? A akože Ho budeme prosiit bez modlitby? Bez modlitby nie sme spojení s Bohom. Ale bez tohto spojenia nevy- trváme v čnosti.38 — Kto nerozjíma, nepoznáva potreby svojej duše, nepoznáva nebezpečenstvá spásy, nepozná prostriedky, aby zvítazil nad po¬kušením. A kedže nie je presvedčený o nevyhnut-nosti modlitby, modlitbu zanechá a zahynie.
25. Je nesmieme užitočné uvažovat o posled¬ných veciach, o smrti, o súde, o pekle a o nebi. Ked rozjímame o smrti, predstavme si, že sme na smrtelnej posteli, že objímame kríž a chystáme sa vstúpit do večnosti.
To sú rozjímania velmi užitočné. Predsa však niet myšlienky, ktorá by tak zapôsobila na dušu, ktorá miluje Ježiša Krista a chce v tejto láske rást, ako spomienka na utrpenie Božského Vykupiteľa. Sv. František Saleský nazýval horu Kalváriu ho¬rou Milujúcich.39 Všetci milovníci Ježiša Krista sa zdržujú na tejto hore, odkial veje vánok lásky Božej. Je nemožné, aby sme vrúcne nemilovali
Boiha, ktorý z lásky k nám umiera. — Kristus nás miloval a seba samého vydal za nás (Ef 5, 2). Z rán
Ukrižovaného vychádzajú <také ostré šípy, že zra¬ňujú i srdcia kamenné. Šťastlivý, kto v živote usta¬vične prebýva na hore Kalvárii! 0, blažená hora. premilá! Ó, drahá hora, kto by ta mohol opustiť? Ó, hora, ktorá vydychuješ Oheň a rozplameňuješ duše, ktoré sa na tebe zdržujú!
IV. Časté sv. prijímanie
26. Štvrtý prostriedok dokonalosti a zotrvania v imilosti Božej je časté sv. prijímanie. 1 O ňom sme si hovorili v hlave tretej. Tam sme povedali, že duša nemôže urobiť Ježišovi väčšiu radosť, ako ked Ho zbožne prijíma vo Sviatosti Oltárnej. Sv. Terézia vravievala: — Niet lepšieho prostriedku dokonalosti nad časté sv. prijímanie. Acih, ako podivuhodne ta tu Pán zdokonaluje. — Dtuše, ktoré často prijímajú, v dokonalosti pravi¬delne velmi napredujú. V tých kláštoroch, v kto¬rých členovia častejšie prijímajú, panuje lepší duch. Inocent XI. v dekréte z roku 1679 hovorí, že svätí Otoovia odporúčali a podporovali časté, áno denné sv. prijímanie. Podlá snemu tridentského sv. prijí¬manie nás zbavujedennýah pokleskov a chráni nás pred hriechami smrtelnými.40 Sv. Bernard vraví, že sv. prijímanie udúša hnutia hnevu a nezdržan- livosti.41 A tieto náruživosti nás predsa najčastejšie napádajú. Sv. Tomáš Aquinský sa vyjadruje, že sv. prijímanie odráža útoky diablove.42 A konečne sv. Ján Chryzostom vraví, že sv. prijímanie vlieva velkú náklonnosť k čnostiam, napĺňa dušu odho¬dlanosťou, oblažuje srdce hlbokým pokojom a tak
nám ulahčuje a os'Iadzuje cestu dokonalosti.43. Ale predovšetkým nijaká sviatost nerozplameňuje dušu väčšou láskou Božou ako Sviatost Oltárna, v ktorej sa nám dáva Ježiš preto, aby sa s nami spojil. Ctihodný Ján Avilla hovorí: — Kto zdržuje duše od častého prijímania, koná úrad diabolský.44 — Diabol nenávidí túto Sviatost, z ktorej duše čer¬pajú velkú silu, alby rástly v láske Božej.
27. K hodnému sv. prijímaniu treba náležitej prí¬pravy. Kto chce často prijímat, musí sa chránit všetkých chýb, páchaných s otvorenými očami, musá sa cvičit v rozjímavej modlitbe, musí umŕtvo¬vať smysly a náruživosti.
Sv. František Saleský vo svojej Filotei učí: — Kto premohol väčšinu zlých náklonností a dosiahol: značný stupeň svätosti, môže prijímat každoden¬ne.45 — Anjelský učitel sv. Tomáš vraví, že každo¬denne môže prijímat ten, čo skúsil, že sa v ňom sv. prijímaním zväčšuje oheň lásky Božej. 46 Preto povedal Inocent XI. v spomenutom dekréte, že častejšie prijímanie závisí od spovedníka, ktorý sa má riadit úžitkom, aký z neho čerpajú ním vedené duše. Dosial sme hovorili o vzdialenej príprave.
Najbližšia príprava na sv. prijímanie je tá, ktorú konáme ráno pred sv. prijímaním. Kto chce zo sv. prijímania vela načerpat, nech aspoň pol hodiny venuje rozjímavej modlitbe.
28. Chvíle po sv. prijímaní sú chvíle sväté. Kto hnedpo svätom prijímaní odchádza z kostola, odíde chudobný ako prišiel. Vdaky vzdávanie je nesmier¬ne dôležité a máme venovat dlhší čas, lebo minúty po Sv. prijímaní sú minúty, v ktorých môžeme získat velké poklady milosti. Sv. Mária Magdaléna z Pazzis hovorievala, že niet príhodnejšieho času.
aby sme sa rozplamenili láskou Božou, ako chvíle po sv. prijímaní.47 A sv. Terézia napísala: — Po sv. prijímaní nestrácajme takú vhodnú príležitosť obchodovať s Bohom. Jeho Božská velebnosť nie je iskúpa a štedro nám zaplatí za pohostenie, len ked nájde priatelské prijatie.48
29. Nájdu sa malomyselné duše. Spovedník ich povzbudzuje k častejšiemu prijímaniu, ale ony ho-voria: Nie som hodná častejšie prijímať! — Nevieš,, sestra, že čím viacej sa vzdaluješ od prijímania, tým viac sa ho stávaš nehodnou? Bez prijímania ti ubúda síl a ovela častejšie sa dopúšťaš Chýb. Len: poslúchaj svojho duchovného otca a dovol mu, aby ta viedol. Chyby, ktoré nie sú celkom dobrovolné, nesmú ti prekážat v prijímam. Tvoja najväčšia chyba je, že neposlúchaš svojho duchovného otca.
30. Iná dušička opäť namieta: Môj život bol v minulosti neporiadny! — Si chorý, môj drahý? Nevieš, že kto viac chorlavie, viac potrebuje lekára a lieky? Ježiš v najsvätejšej Sviatosti Oltárnej je lekárom i liekom. Zaštep si do srdca silová sv. Am¬bróza: — Kedže stále hreším, stále musím užívát liek.49
Iný opäť takto sa vyhovára: Spovedník ma ne¬povzbudzuje k častejšiemu prijímaniu! — Ked ti to nepovie sám, popros ho, aby ti dovolil prijímat čo najčastejšie. Ked ti dovolenie odoprie, poslúchnu Ale opakuj svoju prosbu. Či sa ti to zdá pýchou? — Pýcha by to bola, keby si chcel prijímat proti poslušnosti, nie však, ked o to pokorne prosíš. Tento nebeský chlieb ta len vtedy nasýti, ked pociťuješ hlad. Ježiš chce, aby sme po Ňom túžili. Smädí, aby bol predmetom smädu, ako hovorí zbožný spisovatel. Aká to myšlienka: Dnes som
prijímal... zajtra chcem prijímať! Táto myšlienka robí dušu velmi pozornou, aby sa chránila chýb a plnila vôlu Božiu.
Tretí zas hovorí: Som velmi málo horlivý! — Ak hovoríš o citovej horlivosti, vedz, že nie je potrebná. Boh ju nedáva vždy ani svojim najmilším dušiam. Stačí, ked máš horlivosť rozhodnej vôle, to znamená, že chceš patriť celkom Bohu a chceš rásť v jeho láske. Ján Gerzon vraví, kto nepri-stupuje k sv. prijímaniu preto, že necíti takú po¬božnosť, akú by chcel, že podobá sa človeku, ktorý sa nepribližuje k ohňu, lebo necíti teplo.50
31. Ach, môj Bože, vela duší neprosí o sv. prijímanie preto, aby nemusely sústrednejšie žit a viac, sa odlúčiť od svetských vecí. Poznávajú, že s častým prijímaním sa nesrovnáva túžba ukazovať sa, že sa s ním nesrovnáva márnivosť v odeve, príchylnost k požívačnosti, pohodlnosť a časté zá-bavy. Poznávajú, že by sa musely viac modliť, viac sa vnútorne i zovnútorne umŕtvovať, viac sa vzda- lovat od sveta. A preto sa hanbia častejšie pristu¬povať k oltáru. Zaiste je lepšie, že nechodia častej¬šie na prijímanie, kým žijú v tomto biednom stave vlažnosti. Kto však je povolaný k dokonalejšiemu životu, je povinný za každú cenu sa z nej vymanit, inak bude vo velkom nebezpečenstve večnej zá¬huby.
32. Aby sme si zachovali ducha horlivosti, pri¬jímajme čo najčastejšie duchovne. Snem tridentský to odporúča všetkým veriacim.51 — Duchovné pri-jímanie, vraví sv. Tomáš, záleží v horúcej túžbe prijať Ježiša Krista v najsv. Sviatosti Oltárnej. Svätí ho konali velmi často. Môžeme to robiť týmto spôsobom:. — Môj Ježišu verím, že si prítomný v najsv. Sviatosti Oltárnej. Milujem Ta a túžim po Tebe. Objímam Ťa a prosím, nedopust, aby som sa od Teba odlúčil. — Alebo kratšie: — Môj Ježišu,. príd ku mne. Túžim po Tebe. Objímam Ťa. Zostaň¬me vždy spojení! — Toto duchovné prijímanie mô¬žeme konat kedykolvek, pri modlitbe, pri návšte-vách najsv. Sviatosti a zvlášt pri sv. omši vo chvíli kňazského prijímania. 'Blahoslavená Agáta od Krí¬ža, 'z radu sv. Dominika, hovorievala: — Nebola by .som mohla žit, keby mi spovedník nebol odpo¬ručil častejšie cez deň prijímat týmto spôsobom.
V. Modlitba.
33. Piatym prostriedkom horlivosti v duchov¬nom živote a lásky k Ježišovi Kristovi — a to prostriedkom najdôležitejším — je modlitba.
Týmto (prostriedkom dáva nám (Boh poznat velkost svojej lásky. Či môže niekto preukázať priatelovi väčšiu lásku, ako ked mu povie: — Priatel môj, žiadaj si odo mňa, čo chceš, všetko dostaneš? — A práve takto hovorí Boh: — Pýtajte si a dajú vám; hladajte a nájdete ... (Lk. 11, 9) — Modlitba je všemohúcou u Boha, lebo nám môže vyprosit všetko dobré. — Hoci je modlitba jediná, všetko môže, — napísal Teodoret.52 Kto prosí, do¬stane od Boha, čo chce. Počujme krásne slová Dávidove: — Požehnaný Boh, ktorý nezavrhoí modlitbu moju a milosrdenstvo svoje odo mňa (2 65 20) — Pri výklade tohto miesta vraví sv. Augustín: — Ked pozoruješ, že ti nechýba modlit¬ba, bud istý, že ti nebude chýbat ani Božie milo¬srdenstvo.53 — A sv. Ján Chryzostom dokladá: — Vždy dostaneme, aj ked sa ešte len modlíme.54 --
Ked sme teda chudobní, nariekajme iba sami na seba, lebo sme Chudobní preto, že Chceme, a preto nezasluhujeme súcitu. Akýže súcit 'zasluhuje žob¬rák, ktorý má velmi bohatého pána, ochotného mu pomôct vo všetkom, len ked ho o to požiada, a predsa chce zostat vo svojej chudobe, lebo nechce pána poprosit o pomoc? Boh je ochotný obohatit každého, kto Ho vzýva: — bohatý pre všetkých, ktorí ho vzývajú (Rim 10, 12).
34. Áno, pokorná modlitba zmôže u Boha vše¬tko. Modlitba nie je len užitočná, ale i nevyhnutná k spáse. Potrebujeme pomoc Božiu, aby sme pre-mohli pokušenie. Hoci by milost dostatočná, ktorú Boh dáva všetkým, mohla na to postačit, predsa však pre našu zvrátenost často nepostačí, zvlášt v mimoriadne prudkých útokoch. V týchto prípa¬doch potrebujeme milost zvláštnu. Kto o ňu prosí, dostane ju; kto neprosí, nedostane a zahynie. Sv. Augustín, hovoriac o milosti konečného zotrvania, o smrti v milosti Božej-a táto milost je bezpodmie¬nečne potrebná k spáse, bez .nej by sme boli zatra¬tení — vraví, že túto milost dáva Boh iba tomu, kto Ho o ňu prosí.55 Preto je tak málo ludí, ktorí sa spasia, lebo len málo ludí prosí Boha o milost zotrvania.
35. Svätí Otcovia hovoria, že modlitba je nám potrebná nielen preto, že je prikázaná, ale je ne¬vyhnutná ako prostriedok.
Modlitba je prikázaná. V tejto súvilosti svätí učitelia upozorňujú, že ten, čo sa celý mesiac vôbec nemodlí a neodporúča Bohu svoju večnú spásu, dopúšta sa tažkého hriechu.
Modlitba je nevyhnutná ako prostriedok. Z toho plynie, kto sa nemodlí, že nemôže byt spasený.
Prečo? — Pretože nemôžeme byt spasení bez milosti 'Božej. A Boh dopriava túto milost iba tomu, kto Ho prosí. Pokial trvajú pokušenia a nebezpe¬čenstvá, že stratíme milost Božiu, potial musia trvat aj naše modlitby. Preto píše sv. Tomáš, že musí sa ustavične modlit, kto chce bvt spasený. A Ježiš Kristus už predtým povedal: treba (sa)
vždy modli! a nedaí sa nikdy znechutií (Lk 18, 1). — Aj Apoštol vraví: — Neprestajne sa modlite (1 Sol 5, 17). — V tej chvíli, v ktorej sa prestaneme modlit, diabol nás premôže.
Snem triemtský učí, že milovat zotrvania ne¬môžeme si zaslúžit.56 No sv. Augustín jednako vraví: •— Tento Boží dar zotrvania môžeme si pokornými prosbami zaslúžit, to jest pokornými prosbami vy¬prosiť.57 — Pán chce rozdávat svoje milosti, ale chce, aby sme Ho prosili. Áno, chce, aby sme Ho svojimi modlitbami takrečeno sužovali a vytrva¬losťou premohli. Sv. Mária Magdaléna z Pazzis hovorievala, ked prosíme Pána o milost, nielen že nás vypočúva, ale v istom smysle nám aj daku- je.53 Áno, kedže Boh je nekonečná dobrota, neko¬nečne túži, aby nám rozdával svoje dary, ale chce, aby sme Ho prosili. Ked teda vidí, že Ho niekto prosí, má v tom také velké zalúbenie, že je mu v istom smysle povdačný.
36. Ked sa teda chceme udržať v milosti Božej až do smrti, musíme si počínat ako žobráci. Musíme sa modlitbou jednostajne utiekat k Bohu, aby nám pomohol a opakovať: — Môj Ježišu, milosrdenstvo! Nedopust, aby som sa od Teba odlúčil! Pane, stoj pri mne! Môj Bože, pomáhaj mi! — Starí otcovia na púšti pokorne vzdychali: Pane, pomôž mi, a pomôž mi chytro, lebo ked budeš meškať, padnem a zahyniem! — Takto sa máme modlit zvlášť v pokušeniach. Kto to nerobí, je stratený.
37. Modlime sa s velkou dôverou. Boh prislúbil, že vyslyší toho, kto Ho prosí. (Porov. Jn 16, 24). Sv. Augustín vraví: — Ako by sme mohli pochy¬bovať, ked sa Pán na to zaviazal svojím prísľu¬bom? Nemôže nám odopriet milosť, o ktorú Ho prosíme. Svojím prisľúbením sa stal ručiteľom.
— Odporúčajme sa Bohu s pevnou dôverou, že nás vyslyší a že dostaneme, čo chceme. Túto dôve¬ru nám vlievajú slová Ježiša Krista: — Verte, že všetko, za čo sa modlíte a čo žiadate, dostanete a stane sa vám (Mk 11, 24). --
38. Nájde sa zarmútená duša, ktorá namietne: — Ja som veľký hriešnik, nezaslúžim si, aby ma Boh vyslyšal! — Čuj teda opát, čo hovorí Ježiš Kristus.
— ...každý, kto si pýta, dostane (Lk 11, 10). r<- Tu niet výnimky. Každý dostane, či spravodlivý či hriešnik. Sv. Tomáš učí, že sila modlitby nie je v našich zásluhách, ale v milosrdenstve Božom.60 Čo Boh sľúbil, to aj splní. Aby nás zbavil strachu, zdôrazňuje Spasiteľ znovu a znovu: — Veru, veru, hovorím vám, ked budete v mojom mene prosií Otca o niečo, dá vám to! (Jn 16, 23).— Hriešnici, vy nezasluhujete, aby ste dostali milosti, ale proste si ich od môjho Otca v mojom mene, pre moje zásluhy a pre moju lásku, a ja vám ručím, že dostanete. Podľa sv. Tomáša prosit v mene Spasi-teľovom znamená prosit o milosti, ktoré sa týkajú našej večnej spásy. Prisľúbenia sa nevzťahujú na milosti časné. Tieto nám Boh dáva iba potiaľ, po¬kiaľ nám uľahčujú cestu večnej spásy. Inak nám ich odopiera. O časné dobrá máme prosit s pod¬mienkou, či osožia našej duši. Ked však prosíme o milosti duševné, prosme s pevnou istotou a modli¬me sa s dôverou: Večný Otče, v mene Ježiša Kri¬sta zbav ma tohto poikušenia, daj mi sväté zotrva¬nie, daj mi svoju lásku, daj mi nebo! — Ale i o milosti časné môžeme prosit v mene Ježiša Kri¬sta, to jest pre Jeho zásluhy. Ved On prislúbil: — Ked budete teda prosií niečo v mojom mene, uro¬bím to (Jn 14, 14).
Kedykolvek prosíme Boha, vždy sa tiež utie¬kajme k (Panne Márii, rozdávatelke milostí. Sv. Bernard hovorí, že hoci nám dáva milost Boh, dáva nám ich rukami Máriinými: — Hladajme milosti, ale hladajme ich prostredníctvom Márie, lebo čo ona hladá, nájde, a jej prosby nemôžu byt nevypo¬čuté.41 — Ked Panna Mária za nás prosí, budme spokojní, lebo Boh všetky jej prosby vyslyší a nič jej neodoprie.
Vrúcne vzdychy a prosby.
Ježišu, moja láska, rozhodne Ta Chcem milovat, kolko len stačia moje sily, a chcem sa stat svä¬tým. Svätým sa chcem stat preto, aby som sa Ti zalúbil a miloval Ta čo najviac v živote tomto i v onom. Sám nič nemôžem, ale Ty môžeš všetko. Viem, že chceš, aby som bol svätý. Pozorujem, že s Tvojou milostou moja duša vzdychá po Tebe a hladá iba Teba. Už nemôžem žit sebe. Ty túžiš, aby som bol celý Tvoj. To chcem aj ja. Príd a spoj ma. so Sebou a Seba so mnou. Ty si nekonečná dobrota. Ty si ma tak velmi miloval. Ty si prí¬lišný milovník a preto aj príliš hodný milovania. Ako by som teda mohol milovat volaco iného okrem Teba? Tvojej láske dávam prednost pred všetkými vecami tohto sveta. Ty si jediný predmet a jediný ciel všetkých mojich túžob. Zriekam sa všetkého, aby som miloval len Teba, svojho Stvo¬riteľa, svojho Vykupiteľa, svojho Tešiteľa, svoju nádej, svoju lásku a svoje všetko.
Urážky, ktorých som sa dopustil, nesmú ma okradnút o dôveru, že sa stanem svätým. Viem, Ježišu môj, že si zomrel, aby si odpustil tomu, kto ľutuje. Teraz Ta milujem celou svojou dušou, mi¬lujem Ta celým srdcom, milujem Ta viac ako seba samého a nadovšetko ľutujem, že som Tebou, naj¬vyšším dobrom, pohŕdal. Už nepatrím sebe, ale Tebe. Ó, Bože môjho srdca, rozhoduj o mne, ako sa Ti ľúbi. Aby som sa Ti zaľúbil, prijímam všetky súženia, ktoré mi chceš poslat, všetky choroby, bolesti, úzkosti, chudobu, prenasledovanie a opu¬stenosť. Prijímam tiež tú smrt, iktorú si mi určil, so všetkými úzkosťami a krížami, 'ktoré ju budú spre¬vádzať. Postačí, ked mi dáš milost, aby som Ta veľmi miloval. Príd mi na pomoc, daj mi silu, aby som v živote, ktorý mi na zemi ešte ostáva, napra¬vil svojou láskou každú trpkost, ktorú som Ti, jediná láska mojej duše, voľakedy spôsobil.
ó, nebeská Kráľovná, Matka Božia, veľká oro¬dovnica hriešnikov, v Teba dôverujem.
Hlava deviata
Láska sa nenadúva.
Kto miluje Ježiša Krista, nie je pyšný pre svoje dobré vlastnosti. Naopak, ponižuje sa a je rád, že ho aj druhí ponižujú.
1. Pyšný sa podobá nafúkanej lopte, ktorá sa zdá velkou, ale jej velkost sa v podstate obmedzu¬je na trochu vzduchu, ktorý chytro vypŕchne, ked loptu porušíme. Kto miluje Ježiša Krista, je n'aozaj ponížený. Dobré vlastnosti ho nenadýmajú. Vie, čo imá, že je Božím darom a že sám od seba nemá nič, iba ničotu a hriech. Ked pozoruje, že ho Boh zahŕňa milostami, ešte viac sa ponižuje, lebo po- znava, že, hoci je taký nehodný, predsa ho Boh milostami potešuje.
2. Sv. Terézia bola mimoriadne omilostená. Boh bol nesmierne štedrý voči nej. Ked hovorí o da¬roch, ktorými ju Boh takmer zaplavoval, hovorí velmi pokorne: — Boh robí so mnou, čo ludia robievajú s domom, ktorý je na spadnutie: spevňu¬jú ho podporami. — Milostiplná návšteva Božia sa prejavuje tým, že duša cíti mimoriadnu vrúcnost sprevadzanú slzami alebo velkou útechou srdca1 Dusa, ktorá dostala túto návštevu, nesmie si pri- pustit myšlienku, že ju Boh zahŕňa milostou pre nejaký dobrý skutok. Naopak, musí tým viac sa ponížit a pomysliet si, že ju Boh len preto pozdvi¬huje, aby Ho neopustila. Ak sa pre tieto dary oddá márnivosti a bude sa domnievat, že jej Boh pre¬ukazuje zvláštnu priazeň preto, že vernejšie slúži
Bohu ako iné duše. Boh ju potresce a odníme jej prejavy priazne. K zachovaniu budovy sú najdôle¬žitejšie dve veci: základ a strecha. Základom bu¬dovy našej dokonalosti má byt pokora, hlboké pre¬svedčenie, že nič nie sme a nič nemôžeme. Stre¬chou je ochrana Božia, na ktorú sa výhradne spo¬liehame.
3. Ked sv. Terézia dostala nejakú zvláštnu mi- lost, hned si predstavila všetky svoje spáchané hriechy. A kedže poníženost volá po novom dôka¬ze priazne, Boh ju stále tesnejšie k sebe pripútaval. Círni viac duša uznáva, že nezasluhuje milosti, tým viac ju Boh milostami obohacuje. Tais, ktorá po velmi hriešnom živote vystúpila na vysoký stupeň svätosti, natolko sa pred Bohom ponižovala, že sa pokladá za nehodnú vyslovit meno Božie. Vo svojich modlitbách sa neodvážila povedat: — Môj Bože! — ale hovorievala: — Ty, ktorý si ma stvo¬ril, zmiluj sa nado mnou! — Sv. Hieronym píše, že jej Boh pre túto poníženost pripravil velký trón v nebesáh.1 S rovnakou pokorou sa blížila k Bohu sv. Margita Kortonská. Ked ju Pán navštívil vä謚ou nežnostou lásky, vykríkla s úžasom: — Ako, Pane, už si zabudol na to, čím som bola prv? Takto sa mi odplácaš za také velké urážky, ktoré som Ti spôsobila? — A Boh jej odpovedal, že zabúda na všetky urážky, len ked Ho duša miluje a úprimne želie nad tým, že Ho urazila.2 Ved povedal u Eze- chiela: — Ked však bezbožný bude robič pokánie ... všetky jeho nesprávosti, ktoré spáchal, nebu-dem pamätaí (Ez 18, 21 n). — Na dôkaz pravdivo¬sti týchto slov ju uistil, že jej pripravil v nebi vzne¬šený trón medzi serafínmi. — Ó, kiežby sme ko-nečne poznali cenu pokory! Jediný úkon poníže¬nosti má väčšiu cenu, ako keby sme získali všetky bohatstvá sveta.
4. Sv. Terézia 'hovorievala: — iNeimysli si, že si pokročil v dokonalosti, ak sa nepovažuješ za najhoršieho zo všetkých a ak netúžiš byt podnož- kou všetkým.3 — To neiboly len prázdne slová. To bol jej.život A talk si počínali všetci svätí. Sv. František Assiský, sv. Mária Magdaléna z Pazzis, slovom, všetci. Divili sa, ako ich zem môže nosit, prečo sa neotvára pod ich nohami. A hovorili takto s celou opravdivostou. Ked ctihodný Ján Avilla, ktorý od útlej Imladosti viedol život svätý, ležal na smrtelnej posteli, prišiel k nemu kňaz, aby mu posluhoval. Kňaz mu rozprával o velmi vzneše¬ných veciach a choval sa k nemu ako k velkému služohníkovi Božiemu a velkému učencovi. Ale P. Avilla ho upozornil: — Otče, prosím vás, pred- modlievajte sa modlitby za umierajúcich, ako ich predrieka vate zločincovi, odsúdenému na smrt. Ved ja som jeden z nich.4
Takto, hla, smýslajú svätí o sebe v živote i pri smrti.
5. Tak musíme smýslat aj my, ked sa chceme spasit a udržat sa v milosti Božej až do smrti. Naša nádej nech je v Bohu. Pyšný verí v svoje sily a preto padá. Pokorný dúfa iba v silu Božiu, preto stojí pevne, nech sú útoky pokušení akékol- vek prudké, leboisi stále opakuje: — Všetko môžem v tom, ktorý ma obodruje (Flp 4, 13). — Diabol nás niekedy pokúša k namyslenosti, inokedy k malo- myselnosti. Ked nám našepkáva, že sa nemusíme bát pádu, vtedy sa najviac trasme, lebo ak nám Boh v jedinom okamihu nepríde na pomoc, sme stratení. Ked nás pokúša k malomyselnosti, poná- hlajime sa k Bohu a povedzme Mu s velkou dôve¬rou: — V Teba, Pane, som dúfal, nebudem zahan¬bený na veky (Ž 30, 2). — Bože môj, len v Tebe je moja nádej, dúfam, že nebudem zahanbený a pozbavený Tvojej milosti!
Podobné úkony nedôvery v seba a úplnej dôve¬ry v Boíha musíme vzbudzovať až do posledného oíkamihu života. Vždy musíme prosiť Pána, aby nám udelil svätú poníženosť. Ked o sebe nízko smýšlaime, Iked sa pokladáme za bedárov, to ešte nie je pokora. Tými naozaj sme. Naozaj ponížený pohŕda sebou a túži, aby aj druhí ním pohŕdali. Život Ježiša Krista bol život ponížený. 'Oblečený v 3aty poníženosti kráča pred nami a volá nás, aby sme Ho nasledovali: — Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a poníže¬ný srdcom (Mt 11, 29).
Kto sa považuje za najväčšieho hriešnika na svete, ale sa hnevá, ked druhí ním pohŕdajú, je pokorný ústami, nie však srdcom. Sv. Tomáš Auquinský vraví, že ten, kto je citlivý, ked ním pohŕdajú, je velmi daleko od dokonalosti, aj keby zázraky robil.5 Matka Božia rozkázala sv. Igná¬covi z Loyoly, aby naučil poníženosti sv. Máriu Magdalénu z Pazzis. Svätý jej dal túto radu: — Pokora je radosť zo všetkého, čo nás privádza k pohŕdaniu sebou.6 — Zdôrazňujem Slovko radosť. Smyselnost sa môže búrit, ked ludia nami pohŕ¬dajú. To ešte nie je proti poníženosti, len ked v duchu sa z toho radujeme.
7. A môže si duša, ktorá miluje Ježiša Krista, počínať inak? Či -môže nemilovať pohŕdania, ked Vidí svojho Boha zauškovaného a Jeho tvár pokry¬jú slinami? To všetko Ježiš strpel vo svojom umu- cení: — Potom Mu pluvali do tváre a tlkli Ho pasiami. Iní Ho zasa zauškovali (Mt 26, 67). — Bož¬ský Vykupitel ohcel, aby bol na oltároch vysta¬vený obraz Jeho umučenia, a nie oslávenia. Chcel, aby sme mali vždy na očiach Jeho opovrhnutie. Týmto pohladom sa tešievali svätí, ked ich svet znevažoval. Sv. Ján od Kríža prosil Ježiša Krista, ktorý sa mu zjavil s krížom na ramenách, aby mu dal pit z kalicha utrpenia a pohŕdania: — Pane, trpiet a byt opovrhnutý pre Teba!7--
8. Sv. František Saleský vraví: — Znášat opo¬vrhnutie je skúšobným kameňom pokory a každej čnosti.8 — Aké vysvedčenie si teda dáva osoba, ktorá vedie duchovný život, ktorá sa modlí, často prijíma, ktorá sa postí a umŕtvuje, ale nemôže str- piet, aby jej odporovali, a nemôže zniest jediné pichlavé slovíčko? Tým dáva najavo, že je trstina bez pokory a bez čnosti. A čo čaká dušu, ktorá miluje Ježiša Krista, ale nemôže zniest opovrhnu¬tie z lásky k Tomu, ktorý z lásky k nej tolko vy¬trpel? Tomáš Kempenský píše v zlatej knihe Na¬sledovania Krista: Ked sa tak vyhýbaš poníženiu a zahanbeniu pre svoje chyby, tým dosvedčuješ, že nie si opravdivo pokorný, že si ešte meodumrel svetu, a že svet ti je ešte nie ukrižovaný... Ale kto nedáva pozor na svoje srdce a nemá Boha pred očima. toho hned znepokojí kdejaké hanlivé slo¬vo.9 Ked nie si schopný zniest z lásky k Bohu telesné trýznenie, znes aspoň nejaké slovíčko. f
9. Aký podiv vzbudzuje a aké pohoršenie dáva osoba, ktorá často prijíma, ale nemôže zniest je¬diné urážlivé slovíčko. Naopak, aký krásny prí¬klad dáva ten, čo na urážky odpovedá mierne a láskavo, 'aby uspokojil toho, kto ho urazil. Naozaj ponížený si nesťažuje, neukazuje zatrpklost, mrak nevôle nezakryje úsmev na jeho tvári. Sv. Ján Chryzostom vraví, že tichý človek pokorným znášaním potupy neosoží len sebe, ale dobrým príkladom pozdvihuje aj druhých.10 Tomáš Kem- penský upozorňuje na mnohé prípady, v ktorých máme a môžeme dokázat pokoru: — Čo iní hovo¬ria, bude vyslyšané; a čo ty vravíš, bude sa za nič pokladať. Iní budú prosit, a dostanú; ty budeš prosit, a nedosiahneš ničoho. Iných budú vychvalo- vat, ale o tebe budú mlčat. Iným sa sverí to alebo ono; ale ty budeš pokladaný za na nič súceho. Takto a podobne sa skúša verný služobník Pánov! nakolko sa vie zaprieť a vo všetkom sa premáhat. Tvoja prirodzenosť sa preto bude často zarmuco¬vať! bude div, ak to mlčky znešieš.11
10. Sv. Jana zo Chantal hovorievala: — Kto je naozaj pokorný, ponižuje sa ešte viac, ked je uponížený.12 — Pokorný človek si nikdy nemy¬slí, že ho natolko ponížili, kolko zaslúžil. Ježiš Kristus neblahoslaví tých, ktorých si svet váži a ktorých si cení pre ich vznešené postavenie, pre ich učenosť alebo pre majetok, ale tých, ktorým svet zlorečí, ktorých prenasleduje, proti ktorým šomre. Ked toto všetko trpezlivo znesú, čaká ich velká odmena v nebesách: — Blahoslavení ste, keá vás budú pre mňa potupovaí a prenasledoval a všetko zlé na vás nepravdivo hovorií — radujte sa a veseľte, lebo vaša odplata hojná je v nebi (Mt 5, 11 n).
11. Zvlášť vtedy máme ukázať, že sme naozaj ponížení, ked nás predstavení pokarhajú pre neja¬kú chybu. Niektorí sú ako ježe. Dokial sa ich ne¬dotkne, zdajú sa celkom spokojní a tichí. Ked sa ich však predstavený alebo priate! dotkne stávajú sa pichliačmi a odpovedajú uraze¬ní, že to nie je pravda alebo že mali na to dôvod. Nechcú prijať nijaké napomenutie. Kto ich urazí, je im nepriatelom. Podobajú sa človeku, ktorý sa hnevá na lekára, že mu pri ošetrovaní rany pôsobí bolesť.13 Sv. Ján Chryzostom píše: — Ked svätého a pokorného človeka pokarhajú, plače nad spácha¬nou vinou. Aj pyšný plače, ale plače preto, že jeho vina vyšla najavo. Preto sa znepokojuje a hnevá sa na toho, kto ju odkryl.14
Sv. Filip Neri dáva krásne naučenie tomu, komu sa zdá, že je bez viny: — Kto sa chce stať naozaj svätým, nikdy sa nesmie ospravedlňovať, ani vtedy nie, keby ho skutočne nespravodlivo obvi-ňovali.15— Výnimočne zdá sa byt obhajoba po¬trebná v jedinom prípade, ked totiž ide o zame¬dzenie alebo odstránenie pohoršenia.
ó, kolko zásluh si nadobúda u Boha ten, kto mlčí a neospravedlňuje sa ani vtedy, ked ho ne¬spravodlivo karhajú. Sv. Terézia vravievala: — Duša, ktorá sa nevyhovára, napreduje a zdokona- luje sa viac, ako keby počula desať kázní. Tým. že sa neospravedlňuje, začína nadobúdať duchovnú slobodu a nestará sa, či o nej hovoria dobre a či zle.16
Vrúcne vzdychy a prosby.
Ô, Slovo vtelené, prosím Ta pre zásluhy Tvojej svätej poníženosti, s ktorou si z lásky k nám znᬚalo potupy a krivdy, oslobod ma od pýchy a daj mi čiastočku Tvojej svätej pokory. Ako by som mohol bedákať nad každou potupou, ktorú budem musieť strpieť, ja, ktorý som si tak často zaslúži peklo? Ó, môj Ježišu, pre zásluhy takých velkých urážok, ktoré si vo svojom umučení vytrpel, daj mi milosť, aby som na tomto svete žil a umrel ponížený, ako si Ty pokorne žil a umrel za mňa. Z lásky k Tebe by som si prial, aby som bol opo-vrhnutý a opustený od všetkých, ale bez Teba nič nemôžem.
Milujem Ta, moje najvyššie dobro, ó, Miláčik mojej duše. Milujem Ta a dúfam od Teba — a to si zaumieňujem — že pre Teba budem znášať všetko: pokuty, prenasledovanie, bolesti, suchotu i opustenosť. Postačí mi, ked ma Ty neopustíš, jediná láska mojej duše. Nedovol, aby som sa vo- lakedy od Teba odlúčil.
Daj mi túžbu Tebe sa zalúbit. Daj mi horlivosť v Tvoje láske. Daj mi pokojnú mysel v utrpení, daj mi odovzdanosť vo všetkých protivenstvách.
Zmiluj sa nado mnou. Nič si nezaslúžim, ale predsa dúfam od Teba všetko, čo si mi vydobyl svojou krvou.
I od Teba všetko dúfam, ó, Mária, moja Krá- lovná a moja Matka, lebo Ty si útočište hriešnikov.
Hlava desiata
Láska nie je dotieravá.
Kto miluje Ježiša Krista, žiada si len svojho Miláčka.
1. Kto miluje Ježiša Krista, neželá si, aby si ho ludra ct,h a vážili. Jeho jedinou túžbou je, aby sa zalubil Bohu, výhradnému predmetu jeho lásky, ov. niiar píše, ze pocty, ktoré niekto prijím? od sveta, su zamestnaním diablovým; Diabol pracuie
* í®? V2budl v duši "žbu> - ju ludia
ctili. Ked dusa stratí pokoru, je v nebezpečenstve pohrúžit sa do každej podlosti. Ako Boh vystiera milostiplnú ruku k poníženým, tak ju odtahuje od pysnych: — Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dava milosí (Jk 4, 6). - Boh sa pyšným protiví,to je ani ich modlitby nepočuje. Je iste prejavom pýchy ked niekto túži po tom, aby si ho ludia ctili a ie márnivý, ked sa mu v úcte klaňajú.
2. Velmi výstražný príklad nám dáva františ¬kánsky brat Justín. Tento brat vystúpil na neoby¬čajne vysoký stupeň svätosti, predsa však zo srdca nevykorenil túžbu, aby si ho svet vážil. Raz si ho zavolal pápež Eugen IV. Svätý Otec počul o jeho svätosti, prijal ho úctivo, objal ho a posadil vedia seba. Tak velká pocta vstúpila bratovi Ju- stmovi do hlavy, že mu sv. Ján Kapistrán po návrate domov povedal: _ Ó, brat Justín, odišiel si ako amel, ale vrátil si sa ako diabol! — Justín nedbal tohto upozornenia. Každým dňom sa stáva! pysnejsim. Vo vlastných očiach bol velký ale
chcel byt velkým aj v očiach ostatných. Zabudol, že pýcha peklom dýcha. Stál volakedy vysoko, no padal stále hlbšie. Konečne padol tak hlboko, že zavraždil spolubrata. odpadol, utiekol do Neapola, kde viedol život zločinný a zomrel ako odpadlík.2 Cédre libanonské padlý, lebo sa celkom neoddaly Bohu. Padol Šalamún, padol Tertulián, Ozius. Ľu¬dia ich považovali za svätých. A predsa sa zrútili. Cestu do priepasti dláždila pýcha, ktorú v srdci živili. Bojme sa, ked sa v nás ozýva žiadost ukazo- vat sa svetu, túžba po svetskej cti a vážnosti. A ked nám svet pripne na kabát kvetinku pocty, ne¬tešme sa z jej vône, lebo by nás mohla omámit na s mri.
3. Nedovolme, aby ctibažnost v nás vyklíčila. Sv. Terézia vravievala: — Kde bývajú návaly cti- bažnosti, tam nebýva mnoho ducha.3 — Sú osoby, ktoré vedú duchovný život, a pritom sú modlári vlastnej cti. Ukazujú zdanlivé čnosti a chodia s nimi na trh ludskej chvály. A ked sa nik nenájde, kto by ich chválil, chvália sa sami. Vo všetkom sa chcú zdat lepšími od druhých. Ked sa niekto dotkne ich cti, hned sa znepokojujú, zanechávajú prijímanie, zriekajú sa všetkých pobožností a ne¬uspokoja sa, kým sa im nezdá, že znovu získali stratenú vážnost- Ako daleko je toto smýšlanie od smýšlania svätých. Títo milovníci Boží utekajú pred každým slovíčkom o vlastnej cti, neoblubujú si v nej, Trápia sa, ked ich druhí chvália, a tešia sa, ked o nich ludia zle smýšlajú.
4. Príliš pravdivo hovorieval sv. František Assi- ský: — Len taký som, aký soun pred Bohom.4 — Aký úžitok budeme mat z toho, ked si nás svet bude vážit ako vznešených, ked pred Bohom sme
nízki ajiodm opovrhnutia? A naopak, čo na tom zalezi, ze svet nami pohŕda, ked sme drahými a vzácnymi v očiach Božích? Ako ten, čo nás ohvá. h, nezbaví nas trestu za zlé skutky, tak ani ten, čo nas ham nevezme nám zásluhu dobrých skutkov.5 — Go zalezi na tom, povedala sv. Terézia, že nás ludia obviňujú a znevažujú, ked pred Tebou sme velkými a bez viny?6 - Svätí po ničom tak netú, íih. ako po tom. aby ich ludia zaznávali a ich ponižovali. Sv. František Saleský píše: _ Aká Vnvda sa nám deje, ked volakto o nás zle smýšla* Ci nemáme sami takto o sebe smýšlaf? Ked vie¬me, že sme zlí, nebolo by spravodlivé namáhat sa, aby nas považovali za dobrých.7
, 5- Tl> čo chcú zo srdca milovat Ježiša Krista, su najbezpečnejší v živote skrytom, lebo tento život je posvätený čnostami skrytého života Je* zišovho. Pán tridsat rokov žil skrytý a opovrhnu¬tý v dielni nazaretskej. Svätí utekali na púšt a skrývali sa v jaskyniach. Utekali pred pozemskou ctou a ludskou vážnostou. Sv. Vincent z Pauly hovorieval, že túžba ukazovat sa svetu, túžba, aby ludia o nás s úctou rozprávali, aby chválili naše podujatia, aby sa rozprávalo o našich zázrakoch, je zlo, ktoré zaviňuje, že zabúdame na Boha, zlo, ktoré poškvrňuje aj naše najsvätejšie skutky, je nerest, ktorá nám najviac škodí a prekáža v 'po-kroku v duchovnom živote.8
6. Kto teda chce rást v láske k Ježišovi Kri¬stovi, musí v sebe usmrtit lásku k vlastnej cti A ako ju usmrtíme? Sv. Mária Magdaléna z Pazzis nam to vysvetluje: — Život našej ctibažnosti je v túžbe, aby všetci o nás dobre smýšlali; preto smrt našej ctibažnosti je v živote skrytom, aby o
nás nik nevedel. Kto takto nezomrie, nikdy nebude pravým služobníkom Božím.1
7. Chceme byt vzácnymi v očiach Božích? — Udúšajme túžbu ukazovat sa pred svetom a byt príjemnými spoločníkmi. Ešte viac musíme davat pozor, aby sme neživili túžbu panovat nad inými. Sv Terézia si želala, aby radšej oheň strávil jej kláštor so všetkými reholnicami, než aby doň vstúnila táto zlorečená ctibažnost.
Tiež si želala, aby každá z jej reholníc, ktorá by túžila byt predstavenou, bola z kláštora vylú¬čená alebo aspoň navždy v ňom uväznená.
Duša, ktorá miluje Boha, má živit jedinú cti¬bažnost: prevýšit všetkých v poníženosti.
Slovom, kto miluje Boha, nemá hladat nič iného okrem Boha.
Vrúcne vzdychy a prosby.
Môi Ježišu. rfai mi ctibažnost len Tebe sa zalú- bit. Nech zabudnem na všetko stvorenstvo, aj na seba samého. Co by mi pomohlo, kebv ma celý svet miloval, ale keby si ma nemiloval Ty, jediná láska moiej duše? Môi Ježišu. orišiel si na zem. abv si s? vzal naše srdcia. Najhoršie, že Ti ani neviem darovat svoje srdce. Uchvát si ho sám a naplň ho cvojou láskou. Nedopust, aby som sa od Teba odlú¬čil Volakedy som sa od Teba vzdaloval. Teraz však si uvedomujem zlo, ktoré som spáchal, a nenávidím ho celým srdcom. Niet zármutku, ktorý by som väčšmi pociťoval, ako spomienka na tolké urážky, ktorých som sa dopustil proti Tebe. Úte¬chou ma naplňuje vedomie, že Ty si nekonečna dobrota, ktorá neopovrhuje hriešnikom, ktorý la mihne. Milovaný Vykupitelu môj. Ty sladká láska mojej duše, volakedy som Tebou pohŕdal, ale teraz Ta milujem viac ako seba samého. Obetujem li seba a všetko, čo mám. Chcem len Teba milovat a len Tebe sa lúbit. Toto je moja ctibažnost. Prijmi a rozmnoz ju a znič vo mne každú túžbu po ma¬jetkoch sveta. Ty príliš zasluhuješ, aby som Ťa miloval.
Hla, tu som, chcem byt celý Tvoj. Chcem trpiet čokolvek sa Ti lúbi. Ved Ty si umrel takou bolestnou smrtou na kríži. Ty chceš, abv som bol svaty. Iy ma môžeš urobit svätým. Dúfam to od Teba.
.. fivTvoiu ochranu, ó, velká Matka Bo¬
žia, Maria!
Hlava jedenásta.
Láska nie je sebecká.
Kto miluje Ježiša Krista, snaží sa odpúta! od každého stvorenia.
1. Kto chce celým srdcom milovaí Ježiša Krista, musí sa zbaviť všetkého, čo nie je Boh, ale seba- láska. To znamená, nehladat seba. ale iba to, čo sa lúbi Bohu. Pán to žiada od každého: — Milovaí budeš Pána Boha svojho celým svojím srdcom (M t 22, 37). --
Aby sme milovali Boha celým srdcom, musíme sa povzniesť nad pozemskú hrudu a naplniť sa svä¬tou láskou. Srdce, v ktorom má miesto akákolvek pozemská náklonnosť, celé nemôže patriť Bohu Sv. Filip Neri hovorieval, kolko lásky dáme stvoreniam, tolko uberieme Bohu. Ale ako si oči¬stíme srdce od pozemského prachu? Umŕtvovaním odložíme šaty starého človeka a oblečieme sa v človeka nového, odlúčeného od vecí stvorených. Isté duše bedákajú, že hladajú Boha, a nenachá¬dzajú Ho. Týmto dušičkám platia slová sv. Teré¬zie: — Odtrhni si srdce od stvorenia a hladaj Boha, kým Ho nenájdeš!2
2. Niektorí sa chcú stať svätými, ale podlá svojho vlastného názoru. Chcú milovať Boha, ale podlá svojho rozumu. Nechcú však zanechať zby¬točné zábavy, márnivosť v odeve, príliš vybrané pokrmy. Milujú vraj Boha, ale sú nespokojní, ked nedostanú úrad, po ktorom bažia. Ked sa niekto len zdaleka dotkne ich cti, hned sa rozpalujú hne-vom. Ked sa neuzdravia z choroby, strácajú trpe- zlivost. Milujú vraj Boha, ale nechcú sa zriecf prí- chylnosti k bohatstvu, svetským poctám a márni-vosti. Chcú, aby ich považovali za vznešených, učených a lepších od iných. Modlia sa, pristupujú k sv. prijímaniu, ale zo všetkých cvičení zbožnosti majú len velmi málo úžitku, lebo ich srdce je za¬ujaté pozemskými starostami. Pán nechce k nim ani hovorit, lebo vie, že by to boly slová zbytočné. Ježiš Kristus si stažoval sv. Terézii: — Chcel by som sa prihovoriť mnohým dušiam, ale svet robí v ich ušiach taký velký huk, že nemôžu počut mňj hlas. Ó, keby sa aspoň trochu odlúčily od sveta!3 — Kto je naplnený pozemskými žiadosťami, nemô¬že počut hlas Boha, ktorý k nemu hovorí. Nešťast¬ný človek, ktorý živí nríchylnost k smvslovvm dobrám tohto sveta! Nebude mu priťažké, aby- nimi strhnutý — nezanechal jedného dňa lásku k Je-žišovi Kristovi. Aby nestratil tieto pominutelné dobrá, stráca naveky Boha, dobro nekonečné. Hroznú výstrahu nám dáva sv. Terézia: — Je spravodlivé, aby ten, čo sa prikláňa k pominutel- ným veciam, sám zahynul.4
3. Sv. Augustín píše, že cisár Tibérius vyslovil želanie, aby rímsky senát prijal medzi bohov aj Ježiša Krista. Senát však odoprel s pripomienkou, že vraj tento Boh je pyšný, lebo chce božskú poctu len pre seba a nestrpí spoločníkov. — A je to pravda. Boh chce, aby sa ludia len Jemu klaňali a len Jeho milovali. Ale to nechce preto, že je pyšný, ale preto, že si to zaslúži. Zaslúži si to láska, s akou sa k nám skláňa. Pretože nás miluje ako nikto iný, chcel tiež všetku našu lásku. Žiali, ked pozo¬ruje, že druhý si berie časí srdca, ktoré chce mat celé pre Seba. — Ježiš je žiarlivý,5 — vraví sv~
107 103
Hieronym. Nechce, aby sme svoju náklonnosť ve¬novali inému. A ked predsa vidí, že nejaké stvore¬nie má podiel v srdci, vzmáha sa v Ňom v určitom smysle závisí, ako píše sv. apoštol Jakub, lebo v láske nestrpí súpera. Chce byt sám milovaný. — Alebo si myslíte, že Písmo nadarmo hovorí: „Žiar¬livo túži Duch, ktorého nám On dal, aby v nás pre¬býval?1" (Jak 4, 5) — Pán chváli vo Velpiesni svoju nevestu: — Záhrada zamknutá, sestra moja, nevesta (Pies 4, 12). — Nazýva ju zamknutou, lebo zasnúbená duša zamkla svoje srdce pred každou láskou, aby si ho uchovala jedine pre Ježiša.
Či vari Ježiš nezaslúžil celé naše srdce? Ach, ako velmi si ho zaslúži pre svoju dobrotu a lásku! To dobre pochopili svätí. Sv. František Saleský rozhodne hovorí: — Keby som vedel, že mám v srdci žilku, ktorá nepatrí Bohu, hned by som ju vytrhol!4
4. Dávid si prial krídla holuba, očistené od kaž¬dej pozemskej náklonnosti, aby mohol vzlietnut a odpočinút si v Bohu. (Porov. Z 54, 7). Mnohé duše by boly rady oslobodené od každého puta, ktoré ich viaže k zemi, aby mohly zaletiet k Bohu. A skutočne by velmi pokročilý v svätosti, keby sa odlúčily od každého stvorenia. Dokial si však po¬nechajú akúkolvek náklonnost pozemskú a nebudú sa ušilovat ju odložit, ostanú stále ponorené vo vlastnej biede a neodpútajú sa od zeme. Sv. Ján od Kríža hovorieval: — Duša, ktorá si ponechá akúkolvek pozemskú náklonnost, hoci najnepatr¬nejšiu, nespojí sa úplne s Bohom, aj ked inak do¬siahne velkú čnost. Málo na tom záleží, či je vtá¬čik spútaný nitou hrubou alebo tenkou. Kým nit nepretrhne, nech je akokolvek jemná, ostane stále v zajatí a nebude schopný letu. Bolestne si uvedo- nuieme, že duše. ktoré konajú mnoho duševných cvičení, vynikajú čnostami a Božou priazňou, ne¬môžu dôjst k spojeniu s Bohom, lebo nemajú od¬vahy skoncovat s nezriadenou náklonnostou. Boh sa nemôže nespojit s dušou, ktorá to urobila.7
5. Kto chce, aby Boh patril celý jemu, musí sám patrit celkom Bohu: — Môj milý je môj a ja som jeho (Pies 2, 16). — Za svoju lásku k nám chce Ježiš Kristus všetku lásku našu. Kým ju nemá všetku, nie je spokojný. Sv. Terézia napísala pred¬stavenej jedného zo svojich kláštorov: — Postaraj sa, aby sa duše povzniesly nad všetko stvorenie, aby sa mohly stat snúbenkami takého žiarlivého Krála, ktorý si želá, aby zabudly aj na seba8 — Mnohé duše sa cvičia v rozjímavej modlitbe, navštevujú najsv. Sviatost Oltárnu, často pristupujú k svätému prijímaniu. Pretože však ich srdce lipne k zemi, napredujú v dokona-losti málo alebo vôbec nič. A ked budú v tomto živote pokračovat, ostanú stále úbohými a budú v nebezpečenstve, že stratia všetko.
6. Prosme Boha, aby naše srdce očistil od kaž¬dej pozemskej náklonnosti: — Čisté srdce stvor vo mne, ó, Bože! (Z 50, 12). — Inak nemôžeme pa¬trit celkom Bohu, ktorý nastolil túto požiadavku: — Takto teda ani jeden z vás, ak sa nezriekne vše¬tkého čo má. nemôže byí mojím učeníkom (Lk 14 33). _ z tohto dôvodu pýtali sa starí otcovia na púšti mladíka, ktorý sa chcel k nim pripojit: — Prinášaš srdce prázdne, aby ho mohol naplnit Duch Svätý?9 — V tom istom smysle odpovedal Boh sv. Gertrúde, ked Ho prosila, aby jej dal poznat, čo si od nej žiada: — Nič iného nechcem od teba.
iba to, aby stvorenie nemalo miesta v tvojom srdci.10 --
Povedzme odhodlane a rozhodne Bohu: Pane, dávam Ti prednost pred všetkým, pred zdravím, pred bohatstvom, pred dôstojnosťou, pred poctami, pred chválou i vedomosťami, pred útechami, pred nádejami i túžbami, áno i pred milosťami a darmi, ktoré by som mohol od Teba dostať. Slovom, dá¬vam Ti prednost pred každým dobrom stvoreným, lebo to všetko nie t. Ty, môj Bože! Nijaký dar, ktorý mi dáš okrem seba, mi nepostačí. Jedine Teba chcem, a nič viac!
7. V tom okamihu, v ktorom sa srdce odlúčilo od každej náklonnosti k veciam stvoreným, vchá¬dza do neho a celkom ho vyplňuje láska Božia. Sv. Terézia vraví: — Odstiáň s očú zlé príležitosti a duša sa hned obráti k láske Božej.11 — Duša nemôže žiť bez lásky. Musí milovať alebo Tvorcu, alebo tvory. Ked nemiluje tvory, istotne miluje Tvorcu. Načim teda opustiť všetko, aby sme zí-skali všetko. — Všetko za všetko!12— Sv. Terézia živila za istú dobu velmi počestnú náklonnosť k rodičom. To stačilo, aby sa jej Ježiš celkom nesve- ril. Ked si však dodala odvahy a zriekla sa i tejto náklonnosti, hned si zaslúžila, aby sa jej priho¬voril: — Teraz si, Terézia, celkom moja a ja som celkom tvoj! 13 — Je príliš málo jedného srdca, aby milovalo tohto Boha tak milujúceho a tak milo¬vania hodného. Ved Boh si zaslúži lásky nekoneč¬nej. A ja by som ešte chcel deliť toto srdce medzi tvory a Boha? Ctihodný Ľudovít z Pontu sa han-bil povedat Bohu: Pane, milujem Ta viac ako čo- kolvek iného, viac ako všetky bohatstvá, viac ako pocty, viac ako priatelov a rodičov! — Zdalo sa mu, ako by tým hovoril: Pane, milujem Ťa viac ako blato, dym a červy zemské.
8. Pán je samá dobrota voči tomu, kto Ho hla- dá. (Porov. Nár 3, 25). Ale len voči tej duši, ktorá výhradne Jeho hladá. Ó, šťastlivá strata. Ó, blažený zisk! Stratit dobrá pozemské, ktoré ne-uspokojujú srdce a chytro pominú, aby sme zí¬skali dobro najvyššie a večné!
Rozpráva sa, že isté knieža, ktoré polovalo v lese, stretlo sa s pustovníkom, ktorý sa zamyslene sem-tam prechádzal.
— Kto ste a čo robíte v tejto pustatine?
— A vy, pane, čo tu robíte?
— Polujem na divú zver!
— A ja polujem na Boha! — odpovedal pustovník a pobral sa dalej.
Áno, toto má byt v pozemskom živote naša jediná myšlienka a jediný ciel: hladat Boha, aby sme ho milovali a vyplnili Jeho vôlu, vyhostiac zo srdca každú náklonnosí k stvorenstvii. A ked sa nám predstavia pozemské dobrá a budú nás zvádzat, aby sme sa k nim sklonili, odpovedzme vidinám rázne: Pre lásku môjho Pána pohŕdol som pozemským bohatstvom a všetkou svetskou ozdobou.14 Či nie sú všetky pocty a velkost tohto sveta dym, prach a márnost? Či sa po smrti ne¬rozplynú ako bublina? Blažený, kto môže úprimne povedat: — Môj Ježišu, Ty si moja jediná láska. Ty jediný mi postačíš!
9. Ked sa láska Božia zmocní plného vlastníctva nad dušou, táto sa hned sama od seba — pravda, vždy s pomocou milosti Božej — snaží odpútat od každej pozemskej veci, ktorá by jej mohla prekážat, aby patrila celá Bohu. Sv. František
Saleský to vystihuje priliehavým obrazom: Ked dom horí, vyhadzujú oknom všetky predmety.15 — Ked sa niekto oddá celkom Bohu, snaží sa vy-hosti! zo srdca každú pozemskú náklonnost. Ne¬potrebuje, aby ho k tomu povzbudzovali kazatelia alebo spovedníci.
P. Segneri mladší hovorí, že láska Božia je zlodej, ktorý nás lahko oberie o všetko, aby sme nemali nič iného ako Boha. Istý boháč sa z lásky k Ježišovi Kristovi zriekol celého imania a stal sa dobrovolne chudobným. Priatel sa ho pýtal, ako prišiel o majetok. Chudobný boháč vytiahol z vrec¬ka Písmo sväté a odvetil: — Hla, tento ma obra! o všetko!16 — Duch Svätý vraví: — Keby dal člo¬vek všetok maietok svoiho domu za milovanie, ako ničím pohŕdne ním (Pies 8, 7). — Ked duša venuje všetku svoju lásku Bohu, pohŕda všetkým: bohatstvami, zábavami, hodnostami, žezlom i krᬾovstvom a nechce nič iného, iba Boha. Stále opa-kuje: Môj Bože, len Teba chcem, a nič viac! Sv. František Saleský píše: — Čistá láska k Bohu stravuje všetko, čo nie je Boh, aby všetko pre¬menila v seba, lebo všetko, co konáme z lásky k Bohu, je láska.17
10. — Voviedol ma do sklepu vínneho a sporia¬dal vo mne lásku (Pies 2, 4). — Týmto vínnym sklepom je láska Božia, ktorá tak opojuje človeka, že zabúda na všetko stvorenie.18 Opitý človek sa podobá mŕtvemu. Necíti, nevidí, nevníma, neroz¬práva. Tak isto si počína duša opojená láskou Bo¬žou. Nemá smyslu pre veci stvorené. Nechce na nič mysliet, iba na Boha; o ničom nechce rozprá¬va!, iba o Bohu; nič iného si nežiada, iba milovat Boha a Jemu sa zalúbit. Pán vo Velpiesni zaka¬žuje budit spiacu snúbenku (Porov. Pies 2, 7). Čo znamená tento blažený spánok, v ktorom sú po¬hrúžené duše, zasnúbené Ježišovi Kristovi? — Je to hrdinské a dobrovolné zabudnutie na všetko stvorenie,19 aby sme celú pozornost upútali iba na Boha a mohli zvolaf so sv. Františkom: — Môj Boh a moje všetko!20— Načo mi je bohatstvo, načo majetky sveta? Ty, môj Bože, si môj majetok a moje všetko! Tomáš Kempenský sa modli: — Môj Boh a moje všetko. Tieto slová znamenajú dost pre toho, kto ich rozumie: a kto Boha miluje, rád si ich častejšie opakuje.21
11. Dosial sme hovorili všeobecne o odlúčení od tvorov ako o podmienke dokonalého spojenia s Bohom. Vrátme sa k jednotlivostiam.
Prvou vážnou prekážkou tohto spojenia je ne¬zriadená láska k rodičom.
Tvrdo hovorí Ježiš Kristus: — Ak niekto pri¬chádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj vlastný svoj život, nemôže byí mojím učeníkom (Lk 14, 26). — Prečo táto nenávist voči rodičom? Často sa stáva, že nemáme väčších nepriatelov nad prí-buzných, najmä ked máme na mysli naše duševné napredovanie. Sv. Karol Boromejský sa priznáva, že sa po každej návšteve rodičovského domu vra¬cal ochladnutý na duchu.22 Krásne odpovedal P. Anton Memdozza na otázku, prečo nechce navští¬vi! rodičovský dom: — Zo skúsenosti viem, že reholníci nikde inde natolko nestrácajú ducha zbožnosti, ako v rodičovskom dome.23
12. Volba stavu je našou vlastnou záležitosiou. V tejto veci nie sme povinní podrobii sa vôli rodi¬čov. Túto mravnú zásadu jasne vyslovil sv. To¬máš.24 Ked Boh volá mladíka do reholného stavu a rodičia mu v tom bránia, mladík je povinný po¬slúchnu! Boha, a nie rodičov, ktorí pre vlastné záujmy a pre osobné výhody stavajú sa proti nᚬmu duchovnému blahu.25 Smutne píše o takýchto rodičoch sv. Bernard: — Radšej dopustia, aby sy¬novia zahynuli, než aby im dovolili opustit rodi¬čovský dom.26
13. Takto si nepočínajú len rodičia zlí. I boha¬bojní rodičia sú tu nepochopitelne tvrdohlaví. Ná¬ruživosťou zaslepení všemožne sa namáhajú, aby znemožnili synovi vstup do kláštora. Uvedomujú si úbohí rodičia, že sa tým dopúšťajú ťažkého hrie¬chu? Len velmi zriedkavé sú prípady, (ak vôbec nejaké sú), kedy ich okolnosti azda ospravedlňujú.
Niekto si dovolí poznámku: Nemôže sa teda spasit mladík, ked sa nestane reholníkom? Či všetci tí, ktorí ostanú vo svete, budú zatratení?
Odpovedám: Tí, ktorých Boh nevolá do rehol¬ného stavu, spasia sa vo svete, ked budú plniť po¬vinnosti svojho stavu. Tí však. čo sú povolaní a odmietnu volanie Božie, len velmi ťažko sa spa¬sia. Boh im nedožičí zvláštnu pomoc, ktorú im chcel dať v stave reholnom, a bez nej sa len velmi tažko môžu spasit.
Bohoslovec Harbert píše, kto nepočúvne vo¬lanie Božie, že je v Cirkvi ako vytknutý úd, ktorý len s velkou námahou môže konať svoje povinnosti. A z toho vyvodzuje: Hoci, všeobecne povedané, môže sa spasit, predsa však len ťažko nastúpi cestu a použije nevyhnutných prostriedkov spásy.27
14. P. Granata nazval volbu stavu hlavným kolieskom. Ked je v hodinách hlavné koliesko vy¬šinuté, celé hodiny sú uvedené v nesúlad. Tak je to aj s našou spásou. — Ked si pochybil vo volbe životného stavu, bude tvoj život vyplnený zmät¬kom. Vela mladíkov stratilo povolanie kvôli rodi¬čom. A ich koniec? — ¡Nešťastný, ako nešťastný bol ich život. Tí, ktorých si rodičia zadržali doma, aby boli ich slávou a bohatstvom, stali sa im han¬bou. Istý mladík stratil povolanie na odhováranie otcovo. Neskôr povstalo medzi nimi nedorozume¬nie. Z nedorozumenia bola zvada, v ktorej syn nre- klal otca vlastnou rukou. Svoj biedny život dokon¬čil na šibenici. — A chceš ešte iný príklad? Poviem ti rovnako smutný. V seminári bol mladík. Boh si ho volal, aby opustil svet. Ale mladík pohŕdol vo-laním 'Božím. A výsledok? — Začal zanedbávať zbožný život, prestal sa modliť a pristupovať k sv. prijímaniu. Konečne sa stal verejným nemrav- níkom. Napokon ho zavraždil jeho protivník, ked vychádzal z domu špatnej ženštiny. Chytro zavo¬lali kňaza. Kňaz Drišiel neskoro. Mladík bol už mŕtvy. — Ó, kolko podobných prípadov by som ti mohol rozprávať!
15. Vráťme sa k veci. Sv. Tomáš Aquinský po¬vzbudzuje tých, čo sú povolaní k dokonalejšiemu životu, aby nepočúvali, ked ich rodičia odhovárajú. Ved sú ich nepriatelmi.28 Nie sú povinní radiť sa rodičov, ale majú ísť za hlasom Božím. Nemusia čakať na rodičovské povolenie, ani sa ho nemusia dožadovať, lebo sa môžu pravdepodobne obávať, že im dovolenie nespravodlivo odoprú a tak im prekazia povolanie. Sv. Tomáš Aquinský, sv. Ľu¬dovít Beltrand a mnohí iní vstúpili do kláštora bez ohladu na svojich rodičov, áno bez ich požehnania.
16. Ako je vo velkom nebezpečenstve večného zatratenia ten, čo nedbá na volanie Božie, aby sa zalúbil rodičom, tak isto je v tomto nebezpe¬čenstve aj ten. čo vstupuje do kňazského stavu bez pravého povolania. Známky, podlá ktorých môže¬me poznať pravé povolanie do tak vznešeného sta¬vu, sú tri: 1. dostatočná vedomost, 2. úmysel veno¬vať sa výhradne službe Božej a 3. vzorný život.
Nás najviac zaujíma táto tretia známka. — Snem tridentský nariadil, aby biskupi udelovali vyššie svätenie iba tým, ktorých vzorný život j« vyskúšaný.29 To isté žiadal už prv Can. NuLus, Dist. 24, kde sa hovorí: Len ten nech je vysvä- tenv. kto je najprv vyskúšaný. Hoci sa tu mieni skúška vonkajšia, ktorú musí biskup požadovať o schopnosti svätenca, jednako nemožno pochybo¬vať, že snem nemyslí tak na vonkajšiu schopnost, ako skôr na schopnost vnútornú, bez ktorej von-kajšia schopnost je iba zdanlivá. Preto snem v hlave 12. toho istého zasadnutia hovorí: Biskupi nech si uvedomia, že k týmto úradom môžu pribrat iba hodných, ktorí už dlhý čas žijú vyskusanym životom. Aby dobrý život svätenca mohol byt vy¬skúšaný, snem predpisuje obdobia medzi rôznymi stupňami svätenia: Aby s vekom rástla v nich i zásluha života a väčšia vedomost.50
17. Sv. Tomáš odôvodňuje túto požiadávku tým 'že sa svätenec každým svätením blíži k naj¬vyššiemu úradu — slúžiť Ježišovi Kristovi vo Sviatosti Oltárnej. Svätost kňaza musí prevyšovať svätosť reholníka. Kedže svätým stavom byva uschopnený k najdôstojnejšej službe a slúži samé¬mu Kristovi v najsvätejšej Sviatosti Oltárne], po¬žaduje sa od neho väčšia vnútorná svätost.51 Obra¬cajúc pozornosť hlavne na tých, ktorí mm byt vysvätení, upozorňuje ich, že tak svätý úrad maju prijať utvrdení v svätosti. Je rozdiel medzi stavom reholným a stavom kňazským. V kláštore sa čle-novia od nerestí očistujú, aby však volakto mohol prijat vyššie svätenie, musí byt už dobrým živo¬tom očistený. Všimnite si slov anjelského učitela: — Stav kňazský požaduje svätost, kým stav re- holný je prípravou k svätosti. Bremä kňazského stavu načim položit na steny svätostou už vysu¬šené; bremä reholného stavu však vysúša steny, to znamená, zbavuje členov vlhkosti nerestí.
Túto myšlienku rozvíja dalej: — Ako tí, čo prijímajú svätenie, sú ustanovovaní nad ludom stupňom svätenia, tak nech vynikajú aj zásluhou svätosti.
Vysvätený má mat zásluhu svätosti, aby dô¬stojne vykonával kňazské povinnosti, ale má ňou vynikat aj svätec, aby mohol byt dôstojne zarade-ný medzi služobníkov Ježiša Krista.
Napokon končí slovami: — Ale pri samej vy¬sviacke udeluje sa väčší dar milosti, ktorý ich aschopňuje k väčším veciam.32
Sviatostná milost poskytuje svätencovi výdat- nejšiu pomoc a uschopňuje ho, aby si získal väčšie zásluhy. Tým sa však naznačuje, že sa v ňom po¬žaduje milost predchádzajúca, ktorá stačí, aby mohol byt pripočítaný k ludu Kristovmu.
18. Vo svojej mravouke som obšírne pojednal o tom bode a jasne som dokázal, že tí, čo bez vy¬skúšaného dobrého života prijímajú svätý úrad, dopúštajú sa tažkého hriechu, lebo vystupujú na taký vznešený stupeň bez Božieho povolania. A ne¬môžeme povedat, že je na tento úrad povolaný ten, kto ho prijíma, a nezbavil sa hriešneho návyku, zvlášte proti čistote.
Aj keby takýto mladík bol schopný prijat svia- tost pokánia, lebo sa k nej lútostou náležíte pri¬pravil, predsa nie je schopný v tomto stave prijat kňazský úrad, ktorý už vopred požaduje dobrý a dlhšiu dobu vyskúšaný život. Ked ho predsa prijme, dopúšta sa ťažkého hriechu, a to jednak pre prílišnú opovážlivosť, s akou sa votrel do stavu kňazského bez povolania,33 jednak pre nebezpe¬čenstvo zatratenia, ktorému sa vystavuje.
Biskup Abelly píše: — Kto vie, že ho Boh ne¬volá, a predsa sa vtisne, prijme sviatosť kňažstva, bezpochyby sa vrhá do zjavného nebezpečenstva zatratenia.34 — Bez povolania prijíma vysviacku ten, čo žije v akomkolvek velmi hriešnom návyku.
To isté učí Soto. Pozitívna svätosť u svätenca je pozitívnym príkazom: — Hoci bezúhonnosť mra¬vov nepatrí k podstate svätosti, predsa je nevy¬hnutná z príkazu Božieho... Co sa týka schopnosti tých, čo majú byt pripustení k vyšším sväteniam, nestačí všeobecná príprava, ktorá je potrebná k prijatiu akejkolvek sviatosti, aby sviatostná milost nenarazila na prekážku. V sviatosti stavu kňaz¬ského človek neprijíma iba milost, ale vystupuje na vznešenejší stupeň. Tomuto však musí zodpo¬vedať počestnosť mravov a jas čností.35
Rovnako smýšla Tomáš Sanchez, P. Holzman. To isté hovoria bohoslovci na Salamanke. Co som napísal, nie je teda mienka jedného učenca, ale je istým všeobecným učením. Vrcholnou autoritou je náuka sv. Tomáša.
19. Ale nehreší ťažko iba svätenec, ktorý prijí¬ma svätenie bez vyskúšaného dobrého života, ťažko hreší i biskup, ktorý ho vysviaca bez potreb-
nej skúšky. Biskup si musí zadovážií mravnú istotu o jeho dobrom živote.
Ťažko hreší aj spovedník, keď dáva rozhreše¬nie svätencovi, ktorý žije v hriešnom návyku a bez dlho trvajúcej skúšky o dobrom živote chce Prijaí vyššie svätenie. Ťažko hrešia i rodičia, ktorí vedia o nepeknom žovote synovom, a predsa ho nútia prijat posvätný úrad pre vlastný osoh. Ježiš Kristus neustanovil stav kňazský na podporu svet¬ských záujmov, ale iba na to. aby sa staral o slávu Božiu a o spásu duší. Stav kňazský nie je svetský úrad, nie je ani remeslo. Svetským úradom možno si získa! slávu a remeslom časné majetky. Stav kňazský má celkom iný ciel. Keď teda rodičia zne¬pokojujú biskupa, aby vysvätil ich nevzdelaného syna, a svoju žiadost odôvodňujú svojou chudo¬bou, má im biskup odpovedá!: Nie, syn môj, stav kňazský je ustanovený výhradne pre dobro Cirkvi, a nie na podporu rodičovského domu! — Takto rozhodne ich treba odbavit a viac si ich nevšíma!. Veď takíto nehodní členovia neškodia len dušiam* ale i rodine a vlasti.
20. Ešte pár slov o kňazoch, ktorí žijú v rodi¬čovskom dome. Keby rodičia nástojili, aby sa via¬cej zaoberali rodinnými záležitosíami ako povin- nosíami svojho úradu, majú im odpovedá! to, čo Ježiš Kristus odvetil svojej Matke: — Či neviete, že mám by! vo veciach svojho Otca? (Lk 2, 49).
Som kňaz. Mojou povinnosíou nie je zarába! peniaze, spravovaí hospodárstvo, ani bažií po cti, ale ži! utiahnuto, modli! sa. študovaí a zachraňo- vaí duše.
V nevyhnutnej potrebe má pomáha! rodičom, ako len vládze, ale ani tak nesmie zanedbáva!
svoje hlavné zamestnanie seba samého i druhých.
21. Kto chce patri! celkom Bohu, musí sa zriecí svetskej cti. Kolkí sa pre túto zlorečenú čest vzďa¬ľujú od Boha a hynú! Ked počujú rozpráva! o svo¬jich ohybách, urobia všetko, aby sa ospravedlnili a presvedčili druhých, že je to lož a ohováranie. Ked však vykonajú volaco dobrého, musia o tom všetci vedieí!
Tak si nepočínajú svätí. Oni by chceli, aby celý svet vedel o ich chybách, aby ich považoval za takých úbožiakov, za akých sa pokladajú sami... Len jedno si želajú, aby o ich čnosti vedel iba Boh, lebo len Jemu sa chcú zalúbií. Preto tak milujú život skrytý. Majú na mysli slová Ježiša Krista:
— Ale ked dávaš almužnu, nech nevie tvoja Favá ruka, čo robí tvoja pravá (Mt 6, 3). — A pripamä¬túvajú si aj tento výrok: — Ale keď sa ty chceš modli!, vojdi do svojej komôrky, zatvor za sebou dvere a tak sa modli k svojmu Otcovi, ktorý býva v skrytosti (Mt 6, 6).
22. Ak chceme dosiahnu! dokonalosí, musíme sa predovšetkým odlúči! od seba samých, to jest od vlastnej vôle.
Kto premáha seba samého, lahko zdolá všetky ostatné prekážky. Sv. František Xaverský dával všetkým jedno napomenutie: — Premáhaj seba samého!36 — To vyplýva zo slov Ježiša Krista:
— Kto chce za mnou ísí, nech zaprie sám seba (Mt 16, 24) — Tieto slová obsahujú všetko, čo máme robií, aby sme sa stali svätými. Sv. Franti¬šek Assiský vraví, že premáha! seba a odrieka! sa vlastnej vôle je najväčší dar, ktorý nám Boh môže daí. 37 Sv. Bernard píše: — Keď nebude vlastnej vôle. nebude pekla.38 — A na inom mieste píše: — •Velké zlo je vlastná vôla, lebo je príčinou, že tvoje dobré skutky nie sú dobrom pre teba. 39 — Vlastná vôla poškvrňuje dobré skutky. Kajúcnik chce napr. koná! skutky pokánia proti vôli svojho duchov¬ného otca. Takýto pôst, toto bičovanie, vykonané z podnetu vlastnej vôle, nie je čnostou, ale chybou. Úbohý, kto žije ako otrok vlastnej vôle! Bude túži! po mnohých veciach, a nebude ich môct dosiah¬nu!. Bude uteká! pred mnohými iažkosiami, a bude ich mušie! znáša!. — Odkial sú medzi vami boje a odkial rozpory? Či nie odtiaľ, z vašich náruživostí, ktoré broja vo vašich údoch? Žiadate si, a nemáte (Jak 4, ln).
Prvý boj vzniká zo žiadosti po telesných roz¬košiach. — Odstráňme príležitosti, kroime zrak, odporúčajme sa Bohu a bude po boji.
Druhý boj vzniká z túžby po bohatstve. Milujme chudobu a nebude boja.
Tretí boj vzniká zo ctibažnosti. — Milujme pokoru a skrytý život a boj je skončený.
Štvrtý a najnebezpečnejší boj vzniká z túžby uplatňovai všade vlastnú vôlu. — Odovzdajme sa vo všetkom do vôle Božej — a boj je vyhratý.
Sv. Bernard píše:40 — Odkial je rozbúrenie, či nie odtial, že plníme vlastnú vôlu? Práve na toto si Pán siažoval sv. Márii Magdaléne z Pazzis:41 — Isté duše si žiadajú môjho ducha, ale tak, ako sa lúbi im, a tým sa stávajú neschopnými, aby ho dostaly.
23. Načim milovai Boha, ako sa lúbi Jemu, a nie ako sa lúbi nám. Boh chce, aby sa duša zbavi¬la všetkého. Až potom sa s Ním môže spoji! a náplni! sa Jeho láskou. Počujme sv. Teréziu: — Modlitba spojná sa mi nezdá ničím iným, ako
odumretím všetkým pozemským veciam, aby sme mohTi požívat jedine Boha. Je isté, že cim viac z lásky k Bohu odlúčime od stvorenia, tym vlc nás naplní sebou samým Boh a tým viac bu¬de m = s S spojení.42 - Mnohé zbožne osoby S y by vystúpit na tento stupeň spojenia s Bohom, ak nechcú sa spriatelit s protivenstvam . kto ™ m Boh posiela. Nechcú znášat chorobu, k oíá ch trápi. Nechcú chudobu, v ktorej ziju. Nechcú potupu, ktorej sa im dostáva. No kym sa celkom neodovzdajú do vôle b <> i = i nemo/u a s Ä m dokonale spojit. S v starina Janovská rozdávala túto myšlienku dalej: 7 J b y sme siahli spojenie s Bohom, meznasatprot.ve^ ctvá ktoré nám Boh posiela, lebo ony su pro
ŕ S S p a Ä f Ä t £ & £ S k
hovorit o spojení s Bohom.
24. Napokon uvádzam praktické pokyny, ktorc nám dáva sv. Ján od Kríza:
Úolné umŕtvenie smyslov a žiadostivosti ie „ Č S 7 láskv k Bohu zrieknime sa každej " d o ktor! nevyplýva z čistej lásky Božej. Krotme zrak a sluch. Užívajme ich len potial, DokiS nás privádzajú bližšie k Bohu. S mužnou Odvahou vyvolme si vždy to, čo ie, tágo. nep- jemnejšie a chudobnejšie Živme v sebe jeamu túžbu: trpiet a byt opovrhnutými.
Slovom, kto naozaj miluje Ježiša Krista, stráca príchylnosf k všetkým pozemským dohrám a snaží sa zbaviť všetkého, aby sa spojil výhradne s Bohom a toto spojenie si zachovával. K Ježišovi sa odnášajú jeho žiadosti, na Ježiša myslí, po Je¬žišovi vzdychá. Ježišovi sa chce zalúbit na každom mieste, v každom čase a pri každej príležitosti.
Pýtam sa: Čo má robiť duša, aby sa darovala celkom Bohu? — Táto duša musí:
1. zriecť sa všetkého, čo sa nepáči Bohu, a konať všetko, čo sa Mu viac páči,
2. prijať bezvýhradne všetko, čo prichádza z Jeho rúk, nech je to akákolvek tvrdé a neprí¬jemné,
3. vo všetkom dať prednosť vôli Božej pred vôlou vlastnou.
Vrúcne vzdychy a prosby.
Môj Boh a moje všetko! Ty ma, hoci som ne¬vďačný v Tvojej službe, pozývaš, aby som Ta miloval. Už Ti nechcem vzdorovať. Chcem opustiť všetko, aby som bol celý Tvoj. Nechcem už žiť sebe samému. Ty príliš zasluhuješ, aby som Ta .niloval. Môj Ježišu, moja duša je do Teba zahĺ¬bená a len po Tebe vzdychá. A či by som mohol milovať volaco iného, keď si zomrel bolestnou smrťou na kríži, aby si ma spasil? Ako by som mohol pozerať na Teba, ktorý si zomrel bolesťou strávený, a nemilovať Ta celým srdcom? Áno, Jiilujem Ta, môi drahý Vykupitelu! Milujem Ta celou svojou dušou a po ničom netúžim, iba po tom. aby som Ta miloval v tomto živote i po celú večnosť.
123 103
LáSka moja, nádej moja, moja sila a moje po¬tešenie, posilni ma, aby som Ti ostal verný... Dsviet ma a daj mi poznat, od čoho sa mám odlú- čit. Daj mi silu, lebo Ta chcem vo všetkom poslú-cha!.
ó, láska mojej duše, Tebe sa obetujem a Tebe sa oddávam, aby som splnil Tvoju túžbu po spoje¬ní so mnou. Chcem sa s Tebou celkom spojit, môj Boh a moje všetko! Príd teda. Ježišu môj, zmocni sa ma celého a uchvát všetky moje my-šlienky a všetky moje žiadosti.
Odriekam sa všetkých svojich túžob, všetkej útechy a každého stvorenia. Ty jediný mi postačíš. Daj mi milost, aby som na nič iného nemyslel, iba na Teba, nič iného si nežiadal, iba Teba, nič iného nehladal, iba Teba, moja láska a moje jediné dobro!
Ó, Mária, Matka Božia, vypros mi sväté zotr¬vanie!
Hlava dvanásta
Láska sa nerozčuľuje
Kto miluje Ježiša Krista, „ehnevá sa na svojho bližného.
1. Čnost ktorá nás v protivenstvách zdržuie od hnevu je dcérou tichosti. 0 úkonoch ichosti sme si pohovonli v predchádzajúcich hlavách. PreSže však je to cnost, v ktorej sa musí cvičit každý kto sa stýka s ludmi, chcem sa k nej ešte raz vrátit a povedat viac poznámok, užitočných pre život
2 Najviacej zo všetkých čností miloval Ježiš Knstus pokoru a tichost. Sám sa dal svoln uče nikom za vzor: _ Vezmite na seba moje armo a
S ttlVS ' e V ° r 1 c I 3 srd-
MMD, um 11, 29) — Sv. Jan Krstitel Ho nazval barankom (Jn 1 29). Ježiš bol baránkom j e S c Preto, ze sa mal obetovaí na kríži, aby zadosí ucm.l za naše^ hriechy, jednak pre ..ichost ktorú
utlpenlv,do CetíwU-oťe' Hvo svojom,
utrpení V dome Kaifasovom obvinil Ho -sfuzcrbmk z opovážlivosti: _ či tak odpovedáš velkňazovi?
A en mW i obvinenie zosilňuje zauchom.
t r n e z 1 . f HaiI Sa božsky dôstojne: - Ak som zle hovoril, vydaj svedectvo o zlom! Ale ak
2 e . o T e C 0 TM bi, „eš? (J„ -^gg) _ j^jg Kristus bol
tichý i v hodine smrti. Ked visel na kríži, ked sa Mu všetci posmievali, ked sa Mu rúhali, nedd sa strhnút prchkostou. Naopak. Prosil svojho večné¬ho Otca, aby im odpustil: - Otče, odpusí im, lebo nevedia, čo robia! (Lk 23 34)
3. Ô, aké zalúbenie má Ježiš Kristus v tichých srdciach, ktoré vedia znášat krivdy, výsmech, po¬tupy, prenasledovania, dokonca i telesné trýznenie i nevznlanú hnevom proti ich osnovatelom. — Vždy sa ti lúbila modlitba tichých. (Jdt 9, 16) — Modlit-by ponížených Boh vždy vypočúva. (Nebo je vla- stou tichých a ponížených, je vlastou pohŕdaných, prenasledovaných a pošliapaných.1 Nebo nie je prí¬bytkom pyšných, ktorých si svet ctí a váži.
No tichým patrí nielen nebo, ale i zem: — Blahoslavení tichí, lebo im bude patrií zem (Mt 5, 4) — Budú mat kúsok neba už tu na zemi, lebo v ich srdci je pokoj, nebeský mier. (Prov. Ž 36, 11)
Nenávist rozpaluje. Ale svätí nepoznajú nená- vist. Ani voči tým, ktorí s nimi zle zaobchodia. Ešte viac ich milujú. Vnútorný pokoj, ktorý Pán v nich rozhojňuje. je odmenou za ich trpezlivost. Sv. Terézia sa priznáva: — Zdá sa mi, že viac milu¬jem tých, ktorí o mne zle rozprávajú.2 — Posvätná kongregácia o nej napísala: — Urážky jej pripra- vovaly pokrm lásky. Poskytovaly jej dôvod, aby viac milovala toho, kto ju viac urazil.3 — Takúto tiohost môže dosiahnut iba ten, čo je hlboko po¬nížený, nízko o sebe smýšla a verí, že zasluhuje každú potupu. Pyšní sú stále hnevliví a pomstiví, lebo si vela namýšlajú a považujú sa za hodných každej pocty.
4. Blahoslavení sú — už teraz tí, ktorí zomierajú v Pánovi (Zjv 14, 13) — Hla. podmienka pozemskej blaženosti — zomierat v Pánovi. Blaženost, ktorej je človek schopný už tu na zemi, je istotne ovela menšia ako blaženost nebeská, ale predsa je taká velká, že prevýši všetky smyselné radosti. Túto blaženost žičí Apoštol svojim učeníkom: — A po-
koj Boží, ktorý prevyšuje každú predstavu, bude hájií vaše srdcia. (Flp 4, 7) — Ale podmienkou tohto pokoja je umriet v Pánovi.
Mŕtvy necíti, ked s ním zle zaobchodia, necíti, ked po ňom šliapu. To je dokonalý obraz tichého človeka. Ani tento nevidí, necíti a pokojne znáša protivenstvá od ludí. Ale až tak daleko dôjde len ten, kto celým srdcom miluje Ježiša Krista. S do¬konalým pokojom a odovzdanosťou prijíma veci protivné i príjemné, útechu i zármutok, bezprávie i prejavy pozornosti. Na tento stupeň vystúpi iba človek, ktorý je sjednotený s vôlou Božou. Na tomto stupni bol Apoštol, ked písal: — A tak pri všetkom našom súžení oplývam potechou a pre¬kypujem radosťou. (2 Kor 7, 4) — Aký šťastný je ten, čo vystúpil na tento stupeň! V jeho srdci bude trvalý pokoj. A to je dobro, ktoré prevyšuje vše¬tky iné dobrá tohto sveta. Sv. František Saleský vraví: — Čo je celý svet v porovnaní s pokojom srdca?4 — Čo ti pomôže bohatstvo, načo sú ti všetky pocty sveta, ak nemáš pokoj v srdci?
5. Ked chceme ostať spojení s Ježišom Kristom, nesmieme sa znepokojovať. Robme všetko pokoj¬ne, nech príde čokolvek, nech nás stihne akékol- vek protivenstvo Pán nenrebýva v srdci rozbúre¬nom. (Porov. 3 Kr 19, 11). Velmi krásne naučenia v tejto veci nám dáva učitel tichosti, sv. František Saleskv. Hovorí: — Neoddávajme sa zlosti a ne-otvárajme jej dvere pod nijakou zámienkou. Ked len jediný raz jej pootvoríme, už nebude v našej moci ju vyhnať alebo ju skrotiť, aj keby sme na-ozaj chceli. Prostriedky sú tieto: 1. Zlosť hnecl potlačme, obráťme pozornosť inam a nedajme sa s ňou do reči. 2. Podlá príkazu apoštolov, zachvá¬tených búrkou na šírom -mori, utiekajme sa k Bohu, lebo len On môže utíšiť srdcia. 3. Ked cíti¬me, že pre našu slabosi hnev už vkročil do duše. snažme sa uspokojiť a vzbudzujme úkony poníže¬nosti a lásky voči tomu. proti komu cítime hnev.
Ale to všetko načim konat pokojne, nie násilne, lebo záleží na tom, aby sa rany nejatrily.5 — Aj maj¬ster tichosti sa musel velmi namáhať, aby premo¬hol hlavne dve náruživosti, ktoré v ňom prevlada- I y totiž hnev a lásku. To vieme z jeho vlastného pri¬znania. Aby potlačil hnev, musel zápasit celých 22 rokov. Inak postupoval vzhladom na vašen lásky. Tu sa snažil zmeniť jej predmet — opustiť tvory a zamerat všetky sklony k Bohu. A potom sa vňom rozlial taký velký vnútorný pokoj, ze vyžaroval aj navonok. Vždy ho vídali s jasnou tvárou a s úsmevom na perách.6
6 Povedzme, že si utrpel krivdu. Cítiš, že sa v tebe vzmáha hnev. Zdá sa ti, že sa ti ulahči a ze sa uspokojíš, ked si ho vybiješ skutkom alebo aspoň slovom. Velmi sa mýliš. Kto len raz povolil hnevu, rozrušuje sa stále viac. Ak si chceš zacho¬vať ustavičný pokoj, dbaj aby si nikdy nepodlahol zlej nálade. A ked predsa cítiš že ta sv.era, yypm každé úsilie, aby si ju hned odložil a nech s tebou neusína. Rozptýl sa čítaním dobrých kníh, zaspie¬vaj si nábožnú pieseň alebo sa porozpravaj s pria- telom o príjemných udalostiach. Duch Svaty ho- vorí- — Hnev odpočíva v lone pochabého (Kaz 7. 10). - Hnev zapustí korene na dlhý čas iba v srde. bláznov, ktorí málo miluj U Jez.ša K n s t a Ale v srdciach Jeho milovníkov sa neudrží. A keby pre áZ nennzorovane vstúoil. okamžite byva vyho¬stený Duša, ktorá miluje Ježiša Krista, sa nebude
oddávať zlej nálade. Kedže nič iného nechce, iba čo chce Boh, je stále spokojná a vyrovnaná, lebo má vždy to, čo si žiada. Vôla Božia jej jasne svieti vo všetkých protivenstvách. Sama velmi dobre vie, čo znamená trpieť, preto sa ku všetkým chová s najväčšou šetrnostou. Bez velkej lásky k Ježi¬šovi sa vlúdnosti nepriučíme. Čím nežnejšie sa vinieme k Ježišovi, tým vlúdnejšie a s tým väčšou miernosťou sa skláňame k svojim bližným.
7. Vlúdnosti nebudeme mat nikdy nadbytok. Musíme sa v nej stále cvičiť. Pri každom rozjí¬maní sa pripravme na všetky protivenstvá, ktoré na nás môžu prísť. Rozjímanie je nákova, na ktorej svätí kovali svoje srdcia. Od neho odchá¬dzali s predsavzatím, že budú trpezlivo a ticho znášat všetky urážky, áno i telesné bezprávie. To platí aj pre nás. Ťažko budeme môcť rozhodnúť, čo máme robit vo chvíli, ked nás bližní nespra¬vodlivo napadnú, ak nebudeme už vopred pripra¬vení a rozhodnutí, že sa nedáme strhnúť hnevom. Náruživosť nám bude našepkávať, že je rozumné, aby sme sa odvážne postavili proti opovážlivosti toho, kto nám nespravodlivo ubližuje. Sv. Ján Chryzostom však píše, že nie je spravodlivé hasiť oheň, ktorý sa zapálil v duši bližného ohňom hnev- livej odpovede. Táto býva príčinou, že oheň ešte mocnejšie vzplanie.7
Chceš vari namietať: Nie je rozumné zdvorilo a milo odpovedať pochabému, ktorý ta nerozumne, uráža.
Sv. František ti odpovedá: — Treba užívať tichosti nie len podlá rozumu, ale i proti roz¬umu.8
8. Odpoved mierna krotí hnev (Prís. 15, 1). —
Dobrotivé slovo je najlepším prostriedkom, kto¬rým uhasíme oheň hnevu. Sv. Bernard píše: — Oko hnevom rozrušené nevidí správne.9 — Vášeň je ako závoj, ktorý sa nám stavia pred oči a pôso¬bí, že nerozoznávame právo od bezprávia. Sv. František Salesiký uzavrel s jazykom smluvu, že neprehovorí, kým je srdce rozbúrené. Nemáme odvahu nasledovat tento vznešený príklad?
9. Niekedy sa zdá, že je nevyhnutne potrebné skrotit bezočivca drsným slovom. Dávid hovorí: - Hnevajte sa, a nehrešte (Ž 4, 5). — Je teda dovolené sa hnevat, ale musí to byt hnev bez- hriešny. A tu je práve kameň úrazu. Ked otázku rozoberáme vo všeobecnosti, zdá sa nám, že mô¬žeme bezhriešne proti niekomu drsnejšie vystúpit, aby sa vzpamätal. Ale ked máme na mysli jedno¬tlivé nrínady, povedzme si únrimne. kedv sme tak urobili bez viny? Sv. František Saleský sa pri¬znáva: — Nikdy som sa nedal strhnút hnevom, aby som to nebol hned olutoval.10
Porozprávajme sa s každým láskavo a po¬tlačme hnev v zárodku. Ked sme v nejakom pro¬tivenstve roztrpčení, mlčme a ponechajme si do¬hovárame alebo odpoved na vhodnejší čas, ked sa srdce utíši.
10. V tichosti sa máme zvlášt cvičit, ked nás predstavení alebo priatelia napomínajú. Sv. Fran¬tišek Saleský píše: — Kto prijíma pokarhanie, do¬kazuje, že miluje čnost, ktorá je v protive k chy-bám, pre ktoré ho karhajú. Je to tiež velkým zna¬mením, že napreduje v dokonalosti.11
Tiež voči sebe treba zachovat tichost. Diabol nám našuškáva, že je chválitebné, ked sa hneváme na seba, že sme sa dopustili chyby. To je dielo nepriatela, ktorý sa snaží zväčšovat náš nepokoj a tak nás urobit neschopnými konat dobro. Sv. František Saleský vraví: — Budte ubezpečení, že myšlienky, ktoré nás znepokojujú, nepochádzajú od Boha, Kniežata pokoja, ale od diabla alebo od sebalásky. Znepokojujúce myšlienky hned odbav¬me a nimi pohŕdnime."
11. Napokon ešte poznámka. Tichost je nám 6vrchovane potrebná, ked musíme iných karhat. Napomenutie, dané s trpkou horlivostou, často via« uškodí ako osoží. To platí zvlášt vtedy, ked ten, koho musíme napomínat, je rozčúlený. V tomto prípade odložme napomenutie a počkajme, až sa búrka hnevu utíši. Ale ani vtedy nenapomínajme, ked sme sami v zlej nálade. Nálada je zlý radca. Naše napomenutie by istotne vyznelo drsne a — napomenutie v náruživosti neprinesie osoh.
Ked ide o naše vlastné dobro, znášajme pokojne a radostne, ked s nami zle zaobchodia, ked nás prenasledujú a nami pohŕdajú.
Vrúcne vzdychy a prosby
0, môj pohŕdaný Ježišu, láska a radost mojej duše, svojím príkladom učinil si tým, čo Ta milujú, všetky potupy vzácnymi a drahými. Slubujem Ti, že od dnešného dňa chcem znášat každú potupu z lásky k Tebe, ktorý si bol na tomto svete z lásky ku mne taký opovrhnutý. Posilni ma, aby som to aj vykonal! Daj, nech poznám, čo si odo mňa žiadaš, a daj mi milost, aby som to splnil. Môj Boh a moje všetko! Nechcem hladat iné dobro okrem Teba, ktorý si dobro nekonečné. Ty, ktorý si sa staral len o moje blaho, učiň, aby som sa aj ja staral len o Tvoje zalúbenie. Daj, nech ma moj© myšlienky jednostajne zamestnávajú iba tým, aby som zamedzil urážky proti Tebe a ako by som sa Ti vo všetkom zalúbil. Vzdial odo mňa každú príležitost, ktorá by ma odvrátila od Tvojej lásky. Zriekam sa svojej slobody a všetku ju zasväcu¬jem Tvojmu božskému zalúbeniu.
Milujem Ťa, nekonečná dobrota, milujem Ta, môj miláčik, ô, Slovo vtelené, milujem Ťa viac ako seba samého. Zmiluj sa nado mnou a uzdrav rany, ktoré som utŕžil, ked som Ta urážal. Vo vše¬tkom sa odovzdávam do Tvojho náručia, ó, Ježišu môj, chcem byt celý Tvoj, chcem všetko znášat z lásky k Tebe a nechcem od Teba nič iného ako Teba.
Ó, svätá Panna a Matka moja, Mária, milujem Ta a v Teba dôverujem. Príd mi na pomoc svojím mocným príhovorom.
Hlava trinásta
Láska ííes mýšľa zle.
Neraduje sa z neprávosti, ale raduje sa s pravdou.
Kto miluje Ježiša Krista, chce iba to, čo chce Ježiš.
1. Kde je láska, tam je pravda. KecT duša po¬znáva, že Boh je jediné pravé dobro, chráni sa ne¬právosti, ktorá odporuje vôli Božej, a v ničom inom nemá zalúbenie, iba v tom, čo chce Boh. Duša, ktorá miluje Bo'ha, sa nespytuje, čo hovoria alebo čo si myslia o nej ludia, lebo vždy a všade sa chce lúbif výhradne Bohu. Blahoslavený Hen¬rich Súzo hovorí: — Ten je naozaj s Bohom vy¬rovnaný, kto sa snaží zadost učinit pravde a nevší¬ma si, čo si o ňom myslia alebo čo o ňom rozprá¬vajú ludia1
2. Vela ráz som vyslovil vetu, že všetka svä- tost a dokonalost duše je v zapieraní seba a v plnení vôle Božej. V tejto hlave chcem o tom predmete pojednat obšírnejšie.
Podstata všetkých príkazov a rád Božích je v tom, že konáme a trpíme to, čo chce Boh a ako chce Boh. Prosme vrúcne Pána, aby nám dal svätú slobodu ducha. Naplnení touto slobodou objímeme všetko, čo sa lúbi Bohu, a nebudeme si všímat odporu sebalásky, ani ludských ohladov. Láska Božia naplní svojich miláčkov dokonalou lahostajnostou — či sa vôla Božia zjaví pod pôva¬bom sladkosti alebo pod hrubou šatou trpkosti. Boží otroci lásky nechcú to, čo lichotí smyselnosti a sebaláske, lebo vo všetkom hladajú iba zalú- benie Božie. S tým istým pokojom vykonávajú svoje drobné povinnosti i uskutočňujú velké plány. S tým istým pokojom prijímajú z rúk Božích slad¬kosti a pijú z pohára horkosti a nepríjemnosti.
3. Sv. Augustín vraví: — Miluj a rob, čo chceš!2 — Kto naozaj miluje Boha, snaží sa Mv vždy a všade zalúbit. Len vtedy je spokojný, ked robí to, čo sa Mu lúbi. Sv. Terézia píše: — Kto sa stará iba o to, aby uspokojil svojho milého, je spokoiný so všetkým, čo milého uspokojuje. Taká velká je sila dokonalej lásky, že človek zabúda na vlastné výhody a vlastné uspokojenie a myslí iba na to, aby sa zalúbil milovanému. Premýšla, ako by si ho mohol uctit sám, a snaží sa, aby si ho uctili aj iní. Ó, Pane, všetka naša bieda pochádza odtial, že nemáme svoje oči upreté iba na Teba! Keby sme si všímali cesty, chytro by sme sa pri¬blížili k cielu. Ale padáme a potkýname sa tisíc ráz a dokonca blúdime, lebo pozorne nesledujeme pravú cestu.3 — Zalúbenie Božie musí byt teda jediným predmetom všetkých našich myšlienok, skutkov, túžob i modlitieb. Hla, cesta našej doko¬nalosti: kráčat podlá vôle Božej.
4. Boh chce, aby sme Ho milovali celým srdcom (Porov. Mt 22, 37). Takto miluje Ježiša Krista tá duša, ktorá sa Ho vždy a vo všetkom pýta s Apoš¬tolom: — Pane, čo si žiadaš, aby som urobil? (Sk 9, 6)
Uvedomme si, ked chceme to, čo chce Boh, že Chceme vlastne svoje dobro, áno lepšie dobro. Ved Boh nám istotne chce to najlepšie. Sv. Vincent z Pauly hovorí: — Sjednotenost s vôlou Božou je poklad krestana a liek na všetky biedy, lebo obsa¬huje všetky čnosti. Obsahuje i umŕtvovanie seba a spojenie s Bohom.4 — Pane, čo chceš, aby som urobil? — V tejto otázke a v našej odpovedi na želanie Božie je krestanská dokonalost.
Pán odmeňuje každú myšlienku, ktorej pred¬metom bolo Jeho zalúbenie, každé utrpenie, ktoré sme zniesli, aby sme sa sjednotili s Jeho svätou vôlou. (Porov. Lk 21, 18) Všimni si slov sv. Teré¬zie: — Pán nám nikdy nepošle tažkosti, žeby ich vždy neodmenil, ked ich odovzdane prijmeme.5
S. Naša sjednotenost s vôlou Božou musí byt dokonalá bez výhrady a stále bez odvolania. V tom je vrchol krestanskej dokonalosti a k tomu, opakujem, majú smerovat všetky naše myšlienky, všetky práce, všetky žiadosti a všetky modlitby. Pri teito príležitosti musím vystríhat pred úskalím. Niektoré zbožné duše čítajú o vytrženiach svä¬tých. Toto čítanie ich natolko oduševňuje, že si žiadajú, aby aj ony dosiahly toto nadprirodzené spojenie. Pozor na takéto túžby! Striasajme ich, lebo sa protivia poníženosti. Svätí túžili a túžia po pravom spojení s Bohom, ktoré je v dokonalom sjednotení našej vôle s vôlou Božou. Sv. Terézia píše: — Mýlia sa tí, čo myslia, že spojenie s Bo¬hom je vo vzrušeniach, vytrženiach a v útechách Božích. Nie! Ono je v úplnom podrobení našej vôle vôli Božej. A toto podrobenie je dokonalé, ked je naša vôla odlúčená od všetkého a sjedno- tená iba s vôlou Božou. Toto je pravé a podstatné sjednotenie, ktoré som si vždy žiadala a o ktoré som Pána ustavične prosila.6 —
A na inom mieste píše: — Ach, kolkí z nás takto hovoria a zdá sa, ako by naozaj nič iného nechceli, iba toto. My úbožiaci, ako málo z nás dôjde až ta!7
Mnohí z nás hovoria: Pane, oddávam Ti všetku svoju vôlu, nechcem nič iného, iba čo chceš Ty! Ked však prídu nepríjemnosti, nechceme sa uspo¬kojiť s vôlou Božou. Toto je prameň našich náre¬kov, že sa nám na svete zle vodí, že len nás stí¬hajú všetky nešťastia a že sme v živote nešťastní.
6. Keby sme boli vo všetkých protivenstvách sjednotení s vôlou Božou, stali by sme sa nielen svätými, ale aj najšťastnejšími ludmi na tomto svete. Kto je sjednotený s vôlou Božou, ten s rov-nakou láskou prijíma veci príjemné i nepríjemné. Duch Svätý nás napomína: — Nekloň sa po kaž¬dom vetre (Sir 5, 11) — Mnohí si počínajú ako veterné zástavky, ktoré sa točia ako vietor zaveje. Ked všetko ide podlá ich chuti, sú celí natešení a láskaví. Ked však je vietor protivný, to je, ked sa volaco stane proti ich vôli, sú celí namrzení a netrpezliví. Takíto ludia sa nikdy neposvätia, po¬vedú život nešťastný, lebo v tomto živote zaku¬sujeme ovela viac nepríjemností ako vecí príjem¬ných. Sv. Dorote oovedal, že prijatie všetkého z rúk Božích je velkým prostriedkom zachovať si trvalý pokoj a tichosť srdca. Otcovia na púšti ne¬boli nikdy rozhnevaní, lebo radostne všetko prijí-mali z rúk Božísh.8 — Blažený, kto takto žije. Úspech ho nenafúkne, neúspech nezroní, lebo vie, že všetko pochádza z tej istej požehnanej ruky. Jeho jediným pravidlom je vôla Božia. Robí iba to, čo chce Boh, chce len to, čo robí Boh. Neroz- ptyluje sa mnohými vecami, ale iba to chce doko¬nale urobit, čím sa zalúbi Bohu. Najnepatrnejším povinnostiam svojho stavu dáva prednosť pred najväčäími a najslávnejšími skutkami. Vie že v
istotne Ä 1 ' ' V ' Sebai áskai ale Ä
7. Sv. Jana zo Chantal hovorievala: — Kedy príde cas, že budeme pocitovat s-Iadkost vôie oozej vo všetkom, čo ma nás príde? Kedy budeme len na to mysliet, aby sme sa zalúbili Bohu, ktorý istotne s rovnakou láskou a pre .naše dobro nám posiela raz veci príjemné, inokedy veci nepríiem- P n d e cas_ ga ^pjne vrhneme do náru¬čia nasho najmilostivejšieho nebeského Otca pone¬chajúc Jemu starost o našu osobu a o naše záleži - tosti a sebe iba túžbu Jemu sa zalúbit?9 _
Priatelia sv. Vincenta takto sa o ňom vyslovo¬vali: _ pan Vincent je vždy Vincentom.10 — Tým chceli povedat, že sv. Vincent bol vždy a vo vše¬tkých okolnostiach rovnaký. Dobro a zlo nezane- chavaly stopy na jeho tvári. Ved sa oddal celkom Bohu A čože má očakávat, čoho sa obávat člo¬vek, ktorý nič iného nechce, iba to, čo sa lúbi Bohu?
Sv. Terézia píše: — z tejto svätej odovzda¬nosti sa rodí ona krásna sloboda duoha, ktorou sa vyznačujú dokonalí a v ktorej sa skrýva každé stastie, aké si len možno žiadat v tomto živote. A ked sa ničoho neobávajú, nič nechcú a po ničont na .svete netúžia, majú všetko v plnej miere.11
. 8- Mnohí si chcú zariadit svätost podlá vlast¬ných náklonností. Tí, čo sú povahy smutnej, živo¬tom osamelým; čo sú povahy činnej, kázňami a ohlasovaním pokoja; čo sú povahy tvrdej, kajúc¬nosťou a umŕtvovaním; čo sú štedrí, almužnami; tni dlhými ústnymi modlitbami, iní konečne púta- mi. V tom vraj je všetka svätost!
No nezabúdajme, že vonkajšie úkony sú plodmi lásky k Ježišovi, ale sama láska je v sjednotení s vôlou Božou vo všetkom a v dôsledku toho v zabúdaní na seba a v objatí toho, čo sa väčšmi lúbi Bohu, a to len preto, že si to zaslúži.
9. Zasa iní chcú slúžiť Bohu len v istom úrade, na istom mieste, s istými spoločníkmi alebo v istých okolnostiach. Inak prácu zanedbávajú, alebo ju vykonávajú s nechutou. To nie sú slo-bodní ludia. To sú otroci sebalás'ky a preto velmi málo im osoží ešte aj to, čo robia. Naopak, žijú v nepokoji, lebo lipnú na vlastnej vôli. Ježiš im nemôže vstúpit do srdca a nemôže v ňom rozliať svoju útechu. Praví milovníci Ježiša Krista milujú len to, čo sa lúbi Ježišovi, len preto, že sa Mu to lúbi. Čo milujú, milujú iba vtedy, kedy chce Ježiš; milujú iba tam, kde chce Ježiš; milujú tak, ako chce Ježiš. Im nezáleží na tom, či Ježiš chce, aby sa zamestnávali prácami čestnými alebo nízkym; a pokornými, či chce, aby žili v živote verejnom alebo skrytom a pohŕdanom. Láska k Ježišovi im ulahčuje všetko. Čo by nám pomohlo, keby sme boli na svete bohatými, slávnymi a uctievanými proti vôli Božej? Blahoslavený Henrich Súzo sa vyslovil: — Radšej by som bol na zemi nepatrným červíkom, keby to Boh chcel, ako v nebi sera- fínotn proti Jeho vôli.12
10. Nespasia nás slová, ani zázraky, ani proroc¬tvá. — V ten deň mi mnohí budú vravieí: „Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvoiom mene, či sme sme v tvojom mene diablov nevyháňali, či sme v tvojom mene nekonali mnoho zázrakov?" (Mt 7, 22) — Takto sa budú ospravedlňovať na súde Božom. Ale Ježiš im odpovie: — Nikdy som Vás
nepoznal: odídte odo mňa, páchatelia neprávosti! (Mt 7, 23) — Prečo ich Kristus Pán tak tvrdo odmieta? — Pretože vo všetkom plnili svoju vôlu, nie vôlu Božiu. To platí zvlášt pre tých kňazských pracovníkov, ktorí pracujú na spáse a zdokonalo- vaní druhých, sami však žijú v bahne nedokona¬losti.
Dokonalost je:
1. v opravdivom pohŕdaní sebou,
2. v dokonalom umŕtvení vlastných žiadostí,
3. v dokonalom sjednotení s vôlou Božou.
Komu chýba jedna z týchto čností, je daleko
od cesty dokonalosti. Preto hovorieval velký slu¬žobník Boží, že je lepšie vytýči! si za ciel pod¬ujatí vôlu Božiu ako slávu Božu. Ked plníme vôlu Božiu, pričiňujeme sa o Jeho slávu. Ked si však vy¬týčime za ciel slávu Božiu, často sa oklameme, lebo kenienkom slávy Božej budeme pínií svoju vlastnú vôlu. Sv. František Saleský píše: — Vela je tých, ktorí hovoria: Pane, oddávam sa Ti bez výhrady! Ale málo je tých, ktorí plnia záväzky tohto odo-vzdania. Vieme, že sme sa oddali Bohu, ked s akousi lahostajnosíou prijímame všetko, čo nám určí Božia prozretelnost: súženia práve tak ako útechy, potupu a opovrhnutie práve tak ako pocty a slávu.13
11. Či naozaj milujeme Ježiša Krista, poznáme najmä podlá toho, ked trpíme a radostne znášame protivné veci, ktoréí zraňujú našu sebalásku. Tomáš Kempenský vraví: — Kto nie je odhodlaný všetko trpiet a vo všetkom plnit vôlu milovaného, nie je hoden nazývat sa milovníkom.14 — Naopak! kto sa v krížoch spokojne odovzdá do vôle Božej, beží skokom k Bohu.15 Sv. Terézia napísala: —
Či môže byt ešte väčšie štastie ako vedomie, že sa lúbime Bohu?14
No nič nás nemôže tak bezpečne uistit, že sa lúbime Bohu, ako ked objímame kríže, ktoré nám Boh posiela. Pánovi sa lúbi, ked dakujeme za do-brodenia, ktoré nám udeluje, ale — hovorí P. Avil- la — väčšiu cenu má v neštastí raz povedat: Nech je pochválený Pán! ako tisíce vdakovzdáva- ní v štastí.17
12. Človek je zvláštny tvor. Zamestnávame sa príliš svoiou osôbkou. Ľahšie znesieme kríže, ktoré nám posiela priamo Boh, ako tie, ktoré nám kladú na plecia ludia. Zabúdame, že aj tieto nám posiela Boh, hoci nepriamo. Boh nám pošle chorobu, dá nám menšie nadanie, vezme si majetok. Ľudia nás prenasledujú, kradnú to málo, čo nám ešte zostalo, krivdia nám. Krásny príklad dokonalej odovzda¬nosti nám dal král Dávid. — Uteká pred svojím synom Absolónom. Na úteku ho pristavuje bývalý služobník Sernei. Vylieva si zlost na neštastnom královi. Vrhá mu do tváre potupné slová a hadzal do neho kamením. Priatel rotuoeného krála chce neverného sluhu zabit, ale Dávid s tým nesúhlasí: — Nechajte ho, nech zlorečí. Pán mu totiž rozka- zal, aby mi takto zlorečil. (2 Kr 16, 10) — Tym chcel povedat: Boh ma takto ponižuje, aby ma potrestal za moje hriechy. Nechajte Semeia, nech mi len zlorečí!
13 Sv. Mária Magdaléna z Pazzis vraví, že naše modlitby majú mat jediný ciel - vyprosit si od Boha milost, aby sme vo všetkom plnili Jeho vôlu18 Duše, ktoré túžia po duševných radostiach, hladajú v modlitbe iba príjemné pocity a sladkosti. Silné duše, ktoré chcú naozai patrit celkom Bohn-T
S V ä ? ' ~ ? V r t g j. Sv.
nedomnievaite -že ~ ~ NlkcJy sa
Povinní dosiahnu^ s T Ä a T I * SI£
Slch radostnHeSdlabl
celkonla bez výhradyucimi w w 1 * * »
SpasHeTa1 írlcelrh" moiho božského
S Vtĺl ? zaI"bené do ludí, ktorých milu-
Swŕrj'ÍÄkt°ré J r c h o „ n e
ruda pozná h lásku, ktorou ich miluješ a nežnost s akou sa skláňaš k tým, ktorí ta mi ujú lez vý
Daj, nech poznám, S
Tvojou milostou chcem všetko vyplnifľ
O poslušnosti.
15. Najistejší a najbezpečnejší prostriedok aby sme poznali a vykonali, čo Boh oS nás chce1 Poslušne sa podrobit predstaveným a duchov-
y.ôlu J5n„. 0m'jyw vÍ°cent 2/,au!>' novedá 17 Voru Božiu nikdy lepšie nesplmme, ako kea noslu chame svojich predstavených. - J Bohu sa ílacei lub, obet našej vôle v poslušnosti, ako vlelk?
ostatné obety, ktoré Mu môžeme priniesí. Duch Svätý vraví: — Lepšia j'e poslušnosí ako obety.
(Kaz 4, 17) — V ostatných veciach, ako sú almuž¬na, pôst, bičovanie a iné, dávame Bohu svoj ma¬jetok a svoju telesnost, ale v obetovaní vlastnej vôle Mu dávame seba samých. Ked iMu obetu¬jeme majetky, umŕtvenia, dávame Mu časí, ked Mu však dávame svoju vôlu, dávame Mu všetko.
16. Kto sa zasvätil poslušnosti, tnusí sa vo všetkom zrieknut vlastnej mienky. Sv. František Saleský hovorí: — Každý má svoje vlastné ná¬zory. To ešte nie je na ujmu čnosti. Ale prieči sa čnosti, ked sa svojich názorov zatato pridr¬žiavame.22 — Bože, ako tažko je zanechat práve toto! Tak málo je duší, ktoré sa celkom venujú Bohu, lebo je tak málo tých, ktorí sa vo všetkom podrobujú poslušnosti. Niektorí sa natolko pridଞajú svojej vôle, že všetko, v čom je len tieň pod-riadenosti, konajú s nechutou. Keby si to sami zvolili, radostne by to splnili. Ked však to žiada poslušnosí, hned je po radosti.
Svätí si počínali celkom inak. Oni pociíujú uspokojenie iba v tých prácach, ktoré im ukladá poslušnosí. Sv. matka Jana zo Chantal dala svojim dcéram v dobe zotavenia úplnú volnosí. Mohly si zariadií život podlá vlastnej vôle. Ked nadišiel večer, prišly k nej sestry s úpenlivou prosbou, aby im už nedávala takú volnosí, lebo sa ešte nikdy tak nenudily ako dnes, ked boly zbavené poslušnosti.
17. Velmi sa mýli, kto si myslí, že iný skutok môže byí lepší ako je ten, ktorý nám ukladá po¬slušnosí. Sv. František Saleský sa vyslovil: — Zanedbávaí zamestnanie, ktoré nám uložila po-slušnosť, aby sme sa v modlitbe, duchovnom čítam alebo v rozjímaní spojili s Bohom, aby znamenalo vzdalovat sa od Boha a spojovať sa so sebalás- kou.23 — Sv. Terézia k tomu pridáva, kto volaco robí proti poslušnosti, že robí to istotne na radu diablovu, a nie z vnuknutia Božieho, ako si to vari nahovára. — Vnuknutia Božie sa vždy srovnávajú s poslušnosťou.24 — A na inom mieste píše: — Boh nežiada od duše, ktorá sa Ho rozhodla milovať, nič iného ako poslušnosť — Viacej ceny má skutok vykonaný z poslušnosti, než všetky ostatné, ktoré si len môžeme pomyslieť. Väčšiu cenu má zdvihnúť slamku, ako dlho sa modlit alebo sa do krvi bičovať, ked to konáme z vlastného rozhodnutia.25 Sv. Mária Magdaléna z Pazzis chcela radšej vykonávať vonkajšie práce z poslušnosti, ako sa modlit, lebo — poslušnosťou plníme vôlu Božiu, kdežto v inom zamestnaní túto istotu nemáme.24 Všetci učitelia duchovného živo¬ta sú zajedno v tom, že je lepšie z poslušnosti zanechat nejaké cvičenie zbožnosti, ako ho vyko¬nať proti poslušnosti. Najsvätejšia Panna zjavila sv. Brigite, že kto sa z poslušnosti zriekne neja¬kého umŕtvenia, má z toho dvojnásobný zisk. Dostane odmenu za umŕtvenie, ktoré chcel vyko¬nať, ale ešte väčšiu odmenu dostane za poslušnosť, pre ktorú sa ho zriekol.27 Slávny P. Arias prišiel na návštevu k svojmu priatelovi, ctihodnému Já¬novi Avillovi. Našiel ho hlboko zamysleného a smutného. Ked sa ho opýtal, prečo je taký smutný, P. Ján odvetil: — Vy ste šťastliví, lebo žijete v poslušnosti. Preto ste istí, že konáte to, čo chce Boh. Kto však mňa uistí, čo je Bohu milšie, či chodiť po dedinách a počúvať chudobných vidieča-
alebo sedieí v spovedelnici a vypočúva! každého, kto sa príde vyspovedaí alebo vyžalo¬val? Kto žije v poslušnosti, je istý, že všetko, čo íoná z poslušnosti, je podlá vôle Božej, áno ze v t£ Boh najväčšie zaľúbenie.28 - Je možná v a č š i • - útecha pre tých, ktorí sa zasvätili posluš¬nosti?
18 Aby poslušnosí bola dokonalá, načim poslú- c h. t rozumom i vôlou. Poslúcha! vôlou znamená poslúchaí dobrovoľne, a nie z donútenia ako to robia otroci. Poslúchaí rozumom znamená sjea not t svol úsudok s úsudkom predstavene^ bez rozpitvávala toho, čo nám bolo Božene Krásne
S t H ä ä s ; Ä
opak bol v skutočnosti pred Bohom lepsi.
I-ToÄSÄÄVÄ S c h í Ä M* vMj. . « . j t a w «J
s s r i ä s ä A
Soví dôveruje, lebo Pta oodovolí. aby sa mylA
Niet istejšieho prostriedku zmarit nástrahy dia¬blove, ako v dobrých podujatiach sa podrobiť vôli druhého, a nič nie je také nebezpečné, ako chciet sa riadiť vlastným zdaním. _ Tak isto smýšla sv. František Saleský: — Toto je prostriedok pro¬striedkov: Hladajte akokolvek, vraví zbožný Avil- la, nepoznáte bezpečnejšie vôlu Božiu ako posluš¬nosťou, ktorú tak odporúčali a v ktorej vynikali všetci zbožní mužovia.32 — To isté dosvedčuje sv. Bernard, sv. Bernardín Sienský, sv. Anton, sv. Ján od Kríža, sv. Terézia, Ján Gerzon a všetci bohoslovci a učitelia duchovného života. Sv. Ján od Kríža napísal: — Pochybovať o tejto pravde bolo by takmer to isté, ako pochybovať o viere.
Sv. František Saleský uvádza zvlášť dve zása¬dy, ktoré velmi potešia úzkostlivé duše: 1. Ešte nik naozaj poslušný nezahynul, 2. duša sa má spo- kojit s uistením duchovného otca. že je na dobrej ceste, a nemá hladat dôkazy.34
Mnohí učitelia, ako Gerzon, sv. Anton, Navara, Sanchez, Bonacina, Cordoba, Castropalae, boho¬slovci na univerzite v Salamanke a iní učia, že úzkostlivý je pod ťažkým hriechom povinný bo¬jovať proti úzkostlivosti, ked sa treba obávať, že úzkosťami utrpí značnú škodu na telesnom alebo duševnom zdraví. Úzkostliví sa majú viacej obá¬vať, ked neposlúchnu spovedníka, ako ked úzko-sťami pohŕdajú. Napokon, aby som shrnul všetko, čo som v tejto hlave povedal, naša spása a naša dokonalosť je v tom:
1. aby sme seba samých zapierali,
2. aby sme plnili vôlu Božiu,
3. aby sme sa neprestajne modlili, aby nám Boh doprial sily, žeby sme uskutočnili jedno i druhé.
Vrúcne vzdychy a prosby.
Čo mi je na nebi? A bez teba čo som chcel na zemi?... Boh srdca môjho a diel môj Boh na veky. (2 72, 25 n) — Môj milovaný Vykupitelu, ó, láska nekonečná, kedže si sostúpil s neba, aby si sa mi celý daroval, čo by som ešte hladal na zemi a na nebi okrem Teba, ktorý si moje svrchované dobro, jediné dobro, hodné milovania? Bud teda jediným pánom môjho srdca, celé si ho zaujmi. Nech moja duša miluje iba Teba, nech len Teba poslúcha a snaží sa Ti zalúbit. Nech iní oplývajú bohatstvami tohto sveta, ja si žiadam len Teba. Ty si a budeš moje bohatstvo v tomto živote i vo večnosti. Darujem Ti, Ježišu môj, neodvolatelne svoje srdce i všetku svoju vôlu. Volakedy bola odbojná, ale teraz Ti ju celú zasväcujem. — Pane, čo chceš, aby som urobil? (Sk 9, 6) — Povedz mi, Čo chceš odo mňa, a pomôž mi, aby som to doko¬nale vykonal. Rob so mnou a s tým, čo je moje, ako sa Ti lúbi. Všetko prijímam a na všetko som odhodlaný.
Ó láska, hodná lásky nekonečnej, ty si ma milovala až na s mri. Milujem Ta celým srdcom, milujem Ta viac ako seba samého. Do Tvojich rúk oddávam svoju dušu. Odriekam sa teraz každej pozemskej náklonnosti, odriekam sa všetkého stvorenia a Tebe sa celý odovzdávam. Pre záslu¬hy Svojho umučenia prispej mi na pomoc a urob, nech Ti zostanem verný až do smrti. Ježišu môj, Ježišu môj, odteraz chcem žit iba pre Teba, ne¬chcem nič milovať okrem Teba, nehladám nič iného ako Teba. Chcem splniť Tvoju vôlu. Príď mi na pomoc Svojou milosťou.
Prispej mi aj Ty, nádej moja, Mária, svojou ochranou.
Hlava štrnásta. láska vie všetko zniesť
Kto miluje Ježiša Krista, znáša pre Ježiša všetko,
ale zvláší choroby, chudobu a opovrhnutia.
1. V piatej hlave sme si pohovorili o trpezlivosti vo všeobecnosti. Tu chcem uviesť niektoré jedno¬tlivosti, v ktorých sa nám zvlášt treba cvičiť v tejto čnosti.
Je nemyslitelné—povedal P. Baltazár Alvarez
— aby krestan pokročil v čnosti, kým nemá v srdci pevne zakorenené bolesti, chudobu a opovrhnutie Ježiša Krista, aby ich s Ním a z lásky k Nemu znášal s láskyplnou trpezlivosťou.1
Sv. Vincent z Pauly sa vyslovil: — Keby sme poznali drahý poklad, ktorý sa skrýva v chudobe, prijali by sme ju s takým jasotom, s akým prijí¬mame najväčšie dobrodenia.2 — Sám bol trápený takými velkými bolesťami, že mu nedoprialy odno- činku ani vo dne, ani v noci, ale znášal ich s takou vyrovnanosťou a s takou veselou tvárou, bez narie¬kania, že sa zdalo, ako by vôbec netrpel.3
Aký krásny príklad dáva chorý, ktorý spokojne znáša ohoroby, ako to robil sv. František Saleský. Aj jeho Boh navštívil. A ako si počínal v chorobe?
— Rozpovedal jednoducho svoju chorobu lekárovi, poslúchol ho dopodrobna v užívaní liekov, nech boly akékolvek trpké a nepríjemné. Pri tom si zachoval veselú mysel a nenariekal si na chorobu.
Opačne si počínajú tí, čo pre najmenšie nepo¬hodlie bedákajú a ohcú, aby všetci, rodičia i pria¬telia, im prejavovali sústrast a s nimi trpeli ich biedy. Sv. Terézia povzbudzovala svoje sestry:
— Sestry, vedzte volaco znášať z lásky k Pánovi a nechcite, aby všetci o tom vedeli.4
Na Velký piatok obdaroval Ježiš Kristus P. Ľudovíta z Pontu takými velkými telesnými bo¬lesťami, že nebolo na jeho tele časti, ktorá by netrpela zvláštnu trýzeň. Ľudovít hladal útechu u priatela a vyrozprával mu svoje kruté utrpenie. Len čo dokončil, natolko sa nad tým rozlútostil, že urobil slub, že nikdy viac nikomu nevyzradí svoje utrpenie.5
2. Povedal som, že ho Ježiš Kristus obdaroval utrpením. — Svätí považujú choroby a bolesti, ktoré im Boh posiela, za dar. Raz ležal sv. Fran¬tišek Assiský na lôžku, trýznený krutými bolesta- mi. Spolubrat, ktorý svätému posluhoval, mu radil:
— Otče, proste Boha, aby zmiernil vašu bolest a aby Jeho ruka na vás tak ťažko nespočívala! — Ked to svätý počul chytro vstal, klakol si na zem a (lakoval Bohu za toto utrpenie. Potom dohovára! svojmu bratovi: — Keby som nevedel, že ste to povedali z prílišnej jednoduchosti, nechcel by som vás už ani vidiet!6
3. Ale chorý si vari povzdychne: Neznepokojuje ma natolko, že znášam chorobu, ako skôr to, že nemôžem chodit do kostola, aby som si odbavil svoje pobožnosti, že nemôžem prijímat a byt prí¬tomný na sv. omši, že sa nemôžem so svojimi bratmi zúčastniť cirkevných hodiniek, že nemôžem slúžiť sv. omšu, že sa dokonca nemôžem ani mo¬dliť, lebo mám hlavu rozbolavenú a zatemnenú.
Ale povedz mi, prečo chceš chodit do kostola alebo do chóru, prečo chceš prijímat, slúžiť sv.
omšu alebo byt na nej prítomný? Aby si sa za- lúbil Bohu? Ale Boh to teraz od teba nežiada. On chce, aby si trpezlivo spočíval na lôžku a znášal útrapy choroby. Viem, že sa ti moje slová nepá¬čia, lebo sa nesnažíš konat to, čo sa lúbi Bohu, ale to, čo sa lúbi tebe.
Ctihodný učitel Avilla písal istému kňazovi, ktorý si práve na toto nariekal: — Priatel, netráp sa tým, čo by si robil, keby si bol zdravý, ale uspokoj sa so svojou chorobou, lebo tak sa lúbiš Bohu. Keby si hladal vôlu Božiu, čo by ti na tom záležalo, či ju plníš zdravý alebo chorý?7
4. Hovoríš, že sa nemôžeš ani modlit, ani roz- jímat, lebo ta rozbolieva hlava. — Ale prečo ne¬vzbudzuješ úkony sjednotenosti s vôlou Božou? To by bola zaiste najkrajšia modlitba, ktorú by si mohol konat. Objím teda choroby, ktoré ta sužujú!
Tak si počínal sv. Vincent z Pauly. Ked bol chorý, postavil sa do sladkej prítomnosti Božej. Nenamáhal sa upriet mysel na určitý predmet, chvílkami vzbudzoval úkony lásky, hned dôvery, hned zasa vdačnosti a najčastejšie úkony odovzda¬nosti, zvlášt vtedy, ked sa bolesti zväčšovaly. Sv. František Saleský vraví: — Ked sa dívame len na zármutky, vyzerajú hrozne, ked sa však na ne dívame ako na vôlu Božiu, sú milovania hodné a príjemné.8
Nemôžeš sa modlit? —Ale či je vari krajšia mo¬dlitba, ako zadívat sa občas na kríž a Mužovi bo¬lesti obetovat utrpenie, ktoré znášaš, spojujúc to málo, čo ty trpíš, s Jeho nesmiernymi bolestami?
5. Istá zbožná pani ležala na posteli, sužovaná mnohými chorobami. Slúžka jej podala kríž a prehovárala ju, aby prosila o vyslobodenie zo itrašlivých múk. Ale chorá odvetila: — Ako by som chcela sostúpif s kríža, ked držím v rukách Obraz ukrižovaného Boha? Boh ma vidí. Chcem trpiet pre toho, ktorý chcel trpiet pre mňa bolesti ovela väčšie ako sú moje. — A práve toto zdô¬raznil sám Ježiš sv. Terézii, ked bola chorá a velmi usúžená: — Zjavil sa jej ranami pokrytý a pove¬dal jej: — Pozri, dcéra, na krutost mojich múk a pozoruj, či sa tvoje muky môžu merat s mojimi.9
V tejto škole kríža sa naučila trpiet: — Ked si pomyslím, kolkými a kolkorakými mukami trpel Pán, neviem, či by som mala odvahu si stažovat na svoje utrpenie.10 — Sv. Lidvína tridsat osem rokov trpela neustále najrôznejšie súženia, a pre¬dsa na bolestnom lôžku bola vždy spokojná, áno veselá, lebo mala stále na očiach bolesti Ježiša Krista.
Sv. Jozef z Lanesy sa musel podrobit tažkej ope¬rácii. Bratia ho chceli poviazat, aby sebou pre ukrutné bolesti netrhal. On však svierajúc v ruke kríž, povedal: — Načo povrazy! Hla, tento je, ktorý ma sviaže, aby som z lásky k Nemu pokojne zniesol každú bolest.11
Sv. mučeník Jonáš bol na rozkaz tyranov po celú noc pohrúžený v ladovej vode. Ráno sa vyslo¬vil, že nikdy nemal tak spokojnú noc, ako bola táto. lebo si predstavoval Ježiša visiaceho na kríži, a vlastné bolesti v porovnaní s Jeho bolestami sa mu zdaly skôr milými ako utrpením.12
6. Kolko zásluh si môže človek získat trpezli¬vým znášaním choroby. Boh zjavil P. Baltazárovi Alvarezovi velkú slávu, ktorú pripravil jednej reholníci, ktorá svoiu chorobu znášala s hrdin¬skou trpezlivosťou. Poučil ho tiež, že táto rehol- nica si za osemimesačnej choroby získala viac zásluh, ako iné reholnice za niekolko rokov.15 Trpezlivým znášaním choroby zasluhujeme si vel- kú, ba vari najväčšiu časí koruny, ktorú nám Boh pripravil v nebi. To isté bolo zjavené sv. Lidvíne. Cez všetky bolestné choroby, ktoré znᬚala, túžila umriet mučeníckou smrtou za Ježiša Krista. Ked raz vzdychala po mučeníctve, uzrela krásnu korunu, ktorú jej Boh chystal. Ale koruna nebola dokončená. Túžiac po tom, aby sa zaskvela v plnej kráse, prosila Boha, aby rozmnožil jej choroby. Pán ju vyslyšal. Poslal k nej vojakov, ktorí ju potupili a strýznili. Nato sa jej zjavil anjel s korunou už dokončenou a povedal jej, že tieto posledné útrapy boly vzácne drahokamy, ktoré v nej ešte chýbaly.
7. Duše, ktoré vrúcne milujú Ježiša Krista, túžia po bolesti a opovrhnutí ako deti po sladkostiach. Preto svätí mučeníci s takou radostou vystupovali na škripce, dali sa trhat železnými hákmi a sklá¬ňali hlavy pod ostré meče a sekery. Sv. mučeník Prokop odvetil tyranovi, ktorý ho mučil: —Trýz¬ni ma, kolko chceš, ale vedz, že pre toho, kto miluie Ježiša Krista, niet nič milšieho, ako trpiet z lásky k Nemu!14 — Podobne odpovedal sv. Jordán tyranovi, ktorý mu hrozil smrtou: — Ty mi hrozíš smrtou, mňa však mrzí to, že nemôžem viackrát zomriet pre nášho Ježiša!15 — Hovorili títo svätí tak preto, že boli necitelní k bolestiam, alebo že boli sprostí? — Nie, vraví sv. Bernard, to nebola tupost, ale láska.14 — Neboli slabomy- selní, cítili bolesti mučenia. Pretože všalk milovali Boha, pokladali si za velký zisk, že mohli trpiet, stratit majetok, áno i život z lásky k Nemu.
8. Počas choroby musíme by f nadovšetko ochotní prijat smrt, a to smrt takú, aká sa lúbi Bohu. Smrti sa nevyhneme a v poslednej chorobe musíme ukončit svoj život. Ale nevieme, aká bude naša posledná nemoc. V každej nevolnosti budme pripravení objat smrt, akú nám určil Boh. Niekto¬rý chorý si azda vzdychne: Spáchal som tolko hriechov a nevykonal som pokánie. Ghcel by som žit nie pre život sám, ale aby som dal Bohu ná¬hradu, aspoň nejaké zadosťučinenie prv než zo¬mriem. — Ale povedz mi, brat môj, ako vieš, že by si robil pokánie a že by si sa nestal ešte horším? Teraz môžeš úfat, že ti Boh odpustí. Či je krajšie pakánie, ako prijat odovzdane smrt, ked to Boh chce? _ Sv. Alojz Gonzaga umiera ako 23-ročný mladík. Radostne objal smrt, lebo ho tešila myšlienka: — Teraz som, ako dúfam, v mi¬losti Božej. Ale neviem, ako by bolo so mnou dalej. Preto umieram spokojne, ked sa Bohu lúbi povo- lat ma teraz do druhého života.17
Kto je aspoň prostredne pripravený, má túžit po smrti, aby vyhol nebezpečenstvu, v ktorom na tomto svete stále žijeme — zhrešit a stratit milost Božiu.18
9. Naša prirodzená krehkost pôsobí, že nevlá¬dzeme žit na tomto svete bez toho, žeby sme sa nedopúšťali aspoň všedných hriechov. Už z tohto ohladu máme s radostou prijat smrt. Ved ona jediná nás zbaví tejto smutnej možnosti. Tým skôr ak naozaj milujeme Boha, máme vrúcne vzdychat, aby sme Ho uzreli a milovali všetkými silami v nebi, ked Ho nemôžeme dokonale milovat a po- znat v tomto živote. Ak nám smrt neotvorí dvere, nemôžeme vstúpit do onej blaženej vlasti lásky.
Preto zvolal láskou k Bohu roznietený sv. Augu¬stín: — Pane, daj nech zomriem, aby som Ta uvidel!19 --
10. Druhým skúšobným kameňom trpezlivosti je chudoba.
Sv. Augustín vraví: — Kto neiná Boha, nemá nič, kto má Boha, má všetko.30 — Kto bol taký chudobný ako sv. František Assiský? Velký žo~ bráčik Boží chodil bosý a odetý vrecovinou. A predsa v slovách: — Môj Boh a moje všetko!1 -nachádzal ovela viac bohatstva, ako všetci krá- lovia vo svojich ríšach.
Chudobný je ten, čo netúži po majetku. Kto však po ničom netúži a je spokojný so svojou chudobou, je svrchovane bohatý. Nádherne to vyslovuje sv. Pavol: — nič nemáme, a predsa máme všetko. (2 Kor 6, 10) — Praví milovníci Ježiša Krista nič nemajú, a predsa majú všetko, lebo v nedostatku volajú: — Ježišu môj, Ty jediný mi postačíš! - Tieto slová ich plne uspokojujú.
Svätí nielen trpezlivo znášajú svoju chudobu, ale chcú sa zbavit všetkého, aby sa mohli spojit jedine s Bohom. Ked nemáme odvahy zrieknut sa všetkých pozemských majetkov, spokojme sa aspoň s tým stavom, v ktorom nás chce mat Boh. Nesta- rajme sa o pozemské bohatstvá, ale o majetky nebeské, ktoré sú nesmierne väčšie a sú večné. Budme presvedčení o pravdivosti slov sv. Terézie: — Čím menej budeme mat tu, tým viacej budeme oplývat tam.22
11. Sv. Bonaventúra zdôrazňuje, že hojnost časných dobier je lepom, ktorý duši bráni v rozle¬te k Bohu.23 Naopak, chudoba je cesta, po ktorej kráčame k Bohu bez prekážky.24 — Blahoslavení
chudobn v duchu lebo ich je královstvo nebeské
n n 1 t 7 U tatnym Boh slubu-^ nebo y budú(;_ v s ak je prig|úbené neb0j tQ jg
nebeská blaženosť už tu na svete: - ich e krá¬lovstvo nebeské. - Chudobní v duchu sú tí čo nemajú dostatok pozemských dobier, ale po nich am netúžia. Sú spokojní, ked majú tolko, kolko im stac, na výživu a odev. - Uspokojme sa eda s 1ým ze mame pokrm a odeví (1 Tim 6, 8)
— Ó, blažená chudoba, volá sv. Vavrinec Justi- mam ktorá nič nemá a ničoho sa neobáva Je vídý
ilfnrTi Y °P-vaiť,ca- .ebo každý nedostatokj
lakZv r ' 6 ' 05021 duSL25 - Sv" Bernard píše, že lakomý lacnie, po , majetkoch pozemských ,ako zobrak, ale chudobný nimi pohŕda ako pan»
nitn J6, ^p^tai^ sluhom žobrotyi lebo nikdy nebude mat tolko bohatstva, v akej miere
n L 1 IJ - Ä S l 1 4 Ä /\„Täak ako„,p4n všetkého mm pohŕda, lebo po mcom nebaží.
a J L JeFSr Kristus 'Predal raz blahoslavenej Irl z/oliffno: _ Keby chudoba nebola takým velkým dobrom, nebol by som si ju sám vyvolil a nebol by som ju zanechal ako dedičstvo svojim vyvolenym.27 _ Svätí milovali chudobu, lebo vždy m ^ na oc>ac]1 chudobného Ježiša. Sv. Pavol vraví ze túžba po bohatstve je slučkou, ktorou diabol vela ludí sťahuje do pekla: _ Lebo tí čo chcú zbohatnúť, imadaiú do rokušen'a a osídel1 do nerozumných a škodlivých žiadostí, ktoré I u d í V hruzuju do záhuby a zatratenia. (1 Tim 6 9) Nešťastní, ktorí pre biedne dobrá tohto sveta strá¬cajú Boha, dobro nekonečné!
Správne odkázal sv.mučeník Bazil cisárovi Licí- niovi, ktorý mu sluboval, že ho urobí predstave¬ným nad svojím kňažstvom, ak sa zriekne Ježiša Krista: — Povedzte cisárovi, keby mi dal celú svoju ríšu, predsa by mi nedal tolko, kolko by mi vzal, keby ma priviedol k strate Boha!28 — Nám teda stačí Boh a postačí ono dobro, ktoré nám dá Boh. Radujme sa, že sme chudobní, tešme sa, že nemáme, čo by sme bez hriechu mat mohli, lebo v tom je zásluha. Sv. Bernard upozorňuje: — Nie chudoba, ale láska k chudobe je čnostou.29 — Mnohí sú chudobní, pretože však nemilujú svoju chudobu, nenadobúdajú si zásluh. Preto sv. Bernard zdôrazňuje, že čnost chudoby nie je v skutočnej chudobe, ale v láske k chudobe.
13. Láskou k chudobe majú vynikat zvlášt re- holníci, ktorí složili slub chudoby. Je bolestné, že mnohí reholníci chcú byt chudobní, ale pod pod¬mienkou, že im nič nebude chýbat.30 — Spravodlivo posmešne sa o tom vyjadruje sv. František Sa- leský: — Chcú čest chudoby, nie však nepohodlia chudoby.31 — O takýchto reholníkoch platia slová B. Salome z radu sv. Kláry: — Anjeli i ludia po¬hŕdajú reholnou osobou, ktorá chce byt chudobná, ale pri tom si narieka na nedostatok.32 — Zbožné reholnice milujú chudobu nad každé bohatstvo. Raz prišiel vojvoda Albert na návštevu k svojej sestre Margite od Kríža, dcére Maximiliána II., ktorá bola mníškou v kláštore sv. Kláry. Pohoršil sa nad spravovaným odevom, ktorý nosila. Ved sa to nesrovnávalo s jej vznešeným rodom. Ale sestra mu odvetila: — Brat môj, som ovela spokojnejšia v týchto handrách ako všetci panov¬níci vo svojom purpure!33 —
Sv. Mária Magdaléna z Pazzis sa vyslovila: — Štastliví reholníci, ktorí sú chudobou od vše- íkého odlúčení a preto môžu pravdivo novedaŕ Pan je diel môjho dedičstva. (2 15, 5)™ _
Keď sv Terézia dostala raz od istého fcunca
S S ui^ila . g jgj^ meno'
e ZlVOta a že na dôkaz tohQ
Ä r°-al; , kUlPec ,prlälel ,35o0 všetko a zostal chudobným az do smrti. bv. Alojz Gon
vorW roV°í-1;a!: ~ N^t ^tejšieho znamfnia že volakto patri do počtu vyvolených, ako ž 1 v bá/n
S/NeZt6a>byf Útrapami a 0Diitoiý od
i lQ4r iS/\tr_ChUd0be Patjrí tiež v ur č i í a _
sle strata rodičov a priateľov. I tu treba wrkei trpezlivosti. Mnohí sa po strate rodičov albo pHa telov zatvárajú do izby, oddávajú si zámiutku" su nespokojní, netrpezliví a neprístupní Chceí by som vediet, komu sa chcú týmto prílišným
saiuctit. Rohu? Isfotne Vfife, lebo Boh chce abv
Ani S n e^AÍ'1 V ? ? v0le" "orá odišla?
. vUl cl Ä ,-e Ia duäa nenávidí vás
i vaše slzy Ak je zachránená a je už y nebi, chce aby s e ďakovali Bohu. Ak je v očistci chce abv
S V Ô L T Ä " modljtbaml, a b /\ ste ga sjednotm
JtuJ,rV.stah &a STätými' "e boli
velkí S Ä1 o ];ebi- Komu Ieda <*o« taký mreí hr í nc,Kef Pl,.Ura"io!o,il teatínovi, zo¬mrel brat oslovil svojich príbuzných, ktorí nepre¬staval. plakat: - Ach, už dost, nechajme si tie to slzy pre lepší predmet, oplakávajme smrt Ježiša
Keď nám smrt vy rve niekoho, koho sme milo vah, nasledujme zbožného Jóba. Keď muTnáma
že synovia nešťastne zahynuli, sjednotil sa úplne s vôlou Božou a vyriekol: — Pán dal, Pán vzal; ako sa ľúbil o Pánovi, tak sa stalo! buct požehnané meno Pánovo. (Jób 1, 21).
15. Po tretie máme sa cvičit v trpezlivosti a dokazovať svoju lásku k Bohu, keď nás ľudia potupujú.
Keď sa duša celkom oddá Bohu, Boh sa posta¬rá, aby ňou ludia opovrhovali a ju prenasledovali. Anjel sa zjavil blahoslavenému Henrichovi Sú~ zovi a upozornil ho: — Henrich, až dosial si sa mŕtvil, ako sa lúbilo tebe. Odteraz ta budú umŕtvovať ludia, ako sa bude lúbit im. — Keď sa na druhý deň priblížil k oknu, uzrel psa, ktorý držal v pysku kus plátna a celkom ho roztrhal. V tom počul tajomný hlas: — Takto budeš aj ty roztrhaný ústami ľudí! — Henrich sa ponáhľal na dvor. Pozorne posbieral kúsky plátna a zaniesol si ich do izby. Pohľadom na roztrhané plátno sa chcel povzbudzovať, keď sa na ňom vyplní pred¬poveď.38
16. Potupy a prenasledovania sú radosti svä¬tých. Po nich túžia a ich vyhľadávajú. Sv. Filip Neri trpel v dome sv. Hieronyma nevýslovné muky. Jeho milí synovia v oratóriu pri Novom kostole ho prosili, aby sa presťahoval k nim. Ale svätý vytrvalo odmietal. Ostal v dome, kde mu členovia pôsobili toľko nepríjemností, celých 33 rokov. Ko¬nečne musel zakročiť sám pápež výslovným roz¬kazom. Až potom splnil sv. Filip želanie verných
39
synov.
Krásny príklad trpezlivosti nám dal tiež sv. Ján od Kríža. Ťažká choroba ho prinútila odíst zo svojho kláštora. Lekári nariadili zmenu vzduchu.
Sv. Ján si nevybral pohodlný kláštor, kde mu bol predstavený naklonený. Vyvolil si chudobný klᚬtor, ktorého predstavený mu nemohol príst na meno. Po celý čas svätcovho pobytu, ba skoro až do smrti, choval sa k nemu nepriatelsky, pohŕda- vo, zaobchádzal s ním ako s vyvrhelom, áno za¬kázal reholníkom ho navštevovať.40
Hla, až tak daleko došli svätí, že vedome vy- hladávali potupy. Sv. Terézia napísala túto pamäti- hodnú vetu: — Kto túži po dokonalosti, nech sa chrám povedat, že sa mu bez príčiny krivdí. Kto chce iba ten kríž niest, ktorý je podopretý roz¬umom, nikdy nedosiahne dokonalosti.41 — Známa je odpoved, ktorú dal Ukrižovaný sv. mučeníkovi Petrovi, ked si Pánovi stažoval, že ho bez príčiny uväznili: — A čo zlého som urobil ja, že som pri¬bitý na kríži, aby som trpel a umrel za ludí?42
Ako sa svätí cítia potešení v súženiach, ked si pomyslia na potupy, ktoré vytrpel Ježiš Kristus! Sv. Eleazára sa nýtala ieho manželka, ako môže tak trpezlivo znášat tolké príkoria, dokonca i od služobníctva. Manžel odvetil: — Ked sa zadívam na potupeného Ježiša, poznávam, že moje príkoria nie sú ničím v porovnaní s tým, čo vytrpel pre mňa On. Potupený Ježiš mi dáva silu, že všetko znášam pokojne.43 — Potupy, chudoba, bolesti a všetky ostatné súženia sú pre dušu, ktorá nemiluje Boha, príležitosťami, ktoré ju ešte viac vzdalujú od Neho. Pre dušu, ktorá Boha miluje, sú dôvo¬dom, aby sa ešte pevnejšie s ním spojila a ešte viac Ho milovala. Útrapy, nech sú akokolvek ča-sté a tažké, nielen že neudúšajú, ale ešte viac roz¬duchujú plamene lásky v srdci, ktoré miluje jedine Boha. (Porov. Pies 8, 7)
17. Rád by si vedel, prečo nás Boh navštevuje takými velkými krížami a prečo Ho to teší, ked nás svet sužuje, potupuje, prenasleduje a zle s nami zaobchádza ... Je Boh vari tyran takého ukrutného smýšlania, že Ho to teší, ked nás vidí trpiet? Nie, Boh nie je tyran! On nesmýšla ukrutne. Je voči nám plný milosrdenstva a lásky. Stačí, ked po-vieme, že z lásky k nám umrel. Raduje sa síce, ked nás vidí trpiet, ale raduje sa pre naše dobro, lebo ked trpíme, odpúšťajú sa nám tresty, ktoré nás čakajú v onom živote za hriechy, ktorých sme sa dopustili proti spravodlivosti Božej. Raduje sa preto, aby sme meprilipli k smyselným radostiam pozemským. Matka, ktorá chce odlúčiť diéta, na¬trie si prsník žlčou, aby si ho diéta zošklivilo. Boh sa raduje z nášho utrpenia preto, lebo utrpenie nám je podnetom, aby sme lásku osvedčili trpezli¬vosťou a odovzdanosťou do vôle Božej. Raduje sa napokon preto, leho utrpením si môžeme zísikaf väčšiu slávu v nebi.
18. Ukončme túto kapitolu. Len vtedy sa bude¬me správne cvičit vo sv. trpezlivosti vo všetkých súženiach, ked budeme presvedčení, že každé sú¬ženie pochádza z rúk Božích alebo priamo, alebo nepriamo prostredníctvom ludí.
Ďakujme teda Pánovi za súženie a prijmime s radosťou všetko, čo nám určí, či už príjemné, či protivné, lebo všetko to nám posiela pre naše dobro — Vieme, že tým, čo miluiú Boha ... vše*ky veci sú na osoh. (Rim 8, 28) — A ked je naše trápe¬nie príliš ťažké, sostúpme do pekla, ktoré sme za¬slúžili. Každý iný trest je nekonečne menší ako peklo.
Ale prostriedok nad každé pomyslenie, prostrie¬dok, ktorý nám ulahčí každú potupu, každú bolesf a každé utrpenie, je modlitba. Boh nám pri nej po¬skytuje pomoc, lebo vidí, že naše sily sú prislabé. Svätí sa modlitbou pripravovali na súženia a s modlitbou na perách kráčali v prenasledovaniach.
Vrúcne vzdychy a prosby.
Pane, presvedčil som sa, že bez utrpenia a bez trpezlivosti v súženiach nemôžem dosiahnut nebe¬skú korunu. Král Dávid sa priznáva: —• Od neho samého moja trpezlivosí. (Ž 61, 6) — O to isté prosím aj ja: Daj mi trpezlivosí v utrpení! Zaumie- ňujern si, že spokojne prijmem všetky súženia. Ked však príde, hned som smutný a malomyselný. A ked predsa trpím, trpím bez zásluhy a bez lásky, lebo neviem trpieí pre Tvoje zalúbenie. Ach, môj Ježišu, pre zásluhy trpezlivosti, s ktorou si znášal také velké muky z lásky ku mne, daj mi milosí, aby som niesol svoje kríže z lásky k Tebe!
Milujem Ťa celým srdcom, môj drahý Vykupi- telu, milujem Ta, moje najvyššie dobro, milujem Ťa, moja láska, ktorá zaslúžiš, aby si bola nekonečne milovaná.
Nadovšetko lutujem, že som Ta hneval. Slu- bujem, že trpezlivo prijmem všetky súženia, kto¬ré mi pošleš. Ale dúfam, že mi pomôžeš, aby som svoj slub splnil. Zvláší dúfam, že mi pomôžeš, aby som odovzdane zniesol bolesti posledného smrtel- ného zápasu a spokojne prijal smrí.
Ó, Mária, Královná moja, vypros mi pravú odhodlanosí vytrpieí všetko, čo na mňa má prísí v živote i pri smrti.
Hlavapätnásta
Láska všetko verí
Kto miluje Ježiša Krista, verí všetkým Jeho slo¬vám
1. Kto miluje, verí všetko, čo povie milovaný. Cím viac kto miluje Ježiša Krista, tým pevnejšia a živšia je jeho viera. Ked kajúci lotor vidí nášho Vykupitela umierat na kríži a znášať ukrutné mú¬ky s takou velkou trpezlivosťou, hoci nič zlého neurobil, začína ho milovat. Uchvátený tolkou láskou a ovietený svetlom Božím uveril, že tento muž bolesti je naozaj Synom Božím. Oboch stihol ten istý pozemský osud. Ale aký bude osud budú¬ci? — Syn Boží odíde k Otcovi a on, lotor? Sl»y lútosti a lásky sa mu lejú z očú a rozpukané pery prosebne volajú: — Ježišu, spomeň si na mňa» ked prídeš do svojho kráľovstva! (Lk 23, 42)
2. Viera je základ, na ktorom spočíva láska, ale zasa je to láska, ktorá zdokonaluje vieru. Kto dokonale miluje Boha, dokonale verí. Láska robí, že človek verí nielen rozumom, ale i vôlou. Tí, čo veria iba rozumom, majú velmi slabú vieru. Hrieš¬nici môžu príliš dobre poznať pravdivosť viery, a predsa nechcú žit podlá príkazov Božích- Keby mali živú vieru, keby verili, že milosť Božia je najväčšie dobro a že hriech je najväčšie zlo, preto¬že nás olupuje o milosť Božiu, iste by svoj život zmenili. Ked teda dávajú prednosť biednym dobrám tohto sveta pred Bohom, tým dokazujú, alebo že vôbec neveria, alebo že ich viera je velmi slabá.
Kto však verí nielen rozumom, ale i vôlou, to je, nielen verí, ale aj chce verit Bohu, ktorý sa zjavuje z lásky k nám, a v tejto viere nachádza duševnú úteohu, ten verí dokonale. A keď dokonale verí, usiluje sa, aby sa jeho život srovnal s prav¬dami, o ktorých je presvedčený.
3. Nedostatok viery u hriešnikov nevyplýva t jej nejasnosti. Boh naozaj chcel, aby nám pravdy viery boly nejasné a skryté, aby sme si získali zásluhu viery, predsa však pravdivost viery je potvrdená tak zrejmými dôkazmi, že pochybovat o nich by bolo nemúdre, bezbožné, ba šialené. Slabosi viery býva následkom zlých mravov, Kto pohŕda priateľstvom Božím, žiada si, aby nebolo zákona, ktorý zakazuje hriešne1 radosti, ani trestu, ktorý je uvalený na tých, čo zákon prestupujú. Kto sa nechce zrieknút zakázaných rozkoší, usiluje sa odvráti! zrak od večných právd, od smrti, od súdu, od pekla a od spravodlivosti Božej. Keďže tieto pravdy ho zastrašujú a prekážajú mu v rozkošiach, láme si hlavu, aby vynašiel aspoň pravdepodobné dôkazy, ktorými by sa presvedčil alebo si naho¬voril, že niet ani Boha, ani duše, ani pekla, lebo chce žit a umriet aiko zviera. A to predsa nemá ani zákona, ani rozumu.
4. Táto uvolnenost mravov je prameňom, z ktorého vyviera také velké množstvo kníh a sy¬stémov materialistov, indiferentistov, deistov a naturalistov. Jedni popierajú jestvovanie Bolia, iní Božiu prozreteľnosť. Títo hovoria, že Boh síce ľudí stvoril, ale viac sa o nich nestará. Je mu to jedno, či Ho milujú alebo urážajú, či budú spasení. Iní popierajú Božiu dobrotu. Tvrdia, že Boh stvoril niektoré duše pre peklo a preto ich sám navádza na hriech, aby zahynuly a večne Mu v ohni zlo- Tečily.
5. Strašná je nevdačnost a zloba ľudská! Boh fudí stvoril zo svojho milosrdenstva, aby boli v nebi večne blažení. Obohatil ich takými mnohými osvieteniami, dobrodeniami a milostami, len aby mali účast na Jeho večnom živote. Preto ich vy¬kúpil tak veľkými bolestami a s tak veľkou láskou. — A ľudia sa usilujú neverit, aby mohli žit v naj¬hnusnejších nerestiach. No darmo sa namáhajú. Pred Bohom sa neskryjú. Nestrasú sa strachu pred Jeho pomstou a svedomie sa im zahryzne do kostí a špiku.
0 tomto predmete som vydal osobitnú knihu pod názvom: Pravdivost viery. Tam som jasne dokázal slabosi všetkých systémov moderných nevercov. Ó, keby zaneohali svoje neresti a vrá¬tili sa k milovanému Ježišovi! Potom by zmizly pochybnosti a jasné lúče by padaly na všetky pravdy, ktoré Boh zjavil.
6. Kto úprimne miluje Ježiša Krista, stále uva¬žuje o večných pravdách a nimi sa správa v každom počínaní. Kto miluje Ježiša, rozumie vý¬roku Múdrosti: — Márnost nad márnosti a všetko Je márnost. (Kaz 1, 2) — Každá pozemská velkost je dym, blato a klam. Jediné dobro a pravá bla- ženost je v milovaní Stvoriteľa a v plnení Jeho vôle. Len tým sme, čím sme pred Bohom. Kto miluje Ježiša, ten pochopí, že celý svet nám nič nepomôže, ak stratíme dušu! pochopí, že všetky pozemské dobrá nemôžu uspokojit ľudské srdce, ale že ho uspokojí iba Boh; pochopí, že treba opustit všetko, aíby sme získali všetko.
7. Laska všetko verí. Všetci krestania nie sú takí zvrhlí, ako tí, čo nič nechcú verif, aby mohli žií v neprávosti s väčšou slobodou a bez hryzenia svedomia. Sú kresíania, ktorí veria, ale ich viera je slabá. Nepochybujú o najsvätejších tajomstvách,, zjavených v Evanjeliu, o najsvätejšej Trojici, o vykúpení, o sviatostiach. Ale predsa neveria vše¬tko. Ježiš Kristus blahoslaví chudobných v du¬chu, blahoslaví tých, čo žalostia, tých, čo sú hlad¬ní a smädní, tých, ktorých svet prenasleduje a na ktorých nepravdive všetko zlé hovorí. (Porov.. Mt 5, 4n) — Oni však hovoria: — Blahoslavený, kto má peniaze, blahoslavený, kto netrpí, blahosla¬vený ten, čo si môže dopriaí. Chudobný je ten, čo je prenasledovaný a s kým svet zle zaobchádza.
Kto však verí všetko, pokladá si za šíastie a prijíma to ako dôkaz Božej priazne, ked je na. tomto svete chudobný, nemocný, ked mu svet ne¬môže prísí na meno.
Vrúcne vzdychy a prosby.
Môj milovaný Vykupitelu, život mojej duše, ve¬rím, že Ty si jediné dobro, hodné milovania. Ve¬rím, že Ty si najväčším milovníkom mojej duše, lebo len láska Ta priviedla k tomu, že si za mňa zomrel strávený bolesíami. Verím, že najväčšie šíastie v živote tomto i onom je v Tvojom milova¬ní a v plnení Tvojej vôle. Toto všetko pevne ve¬rím a preto sa zriekam všetkého, aby som bol celý Tvoj, aby som nemal nič iného, iba Teba.. Pomôž mi pre zásluhy Svojho utrpenia a povedz,, čo si odo mňa žiadaš. O, neomylná Pravda, verím y Teba! Ó, nekonečné Milosrdenstvo, dúfaim v Teba.
O nekonečná Dobrota, milujem Ťa. 0, nekonečná Láska, ktorá si sa mi celá darovala vo svojom utrpení a vo Sviatosti Oltárnej, oddávam sa Ti cely.
I k Tebe sa utiekam, útočište hriešnikov a Mat¬ka Božia, Mária.
Hlava šestnásta
Láska vietko dúfa
Kto miluje Ježiša Krista, od Ježiša Krista všetko, dúfa.
nádli n4AdeÍ rOZm„0žuje Maku a íáska upevňuje ilí W ,°™ra v Božiu vzbudzuje v rát
££ 1 1 ? " 1 Sv- píše: - Ked od nit
S v Ä v 3 í e "eiaké dobro' k nemu prt
fahovam ako k svojmu dobru a začíname ho n i - va!. Boh nechce, aby sme dúfali v tvory a zlo¬reč! tomu, čo dôveruje v človeka, ŕ Jer 17 5) Ne¬chce aby sme dúfali v tvory, lebo nechce abv
nTvIruľN''. ľ . * " Ip aulj
zeň i 1 " ~ p° ^alme pres na ludskú pria¬zeň. V akej miere sa prikláňame k tvorom v takei miere sa od nás vzdaluje Tvorca. Nalpak S
Ä Ä * lt0,má " dce - P 1 n e 11 d t rou
L f n ! d1 ľ 36 Ietl- Keíže sa "Ikom spola- hol na Pana, stratil svoju slabosi a stal sa silnýiM
ten,i: oUI-kt0rúBoí f°f,ri'" r +č0,v. NehlŽJ veruju. lito sa podobajú orlom, lietajúcim vo vy-
šmach Posilnení dôverou zanechávajú biednu zem
a zalietajú k Bohu, aby sa s Ním v lá<fte spojili?
2. Láskou nás Boh prijíma za synov. V priro¬dzenom poriadku sme diela Jeho rúk, ale v poriad¬ku nadprirodzenom zásluhami Ježiša Krista sa stá¬vame synmi Božími a máme účast na Božej pri¬rodzenosti. — A obdaroval nás vzácnymi a veľký¬mi príslubmi, aby sme sa sami stali účastnými na božskej prirodzenosti. (2 Pt 1, 4) — Synovia majú právo na dedičstvo. Ked sme synmi Božími, máme právo na dedičstvo Božie. Synovia majú prebýva! v otcovskom dome. Naším otcovským domom je nebo. Láskou sa stávame synmi nebeského Otca. Duše, ktoré milujú Boha, neprestajne volajú: — Príd, príd, kráľovstvo Tvoje!
3. Ako človek, tak i Boh spláca láskou: — Ja milujúcich milujem. (Prís 8, 17) — a obohacuje milosiami toho, kto ho s láskou hladá. (Nár 3, 25) — Kto viac Boha miluje, viac dúfa v Jeho dobrotu. Z tejto dôvery čerpajú svätí onen neporovnateľ¬ný pokoj, ktorý pôsobí, že sú vždy veselí a spo¬kojní, aj uprostred súženia. Svätí vedia, že Ježiš je štedrý voči tomu, kto Ho miluje. Preto je Ježiš ich jedinou nádejou a v ňom nachádzajú odpočinu- tie. Svätá nevesta oplývala rozkošami, lebo milo¬vala výhradne svojho milého a on jej rovnakou mierou odplácal. On bol jej jedinou oporou, preto sa nemusela ničoho obávat: — Ktorá je to, kíorá vystupuje z púšte, oplývajúc rozkošami, opierajúc sa o milého svojho? (Pies 8, 5) — Velmi pravdivo hovorí kniha múdrosti. — Spolu s uou prišlo mi všetko dobré. (Múd 7, 11)
4. Hlavným predmetom krestanskej nádeje je Boh, ktorého má duša požívat v blaženom kráľov¬stve. Táto nádej nie je prekážkou lásky, lebo je s ňou nerozlučne spojená. Láska sa v neibi zdokona¬ľuje a plne dovršuje. Láska je onen nekonečný poklad, ktorý nás činí priateľmi Božími. (Múd 7, 19). Anjelský učiteľ sv. Tomáš píše, že láska sa zakladá na vzájomnej účasti dobra. A kedže pria¬teľstvo nie je nič iné, ako vzájomná láska medzi priateľmi, je nevyhnutné, aby sa vzájomne delili o dobrá podľa toho, koľko komu patrí. — Keby nebolo Vzájomnej účasti, nebolo by priateľstva/ — Preto Ježiš Kristus nazval svojich učeníkov pria¬teľmi, lebo im oznámil všetko, čo počul od Svojho Otca. (Jn 15, 15)
5. Sv. František Saleský vraví: — Keby bolo možné, aby jestvovala nekonečná dobrota, to je Boh, ktorému by sme nijako nepatrili a s ktorým by sme sa nemonli spojií, istotne by sme si ho viac Vážili ako seba. Mohli by sme túžií po Jeho láske, predsa však by sme Ho nemilovali, lebo láska túži po spojení. Ved láska je priateľstvo a priateľstvo sa zakladá na účasti a napokon na spojení.5 — Z toho plynie, že láska nevytvára túžbu po odme¬ne, ktorú nám Boh pripravuje v nebi. Ona nám ju dokonca predstavuje ako hlavný predmet našej lásky. Našou hlavnou odmenou je sám Boh, ktorý je podstatnou blaženosíou svätých. Priateľstvo totiž žiada, aby sa priateľ s priateľom vzájomne radoval.6
6. Toto je ona účasí v daroch, o ktorej sa zmie¬ňuje snúbenka vo Veľpiesni: — Môj milý je môj a ja som jeho. (Pies 2, 16) — Duša sa v nebi dáva celá Bohu a Boh sa celý dáva duši, pokiaľ je toho išchopná podľa miery zásluh. Pretože však duša poznáva svoju ničotu proti nekonečnej dobrote Bo¬žej a pozoruje, že Boh nekonečne viacej zasluhuje, aby bol milovaný, ako zasluhuje ona, aby ju Boh miloval, túži oveľa viac po tom, aby sa zaľúbila Bohu, než aby sa sama radovala. A preto sa vä謚mi teší z toho, že sa môže celkom oddaí Bohu.
aby sa mu zalúbila, než by sa jej Boh cely da¬roval. A v tej miere sa teší, že sa jej Boh celkom dáva v akej miere ju to roznecuje, aby sa sama darovala Bohu vrúcnejšou láskou. Raduje sa zo slávy ktorú jej Boh udeluje, ale raduje sa preto, ze ju môže opäí vrátií b »h u a pokiaľ je to možné, Jeho slávu zväčšovaí. Duša nemôže nemilovaí Boha všetkými silami, ako ani Boh ju nemôže nenávi- dieí Keby však bolo možné, že by Boh mohol ne- návidieí dušu, ktorú miluje, a blažená duša by mohla žií bez lásky k Nemu, predsa by radšej znᬚala všetky pekelné muky, len keby jej bolo do¬priate Boha milovaí, aj keby ju On nenávidel. Nechcela by žič bez lásky k Nemu, aj keby pn tom požívala všetky ostatné nebeské rozkoše. Duša poznáva, že Boh zasluhuje byí nekonečne viac milovaný ako ona, preto ovela viac túži Ho mi¬lovaí ako byí od Neho milovaná.
7 Láska všetko dúfa. Kresíanská nádej, ako učí šv. Tomáš s Majstrom Sentencií, je isté očaká-vanie večnej blaženosti.7 Táto istota vyplyva z neomylného prisľúbenia Božieho, že " večný ži-vot svojim verným služobníkom. Ked teda láska vyhosíuje hriech, odstraňuje spolu prekážku bla-ženosti. Čím väčšia je láska, tým vačsmi rozmno- fuje a spevňuje našu dôveru Táto istota nesmzuje čistotu lásiky, lebo láska - ako hovorí syAnyz a e r o p. g -prirodzene túži po spojení s predmetom milovanými Láska je onou zlatou Páskou ktorá navzájom spojuje srdce milujuceho s milovaným. A kedže sa toto spojenie nemoze staí z diaíKy, milujúci si vždy žiada prítomnosí milovaného. Ked bola svätá snúbenka vzdialená od svojho milého, •vzdychala a prosila svoje družky, aby mu ozna
Iuie Ježiša Vrtela f- Kym du5a- ktorá Tri-
S iftúí/f;-"" " teit0 zemil "etnôže
ÍSŤc M du£a£' že íoskoro príde do neba aby sa spojila so svojím milovaným Pánom
Boha nie 2? Ä f™' do neba- aby tam uzrel 3" Va Pre vlastnú blaženosí, ktorou bude Preniknutý, ako skôr, pre. radosí, ktorú ©rforavT Bohu ¿g'fjpiy lásktju^DKgflgf täskjKQf jčistá I S k I
IľSf L - väčílbudeb t
zenost. tieto dve složky sa nedajú oddelií Ale A pociťujú overa väSe IalúSie v láske Božej, ako vo vlatnej blaženosti
Niekto vari namietne: Túžií po odmene ie láska
Ä Ä S Ä
na. ktorú Boh udeluje blahoslaveným ie v tnm ze im dáva seba samého. (Gn 15, 1) J^'tlda j e Z '
t e Ti f/h rSetk0m siednotif s Jeh° vôlou Keby bola blnn fVen ' že bude večne zatratený bo-a by povinná prijaí tento výrok, aby sa sieri notila s vôlou Božou? Sv. Tofnáš odpovedá zt
^ m ^ T „ d o kOnCai iže by_hreŠÍ!ai o f ^ „
M>o 'by súMasila žil v stavď, ^íofv11^
Sé^iPcéoh %estvoril dtiše^pre peklo, aby'Ho 4aft nenávidely, ale pre nebo, kde by Ho mHovalI Preto tiež nechce smrí hriešnika. aJí clc^ aby
sa obrátil a spasil. Pán nechce zatratií nikoho, kto- nechce byt zatratený hriešnym životom. Kto by teda svolil vo svoju večnú záhubu, nesrovnával by sa s vôlou Božou, ale s vôľou hriechu.10 — A ešte jedna otázka. — Keby Boh, predvídajúc niečí hriech, urobil rozhodnutie o jeho zatratení a toto rozhodnutie by mu zjavil, bol by tento človek po¬vinný s ním súhlasií? — Niijaiko nie! Toto zjavenie by nesmel pokladaí za neodvolatelné rozhodnutie, ale iba za hrozbu, ktorú by Boh splnil, keby zo¬trval v hriechu.11
10. Každý nech sa snaží odmieta! tieto hrozné1 myšlienkv, ktoré sú iba na to, aby oslabily nádej a lásku. Milujme Ježiša Krista ako len môžeme, jednostajne vzdychajme, aby sme Ho v nebi uzreli a Ho dokonale milovali. A to nech je hlavným predmetom všetkých našich nádejí: dostaí sa do neba a milovaí Boha všetkými silami. Je pravda, že už v tomto živote máme príkaz milovaí Boha — celým svojím srdcom, celou svojou dušou, celci svojou silou, celou svojou mysFou (Lk 10, 27), predsa však za svojího pozemského života tentor príkaz dokonale nevyplníme. Len Ježiš Kristus, Boh a človek, a najsvätejšia Panna Mária, ktorá bola milosíou naplnená a uchránená od dedičnej viny, ho dokonale vyplnili. Ale my, úbohí synovia Adamovi, poškvrnení hriechom, nemôžeme milo¬vaí Boha bez istých nedokonalostí. Až v nebi, kde Ho uzrieme, budeme iHo nútení milovaí vše-tkými silami.
11. Nebo je náš ciel. K nemu majú smerovaí naše žiadosti, naše vzdychy, naše myšlienky, naše nádeje. Požívaí Boha a milovaí Ho všetkými sila¬mi. Tešií sa z Jeho blaženosti. Poznávaí Boha, vnárať sa do Jeho blaženosti. _ Svätí tonú v záplave blaženosti, ved tu už niet biedy, ani bo¬lesti. Z tejto blaženosti pramení nepochopitelná radosť. Ale viac ich teší nekonečná blaženosť Bo¬žia, ako ich vlastná blaženosť. Ved milujú Boha nekonečne viac ako seba samých. Každý z nich by rad stratil všetku svoju blaženosť a vytrpel každú múku, aby Bohu nechýbala, keby to bolo možné, ani čiastočka blaženosti. A v tom je celé nebo blahoslavených. Vidieť, že Boh je nekonečne blažený a bude blažený po celú večnosť — to jé blaženosť najväčšia. V tomto smysle prihovára sa Pán každej duši, ktorú určil pre slávu: — Vojdi do radostí svojho pána! (Mt 25, 21) — Nevchádza teda radosť do blahoslaveného, ale blahoslavený vchádza do radosti svojho Boha, lebo blaženosť Božia jé hlavným predmetom radosti blahoslave¬ného. Bohatstvo Božie je bohatstvom jeho, bla¬ženosť Božia je jeho blaženosťou.
12 Ked sa duša dostane do neba a osvietená svetlom slávy uzrie zoči-voči nekonečnú krásu Božiu, bude celá uchvátená a strávená láskou. Du¬ša ako by prestala jestvovať, vnorí sa do onoho mora nekonečnej dobroty Božej. Zabudne na Seba a opojená svätou láskou bude mysliet iba na to, aby milovala svojho Boha. — Budú opojení hojno¬sťou tvojho domu. (Ž 35, 9) — Opitý nemyslí na seba. Duša, opojená krásou Božou, bude mysliet iba na to, aby milovala Boha a Jemu sa lúbila. Bude túžiť, aby bol celý jej, a v tom okamihu Ho už má bez bázne, že by Ho volakedy stratila. Zelá si, aby Mu v každom okamihu celkom patrila a v každom okamihu sa dáva Bohu bez výhrady.
BOh ju s láskou objíma a drží vo svojom objatí a bude ju držat po celú večnost.
13. Duša v nebi je teda celkom s Bohom spo¬jená a miluje Ho všetkými silami, láskou doko¬nalou a dovŕšenou. Pravda, táto láska je konečná — lebo tvor nie je schopný lásky nekonečnej — ale predsa je taká velká, že dušu úplne uspokojuje a nasycuje. Aj Boh sa duši celkom zjavuje a celý sa s ňou spojuje, napĺňa ju sebou samým, pokial je toho schopná podlá miery zásluh. Spojuje sa s ňou ínie vonkajšími darmi, nie osvieteniami a láskyplným volaním, ako to robí za nášho pozem¬ského života, ale spojuje sa s ňou svojou vlastnou podstatou. Ako oheň preniká železo, takže ho úplne premieňa v seba, tak Boh preniká dušu, naplňuje ju svojou podstatou a ponára ju do tohto mora nesmiernosti, že sa v ňom blažene stráca. Apoštol, ktorý bol vyzdvihnutý do tretieho neba, želá svojim žiakom, aby ich naplnila všetka plnost Božia (Ef 3, 19)
14. Hla, ciel našej časnosti i večnosti. Naša duša nenájde úplný odpočinok v tomto živote. Uspokojí sa až vtedy, ked sa s Bohom v nebe- sách dokonale spojí. Povedali sme teda nepravdu, ked sme uviedli, že tí, čo milujú Boha, nájdu od- počinutie v sjednotenosti s vôlou Božou? Von¬koncom nie! Ale predsa dokonalý pokoj budu po¬žíva! až vtedy, ked dosiahnu posledný ciel, ked sa budú díva! na Boha zoči-voči, ked sa stravia v Jeho láske. Zatial však duši osiáva len nepo¬koj, plač, vzdychanie a nárek: - Hla. v pokoji ma nadišla moja horkost naj'horkejšia. (Iz 33, 17;
15. Ano, Bože môj, žijem si v pokoji v tomto údolí slz, lebo je to Tvoja vôla. Predsa však po- cifujem nevýslovnú trpkosť, lebo vidím, že som od Teba vzdialený a len nedokonale s Tebou spo¬jený. Ved Ty si môj ciel, moje všetko, môj doko¬nalý odpočinok. Už sa nedivím svätým, ktorí horeli k Tebe úprimnou láskou, že na svete nič iného nerobili, iba vzdychali po nebi. Rozumiem Dávidovi, ktorý bolestne volá: — Beda mne, že rnoie putovanie tak sa predlžuje. (2 119, 5) — Roz-umiem aj slovám: — ... nasýtim sa, ked sa zjaví tvoja sláva. (2 16, 15) — Aj ja si žiadam so sv. Pavlom byt s Kristom. (Flp 1, 23) Nedivím sa ani Františkovi Assiskému, ked s takou odhodlanosťou hovorí: — Dobro, ktoré očakávam, je také velké, že každé trápenie mi je drahé.12
Takto vzdychá dokonalá láska. Na tento stupeň môže každý vystúpiť už na tomto svete: Byt s Bohom a v nebesách sa s Ním radovat!13
16. Najväčším trápením svätých duší v očistci je túžba po požívaní Boha. A táto bolest bude trýz¬niť zvlášť tie duše, ktoré na tomto svete málo túžily po nebi. Kardinál Bellarmín vraví, že v očistci je žalár, v ktorom niektoré duše netrpia M'est smvlovú, ale iba bolest odlúčenia od tváre Božej.14 O tom sa tiež zmieňujú sv. Gregor, svätý Beda Ctihodný, sv. Vincent Ferrerský, sv. Brigita. Boh im neuložil tento trest za spáchané hriechy, ale len za chladnosť v túžbach po nebi. Mnohé du-še túžia po dokonalosti, ale sú velmi ľahostajné, ked sa majú rozhodovať, či odísť do neba alebo ostať v tomto pozemskom živote. Že však večný život je také velké dobro a Ježiš Kristus nám ho zaslúžil svojou smrtou, tresce v očistci oné duše, ktoré po ňom za života málo túžily.
Vrúcne vzdychy a prosby.
ô, Bože, môj Stvoritel a Vykupitel, Ty si ma stvoril pre nebo. Vytrhol si ma z pekla, aby si ma uviedol do raja, a ja som Ta tak často obrazil. zriekol som sa neba a smieril sa s myšlienkou, že som odsúdený do pekla! Ale nech je vždy požeh¬nané Tvoje nekonečné milosrdenstvo, že si mi, ako dúfam, odpustil a tak často vytrhol z pekla. Ach, Ježišu môi, kiež by som Ta nebol nikdy urazil! Kiež by som Ta bol vždy miloval! Je mi útechou, že mi ostáva čas, aby som to urobil.
Milujem Ta, láska mojej duše, milujem Ta ce¬lým srdcom, milujem Ta viac ako seba. Viem, že chceš, aby som bol 'spasený, aby som Ta miloval po celú večnost v blaženom královstve lásky. Ďa¬kujem Ti a prosím Ťa, aby si mi pomáhal v živote, ktorý mi ešte ostáva. Chcem Ťa tu na zemi velmi milovat, aby som Ta mohol milovat vo večnosti.
Ježišu môj, kedyže nadíde onen deň, ked už bude po nebezpečenstve, že by som Ta mohol stratit, a kedy, strávený láskou k Tebe, uzriem Tvoju neko¬nečnú krásu, áno, kedy budem nútený Ta milo¬vat? ó, sladké prinútenie! Ó, štastlivé, milované a vytúžené prinútenie, ktoré ma zbaví každého strachu, že by som sa Ti mohol znelúbit, a ktorá ma prinúti, aby som Ťa miloval všetkými silami! Svedomie ma napĺňa strachom, lebo mi hovorí: Čo, ty ešte môžeš očakávat nebo? — Ale Tvoje zásluhy, môj drahý Vykupitelu, sú mojou nádejou.
Ó, Mária, nebeská Královná, Tvoj príhovor a Boha je všemohúci. V Teba dôverujem.
Hlava sedemnásta.
Láska všetko pretrpí
Kto miluje Ježiša Krista láskou silnou, miluje Ha i uprostred pokušení a bezútešnosti.
1. Chudoba, choroby, osočovania a prenasledo¬vania^ nie sú najväčším trápením pre duše, ktoré milujú Boha. Vrcholnými utrpeniami pre tieto duše sú pokušenia a duševná opustenosí. Kým sa duša teší zo sladkej prítomnosti Božej, bolesti, urážky a osočovania ju nielen netrápia, ale sú jej dokonca vítané, lebo jej dávajú príležitosí, aby ich obeto¬vala Bohu ako dôkaz lásky, áno, sú palivom, ktoré len viac živí tento oheň. Ked sa však ocitne v nebezpečenstve, že v pokušení môže stratií milosí Božiu, alebo v opustenosti sa obávaí, že ju už
' stratila — to sú utrpenia príliš bolestné. Ale bude to opäí láska, ktorá ju posilní, že ich ponesie trpezli¬vo a vytrvá na začatej ceste dokonalosti. Ach, aké pokroky robia duše v týchto skúškach, ktorým Boh zvykne vystavií ich lásku.
O pokušeniach.
2. Pre duše, ktoré milujú Ježiša Krista, niet ukrutnejšieho utrpenia nad pokušenie. Všetky ostatné zlá, ked ich odovzdane na seba vezmú, ich pobádajú k tomu, aby sa ešte tesnejšie pritúlily k Bohu. Ale pokušenia ich vystavujú nebezpečen¬stvu, že stratia Ježiša, a preto sú daleko trpkejšie, ako všetky ostatné muky. Je pravda, že pokuše¬nia nepochádzajú od Boha, ale od diabla alebo
od našich prevrátených náklonností. „Ako totiž, Boha nemožno pokúšat na zlé, tak ani On nikoho nepokúša." (Jak 1, 13) No Boh to často tak robí, že dovolí najsilnejšie pokúšat práve tie duše, ktoré najviac miluje. Po prvé preto, lebo v pokušeniach najlepšie poznávajú svoju slabosi, poznávajú, že potrebujú pomoc Božiu, aby nepadly. Ked duša cíti, že ju Boh navštevuje útechami, myslí si, že je schopná premôct všetky nepriateľské útoky a že môže všetko vykonat pre slávu Božiu. Ked však príde prudké pokušenie, ked stojí na kraji priepasti, do ktorej sa môže zrútit v každom oka¬mihu, vtedy ovela jasnejšie poznáva, aká je slabá a neschopná odporu, ak jej Boh nepomôže. Toto poznal sv. Pavol, ktorý napísal, že Pán dovolil, aby bol velmi obtažovaný prudkými smyselnými pokušeniami, aby nespyšnel pre zjavenia, ktorými ho Boh omilostil. (2 Kor 12, 7)
3. Boh dopúšta na nás pokušenie aj preto, aby sme sa viac a viac odpútavali od sveta a žiadali si Ho uzriet v nebeskej vlasti. Ked zbožné duše vidia, že ich vo dne v noci napádajú pokušenia, zošklivujú si svet a volajú: Beda mi, že sa môj pobyt na zemi tak predlžuje! (Porov. Ž 119, 5> Túžia po hodine, ktorá ich vyslobodí z tela smrtel- ného a vráti im večnú slobodu dietok Božích.
Kým však duša žije na tejto zemi, je stále pri¬pútaná k hrude a stále musí zápasit s pokušeniami. Toto puto roztrhne iba smrt. Preto duša túži po nej, lebo ona jediná ju zbaví nebezpečenstva, že stratí Boha.
4. Boh dopúšta na nás pokušenie tiež preto, aby sme sa obohatili zásluhami. Kto bol medzi židmi svätejší ako Tobiáš? A Boh ho predsa podrobil- velmi ťažkej skúške. Koho Boh viacej miluje, tomu posiela väčšie tažkosti. (Porov. Tob 12, 13) Duša sa nemá v pokušeniach obávat, že je v nemilosti u Boha. Práve naopak, tým viac musí byt pre-svedčená, že ju Boh miluje. Diabol je Istivý. Na¬šepkáva malomyselným dušiam, že už samo poku¬šenie je hriech a poškvrňuje dušu. Nie! Nie sú to zlé myšlienky, ktoré nás olupujú o Boha. Iba ten stráca Bolia, čo privoluje zlým myšlienkam. Nech sú nečisté predstavy akokolvek živé, nech je dia¬bolské našepkávanie akokolvek silné, ked ich ne-chceme, nepoškvrňujú dušu, ale ju ešte viac oči¬sťujú, zosilňujú a robia ju Bohu milšou. Sv. Bernard vraví: „Kolkokrát pokušenie premôžeme, tolko- krát získavame novú korunu."1 Anjel sa zjavil istému reholníkovi z radu cistercitov a odovzdal mu korunu s rozkazom, aby ju zaniesol bratovi, ktorý si ju zaslúžil pokušením, ktoré pred krátkym časom premohol. Ani to nás nesmie lakat, ked zlá myšlienka nechce z našej mysle ustúpiť a jedno¬stanne nás trápi. Stačí, ked ju nenávidíme a sna¬žíme sa ju1 vypudit.
5. Boh je verný. Nedopustí nás pokúšať nad naše sily, „Skúšky, ktoré na vás prišly, nie sú nadludské, a Boh je verný! On nedopustí skúšaí vás nad väšu mohúcnost, ale so skúškou dá aj
východisko, aby ste ju mohli zniesí." (1 Kor 10. 13) Kto pokušeniam odporuje, nič nestráca, na¬opak, vela získava. Pán často dopúšťa, aby Jeho milovaiié duše boly skúšané velkými pokušeniami, aby si tým na svete získaly väčšie zásluhy a v nebi väčšiu slávu. Nehybná voda čoskoro zhnije. Duša, ktorá požíva sladký pokoj bez zápasov, je v nebezpečenstve záhuby. Prečo? Pretože si namýš-
Ta, že dosiahla dokonalosť. Myslí, že si získala vela zásluh. Preto sa málo obáva, málo sa modlf a málo sa usiluje zabezpečiť si spasenie. Ked je však zmietaná pokušeniami, ked pozoruje, že je v nebezpečenstve padnút do hriechu, ponáhla sa k Bohu, utieka sa k Matke Božej, obnovuje predsa¬vzatie, že chce radšej zomrieť ako hrešiť, poni¬žuje sa a vrhá do náručia milosrdenstva Božieho. A skúsenosť dosvedčuje, že tým nadobúda väčšiu silu a tesnejšie sa pripútava k Bohu.
6. Z toho neplynie, že si môžeme žiadat poku¬šenie. Stále musíme prosiť Boha, aby nás zbavil pokušení, zvlášť tých, o ktorých predvída, že by sme im podlahli. To znamená prosba v modlitbe Pánovej: A neuvod nás do pokušenia. Ale ked Boh dopustí na nás pokušenie, neznepokojujme sa že nás prenasledujú zlé myšlienky, nemalomysel- nime. Obrátme sa s dôverou na Ježiša a prosme Ho o pomoc. On nám istotne neodoprie silu, aby sme ich zdolali. Sv. Augustín nás povzbudzuje: „Vrhni sa pred ním na kolená, neboj sa, lebo neod¬stúpi od teba natolko, aby si padol."2
7. A teraz si všimnime, akých prostriedkov musíme užívať, aby sme premohli pokušenia. Uči¬telia duchovného života spomínajú ich vela. No najpotrebnejší a najistejší prostriedok, o ktorom výhradne chcem hovoriť, je pokorne a s dôverou sa obrátiť na Boha a volať: Pane, pomôž mi chy¬tro! — Táto jediná prosba postačí, aby sme odra¬zili útoky všetkých pekelných duchov, lebo Boh je nekonečne silnejší, ako všetci diabli. Oin predsa vie, že nie sme takí silní, aby sme sami zdolali všetky pokušenia mocností temnosti. Velmi učený 'kardinál Gotti hovorí, že Boh je povinný poskyt- nút nám potnoc, ked vidí, že sme v nebezpečen¬stve. Ale povinný je pomôct iba vtedy, ked Ho pokorne voláme na pomoc.5
8. Nemusíme sa bát, že nám Ježiš odoprie po¬moc. Vezmi Písmo sv. a čítaj. Presvedčíš sa. kolkokrát ti Boh prislúbil pomoc. A On je verný.
— Poáte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a obta- žení ste, a ja vám dám odpočinú!. (Mt 11, 28)
— Vzýval ma v defi súženia: vytrhnem f a, a ty bu¬deš ma velebií. (2 49. 15) — Vtedy budeš volat; a Pán vyslyší ía, budeš kričaí, a riekne: tlfa, tu som. (Iz 58, 9) — Kto ho vzýval a on bol by pohŕ- dol? (Sir 2, 12) — Dávid dúfal, že mu Pán pomôže a zvítazí nad svojimi nepriatelmi. — Pánovi chcem chválu vzdáva! a ho vzývaíl a od svojich nepria¬teľov budem zachránený. (Ž 17, 4) — Blízko je Pán všetkým, ktorí ho vrývajú. (2 144, 18) — Pán Je bohatý pre všetkých, ktorí ho vzývajú. (Rim 10, 12)
9. Dal by Boh, aby sa všetci ludia k nemu utieíkali, ked príde pokušenie a s ním nebezpečen¬stvo, že Pána urazia. Mnohí padajú. Prevrátené náruživosti sú príliš silné. Úbohí, aby nestratili chvílkové rozkoše, strácajú dobro najvyššie - Boha. Skúsenost až privelmi dosvedčuje, že ten, kto sa v pokušeniach utieka k Bohu, nepadá. Kto sa však neutieka, klesá — a zvlášt v pokušeniach proti či¬stote.
Šalamún si bol vedomý, že je príliš slabý na to, aby zachoval zdržanlivosť, ak ho Boh nepodporí svojou silou. Preto panížene predstúpil pred Pána a prosil Ho o potrebnú silu. (Porov. Múd 8, 21) V pokušeniach proti sv. čistote a proti viere nerad¬no zápasit s pokušením hrúd o hrud. Ovela lahšie zdoláš nepriatela, ked budeš vzbudzovať úkony lásky alebo lútosti nad hriechami, alebo jedno¬ducho obrátiš pozornosť na iný predmet Ked nás napadne zlá myšlienka, usilujme sa ju hned po¬tlačiť, zavrime jej dvere pred nosom, zabráňme jej prístup do vnútornej svätyne srdca. Nezaujímajme sa o to, čo nám chce povedať alebo si žiadať. Strašme ju ako iskru, ktorá nám padne na odev.
10. Ešte väčší pozor si musíme dat, ked sa už nečisté pokušenie násilne dostalo do srdca, zaujalo myšlienkovú oblasť a naše smysly rozbúrilo žera¬vou pálou. V týchto chvílach nás zachráni iba okamžité pritúlenie sa k Bohu. Volajme úpenlivo: Pane, pomož mi! Vzývajme najsvätejšie mená Je¬žiša a Márie, lebo v nich sa skrýva zvláštna sila proti nečistým pokušeniam. Ked deti zazrú ne-bezpečenstvo, hned sa vrhajú do otcovho alebo matkinho náručia a tam sa cítia bezpečnými.4 Tak to robme aj my. Ponáhlajme sa hned k Pánu Je¬žišovi a k Panne Márii. Zdôrazňujem slovko - hned! Nepoprajme sluchu pokušeniu a nedajme sa s ním do reči. V knihe „Myšlienky sv. Otcov"5 sa vyprá- va, že sa diabol chválil sv. Pachómiovi, že často privádza k pádu jediného mnícha, lebo ho počúva a nevolá Boha na pomoc. — Ale druhý diabol si stažoval: Ja so svojím mníchom nemôžem nič spraviť. Vôbec si ma nevšimne, hned je u svojho Pána Boha — preto odchádzam vždy s porážkou.
11. Neznepokojujme a nerozčulujme sa, ked pokušenie vytrvalo útočí. Práve tento nepokoj by mohol byt naším zradcom. Diabol by ho použil a my by sme vari složili zbraň. Oddajme sa pokorne do vôle Božej. Ked Boh dopúšťa, aby nás zlá my¬šlienka sužovala, má iste najsvätejší dôvod. Obrát- me sa na Pána: Pane, zaslúžim si, aby ma trápila toto ohavné pokušenie. Prijímam bo ako trest za urážky, ktoré som Ti spôsobil. Ale predsa mi príd nanomoc a — aik je to Tvoia vôla — zbav ma ho — Vzývajme najsv. mená Ježiš a Mária! — Ked ani potom útoky neustanú, obnovujme predsavzatie, že chceme znášaf každú bolest a radšej tisíckrát zomrie! ako milého Boha obrazit. Keby bolo po¬kušenie také prudké, že by sme boli vo velkom nebezpečenstve mu privolit, ponáhlajme sa k najsv. Sviatosti, vrhnime sa k nohám Ukrižova¬ného, padnime na kolená pred obrazom preblaho- slavenej Panny Márie, modlime sa s najväčším zápalom, vzdychajme, plačme, kým nám opät ne- zasvitne slnko pokoja. Boh je vždy ochotný vypo- čut toho, kto Ho prosí. On je Ten, ktorý nám dá silu odporová!, nie naše úsilie. Najprv však žiada našu námahu a potom doplní našu neschopnost, S vlastným úsilím, posväteným a podporovaným Jeho pomocou, zvítazíme.
12. Nezabúdajme ani na znamenie sv. kríža. Diabol sa ho bojí, Žehnajme sa ním v pokušení — a satan odstúpi.
Je tiež velmi užitočné vyjavit pokušenie du-chovnému otcovi. Sv. Filip Neri hovorieval, že po¬kušenie, ktoré sme vyjavili, sme už zpolovice pre¬mohli.4
Treba zdôrazni! a pripomenú!, že je všeobec¬ným učením bohoslovcov, ešte aj prísnejšieho simeru, že osoby, ktoré dlhší čas viedly duchovný život a sú na pochybách, či privolily k iažkému hriechu, majú by! presvedčené, že nestratily mi- losi Božiu. Je totiž mravne nemožné, aby sa vôla,, dlhší čas v dobrých predsavzatiach utvrdená, na¬raz zmenila a privolila k smrtelnému hriechu bez toho, žeby si to jasne neuvedomila. Ťažký hriech je také strašné zlo, že nemôže vstúpi! do duše, ktorá sa ho dlhý čas hrozila, aby si to jasne ne¬uvedomila. To som zretelne dokázal vo svojom mravoučnom diele. Sv. Terézia sa Vyslovila: „Nik nie je zatratený bez toho, že by o tom nevedel, a nik nie je oklamaný bez toho, že by nechcel by! oklamaný".7
13. Mnohé duše v čnosti utvrdené majú velmi útle svedomie, ale sú pritom aj velmi bojazlvé, zvláši ked ich znepokojujú pokušenia proti viere a čistote. Pre tieto duše bude jediným východi¬skom, aby im spovedník zakázal pokušenia vyja- vovai a o nich hovorii. Keby totiž bo>ly povinné ich vyjavovai, rozvažovaly by, ako tie myšlienky vzniklý, či o nich rady rozprávaly, či nemalý v nich ízalúbenie. Takýmto prílišným uvažovaním by zlé myšlienky len hlbšie vnikaly a ešte viacej ich znepokojovaly. Ked je spovedník mravne istý,, že duša s týmito myšlienkami nesúhlasí, dobre urobí, ked jej pod poslušnosiou zakáže o nich hovorii. Takto si počínala sv. Jana Chantalská. Rozprávala o sebe, že vela rokov bola znepokojo- vaná hroznými búrkami pokušení. Kedže jasne ne-poznávala, že by s nimi súhlasila, ani sa z nich nespovedala. Mučily ju návaly úzkostlivosti, vná¬rala sa a opäi vynárala z vln pochybností. Jedi¬ným jasným bodom, ktorý jej svietil v tomto straš¬nom a bolestnom vlnobití, bola poslušnosi k du¬chovnému vodcovi.8
14. Ale znovu zdôrazňujem, prostriedok zo vše¬tkých najúčinnejší, prostriedok prostriedkov je modlitba. Prosii o pomoc a prosii tak dlho, kým pokušenie trvá. Pán nedopraje nám často víťaz¬stvo na prvú prosbu, ani na druhú, ani na tretiu, ani na Štvrtú.
Budme presvedčení, že v modlitbe je všetko naše dobro, v modlitbe je víťazstvo nad poku-šením, v modlitbe je dosiahnutie lásky Božej, dokonalosti, zotrvania a večnej sipásy.
15. Niekoho, kto čítal moje duchovné knihy, som vari omŕzal, že som príliš často opakoval a zdôrazňoval dôležitosť a nevyhnutnosť modlitby. Mne sa však zdá, že som ešte povedal príliš málo. Viem, že peklo na nás útočí vo dne v noci, že diabol nepremešká ni akú príležitosť, aby nás pri¬viedol k pádu. Viem, že bez pomoci Božej nemô¬žem odporovať útokom pekla. Ako sa máme vy¬zbrojiť do tohto boja? Apoštol píše: — „Oblečme sa do výzbroje Božej, aby sme mohli obstáť proti úkladom diabla! Ved náš boj nie je proti (Fudom) z tela a krvi, ale proti knležatstvám a mocnostiam, proti vladárom temnosti tohto sveta, proti zlým duchom pod nebesami. Preto si oblečte výzbroj Božiu, aby ste mohli odolaí v deň zla, všetko pre¬koná! a obstáí! (Ef 6, 11 n) Na akú to výzbroj my¬slí Apoštol? — Vždycky, v každej modlitbe n prosbe, modlievajte sa v duchu a tak isto aj bedlite nadovšetko vytrvalo. (Ef 6, 18) --
Oblečme si teda túto výzbroj, modlime sa vrúc¬ne a neprestajne. Prosme Boha, aby nám prišiel na pomoc, lebo bez Jeho pomoci budeme porazení,
Písmo sväté nič nám tak dôrazne neodporúča ako modlitbu. — Vzývaj ma..a vyslobodím ča! (2 49, 15) — Treba sa vždy modlií a nedaí sa nikdy znechutiť. (Lk 18, 1) — Proste a da?ú vám. (Mt 7, 7) — Neprestajne sa modlite! (1 Sol 5, 17)
Ked Písmo sväté hovorí tak často o modlitbe, tiezdá sa ani mne, že som o nej hovoril vela, ale naopak, velmi málo.
16. Želám si, aby kazatelia nič tak svojim po¬slucháčom neodporúčali, ako modlitbu, aby spo¬vedníci k ničomu s takou horlivosťou svojich ka¬júcnikov nepovzbudzovali, ako k modlitbe, aby du¬chovní spisovatelia o ničom tak obšírne nepísali -ako o modlitbe. Ale to ma práve bolí-a myslím, že je to trest za naše hriechy-že kazatelia, spo¬vedníci a spisovatelia o modlitbe len málo hovoria. Nepochybujem, že kázne, rozjímania, prijímania, umŕtvovania sú velmi užitočné pre duchovný ži¬vot. Ked sa však v pokušeniach nebudeme odpo¬rúča! Bohu, padneme -cez všetky kázne, cez vše¬tky rozjímania, cez všetky prijímania, cez všetky kajúcnosti a cez všetky dobré predsavzatia. Ked sa chceme spasii, stále sa modlime. Odporúčajme sa nášmu božskému Vykupitelovi, ale zvlášt vo chvílach pokušenia. Neprosme len, aby sme zo¬trvali v dobrom, ale prosme aj o milost, aby sme sa vždy modlili. Utiekajme sa tiež vždy k Matke 'Božej, ktorá je rozdávatelkou milosti, ako hovorí sv. Bernard: — Hladajme milost, ale hladajme ju skrz Máriu.9
Boh nechcel, aby sme volaco mali, čo neprešlo rukami Máriinými.10
Vrúcne vzdychy a prosby.
Ježišu, Vykupitelu môj, pre Tvoju krv dúfam, že si mi odpustil urážky, ktoré som Ti spôsobil, a dúfam, že sa dostanem do neba, aby som Ti tam vždy dakoval — Milosrdenstvá Pánove budem
na veky ospevovaf. (2 88, 2) — Viem, že som v minulosti padol a že padal som znovu, lebo som Ta neprosil o sväté zotrvanie. Teraz Ta oň prosím: Nedaj mi odlúčií sa od Teba! Zaumieňujem si, že Ta vždy o to budem prosií, ale zvláší vtedy, ked príde pokušenie. To si pevne zaumieňujem a to Ti sľubujem. Čo mi však pomôže toto predsavza¬tie a tento slub, ak mi Ty nedáš milosí, aby som prichádzal k Tvojim nohám? Ach, pre zásluhy svojho umučenia daj mí milosí, aby som sa vo všetkých potrebách k Tebe utiekal.
Ó, Mária, Královná a Matka moja! Pre lásku, ktorou Tvoje srdce blčalo k Ježišovi, vypros mi milosí, aby som sa vo svojom živote v každej po¬trebe utiekal k Tvojmu Synovi a k Tebe!
O opustenostiach.
17. Sv. František Saleský vraví: — Je omylom chcieí meraí pobožnosí útechami. Pravá zbožnosí je v rozhodnej vôli konaí všetko, čo sa lúbi Bohu.'1
-Boh pripútava k sebe najmilšie duše duševnou suchotou. Prítulnosí k nezriadeným náklonnostiam nás odvádza od skutočného spojenia s Bohom. Aby Pán pritiahol dušu k dokonalému milovaniu seba, snaží sa ju odlúčií od prítulnosti k stvore¬ným dobrám. Predovšetkým jej odopiera pozemské majetky, svetské rozkoše, slávu a zvučné meno,, zbavuje ju priateľov i rodičov. Ked duša vidí, že na svete nič nemá, že ňou všetci pohŕdajú, ked stratila tých, ktorých milovala; ked pozoruje, že sprievodcami jej života sú iba choroby a tvŕdza, nemá priatela, ktorému by sa vyžalovala, nemá rodičov, na srdci ktorých by si odpočinula; ked jtt sklamalo všetko, čomu dosial verila, mimovolnet obracia svoj zrak k Bohu, Jemu jedinému venuje všetky svoje náklonnosti, lebo On jediný jej ostal verný.
18. Aby ju oduševnil pre tento život, aby jej dal náhradu za všetko, čo opustila, dáva jej zpo- čiatku velkú duševnú útechu, napĺňa jej oči hojno- síou oblažujúcich slz a srdce podivnou sladkosíou. Čo sú všetky smyselné radosti proti tejto slad¬kosti? V tejto dobe duševných útech sa duša trýzni kajúcnosíami, postí sa a bičuje, svoje telo trápi ostrými retiazkami. V tomto sebamŕtvení nepozná často hraníc, ani rozumnosti. Tu musí zasahovaí duchovný vodca. Musí ju pevne držaí na uzde. Má jej odopiera! umŕtvovania, ktorých sa sama dožaduje. Unášaná totiž akousi stnysel- nou horlivosíou, mohla by si svojou nerozvážno- síou uškodií na zdraví. — V tejto dobe sa i satan premeňuje na anjela svetla. Vie, že sa mu táto duša vymkýna z rúk. S nevolou pozoruje, že ju Boh potešuje sladkosíami. To tak vždy robí voči začiatočníkom vo svojej službe. Pozoruje hor- livosí duše v telesnom mŕtvení. A práve tejto hor¬livosti chce použií, aby dušu zničil. Našepkáva jej. aby sa mŕtvila, aby sa trýznila do krajnosti. Ohce, aby si týmito nerozumnosíami zavinila chorobu. V nemocnici zaiste zanechá všetky mŕtvenia. Te¬raz jej otvorí oči, aby videla v skreslenom svetle svoj doterajší nerozumný život, aby si ho zhnusila. Keá toto dosiahol, získal si dušu opäí. Veá s umrt- vovainím zanechá i modlitbu, prijímanie, všetky cvičenia nábožnosti a vráti sa na starú cestu.
Duchovný vodca musí byí v tejto veci velmi skúpy. Nesmie začiatočníkom dovolovaí všetky kajúce skutky, o ktoré ho prosia. Nech ich povzbu—
dzttje k umŕtvovaráu vnútornému, aby trpezlivo znášali pohŕdanie a rozličné protivenstvá, aby po¬slúchali predstavených, krotili zvedavosť... Upo¬zornení ich, že až potom, ked si nadobudnú zruč¬nosť vo vnútorných umŕtveniach, stanú sa hod¬nými prikročiť k umŕtveniam vonkajším.
Niektorí lenivci hovoria, že vonkajšie umŕtvova- nie je neužitočné alebo len málo osoží. — Nepochy¬bujem, že mŕtvenie vnútorné je k dokonalosti naj¬potrebnejšie, ale preto ešte nie je mŕtvenie von¬kajšie zbytočné. Sv. Vincent z Pauly tvrdí, že kto sa necvičí vo vonkajšom mŕtvení, nebude umŕtvený ani vnútri, ani navonok.12 Sv. Ján od Kríža vraví, že duchovný vodca, ktorý pohŕda telesnými kajúcnosťami, nezasluhuje, aby mu duše verily, ani vtedy nie, keby robil zázraky.13
19. Odbočili sme. Vrátme sa k veci. Duša na začiatku celkového odovzdania sa Bohu pociťuje sladkost sanyslových útech, ktorými ju Pán pri¬pútava k sebe a odlučuje od pozemských rozkoší. Duša sa zrieka stvorenia a prikláňa sa k Bohu. Ale prikláňa sa nedokonale, lebo sa dáva viest skôr smyselnostou duševných útech ako opravdivou vôlou zalúbit sa Bohu. Myslí, že čím viac poteše¬nia nachádza v úkonoch zbožnosti, tým viac miluje Boha. Ked ju niekto vyruší v oblúbených cviče¬niach, ked sa musí zamestnáva! inými, uloženými poslušnosiou alebo povinnosťou stavu, hned sa sa znepokojuje a je smutná, lebo hladá vo vše-tkom vlastné usDokojenie. To je všeobecný nedo¬statok našej ludskej prirodzenosti. Ked nepociťu¬jeme v duševných cvičeniach sladkú radosť, začí¬najú nás omínať, takže ich povrchne odbavujeme, skracujeme, až sa ich napokon celkom zriekame.
Do tejto neštastnej priepasti sa zrútia mnohé duše, ktoré Boh volal, aby sa Mu celkom zasvätily. Na¬stúpia cestu dokonalosti. Pokračujú na nej, kým trvajú duševné sladkosti. Ked však tieto prestanú, zanechajú všetko a vrátia sa na starú cestu. Úbohé duše! — Ako by láska k Bohu a dokonalosť boly v sladkostiach a útechách, a nie v premáhaní seba- lásky a v plnení vôle Božej! — Sv. František Sa- leský zdôrazňuje: — Pán je práve tak milovania hodný, ked nás zaplavuje potechami, ako ked nám posiela súženie!14
20. Ked sa volakto v stave duševných útech zriekne smyselných rozkoší, pokojne znáša odpor a protivenstvá, to ešte neznamená, že je mimoriad¬ne čnostný. V záplave útech vie duša všetko pre¬trpieť, ale toto nie je tak výsledkom pravej lásky k Bohu, ako skôr sladkosti, ktorú pociťuje. No Pán chce mat celé srdce a v ňom výhradné miesto. Aby dušu upevnil v čnosti a vykorenil sebalásku, ktorá sa skrýva v smyslových radostiach. Pán sa od nej vzdaluje a odníma jej duševnú útechu.
Aká zmena! Duša, ktorá tak rada a tak ochotne vzbudzovala úkony obetovania, ktorá ako diéta džavotala Bohu o svojej láske a dôvere, teraz ked vyschol prameň radosti, nachádza všade iba zármutok a chlad. Modlitba, duchovné čítanie, sv. prijímanie sú jej krížom, lebo cíti proti nim nechuť a odpor. Všade iba temnoty a úzkosti. Kde si, môj Bože? — Boh mlčí. Duši sa zdá, že je všetko stra¬tené. Modlí sa, znovu sa núti do modlitby — ach, Bože — Ty ma nepočuješ?!
21. Uvažujme, ako si máme v tomto prípade počínať.
Ked nás Boh vo svojom milosrdenstve pote-šuje láskyplnými návševami, ked nám dáva poci¬ťovať sladkosť svojej milosti, neodmietajme tieto dôkazy Jeho priazne. Tak to robili nepraví mysti- kovia. — Ďakujeme Bohu, že nás ráči navštevo¬vať, ale dajme si pozor, aby sme Jeho útechy príliš nevychutnávali a nekochali sa v týchto du¬ševných radostiach. Sv. Ján od Kríža nazýva toto vychutnávame duševnou požívačnostou, ktorá je chybou a nelúbi sa Bohu.15 Zbavujme sasmyslového zalúbenia. Duchovný cukrík nie je Boh. Nadovše¬tko však sa chráňme myšlienky, že nám Boh po¬siela sladkosti preto, že mu vernejšie slúžime ako iní. Takáto márnivá a samolúba myšlienka by nám nesmierne škodil a. Boh by sa od nás celkom vzdialil a ponechal nás našej biede. Ďakujeme vrúcne Bohu, ked nás navštívi sladkosťou dušev¬nej útechy. Ved je to ovela väčší dar, ako všetky bohatstvá a pocty časné. Ponížme sa pred Bohom. Predstavme si hrieohy minulého života. Budme presvedčení, že toto milostivé zaobchádzanie s našou úbohosťou je čírym prejavom Božej dobro¬ty. A ešte jedno. Budme si vedomí, že tieto útechy sú predzvesťou utrpenia. Boh nás nimi vopred po¬silňuje, aby sme neskoršie zniesli akékolvek sú¬ženie, ktoré nám pošle. Uisťujme Ho, že sme ochot¬ní pokorne prijat z Jeho ruky každé vonkajšie i vnútorné utrpenie, akúkolvek chorobu, každé pre¬nasledovanie, áno i každú duševnú opustenosť. Hovorme iMu odhodlane: — Pane, tu som, rob So mnou a so všetkým, čo je moje, ako sa Ti lúbi. Daj mi milosť, aby som Ta miloval a dokonale vyplnil Tvoju vôlu. Nič iného si od Teba nepro¬sím!
22. Ked je duša mravne istá, že je v milosti
Božej, žije si v pokoji aj vtedy, ked je zbavená každej pozemskej i božskej útechy. Vie, že miluje Boha a Boh miluje ju. A to stačí. Ale ju chce ešte viac očistiť. Chce ju zbavit každého smyslového uspokojenia, aby sa s Ním spojila čistou láskou. Preto ponára dušu do mora opustenosti. A toto je zo všetkých vonkajších i vnútorných utrpení utrpenie najtipkejšie. Duša v ňom nepoznáva, či je v milosti Božej. Kráča nocou najhlbších temnôt. Patápa sa, aby sa znovu vynorila, hladá Boha a zdá sa jej, že Ho nikdy nenájde. Okrem toho v jej srdci začína zúrit peklo smyselnosti. Špatné pred¬stavy, hnusné telesné pocity, nedôvera, zúfalstvo — to všetko s neskrotenou zatatostou útočí na úbohú dušu. Hladá pomocnú ruku, volá, vzdychá, plače. — A Boh je daleko. — Zdá sa jej, že ju Boh za¬vrhol, zatratil, že ju nechce, že nepočujejej modlit¬by. A temnotách z hĺbok opustenosti ozve sa ne-návistný hlas proti Nemu, ktorý môže pomôct — a nepomáha.
Útoky pekla sú strašlivé, zlá žiadostivosť je vo vare. Duša sa kŕčovite vzpiera. Chcela by tisíc¬krát umriet. A predsa nevie dostatočne rozoznať, či pokušeniam náležíte odporovala alebo či im privolila. Jej strach rastie, strach, že stratila Boha, že ju Boh pre jej nevernosti v týchto zápasoch spravodlivo opustil. Vidí pod sebou priepast. Zdá sa jej, že už nemiluje Boha a že ju Boh nenávidí.
Toto všetko na sebe skúsila sv. Terézia. Pri¬znáva sa, že ju v tomto stave netešila ani samota. Samota, ktorá jej bola volakedy najmilšou druž¬kou, bola jej najväčším utrpením. Netešila ju mo¬dlitba, lebo ked sa modlila, zdalo sa jej, že trpí v pekle.14
23. Odlož strach, duša, ktorá miluješ Boháč1 Nech sa netrápi ani tvoj duchovný otec. Ony srny- selné hnutia, ony pokušenia proti viere, ona ne¬dôvera, ony návaly nenávisti Boha — to všetko- je neodôvodnený strach. Je to utrpenie duše, sú to útoky pekla. Ale nie sú to úkony dobro volné. Preto nemôže byt ani reči o hriechu. Duša, ktorá opravdivo miluje Ježiša Krista, istotne im hned odporuje. Nezáleží na tom, že pre temnoty, ktoré ju zahalujú, nevie to dostatočne rozoznat. Tento, zmätok a to, že necíti prítomnost milosti Božej, pôsobí v nej strach a zármutok. Pamätajme si, že u týchto tak tažko skúšaných duší je všetko iba strach a nie skutočnost. Opýtajte sa ich v noci opustenosti, či by s otvorenými očami spáchaly, jediný všedný hriech, a ony rozhodne odpovedia, že sú ochotné radšej tisíckrát zomriet, ako s roz¬vahou Boha rozhnevá!.
24. Treba teda rozoznáva!, že iné je konai dobrý, skutok, ako potláča! pokušenie, dôverovai v Boha, milovai Ho a chciei to, čo chce On — a iné je uvedo- movai si, že dobrý skutok naozaj konáme. Toto druhé je nám útechou, ale zásluha je v prvom. Boh sa spokojí s prvým a odníma niekedy druhé, aby; nás zbavil každého uspokojenia, ktoré nepatrí k zásluhe dobrého skutku. Pán má na mysli ovelat viac náš osoh, ako naše uspokojenie.
Sv. Ján od Kríža napísal istej opustenej duši. aby ju potešil: — Nikdy ste neboli v takom dobrom stave, ako ste teraz, lebo nikdy ste neboli taká po¬korná a od sveta odlúčená a nikdy ste sa nepovažo¬vali za takú zlú, akou sa teraz poznávate. Nikdy ste neboli taká odosobnená a nikdy ste tak málo nehla- dali seba, ako teraz.17 — Nemyslime, že nás Bofe vtedy najviac miluje, ked nám dáva sladkosti. Do¬konalosť nie je v nich, ale v tom, aby sme svoju vôlu umŕtvovali a sjednotili ju s vôlou Božou.
25. Duša v stave opustenosti nesmie verit dia¬blovi, ktorý jej vnucuje myšlienku, že ju Boh opu¬stil. Zvlášt nech sa chráni zanedbáva! modlitbu. Ved práve toto chce diabol dosiahnu!. Ked sa mu to podarí, istotne uvrhne dušu do záhuby. Sv. Teré¬zia píše: — Pán skúša svojich miláčkov opusteno- siou a pokušeniami. Keby opustenosi trvala po celý život, duša predsa nesmie zanechai modlitbu. Príde čas, že jej Boh všetko svrchovane nahradí.18
• V stave duševnej suchoty sa má duša poníži!, či zasluhuje, aby sa s ňou lepšie zaobchádzalo? Kolkokrát urazila Pána — a On jej nevyčitoval. Má právo si stažovat? Nie! Nech sa len hlboko poníži a nech sa úplne odovzdá do vôle Božej: — Hla, tu som, Pane! Ak chceš, aby som žila opuste¬ná a sužovaná po celý život, ba i po celú večnost, prijímam to. Len Ťa prosím, daj mi milost, aby Som Ta milovala. Ked to mi dáš, dalej rob so mnou, čo chceš!
26. Bolo by neužitočné a ešte viac by si sa znepokojovala, keby si chcela skúma!, či si v mi¬losti Božej, či ta Boh len skúša, alebo či ta už naozaj opustil. Boh nechce, aby si to vedela. Práve táto neistota ta má prinúti! na kolená. Poníž sa pred Ním, zvrúcni svoje modlitby. Vrhni sa s celou dôverou do náručia Jeho milosrdenstva. Chceš predsa záruku, že si v milosti? Počuj, čo vraví šv. František Saleský: Rozhodná vôla nepri¬volí! ani k najmenšiemu hriechu, je nám zárukou, že sme v milosti Božej.19 — Teraz si vari zhlboka vydýchneš. Ale o chvílu ia znovu napadne pochyb- nosí. — Duša ponorená do mora opustenosti ne¬poznáva jasne ani to. •—A či treba si to uvedomii? Stačí, ked chce v oblasti svojej vôle. Drahá duša, hod sa vo svojej biede do náručia Božej dobroty. Ani nevieš, aké milé sú Bohu vzdychy dôvery a odovzdanosti uprostred temnôt opustenosti. Ver, že Boh je pri tebe, hoci sa skrýval! A On ta miluje viac, ako sa ty sama môžeš milovai!20 Vezmi sí tieto slová sv. Terézie do noci svojej opustenosti?
27. Potešte sa, duše opustené, Bohu také drahé, ktoré ste odhodlané patrit celkom Bohu, ktorý vám vzal každú útechu a ponoril vás do noci opustenosti. Vaša opustenost je znamením, že vás Boh velmi miluje a že vám pripravil miesto v nebi, kde sú útechy dokonalé a večné. Budte pre¬svedčené, že čím viacej budete sužované na tomto svete, tým viac útechy sa vám dostane v králov- stve blahoslavených. (Porov. Ž 93, 19)
Netrpíš sama. Nie si opustená sama. Kolko du¬ší pred tebou trpelo strašnejšie muky a neznesi- telnejšiu opustenost. Čo sú tvoja bezútešnost proti mukám a opustenosti sv. Jany zo Chantal? Ty trpíš mesiac, rok. Ona trpela 41 rokov. Sužovaly ju hrozné muky vnútornej opustenosti, pokušenia a strachu. Triasla sa, že je v nemiíosti, áno že ju Boh opustil. Tieto súženia boly také velké a ne-prestajné, že iba myšlienka na smrt jej poskytla trochu úlavy. Počuj, čo sama o tom hovorí: — Tieto útoky sú také zúrivé, že neviem, kam sa mám obráti!. Vela ráz sa mi zdá, že už-už strácam trpe- zlivosi, že dochádzam ku hranici možnosti, že všetkého sa vzdám a všetko stratím. Tyran poku¬šenia je taký ukrutný, že by som každý okamih
195 103 chcela umrieť, aby som sa ho zbavila. Strácam i chuť k jedlu a spánok mi neprináša vyslobodenie.21
28. V posledných deviatich rokoch jej života sa pokušenia vystupňovaly na najvyššiu mieru. Predstavená Skatel poznamenáva, že jej matka Jana trpela vo dne v noci trvalé mučeníctvo. Ne¬mala odpočinku ani pri práci, ani pri zotavení, ani v noci. — Mala som s ňou najhlbšiu sústrasť, — priznáva sa predstavená. Bola pokúšaná proti vše¬tkým čnostiam okrem sv. čistoty. Žila v pochyb¬nostiach, temnotách. Pán jej s času na čas odňal svoje svetlo a jei sa zdalo, že sa mu hnusí, že ju od seba zavrhuje. Hladala útechu okolo seba, ale ne¬našla. Sklamaná vracala sa opát k Bohu a pone-chávala sa Jeho milosrdenstvu. Zdalo sa jej, že každú chvílu podlieha útokom pokušení. Boh bol pri nej — a ona myslela, že ju nadobro opustil, lebo nikde nenašla uspokojenie. Pri modlitbách, pri du¬chovnom čítaní, pri sv. prijímaní a pri ostatných cvičeniach zbožnosti pociťovala iba nechuť a úzko¬sti. Jedinou smernicou v týchto smutných rokoch jej bol pevný pohlad na Boha, na ktorého sa úplne spolahla.
29. Sama píše: — V týchto opustenostiach je mi môj jednotvárny život novým krížom a moja neschopnosť k práci ho ešte zväčšuje. — Podobala sa chorému, zahrnutému bolesťami, ktorý sa ne¬môže obrátiť s jedného boku na druhý; nemému, ktorý sa so svojimi bolesťami nikomu nemôže sve- rit; slepému, ktorý nevidí, či mu podávajú liek alebo jed. S plačom vyznáva: — Zdá sa mi, že nemám ani viery, ani nádeje, ani lásky k Bohu.
Najviac nás udivuje, že si v tomto hroznom mučeníctve zachovala veselú tvár. V styku s druhými 'bola jemnocitná. Jej pohlad bol stále upretý na Boha, lebo odpočívala v lone Jeho vôle. Sv. František Saleský, ktorý ako jej duchovný ptec, dobre vedel, aká milá je Bohu jej krásna duša, píše: — Jej srdce sa podobalo hluchému spevá¬kovi, ktorý nádherne spieva, ale sám nemá r. toho nijaké potešenie.22
Jej samej píše neskoršie: — Vy musíte slúžiť Spasitelovi iba pre lásku Jeho vôle, pozbavená každej útechy a ponorená do oceána zármutku a úzkosti.
Svätí sú vyvolené balvany,23 ktoré Boh otesá- va dlátom pokušenia, temnôt a iných vnútorných i zovnútorných múk. Takto si ich Boh pripravuje, aby ich raz postavil na trón v blaženom králov- stve nebies.
Vrúcne vzdychy a prosby.
Ježišu, nádej moja a jediná láska mojej duše, nezaslúžim si Tvojich útech a Tvojich sladkostí. Ponechaj ich nevinným dušiam, ktoré Ta vždy milo valy. Ja hriešny ich nezasluhujem a ani ich nežiadam. Len jedno si od Teba žiadam: Daj, aby som v celom živote plnil Tvoju vôlu. Potom rob so mnou, čo chceš.
Ó, ja úbohý! Iné temnoty, iné úzkosti ma ča- kaly za urážky, ktoré som Ti spôsobil. Čakalo ma peklo, kde by som bol navždy od Teba odlúčený, kde by som musel večne plakat, ale plakať bez lásky, a bez milovania. Nie, Ježišu môj, prijímam každý iný trest, len nie tento. Ty zaslúžiš lásky ne¬konečnej. Príliš si si ma zaviazal, aby som ta mi¬loval. Nie, netrúfam si žiť, a nemilovať Ta!
Milujem Ta, moje svrchované dobro, milujem Ta celým srdcom, miluj'em Ta viac ako seba sa¬mého, milujem Ta a nechem nič iného, ako Teba milovať!
Viem, že aj táto dobrá vôla je darom Tvojej milosti. Ale, Pane môj, dokonči svoje dielo. Pomá¬haj mi až do smrti. Neponechávaj ma mne samému, daj mi silu, aby som premohol pokušenia a zvíťa¬zil nad sebou samým. Daj, aby som sa vždy k Tebe utiekal. Chcem byt celý Tvoj. Darujem Ti svoje telo, svoju dušu, svoju vôlu, svoju slobodu. Nechcem už žiť sebe, ale iba Tebe, môj Stvoritel, moia láska, moje všetko. Chcem sa stať svätým a dúfam to od Teba. Sužuj ma, ako chceš, zbav ma všetkého, som spokojný, ked má nepozbavíš svojej milosti a svojej lásky.
Ó, Mária, nádej hriešnikov, Ty sa taká mocná u Boha! Dúfam, že sa za mňa prihovoríš. Pre lásku k Ježišovi Ta prosím, príd mi na pomoc a urob ma svätým!
Bud s Bohom, svet, kde šialbu slnko zlatí, ja smažem bozk, čo vtlačil si mi zradne a sotriem slzu s oka nenápadne, ked vzdychnem z hĺbky srdca na úvrati:
U prijmeš, Ježiš, mojej piesne hlas? Hla, srdce prázdne je, či vyplníš ho zas, ci zradne nezneje jak velkopanské dlane? To srdce prázdne je, ó, vyplň si ho, Pane!
Ja spomínam a srdce bôlom chvie sa. Ty hladkal si ma láskou v boji žitia, ked zmietal som sa v hriechu vlnobitia. Tys na mostíku stál, či rozvidnie sa. Hla, tu som, Pane môj, už bude iste čas! To srdce hriešne je, či objímeš ho zas? Ci biedou nezneje jak žobrákove dlane — To srdce prázdne je, nuž zaujmi ho, Pane!
Svet doznel v duši piesňou osamelou. Je pokoj v hĺbkach, kde sa láska sadí — My chceme sa maf, Ježiš, večne radi, z dvoch sŕdc len jedno bude láskou vrelou. To srdce malé je, však lásky mocný hlas — tn srdce malé je, ó, priviň si ho zas! Nech smútkom zazneje jak opilcove dlane — To srdce smädné je, nuž opoj si ho, Pane!
Súhrn inostf, objasňovaných v knihe Cesta lásky
1. Znášajme trpezlivo všetky úbohosti tohto života, choroby, chudobu, stratu majetku, smrf rodičov, urážky, prenasledovania a súženia, slo¬vom všetky protivenstvá. Vedzme, že útrapy tohto života sú znamením, že nás Boh miluje a že nás chce na večnosti spasif. Budme presvedčení, že sa Bohu ovela viac páčia umŕtvovania nedobro- volné, ktoré nám On sám posiela, ako umŕtvova¬nia, ktoré si zvolíme sami.
2. V chorobe sa úplne odovzdajme do vôle Bo¬žej, lebo v tejto odovzdanosti má Boh ovela vä謚ie zalúbenie, ako v ktorýchkolvek iných cviče¬niach zbožnosti. Ked sa nemôžeme ponorit do rozjímavej modlitby, pozerajme s dôverou na kríž a Ukrižovanému obetujme svoje bolesti, spojujúc svoje bolesti s bolesťami, ktoré On vytrpel za nás na kríži. A ked sa priblíži hodina našej smrti, prijmime ju pokojne v duchu obete, to jest ochot¬ne sa podvolme smrti, aby sme sa zalúbili Ježi¬šovi Kristovi; v tejto ochotnej vôli bola všetka zásluha smrti mučeníkov. Povedzme odhodlane: — Pane, chcem všetko, čo chceš Ty; chcem trpiet a tolko trpiet, kolko chceš Ty; chcem zomriet, kedy ma Ty chceš zavolat! — Nežiadajme si dlhšie žit, aby sme robili pokánie za svoje hriechy. S dokonalou odovzdanosťou prijmime smrt, lebo to je najväčšie pokánie.
3. Sjednotme sa s vôlou Božou, ked Boh chce, aby sme žili v chudobe a nedostatku. Znášajme trpezlivo následky chudoby: zimu, hlad, námahy* výsmech a potupu.
4. Odovzdajme sa do vôle Božej v prípadnej strate majetku, v strate rodičov a priatelov, bez ktorých sme si nevedeli život ani predstavit. Na¬vyknime si vo všetkých protivenstvách opakovat: Čo chce Boh, to chcem aj ja! — Po smrti príbuz¬ných sa neoddávajme neplodnému nariekaniu, ale modlime sa za spásu ich duše. Obetujme Ježišovi Kristovi svoj bôl.
5. Ukážme, že vieme trpezlivo a pokojne znᬚa! pohŕdania a urážky. Odpovedajme láskavo, ked nás niekto nespravodlivo napadne. Ked cítime, že sme rozrušení, mlčme. Počkajme, až sa mysel utíši. Medzitým s však nesiažujme iným na urឬku, ktorú sme museli strpiet. V tichosti ju obe¬tujme Bohu, ktorý za nás tolko vytrpel.
6. Cvičme sa vo vlúdnosti voči všetkým, voči predstaveným i poddaným, voči vznešeným i jednoduchým, voči rodičom i cudzincom; najmä však voči chudobným a chorým; ale celkom zvlášt voči nahluchlým.
7. Miernosti nám treba, ked musíme karhat chyby iných. Vlúdnostou viac dokážeme, ako vše¬tkými ostatnými prostriedkami a rozumovými dô¬vodmi. Nekarhajme, ked sme rozhnevaní, lebo po¬karhanie v hneve bude trpké alebo vo výrazoch, alebo v spôsobe. Nekarhajme ani vtedy, ked je vinník rozrušený, lebo pokarhanie ho ešte viac roztrpčí, a nie polepší.
8. Nezávidme mocným tohto sveta bohatstvá, pocty, dôstojnosti, ktorých sa im dostáva od ludí. Závidme tým, čo viac milujú Ježiša Krista. Nijaký král nežije na svete tak pokojne ako oni. Ďakujme
Pánovi, že nám dal poznať márnosť všetkých po" zemských majetkov, pre ktoré tolko nešťastníkov hynie.
9. Nehladajme vo svojich myšlienkach a pod¬ujatiach vlastný záujem, ale iba zalúbenie Božie. Nestrácajme odvahu, ked sa nám volaco nepo¬darí. Ale ked sa podarí, nehladajme potlesk a uznanie. Ked ludia budú šomrat a budú prejavovať svoju nespokojnosť, potešme sa myšlienkou, že sa chceme zalúbit Bohu, a nie ludom.
10. Hlavné prostriedky dokonalosti sú tieto:
a) Chráňme sa i najmenšieho, s rozvahou spá¬chaného hriechu. Ale ked sa predsa dopustíme neja¬kej chyby, nehnevajme sa na seba a nebudme netrpezliví. Pokojne ju hned olutujme, vzbudme úkon lásky k Ježišovi Kristovi a slúbme Mu, že sa jej viac nedopustíme a že sa budeme k Nemu utiekat o pomoc
11. b) Živme v sebe velké túžby dosiahnu! do- konalosi svätých a všetko pretrpieť, aby sme sa zalúbili Bohu. Ak nemáme takéto túžby, prosme Ježiša Krista, aby nám ich pre svoju dobrotu udelil. Ked totiž nebudeme naozaj túžiť stať sa svätými, neurobíme ani krok na ceste k dokonalosti.
12. c) Vzbudme v sebe rozumnú vôlu dosiahnuť dokonalosť. Kto nemá túto rozhodnosť, bude vždy slabochom a nebude môcť zlomiť prekážky, ktoré sa mu postavia do cesty. Rozhodná duša s pomo¬cou Božou, ktorá jej nikdy nebude chýbať, premô¬že všetko.
13. d) Venujme denne dve alebo aspoň jednu hodinu rozjímavej modlitbe. Nevynechajme ju r lenivosti, ani vtedy nie, ked prežívame duševnú
suchotu a nepokoj. Len v krajnej nevyhnutnosti ju môžeme vynechaí.
14. e) Pristupujme k sv. prijímaniu častejšie do týždňa podlá dobrozdania duchovného vodcu. Ale proti jeho vôli častejšie prijíma! nesmieme.
To platí tiež o vonkajších umŕtvovaniach, ako sú pôsty, železné retiazky, bičovanie a podobné. Tieto umŕtvovania proti vôli duchovného otca alebo zničia zdravie, alebo v nich budeme hladai svetskú chválu. Preto treba mat zvláštneho du¬chovného vodcu a jeho riadeniu sa treba sverit v pokornej slušnosti.
15. í) Neprestajne sa modlime. Odporúčajme sa vo všetkých potrebách Ježišovi Kristovi. Prosme o príhovor svojho anjela strážcu, svojich svätých ochrancov a hlavne Matku Božiu, lebo jej rukami nám Boh dáva všetky milosti. — Na konci ôsmej hlavy som dokázal, že na modlitbe záleží všetko naše dobro. — Zvlášt prosme denne Boha o zo¬trvanie v Jeho milosti. Kto o ne prosí, dostane ho. Kto neprosí, ani nedostane a zahynie. Prosme Je-žiša Krista o Jeho svätú lásku, o dokonalú sjedno- tenost s Jeho vôlou. Ale prosme vždy pre zásluhy Ježiša Krista. O tieto milosti prosme už, len čo ráno vstaneme. O ne prosme pri rozjímaní, pri sv. prijímaní, pri návštevách najsv. Sviatosti Oltár¬nej, večer pri spytovaní svedomia. Utiekajme sa k Bohu o pomoc zvlášt v pokušeniach, hlavne však v pokušeniach proti čistote. Volajme o pomoc a vzývajme často najsvätejšie mená Ježiša a Márie. Kto sa v pokušeniach modlí, zvítazí; kto neprosí, bude premožený.
16. Ked nám Boh doprial bohatstvo, ked si nás ludia ctia, ked zastávame vznešený úrad, sme nadanejší ako iní, neoddávajme sa preto márni¬vosti. Tým menej môžeme byt márniví v oblasti duchovnej, čo sa týka našej zbožnosti. Ved to vše¬tko sú dary Božie. Pokladajme sa za najhorších zo všetkých a budme pokojní, ked nami pohŕdajú. Nebudme ako tí, čo ústami hovoria, že sú zo vše¬tkých najhorší, ale chcú, aby sa s nimi lepšie zaobchodilo ako s druhými.
Prijímajme pokarhania pokorne a nevyhová-rajme sa, ani vtedy nie, ked sme naozaj nevinní. Len vtedy sa máme ospravedlniť, keby obhajoba bola potrebná, aby sa zamedzilo pohoršenie.
17. Nechcime sa ukazovat pred svetom a ne- hladajme svetské pocty. Budme si stále vedomí zásady sv. Františka: — Len takí sme, akí sme pred Bohom. Ešte horšie by bolo, keby reholník túžil po cti a chcel by sa stat predstaveným v re- holnej rodine. Ctou reholníka nech je: byt naj- poníženejším zo všetkých. A ten je poníženejší, kto s väčšou radostou prijíma uponíženia.
18. Vzdalujeme sa vnútorne od každého stvo-renia. Kto živí príchylnost k nejakej pozemskej veci, hoci najnepatrnejšej, nemôže sa povzniesť k Bohu a s Ním sa úplne spojit.
19. Odložme zvlášť náklonnosť k rodičom. Sv. Filip Neri hovorieval: — Kolko prítulnosti venuje¬me stvoreniu, tolko jej uberieme Bohu. — Čo sa týka volby stavu, uvedomme si, že rodičia majú väčšinou na zreteli svoj vlastný záujem, a nie náš osoh.
Pohŕdajme ohladmi ludskými a bezduchou slá¬vou pred ludmi. Nadovšetko však sa zrieknime vlastnej vôle. Treba opustit všetko, aby sme zís¬kali všetko. — Všetko za všetko! — napísal Tomáš Kempenský.
20. Nedajme sa premôct hnevom, nech sa stane čokolvek. A ked predsa pozorujeme, že sa nás zmocňuje hnev, utiekajme sa k Bohu, dajme sa do vážnej práce alebo si s niekým pohovorme, kým sa hnev celkom neutíši. Aby nás hnev nena¬šiel nepripravených, pri modlitbe si predstavme všetky protivenstvá, ktoré nás môžu zastihnú!. Pamätajme na slová sv. Františka Saleského: — Nikdy som sa nedal strhnú! k hnevu, aby som to hned neolutoval.
21. Všetka svätosi je v milovaní Boha a vše-tka láska k Bohu je v plnení Jeho vôle. Smierme sa bezvýhradne so všetkým, čo Boh s nami za- mýšla. Prijmime spokojne všetko, čo Boh chce, či je to lahodné, či protivné. Budme spokojní so stavom, v ktorom nás chce ma! Boh. Spokojme sa so zdravím, aké nám dáva Boh. Modlime sa, aby nám Boh dal milosi, žeby sme vyplnili Jeho svätú vôlu. Aby sme ju vyplnili, musíme sa podrobii po¬slušnosti. Reholník sa má podrobit predstavenému, veriaci človek vo svete spovedníkovi. Budme istí, že sv. Filip Neri povedal pravdu, ked napísal: — Zo všetkého, čo robíme z poslušnosti, nebudeme vydávat počet Bohu. — To platí, pravda, ked prí¬kaz nie je na pohlad hriešny.
22. Proti pokušeniam máme dva prostriedky: odovzdanosť a modlitbu.
Hoci pokušenia nepochádzajú od Boha, Boh ich predsa dopúšta pre naše dobro. Nebudme ne¬vrlí, ked nás pokušenie akokolvek obtažuje. Od¬dajme sa do vôle Božej a vyzbrojme sa modlitbou. To je najmocnejšia a najbezpečnejšia zbraň. Takto vyzbrojení istotne premôžeme nepriatela. — Zlé myšlienky nie sú ešte hriechom, i ked sú akékol- vek hnusné a bezbožné. Len v svolení je hriech. Vzývajme najsvätejšie mená Ježiša a Márie a istotne budeme vítazi. — Ked pokušenie stále do¬tiera, obnovujme predsavzatie, že chceme radšej zomriet, ako Pána Boha obrazit. Prežehnávajme sa častejšie sv. krížom a pokropme sa svätenou vodou. Velmi dobre urobíme, ked pokušenia vy¬javíme svojmu spovedníkovi.
No najmocnejší prostriedok je modlitba. Prosme Pána Ježiša a Pannu Máriu o pomoc, aby sme po¬kušeniam odolali.
23. Ako si máme počínat v duševnej opuste-nosti? Predovšetkým sa ponížme a priznajme si, že zaslúžime, aby Boh s nami takto zaobchádzal. Po druhé oddajme sa do vôle Božej a vrhnime sa do náručia Jeho dobroty. Ked nás Boh potešuje, predstavme si úzkosti, ktoré kráčajú po stopách útech. Ked opustenost naozaj príde, ponížme sa a oddajme sa do vôle Božej. Tak budeme mat z opustenosti väčší osoh, ako z útech.
24. Aby sme vytrvali v dobrom, zaštepme si hlboko do mysle všeobecné zásady duchovného života:
Všetko na tomto svete má koniec, radost i žalost; len večnost je bez konca. Všetko, čo pri¬chádza od Boha, či je to príjemné či protivné, všetko je dobré a pre naše dobro.
Treba sa zriect všetkého, aby sme získali všetko.
Pravý pokoj nie je možný bez Boha.
Jedno je potrebné: Milovat Boha a spasit si dušu.
Len hriechu sa treba bát.
Boh stratený, všetko stratené.
Kto na tomto svete po ničom netúži, je pánom celého sveta.
Kto sa modlí, bude spasený; kto sa nemodlí, bude zatratený.
Alebo zomrief, alebo sa lúbit Bohu. Nech Boh stojí, kolko chce, nikdy nie je pridrahý. Každý trest je lahký pre toho, kto si zaslúži peklo. Všetko znesie, kto pozoruje Ježiša na kríži. Všetko sa stáva trestom, čo sa nerobí pre Boha. Kto chce iba Boha, má všetko.
Blažený, kto z hĺbky srdca môže povedat: Môj Ježišu, len Teba chcem, a nič viac. Kto miluje Boha, všade nájde radost; kto nemiluje Boha, nájde všade smútok.
Poznámky
HLAVA PRVÁ.
1. Camus, Esprit de S. François de Sales, part. 1, ch. 25. — S. François de Sales, Introduction á la vie dévote, fére partie, ch. 1.
2. In Epist. Ioannis ad Parthos, tract. 7, n. 8. ML 35 — 2033.
3. Officium S. Agnetis, 21. jan.. In I Nocturno, anti- fona I.
4. S. Augustinus, Confessionum lib. 10, cap. 6, n. ML 32—782.
5. Dom A.—J. Le Boufchillier de Rancé, Abbé de la Trappe, De la sainteté et des devoirs de >la vie monastique, ch. 7, I.
6. Puccini, Vita (1611). parte 1, cap. 34.
7. S. Teresa. Libro de la Vida. cap. 9. Obras. I, 65.
8. Pio del Nome di Maria. Passionista. Vita del B. Paolo delia Croce. lib. 2. cap. 1. 2, 3.
9. François de Sales, Traité de lamour de Dieu. liv. 7, ch. 8. (Euvres, V, Annecy, 1894).
10. S. François de Sales, Traité de lamour de Dieu. liv. 7. ch. 8.
11. S. Bernardus, In Cantica, Sermo 64, n. 10: ML 183—1088.
12. Perrimezzi, Vita, Venezia, 1715 e 1737, lib 5, cap. 1.
13. S. Laurentius Justinianus. Sermo in Nativitate Do- mini. n. 4. Opera, Lugduni, 1628, pag. 394, col. 2.
14. Puccini, Vita, Firenze. 1611. parte 1, cap. 11.
15. Dionysius Areopagita, De divinis nominibus, cap. 4. § XIII. MG 3—711.
16. Gallizia. Vita, lib. 6, cap. 2, n. 5.
17. Stimulus amoris, pars 1, cap. 1: inter Opera S. Bo- naveinturae. Lugduni (post Romanam Vaticanam et Germanicam editiones), 1668, VII, 194, col. 1 et 2.
18. S. Thomas Aquinas. Opusculum De duobus praecep- tis caritatis et decem legis praeceptis, § 1, De dilec- tione Dei.
19. Io Thaulerus. O. P.. Epištola 20: Sermones de festis. Institutiones, cum Epistolis aliquot, Lugduni. 1558.
20. Stimulu amoris. pars 1. cap. 1. Inter Opera S. Bona- venturae, Lugduni, 1668. tom. 7.
21. Pôvodca výrokiu nie je známy. Bernardín z Bastis ho pripisuje sv. Augustínovi. Iní ho pripisujú sv. Albertovi Velkému. Najpravdepodobnejšie pochá¬dza od Skupoliho.
22. Legenda S. Francisci, cap. 13, n. 3.
23. Tiepolo, Le considerazioni delia Passione... Tra/t- tato 10, meditazione 37.
HLAVA DRUHA.
1. Bernardinus Senensis, Quadragesimale de Evange- lio aeterno... art 1, cap. 1.
2. Výrok, ako ho uvádza sv. Alfonz, nepochádza od sv. Jána Chryzostoma. Sv. Ján hovorí o tom na mno¬hých miestach. Jeho myšlienky zhustil srv. Alfonz do tejto vety, ktorú si velmi obľúbil.
3. Sessio 13, Decr. de SS. Echarist. Sacr., cap. 2.
4. Quadr. de Evang., art 1, cap. 1. Opera, tom. 2.
5. Sv. Tomáš neužíva slov: záruka lásky. Ale velmi vhodne ich vyvodzujeme z jeho učenia i z učenia Cirkvi.
6. Bacci, delí Oratorio, Vita, lib. 4, cap. 1, n. 4.
7. Enarratio in Ps. XXXIII, sermo 1, n. 8 ML 36—305.
8. De triumphali agone Mediatoris Christi, pag. 278, col. 1.
9. Dionysius Areopag., De divinís nominibus, cap. 14.
10. S um. Th.. I — 11. qu 28, art. 1, ad 2.
11. Introduction ä la vie dévote, partie 2, ch. 21.
12. Ad populum Antioohenuim MG 59—260.
13. De incendio divini omoris. Opera, pag. 740.
14. Quadr. de Evang... art. 4, cap. 1.
15. Hyacinthus Choquet, Vitae ... pag. 144—200.
16. Int. á la vie dévote, partie 2, ch. .21.
17. De ecolesiast, hier. cap. 3. MG 3—423.
18. Sermones aestivales. In die s. Paschae, sermo 2, fol. 7.
19. Decr. de SS. Euch. Sacr.. cap. 2.
20. Sum. Th., III, qu 79, art 4, c.
21. De sacro Altaris mysterio li'bri sex, lib. 4, cap. 44. ML 217—855.
22. B. Raymundus Cap., Vita, pars. 2, cap. 6.
23. Hansen, Vita, cap. 22.
24. Carolus IV. imperátor, Vita.
25. MG 49—345. MG 59—260, 261.
26. In Cantica Canticorum. hom. 4. MG 44—846.
27. Collectorium super Magnificait, tract. 9, part 3.
28. De profect, relig., lib. 2, cap. 77.
29. Vid. pozn. 16.
30. Libro delia spirituál grazia, deíle rivelezioni e vl- sioni delia B. Metilde, vergine, raccolto dal. R. P. F. Gio. Lanspergio, moñaco delia Cetosa. Venezia, 1710.
HLAVA TRETIA.
1. Conciones, tom. 1: in Dom. I. Advemtus, concio 5, n. 13.
2. Libro de la Vida, cap. 25. Obras, I, Burgos 191S.
3. De triplici via, cap. 2, § 2, n. 3.
4. Sermo 73, De Ascensione Domini primus.
5. Lettere spirituali, parte 2, lettera 2.
HLAVA ŠTVRTÁ.
1. S. Bern., In Cantica, ML 183—1183.
2. Traité de lamour de Dieu, liv. 7, ch. 8.
3. Op. cit. liv. 12, ch. 13.
4. In Dominicam XVII post Pent., concio 3, n. 7.
5. Porov. In. Cantica, sermo 61, n. 4 ML 183—1072.
6. Vie de P. Jean Rigoleu, Lyon, 1739, pag. 62.
7. Op. cit. sermo 71. n. 8. ML 183—1125.
8. Sum. Th.. I-II, qu 62.
9. De mor. Eccl lib. 1, cap. 22 ML 32—1328.
10. De bono viduitatis líber, cap. 21, n. 26. ML 40—448
11. In Genesim, hom. 55. MG 54—482.
12. In.tr. á la vie dévote, 1 partie, ch. 1.
13. Libro de la Vida, cap. 40. Obras, I, Burgos.
HLAVA PIATA.
1. Sermo 52. ML39—1845.
2. Sermo 252. ML 38—1175. De civ. Dei, -lib. 1, cap. «. ML 41—21.
3. Mercedes de Dios, XXXVI, Obras, II, 64.
4. Conceptos del amor de Dios, cap. 6. Obras, V.
5. Declaración de la Hermana Teresa de Jesús, en el segundo Proceso de Avila. 1610. Obras, II.
1. Abelly, Vie, liv. 3. ch. 22.
7. Bart, de Pisis, De conformitate vitae B. Francisci ad vitam Domini... lib. 1 fruct. 5, pars 2.
8. In Epist. ad Philip., hom. 4 MG 62—208.
9. Gallizia, Vita, lib. 6, cap. 2: Massime e detti spi¬rituals Massime per gli ecclesiactici, n. 5.
10. ML 76—1263.
11. Mercedes de Dios. XXXVI, Obras, III.
12. Gamino de perfección, cap. 18. Obras, III.
13. Libro de la Vida, cap. 30.
14. Acta Sanctorum Bollaindiana, Vita B. Baptistae de Varanis, cap. 7.
15. Epistolario, Carta CDIII, a la Ha Leonor de la Mi¬sericordia, enero die 1582. Obras. IX, 155.
16. Acta Sanctorum Bollandiana. cap. 2, n 23.
17. Waddingus, Annales Minorum anno 1227, n. 8.
18. Vine. Talenti, Vita, lib. 6, cap. 2, pag. 481.
19. Fioretti di S. Francesco, Delle sacrosamte Istimate di S. Francesco. Cons. 1.
20. Bacci, Vita, lib. 2, cap. 20, n. 20.
21. Concenptos de', amor de Dios, cap. 2, Obras. IV, 235'
22. Oeuvres, tom. 14
23. Longaro degli Oddi, Vita.
24. GalLiizzi, Vita del P. Paolo..., lib. 4, cap. 2.
25. Libro de la Vida, cap. 10, Obras, I, 70.
26. Bartoli, Vita. lib. 4. cap. 37.
27. Legatus divinae pietatis, lib. 4, cap. 15.
28. Pacichelli, Vita... parte 3, pag. 495.
29. Lettere spirituali, parte 1, lettera 41, p. 208.
30. Vita et Opuscula, lib. 2, pars 3, cap. 4.
31. Puccini, Vita, parte 1, cap. 47.
32. Marabotto, Vita, cap. 29.
33. Camus. Esprit de S. Frangois de Sales, partie 18. ch. 4.
34. Camino de perfección, cap. 36. Obras, III, 175.
35. Puccini, op. cit. cap. 83.
36. Campora, Vita, lib. 2, cap. 12.
37. MG 60—474.
HLAVA SIESTA.
1. Oeuvrea, XVIII, 417.
2. Oeuvres, XVII, 305, 306.
3. Oeuvres, XII, 260.
4. Vie et Oeuvres de la Sainte, III. 167.
5. Abelly, Vie, liv. 3, ch. 12.
6. Vie et Oeuivres de la Sainte, III, 130.
7. Introduction ä la vie dévote, partie 3, ch. 8.
8. Camus, op. cit. partie 5, ch. 10.
9. Abel.y, op. cit. liv. 3, ch. 24, section 1.
10. Vie et Oeuvres de la Sainte, I, 466.
11. Intr. ä la vie dé v., partie 3, ch. 8.
12. Surius, Vita s. Ioannis.
13. Oeuvres, XXI, 176.
14. Camus, op. cit. partie 3, ch. 11 et 21.
15. Abelly, Vie, liv. 3. ch. 12.
16. Acami, dell Oratorio di Roma, Vita, lib. 1, yap. 11.
17. De adventu Domini, sermo 4, n. 5 ML 183—49.
18. Petrucci Pier Matteo, Poesie sacre, morali e spiri- tuali, 143.
19. Oeuvres, XVII, 150, 151.
20. Libro de la Vida, cap. 30.
21. S. Luigi Gonzaga: Vita (Cepari), parte 7, cap. 8.
22. S. Caterina da Genova, Vita, cap. 16.
HLAVA SIEDMA.
1. Maralia in Job, lib. 10, cap. 6.
2. ML 61—360.
3. Puccini, op. cit. parte 1, cap. 58.
4. B. Giovanni Avila, Letter spirituali, parte 1, lette- ra 30.
3. MG 47—420.
Las Fundaciones, cap. 5, Obras, V, 40, 41.
Francesco di S. Maria, Riforma dei Scalzi di N. S. del Carmine, torn. 1, lib. 1, cap. 19.
Puccini, Vita, cap. 107.
Saint-Jure, De la connaissance et de lamour du Fils de Dieu Notre-Seigneur Jesus-Christ, liv. 3, ch. 15, sect. 3.
10. Ven. P. Lod. da Ponte, Vita, cap. 2, § 1.
HLAVA OSMA.
1. Moralia in Job, lib. 10, caip. 6, n. 10.
2. Oeuvres, XIII, Annecy, 1904.
3. Oeuvres. XVIII, Annecy, 1912.
4. Sessio, Decr. de SS. Ech., cap. 2.
5. Camino de perfección, cap. 41, Obras, III, 198.
6. Moradas quintas, cap. 3, Obras, IV, 87. 88.
7. Las Fundacicxnes, cap. 29. Obras, V.
8. ML 77—119.
9. Patrignami, Menologio di pie memorie d'álcuni Re- ligiosi d. C. d. G.
10. Opuscula B. P. Francisci, p. 44, collect. 6.
11. De disc. et perí., cap. 6, p. 90, col 1 et 2.
12. ML 33—1118.
13. Camino de perfección, cap. 12. Obras. III.
14. Vida. cap. 13. Obras, I, mg. 39. 350, 361; Camias de perf., cap. 34, Obras, III.
15. In Epist. ad Rom., cap. 8, lectio 6.
16. Puccini, Vita, Giorno 2, p. 46, 47,
17. In.tr. á la vie dév., partie 3. ch. 37.
18. Las Fundaciones, cap. 28. Obráis, V, 252.
19. Libro de la Vida, cap. 39, 351.
20. Libro de la Vida, cap. 4, Obras, I.
21. Oeuvres, XXI.
22. Intr. á la vie dévote, lib. 12. ch. 8
23. Magenis, Vita, lib. 1. cap. 8.
24. De discipl. cap. 6 et 24.
25. Giussiano. Vita, lib. 8, cap. 16.
26. Libro de la Vida. cap. 11. Obras, p. 76.
27. Vid poznámku 2. v hlave druhej.
28. Tract. consol. Opera, tom. 3, col. 451.
29. ML 182—730.
30. Turano, Vita... lib. 2. cap. 8.
31. De vitis Patrum, lib. 8. cap. 98.
32. Grassetti, Vita. lib. 3, cap. 2.
33. Libro de la Vida, cap. 19. Obras. I, 139.
34. Cepari, Vita, lib. 2, cap. 7.
35. Sabbatini, Vita... lib. 4. cap. 1, 290.
36. Libro de ia Vida, cap. 19. Obras, I, 139.
37. Libro de la Vida. cap. 34, Obras. I, 230.
38. Lettere. lettera 8. Annotazione 10.
39. Oeuvres, V, 346.
40. Decr. de SS. Euch., cap. 2.
41. ML 183—272.
42. Sum. Th., III. q. 79, art. 6, c.
43. MG 59—261.
44. Trattati del SS. Sacr. del! Euahristia. Trattato 17.
45. Vid hlavu 20.
46. Dist. 2. q. 13. art. 1, fol. 2.
213 103
47. Puccini. Vita, parte 1, cap. 65.
48. Camino de perfección, cap. 34. Obras, III, 164.
49. De saoramentis, lib, 4, cap. 6, n. 28 ML 16—446.
50. Collectorium super Magnificat, tract. 9, partitio 3.
51. Deer, de SS. Euch., cap. 8.
52. Religiosa Historia, cap. 16. MG 84—1418
53. Enarratio in Ps. 65. n. 24. ML 36—801.
54. In Matth. horn. 55, n. 5. MG 58—538.
55. De dono perseverantiae, cap. 16. ML 45—1017.
56. De iustific. cap. 13.
57. Op. cit. lib. 6, c. 10. ML 45—999. 5S. Puccini, Vita, parte 3, p. 126.
59. Confes., lib. 5. cap. 9, n. 17. ML 32—714
60. Sum. Th., II — II, q. 178, art 2, ad 1.
61. Sermo de aquaeductu, n. 8. ML 183—442.
HLAVA DEVIATA.
1. ML 73—662.
2. Bevegnas, De vita et miraculis... cap. 4, n. 9.
3. Camino de perfección, cap. 18.
4. Luigi Munos, Vita, lib. 3, cap. 23, p. 403.
5. Enrico Suso, sermo 4.
6. Puccini, Vita, parte 2, cap. 12.
7. Mareosa S. Franc.. Vita, lib. 3. cap. 1, n. 10 9. Imit. Christi, lib. 3, cap. 46.
8. Oeuvres, XXI.
10. In Acta Apost. hom. 6, n. 4. MG 60—62
11. On. cit. lib. 3, cap. 49.
12. Vie et Oeuvres. II, 284.
13. ML 183—988.
14. MG 58-a 639 ad 642-In Matth. hom. 68.
15. Bacci, Vita, lib. 2, cap. 17, n. 22.
16. Camino de perfección, cap. 15.
HLAVA DESIATA.
1. Commentarius in Matth., cap. 3, n. 5. ML 9—930.
2. Waddingus, Annales Minorum, n. 16 n.
3. Camino de perfección, cap. 36.
4. S. Bonaventura, Legenda S. Franc., cap. 6, n. 1.
5. ML 43—352.
6. Op. cit. cap. 16.
T Camus, op. cit. partie 12, ch. 3.
8. Abelly. Vie. liv. 3, ch. 13. sect. 2.
9. Puccini, op. cit. parte 4, cap. 31. 10. Op. cit., cap.
HLAVA JEDENASTA.
Bacci, Vita, lib. 2, cap. 15. Avisos. 36, Obras, VI, 51. Libro de la Vida, cap. 40. Libro de la Vida, cap. 34. Epištola 22 ML 22-All. Oeuvres, XXI.
Salita del Monte Carmelo, lib. 1, cap. 11. Carta 421.
Cassianus, De coanobiorum inst. ML 49, col 154— 163.
Legatus divinae pietatis, lib. 4, cap. 26. Camino de perf., cap. 28, Obras, III, 130. Imitatio Chris ti, lib. 3, cap. 37. Libro de la Vida, cap. 24.
Pontificale Romanum, de benedict, et consecr. Vir- ginum.
Camus, op. cit. partie 3, ch. 27. Petrus Blesensis, Sermo 46 ML 207—699. Oeuvres, XXI.
Conceptos del amor de Dios, cap. 6. Obras, IV. MG 31—925. Opera, tom. 1, p. 20. Imit. Christi, lib. 3, cap. 34. Giussano, Vita, lib. 8, cap. 11. Patrignani, Menologio. Surn. Th. II —II, q. 189 art. 6 c. 2. 2. q. 189 a. 10. ML 182—254.
Theologia dogmatica et moralis de sacramento Or dinis, pars 3, cap. 1. Opuse. 17, cap. 10. Sessio 23, Decr. de reform, cap. 13. Decr. de reform, cap. 11. 2. 2. q. 184, a. 8, c. III, suppl. q 35. a. 1 ad 3. Mfrelli^-'-'Sà-ëlAdos christianus, pars 1, cap. 4. 35. Soto, In IV Sentent., dist. 25, q. 1 a. 4.
36. Bartoli, Vita s. Ignatti, lib. 4, § 12.
37. Opera, tom. 1, pag. 16, col 2.
38. ML 183—289.
39. ML 182—1128.
40. ML 183—611.
41. Puccini, Vita, parte 3, p. 17.
42. Moradas quintas, Obras, IV, cap. 1, p.' 70.
HLAVA DVANÁSTA.
1. Alvarez, Vita, cap. 40, § 1.
2. S. Teresa, Relation II: Obras, II.
3. Gregorius PP. XV. Bulla Canonizationis n. 1392.
4. Vie et Oeuvres de la Sainte, III, 185.
5. Introduct. á la vie dévote, partie 3, ch. 8.
6. Vie et Oeuvres, III, 185, 186.
7. In Genesim, hom. 58 n. 5. MG 54—512.
8. Oeuvres, XXI, Annecy, 1923, Lettre 2090, c, â la mére de Chantai.
9. De consideratione, ML 182—755.
10. Oeuvres, XIV.
11. Camus, op. cit. part. 16, ch. 19.
12. Oeuvres, XII, Annecy. 1902.
HLAVA TRINÂSTA.
1. Henricus Suso, De veritate dialogus, cap. 16.
2. In Epist. Ioannis ad Parthos, tract. 7, cap. 4, n. 8. ML 35—2033.
3. Las Fundaciones, cap. 5, Obras, V.
4. Abelly, Vie, liv. 3, ch. 5.
5. Libro de la Vida, cap. 30.
6. Las Fundaciones, cap. 5. Obras, V, p. 42," 43, 44.
7. Moradas quintas, cap. 3. Obras, IV, p. 86.
8. Doctrina VII, n. 4 et 6. MG 88—1702.
9. Vie et Oeuvres, II, Entretiens 69 et 73.
10. Abelly, Vie, liv. 3, ch. 21.
11. L3s Fundaciones cap. 5, p. 40.
12. Sermo 2.
13. Oeuvres, VI, Annecy, 1895.
14. Imit. Christi, lib. 3, cap. 5, n. 32.
15. Lodovico da Ponte, Vita, cap. 50, § 1.
16. Libro de la Vida, cap. 10.
17. Lettere spirituali, parte 1, lattera 41.
18. Fuccini, Vita, parte 1, cap. 59.
19. Oeuvres, XIII.
20. Camino de perfección, cap. 32.
21. Abelly, Vie, liv. 3, ch. 14.
22. Oeuvres, VI, Annecy, 1895.
23. Oeuvres, XVII, 359. «
24. Las Fundaciones, cap. 8. Obras, V.
25. Exercitium perfectionis, pars 3, tr. 5, cap. 10, n. 5..
26. Fuccini. Vita. cap. 12)5.
27. Revelationes S. Birgittae, lib. 4, cap. 26.
28. Iuvencius, Historia Societatis lesu, pars 5, lib. 24, § 46.
29. Puccini, Vita, § 3. n. 21.
30. Bacci, Vita, cap. 20, n. 23.
31. Bacci, Vita.
32. Intr. â la vie dévote, partie 1, ch. 4.
33. Tratt. delle spine, t. 3, coll. 4, § 2, n. 8.
34. Oeuvres, VI; Galiizia, Vita, lib. 6, § 21.
HLAVA STRNASTA.
Ven. Ludovico da Ponte, Vita, cap. 3, § 2.
Abelly, Vie, liv. 3, ch. 23. >
Camus, op. cit. partie 5, ch. 9.
Camino de perf., cap. 11. Obras, p. 56.
Patrignani, Menolohio.
Legenda S. Francisci, cap. 14, n. 2.
Lettera 48 p. 234 (Lettere spirituali).
Traité de lamour de Dieu, liv. 9, ch. 2.
Mercedes de Dios, XXXVI. Obras, II, p. 64.
Camino de perfección, cap. 15. :
Boverio, Annali dei FF. MM. Cappuccini.
Surrius. De probatis sanctorum historiis.
Lod. da Ponte, Vita, cap. 18, § 1.
Surius, die 8 Iulii.
Basilius Magnus, MG 31—499.
In Cantica ML 183—1074.
Cepari, Vita, parte 2, cap. 25.
Rodericlus, Exercitiuim perfectionis, pars 1, tract- 8, cap. 20, n. 8.
ML 40—865.
ML 38—521.
Opera, torn. 1, p. 20.
Las Fundaciones, cap. 14.
23 De profectu Relig., lib. 2, cap. 44.
24. Scala Paradisi, Gradus 17.
25. De disciplina et perf. monast. convers., cap. 2.
26. In Cantica, ML 183—876.
27. Vita et opuscula, lib. 2, pars 2.
28. Acta Sanctorum Bolland., die 26 apr.
29. ML 182—235.
30. ML 1»83—49.
31. Oeuvres XXI. 177.
32. Guarnieri, Vita, lib. 2, cap. 9.
33. Giovanni de Palma, Vita, lib. 3, cap. 15.
34. Puccini, Vita, parte 4, cap. 30.
35. Federico di S. Antonio, Vita, lib. 3, cap. 18.
36. Cepari, Vita, parte 2, cap. 23.
37. Silos, Historiaruim Cleric. Regúl pars altera, lib. 4
38. Vita, cap. 22.
39. Bacci, Vita, lib. 1, cap. 18.
40. Marco di S. Francesco, i V t a..., lib. 3, cap. 5.
41. Camino de perfección, cap. 13.
42. Acta Sanct. Bollard., die 29 aprilis.
43. Waddingus, Annales, n. 5.
HLAVA ŠESTNÁSTA.
1. 2. 2. q. 40, a. 7.
2. Abelly, Vie, liv. 3, ch. 3, sect. 1.
3. Iz 40, 31.
4. Sun. Th. I-II, q. 65, a. 5. c.
5. Traité de lamour de Dieu, liv. 10, ch. 10.
6. In III. Sent., dist. 29, q. 1, a. 4, Sed contra.
7. III. Sent., dist. 26, A.
8. De divinis nominibus MG 3—710.
9. De Trinitate ML 42—960.
10. Quaestiones disputatae de veritate, q. 23.
11. 2. 2., q. 44, art. 6, c.
12. Fioretti de S. Francisci.
13. 2. 2., q. 24, art. 9, c.
14. De Purgatorio.
HLAVA SEDEMNÁSTA.
1. ML 183—179.
2. ML 32—761.
3. Lud. Gotti, Theol. Schol., t. 2. tr. 6. q. 2. § 3. n. 30.
4. Introduction á la vie dévote.
5. ML, 73—761.
6. Bacci, Vita, lib. 2, cap. 13, n. 16.
7. Las Fundaciones, cap. 4. Obras, V, p. 32.
8. Vie et Oeuvres de Sainte, t. 1.
9. ML 183—442.
10. ML 183—100.
11. Introduction â la vie dévote, partie 4, ch. 13.
12. Abelly, Vie, liv. 3, ch. 24.
13. Marco di S. Francesco, Vita, lib. 2, cap. 4.
14. Traité de lamour de Dieu, liv. 9, ch. 2.
15. Notte oscura del senso, cap. 6.
16. Libro de la Vida, cap. 30.
17. Lettera 13.
18. Libro de la Vida, cap. 11.
19. Oeuvres, XXI.
20. Exclamaciones del alma a Dios, XVII, Obras, IV, p. 292.
21. Mémoires de la Mére de Chaugy. partie 3. ch. 27.
22. Oeuvres, XVI.
23. In Dedicatione Ecclesiae, Hymnus in Vesperis.
Strana
. .3
Hlava prvá:
Ako si Ježiš Kristus zaslúži, aby sme Ho milovali, a to pre lásku, ktorú nám osvedčil vo svojom utrpení 5
Hlava druhá:
Ako si Ježiš Kristus zaslúži, aby sme Ho milovali, a to pre lásku, ktorú osvedčil v ustanovení najsv. Sviatosti Oltárnej ... 17
Hlava tretia:
Láska, ktorú nám Ježiš Kristus osvedčil za svojho pozemského života, má v nás vzbudit neohraničenú dôveru ... .26
Hlava štvrtá:
Ako velmi sme povinní milovat Ježiša Kri¬sta 34
Hlava piata: Láska je trpezlivá.
Duše, ktoré milujú Ježiša Krista, milujú utrpenie 42
Hlava šiesta: Láska ie dobrá.
Kto miluje Ježiša Krista, miluje vlúdnost 53
Hlava siedma: Láska nezávidí.
Úvod
OBSAH:
Kto miluje Ježiša Krista, nezávidí mocným tohto sveta, ale závidí tým, ktorí viac Je-žiša milujú 60
Hlava ôsma: Láska sa márni vo nevypína.
Kto miluje Ježiša Krista, nenávidí vlažnosf
a miluje dokonalost 67
Prostriedky, ktorými sa zbavujeme vlaž¬nosti a nadobúdame horlivosti .... 71
I. Túžba po dokonalosti 71
II. Odvaha 73
III. Rozjímanie 77
IV. Časté sv. prijímanie 82
V. Modlitba 86
Hlava deviata: Láska sa nenadáva.
Kto miluje Ježiša Krista, nie je pyšný pre svoje dobré vlastnosti. Naopak, ponižuje sa a je rád, že ho aj druhí ponižujú .... 92
Hlava desiata: Láska nie je dotieravá.
Kto miluje Ježiša Krista, žiada si len svojho Miláčka 100
Hlava jedenásta: Láska nie je sebecká.
Kto miluje Ježiša Krista, snaží sa odpútat
od každého stvorenia 103
Prekážky spojenia s Bohom 112
a) Nezriadená láska k rodičom . . . .112 O povolaní do stavu kňazského a rehol- ntjho 112
b) Túžba po svetskej cti 119
c) sebaláska 119
Príčiny nepokoja 120
Hlava dvanásta: Láska sa nerozčuľuje.
Kto miluje Ježiša Krista, nehnevá sa na svojho bližného 124
Hlava trinásta: Láska nesmýšla zle.
Neraduje sa z neprávosti, ale raduje sa s
pravdou 132
Kto miluje Ježiša Krista, chce iba to, čo
chce Ježiš 132
0 sjednoteno'sti s vôlou Božou .... 132 0 poslušnosti 140
Hlava štrnásta: Láska vie všetko zniesí.
Kto miluje Ježiša Krista, znáša všetko pre Ježiša, ale zvlášt choroby, chudobu a opo¬vrhnutie 147
O chorobe. 147
O smrti 152
O chudobe 153
O potupe. 157
Hlava pätnásta: Láska všetko verí.
Kto miluje Ježiša Krista, verí všetkým Jeho skovám 16 1
Hlava šestnásta: Láska všetko dúfa.
Kto miluje Ježiša Krista, od Ježiša Krista všetko dúfa 166
Hlava sedemnásta: Láska všetko pretrpí.
Kto miluje Ježiša Krista láskou silnou, mi¬luje Ho i prostred pokušení a bezútešnosti 176 O pokušeniach 176
O opustenostiach 186
Opustenost utrpenie najtrpkejšie .... 191 Súhrn čností, objasňovaných v diele Cesta
lásky. 199
Poznámky o prameňoch jednotlivých hláv 207
Nihil obstat: P. Frant. L e s á k, C. Ss. R. Cenzor čia. 8117/1948.
I m p r i m i potsst: Bratislava, 12. VIII. 1948. PI. R. P. Jozef C h o c h u 1 a. C. Ss. R.. Superior Viee-Provincialis.
Imprimatur: Trnava, 13. VIII. 1948. Msgr. Dr. Ambróz Lazík, apoštolský admini-strátor.
Sv. Alfonz Mária Liguorí C. Ss. R. '■ Cesta lásky {návod dušiam, ako milovaí Ježláa Krista).
Preložil P. Ľudovít M i c h a 1 o v i č. C. Ss. R.
Vytlačila knihtlačiareň Ludotypia roku 1948. Vydalo Vydavatelstvo „Životom", Bratislava, Puškinova uL č. 4.
Podte, jedzte chlieb a pite víno, ktoré som vám
smiešal! (Porov. Prís 9, 5). — Jedzte, priatelia, a
11, 24). Tým, čo prídu a budú Ho prijímat, slubuje nebeskú blaženosť: —... kto je moje telo a pije moju krv, má (v sebe) život večný (Jn 6, 55). — Kto je ten chlieb, bude žií naveky! (Jn 6, 59). To¬mu, kto by vzdoroval tomuto pozvaniu, vyhráža večnými trestami: — ... ak nebudete jesí telo
prijímanie nás mocne povzbudzuje a roznecuje k
ona je v utrpení a v milovaní. Mysli na to, že celý môj život bol plný útrap. Ver, dcéra, že ko