KEDY JE HNEV HRIESNY

Kedy je hnev
hriešny? Čnosť alebo neresť?

Martin H. Padováni SVD - Kňaz a zo svojej bohatej takmer štyridsaťročnej skúsenosti klinického psycholócha a poradcu v oblasti rodinnej terapie ktorý pozná dôsledky narušených vzťahov. Výňatky z knihy - Hojenie zranených vzťahov a hojenie zranených emócií.

Dnes umiera viac manželstiev a rodín na mlčanie než na násilie.

Ak neviem uznať svoj vlastný hnev, nebudem vedieť prijať hnev niekoho iného.

Hnev sa často zamieňa s konfliktom alebo násilím.To však sú synonymá. Hnev neznamená násilie. Je to iba hnev.

Ak sme vzrušení, musíme sa učiť, ako sa utíšiť, a až potom svoj hnev vhodne prejaviť. To, ako ho používame, hovorí veľa o tom, akými sa chceme stať.

Pomáha nám byť poctivými, nefalšovanými ... žiť vyrovnaným životom, dôverovať, a byť citovo dôverní.

Jednou z emócií, ktorú sme sa pravdepodobne nikdy neučili pochopiť, poprípade sa s ňou vyrovnať, je hnev. Pretože nie sme si istí, ako s ním narábať, môže veľmi často ochromiť náš vývin. Násilie je hnev bez ovládania.

Úzke vzťahy vyžadujú, aby sme svoj hnev prejavovali. To, ako ho používame, hovorí veľa o tom, akými sa chceme stať.

Úzke vzťahy vyžadujú, aby sme svoj hnev prejavovali. Vhodný hnev !

Musíme si dovoliť cítiť ho, zaoberať sa ním a byť schopní prejaviť ho To je to, čo znamená byť zodpovedným za svoj život. A to je to, čo nazývame emočnou zrelosťou. A konečne, to je to, prečo je hnev čnosťou! Hnev je skutočne dôležitou stránkou nášho života. To, ako ho používame, hovorí veľa o tom, akými sa chceme stať.

Pomáha nám byť poctivými, nefalšovanými

Pomáha nám byť poctivými, nefalšovanými ... žiť zdravým vyrovnaným životom, dôverovať, milovať a byť citovo dôverní.

Jednou z emócií, ktorú sme sa pravdepodobne nikdy neučili pochopiť, poprípade sa s ňou vyrovnať, je hnev. Pretože nie sme si istí, ako s ním narábať, môže veľmi často ochromiť náš vývin.

Môže nás ovládať a napĺňať úzkosťou a množstvom nezdravého pocitu viny. Preto naň zvykneme hľadieť ako na niečo negatívne a snažíme sa mu vyhýbať alebo za každú cenu zabrániť jeho voľný priebeh.

Pokiaľ to robíme, zostávame emočne nezrelí, brzdíme svoj rast a sami si vytvárame nepotrebné problémy. Kým sa nenaučíme zaobchádzať správne so svojím hnevom, nestaneme sa nikdy celkom ľudskými.

Formi hnevu

Hnev je pre zrelosť a pre zdravé ľudské vzťahy absolútne potrebný.

Hnev je pre zrelosť a pre zdravé ľudské vzťahy absolútne potrebný.

A pretože ľudia neprejavujú svoj hnev zdravým a primeraným spôsobom, dochádza k nedorozumeniam.

Napríklad, ak ti ja niečo urobím a ty sa na mňa hneváš, ale nepovieš mi to, vysvetľujem si to tak, že so mnou súhlasíš. Neviem, že pritom prechovávaš city hnevu, že v skutočnosti so mnou nesúhlasíš.

Neviem, že sa ku mne správaš nepoctivo, a to je deštruktívne. ( Ak odsúdime človeka bez poznania skutočnej pravdy jeho vnútra, prerhrešujeme voči tej osobe sa, a škodíme sebe. )

Hnev - Je to v základe dobrá emócia a nie nevyhnutne hriešna.

Možno na ňu hľadieť ako na čnosť, ak ju vhodne vyjadrujeme a primerane s ňou zaobchádzame.

Hnev je dôležitým problémom každého, s ktorým som mal do činenia. Veľmi často je základnou príčinou mnohých emočných, mentálnych a telesných problémov a problémov týkajúcich sa vzťahov, pretože sa dobre nechápe a nepoužíva správne.

Často si ho neuvedomujeme, a preto prebieha nepreskúmaný a neliečený. Je to nerozriešený dôležitý problém v každom manželstve alebo rodinnom vzťahu, v ktorom sú ťažkosti. Ba objavuje sa aj v našom vzťahu k Bohu.

Uvediem niekoľko príkladov nezdravých foriem hnevu:

Tomáš, vzdelaný človek, sa nedávno veľmi hneval na ľudí, s ktorými žije, najmä na ľudí v jeho úrade. Nebol schopný vyrovnať sa s týmto hnevom. Bol taký zdeprimovaný, že ho bolo treba hospitalizovať. Betka, duševne veľmi skleslá osoba, sa nemohla vyrovnať so stratou svojho manžela, ktorý náhle zomrel. Nedokázala sa postaviť zoči-voči tejto skutočnosti a pripustiť, že sa skutočne hnevá, najmä na Boha.

Máme tu masového vraha zo San Diega, ktorý zastrelil 22 ľudí v McDonaldovej reštaurácii. Bol príšerne nahnevaný. Sú tu Jana a Peter, ktorých manželstvo umiera. Nestýkajú sa sexuálne, pretože v oboch z nich je zahrabané množstvo nenávisti. Je tu dvanásťročná Sara, ktorá má všetky možné druhy bolestí hlavy a žalúdočných problémov, pretože sa veľmi hnevá na svoju matku.

No jej matka to nevie, pretože Sara svoj hnev navonok neprejavuje. Joela trápia úzkosti, ktoré sa prejavujú bolesťami v hrudi; hnevá sa veľmi na svoju ženu, svojho syna a svojho šéfa, ale nevie, čo s týmto hnevom urobiť, a tak ho potláča, pričom je celý čas popudlivý a odporný k ľuďom vo svojom okolí.

Treba, aby sme svoj hnev cítili, aby sme sa ním zaoberali a odkrývali ho

Je dôležité, aby sme si vyvinuli pozitívny postoj k hnevu, ktorý môžeme pociťovať, a predovšetkým, aby sme svoj hnev uznali a dovolili si hnevať sa. Ak uznáme svoj hnev, uznáme možno aj hnev, ktorý sa prejavuje v iných. Ak prijmeme svoj hnev tak ako všetky svoje iné emócie,
budeme naň hľadieť ako na ďalší aspekt našej ľudskosti.

Zachránene manželstvo

Treba, aby sme svoj hnev cítili, aby sme sa ním zaoberali a odkrývali ho. Musíme si ho uvedomovať, nesmieme sa cítiť vinnými preto, že sa hneváme; musíme si dovoliť hnevať sa.

Treba, aby sme sa spytovali: „Na čo sa hnevám? Na koho sa hnevám?" Musíme vedieť odlíšiť „logický" hnev od„nelogického", rozumný od nerozumného.

Nakoniec, musíme ho vhodne prejaviť, vyjadriť ho v správnom čase, na správnom mieste a vhodným spôsobom.
Musíme vziať zodpovednosť za to, že sa hneváme a za následky svojho hnevu. Znamená to, že sa k svojmu hnevu priznáme! Netreba sa hanbiť za to, že sme nahnevaní alebo cítime hnev. Vtedy ho môžeme ovládať.

Hnev Pána Ježiša

Zaujímavo sa pojem a skúsenosť hnevu rozoberajú v Svätom písme. V Biblii sa Boh často opisuje ako „nahnevaný".
Keď čítame žalmy, koré sú príkladmi terapeutickej modlitby, to značí skutočne voľného vylievania svojich citov, (žalmista sa modlí srdcom, nie rozumom), nachádzame tu plno hnevu. Žalm 38: „Ó, Hospodine, netrestaj ma v svojom hneve." Žalm 90:„Hynieme vskutku pre tvoj hnev a desí nás tvoje rozhorčenie."
Jeremiáš hovorí: „Neodvráti sa pálčivý hnev Hospodinov, pokiaľ nevykoná a nesplní úmysly svojho srdca." V Knihe Numeri sa Boh pri mnohých príležitostiach opisuje ako „nahnevaný na vyvolený ľud" pre jeho hriechy a neveru.
Občas sa Ježiš nahneval na zákonníkov a farizejov i svojich vlastných učeníkov a svoj hnev dal najavo. Zákonníkov a farizejov napadol: „Beda vám, zákonníci a farizeji, vy podvodníci. Slepí blázni!" Je nahnevaný na nich a nezdráha sa dať im to najavo. Raz bol Ježiš natoľko znechutený a nahnevaný, že nevyberal slová, keď povedal Petrovi: „Choď mi z očí, satan!" Azda sa pri predstave nahnevaného Ježiša necítime dobre. Bol však človek. A časťou našej ľudskej prirodzenosti je aj to, že bojujeme s hnevom.

Pán Ježiš nám bol podobný vo všetkom okrem hriechu. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu.List Hebrejom - kapitola 4

Kedy je hnev zlý, nezrelý a hriešny ?

Kedy je hnev zlý, deštruktívny, nezrelý alebo hriešny ?

Keď hovoríme o problematickom hneve, nehovoríme o primeranom hneve, ktorý je zdravý, ale o dvoch extrémoch - nadmernom reagovaní alebo nedostatočnom reagovaní.
Obidve reakcie sú nevhodné.

Keď nereagujeme dostatočne, celkom nevedome svoj hnev potláčame alebo tlmíme bez toho, že by sme to vedeli.

Potlačiť svoj hnev je jednou z najnebezpečnejších vecí, ktorú môžeme urobiť. Je dôležité uvedomiť si, že pokiaľ svoj hnev potláčame, správame sa nepoctivo.

Predovšetkým nie sme poctiví k sebe ani k ľuďom, s ktorými máme do činenia. Keď svoj hnev tlmíme, trocha väčšmi si ho uvedomujeme, ale rozhodneme sa zablokovať ho, zaprieť ho, nenechať ho vynoriť sa.

Zasa sme nepoctiví. „Ó, ja sa nehnevám", hovoríme, usmievame sa a pritom v duchu škrípeme zubami.

( Úprimne prejaviť hnev ( nespokojnosť ) je skutočne dôležitou stránkou nášho života. To, ako ho používame, hovorí veľa o tom, akými sa chceme stať. To, ako ho používame, hovorí veľa o tom, akými sa chceme stať. Pomáha nám byť poctivými, nefalšovanými, žiť zdravým a vibrujúcim životom, dôverovať, milovať a byť citovo dôverní.
Môžeme tiež svoj hnev „intelektualizovať" alebo racionalizovať. Ale on je tu, v nás. Toto potláčanie alebo tlmenie citov hnevu je niť, ktorou sú popretkávané mnohé emočné, mentálne i duchovné problémy a problémy vzťahov.

Keď reagujeme nadmerne, dostáva sa náš hnev mimo našej kontroly. Vyjadrujeme ho rozčúlením, zlosťou, zúrivosťou, ktoré môžu viesť k násiliu. Takúto prílišnú reakciu vidíme u človeka, ktorý sa stále hnevá alebo je vždy rozčúlený. Správa sa odporne.
Teda nedostatočné reagovanie a nadmerné reagovanie sú dva extrémy hnevu, ktorým sa treba vyhnúť. Sú to dva spôsoby prejavu hnevu, ktoré sú deštruktívne a možno hriešne.

Bojíme sa hnevu. A pretože sa ho bojíme, potláčame ho. Bojíme sa reagovať nadmerne, pretože potom by nás hnev ovládal. Tak isto sa cítime vinní pre jednu či druhú formu neprimeraného hnevu, ktoré sú nezdravé. Svoj život neovládame, kým nepochopíme, načo náš hnev je. Môžeme cítiť aj vražedný hnev, ale to nie je zlé. Zlé je naše správanie, nie naše cítenie.
------------------

Nie každý pocit viny je výrazom pravej lútosti nad hriechmi a otvorením sa Božiemu milosrdenstvu.

V Evanjeliu nachádzame dva druhy lútosti: Judášovu a Petrovu lútost. Je to pýcha, ktorá spôsobuje, že človek radšej zahynie, než by sa sklonil pred Bohom a prosil ho o milosrdenstvo.

Porovnaj - Petrova a Judášova lútosť

Môj hriech sa však nedá zrušiť ani tak, že ho vyvážiím dobrím, správaním. Priznanie viny, vyznanie hriechov sa podobá aj vyjdeniu z väzenia, z väzenia svojej pýchy.

Porovnaj - poprosiť o odpustenie

Skrytý hnev

Ak sa skrytý hnev nevynesie na povrch a ak sa s ním nezačneme zaoberať, objaví sa znovu v nejakej inej forme. Často sa objaví ako psychický, telesný alebo psychosomatický problém
Ľudia často hovoria o svojich telesných ťažkostiach - o zápale hrubého čreva, o bolestiach v hrudi, o vypadávaní vlasov, o bolestiach hlavy, o žalúdočných vredoch - ale skutočným problémom môže byť hnev, ktorý nespracovali, hnev, ktorý potlačili, stlmili, ktorému sa vyhli.
No znova sa objavuje.

Je to ako fyzikálny zákon: ak niečo stlačíme nadol, vystúpi to nahor v nejakej inej forme alebo na inom mieste. Obyčajná depresia je vo väčšine prípadov dovnútra obrátený hnev. Jednou z hlavných sprievodných príčin niektorých mentálnych porúch, pri ktorých dochádza k prerušeniu kontaktu so životom a realitou, je nepriznávaný hnev alebo hnev neadresný.

Zanedbaný hnev nám škodí aj duchovne.
Cítime sa duchovne vyprahnutí alebo „na dne" pre neužitočnosť alebo nezmyselnosť života. Cítime sa vzdialení od Boha.

Keď sa svojím hnevom nezaoberáme, môže to viesť k násiliu alebo k výbuchom zúrivosti.

Často o niekom, ináč zdanlivo pokojnom, kto sa správa neobvykle, hovoríme: „Zbláznil sa."

Niektorí ľudia sa veľmi ovládajú, nikdy svoj hnev neprejavia a dávajú sa za vzor. „Nikdy sa nenahnevajú".

U takýchto ľudí nachádzame obyčajne hnev a iné nerozriešené city nahromadené v ich vnútri; na povrch sa dostávajú v ich bizarnom správaní.

U týchto ľudí často môžeme nájsť znaky nespracovaného hnevu, ako sú: nadmerná reakcia na bezvýznamné podnety, výbuchy násilia, hádzanie a rozbíjanie vecí, búchanie päsťou do múru a pod.
Keď svoj hnev potláčame alebo zatláčame, dochádza k neprimeranej reakcii alebo vybuchneme, napríklad keď dieťa príde opakovane neskoro na večeru, hoci je to maličkosť. To, čo sme mali urobiť, bolo povedať dieťaťu, skôr než k tomuto incidentu došlo, že sme sa nahnevali a prečo sme sa nahnevali. Takto by sa náš oprávnený hnev bol prejavil primerane.

Tento bludný kruh hnevu môže vyzerať asi takto: po výbuchu si poviete: „Akého šialenca som zo seba urobil! Už sa nebudem hnevať." A tak sa vraciate znovu k udúšaniu svojho hnevu. A potom späť k nadmernej reakcii. Je to deštruktívna schéma správania sa. Po týchto výbuchoch nasleduje anxieta spôsobená pocitom straty sebaúcty, svojej hodnoty a pocitom viny.

Hnevajú sa na to, čo sa im prihodilo, možno najmä v detstve

Mnohí zločinci a ľudia s charakterovými poruchami sú v skutočnosti ľudia, ktorí sa hnevajú. Hnevajú sa na to, čo sa im prihodilo, možno najmä v detstve. Teraz si to vynahrádzajú na spoločnosti. Nikdy hnev svojho detstva neuvoľnili a sú to skutočne ľudia, ktorí ani nepripustia, že sa hnevajú, ale určite konajú v hneve.
Je dôležité rozoznávať medzi „stavom" hnevu a „nahnevanou osobou." Je normálne, ak sa nahneváme a prekonáme to, ak nás to prejde.

Avšak nechceme zotrvávať v takom stave hnevu, nechceme, aby nás každý poznal ako človeka, ktorý je stále nahnevaný
Stále nahnevanú osobu ovládajú mnohé nevyriešené minulé alebo aj terajšie konflikty Takí ľudia sú stále nahnevaní pre mnohé nevyriešené problémy svojho života. Ak sa hnevom, ktorý pociťujeme,

nezaoberáme, stávame sa vo svojich vzťahoch k iným protivnými, zlými, nepriateľskými. Môžeme to vidieť v problémových rodinách a neusporiadaných manželstvách.

V týchto druhých prípadoch sa hnev spája často s mimo manželskými aférami. Veľké percento mimomanželských afér obsahuje nejaký prvok hnevu. Spočiatku môžu tí, ktorých sa to týka, akýkoľvek hnev poprieť. Ale pri bližšom skúmaní sa tu hnev zavše zistí.

Okrem výbuchov sa môže hnev prejaviť aj mlčaním alebo chladom.

Je to jeden z najkrutejších spôsobov ako sa vyrovnať s manželom alebo niekým, kto vám je blízky. Emočné zneužívanie v tejto oblasti je v manželských a rodinných vzťahoch oveľa bežnejšie než zneužívanie telesné.

A pretože ľudia neprejavujú svoj hnev zdravým a primeraným spôsobom, dochádza k nedorozumeniam.
Napríklad, ak ti ja niečo urobím a ty sa na mňa hneváš, ale nepovieš mi to, vysvetľujem si to tak, že so mnou súhlasíš. Neviem, že pritom prechovávaš city hnevu, že v skutočnosti so mnou nesúhlasíš. Neviem, že sa ku mne správaš nepoctivo, a to je deštruktívne.

Môžeme sa pozrieť na Jonesovcov, ktorí vyšli na ulicu z hlavného vchodu a bijú sa. Celá rodina je v tom. Prichádza polícia, aby ich od seba oddelila. A my hovoríme: „Pozri sa na Jonesovcov. Zase sú si vo vlasoch! Som rád, že nie sme ako oni."

Zaiste, Jonesovci neovládajú svoj hnev. Ale ako je to v rodine najbližších susedov? Hnevajú sa presne tak ako Jonesovci, ale svoj hnev zdržiavajú v sebe, zostáva nevyjadrený. Ktovie, s akými dlhodobými následkami! Nevieme si predstaviť, k akému množstvu deštruktívnosti a múk dochádza v živote ľudí, pretože svoj hnev nedávajú najavo a nevyrovnávajú sa s ním primerane! A Jonesovci môžu byť k sebe navzájom určitým spôsobom pocti- vejší než ich susedia.

Čím intímnejší je váš vzťah, tým úprimnejší a otvorenejší by ste mali byť

Pre zrelé ľudské vzťahy je zdravý hnev absolútne potrebný - Ak neviem uznať svoj vlastný hnev, nebudem vedieť prijať hnev niekoho iného.

Čím intímnejší je váš vzťah s niekým, tým úprimnejší a otvorenejší by ste mali byť. A to niekedy znamená ukázať, že sa jeden na druhého hneváme. Bojíme sa to však urobiť. Prečo? Pretože cítime, že sa to toho druhého dotkne. Ak však máme byť k sebe navzájom poctiví, musíme sa jeden druhého „dotýkať. V zdravých vzťahoch je to samozrejmosťou.
Je však rozdiel medzi poctivosťou vhodnou a nevhodnou: „Ty nedorobenec! Prečo ideš zasa neskoro? Nemáš v hlave ani štipku rozumu!" To je poctivosť nevhodná.

To je hnev prejavovaný navonok spôsobom, ktorý zbytočne raní. Môžeme tak isto povedať: „Hnevám sa na teba, lebo tento týždeň je to už tretí raz, čo ma nechávaš na seba čakať." Možno sa to tej druhej osoby dotkne, ale je to prijateľné, pretože sme svoj hnev vyjadrili zdravým, neurážajúcim spôsobom. Takémuto poctivému zraňovaniu sa v zdravých vzťahoch medzi blízkymi nemožno vyhnúť.

Často svoj hnev nechcem dať najavo, pretože sa bojím, že niekomu sa „nebudem páčiť" alebo ma „nebude mať rád."

To sa u mňa hlási neistota. Alebo sa môžem obávať, že rozbijem priateľstvo. Akéže je to však priateľstvo? Ak nedávame otvorene najavo svoje city hnevu priateľovi, potom tak pravdepodobne hovoríme o ňom v jeho neprítomnosti alebo budeme voči nemu ľahostajní. Vzťah, ktorý by klesol na takú úroveň, radšej netreba vôbec začať.

Možno svoj hnev neukazujeme, pretože sa bojíme hnevu, ktorý by sa obrátil späť proti nám. Ak sa bojíme hnevu iného, môže nás zastrašovať a ovládať. To nie je pre vzťah zdravé. Rodičia sa môžu báť hnevu svojich detí. Alebo jeden z manželov sa bojí reakcie hnevu toho druhého, a tak zostane ticho a „vzdá sa", aby sa vyhol jeho hnevu. To sa odráža skôr vo vzťahu rodič - dieťa než vo vzťahu manžel - manželka.

Ak neviem uznať svoj vlastný hnev, nebudem vedieť prijať hnev niekoho iného.

Moja nevyrovanosť s vlastným hnevom sa môže prejaviť navonok neprimerane ako smiech

Videli ste niekedy ľudí, ktorí by sa mali hnevať a namiesto toho sa smejú? Cítia sa v nepríjemnej situácii a nevedia, ako sa s ňou vyrovnať. Tak sa nervózne zasmejú a odídu.

Uvážme: Ak sa hneváme, nesmejeme sa preto, že nevieme, ako zvládnuť situáciu? A tak isto, keď nám je nepríjemný náš vlastný hnev, znamená to, že si nedôverujeme, a to zasa značí, že si nemôžeme dôverovať vo vzťahu s inými ľuďmi. A nie sme slobodní do takej miery, do akej nás ovláda tento strach z hnevu v našom vnútri.

Často ľudia svoj hnev nedávajú najavo preto, lebo by z toho mohol vznikať konflikt. A Boh vie, konflikt nechceme! A predsa, konflikt je potrebný a veľmi zdravý aspekt každého ľudského vzťahu.

Dnes umiera viac manželstiev a rodín na mlčanie než na násilie.

V deviatich z desiatich manželstiev či rodín, s ktorými mám do činenia, je situácia takáto: zaťaté mlčanie. Potlačený hnev. Nevyjadrená hostilita. Chlad. To všetko sú scestné, nezdravé spôsoby, ktorými sa ľudia od seba odvracajú.

Raz za dlhý čas však členovia každej rodiny začnú na seba vrieskať a vykrikovať. Je to milá zmena pokoja. Niekedy som sa musel postaviť do stredu svojej pracovne a zdvihnúť ruky ako policajt, ktorý riadi premávku. Ale takéto správanie rodiny pokladám za zdravšie než správanie rodiny, ktorá to všetko potláča vo svojom vnútri. V takejto situácii ľudia prinajmenšom vedia, čo si tí druhí myslia a čo cítia.

Hnev neznamená násilie - Je to iba hnev

Hnev sa často zamieňa s konfliktom alebo násilím.
To však sú synonymá. Hnev neznamená násilie. Je to iba hnev.
Násilie je hnev bez ovládania.

Médiá často dnes zameriavajú pozornosť na násilie v amerických rodinách. Toto sústreďovanie pozornosti môže pôsobiť proti tomu, čo chcú povedať terapeuti, že totiž prejavenie hnevu je dôležité a zdravé a že sa máme naučiť, ako s ním zaobchádzať. Avšak pretože médiá nesledujú dôkladne, ako a prečo k tomu dochádza, a nemajú na to primerané vysvetlenia, navádzajú azda nepriamo ľudí k tomu, aby svoj hnev skrývali.

Ja si myslím, že ak sa médiá touto oblasťou správania vôbec zaoberajú, treba, aby tak robili do hĺbky a nezahmlievali problémy tým, že zamieňajú hnev s násilím, a tak nechtiac vedú ľudí k tomu, že sa boja hnevu, aby sa potom vyvarovali násilia. Primeraný hnev zapríčiní niekedy konflikt. Avšak slušnému konfliktu sa v zdravých vzťahoch nemožno vyhnúť.

Keď svoj hnev odkryjeme inému, je konflikt alebo problém často vyriešený

Niekto môže povedať: „Aký význam má povedať tomu človeku, že sa hnevám? To nepomôže." Ale pomôže!
Možno, že vec sa tým nevyrieši ihneď, priamo, ale veľmi často k vyriešeniu dôjde tým, že hnev prejavíme.

Je to vyjasnenie pozícií: každý vie, kde stojí ten druhý, správa našla adresáta, ľudia sa stávajú navzájom citlivejší.

Otec napríklad povie synovi: „Vynes smeti." Po tridsiatich minútach mu to povie znovu. Po hodine povie: „Do čerta, Janko, vynes tie smeti!" Janko vyskočí, vynáša smeti a hovorí: „Dobre, dobre! Nemusíš z toho robiť problém."
Možno to Janko dva razy predtým nepočul. Niekedy treba vnímať, že nejaká výpoveď je citovo podfarbená, že je v nej hnev. A výsledky sa dostavia.

Keď si svoj hnev navzájom predložíme, najmä v našich užších vzťahoch, stávame sa citlivejšími.

Uvedomujeme si, čo sa tomu druhému páči alebo nepáči, čo sa ho dotýka. Keď ty prejavíš svoj hnev, viem, že si dotknutý, že to berieš vážne, nemožno ťa brať naľahko.

Musím teda preskúmať svoje vlastné správanie, svoje slová a konanie.

Viem tiež, že ak sa na mňa hneváš, nie som ti ľahostajný. Vynakladáš čas a energiu, aby si mi povedal, že sa hneváš pre niečo, čo som povedal alebo urobil. To je akt záujmu, akt lásky.

A naopak, ak ti svoj hnev nechcem ukázať, môže to znamenať, že si mi ľahostajný. Nezáleží mi na tebe. Treba, aby sme si povedali: „Hnevám sa za to, čo si povedal alebo urobil". Netreba dlhé reči. Všetko, čo treba, je jednoducho povedať to, čo cítime.

Ak toto robíme, dozvieme sa, v čom sme rozdielni. Tým, že tieto diferencie riešime, robíme vzájomné dohody, čiže učíme sa, ako s nimi žiť. A v kontexte týchto našich rozdielností rozvíjame svoje vzťahy. Neschopnosť riešiť diferencie spôsobuje, že sa rodiny rozpadávajú.
Niekedy, keď sme nahnevaní, treba dať druhému i sebe samému čas upokojiť sa. Každý z nás má iný systém upokojovania. Niektorí ľudia sa upokoja rýchlejšie než iní.

Treba, aby sme to vedeli o sebe, ale aj o druhých. Keď sme dotknutí a hneváme sa, môžeme niekomu odpustiť, ale musíme si uvedomiť, že na to, aby sme zabudli, aby sa to zahojilo, aby sme sa upokojili, potrebujeme čas, pretože city môžu pretrvávať dlho.
Hoci prejavenie hnevu voči inému môže niektorý vzťah upevniť, niekedy môže byť aj zásahom, ktorý nejaký vzťah ukončí - dokonca aj manželstvo. Niekedy si musíme uvedomiť, že vzťah možno nebol taký, aký sme si mysleli, že je, alebo azda ani vôbec nejestvoval.

Otvorene povedané, hnev je pre zdravú komunikáciu potrebný. Ľudské vzťahy bez toho nie sú možné.

Svoje chápanie, ako s hnevom a konfliktmi zaobchádzať, si prinášame z rodiny, z ktorej pochádzame. Hnevali sa rodičia? Reagovali neprimerane? So svojím hnevom budeme zaobchádzať pravdepodobne tak, ako to robili naši rodičia. Je preto rozumné pouvažovať o svojom rodinnom pozadí, preskúmať ho a pozrieť sa naň realisticky. Treba, aby sme vedeli, aké postoje k hnevu sme dostali do dedičstva. Niekedy môžeme reagovať nadmerne alebo dať sa opačnou cestou. Preto treba svoje rodinné pozadie preskúmať.

Nemáme svojich rodičov slepo napodobňovať alebo zachádzať do druhého extrému. Musíme sa pokúsiť nájsť rovnováhu. ( únik od zodpovednosti je únik pred sebou samým )

Rodičia by mali dovoliť im hnev prejaviť

Rodičia by mali učiť deti rozlišovať medzivhodným a nevhodným hnevom a dovoliť im hnev prejaviť

Nikdy by ich nemali kritizovať za to, že hnev prejavia, mali by ich poučiť, ako ho majú prejaviť. „My sa nebijeme; takto sa u nás nerozpráva..." Tak sa deti začínajú učiť, že je rozdiel medzi hnevom zdravým a nezdravým. To, že niekomu dovolím, aby sa hneval, neznamená nevyhnutne, že s ním súhlasím.

Deti majú právo hnevať sa, počuť, ako sa niekto hnevá, a potom s hnevom vhodne zaobchádzať.

Hnev je sila, ktorú môžeme použiť na dobro alebo na zlo.

Možno ho usmerniť a využiť nielen pre naše vlastné mentálne, telesné, emočné a duchovné zdravie a zrelosť, ale aj na to, aby boli lepšie a zdravšie aj naše osobné vzťahy. Okrem toho je dôležité uvedomiť si, že za mnohými sexuálnymi dysfunkciami v manželských vzťahoch je potlačený hnev.

Musíme sa naučiť necítiť sa nepríjemne za to, že sa hneváme
Znamená to, že si svoj hnev musíme uvedomovať a prijímať ho bez strachu alebo pocitov viny. Ba aj vtedy, keď cítime zúrivosť, aj keď cítime, že by sme niekoho roztrhali, je to iba naše cítenie.

Máme si ho dovoliť. Musíme sa naučiť necítiť sa nepríjemne za to, že sa hneváme, aj keď hnev je emóciou nepríjemnou!
Musíme si dovoliť cítiť hnev voči Bohu, voči Cirkvi, voči svojej žene, svojim deťom, svojim rodičom - mŕtvym či živým.

Dovoliť hnevu, aby jednoducho bol

Ak sme vzrušení, musíme sa učiť, ako sa utíšiť, a až potom svoj hnev vhodne prejaviť. Musíme tiež vedieť zaobchádzať s hnevom v sebe a využívať na to svoju inteligenciu.

Musíme si dopriať čas na to, aby sme o svojom hneve uvažovali a rozmýšľali. Keď mu porozumieme, rozlíšime všetky jeho prvky: logické od nelogických, rozumné od nerozumných. Poznáme rozdiel medzi reakciou a nadmernou reakciou.
Naším cieľom, ak je to možné, je bezprostredná reakcia na náš hnev. Vzhľadom na okolnosti musíme niekedy svoju reakciu oddialiť na neskôr; potrebujeme sa upokojiť. Ak sme vzrušení, musíme sa učiť, ako sa utíšiť, a až potom svoj hnev vhodne prejaviť.

Odďaľujeme svoj hnev na neskoršie; keď na to bude vhodný čas, keď na to bude vhodné miesto a keď budeme vo vhodnej duševnej dispozícii. Ak sme príliš vzrušení, pomáha nám, keď svoj hnev vykričíme. Môžeme ho vykričať, keď ideme sami v aute alebo keď sa prechádzame. Môžeme sa najprv vyspať, takže ráno bude hnev primeranejší. Až potom môžeme ísť a porozprávať sa s osobou, ktorá nás nahnevala.

Pýtal som sa raz mladého chlapca, ako prežíva situáciu, ktorá sa vytvorila u nich doma: otec sa správal čudne. Povedal mi: „No, hnevá ma to." Pýtal som sa ho, ako sa potom cíti. A on mi povedal: „Lepšie." Našiel spôsob, ako svojmu hnevu uvoľniť cestu, a to je dobré. Získal kontrolu nad sebou a hnevom v sebe.

Je dôležité nezamieňať hnev s pocitom viny

Ak sa totiž cítime vinní a svoj hnev potláčame, spôsobíme, že situácia sa ešte zhorší. Môžeme sa bez pocitu viny hnevať na ľudí, ktorých máme radi. Všetci sa potrebujeme s touto ambivalenciou vyrovnať. Pokúšame sa to naučiť ako deti, ale ambivalencia pretrváva často nerozuzlená.

Čo ten druhý s týmto hnevom urobí, to je jeho vec. Takto sa vzťah môže upevniť.

Môžeme milovať svojich rodičov, ale môžeme sa na nich aj veľmi hnevať a povedať im: „Nenávidím vás."

Ale musíme sa naučiť, ako to robiť vo vzťahoch lásky, ak očakávame, že naše vzťahy lásky budú zrelé.
Keď sme nahnevaní, najmä keď zvykneme reagovať nadmerne, predebatujme vec v rozhovore s niekým iným, s niekým, kto nás chce počúvať, komu dôverujeme, kto nám rozumie.

Potom môžeme svoj hnev prejaviť vhodne, pretože rozhovor nám pomôže pozrieť sa na svoj hnev z odstupu. Pomôže nám veci správne roztriediť.

Keď sa kontrolujem, viem svoj hnev prejaviť, vyjadriť ho vhodne a účinnými slovami. Osoba, na ktorú sa hnevám, nemusí môj prístup vždy akceptovať.

Ale cieľom vyjadrovania hnevu nie je inú osobu zmeniť. Cieľom je dať jej vedieť, na čom sme a ako ju chápeme. Čo ten druhý s týmto hnevom urobí, to je jeho vec. Takto sa vzťah môže upevniť. To je spôsob, ako dosiahnuť, aby naše vzťahy boli ešte užšie a hlbšie.
Obyčajne všetci reagujeme nadmerne, najmä rodičia a učitelia. A keď to vykonáme, treba, aby sme sa za to ospravedlnili, napríklad, keď dieťa udrieme alebo keď mu vynadáme.

No neospravedlňujeme sa za to, že sme nahnevaní, ale povieme: „Hnevám sa, pretože si si neurobil domácu úlohu alebo neumyl riad, alebo neodložil si šaty."
Nesmieme dieťaťu ukázať, že to nevadí. Mali sme na svoj hnev skutočne príčinu. Ospravedlniť sa treba za neprimeranú reakciu, ale nie za to, že sme sa nahnevali. Dávame tým krásny príklad.

Koľkým z nás sa takýchto lekcií v našich rodičovských domácnostiach, v našom prostredí alebo výchove nikdy nedostalo. Musíme očakávať, že ľudia budú nepríjemne dotknutí, keď im ukážeme, že sa hneváme.

Môžeme sa preto cítiť zle, ale nesmieme sa cítiť vinnými

To je normálne. Je to obvyklá urazenosť, ktorá nasleduje po oprávnenom hneve
Môžeme sa preto cítiť zle, ale nesmieme sa cítiť vinnými.Niekedy nie je príčina nášho hnevu až taká strašná. Ak nás niekto predbehne autom v poslednej chvíli pred zmenou svetiel, nechcime za ním uháňať, aby sme mu ukázali, že sa hneváme.

Môžeme povedať pár vyberaných slov len tak pre seba alebo niekomu, kto je s nami v aute. Pre nás sú dôležití ľudia, ktorí v našich životoch niečo znamenajú.
Nesmieme pripustiť, aby náš hnev na nich prilipol a dlho pretrvával, pretože to by náš vzťah napokon zničilo. Mohli by sme si tak vypracovať deštruktívny postoj a odpor a zatrpknutosť by ho ešte prehĺbil.
Úzke vzťahy vyžadujú, aby sme svoj hnev prejavovali.Vhodný hnev!Musíme si dovoliť cítiť ho, zaoberať sa ním a byť schopní prejaviť ho.

To je to, čo znamená byť zodpovedným za svoj život. A to je to, čo nazývame emočnou zrelosťou. A konečne, to je to, prečo je hnev čnosťou! Hnev je skutočne dôležitou stránkou nášho života.
To, ako ho používame, hovorí veľa o tom, akými sa chceme stať.Pomáha nám byť poctivými, nefalšovanými, žiť zdravým a vibrujúcim životom, dôverovať, milovať a byť citovo dôverní.

---------------------------------------------
Nie každý pocit viny je výrazom pravej lútosti nad hriechmi a otvorením sa Božiemu milosrdenstvu.

V Evanjeliu nachádzame dva druhy lútosti: Judášovu a Petrovu lútost. Je to pýcha, ktorá spôsobuje, že človek radšej zahynie, než by sa sklonil pred Bohom a prosil ho o milosrdenstvo.

Z knihy - hojenie zranených emócií - Martin H. Padováni SVD

7 hlavných hriechov – HNEV

Kedy je hnev hriešny? Hnevať sa dokáže každý, ale hnevať sa správnym spôsobom, v správnom čase, na správnom mieste a na správneho človeka je umením. To nedokáže každý človek.

sv. Ján Zlatoústy, ktorý povedal: „Ten, čo sa hnevá bez príčiny, ocitá sa v nebezpečenstve; ten však, čo má príčinu, nie. To znamená, že hnevať sa na nesprávne veci alebo príliš prepadať hnevu je hriešne. Avšak vzplanúť spravodlivým hnevom, v správnej záležitosti a v prijateľnej miere, nie je hriechom. Existujú 4 stupne „hnevu.

7 hlavných hriechov – HNEV
„Jedného dňa prišla elegantná dáma na starú stanicu a zistila, že vlak, ktorým bude cestovať, má asi hodinové meškanie. Táto nepríjemnosť ju rozladila. Kúpila si teda časopis na skrátenie dlhej chvíle, balíček sušienok a fľašu vody. Na hlavnej stanici sa posadila na prázdnu lavičku a čakala na vlak. Začala si listovať v časopise, keď si tu k nej prisadol mladík a začal čítať noviny. Náhle si žena na svoje veľké prekvapenie všimla, že mladík bez jediného slova natiahol ruku, vzal si balíček sušienok, otvoril ho a bezstarostne začal jesť sušienky jednu po druhej. Ženu to dopálilo. Nechcela sa správať grobiansky, no zároveň sa nechcela tváriť, že sa nič nedeje. Provokatívne vzala do ruky sušienky, jednu vytiahla, podržala ju mladíkovi pred očami a s pohľadom upretým na neho ju zjedla. Mladík s odpoveďou nečakal. Vzal si ďalšiu a nespustiac ženu z očí, vložil si sušienku do úst a na ženu sa usmial. Jeho správanie ju načisto ohromilo. Veľmi sa rozhnevala, vzala si ďalšiu sušienku a s neskrývanou mrzutosťou ju zjedla bez toho, aby z mladíka spustila zrak. A s každou ďalšou sušienkou sa striedali mrzuté pohľady a úsmevy. Žena sa cítila čím ďalej tým viac podráždená a mladík sa stále viac usmieval. Nakoniec si žena všimla, že v balíčku zostala posledná sušienka. „Nemôže byť predsa taký drzý…,” pomyslela si a pohľadom častovala tu mladíka, tu sušienku.
Mladík s nekonečným pokojom natiahol ruku, vzal poslednú sušienku a jemne ju rozlomil na dve rovnaké časti. Potom galantným gestom ponúkol polovicu sušienky svojej spoločníčke. „Ďakujem!” povedala žena a hrubo sa po svojej polovici natiahla. „Nie je začo,” odpovedal mladík s jemným úsmevom a zjedol svoju polovicu. Vtom oznámili príchod zmeškaného vlaku. Rozzúrená žena vstala z lavičky a nastúpila do vagóna. Keď sa vlak rozbehol, zazrela cez okienko mladíka, ktorý sedel na nástupišti, a pomyslela si: „Takýto bezočivec, takýto nevychovanec…!” Nespustila z mladíka pohľad plný nenávisti a cítila, že jej po tej nepríjemnej situácii vyschlo v ústach. Otvorila tašku, a keď chcela vytiahnuť fľašu vody, zostala od prekvapenia ako obarená. V kabelke uvidela nedotknutý balíček sušienok. “[1]
„Náš hnev býva podnietený predsudkami. Predsudok pochádza z latinského præ iudice – doslovne súdiť predčasne, skôr ako poznám celý prípad. Keď sa hneváme a chystáme sa sami vykonať spravodlivosť, môžeme to urobiť iba na základe čiastočných poznatkov, ktoré sú spojené s daným prípadom. Nevieme prečo nás ktosi podvádzal alebo nás klamal, ani to či to robil náhodne, úmyselne, alebo vo svojej naivite. Iba Boh pozná všetky súvislosti a preto iba on môže vyniesť záverečný verdikt.“[2]
Čo je to hnev? Je to jeden zo siedmych hlavných hriechov, ale nie každý hnev býva hriechom. Čo to znamená hnevať sa? Človek je bytosť telesno – duchovná. Je plný emócií, afektov. To, čo cítime, a prežívame ako situáciu „hnevania sa“ môže byť len akýmsi prejavom emócií a tie nevieme bezprostredne ovládať; nie sme za ne priamo zodpovední. Keď sa k našej spontánnej reakcii pridá vôľa, tak vtedy sa zrodí hriech a ako taký ho potom nazývame hnevom.[3] Našu vôľu môžeme usmerniť a vykonať dobro a smerovať k čnosti, alebo ju obrátiť na zlo a smerovať k hriechu. Aby sa naša reakcia na danú situáciu zmenila na hriech, musíme splniť dve veci: chcieť to, a druhou vecou je, že ten náš hnev musí byť „neprimeraný – zlý, iracionálny a príliš silný v súvislosti so situáciou alebo človekom, ktorého sa to týka.“[4] Existujú 4 stupne „hnevu: 1. keď je hnev iba spontánnou emóciou – je to vec nášho temperamentu, 2. stav, keď vieme emóciu rozumom správne usmerniť k túžbe po spravodlivosti a náprave, 3. emócia prekračuje hranicu zdravého rozumu a tu sa stáva jedným z hlavných hriechov (túžba po potrestaní človeka, ktorý si to nezaslúži), 4. keď sa hnev mení na nenávisť k Bohu a blížnemu.“[5]
Sv. Tomáš Akvinský hovorí o troch druhoch hnevu: žlčový, ostrý a zbesilý. Ďalej rozlišuje 6 dcér hnevu: ruvačka, namrzenosť mysle, potupenie, krik, rozhorčenie a rúhanie. Existuje 5 znamení a účinkov hnevu: búšenie srdca, trasenie sa tela, červenanie tváre, zdrsnenie pohľadu, skrivenie úst a myseľ, ktorá nevie, čo hovorí.“[6]
Hnevať sa dokáže každý, ale hnevať sa správnym spôsobom, v správnom čase, na správnom mieste a na správneho človeka je umením. To nedokáže každý človek. Aspoň nie rovnakým spôsobom! Nie je to jednoduché. Na túto tému sa vyjadril aj sv. Ján Zlatoústy, ktorý povedal: „Ten, čo sa hnevá bez príčiny, ocitá sa v nebezpečenstve; ten však, čo má príčinu, nie. To znamená, že hnevať sa na nesprávne veci alebo príliš prepadať hnevu je hriešne. Avšak vzplanúť spravodlivým hnevom, v správnej záležitosti a v prijateľnej miere, nie je hriechom. A ďalej dodáva: „Ten, čo sa nehnevá ani vtedy, keď má primeranú príčinu, tiež hreší, pretože aj nerozumná zdržanlivosť býva kolískou nerestí.“[7]
Existujú rôzne prejavy hnevu. Poznáme aktívny hnev ale aj pasívny hnev. Ten pasívny spočíva v tom, že ktosi sa hnevá na svoj objekt a dáva to najavo tým spôsobom, že je k nemu nevrlý, že zalezie do kúta alebo sa fyzicky trýzni. Hnev má sklon vyvolávať strach alebo ešte väčší hnev. Hnev viac poškodzuje toho, kto sa hnevá, ako toho, na koho je zameraný.[8] Existuje aj spravodlivý hnev, ktorým sa hneval aj Ježiš, keď vyháňal predavačov z chrámu a keď im poprevracal stoly počas sviatkov. Hneval sa aj na farizejov, ktorí nakladali na ľudí ťažké a neúnosné bremená a sami ani len prstom nepohli. Tu sa možno pýtame: Môže sa Boh hnevať? Je jeho hnev ako náš hnev? „Boží hnev je pravdivý a skutočný a je správnym vyjadrením toho čo je skutočne prítomné v Bohu. Nie je to prejav našej prechodnej a často iracionálnej emócie, ktorú zvykneme nazývať „hnevom“, ale Boží hnev vychádza zo samej Božej prirodzenosti. Je zároveň jeho spravodlivosťou, prejavom jeho dokonalej svätosti, zakúšaný jeho nepriateľmi ako rozhorčenie, avšak premenený na dobro pre jeho priateľov. Čo to znamená? Boh je dobro, láska sama. Nie je láska plus spravodlivosť, alebo dobro plus hnev. Boh miluje, čo je dobré, nie čo je zlé. Ak teda my nenávidíme, čo je dobré, a milujeme, čo je zlé, ak nenávidíme to, čo miluje Boh , a to čím Boh je, a milujeme to, čo Boh nenávidí, vtedy sa nám Boh javí ako náš nepriateľ a ako ten, kto sa na nás hnevá. V skutočnosti sa však Boh nehnevá na nás, ale na naše hriechy. No my namiesto toho, aby sme sa od nich odlúčili pokáním, stotožňujeme sa s nimi, a vtedy sa nám zdá, že Boh sa nehnevá na naše hriechy ale na nás. Ak sa však pokáním odvrátime od hriechu, spoznáme, že Boh naozaj nenávidí iba hriech a hriešnika miluje.“[9]
Veľmi pekne to vyjadril pápež František počas Krížovej cesty v Koloseu: „Kristov kríž, je slovom o láske, milosrdenstve a odpustení. Zároveň je aj súdom. Boh nás súdi tým, že nás miluje. Ak prijmem jeho lásku, som spasený, ak odmietam, som odsúdený – nie ním, ale mnou samým, pretože Boh nezatracuje. On len miluje a zachraňuje.“ (KC 2013, Rím)
Aký je teda ten spravodlivý hnev? Kedy nie je hriechom? Keď sa rodičia právom hnevajú na právnika, ktorý oslobodil dílera drog a spôsobil, že ich syn zomrel na následky predávkovania, alebo to bolo jeho dielo; keď ktosi v mne Boha a svojich „argumentov“ nahovára mladých, aby zabíjali v mene Boha; keď lekár, ktorý nahováral mamičky, aby podstúpili interrupciu, alebo farmaceut sa neskôr obohatili takýmto pokútnym spôsobom; keď lekár z lajdáckosti zapríčinil ochrnutie dieťaťa alebo spôsobil retardáciu dieťaťa…[10]Hlavné prikázanie, ktoré Boh dal človeku je, aby miloval Boha nadovšetko a svojho blížneho ako seba samého. Miloval človeka, ale nenávidel hriech. Hnev sa však môže stať hriechom, premeniť sa v nenávisť. Lebo čím dlhšie zotrvávame v hneve, čím dlhšie sa hneváme, tak sa to obráti proti nám.
Ako z toho von? Sv. Pavol píše Efezanom: „Hnevajte sa, ale nehrešte. Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom, a nedávajte miesto diablovi. Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie ako aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás. Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi.“ (Ef 4, 26. 31 -32)
Hnev nás nesmie ovládnuť.
– nepotláčaj hnev voči niekomu, ale daj mu to najavo iným, šibalským spôsobom. Ak ťa niekto nahneval, daj mu to najavo, ale nie tak ako to on očakáva: kúp mu darček, daruj mu kvet, urob pre neho niečo dobré; hnevaj sa kultivovane a elegantne.
– „nasyp mu na hlavu žeravý popol“ – priveď ho do rozpakov a ukáž, že sa dá aj inak reagovať; namiesto napätia sa snaž zmeniť situáciu na vľúdnosť a veľkodušnosť, buď tým čo šíri pokoj a harmóniu; cvič sa v mlčanlivosti, vyhraď si čas na ticho a sústredenie. A tak budeš napĺňať blahoslavenstvo, ktoré nás naučil Ježiš: „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.“ (porov. Mt, 5, 1 -12)
Keď sme uvažovali o hriechu závisti, dospeli sme k záveru, že liekom proti nej a zároveň riešením je Boh sám. Podobne je to aj v prípade hnevu. Veľa zlých vecí, ktoré sa dejú okolo nás sú „následkom hriechu a vzbury proti Bohu, lebo tieto veci väčšinou nie sú v zhode s vôľou Boha. Hneď ako na to prídeme a nebudeme zvaľovať naše neúspechy na neho, môže nás to otvoriť na možnosť, že návrat k Bohu, nie odvrátenie sa od neho, je kľúčom, ako môžeme ovládať svoj hnev.“[11]

← 7 hlavných hriechov – OBŽERSTVO 7 hlavných hriechov – LENIVOSŤ →

http://upcbb.sk/7-hlavnych-hriechov-hnev/

[1] BERMEJO, C. J.: Ďalšie príbehy na uzdravenie duše. Bratislava : Karmelitánske nakladateľstvo, 2012, s. 20 -21.
[2] TOMLIN, G.: Sedm hlavních hříchů a jak je překonávat. Kostelní Vydří : Karmelitánske nakladatelství. 2009, s. 78.
[3] Porov. KREEFT, P.: Návrat k čnosti. Redemptoristi – Slovo medzi nami: Bratislava. 2007, s. 135.
[4] Tamže.
[5] Tamže, s. 140.
[6] MICHALOV, J.: Sedem hlavných hriechov. Lúč : Bratislava, 2002, s. 55 – 56.
[7] KREEFT, P.: cit. d., s. 136.
[8] Porov. TOMLIN, G.: Sedm hlavních hříchů a jak je překonávat. Kostelní Vydří : Karmelitánske nakladatelství. 2009, s. 68 – 69.
[9] KREEFT, P.: cit. d., s. 137 – 138.
[10] Porov. tamže, s. 140.
[11] TOMLIN, G.: cit. d., s. 70.

Hriech a vina

Hriech a vina označujú v teológii úmyselný poklesok, previnenie proti Božej vôli, pričom hriech zahrňuje čin, zatiaľ čo vina označuje vzťah k činiteľovi (má vinu). Obidvoje predpokladá poznanie a slobodné rozhodnutie. Vina má naviac aj čiste antropologický zmysel: napr. zodpovednosť za porušenie práva, porušenie platnej normy, ide o pocit viny.

V Starom zákone sa ešte nerozlišuje medzi úmyselným, omylným prestúpením normy, a taktiež nie medzi hriechom a trestom alebo následkom, napr. pre národ alebo potomkov. Hriech a vinu Starý zákon vidí v súvislosti s dejinami Izraela.

Hriech a vina sú priebežne chápané teologicky. Sú prestúpením proti vyvoleniu Izraela a proti Božej zmluve, i keď sa konkrétne vzťahuje na ľudí alebo veci. V židovstve sa vytvára presvedčenie, že všetci ľudia hrešia, buď zo zlého vrodeného pudu, ktorý v nich pôsobí od narodenia alebo na základe démonických mocností, ktoré ovládajú tento čas. Podľa svedectva Evanjelia aj Ježiš videl všetkých ľudí ako hriešnikov, ktorí sa musia obrátiť a či podriadiť Božej vôli.

Hriech a vina vrcholí v pýche, ktorá sa domnieva, že nepotrebuje obrátenie (Mt 23,28).
čo je hriech ?

Podľa Pavla moc hriechu u človeka alebo podľa Jána hriech sveta sú činom slobodnej vôle. Lenže, dostať sa z hriechu a viny len činom slobodnej vôle, bez Božieho milosrdenstva a pomoci, nie je možné.

Hriech a vina sú v dejinách teológie veľmi tesne spojené s výkladom vykúpenia skrz Ježiša Krista a milosť. Zásadne sa dá povedať, že grécki cirkevní Otcovia videli hriech a vinu zachytené do ekonómie spásy, t.j. do Božieho večného plánu spásy. Ako hovorí sv.Irenej: Eva sa dala zviesť slovom padlého anjela, aby unikla Bohu a porušila Božie slovo, tak Mária prijala v slovách anjela radostnú zvesť, že bude nosiť Boha, a poslúchla Boha, dala sa prehovoriť k poslušnosti voči Bohu.

A tak sa Panna Mária stala zástankyňou panny Evy.

Kristus teda všetko od základu obnovil, vypovedal vojnu nášmu nepriateľovi a porazil toho, ktorý nás už na počiatku v Adamovi dostal do zajatia. Rozšliapal mu hlavu, ako je to napísané v Knihe Genezis, kde Boh povedal: "Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojim potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu." V tom, ktorý sa mal narodiť zo ženy Panny podľa Adamovej podoby, ohlasuje sa ten, čo bude mieriť hadovi na hlavu. On je to potomstvo, o ktorom hovorí apoštol v Liste Galaťanom: "Zákon skutkov bol daný dovtedy, kým nepríde potomok, na ktorého sa vzťahuje prisľúbenie." Nepriateľ by nebol riadne porazený, keby ho nebol porazil človek narodený zo ženy. Veď skrze ženu na počiatku ovládal človeka a stal sa nepriateľom človeka.

Vznešenosti Panny Marie
Vznešenosti Panny Marie - PDF

Hriech a vina sú nemocou vôle voči Božiemu spasiteľnému pôsobeniu. Jedine tvrdošijná nevera je smrteľný hriech, nakoľko ona sa sama s konečnou platnosťou uzatvára pôsobeniu milosti. Latinskí cirkevní Otcovia sa naproti tomu snažili zachytiť hriech a vinu právnymi normami. Hriech a vina znamenajú bezprávie voči Bohu, ktoré ničí vzťah spásy k Bohu. Tento vzťah môže byť obnovený jedine Bohom. Každé slobodné ťažké previnenie voči Bohu a jeho príkazu prináša so sebou smrť a odsúdenie. Scholastika z tohto pohľadu vypracovala rozlíšenie medzi ťažkým a všedným hriechom, to znamená medzi hriechom, ktorý odlučuje od Boha, a hriechom, ktorý spásny vzťah k Bohu ohrozuje alebo oslabuje. Pre západnú teológiu je charakteristická koncentrácia na individuálny vzťah jednotlivcov k Bohu a na stupeň viny. Na druhom Vatikánskom sneme bol zvlášť zdôraznený sociálny rozmer hriechu a viny (SC 109; LG 11; GS 25).

     V chápaní hriechu a viny dnes existujú rozdiely medzi katolíkmi, protestantmi a ortodoxnými, čo sa prejavuje v rôznej praxi pokánia. V zásade je evanjeliové učenie o hriechu ešte individualistickejšie než katolícke, nakoľko robí každého človeka zodpovedným za hriech pred Bohom. Ortodoxná teológia môže byť teda pre obidva smery podnetom, aby uvážili sociálne a svetové prepletenie ľudí v hriechu a vine.
     Dnešná skutočnosť a poznanie, že to neľudské dostáva svoju hrozivosť predovšetkým a práve v psychosociálnom spojení, ktoré sa jednak objektivizuje v nadindividuálnych štruktúrach, ktoré na druhej strane sa už dopredu štruktúrovalo v hĺbke duše, sa trochu prirýchlo mení v teologické chápanie hriechu a viny. To umožňuje nové pochopenie tajomného a démonického v nich a dovoľuje zachytiť často aj príliš ľudsky vypadajúcu neľudskosť jednotlivca v ich teologickom význame.
Lebo predovšetkým tým, že toto príliš ľudské takmer spoluutkáva sieť inidividuálneho neľudského telesného spojenia sa ukáže, že je v rozpore so spásnou vôľou voči Božej láske k luďom. Tým sa však stane jasnejším, že odpustenie a premoženie hriechu a viny je možné len v inom tesnom spojení, totiž v prakticky žitom kresťanskom spoločenstve (cirkvi), ktoré pôsobí zároveň vo svete a ho mení. Teológia hriechu sa stáva taktiež kritikou nad akýmkoľvek zvalením viny na nejakého "kozla" hriechu tak, ako aj kritikou každého druhu úteku zo zlého sveta do "iného", do individuálneho vnútra.

     Milosrdenstvo a hriech

     Evanjelium je zjavením Božieho milosrdenstva v Ježišovi Kristovi voči hriešnikom. Anjel to oznamuje Jozefovi, keď mu dáva príkaz "... Dáš mu meno Ježiš, lebo on oslobodí svoj ľud od hriechov..." (Mt 1,21). To isté platí o Eucharistii, sviatosti vykúpenia, keď Ježiš hovorí: "Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov" (Mt 26,28). Svätý Augustín hovorí: "Boh ktorý ťa stvoril bez teba, neospravodlivuje ťa bez teba". Aby sme mohli od neho prijať milosrdenstvo, musíme priznať svoje viny. Apoštol Ján vo svojom prvom liste píše: "Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti" (1 Jn 1, 8-9 ). Svätý Pavol dodáva, keď hovorí: "Kde sa rozmonžil hriech, tam sa ešte väčšmi rozmnožila milosť" ( Rim 5,20 ). Aby však milosť mohla vykonať svoje dielo, musí odhaliť hriech, aby tak obrátila naše srdce a udelila nám "spravodlivosť pre večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána" ( Rim 5,21 ). Podobne ako lekár, ktorý vyšetrí ranu skôr, než ju začne liečiť, aj Boh svojím slovom a svojím Duchom vrhá živé svetlo na hriech. Pápež Ján Pavol II. v encyklike Dominum et vivificantem hovorí, že obrátenie si vyžaduje, aby bol človek presvedčený, že zhrešil; zhŕňa v sebe vnútorný úsudok svedomia. A keďže tento úsudok je potvrdením pôsobenia Ducha pravdy vnútri človeka, stáva sa zároveň novým začiatkom udelenia milosti a lásky: "Prijmite Ducha Svätého!". Tak objavujeme v tomto usvedčení o hriechu "dvojaký dar": dar pravdivosti svedomia a dar istoty o vykúpení. Duch pravdy je Tešiteľ.

     Definícia hriechu

     Hriech je previnenie proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu. Je to priestupok proti opravdivej láske k Bohu a k blížnemu, zapríčinený zvráteným lipnutím na určitých dobrách. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu. Hriech bol definovaný ako "skutok alebo slovo alebo túžba proti večnému zákonu". Hriech je urážka Boha! "Proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé" ( Ž 51,6 ). Hriech sa stavia proti láske Boha k nám a odvracia od neho naše srdce. Podobne ako prvotný hriech je neposlušnosťou, vzburou proti Bohu, pretože človek chce byť "ako Boh" ( Gn 3,5 ), teda poznať a určiť, čo je dobro a zlo. Hriech je teda "láskou k sebe až po opovrhnutie Bohom" hovorí vo svojej De civitate Dei svätý Augustín ( 14, 28 ). Pre toto pyšné vyvyšovanie seba je hriech pravým opakom Ježišovej poslušnosti, ktorá realizovala spásu (Flp 2,6-9).

     Rozmanitosť hriechov

     Rozmanitosť hriechov je veľká. Sväté písmo uvádza viaceré zoznamy hriechov. Svätý apoštol Pavol v liste Galaťanom stavia skutky tela proti ovociu Ducha: "A skutky tela sú zjavné; je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia také veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo" (Gal 5, 19-21 ). Podobne vypočítava hriechy v liste Rimanom:... pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí, plných neprávostí, zloby, lakomstva, ničomnosti, závisti, vrážd, svárov, ľsti, zlomyseľnosti; sú klebetní, utrhačskí, nenávidia Boha, urážajú iných, sú pyšní, povyšujú sa vymýšľajú zlo, neposlúchajú rodičov, sú nerozumní, vierolomní, bezcitní a nemilosrdní (Rim 1,28-32). Ďalšiu špecifikáciu hriechov nájdeme v prvom liste Korinťanom v 6. hlave a veršoch 9 až 10: "Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Nemýľte sa: ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani chlípnici, ani súložníci mužov, ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani utŕhači, ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva". Apoštol Pavol sa touto otázkou zaoberá aj v liste Kolosanom (3,5-9), a v prvom liste Timotejovi (1,9-10) taktiež v druhom liste Timotejovi v (3,2-5).
     Ako vidíme, hriechy možno rozlišovať podľa ich predmetu, ako sa to robí pri každom ľudskom čine alebo podľa čností, ktorým protirečia či už nadmierou alebo nedostatkom alebo podľa prikázaní, s ktorými sú v rozpore. Je možné ich rozdeliť aj podľa toho, či sa dotýkajú Boha, blížneho alebo samého hriešnika. Je možné ich rozdeliť aj na hriechy duchovné a telesné, alebo na hriechy spáchané myšlienkami, slovami, skutkami alebo zanedbaním dobrého. Koreň hriechu je v srdci človeka, v jeho slobodnej vôli, ako to učí Pán: "Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie. Toto poškvrňuje človeka" (Mt 15, 19-20 ).

     Veľkosť hriechu

     Hriechy je potrebné hodnotiť podľa ich veľkosti. V tradícii Cirkvi sa uplatnilo rozlišovanie medzi smrteľným a všedným hriechom, ktoré je naznačené už v Písme. Skúsenosť ľudí toto rozlišovanie potvrdzuje.



     Smrteľný hriech
Smrteľným hriechom sa rozumie vážne prestúpenie Božieho zákona. Smrteľný hriech ničí v srdci človeka lásku, odvracia človeka od Boha, ktorý je jeho posledným cieľom a jeho blaženosťou a to tým, že človek dáva prednosť nejakému nižšiemu dobru pred Bohom. Smrteľný hriech predpokladá súčasne tri podmienky: "Smrteľný je každý hriech, ktorého predmetom je vážna vec a okrem toho je spáchaný s plným vedomím a uváženým súhlasom. Smrteľný hriech predpokladá plné vedomie a plný súhlas. Predpokladá poznanie, že čin je hriešny, že je v rozpore s Božím zákonom. Zahŕňa v sebe aj dostatočne uvážený súhlas, aby to bola osobná voľba. Predstieraná nevedomosť a zatvrdnutosť srdca nezmenšujú, ale naopak zväčšujú dobrovoľný ráz hriechu. Smrteľný hriech je radikálna možnosť ľudskej slobody, podobne ako láska. Má za následok stratu Božej lásky a zbavuje posväcujúcej milosti čiže stavu milosti. Ak nie je napravený ľútosťou a Božím odpustením, spôsobuje vylúčenie z Božieho kráľovstva a večnú smrť v pekle, pretože naša sloboda má moc robiť definitívne, nenávratné rozhodnutia. Hoci môžeme usúdiť, že nejaký čin je sám osebe ťažkým previnením, musíme úsudok o ľuďoch ponechať Božej spravodlivosti a Božiemu milosrdenstvu.
     Čo sa rozumie vážnou vecou- materia gravis? Vážnosť veci je spresnená v Božích prikázaniach podľa Ježišovej odpovede bohatému mládencovi: "Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudedš podvádzať! Cti svojho otca i matku!" (Mk 10,19 ). Závažnosť hriechov môže byť väčšia alebo menšia: vražda je závažnejšia ako krádež. Je potrebné brať do úvahy aj to, aké osoby hriech postihuje: násilie páchané na príbuzných je samo sebou závažnejšie ako násilie spáchané na cudzom človekovi.
     Nedobrovoľná nevedomosť môže znížiť, ba aj zrušiť pričítateľnosť ťažkého previnenia. Ale o nikom sa nepredpokladá, že by nepoznal zásady morálneho zákona, ktoré sú vpísané do svedomia každého človeka. Citové popudy a vášne môžu takisto oslabiť dobrovoľný a slobodný ráz priestupku, podobne ako vonkajší nátlak alebo patologické poruchy. Najťažší je hriech, ktorý je spáchaný zo zlomyseľnosti a z uváženej voľby zla.

     Všedný hriech

     Všedný hriech ponecháva v človekovi lásku, hoci ju uráža a zraňuje. Všedný hriech spácha človek vtedy, keď v nezávažnej veci (materia levis) nezachová mieru predpísanú morálnym zákonom alebo keď neposlúchne morálny zákon vo vážnej veci (materia gravis), ale bez plného poznania a úplného súhlasu.
     Všedný hriech oslabuje čnosť lásky. Prezrádza nezriadenú náklonnosť k stvoreným dobrám. Prekáža duši v pokroku pri praktizovaní čností a pri konaní mravného dobra a zasluhuje časné tresty. Vedomý a dobrovoľný všedný hriech, ak ho neoľutujeme, nás pozvoľna disponuje na spáchanie smrteľného hriechu. Napriek tomu, všedný hriech neruší zmluvu s Bohom. S pomocou Božej milosti ho možno napraviť. Nepozbavuje posväcujúcej milosti, priateľstva s Bohom ani lásky, a teda ani večnej blaženosti.
     Svätý Augustín v exegéze prvého listu svätého Jána apoštola hovorí, že "kým človek žije v tele, nemôže nemať aspoň ľahké hriechy. Ale neber naľahko hriechy, ktoré voláme ľahké. Ak ich berieš naľahko, keď ich vážiš, maj strach, keď ich počítaš. Mnoho ľahkých vecí vytvára jednu veľkú vec. Mnoho kvapiek naplní rieku. Mnoho zŕn vytvára hromadu. Aká nádej teda ostáva? Predovšetkým vyznanie....".

     Rozmnoženie sa hriechu

     Hriech spôsobuje návyk na hriech; opakovanie tých istých zlých činov plodí neresť. Z toho pochádzajú zvrátené náklonnosti, ktoré zatemňujú svedomie a skresľujú hodnotenie dobra a zla. Takto má hriech tendenciu rozmnožovať sa a silnieť, ale nemôže až do základov zničiť mravný cit.
     Neresti možno zoradiť podľa čností, s ktorými sú v protiklade alebo ich možno dať do súvisu s hlavnými hriechami, ktoré určila kresťanská skúsenosť.
     Hriech je osobný čin, ale nesie zodpovednosť aj za hriechy spáchané inými, keď pri nich spolupracujeme, a to: keď na nich máme priamu a dobrovoľnú účasť, keď ich nariaďujeme, radíme, chválime alebo schvaľujeme, keď ich neoznámime alebo im nezabránime vtedy, keď sme povinní to urobiť, keď chránime tých, čo páchajú zlo. Tak hriech robí z ľudí spoluvinníkov a spôsobuje, že medzi nimi vládne žiadostivosť, násilie a nespravodlivosť. Hriechy dávajú vznik takým sociálnym situáciám a zriadeniam, ktoré sa protivia Božej dobrote. "Štruktúry hriechu" sú prejavom a následkom osobných hriechov. Navádzajú svoje obete, aby aj ony páchali zlo. V analogickom zmysle vytvárajú "sociálny hriech".

Sedem hlavných hriechov:     Neresti je možné zoradiť podľa čností, s ktorými sú v protiklade alebo je možné dať ich do súvisu s hlavnými hriechmi, ktoré určila kresťanská skúsenosť, ktorá v tomto smere nasledovala svätého Jána Kasiána a svätého Gregora Veľkého. Volajú sa hlavné preto, lebo plodia iné hriechy a iné neresti. Hlavné hriechy sú: pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo, lenivosť alebo duchovná znechutenosť.


zdroj: http://www.trojica.sk/hriechy/hriech.html